Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10CoPr-4-2022.pdf
PDF · 315.78 KB
Case nature
Subarea
10CoPr/4/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobkyne: A. B. C., nar. XX. XXXXX XXXX, trvalo bytom D. XXXX/X, E., zastúpenej splnomocnenkyňou: Roman Kvasnica a partneri s.r.o., Žilinská cesta 130, 921 01 Piešťany, IČO: 36 866 598, proti žalovanému: Mesto Piešťany, Námestie SNP 1745/3, 921 45 Piešťany, IČO: 00 612 031, zastúpenému splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária Mojžiš a partneri, s.r.o., Sasinkova 10, 811 08 Bratislava, IČO: 35 892 994, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a o náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany z 31. mája 2022 č. k. 14Cpr/7/2016-812, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti jeho II. výroku – nad sumu 9.612,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 9.612,84 eur od 11.3.2017 do zaplatenia, a v časti o náhrade trov konania (IV. výrok) p o t v r d z u j e.
II. Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou výpoveďou z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 20.10.2015, danou žalovaným žalobkyni dňa 3.11.2015, a opätovne dňa 4.11.2015 je neplatné; II. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 25.606,89 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne:
- zo sumy 4.688,88 Eur od 11.9.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.10.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.11.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.12.2016 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.01.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.02.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.03.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.04.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.05.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.06.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.07.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.08.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.09.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.10.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.11.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.12.2017 do zaplatenia,
- zo sumy 818,98 Eur od 11.01.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.02.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 492,90 Eur od 11.03.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.04.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.05.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.06.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.07.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.08.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.09.2018 do zaplatenia
- zo sumy 739,35 Eur od 11.10.2018 do zaplatenia,
- zo sumy 821,50 Eur od 11.11.2018 do zaplatenia, a to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku; III. vo zvyšnej časti žalobu zamietol; IV. žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 151 ods. 1, § 153 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“); čl. 2 a 9, § 13 ods. 3, § 59 ods. 1 písm. b/, § 61 ods. 1 až 3, § 62 ods. 1, ods. 3 písm. a/, § 63 ods. 1 písm. b/ a ods. 2, § 74, § 77, § 79 ods. 1 a 2, § 141 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“); § 37 ods. 1, § 39, § 517 ods. 1 veta prvá a ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“); § 4 ods. 7, § 29 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon 553/2003 Z. z.“); § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, v znení účinnom ku dňu vzniku pracovného vzťahu, § 10 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., v znení účinnom ku dňu vzniku omeškania; poukazom na R 28/2009, R 90/1970, R 10/1969 a R 33/1996, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 3 Cdo 33/2008, jeho uznesenie sp. zn. 6 Cdo/157/2010 zo 14.9.2011, jeho uznesenia sp. zn. 1Cdo/180/2009, 2Cdo/42/2011, 1Cdo/180/2009, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR“) z 27.4.2004 sp. zn. 21Cdo 2204/2003 a jeho rozsudok z 12.4.2005 sp. zn. 21 Cdo 2095/2004, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS 331/2019. Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 24.3.2016, po pripustení zmeny žaloby uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 29.1.2018, ako aj uznesením z 21.1.2020 (č. k. 14Cpr/7/2016-514) domáhala, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou výpoveďou z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 20.10.2015, danou žalovaným žalobkyni dňa 3.11.2015, a opätovne dňa 4.11.2015 je neplatné, alternatívne, aby súd určil, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného, založený pracovnou zmluvou zo 6.9.1999, v znení dodatku k pracovnej zmluve z 31.8.2011, na dobu neurčitú trvá. Zároveň sa domáhala, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy, resp. náhradu funkčného platu v sume 29.565,22 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne: zo sumy 4.688,88 eur od 11.9.2016 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.11.2016 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.1.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.2.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.3.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.4.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.5.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.6.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.7.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.8.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.9.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.10.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 818,98 eur od 11.1.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.2.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.3.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.4.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.5.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.6.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.7.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.8.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.9.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.1.2019 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.2.2019 do zaplatenia, zo sumy 822,13 eur od 11.3.2019 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania. Žalobu odôvodnila tým, že na základe písomne uzatvorenej pracovnej zmluvy zo 6.9.1999 v znení jej zmien a dodatkov, najmä dodatku k pracovnej zmluve z 31.8.2011, vznikol a trvá medzi žalobkyňou a žalovaným pracovný pomer na dobu neurčitú, s dňom nástupu do práce 6.9.1999, druh práce: Referent pre zeleň a ochranu prírody a krajiny - zabezpečuje a samostatne rieši zložité odborné úlohy v oblasti starostlivosti o zeleň a
ochrany prírody a krajiny, plní samosprávne funkcie mesta v oblasti starostlivosti o verejnú zeleň (VZ) a ochranu prírody a krajiny a zabezpečuje výkon štátnej správy v prvom stupni vo veciach ochrany drevín (výruby drevín, náhradné výsadby, ukladanie opatrení), koordinuje, odborne kontroluje zabezpečovanie verejnoprávnych služieb na úseku starostlivosti o VZ, ktoré vykonávajú na území mesta poverené mestské organizácie príp. zmluvní partneri, vyjadruje sa k projektovým dokumentáciám všetkých stupňov z hľadiska ochrany, tvorby a údržby zelene, zabezpečuje vypracovanie sadových úprav; miesto výkonu práce: Mesto Piešťany. Písomným podaním z 20.10.2015, označeným ako výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce - oznámenie, ktoré bolo žalobkyni doručené poštou dňa 3.11.2015, a opätovne osobne žalovaným dňa 4.11.2015, žalovaný s poukázaním na ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce oznámil žalobkyni skončenie pracovného pomeru. Týmto spôsobom sa žalovaný pokúsil dať žalobkyni výpoveď, avšak listina podpísaná žalovaným z 20.10.2015, označená ako Výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce - oznámenie, nie je vôbec výpoveďou z pracovného pomeru, pretože neobsahuje adresovaný právny úkon výpovede zamestnávateľa zamestnancovi. Z listiny z 20.10.2015 je zrejmé, že ide len o oznámenie, nie o výpoveď samotnú. Ak však ide o právny úkon výpovede z pracovného pomeru, je výpoveď neplatná. Neskoršie - opätovne doručená „výpoveď“ z pracovného pomeru, doručená 4.11.2015, je neplatná tiež z dôvodov uvedených v tejto žalobe, ale tiež už z dôvodu nemožnosti opätovného dania výpovede z tohto istého údajného dôvodu, uvedeného v rovnakej „výpovedi“ doručenej prvýkrát už dňa 3.11.2015 žalobkyni, čím bol tento údajný dôvod výpovede vyčerpaný. Žalobkyňa žalovanému písomným oznámením zamestnanca z 11.1.2016, doručeným žalovanému 11.1.2016 oznámila, že trvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával. Z dôvodu právnej istoty žalobkyňa opakovane uviedla a oznámila aj touto žalobou žalovanému, že v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával a dožaduje sa od žalovaného zaplatenia náhrady svojej mzdy, ktorej výšku vyčísli žalobkyňa v priebehu konania. Nejde o žiaden zákonný výpovedný dôvod predpokladaný ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, a ani o organizačnú zmenu predpokladanú Zákonníkom práce, keď rozhodnutie o nej napĺňa vopred stanovený úmysel zbavenia sa určitých zamestnancov. Organizačná zmena, ako ju uskutočnil žalovaný za daných skutkových okolností, je zneužitím práva, ktoré nemohlo vyústiť do platného skončenia pracovného pomeru výpoveďou v zmysle ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Organizačná zmena nebola prijatá s cieľom zníženia stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Pri žalobkyni nie je naplnený žiaden zákonom stanovený predpoklad na danie výpovede, ani dôvod výpovede, vyžadovaný znením ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Osobitný (ďalší) dôvod neplatnosti výpovede je daný ohľadom žalobkyne. Dôkazom o tom, že žalovaný nemal reálny dôvod na prepustenie žalobkyne (nestala sa nadbytočným zamestnancom) a zároveň, že jej prácu je potrebné vykonávať, je okolnosť vytvorenia pracovného miesta „vedúci údržby zelene“ v rámci žalovaným zriadenej organizácie Služby mesta Piešťany. Ponuku tohto voľného pracovného miesta zverejnil žalovaný na svojej web stránke F.. Toto pracovné miesto žalovaný neponúkol žalobkyni a keď sa žalobkyňa o toto miesto uchádzala, kompetentná zamestnankyňa jej uviedla, že primátor žalovaného jej osobne uviedol že bude mať veľké problémy, ak žalobkyňu zamestná. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, bol názoru, že Zákonník práce presne vymedzuje, že zamestnávateľ je povinný vo výpovedi presne vymedziť skutkový dôvod, táto zákonná podmienka výpovede je splnená, pretože hneď v úvode dokumentu z 28.9.2015 je vymedzené, že ide o výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/, vo výpovedi je v zhode s formálnou požiadavkou stanovenou právnym predpisom skutkovo vymedzený dôvod výpovede aj ostatné podstatné náležitosti zamýšľaného prejavu vôle žalovaného. Prejav vôle žalovaného je právne perfektným právnym úkonom. Má za to, že aj táto zákonná podmienka je naplnená, pretože u zamestnávateľa prebehli organizačné zmeny, na čo poukazujú aj rozhodnutia o organizačných zmenách z 27.8.2015 a dňa 11.9.2015. Zároveň má za to, že vnútorné rozhodnutie zamestnávateľa o spôsobe personálnej aplikácie organizačnej zmeny nepodlieha preskúmavaniu súdom. Vyjadrenie, že zamestnávateľ žalobkyni neponúkol iné vhodné pracovné miesta, je nepravdivé a toto tvrdenie nepodložila dôkazmi alebo neoznačila dôkazy, ktoré by jej tvrdenia mali preukazovať. Zamestnávateľ ponúkol voľné pracovné miesta zamestnancom na pohovoroch, ktoré sa uskutočnili dňa 27.8.2015, 8.9.2015, 9.9.2015, 10.9.2015 a na ktorých im boli ponúknuté iné vhodné pracovné miesta. Žalobkyňa nevyužila možnosť prijatia voľných miest, na ktoré by ju zamestnávateľ v prípade záujmu mal možnosť preradiť. Zároveň zamestnávateľ opätovne ponúkol voľné pracovné miesta dňa 6.10.2015 a 20.10.2015. Zamestnávateľ si splnil všetky svoje povinnosti, ktoré mu ukladá zákon. Výpoveď taktiež obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti. Súd prvej inštancie dôvodil, že vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový a právny stav: Pracovnou zmluvou zo 6.9.1999 vznikol pracovný pomer žalobkyne u žalovaného, s dňom nástupu
do práce 6.9.1999 vo funkcii referent - zeleň a ochrana prírody - odbor životné prostredie. Miestom výkonu práce bolo Mesto Piešťany. Na základe dodatku k pracovnej zmluve z 31.8.2011 bol výplatný termín mzdy 10. deň v mesiaci s tým, že plat je splatný mesiac dozadu. Z listiny z 20.10.2015 označenej ako Výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce - oznámenie, ktorá bola adresovaná žalobkyni vyplýva, že na základe rozhodnutia o organizačných zmenách z 27.8.2015 došlo s účinnosťou ku dňu 31.8.2015 k zrušeniu pracovného miesta - referent pre zeleň a ochranu prírody a krajiny, v referáte životného prostredia na odbore správy Mestského úradu Piešťany, ktoré žalobkyňa vykonávala v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy zo 6.9.1999. Nakoľko zamestnávateľ nemá pre ňu inú vhodnú prácu, ktorú by mohla vykonávať v mieste ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce oznamuje skončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, t. j. z dôvodu nadbytočnosti v príčinnej súvislosti s rozhodnutím zamestnávateľa o znížení počtu pracovných miest, za účelom zvýšenia efektívnosti práce. Výpoveď bola prerokovaná s príslušným odborovým orgánom dňa 16.10.2015. Zároveň bolo žalobkyni oznámené, že nakoľko bolo jej pracovné miesto zrušené zamestnávateľ nemá možnosť jej prideľovať prácu a bude jej na základe prekážok v práci v zmysle § 142 odsek 3 Zákonníka práce vyplácať náhradu mzdy až do skončenia výpovednej doby. Rozhodnutím zamestnávateľa o organizačných zmenách č. 1/2015 z 27.8.2015 bol okrem iného s účinnosťou od 31.8.2015 zrušený v organizačnom útvare v priamej riadiacej pôsobnosti prednostky MsÚ aj odbor správy a referát životného prostredia, kde bolo zrušené 1 pracovné miesto vedúceho odboru, bez včlenenia do novozriadených oddelení a na referáte životného prostredia 2 pracovné miesta a to vedúci referátu, ktorý sa včlení na miesto referenta novovytvoreného oddelenia stavebných služieb a rozvoja mesta a miesto referenta, bez včlenenia do novozriadených oddelení. S účinnosťou od 1.9.2015 bolo okrem iného zriadené Oddelenie stavebných služieb a rozvoja mesta s celkovým počtom 19 pracovných miest z toho z toho 1 miesto vedúceho oddelenia. Rozhodnutím č. 2/2015 zamestnávateľa o organizačných zmenách z 11.9.2015 boli s účinnosťou od 11.9.2015 zrušené v Oddelení stavebných služieb a rozvoja mesta (s celkovým počtom pracovných miest 20 ku dňu 10.9.2015) dve pracovné miesta a to referenta so zameraním na agendu životného prostredia a referenta so zameraním na agendu územnoplánovacej dokumentácie sídelného útvaru - mesta. Oznámením zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával zo 4.11.2015, doručeným žalovanému dňa 5.11.2015, žalobkyňa oznámila, že má za to, že jej doručená výpoveď z pracovného pomeru podľa § 63 odsek 1 písm. b/ Zákonníka práce - oznámenie je neplatná a trvá na tom, aby ju zamestnávateľ naďalej zamestnával a má za to, že jej pracovný pomer nekončí. Požiadala zamestnávateľa, aby jej prideľoval prácu, umožnil jej pokračovať v práci a aby jej poskytol náhradu mzdy až do času, keď jej zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Zároveň uviedla, že nie je pravdou, že neprijala žiadnu zamestnávateľom ponúkanú inú vhodnú prácu. Zamestnávateľ jej do 3.11.2015, ani 3.11.2015 do doručenia výpovede neponúkol voľné pracovné miesta ani inú vhodnú prácu. Totožné oznámenie žalobkyňa doručila žalovanému aj dňa 11.1.2016 (oznámenie zo dňa 11.1.2016), dňa 12.2.2016 (oznámenie zo dňa 12.2.2016) a dňa 19.2.2016 (oznámenie zo dňa 19.2.2016). Žalobkyňa doručila dňa 21.1.2016 žiadosť o prijatie do zamestnania Službám mesta Piešťany, ktorou sa uchádzala o pracovné miesto s možnosťou nástupu do práce 1.3.2016. Listom zo 4.2.2016 jej bolo oznámené, že toho času nemajú žiadne voľné miesto. Žalobkyňa doručila dňa 29.2.2016 žalovanému Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával a prideľoval mu prácu zo dňa 26.2.2016 v ktorom okrem iného uviedla, že dňa 18.2.2015 na zasadnutí Mestského zastupiteľstva poslankyňa A. F. vyhlásila, že dostala ponuku od riaditeľky p.o. Služieb mesta Piešťany na pozíciu v tejto príspevkovej organizácii zriadenej mestom nazvanú ako záhradný či krajinný architekt z dôvodu, že táto pozícia po reorganizácii mestského úradu v štruktúrach absentuje. Upozornila zamestnávateľa, že v čase vzniku potreby vykonávať túto agendu koncepčnej činnosti záhradného architekta bola a stále je v pozícii prekážok v práci na strane zamestnávateľa a kedykoľvek jej mohol prideľovať predmetnú agendu. Žiada, aby jej prideľoval prácu a umožnil jej pokračovať v práci podľa jej pracovnej náplne, ktorá je totožná s novovzniknutou pozíciou. Žiadosťou o prijatie do zamestnania zo dňa 22.3.2016, doručenou toho istého dňa Službám mesta Piešťany sa žalobkyňa uchádzala o prácu na pracovnej pozícii záhradný a krajinný architekt, koncepcia rozvoja. Listom zo dňa 4.4.2016 jej bolo oznámené, že pracovnú pozícii už majú obsadenú a iné voľné miesto nemajú. Z pracovného posudku žalobkyne z 9.3.2016 okrem iného vyplýva, že žalobkyňa nastúpila do pracovného pomeru u žalovaného dňa 6.9.1999 vo funkcii „referent - zeleň a ochrana prírody" na Odbore Životného prostredia. Od 1.1.2006 pracovala ako referent pre zeleň a ochranu prírody a krajiny na referáte životného prostredia Odboru správy Msú. Od 1.9.2011 vykonávala práce referenta pre zeleň a ochranu prírody a krajiny Odboru správy MBÚ. Stručná charakteristika uvedeného druhu práce: zabezpečuje a samostatne rieši zložité odborné úlohy
v oblasti starostlivosti o zeleň a ochranu prírody a krajiny, plní samosprávne funkcie mesta v oblasti starostlivosti o verejnú zeleň a ochranu prírody a krajiny a zabezpečuje výkon štátnej správy v prvom stupni vo veciach ochrany drevín (výruby drevín, náhradné výsadby, ukladanie opatrení) koordinuje, odborne kontroluje zabezpečovanie verejnoprospešných služieb na úseku starostlivosti o verejnú zeleň, ktoré vykonávajú na území mesta poverené mestské organizácie príp. zmluvní partneri, vyjadruje sa k projektovým dokumentáciám všetkých stupňov z hľadiska ochrany, tvorby a údržby zelene, zabezpečuje vypracovanie sadových úprav. Dňa 6.6.2006 pod číslom 132/2006 Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky žalobkyni vydalo Osvedčenie o získaní osobitných kvalifikačných predpokladov, že menovaná je spôsobilá v zmysle zákona č. 525/2003 Z.z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhlášky č. 462/2004 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o osobitných kvalifikačných predpokladoch na výkon niektorých činností na úseku starostlivosti o životné prostredie vykonávať štátnu správu starostlivosti o životné prostredie na úseku ochrany prírody a krajiny. Pracovný pomer žalobkyne skončil dňa 29.2.2016 v zmysle § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Z doplnenia pracovného posudku žalobkyne z 9.6.2016 vyplýva, že jej pracovné nasadenie bolo primerané. V osobnom spise nebolo zaznamenané riešenie porušenia pracovnej disciplíny, zvláštna iniciatíva a plnenie pracovných úloh nad rámec pracovnej náplne ani sťažnosti kolegov na jej správanie v kolektíve. Zo správy sociálnej poisťovne vyplýva, že žalobkyňa bola v pracovnom pomere od 6.9.1999 do 29.2.2016 s Mestom Piešťany a od 1.6.2016 s Mestom G., zároveň má nepravidelný príjem od 31.1.2019 od Mesta Piešťany. Od 27.9.2018 do 30.9.2018 poberala nemocenské, od 7.2.2018 do 16.2.2018 a od 28.11.2018 do 4.12.2018 ošetrovné. V konaní bolo nesporné, že výpoveď bola žalobkyni doručená dňa 3.11.2015 a pracovný pomer mal skončiť uplynutím výpovednej doby dňa 29.2.2016, žalobkyňa podala žalobu o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy na súd dňa 24.3.2016, čiže v zákonnej dvojmesačnej lehote. Vychádzajúc zo skutkových zistení a ustanovení právnych predpisov súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v časti o určenie neplatnosti výpovede zo strany žalovaného podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce danej žalobkyni je žaloba dôvodná, pričom súd vychádzal predovšetkým z nesporných skutkových tvrdení strán, ktoré boli potvrdené aj vykonaným dokazovaním a preto žalobe v tejto časti vyhovel. V konaní bolo od začiatku nesporné, že medzi žalobkyňou a žalovaným vznikol pracovný pomer, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo 6.9.1999, na základe ktorej žalobkyňa pracovala u žalovaného ako referent pre zeleň a ochranu prírody a krajiny na referáte životného prostredia, odbore správy Mestského úradu Piešťany. Taktiež bolo nesporné, že dňa 3.11.2015 bol žalobkyni doručený list z 20.10.2015 označený ako „Výpoveď z pracovného pomeru podľa ust. § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce - oznámenie“. Súd platnosť právneho úkonu, t. j. spôsobu skončenia pracovného pomeru posudzoval nielen z hľadiska hmotnoprávnych podmienok platnosti skončenia pracovného pomeru predpísaných Zákonníkom práce, ale aj z hľadiska náležitostí právnych úkonov, ako ich zakotvuje Občiansky zákonník, a to z hľadiska náležitosti vôle, prejavu vôle účastníka, ale aj súladu právneho úkonu so zákonom, dobrými mravmi, resp. v súvislosti s obchádzaním zákona. Dospel k záveru, že vôľou zamestnávateľa bolo listom z 20.10.2015 so žalobkyňou skončiť pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 odsek 1 písm. b/ Zákonníka práce. Pokiaľ ide o formálne náležitosti výpovede, súd mal za to, že tieto boli splnené, keď výpoveď bola v písomnej forme, je z nej zrejmé, komu bola výpoveď daná, z akého dôvodu (nadbytočnosť na základe rozhodnutia zamestnávateľa o iných organizačných zmenách) i odkaz na právnu úpravu (§ 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce) a bola riadne doručená žalobkyni. Skúmal, či označený dôvod výpovede z pracovného pomeru bol daný, či dôvod uvedený vo výpovedi obstojí ako výpovedný dôvod, nakoľko zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z dôvodov výslovne uvedených v § 63 ods. l Zákonníka práce, ktorý dôvod musí byť skutkovo vymedzený tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Predpokladom platnej výpovede je zároveň existencia dôvodu výpovede v čase výpovede. V danom prípade písomné rozhodnutie o organizačnej zmene, v dôsledku ktorého mal žalovaný stratiť možnosť naďalej zamestnávať žalobkyňu ako svojho zamestnanca a v dôsledku ktorého sa žalobkyňa mala stať podľa žalovaného nadbytočnou predstavuje Rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách č. 1/2015 z 27.8.2015. Na základe nesporných skutkových tvrdení, ktoré sú podporené aj dovtedy vykonaným dokazovaním dospel súd k záveru, že rozhodnutie zamestnávateľa, ktoré bolo dôvodom výpovede nemalo za cieľ zníženie počtu zamestnancov, ktoré by bolo objektívne vyvolané zmenou organizácie práce s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce ale žalobkyni bola daná výpoveď bez právneho dôvodu, resp. na základe simulovaného alebo predstieraného dôvodu, čo má za následok jej neplatnosť. Je nesporné, že predmetnou výpoveďou žalovaný sledoval iné ako vo výpovedi ním uvádzané ciele, teda len predstieral prijatie nejakej zmeny v organizačnej štruktúre a preto je výpoveď z pracovného pomeru daná žalobkyni zneužitím práva a právnym úkonom v rozpore s dobrými mravmi bez existencie právne
relevantného výpovedného dôvodu, ktorý je preto podľa 39 O.z. v spojení s § 13 ods. 3 Zákonníka práce neplatný. Pri posudzovaní platnosti výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce dospel súd aj k záveru, že nadbytočnosť žalobkyne na základe organizačnej zmeny č. 1/2015, v dôsledku ktorej mal byť skončený pracovný pomer nebola žalovaným v konaní náležite preukázaná. V danom prípade tak nebola splnená hmotnoprávna podmienka pre platnosť výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce. Vychádzajúc zo všetkého vyššie uvedeného, po zohľadnení okolností daného prípadu, dospel súd k záveru, že nebol daný výpovedný dôvod, ktorý žalovaný uplatnil vo výpovedi a zároveň bolo preukázané, že výpoveď bola účelová, v rozpore s dobrými mravmi a z týchto dôvodov je neplatná. Súd prvej inštancie vyhodnotil podanú žalobu za dôvodnú a výrokom I. rozsudku určil, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou výpoveďou z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z 20.10.2015, danou žalovaným žalobkyni dňa 3.11.2015, a opätovne dňa 4.11.2015 je neplatné. Keďže žalobný návrh bol formulovaný alternatívne súd nerozhodoval o druhej časti žalobného návrhu, ktorým sa žalobkyňa domáhala určenia, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného, založený pracovnou zmluvou zo 6.9.1999, v znení dodatku k pracovnej zmluve z 31.8.2011, na dobu neurčitú trvá. Súd vo vzťahu k tejto časti žalobného návrhu podotkol, že v zmysle § 79 odsek 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí. Výnimkou je, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, pričom k tejto námietke žalovaného v konaní súd uvádza, že s poukazom na záver týkajúci sa neplatného skončenia pracovného pomeru žalobkyne (konanie v rozpore s dobrými mravmi na strane žalovaného), súd nemá za dôvodné tvrdenie, že od zamestnávateľa možno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Zamestnávateľ by musel preukázať tzv. ospravedlniteľný dôvod, na základe ktorého je v rozpore s dobrými mravmi alebo inak nespravodlivé žiadať od zamestnávateľa, aby prideľoval prácu zamestnancovi, s ktorým neplatne skončil pracovný pomer, pričom žalovaný tieto dôvody nepreukázal. Z vyjadrenia žalovaného o neexistencii dôvodu, na základe ktorého bola žalobkyni daná výpoveď, ako aj o existencii pracovného miesta pre žalobkyňu, ktoré bolo od roku 2019 podľa vyjadrenia žalovaného neobsadené, je zrejmé, že žalovaný žalobkyňu môže naďalej zamestnávať. Ďalšie prípadné organizačné zmeny, ktoré navyše neboli riadne preukázané, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Čo sa týka údajného negatívneho vnímania osoby žalobkyne na pracovisku, tieto tvrdenia žalovaný ničím nepreukázal a žalobkyňa ich výslovne poprela. Súd zároveň podotkol, že ak by aj bol názor niektorých zamestnancov na pracovisku vo vzťahu k žalobkyni negatívny, nevzhliadol dôvody, že by tak malo dôjsť konaním žalobkyne, keďže skutočnosť, že nepristúpila na zmier so žalovaným, keď neustúpila z ňou uplatňovaných nárokov je jej právom a nemožno na to prihliadať ako na niečo negatívne, čoho by sa mala voči zamestnávateľovi, resp. jeho ďalším zamestnancom dopustiť. Taktiež nemožno prihliadať na žalovaným tvrdenú skutočnosť, že žalobkyňa vzhľadom na skutočnosť, že je momentálne zamestnaná nie je pripravená nastúpiť do zamestnania u žalovaného, keďže túto skutočnosť žalobkyňa jednoznačne poprela a na základe predložených listinných dôkazov má súd za preukázané, že dostatočne prejavila svoj záujem u žalovaného naďalej pracovať. Vzhľadom na uvedené, keďže žalovaný so žalobkyňou neplatne skončil pracovný pomer výpoveďou a žalobkyňa oznámila žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával a súd má za to, že neboli splnené podmienky pre rozhodnutie o nemožnosti od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, jej pracovný pomer u žalovaného trvá (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce). Zamestnávateľ je podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce povinný žalobkyni poskytnúť náhradu mzdy. Žalobkyňa nesporne ešte v čase výpovednej doby opakovane oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Keďže celkový čas, za ktorý žalobkyňa žiadala poskytnúť náhrada mzdy, presiahol 12 mesiacov, súd sa ďalej zaoberal žiadosťou žalovaného, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu žalobkyni za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov vôbec nepriznal. Táto náhrada patrí žalobkyni odo dňa, keď oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, čo bolo v tomto prípade listom doručeným žalovanému dňa 11.1.2016, pričom nárok na náhradu mzdy nemôže vzniknúť skôr ako reálne došlo k skončeniu pracovného pomeru a tak žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy odo dňa 1.3.2016. Kritériá pre zníženie, respektíve nepriznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov Zákonník práce neupravuje. Pokiaľ celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presiahol 12 mesiacov, môže súd za ďalšiu dobu povinnosť zamestnávateľa na náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy vôbec nepriznať len na základe žiadosti zamestnávateľa, o čo žalovaný v konaní požiadal. Dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie má zamestnávateľ.
Vo vzťahu k zníženiu, resp. nepriznaniu náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov súd poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6 Cdo/157/2010 zo 14.9.2011, v ktorom NS SR vyslovil právny záver, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne. Taktiež poukázal na Nález ÚS SR I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019, podľa ktorého za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho- ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b) až d) Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. ÚS SR konštatoval, že v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce je obsiahnuté tzv. moderačné (zmierňovacie) oprávnenie súdu, ktoré mu umožňuje v konkrétnom prípade znížiť náhradu mzdy tak, aby bola primeraná, avšak bez bližšej úpravy kritérií, podľa ktorých možno pristúpiť k zníženiu, resp. nepriznaniu tejto náhrady mzdy. Taktiež konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska neobstojí právny názor najvyššieho súdu, ktorý s dôrazom na sociálnu funkciu náhrady mzdy uviedol, že „okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa pre rozhodnutie nie sú významné. Súd je však oprávnený prihliadať len k okolnostiam, ktoré existovali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktorú zamestnancovi mala byť poskytnutá náhrada. Priznanie náhrady mzdy za ďalšie obdobie má preto nadväzovať na správanie sa zamestnanca pri zaisťovaní si zabezpečenia svojich základných životných potrieb.“ Spravodlivosť, ktorá je osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu povinnosť hľadať také riešenie ním prejednávanej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Pri rozhodovaní súd vychádzal z konkrétneho dôvodu skončenia pracovného pomeru a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zisťoval, prečo zamestnávateľ neumožnil žalobkyni pokračovať v práci po tom, ako mu opakovane oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, resp. posudzoval, či na strane zamestnávateľa nastali skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby jej umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť jej mzdové nároky. Vo vzťahu k dôvodu skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou samotný žalovaný potvrdil, že žalobkyňa dostala výpoveď bez právneho dôvodu, resp. že tieto dôvody boli simulované alebo predstierané a súd má za to, že išlo o úmyselné konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Skončenie pracovného pomeru nezavinila žalobkyňa, keďže je aj z jej hodnotenia zo strany žalovaného zrejmé, že si svoje pracovné povinnosti riadne plnila. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobkyni oznámil, že jej požiadavke na prideľovanie práce podľa pôvodnej pracovnej zmluvy vyhovel a že by ju vyzval, aby nastúpila do práce. Skutočnosť, že žalovaný žalobkyni po doručení oznámenia, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával a to jej listom zo 4.11.2015, doručeným žalovanému dňa 5.11.2015 a následne opakovane dňa 11.1.2016, 12.2.2016 a 19.2.2016, neumožnil vykonávať prácu je odôvodnená práve dôvodmi neplatnosti predmetnej výpovede, kedy je zrejmé, že žalovaný sa bez právneho dôvodu rozhodol, že nechce žalobkyňu naďalej zamestnávať. Je nesporné, že medzi stranami prebiehali viaceré pokusy o mimosúdne riešenie sporu, avšak k týmto došlo až v roku 2019 a to podľa vyjadrenia žalovaného vzhľadom na zmenu vedenia mesta. Predmetom týchto rokovaní strán bol aj žalobkyňou uplatňovaný nárok na náhradu mzdy, pričom podmienkou žalovaného pre prideľovanie práce žalobkyni bol jej ústupok vo vzťahu k uplatnenej náhrade mzdy, k čomu nedošlo. Tieto skutočnosti vyplývajú jednak z vyjadrení žalobkyne ale aj samotného žalovaného. Z vyjadrenia
žalovaného vyplýva, že pracovné miesto pre žalobkyňu držal od roku 2019, avšak súd podotýka, že náhradu mzdy si žalobkyňa uplatňuje za obdobie od marca 2016 do februára 2019. Žalovaný navyše nepreukázal, že by žalobkyni ponúkol možnosť pracovať na jej pôvodnom pracovnom mieste, aj keď to v konaní prezentoval. Žalovaná toto tvrdenie poprela a tak dôkazné bremeno na preukázaní tejto skutočnosti spočívalo na žalovanom. V konaní tak nebolo preukázané, že by žalovaný umožnil žalobkyni pokračovať v práci po tom, ako mu oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával na základe pôvodnej pracovnej zmluvy. Žalovaný v konaní netvrdil ani nepreukázal, že by na jeho strane nastali skutočnosti, ktoré by mu objektívne znemožnili, aby jej umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť jej mzdové nároky. Navyše je zrejmé, že keďže žalovaný potvrdil, že výpoveď bola daná žalobkyni bez právneho dôvodu mal možnosť ju naďalej zamestnávať a prideľovať jej prácu podľa pracovnej zmluvy. Žalovaný nepreukázal, že by žalobkyni bez ďalších podmienok, ako je dohoda o náhrade mzdy a trovách konania, ponúkol vykonávať prácu podľa pôvodnej pracovnej zmluvy. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že nemohlo dôjsť k dohode medzi stranami, pretože by to bolo diskriminačné vo vzťahu k ostatným 11 zamestnancom, ktorý za rovnakej situácie uzatvorili so zamestnávateľom zmier s náhradou mzdy za 11 až 15 mesiacov. To, že sa iní zamestnanci rozhodli za obdobnej skutkovej situácie uzatvoriť so žalovaným zmier nemôže mať negatívny vplyv na žalobkyňu, ktorá si dôvodne a v súlade s právnymi predpismi uplatňovala svoj nárok. Tento postoj zamestnávateľa nemožno posúdiť ako skutočnosť, ktorá by mu objektívne znemožnila, aby žalobkyni umožnil pokračovať v práci, ale jedná sa len o jeho subjektívny postoj k danej veci. Výšku nároku na náhradu mzdy mohol zamestnávateľ minimalizovať práve tým spôsobom, že by umožnil žalobkyni pracovať, čo sa v danom prípade napriek tomu, že sa opakovane o prácu u žalovaného uchádzala nestalo. Súd musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy tak, aby to zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. Súd dospel k záveru, že dôvodná bola žiadosť o zníženie, resp. nepriznanie nároku na náhradu mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov z dôvodu vyplateného odstupného. V konaní bolo nesporné, že žalobkyni bolo v súvislosti s predmetnou výpoveďou vyplatené 4 mesačné odstupné. Súd má za to, že aj keď v pracovnoprávnych vzťahoch nie je prípustné započítanie podľa Občianskeho zákonníka, je dôvodné a spravodlivé na vyplatené odstupné v tejto veci prihliadať a znížiť uplatnený nárok na náhradu mzdy o túto sumu. Keďže v prípade právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede by táto suma prestavovala bezdôvodné obohatenie žalobkyne. Rozhodnutím súdu o znížení náhrady mzdy o vyplatené odstupné tak bude vyriešená aj otázka tohto bezdôvodného obohatenia žalobkyne, čo súd považuje za spravodlivé ako aj hospodárne, keďže sa predíde ďalšiemu sporovému konaniu medzi stranami a vzniku trov konania. Po vyslovení takéhoto predbežného právneho posúdenia počas konania sa aj strany zhodne vyjadrili, že s takýmto posúdením súhlasia a považujú ho za správne. Vzhľadom na skutočnosť, že Zákonník práce súdu neumožňuje krátiť náhradu mzdy za prvých 12 mesiacov, ako to žiadal žalovaný, súd žalobu zamietol v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy za mesiace november 2018 až február 2019, spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania a urobil tak, vzhľadom na všetky už uvedené okolnosti tohto sporu, v prospech zamestnanca. Rovnako strany súhlasili aj s nepriznaním nároku na náhradu mzdy žalobkyni počas jej práceneschopnosti a OČR. Súd konštatoval, že priznanie nároku na náhradu mzdy za obdobie, kedy žalobkyňa nemohla vykonávať prácu z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti ako aj osobného a celodenného ošetrovania chorého člena rodiny by bolo v rozpore s § 141 ods. 1 Zákonníka práce, v zmysle ktorého za tento čas nepatrí zamestnancovi náhrada mzdy. K strate na zárobku následkom nesplnenia povinnosti zamestnávateľa prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy môže u zamestnanca prísť len vtedy, ak je sám pripravený, ochotný a schopný vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy. Ak nemôže zamestnanec vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy v dôsledku dočasnej pracovnej neschopnosti alebo z dôvodu inej dôležitej osobnej prekážky v práci, pri ktorej zamestnancovi neprináleží náhrada mzdy, nemá nárok ani na náhradu mzdy. (R 90/1970) V konaní bolo nesporné a správou sociálnej poisťovne preukázané, že žalobkyňa poberala nemocenské od 27.9.2018 do 30.9.2018 a ošetrovné od 7.2.2018 do 16.2.2018 a od 28.11.2018 do 4.12.2018. Za tieto obdobia jej tak súd nepriznal nárok na náhradu mzdy a náhradu mzdy za mesiace február a september 2018 znížil o sumu vypočítanú z funkčného platu žalobkyne za pracovné dni v danom mesiaci, kedy z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti a osobného a celodenného ošetrovania chorého člena rodiny nemohla vykonávať prácu v mesiaci február 2018 osem pracovných dní a v mesiaci september 2018 dva pracovné dni a v tejto časti súd žalobu taktiež zamietol. Náhradu mzdy za mesiace november a december už vzhľadom na vyššie uvedené súd nepriznal vôbec. Súd prvej inštancie bol názoru, že ak by vyhovel žiadosti zamestnávateľa a znížil náhradu mzdy z ďalších ním uvádzaných dôvodov popieralo by to zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení upravujúcich
nárok na náhradu mzdy a to s prihliadnutím na nález ÚS SR I. ÚS 331/2019. Súd tak dospel k záveru, že neboli splnené podmienky pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy na základe iných dôvodov, uvedených v žiadosti zamestnávateľa a keďže súd nie je viazaný dôvodmi uvedenými v žiadosti len stručne uvádza vo vzťahu k dôvodu, že sa žalobkyňa zamestnala od 1.6.2016 na pre ňu vhodnej a platovými podmienkami výhodnejšej pozícii a že od 1.1.2019 dosahuje od žalovaného nepravidelný (ročný príjem) vo funkcii členky komisie pre stratégiu, stavebníctvo a životné prostredie, že nemá za to, že by priznanie náhrady mzdy za obdobie, keď bola žalobkyňa zamestnaná, resp. poberala iný príjem bolo v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa tak bola nútená učiniť práve konaním žalovaného, ktorý s ňou bez právneho dôvodu neplatne skončil pracovný pomer a následne jej napriek jej opakovaným oznámeniam, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ako aj opakovanému uchádzaniu sa o prácu u žalovaného jej žiadostiam nevyhovel, bez právneho dôvodu a tak bola nútená si nájsť za účelom zabezpečenie príjmu inú prácu, do ktorej navyše musí dochádzať mimo miesta bydliska. Skutočnosť, že žalobkyňa bola zamestnaná a poberala mzdu v období, za ktoré žiada vyplatiť náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, nie je už v intenciách súčasnej právnej úpravy relevantná pre posúdenie nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Keďže žalovaný žalobkyni neumožnil pokračovať v práci neobstojí ani jeho obrana, že žalovaná z dôvodu, že sa zamestnala u iného zamestnávateľa nespĺňa predpoklady pre deklarovanú pripravenosť nastúpiť do práce. Tento argument by mohol obstáť jedine v prípade, ak by ju na nástup do práce riadne vyzval a žalobkyňa by do práce nenastúpila, čo však žalovaný v konaní netvrdil ani nepreukázal. Súd sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalovaného, že priznaním náhrady mzdy nad 12 mesiacov (resp. 15 mesiacov s ukončením pracovného pomeru) by súd zasiahol do práv 11 pracovníkov, ktorým za skutkovo identických dôvodov schválil súdne zmiery v režime náhrady mzdy do 15 mesiacov. Súd nie je viazaný schválenými zmiermi v iných konaniach. Uzatvorený zmier je prejavom vôle strán daného konania, ktoré s jeho znením súhlasili a požiadali súd o jeho schválenie. Žalovaný ponúkal žalobkyni, v rámci pokusu o zmier, v tomto konaní pracovné miesto, avšak za podmienky vyplatenia nižšej náhrady mzdy, než si v konaní uplatnila. Bolo právom žalobkyne, pokiaľ s uvedeným nesúhlasila, nepristúpiť na dohodu so žalovaným a domáhať sa svojho nároku na náhradu mzdy v plnej výške. K tvrdeniu žalovaného, že majetkové pomery žalobkyne neumožňujú považovať ju za sociálne odkázanú na priznanie takejto satisfakcie vo forme plnej náhrady mzdy súd uviedol, že majetkové pomery (navyše v konaní riadne nepreukázané) nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu o výške náhrady mzdy, keďže pre jej priznanie sa nevyžaduje sociálna odkázanosť zamestnanca. V zmysle rozhodnutia NS SR ustanovenie § 79 ods. 2 Zákonníka práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Vo vzťahu k náhrade mzdy súd uviedol, že žalobkyňa oznámila zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a to listom doručeným žalovanému dňa 11.1.2016, pričom nárok na náhradu mzdy vznikol žalobkyni odo dňa 1.3.2016 a tak si žalobkyňa v súlade s § 79 ods. 2 Zákonníka práce uplatnila nárok na náhradu mzdy za mesiace marec 2016 až február 2019. Súd, nad rámec už uvedenej časti náhradu mzdy, v ktorej nárok ako už bolo odôvodnené zamietol, nezistil ďalšie dôvody pre zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy a tak žalobkyni priznal náhradu mzdy, ako je uvedené vo výroku II. rozsudku. Vysporiadal so žalovaným vznesenou námietkou premlčania vo vzťahu k nároku na náhradu mzdy a má za to, že uplatnený nárok na náhradu mzdy nie je premlčaný. Náhrady mzdy za jednotlivé mesiace sa premlčujú samostatne a trojročná premlčacia doba plynie od splatnosti mzdy za jednotlivé mesiace, pričom poukázal na uznesenia NS SR sp. zn. 1Cdo/180/2009 a 2Cdo/42/2011. Žalobkyňa už v žalobe doručenej súdu dňa 24.3.2016 žiadala, aby súd rozhodol o náhrade mzdy a tu súd opäť poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 1Cdo/180/2009 a v ňom citovanú judikatúru R 10/1969 a R33/1996. Ak z obsahu žaloby vyplýva, že sa zamestnanec domáha neplatnosti skončenia pracovného pomeru preto, že chce zostať aj ďalej u zamestnávateľa zamestnaný, alebo že sa domáha vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru bez toho, aby trval na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, potom treba predpokladať, že sa uplatňuje aj nárok na náhradu mzdy. Ak zamestnanec v žalobe tvrdí, že zamestnávateľ s ním neplatne rozviazal pracovný pomer, potom z obsahu takej žaloby vyplýva, že sa zamestnanec domáha jednak vyslovenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, jeho ďalšieho trvania a taktiež aj prípadnej náhrady mzdy. Žalobkyňa si následne vyčíslila nárok na náhradu mzdy za mesiace marec 2016 až február 2017 zmenou žaloby doručenou súdu dňa 29.12.2017 a teda v rámci trojročnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť dňom nasledujúcim po splatnosti jednotlivých náhrad mzdy. Zmenou žaloby doručenou súdu dňa 5.9.2019 si žalobkyňa uplatnila náhradu mzdy za ďalšie mesiace a to od marca 2017 do februára 2019
a úroky z omeškania vo vzťahu k náhrade mzdy zo sumy 9.865,60 Eur od 11.9.2016 a z jednotlivých náhrad mzdy vždy od 11. dňa nasledujúceho mesiaca. Súd má za to, že uplatnený nárok na náhradu mzdy a úroky z omeškania tak premlčaný nebol. Vo vzťahu k výške náhrady mzdy súd uviedol, že mal v konaní za preukázané, že plat žalobkyne bol určený oznámením o výške a zložení funkčného platu v súlade so zákonom č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. V danom prípade preto súd pri určení výšky náhrady mzdy vychádza v zmysle citovaných ustanovení zákona č. 553/2003 Z. z. z funkčného platu žalobkyne. Pri výpočte náhrady mzdy sa nepoužije § 134 a § 135 Zákonníka práce. V konaní bolo nesporné a preukázané, že funkčný plat žalobkyne v čase neplatného skončenia pracovného pomeru bol 821,50 eur mesačne a tak súd žalobkyni priznal náhradu mzdy v súlade s jej funkčným platom a v časti prevyšujúcej túto sumu za jednotlivé mesiace žalobu zamietol. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa si na základe výpočtu výšky náhrady mzdy podľa § 134 a § 135 Zákonníka práce (ktorý sa v danom prípade neaplikuje) uplatnila za niektoré mesiace nižšiu náhradu mzdy, než na akú má nárok, súd jej náhradu mzdy priznal v súlade s tým ako bola ňou uplatnená. V danom prípade bola výška úrokov z omeškania o osem percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu a tak súd mal za to, že bola uplatnená správne. Z predložených dôkazov vyplýva, že medzi žalobkyňou a žalovaným bol dohodnutý termín výplaty mzdy na 10. deň nasledujúceho mesiaca a tak mal súd za to, že žalobkyňa si správne uplatnila úroky z omeškania vo vzťahu k náhrade mzdy za jednotlivé mesiace od 11. dňa nasledujúceho mesiaca a tieto žalobkyni priznal, vo vzťahu k priznanej výške náhrady mzdy za jednotlivé mesiace. Súd mal za to, že keď vyhodnotil postup žalovaného pri predmetnej výpovedi za v rozpore s dobrými mravmi a posúdil priznanú náhradu mzdy za v súlade s dobrými mravmi, tieto závery sa rovnako vzťahujú aj na úroky z omeškania. Súd mal za to, že samotná náhrada mzdy by nepredstavovala pre žalobkyňu ako zamestnanca dostatočnú satisfakciu v súlade s princípom spravodlivosti, keďže nerieši sankciu žalovaného ako zamestnávateľa za oneskorenosť vyplatenia náhrady mzdy ako zákonného nároku a žalobkyni vznikol nárok na úroky z omeškania vo vzťahu k priznanej náhrade mzdy, tieto žalobkyni priznal a námietky žalovaného voči úrokom z omeškania posúdil ako nedôvodné. Vo vzťahu k navrhovanému a vykonanému dokazovaniu súd uviedol, že v konaní zostal sporný nárok na náhradu mzdy prevyšujúci 12 mesiacov, vo vzťahu ku ktorému súd vykonal dokazovanie predloženými listinnými dôkazmi a taktiež si vyžiadal na žalobkyňu správu sociálnej poisťovne. Súd z dôkazov vo vzťahu k uplatnenej náhrade mzdy neprihliadal v súlade s § 153 ods. 2 CSP na dôkaz predložený žalovaným na poslednom pojednávaní, osvedčujúci vlastníctvo bývania žalobkyne a to výpis z LV č. XXXX, keďže súd mal za to, že v danom prípade žalovaný nesplnil povinnosť podľa § 153 ods. 1 CSP uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas, keďže ich mohol vzhľadom na dĺžku konania predložiť už skôr, ak by konal starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, vecne dôvodil, že v danej veci je potrebné zohľadniť to, že žalobkyňa jednak požadovala určiť neplatnosť skončenia pracovného pomeru alternatívne trvanie pracovného pomeru a jednak žiadala priznať náhradu mzdy. V nároku o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bola žalobkyňa plne úspešná, keď bolo rozhodnuté, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou bolo neplatné, a preto jej v tejto časti prináleží nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru je základným nárokom zamestnanca, ktorý môže uplatniť na súde, od ktorého sa potom odvodzujú aj jeho prípadné ďalšie (peňažné) nároky s tým súvisiace. Keďže žalobkyňa bola úspešná čo do právneho základu, t. j. čo do určenia neplatnosti výpovede, vznikol jej v tomto prípade zákonný nárok na náhradu mzdy. Rozhodnutie o výške jej nároku na náhradu mzdy záviselo od úvahy súdu, ktorý posúdil v tejto časti dôvodnosť uplatňovaného nároku na náhradu mzdy čo do jeho výšky na základe konkrétnych skutkových zistení, týkajúcich sa danej veci. Možno tak uzavrieť, že žalobkyňa mala plný úspech čo do základu uplatneného nároku, pričom výška plnenia v danom prípade závisela od úvahy súdu, preto zamietnutie žaloby v časti náhrady mzdy nebolo prejavom procesného úspechu žalovaného, ale dôsledkom úvahy súdu. (viď rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 22CoPr/1/2021) Vychádzajúc z uvedeného bolo potrebné úspech strán sporu posúdiť ako celkový úspech žalobkyne voči žalovanému v tomto konaní v rozsahu 100 %.
2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu jeho výroku II. /čo do výšky nároku, spôsobu určenia nároku a príslušenstva nároku žalobkyne/ v časti nad sumu 9.612,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 9.612,84 eur od 11.3.2017 do zaplatenia a výroku IV. podal včas odvolanie žalovaný,
s návrhom na jeho zmenu v napadnutej časti vo výroku v bode II. rozsudku zaviazaním žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 9.612,84 eur s 8% úrokom ročne od 11.3.2017 do zaplatenia a v ostávajúcej časti navrhol žalobou uplatnený nárok zamietnuť, alternatívne v tejto časti nepriznať príslušenstvo v podobe úrokov, zmenu v bode IV. rozsudku tak, že žiadnej zo strán sa nepriznáva nárok na náhradu trov konania. Pokiaľ nebudú splnené predpoklady pre zmenu rozhodnutia, potom navrhli aby v napadnutej časti súd zrušil rozhodnutie a vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie. Uviedol odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. e/, f/, g/ a h/ CSP. Uviedol, že odvolanie smeruje majoritne voči výroku v bode II. rozsudku čo do výšky nároku, spôsobu určenia nároku a príslušenstva nároku žalobkyne, ktorej súd poskytol súdnu ochranu. Odvolanie smeruje sekundárne aj voči závislému výroku v bode IV. rozsudku. Medzi ťažiskové dôvody posledne formulované v podaní žalovaného z 28.6.2022, pre ktoré žalovaný požadoval zníženie nároku na náhradu mzdy žalobcu nad 12 mesiacov, bolo aj skutkové zistenie, že žalobkyňa sa už od 1.6.2016, počas konzumovania 4 mesačného odstupného zamestnala v hlavnom pracovnom pomere u iného zamestnávateľa na plný pracovný úväzok za výhodnejších pracovných a finančných podmienok, ktorý pracovný pomer u tohto iného zamestnávateľa trvá neprerušene až do rozhodnutia súdu prvého stupňa, čo je objektívnou prekážkou z dôvodu existencie súbehu vlastného zamestnania pri uplatňovaní nároku na náhradu mzdy za obdobie, počas ktorého žalobkyňa plnila pracovné úlohy v hlavnom pracovnom pomere na plný úväzok pre iného zamestnávateľa a preto nespĺňa predpoklady spôsobilosti nastúpiť do práce. Žalovaný nepopiera a nespochybňuje poukaz na rozhodovaciu prax na súdom poukázané rozhodnutie NS SR č. 6 Cob/157/2010 ale v kontexte ďalšieho rozhodnutia NS SR č. 6 Cob/100/2016 treba správne interpretovať záväzný odkaz k posudzovaným otázkam priliehavo v zmysle imperatívu citovaných rozhodnutí, že "súd musí v individuálnych podmienkach nachádzať mieru zodpovedajúcu účelu a funkcii inštitútu náhrady mzdy podľa § 79 ZP v zmysle zásad spravodlivosti a proporcionality neodporujúcemu dobrým mravom....", čo je potrebné chápať z pohľadu nároku a aj povinností žalobkyne, ale aj vo vzťahu ku nárokom a povinnostiam žalovaného rovnocenne. Rovnako žalovaný poukazuje na skutočnosť, že pokiaľ súd opiera svoje právne závery k otázke nároku na náhradu mzdy aj o rozh. I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019, potom je toto rozhodnutie potrebné aj správne interpretovať pre daný súdny spor, keď v kauze riešenej ÚS išlo o posúdenie otázky, či pri nároku na náhradu mzdy je poberanie starobného dôchodku takou skutočnosťou, ktorá bráni zamestnávateľovi aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci. Pre aplikabilitu tohto rozhodnutia ÚS by bolo potrebné povedať, že skutkovo neposudzoval rovnakú otázku, keď v predmetnej veci sa posudzuje nárok na náhradu mzdy za trvania iného zamestnania žalobkyne na plný trvalý pracovný úväzok za výhodnejších podmienok, čo skutkovo nezodpovedá nároku starobného dôchodku dosahujúceho príjem zo starobného poistenia na nárok na náhradu mzdy (súbeh zamestnania a dôchodku). Žalovaný vo svojich prednesoch poukazoval na mnohé ďalšie rozhodnutia súdov k otázke posudzovania nárokov na náhradu mzdy, ktoré ostali bez povšimnutia súdu, pre aké dôvody sú pre súd neaplikovateľné na zistený skutkový stav, čo je nutné považovať za čiastočnú nepreskúmateľnosť v časti, v ktorej súd neponúkol stranám svoje úvahy pre ktoré nepovažuje za argumenty žalovaného za podstatné. Jedným z dôležitých rozhodnutí, ktoré založili výklad pojmu dobrých mravov pri posudzovaní pracovnoprávnych nárokov patrí nesporne rozhodnutie NS SR 7 Cdo/370/2015, v ktorom súd záväzne uviedol "... vo všeobecnosti za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu, teda nielen osoby vykonávajúcej právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej, s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva." Žalovaný počas priebehu sporu, okrem iného, aj podaním uplatnil na súde nárok na nepriznanie, resp. zníženie nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 1, 2 ZP aj a najmä z dôvodu, že žalobkyňa bola počas celého obdobia, za ktoré sa domáhala náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnaná v trvalom pracovnom pomere na plný úväzok, z ktorého dosahovala výhodnejšie pracovné podmienky, čo je objektívnou prekážkou v možnosti žalobkyne sa zapojiť do práce u žalovaného a je prekážkou pri uplatňovaní nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci nárok nad 12 mesiacov. Žalovaný tvrdí, že už súbehom priznania nároku na náhradu mzdy za obdobie kedy žalobkyňa bola riadne zamestnaná na plný úväzok a dosahovala vyšší príjem ako u žalovaného od iného zamestnávateľa počas prvých 12 mesiacov po skončení pracovného pomeru u žalovaného, dochádza k naplneniu sankčnej povahy rozhodnutia v trvaní 9 mesiacov (od 1.6.2016 do 28.2.2017) za ktoré inkasovala mzdu za prácu aj nárok na náhradu mzdy za dané obdobie. Satisfakčná funkcia zodpovedá saturovaniu príjmu žalobkyne za čas od 1.3 do 31.5.2016, za ktorý nepoberala príjem od iného zamestnávateľa. Súd v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysvetlil pre aké zásadné dôvody nepovažoval limitáciu nároku na náhradu mzdy za opodstatnenú, hoci z pohľadu žalovaného
išlo o rozhodnú skutkovú okolnosť. Rozhodnutím NS SR 7 Cdo/312/2018 z 29.5.2019 podrobenom odmietnutím ústavnej sťažnosti IV. ÚS 122/2019 došlo k udržaniu právneho názoru odvolacieho súdu v Nitre č. k. 12CoPr/3/2017 v spore žalobcu na náhradu mzdy za obdobie výkonu práce u iného zamestnávateľa v tom zásadnom závere, že „pri neplatnom skončení pracovného pomeru neprináleží žalobcovi nárok na náhradu mzdy za čas, po ktorý bol zamestnaný a vykonával prácu na úplný pracovný úväzok pre iného zamestnávateľa podľa čl. 2 ZP pre rozpor s dobrými mravmi pretože priznanie nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP by pre prekážku na strane zamestnanca v možnosti vykonávať prácu v hlavnom pracovnom pomere bolo bezdôvodným obohatením zamestnanca na úkor zamestnávateľa." Za identických skutkových a právnych dôvodov NS SR rozhodnutím 1 Cdo/159/2021 z 23.2.2022 odmietnutím dovolania udržal právny názor vyjadrený KS Nitra č. k. 25CoPr/2/2020 v zásadnej otázke „že výkonom práce v hlavnom pracovnom pomere na plný úväzok v čase zodpovedajúcom nároku na náhradu mzdy, nemohla žalobkyňa pre vlastnú prekážku v práci vykonávať prácu pre žalovanú a preto žalobkyni neprináleží nárok na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP s poukazom na čl. 2 ZP pretože nárok by bol v rozpore s dobrými mravmi.“ Ku prekážkam vo výkone práce na strane zamestnanca záväzne judikoval aj rozsudok NS SR 4 Cdo/82/2020 z 25.3.2021, ktorý vymedzil pri konkurencii nároku na náhradu mzdy s príjmom dosahovaným u iného zamestnávateľa, z hlavného pracovného pomeru, dôvody pre prekážku v možnosti výkonu práce u toho zamestnávateľa, u ktorého si uplatňuje nárok na náhradu mzdy. Súd vo svojom rozhodnutí nepoukázal na žiadne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, ktoré by priznávalo plnú výšku nároku na náhradu mzdy za čas dosahovania vyššieho prímu u iného zamestnávateľa nad 12 mesiacov. Z daného plynie zásadná odvolacia námietka, že súd priznaním nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP za čas presahujúci nárok nad 12 mesiacov, počas ktorého bola žalobkyňa zamestnaná a vykonávala prácu u iného zamestnávateľa v hlavnom pracovnom pomere na úplný úväzok, kedy objektívne existovala prekážka v práci žalobkyne vykonávať prácu pre žalovaného, by došlo ku porušeniu čl. 2 základných zásad ZP a ku vzniku bezdôvodného obohatenia žalobkyne na úkor jedného zo zamestnávateľov zaviazaných ku plneniu mzdy resp. náhrady mzdy. Aj keď Zákonník práce nezakazuje súbeh viacerých výkonov riadneho zamestnania, samotnej povinnosti výkonu práce zamestnanca v riadnom pracovnom pomere na úplný úväzok u iného zamestnávateľa, bráni zamestnancovi v možnosti byť pripravený vykonávať prácu aj u zamestnávateľa, u ktorého si uplatňuje nárok na náhradu mzdy pre objektívne prekážky na strane zamestnanca. Ani súd v zmysle základných princípov vyjadrených v čl. 2 bod 1 a čl. 4 bod 2 CSP nesmie rozhodnúť tak, že založí dôvod pre vznik bezdôvodného obohatenia jednej strany konania na úkor druhej strany konania, keď za zhodné časové obdobie presahujúce nárok nad 12 mesiacov (v ktorom je zahrnutá nielen satisfakčná ale aj sankčná funkcia) pri posudzovaní sankčnej zložky vyjadrenia nároku na náhradu mzdy poškodí zamestnávateľa na úkor zamestnanca uložením povinnosti náhrady mzdy za prácu pre žalovaného, ktorú žalobca pre vlastnú prekážku v práci nemohol reálne splniť. Rezignáciou súdu vnímať čl. 2 ZP obojstranne priznaním nároku na náhradu mzdy nad 12 mesiacov žalobkyni, ktorá vykonávala v relevantnom čase prácu u iného zamestnávateľa, došlo ku vzniku dôvodov pre bezdôvodné obohatenie žalobkyne na úkor žalovaného, za obdobie, počas ktorého žalobkyňa nemohla objektívne poskytovať svoje pracovné výkony obom zamestnávateľom. Z pohľadu rozhodovacej praxe nikdy v minulosti nebolo možné rozhodnutie súdu podriadiť tak jednostrannej interpretácii čl. 2 ZP výhradne v prospech zamestnanca aby tomuto súd v intenciách nad rámec obdobia 12 mesiacov (v minulosti výrazne kratšie) si nárokoval vôbec, a nie to za trvania ďalšieho pracovného pomeru počas celej doby zodpovedajúcej nároku na náhradu mzdy, na ďalší príjem 24 mesiacov (bez krátenia odstupného), ktorý by súd priznával. Rozhodovacia prax v minulosti mala problém priznávať nárok na náhradu mzdy zamestnanca v plnej výške aj pokiaľ nikde za čas nároku na náhradu mzdy nepracoval a žalovanému nie je známe, pre aké dôvody práve bez rozumného vysvetlenia priznal súd plnú výšku nároku na náhradu mzdy bez toho, aby k tomu boli splnené predpoklady. Súd nemal za preukázané žiadne osobitosti prípadu, že by dôvod skončenia bol takou okolnosťou, že by bránil žalobkyni sa zamestnať, pretože už 3. mesiac po skončení pracovného pomeru si našla dokonca lepšie ohodnotenú prácu ktorú pôvodne vykonávala u iného zamestnávateľa v rovnakej pôsobnosti ale inej samosprávy. Súd opomenul skúmať tiež tú okolnosť, pre aké dôvody sa žalobkyňa odmietla dohodnúť na zmieri, tak ako sa žalovanému podarilo dohodnúť v roku 2019-2020 s ďalšími 11 pracovníkmi, ktorých pracovný pomer bol neplatne skončený z identických dôvodov, a teda či postoj žalobkyne odmietajúc dohodu v rozsahu 15 mesačnej náhrady mzdy nesledoval získanie špekulatívneho predpokladu na uplatnenie 36 mesiacov nároku na náhradu mzdy za trvania pracovného pomeru u iného zamestnávateľa. Limitácia nároku podriadením na koniec obdobia poškodzuje žalovaného na povinnosti znášať zvýšené príslušenstvo nároku. Súd vo vyjadrení zamietajúcej časti nároku za obdobie 4 mesiacov, ktoré zodpovedalo žalobkyňou prijatého odstupného v spojení so skončením pracovného pomeru ešte v roku 2016, podriadil túto časť nároku
pod čl. 2 ZP, že by priznaním došlo k bezdôvodnému obohateniu a z pohľadu žalovaného znížil nárok na náhradu mzdy poškodzujúco podriadením na koniec žalobkyňou uplatňovaného nároku za čas 11/2018 až 2/2019, čím spôsobil, že príslušenstvo plynúce ku skôr vzniknutým čiastkovým nárokom na náhradu mzdy bez riadneho zdôvodnenia zvýšilo nárok žalobkyne voči žalovanému oproti situácii, keď by súd podriadil nepriznanie istiny 4, mesačných nárokov na skôr vzniknuté samostatné nároky na náhradu mesačnej mzdy. Pokiaľ by súd v rámci posudzovaného nároku nad 12 mesiacov, teda za obdobie od 3/2017 do 2/2019 (24 mesiacov) podriadil nepriznanie už od 3-6/2017, potom by žalovaného nezaťažil vyšším saldom sčítania úrokov z omeškania, ako tomu učinil rozhodnutím. I keď je realitou, že zákon neponúka pravidlá, akým spôsobom má súd posudzovať nárok na náhradu mzdy, bolo by náležité a proporcionálne aj spravodlivé, pokiaľ by súd pri určovaní tak vysokej povinnosti náhrady istiny nárokov limitoval výšku nároku podriadenom pod skôr začaté obdobia, aby šetril hospodárenie žalovaného, ktorý len spravuje prostriedky všetkých obyvateľov mesta Piešťany. Súd svoj postup nevysvetlil a priznaním úrokov za skoršie obdobia neprimerane zvýhodnil žalobkyňu.
3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila tak, že navrhla rozsudok v napadnutej časti potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zákonnosti. ÚS SR súd v náleze sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019 v bode 45. odôvodnenia rozhodnutia uviedol: „Za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca." V kontexte uvedeného nálezu ÚS SR súd prvej inštancie riadne vec posúdil a odôvodnil v bodoch 115., 116., 117., 118. a 119 rozsudku. Súd sa v konaní jednoznačne v bode 116. odôvodnenia rozsudku vysporiadal s tou skutočnosťou, že keď sa žalobkyňa zamestnala od 1.6.2016 a aj od 1.1.2019 dosahovala u žalovaného ako členka komisie nepravidelný príjem, nezakladá to rozpor s dobrými mravmi v tomto prípade vo vzťahu ku priznanému nároku na náhradu mzdy, ktorý súd posúdil v zmysle zákonných kritérií dotvorených rozhodovacou praxou NS SR a ÚS SR. Dôvody odvolania žalovaného sa obmedzujú na tvrdenie, že sa súd údajne nevysporiadal s ďalším dôvodom tvrdeným žalovaným na nepriznanie nároku na náhradu mzdy presahujúcej 12 mesiacov. Tým dôvodom má byť zamestnanie žalobkyne u iného zamestnávateľa, čo údajne podľa odvolania žalovaného má znamenať prekážky v práci na strane žalobkyne. S takouto argumentáciou údajných prekážok v práci na strane žalobkyne prišiel žalovaný až v podanom odvolaní, teda neskoro. Také ale reálne neexistovali. Žalovaný však v celom konaní netvrdil a nepreukázal, že by zamestnanie žalobkyne u iného zamestnávateľa (Mesto G.) tvorilo takú prekážku v práci, ktorá znemožňuje priznanie nároku na náhradu mzdy za viac ako 12 mesiacov. Súd sa zjavne vysporiadal s tým nesprávnym tvrdením žalovaného (bod 116 rozsudku), že žalobkyňa údajne nespĺňala pripravenosť na nástup do práce. Práveže zamestnanie u iného zamestnávateľa právne preukazovalo, že žalovaná môže pracovať a chce pracovať a iba to, že ju žalovaný na nástup do práce nevyzval, je dôvodom, pre ktorý žalobkyňa u žalovaného nepracovala. To, že sa žalobkyňa medzičasom pri neplatnom skončení pracovného pomeru zamestnala, nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi vo vzťahu ku náhrade mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov, uzatvoril súd prvej inštancie. Odvolanie ani nesmeruje proti tomu, čo uvádza súd v bode 116 rozsudku, odvolateľ nič voči tomu nenamieta, nemožno to podrobiť odvolaciemu prieskumu. Ak by sa prijal taký postup, ako požaduje žalovaný, tak by to nepochybne viedlo ku demotivovaniu zamestnancov pri neplatnom skončení pracovného pomeru pracovať u iného zamestnávateľa, a ku nedosahovaniu iného príjmu a napokon ku zvýšeným nárokom na prostriedky zo sociálneho poistenia v nezamestnanosti a následnému poberaniu životného minima (sociálnych dávok), čo určite nie je záujmom zákonodarcu pri právnej úprave podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Súd sa s tým dostatočne vysporiadal aj tak, že nemožno u zamestnanca považovať za rozporné s dobrými mravmi, ak sa zamestnal počas trvania konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru u iného zamestnávateľa a zároveň požaduje náhradu mzdy za dobu prekračujúcu 12 mesiacov. Iný postup by demotivoval zamestnancov pracovať a nútil ich zotrvať na sociálnych dávkach alebo dávkach v nezamestnanosti po dobe 12 mesiacov po neplatnom skončení
pracovného pomeru. Ak by mal byť nový pracovný pomer prekážkou nároku na náhradu mzdy po 12 mesiacoch, zákonodarca by to tak výslovne upravil. Také okolnosti, ako sú konštatované v rozsudku, nemohol súd vyhodnotiť ako v rozpore s dobrými mravmi na strane žalobkyne, ale na strane žalovaného, ktorý napriek svojej objektívnej možnosti žalobkyňu zamestnávať a platiť jej mzdu, ju na nástup do práce bezdôvodne nevyzval a pracovať jej neumožnil. Išlo o osobné a právne neprijateľné dôvody v osobnom názore predchádzajúceho primátora žalovaného, ktorý z osobnej nevraživosti neumožnil žalobkyni pracovať. Žalovaný síce v podanom odvolaní uviedol, že podáva odvolanie podľa dôvodov daných ust. § 365 ods. 1 písm. e/, f/, g/ a h/ CSP, ale podané odvolanie v súlade s týmito prípustnými odvolacími dôvodmi vôbec neodôvodnil. Neuviedol také dôvody, ktoré by sa pod jednotlivé zákonom predpokladané odvolacie dôvody dali subsumovať. Žalobkyňa zastáva právny názor, ktorý sa v plnej miere opiera o nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019, že pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov, je súd povinný skúmať výlučne nasledujúce skutkové okolnosti sporu, čo aj súd preskúmal a vyhodnotil v prospech žalobkyne: 1) či došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru; - v tomto prípade je výpoveď zjavne neplatná; 2) či zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával;
- v tomto prípade je táto skutočnosť preukázaná, viacnásobne; 3) či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci; - v tejto veci žiadne také skutočnosti na strane zamestnávateľa objektívne nenastali, neboli tvrdené ani preukázané; 4) či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca; - v tejto veci žiadne také skutočnosti na strane zamestnávateľa objektívne nenastali; 5) či bol zamestnanec schopný vykonávať pridelenú prácu podľa pracovnej zmluvy;
- v tejto veci žalobkyňa bola schopná vykonávať prácu podľa pracovnej zmluvy, takú prácu aj vykonávala pre iný subjekt verejnej správy (Mesto G.) za zvýšených časových nárokov spôsobených dochádzaním do práce denne z Piešťan do G. a naspäť; 6) či je uplatnený rozsah náhrady mzdy splatný ku dňu vyhlásenia súdneho rozhodnutia. - splatnosť celého nároku je daná. Rovnako irelevantnou je z vyššie uvedených dôvodov aj skutočnosť, že sa žalovaná po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného zamestnala u iného zamestnávateľa. Skutočnosť, že žalobkyňa je zamestnaná, nemožno považovať za takú, ktorá žalovanému objektívne znemožňovala, aby žalobkyni umožnil pokračovať v práci a vyplácal jej dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá žalobkyňu pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom žalobcu (porov. bod 46. odôvodnenia nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 zo dňa 19.11.2019).
4. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že žalobkyňa tvrdí, že žalovaný údajne nepožadoval a ani nepodložil svoju žiadosť o nepriznanie alebo zníženie výšky náhrady mzdy tvrdením o prekážke v práci zamestnankyne pre jej prácu u iného zamestnávateľa (Mesto G.). Zrejme ušlo pozornosti žalobkyne, že žalovaný nielen že formálne uplatnil Návrhom z 28.6.2021 na nepriznanie, resp. zníženie náhrady mzdy nad 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 ZP ale argumentačne naposledy v písomnom podaní doručenom súdu dňa 30.5.2022 v časti II. podania podoprel svoj návrh na nepriznanie o tvrdenie a dôvody, že výkon práce u iného zamestnávateľa je prekážkou v uplatnení nároku na náhradu mzdy pre preukázané skutočnosti: - že sa zamestnala od 1.6.2016 na pre ňu vhodnom a platovými podmienkami výhodnejšej pracovnej pozícii u iného zamestnávateľa (Mesto G.), - v čase od 1.6.2016 až doteraz pre prekážku vlastného zamestnania u iného zamestnávateľa na plný pracovný úväzok nespĺňa predpoklady nástupu do práce. Z daného plynie, že súd sa s podstatnou argumentáciou žalovaného v žiadnej zo svojich častí odôvodnenia nevysporiadal a žalovaný len rozviedol zásadnú argumentáciou v odvolacích dôvodoch a oprel skutkové tvrdenia o konkrétnu aktuálnu rozhodovaciu prax súdov uplatňovanú vo viacerých prípadoch v skutkovo porovnateľných veciach. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení argumentačne ťažiskovo poukazuje na rozhodnutie I. ÚS 331/2019, keď v danej veci súd riešil súbeh nárokov na náhradu mzdy, pri súčasnom poberaní dôchodku, čo nezodpovedá skutkovej situácii posudzovaného sporu, kde dochádza k súbehu dvoch zamestnaní v hlavnom pracovnom pomere súčasne. Žalovaný zdôrazňuje neaplikabilitu rozhodnutia I. ÚS 331/2019 k otázke možnosti alebo nemožnosti priznávania náhrady mzdy pre prekážku iného zamestnania u iného zamestnávateľa práve pre markantný rozdiel skutkovej otázky, ktorú rieši ÚS SR len v časti či príjem (nie výkon práce) z dôchodkového poistenia môže byť prekážkou náhrady mzdy z hlavného pracovného pomeru za obdobie nad 12 mesiacov. Z daného je možno nesporne vyvodzovať, že aj prvostupňový súd skĺzol do dôkaznej fantázie, keď si nesprávnou interpretáciou skutkového stavu neuvedomoval rozdielnosť skutkových predpokladov pre prisúdenie zhody skutkových zistení porovnaním s judikovaným prípadom, keď nesporne išlo o posudzovanie inej skutkovej situácie v určujúcej otázke. Súd sa neoprel pri svojom zdôvodňovaní o žiadne rozhodnutie ani len odvolacieho a nie to NS SR, v ktorom by bola posudzovaná aspoň podobná skutková situácia súbehu
dvoch zamestnaní s obdobnými podmienkami pri posudzovaní nárokov priznávajúcich náhradu mzdy nad 12 mesiacov. Naopak žalovaný pred rozhodnutím súdu poukazoval na množstvo rozhodnutí NS SR, k čomu súd nezaujal žiaden názor a dogmaticky argumentoval a poukazoval len na rozhodnutie NS SR 6Cob/157/2010, ktoré síce správne odkazuje na základné inštitúty posudzovania nároku na náhradu mzdy podľa § 79 ZP v podobe zásad „spravodlivosti, proporcionality neodporujúcim dobrým mravom“, ale nič nerieši pri posudzovaní prekážky súbehov nárokov ďalšieho rovnocenného zamestnania v časti nad 12 mesiacov. Pre absenciu zásadnej argumentácie, žalovaný poukázal v odvolacích dôvodoch na konkrétnu rozhodovaciu prax odvolacích súdov a NS SR, ktoré v konkrétnej zhode skutkovo dopadajúcich zistení posudzoval otázku práve nároku na náhradu mzdy pri súbehu dvoch rovnocenných zamestnaní, kde sa súdy zjednotili v tom, že nárok za obdobie presahujúce 12 mesiacov žalobcom neprináleží, z dôvodov prekážok v práci (z dôvodu jeho výkonu pre iného zamestnávateľa) na strane zamestnanca. Na základe uvedeného má žalovaný za to, že odvolacie dôvody sú plne relevantné a oprávnené vyvolať zmenu napadnutého rozhodnutia. V historickej súdnej praxi k otázke nároku na náhradu mzdy veľmi ojedinele a skôr výnimočne za špecifických podmienok je priznávaný nárok na priznanie nároku na náhradu mzdy za obdobie výkonu práce pre iného zamestnávateľa v základnej lehote 12 mesiacov nároku na náhradu mzdy oporou v sankčný charakter, ale nie je známa prax súdov, ktorá by priznávala plnú výšku dlhšieho nároku na náhradu mzdy nad 12 mesiacov, za obdobie počas ktorého bol zamestnanec v hlavnom pracovnom pomere u iného zamestnávateľa v ktorom dosahoval výhodnejšie pracovné ohodnotenie a podmienky. Žalovanému však tak ako tvrdil počas celého priebehu konania, že žalobkyňa predstiera skutočnú vôľu pracovať u žalovaného, nemožno mať za zlé a musí na tak významné dôkazy, ktoré sa objavili po vyhlásení rozsudku, poukázať s ich predložením s návrhom aby odvolací súd doplnil dokazovanie o dané dôkazy. Výrok rozsudku o neplatnosti skončenia sa stal dňa 2.9.2022 právoplatným v dôsledku čoho žalovaný vyzval žalobkyňu ku nástupu do práce, viď úradný záznam. Dôkaz: Úradný záznam z 30.8.2022. Žalobkyňa však je stále zamestnaná v hlavnom pracovnom pomere u zamestnávateľa Mesto G., kde dosahuje lepšie pracovné ohodnotenie bez toho aby uskutočnila úkon smerujúci ku zrušeniu pracovného pomeru u zamestnávateľa v G. alebo v Piešťanoch. Na miesto nástupu do práce u žalovaného (o záujem ktorého celý čas žalobkyňa tvrdila) alebo aspoň konkrétneho postupu riešiaceho stret hlavných pracovných pomerov u oboch zamestnávateľov žalobkyňa požiadala žalovaného o neplatené voľno na dlhé obdobie, z čoho plynie záver tvrdený žalovaným, že žalobkyňa celý čas len predstiera skutočný záujem pracovať u žalovaného a osvedčujúc špekulatívny postoj žalobkyne len a výhradne vo vzťahu k nárokom na náhradu mzdy, o priznanie ktorých sa v maximálne možnej výške u žalovaného domáhala. Dôkaz: Žiadosť o neplatenú dovolenku. Pokiaľ žalovaný odmietol poskytnúť žalobkyni neplatené voľno a trval na jej nástupe do zamestnania v pracovnej pozícii, ktorú celý čas trvania sporu pre žalobkyňu držal oznámila žalobkyňa že je práceneschopná bez označenia doby v ktorú jej má skončiť PN. Konanie žalobkyne je za hranicou slušnosti, morálnosti a etiky nárokovania a sleduje výhradne dosiahnuť najvyššiu možnú mieru náhrady mzdy za výkon práce, pre prekážky iného zamestnávania v hlavnom pracovnom pomere u iného zamestnávateľa, ktoré žalobkyňa nemohla nikdy odstrániť, čo zakladá dôvod na vznik bezdôvodného obohatenia žalobkyne na úkor žalovaného. 5. Žalobkyňa k vyjadreniu žalovaného uviedla, že súd prvej inštancie neskĺzol do dôkaznej fantázie, ako tvrdí žalovaný, súd prvej inštancie pri posudzovaní určujúcej otázky na priznanie nároku na náhradu mzdy presahujúcej 12 mesiacov svoje rozhodnutie riadne zákonne a presvedčivo odôvodnil (bod 116 rozsudku). Súd prvej inštancie jasne odôvodnil, že žalovaný nepreukázal existenciu takých dôvodov, pre ktoré by súd nepriznal nárok na náhradu mzdy presahujúci 12 mesiacov (vo vyhovujúcej časti) a za taký dôvod výslovne nepovažoval iný pracovný pomer žalobkyne, ktorý v prospech žalobkyne preukazuje, že žalobkyňa pracovať chcela a objektívne mohla. Súd zistil, že žalobkyňa v relevantnom čase (po 12-tich mesiacoch od neplatného skončenia pracovného pomeru) nepracovala pre žalovaného iba z dôvodu, že ju žalovaný bez právneho dôvodu na pokračovanie v práci nevyzval (bod 116 rozsudku). Žalovaný si tak túto situáciu zapríčinil svojim vlastným nesprávnym a nezákonným postupom, poukázala pritom na dôvody neplatného skončenia pracovného pomeru podľa právoplatnej časti rozsudku. Žalovaný tvrdí, že umožnil žalobkyni pokračovať v práci až na základe právoplatnosti rozsudku súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Teda až v čase, ktorý zo skutkového hľadiska a právne už nesúvisí s dobou 13 až 36 mesiacov od neplatného skončenia pracovného pomeru, za ktorú sa žalobkyňa náhrady mzdy domáhala. Žalovaný sa domáha toho, aby sa súd stotožnil s jeho právnou argumentáciou, ale v rámci odvolacích dôvodov žiadnymi argumentami nenapáda správnosť rozsudku v napadnutej časti, ktorú súd prvej inštancie riadne odôvodnil v bodoch 115., 116., 117., 118. a 119 rozsudku. Odôvodnenie rozsudku jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. (IV. ÚS
115/03, III. ÚS 209/04). Žalovaný svojou argumentáciou chce docieliť, aby súdy pri posudzovaní nárokov na náhradu mzdy rozhodovali tak, že je v rozpore s dobrými mravmi, ak sa náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov domáha zamestnanec, ktorý sa počas trvania súdneho konania, teda počas obdobia za ktoré požaduje náhradu mzdy, zamestnal a poberal mzdu od iného zamestnávateľa. Toto kritérium posudzovania nároku na náhradu mzdy však zákonodarca zo zákona vypustil od 1.9.2007 zákonom č. 348/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce. Z tohto kritéria teda nárok na náhradu mzdy odopretý byť nemôže. Ak by zámerom zákonodarcu bol taký stav, aký požaduje žalovaný, zákonom by túto situáciu výslovne upravil inak, a neumožnil by vôbec náhradu mzdy za dobu až 36 mesiacov v prípadoch, ak sa zamestnanec zamestná počas trvania konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Takú obmedzujúcu podmienku však Zákonník práce neobsahuje. Súd prvej inštancie sa dostatočne a presvedčivo vysporiadal s tou skutočnosťou, že nie je v rozpore s dobrými mravmi priznať zamestnancovi právo na náhradu mzdy presahujúcej aj dobu 12 mesiacov, a to aj v prípade, ak sa zamestnanec zamestnal a poberal v tom čase mzdu u iného zamestnávateľa. Dostatočne vysvetlil, že dôvody, pre ktoré žalovaný navrhoval nepriznanie náhrady mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov, nepovažoval súd za také, ktoré by v tomto konkrétnom prípade (v priznanej časti) mali viesť ku nepriznaniu požadovanej náhrady mzdy a zamietnutiu žaloby (bod 116 rozsudku). Správne vyriešil, že keď sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru a priznania nároku na náhradu mzdy za dobu 36 mesiacov domáha zamestnanec, ktorý sa v tej dobe zamestnal u iného zamestnávateľa (a teda mal príjem z iného zamestnania), nemôže byť táto skutočnosť považovaná za odporujúcu dobrým mravom vo vzťahu ku nároku zamestnanca na náhradu mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov. Súd prvej inštancie v súlade s nálezom ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019, posúdil aj skutočnosť, že žalobca sa zamestnal u iného zamestnanca počas konania o neplatnosť výpovede, a to tak, že túto skutočnosť nemožno považovať za takú, ktorá by zamestnávateľovi objektívne znemožňovala, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže bolo len na rozhodnutí zamestnávateľa, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci. Až niekoľko dní pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalovaný pozval žalobkyňu na stretnutie dňa 30.8.2022, z ktorého žalovaný predložil súdu úradný záznam z 30.8.2022. Išlo o dobu viac ako päť rokov po neplatnom skončení pracovného pomeru. Žalovaný tvrdí, že umožnil žalobkyni pracovať až od 2.9.2022, t. j. počas pracovného pomeru žalobkyne u iného zamestnávateľa, a preto ani podľa žalovaného to prekážku ďalšieho zamestnávania podľa faktického konania žalovaného nezakladalo. V podanom odvolaní si tak žalovaný odporuje, keď tvrdí, že iné zamestnanie žalobkyne bolo prekážkou zamestnávania u žalovaného. Fakticky svoje tvrdenie žalovaný poprel. Argumentácia žalovaného o tom, že iné zamestnanie bráni, aby žalobca pokračoval v práci pre žalovaného, tak nemá logiku a dostáva sa aj do rozporu s požiadavkami aplikácie ust. § 79 ods. 1 a ods. 2 Zákonníka práce, ktoré sú vyjadrené v bode 39 nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019, z ktorého je zrejmé, že právne pravidlo obsiahnuté v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci dvanásť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru NS SR ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu, a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne (bod 39 nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 331/2019). Ak by sa prijal taký postup, ako požaduje žalovaný, tak by to nepochybne viedlo ku demotivovaniu zamestnancov sa zamestnať a pracovať u iného zamestnávateľa pri neplatnom skončení pracovného pomeru, počas súdneho konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. Napokon by to viedlo ku zvýšeným nárokom na prostriedky zo sociálneho poistenia v nezamestnanosti a následnému poberaniu životného minima (sociálnych dávok), čo určite nie je účelom právnej úpravy ani zámerom zákonodarcu pri právnej úprave podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce. Žalovaný tvrdí, že žalobkyňa len predstierala skutočnú vôľu pracovať u žalovaného, čo majú dokazovať podľa žalovaného až dôkazy, ktoré sa objavili po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa. Žalobkyňa to výslovne popiera, pretože žalobkyňa mala reálny záujem pracovať pre žalovaného a do práce dňa 2.9.2022 nenastúpila
len z dôvodu vtedajšej pracovnej neschopnosti a nadväzujúcej kúpeľnej liečby. Žalovaný v konaní znova zavádza súd. Tie listiny, ktoré žalovaný predložil súdu v odvolacom konaní, nie sú dôkazy, ktoré sa objavili po vyhlásení rozsudku o skutočnostiach existujúcich pred vyhlásením rozsudku, ale ide o nové skutočnosti, ktoré nastali až nasledovne vo vzťahu ku nástupu do práce dňa 2.9.2022 (práceneschopnosť a následná kúpeľná liečba). Tieto nijak nepreukazujú, že žalobkyňa nemala ku dňu vydania rozsudku záujem pracovať u žalovaného a už vôbec nič nedokazujú ku obdobiu 13-36 mesiacov po neplatnom skončení pracovného pomeru, vo vzťahu ku vtedajšej vôli žalobkyne pokračovať v práci pre žalovaného. Taká pozitívna vôľa bola v konaní preukázaná a nič nesvedčilo o opaku. Následné skutočnosti, ktoré nastali v poslednom kvartáli roku 2022 alebo v roku 2023 nemôžu mať na tieto okolnosti vplyv. Žalobkyňa tvrdí nasledovné skutočnosti, ktoré sformovali rozhodnutie žalobkyne o tom, že napriek svojej vôli pracovať pre žalovaného, už nemôže ku žalovanému nastúpiť do pracovného pomeru v poslednom kvartáli roku 2022, po skončení jej prekážok v práci na strane zamestnávateľa, pretože žalobkyňa bola práceneschopná v septembri 2022 a následne podstúpila dlhšie plánovanú kúpeľnú liečbu: - vzhľadom na situáciu, že žalobkyňa v termíne ukončenia práceneschopnosti bola stále v súdnom spore so zamestnávateľom a zároveň žalovaným Mestom Piešťany, ktoré podalo voči časti rozsudku odvolanie; - vzhľadom k tomu, že Mesto Piešťany klamlivo obvinilo spoločnosť manžela žalobkyne z neplatenia dane; - vzhľadom k tomu, že manžel žalobkyne za to voči mestu Piešťany podal trestné oznámenie; - žalobkyňa sa tak dôvodne bála ďalších perzekúcií voči svojej osobe alebo rodine; - žalobkyňa sa obávala preto aj opustiť zamestnávateľa Mesto G. z dôvodu zachovania si právnej istoty trvalého zamestnania u zamestnávateľa, s ktorým sa nemusí súdiť a predstavitelia ktorého nie sú v spore s jej manželom. Žalobkyňa na základe konania žalovaného dospela k záveru, že diskrimináciu žalobkyne následne Mesto Piešťany rozšírilo aj na manžela žalobkyne, prostredníctvom jeho spoločnosti. Na základe horeuvedených skutočností žalobkyňa dospela k záveru, že nie je v tej situácii schopná pokračovať vo výkone zamestnania u zamestnávateľa Mesto Piešťany a chce ukončiť pracovný pomer so žalovaným. Tieto skutočnosti nastali až po doručení rozsudku súdu prvej inštancie a po podaní odvolania žalovaným voči časti rozsudku. Žiaden z listinných dôkazov, ktoré predložil žalovaný s podaním zo 14.10.2022 nepreukazuje, že žalobkyňa nemala skutočný záujem pokračovať v práci pre žalovaného v rozhodujúcej dobe. Žalobkyňa poukazuje na to, že potrebovala riešiť svoj zdravotný stav, bola práceneschopná a nastúpila kúpeľnú liečbu. Medzičasom navrhla žalobkyňa listom zo 7.9.2022 pre žalovaného z finančného hľadiska výhodnejšie riešenie, a to pracovné voľno bez náhrady mzdy, čo žalovaný neakceptoval.
6. Žalovaný v následnom vyjadrení uviedol, že odôvodnenie bodu 116 nezodpovedá výrazu „plnohodnotne, dostatočne a presvedčivo vysporiadal“ ako sa žalobkyňa snaží odvolaciemu súdu podsunúť. Žalovaný neupieral právo žalobkyne hľadať si prácu aj u iných zamestnávateľov, len vo svojej nadväzujúcej argumentácii počas konania na súde prvého stupňa tvrdil a dôkazmi dopĺňa názor, že žalobkyňa ak nie celý čas, tak potom v období po 12 mesačnom uplynutí doby po skončení pracovného pomeru, ktorá je predmetom odvolacieho konania zásadne predstierala záujem sa vrátiť do práce u žalovaného. Pokiaľ sa súd pri posudzovaní otázky vo svojom odôvodnení okrem odkazu na rozhodovaciu prax okrem rozhodnutia NS SR 6 Cdo/157/2021 z 14.9.2011 (ktorého závery žalovaná rešpektuje) odvolal len na nález ÚS SR I. ÚS 331/2019, bolo neodmysliteľnou povinnosťou súdu tiež jasne a zrozumiteľné vysvetliť, v akých skutkových okolnostiach danej veci a v akej časti právnej vety skúmanej otázky na posudzovaný stav závery právnej otázky dopadajú, a v čom sa odlišujú a aké úvahy súd s vyslovenými závermi spájal. Dôraz súdnej praxe na zrozumiteľnosť úvah súdu je spájaná s právom strany konania správne realizovať svoju odvolaciu námietku. Podľa názoru žalovaného súd okrem poukazu na judikatórny záver právnej otázky rezignoval na vysvetlenie svojich úvah pre aké dôvody ďalší príjem z hlavného pracovného pomeru žalobkyne na plný úväzok v relevantnom čase za ktorý súbežný táto od žalovaného uplatňovala aj nárok na náhradu mzdy nebol v rozpore so zásadou čl. 2 ZP. Vyčerpávajúce vysvetlenie súdu prvej inštancie absentuje a preto jeho dogmatický odkaz na úplnú právnu vetu nálezu bez toho aby súd uviedol aj to akého súbehu resp. konkurencie nárokov sa tento prípad skutkovo týkal, je zavádzajúce a pre posúdenie aplikability rozhodujúcich záverov nálezu aj znemožňujúce správne chápať úvahu súdu. Ťažisková argumentácia žalovaného smerovala k nesprávnej interpretácii posudzovania podmienok čl. 2 ZP v okolnostiach dobrej viery spravodlivosti, primeranosti a proporcionality ku obom účastníkom, a tiež ku posudzovaniu prekážok v práci žalobkyne výkonom práce u iného zamestnávateľa, ku posúdeniu ktorému sa žalovaný nedozvedel z rozhodnutia akými úvahami sa súd riadil, najmä vo vzťahu ku rozsahu nárokovaného plnenia náhrady mzdy žalobkyne, v čase, keď na plný pracovný úväzok za čas a obdobia, za ktoré si uplatňovala nárok na náhradu mzdy od žalovaného, vykonávala a bola odmenená u iného zamestnávateľa a to vo vzťahu
ku každému mesačnému nároku. Paušalizovaný odkaz na závery Ústavného súdu nezodpovedá ani elementárnemu vysvetleniu individuality posudzovaného skutkového stavu, zvlášť v takej otázke, ku ktorej súd nedokázal stranám ponúknuť judikatórny výklad priznania nárokov na náhradu mzdy pri súbehu, resp. konkurencii nárokov na náhradu mzdy pri poberaní mzdy za totožné obdobie presahujúce obdobie ktorého sa moderačné právo súdu netýka. Žalovaný v konaní pred súdom poukázal na niekoľko súdnych rozhodnutí ktoré rozsudok neuvádza a strany sa nedozvedeli pre aké dôvody ich súd neaplikoval. Žalovaný spája svoju odvolaciu argumentáciu s konkrétnou rozhodovacou praxou v čl. II. 4.1 odvolania odvolacích súdov ale aj dovolacieho súdu, ktorého názor bol podrobený ústavnému prieskumu. Odvolaciu argumentáciu žalovaný podporuje ďalším rozhodnutím NS SR 1Cdo/90/2020 z 29.6.2022, v ktorom sa NS SR v priklonil k názoru žalovaného v právnej otázke možnosti priznania nárokov na náhradu mzdy u osoby za čas poberania mzdy od iného zamestnávateľa, že takýto nárok by bol v rozpore s čl. 2 Zásad ZP a preto žalobkyni neprináleží keď tento dôvodí: Žalovaný odkazuje na v skutkových okolnostiach relevantný a dopadajúci právny názor vyjadrení v rozhodnutí NS SR 1Cdo/90/2020 z 29.6.2022, že „ S poukazom na požiadavku žalovaného, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov a s ohľadom na skutočnosť, že žalobca bol počas posudzovanej doby zamestnaný, ekonomický činný a počas dočasnej pracovnej neschopnosti poberal nemocenské dávky súdy nižšej inštancie nepriznali žalobcovi za uplatňované obdobie nárok na náhradu mzdy z dôvodu rozporu s dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce). V nadväznosti na uvedené upriamuje dovolací súd pozornosť na ustanovenie § 79 Zákonníka práce, ktoré upravuje následky, ktoré vyvoláva právne relevantná skutočnosť, a to že skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bolo súdom vyhlásené za neplatné. Výšku nároku na náhradu mzdy môže zamestnávateľ minimalizovať tým, že v konaní o nároku na náhradu mzdy bude požadovať primerané zníženie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov, alebo môže požadovať, aby súd náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznal. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov musí zamestnávateľ uplatniť iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Platí, že súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, pretože ide o voľnú úvahu súdu. So žalobcom uvedených rozhodnutí zároveň vyplýva, že ústavne súladný je len taký výklad § 79 Zákonníka práce, v zmysle ktorého je súd oprávnený na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu sa súdy oboch inštancií neodklonili od právnych záverov vyjadrených vo vyššie spomenutých rozhodnutiach najvyššieho súdu. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu je zjavné, že súdy postupovali podľa vyššie uvedenej judikatúry a na základe žiadosti žalovaného skúmali splnenie podmienok na zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov a dospeli k rovnakému záveru, že priznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov by bolo v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce). Vo vzťahu k námietke žalobcu o nevysporiadaní sa so správaním žalobcu a sociálnou stránkou náhrady mzdy dovolací súd uvádza, že vysporiadanie sa odvolacieho súdu so sociálnym aspektom pracovne aktívny (bol zamestnaný; získal živnostenské oprávnenie; bol konateľom obchodnej spoločnosti; boli mu vyplatené dávky v nezamestnanosti; za dobu dočasnej pracovnej neschopnosti mu boli vyplatené nemocenské dávky a pod.). Toto zhodnotenie v súhrne s ostatnými skutočnosťami (viď odsek 14 tohto uznesenia) viedol súdy nižšej inštancie k záveru, že uloženie povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi mzdu za požadované obdobie by bolo v rozpore s dobrými mravmi (čl. 2 Zákonníka práce).“ Žalovaný vo vzťahu k posudzovaniu sporného nároku poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa mala reálne prekážky v možnosti poskytnutia pracovného výkonu u žalovanej, kde právna úprava v ust. § 50 ZP (rovnaký druh práce) a § 83 ZP (výkon konkurenčnej zárobkovej činnosti), obmedzuje pracovníka aby mohol vykonávať rovnaký druh práce výkonu konkurenčnej zárobkovej činnosti, čím nastavil obmedzenia voľného výkladu, že každý môže mať súbežné hlavné pracovné pomery s totožným druhom práce, a tým podriaďuje nutnosť skončenia pri posudzovaní nároku na náhradu mzdy, či nejde o nárok, ktorý by mohol byť skôr obohatením ako nápravou ujmy. Žalovaný zotrváva na postoji, že žalobkyňa, ak nie celý čas, tak v časti časového obdobia, za ktoré si uplatnila nárok nad rámec 12 mesiacov do rozhodnutia súdu, predstierala svoj skutočný záujem zapojiť sa do práce u žalovaného. Je všeobecne právnou teóriou aj praxou uznávané, že vôľa žalobkyne, ktorá zodpovedá úmyslu správania, prebieha výlučne vo vedomí danej osoby a preukazovať takúto vôľu môžeme len cez vonkajšie prejavy správania sa danej osoby. Je faktom, že žalobkyňa ako jediná z 12 zamestnancov, ktorých skutková situácia bola totožná, sa odmietla so žalovaným dohodnúť primárne na zapojení sa do práce s konkrétnou ponukou s výhodnejšími
platobnými podmienkami, na ktoré by mala nárok, a tiež aké by plynuli z rozhodnutia súdu. Rovnako ako jediná nechcela uzatvoriť dohodu o náhrade mzdy. Dôkaz: Ponuka na rokovanie do 31.01.2019. Návrh na nástup do práce s ponukou pozície z 5.2. 2020. Pokiaľ by žalobkyňa v skutočnosti a reálne chcela vykonávať prácu u žalovaného, ak nie akceptáciou ponuky potom by predložila protiponuku, za akých podmienok by mala záujem vrátiť sa a pracovať u žalovaného. Žalobkyňa nielenže ponuku neprijala, neposkytla ani vysvetlenie, ale ako reakciu na ponuku uložila svojmu zástupcovi zvýšiť nárok na náhradu mzdy z pôvodne uplatnených 12 mesačnej náhrady mzdy na 36 mesiacov, čím preukázala bez akéhokoľvek vysvetlenia, že sa nemieni vrátiť do práce u žalovaného. Svoj predstieraný postoj žalobkyňa emotívne zaujala aj pri výsluchu pred súdom v čase pred rozhodnutím v čase máj 2022 ako sa ona strašne chce vrátiť tak ako celý čas tvrdí, čo však bolo len predstieraním. Žalovaný poukázal na kontinuitu odmietavého postoja, že tak ako celú dobu súdneho sporu skutočne nemala záujem sa vrátiť, tak jej správanie bolo preukázané jej postojom, keď ju žalovaný vyzval k nástupu do práce dňa 2.9.2002, keď sa jej obnovil pracovný pomer u žalovaného. Žalobkyňa hľadala a stále 6 mesiacov hľadá výhovorky, pre aké prekážky nemôže nastúpiť do práce, hoci stále je v hlavnom pracovnom pomere s výkonom totožnej práce zaradená na Meste G.. Žalovaný vyzýval žalobkyňou opakovane k nástupu do práce, a až v mesiaci január 2023 došla ponuka žalobkyne na ukončenie sporu týkajúceho sa tohto odvolania s ukončením pracovného pomeru u žalovaného, čím žalobkyňa preukázala svoju skutočnú vôľu ktoré zastávala od roku 2016. Dôkaz: Výzva žalovanej 2x, - Návrh dohody žalobkyne. Žalovaný navrhol vykonať dokazovanie aby si odvolací súd vyžiadal od Mesta G. správu o priebehu zamestnaní žalobkyne s doložením doby, platových podmienok a pracovnej pozície s doložením, či v čase od 1.6.2016 do 31.1.2023 požadovala od zamestnávateľa súhlas aby mohla podľa § 83 ZP vykonávať konkurenčnú zárobkovú činnosť u žalovaného ako iného zamestnávateľa.
7. Žalobkyňa uviedla, že súd prvého stupňa jasne v dôvodoch rozhodnutia vysvetlil, prečo priznanie náhrady mzdy presahujúcej 12 mesiacov nebolo v rozpore s dobrými mravmi. Mal za preukázané, že žalobkyňa v relevantnom čase (po 12-tich mesiacoch od neplatného skončenia pracovného pomeru) nepracovala pre žalovaného iba z dôvodu, že ju žalovaný bez právneho dôvodu na pokračovanie v práci nevyzval (bod 116 rozsudku). Žalovaný nemal žiadnu prekážku vyzvať žalobkyňu na pokračovanie v práci po celý čas konania, a urobil to až po obdržaní rozsudku súdu prvej inštancie ale pred tým, ako nadobudol rozsudok právoplatnosť. Táto okolnosť preukazuje, že žalovaný bezdôvodne diskriminoval v pokračovaní v práci žalobkyňu do poslednej chvíle a nič mu nebránilo žalobkyňu zamestnávať už skôr. V tejto situácii by bolo nepriznanie náhrady mzdy v rozpore so zákonom a v rozpore s dobrými mravmi. V článku II vyjadrenia poukazuje žalovaný na dôkazy, ktoré preukazujú, že žalovaný aj v roku 2019 a 2020 mal pre žalobkyňu prácu, stačilo, aby ju vyzval na pokračovanie v práci. Žalovaný to ale protiprávne podmieňoval uzatvorením dohody o urovnaní s tým, že sa žalobkyňa musí vzdať všetkých svojich nárokov na náhradu mzdy prevyšujúcich 11 mesiacov, teda že sa jej uprie zákonný nárok na náhradu mzdy a len vtedy môže pokračovať v práci. Iba za takých okolností bol žalovaný ochotný „znova“ žalobkyňu zamestnať. Opätovne ide o dôkaz o diskriminácii žalobkyne jej zamestnávateľom v tej dobe. Žalovaný to potvrdzuje v článku II vyjadrenia zo dňa 1.2.2023 z č.l. 912-916. Žalobkyňa výslovne popiera tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa len predstierala záujem vrátiť sa do práce u žalovaného. Vlastné skutkové tvrdenie žalobkyne: Žalobkyňa mala vážny záujem pokračovať v práci pre žalovaného. Žalobkyňa znova poukazuje na všetky dôkazy o tom, ako sa pokúšala celý čas dostať naspäť prácu u žalovaného. Predložila znova aj žiadosť žalobkyne z 15.1.2020, ktorou žalobkyňa podala žiadosť o obsadenie pracovného miesta Referent pre krajinné plánovania a rozvoj zelene na Odbore stratégie a rozvoja mesta. Na túto žiadosť stačilo, aby žalovaný umožnil žalobkyni pokračovať v práci. Žalovaný naďalej diskriminoval žalobkyňu a pokračovanie v práci podmieňoval vzdaním sa zákonných nárokov na náhradu mzdy. Žalobkyňa na základe konania žalovaného dospela k záveru, že diskrimináciu žalobkyne následne Mesto Piešťany rozšírilo aj na manžela žalobkyne, prostredníctvom jeho spoločnosti.
8. Ďalšie podania strán už neboli v odvolacom konaní doručené.
9. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“), keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. e/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti jeho II. výroku - nad sumu 9.612,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 9.612,84 eur od 11.3.2017 do zaplatenia, a v časti o náhrade trov konania (IV. výrok) je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:
10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol rozsudok súdu prvej inštancie iba v napadnutej časti jeho II. výroku – nad sumu 9.612,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 9.612,84 eur od 11.3.2017 do zaplatenia, a v časti o náhrade trov konania (IV. výrok), v zostávajúcej časti rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť. Odvolaním nenapadnutým I. výrokom rozsudku súdu prvej inštancie bolo teda právoplatne určené, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou výpoveďou z pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce zo dňa 20.10.2015, danou žalovaným žalobkyni dňa 3.11.2015, a opätovne dňa 4.11.2015 je neplatné. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že vzhľadom na to, že žalovaný so žalobkyňou neplatne skončil pracovný pomer výpoveďou, a bolo preukázané, že žalobkyňa žalovanému oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, potom neboli splnené podmienky pre rozhodnutie o nemožnosti od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, a jej pracovný pomer u žalovaného trvá. Na základe uvedeného správne tiež uzavrel, že žalovaný ako zamestnávateľ je podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce povinný žalobkyni poskytnúť náhradu mzdy a keďže celkový čas, za ktorý žalobkyňa požadovala poskytnúť náhradu mzdy presahoval 12 mesiacov, na žiadosť zamestnávateľa/žalovaného skúmal či tu boli výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žiadosť o zníženie resp. nepriznanie nároku na náhradu mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov, bola dôvodná iba čiastočne a znížil náhradu mzdy z dôvodu žalobkyni vyplateného odstupného a za obdobie kedy žalobkyňa nemohla vykonávať prácu z dôvodu dočasnej pracovnej neschopnosti ako aj osobného celodenného ošetrovania chorého člena rodiny, voči čomu strany nenamietali. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že ak by vyhovel žiadosti zamestnávateľa a znížil náhradu mzdy z ďalších ním uvádzaných dôvodov, popieralo by to zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení upravujúcich nárok na náhradu mzdy. Podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce: (1) Ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca
naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.(2) Ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Moderačné právo súdu je vyjadrené v § 79 ods. 2 ZP. Nárok zamestnávateľa na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov musí zamestnávateľ uplatniť iba v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd nie je viazaný rozsahom, v ktorom zamestnávateľ požaduje zníženie náhrady mzdy, ide o voľnú úvahu súdu (porovnaj NS SR, sp. zn. lCdo/90/2020). Nemôže znížiť viac, ako požaduje zamestnávateľ, iba v nižšom rozsahu. Konajúci súd z vlastnej iniciatívy neskúma dôvody uplatnenia moderačného práva, ak zamestnávateľ zníženie náhrady mzdy nepožaduje, súd prizná maximálnu možnú náhradu. Návrh zamestnávateľa, aby náhrada mzdy zamestnancovi nebola vôbec priznaná, z povahy veci zahŕňa aj návrh na primerané zníženie náhrady mzdy. Naopak, návrh zamestnávateľa na zníženie náhrady mzdy umožňuje súdu náhradu mzdy len znížiť, ale nie vôbec nepriznať. Judikatúra k moderačnému právu súdu je do veľkej miery rozporuplná. Konajúce súdy rozdielne vyhodnocujú, či zníženie náhrady mzdy sa má uplatniť len výnimočne alebo ide o štandardný postup, zvlášť v prípade, ak zamestnanec sa medzičasom zamestnal u iného zamestnávateľa a dosahuje príjem. Pre porovnanie, Zákonník práce č. 65/1965 Zb. (zrušený zákonom č. 311/2001 Z. z.) taktiež ustanovoval moderačné právo s tým, že ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť. Na rozdiel od súčasnej úpravy však Zákonník práce z roku 1965 obsahoval okolnosti, na ktoré má súd prihliadať, konkrétne, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Súdy tak posudzovali, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť (a bez vážnych dôvodov sa nezapojil) do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných alebo dokonca výhodnejších, než by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy, keby zamestnávateľ plnil svoju povinnosť prideliť mu dohodnutú prácu. Z uvedených úvah vychádza čiastočne aj súčasná judikatúra, ktorá pri uplatnení moderačného práva prihliada na to, či zamestnanec dosahoval príjem. Na druhej strane súdne autority vyslovili, že interpretácia vychádzajúca z predpokladu povinnosti zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa je v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože takáto povinnosť neexistuje. Z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy (NS SR, sp. zn. l Cdo/90/2020). To znamená, že súdy by nemali skúmať, z akého dôvodu zamestnanec počas trvania sporu o neplatné skončenie pracovného pomeru sa opätovne nezamestnal a táto skutočnosť by sama osebe nemala byť ani dôvodom pre uplatnenie moderačného práva. Podľa judikatúry, ustanovenie § 79 ods. 2 ZP treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Podľa úvah súdnej praxe, takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti (NS SR, sp. zn. 6 Cdo 157/2010). Súčasne, pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho- ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. l písm. b/ až d/ Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca (l. ÚS 331/2019). Konajúce súdy by pri uplatňovaní moderačného práva mali vždy prihliadať na dobré mravy. Avšak súlad rozhodnutia a dobrých mravov neznamená zakaždým odmietnutie moderačného práva a priznanie maximálnej náhrady mzdy. Naopak, v niektorých prípadoch by priznanie náhrady mzdy nad 12 mesiacov bolo rozporné s dobrými mravmi. V týchto intenciách sa vyjadril aj NS SR (sp. zn. 3Cdo/2/2020), ktorý zdôraznil, že súd pri rozhodovaní o náhrade mzdy na čas presahujúci 12 mesiacov v rámci svojej voľnej úvahy musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a
funkciám náhrady mzdy v zmysle § 79 ods. l a 2 ZP tak, aby jeho rozhodnutie zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom, ale ani zásadám spravodlivosti a primeranosti. Pri náhrade mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov však nastupuje jej sociálna funkcia, ktorá sa odvíja od celkovej sociálnej situácie zamestnanca, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer. Sociálna povaha náhrady mzdy za ďalšie obdobie neznamená a nemožno ju zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa vyplatiť zamestnancovi rovnaké plnenie, ako keby prácu vykonával. Za predpokladu, že zamestnávateľ navrhne, aby súd jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížil alebo náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznal, súd pri posudzovaní sociálnej situácie zamestnanca vezme do úvahy všetky okolnosti majúce vplyv na zaistenie zabezpečenia životných potrieb zamestnanca. V tejto súvislosti poukázal súd na to, že otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach (NS SR, sp. zn.: 3Cdo/2/2020, pozri aj I. ÚS 331/2019, ktoré zrušuje rozhodnutie NS SR 4Cdo 125/2018). Moderačné právo súdu (berúc do úvahy aj spomenutý nástup sociálnej funkcie) by v súlade s už uvedenou judikatúrou nemalo znamenať iba jednoduché vyčíslenie zárobku, o ktorý zamestnanec prišiel po 12 mesiacoch v porovnaní so zárobkom, ktorý dostával na základe medzičasom uzatvoreného nového pracovného pomeru. Takýmto jednoduchým prepočtom by sa napokon zamestnanec, ktorý vykonával prácu, dostal do nevýhodnejšej pozície oproti zamestnancovi, ktorý celú dobu trvania sporu nepracoval- zvlášť, keď na dôvody, prečo zamestnanec bol ekonomicky neaktívny, nemožno podľa ostatnej judikatúry pri uplatnení moderačného práva prihliadať. Každý prípad je jedinečný, a tak by mali k uplatneniu moderačného práva pristupovať aj súdy. Dobré mravy, zásady primeranosti a spravodlivosti by mali odrážať aj dôvod neplatnosti skončenia pracovného pomeru, či išlo o materiálny, šikanózny alebo len formálny dôvod neplatnosti, súdy by mohli v okolnostiach prípadu posudzovať aj to, či išlo o zjavný alebo diskutabilný (porušenie pracov. disciplíny) dôvod neplatnosti, prihliadať na príjem zamestnanca počas trvania sporu, sociálnu situáciu zamestnanca, ohrozenie tretích osôb, práceschopnosť či práceneschopnosť zamestnanca. (Zákonník práce, Veľký komentár, Marcel Dolobáč a kolektív,Eurokódex,2023, str. 447-449) Odvolací súd je názoru, že súd prvej inštancie postupoval plne v zmysle uvedených teoretických východísk, konštatuje správnosť súdom prvej inštancie v odôvodnení jeho rozhodnutia podrobne uvedených dôvodov, na ktoré v plnom rozsahu poukazuje a stotožňuje sa s nimi.
11. Žalovaný v odvolaní namietal, že požadoval zníženie nároku na náhradu mzdy žalobkyne nad 12 mesiacov aj na základe skutkového zistenia, že žalobkyňa sa už od 1.6.2016, počas konzumovania 4 mesačného odstupného zamestnala v hlavnom pracovnom pomere u iného zamestnávateľa na plný pracovný úväzok za výhodnejších pracovných a finančných podmienok, ktorý pracovný pomer u tohto iného zamestnávateľa trval neprerušene až do rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo je objektívnou prekážkou z dôvodu existencie súbehu vlastného zamestnania pri uplatňovaní nároku na náhradu mzdy za obdobie, počas ktorého žalobkyňa plnila pracovné úlohy v hlavnom pracovnom pomere na plný úväzok pre iného zamestnávateľa a preto nespĺňa predpoklady spôsobilosti nastúpiť do práce. S poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 7 Cdo/370/2015 žalovaný tiež namietal, že uplatnil na súde nárok na nepriznanie, resp. zníženie nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce najmä z dôvodu, že žalobkyňa bola počas celého obdobia, za ktoré sa domáhala náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnaná v trvalom pracovnom pomere na plný úväzok, z ktorého dosahovala výhodnejšie pracovné podmienky, čo je objektívnou prekážkou v možnosti žalobkyne sa zapojiť do práce u žalovaného a je prekážkou pri uplatňovaní nároku na náhradu mzdy za čas presahujúci nárok nad 12 mesiacov. Žalovaný tvrdil, že už súbehom priznania nároku na náhradu mzdy za obdobie kedy žalobkyňa bola riadne zamestnaná na plný úväzok a dosahovala vyšší príjem ako u žalovaného od iného zamestnávateľa počas prvých 12 mesiacov po skončení pracovného pomeru u žalovaného, dochádza k naplneniu sankčnej povahy rozhodnutia v trvaní 9 mesiacov (od 1.6.2016 do 28.2.2017) za ktoré inkasovala mzdu za prácu aj nárok na náhradu mzdy za dané obdobie. Satisfakčná funkcia zodpovedá saturovaniu príjmu žalobkyne za čas od 1.3 do 31.5.2016, za ktorý nepoberala príjem od iného zamestnávateľa. Súd v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysvetlil pre aké zásadné dôvody nepovažoval limitáciu nároku na náhradu mzdy za opodstatnenú, hoci z pohľadu žalovaného išlo o rozhodnú skutkovú okolnosť. Podľa žalovaného súd priznaním nároku na náhradu mzdy podľa § 142 ods. 3 ZP za čas presahujúci nárok nad 12 mesiacov, počas ktorého bola žalobkyňa zamestnaná a vykonávala prácu u iného zamestnávateľa v hlavnom pracovnom pomere na úplný úväzok, kedy objektívne existovala prekážka v práci žalobkyne vykonávať prácu pre žalovaného,
by došlo ku porušeniu čl. 2 základných zásad Zákonníka práce a ku vzniku bezdôvodného obohatenia žalobkyne na úkor jedného zo zamestnávateľov zaviazaných ku plneniu mzdy resp. náhrady mzdy. Aj keď Zákonník práce nezakazuje súbeh viacerých výkonov riadneho zamestnania, samotnej povinnosti výkonu práce zamestnanca v riadnom pracovnom pomere na úplný úväzok u iného zamestnávateľa, bráni zamestnancovi v možnosti byť pripravený vykonávať prácu aj u zamestnávateľa, u ktorého si uplatňuje nárok na náhradu mzdy pre objektívne prekážky na strane zamestnanca. Ani súd v zmysle základných princípov vyjadrených v čl. 2 bod 1 a čl. 4 bod 2 CSP nesmie rozhodnúť tak, že založí dôvod pre vznik bezdôvodného obohatenia jednej strany konania na úkor druhej strany konania, keď za zhodné časové obdobie presahujúce nárok nad 12 mesiacov (v ktorom je zahrnutá nielen satisfakčná ale aj sankčná funkcia) pri posudzovaní sankčnej zložky vyjadrenia nároku na náhradu mzdy poškodí zamestnávateľa na úkor zamestnanca uložením povinnosti náhrady mzdy za prácu pre žalovaného, ktorú žalobca pre vlastnú prekážku v práci nemohol reálne splniť. Rezignáciou súdu vnímať čl. 2 Zákonníka práce obojstranne priznaním nároku na náhradu mzdy nad 12 mesiacov žalobkyni, ktorá vykonávala v relevantnom čase prácu u iného zamestnávateľa, došlo ku vzniku dôvodov pre bezdôvodné obohatenie žalobkyne na úkor žalovaného, za obdobie, počas ktorého žalobkyňa nemohla objektívne poskytovať svoje pracovné výkony obom zamestnávateľom. Z pohľadu rozhodovacej praxe nikdy v minulosti nebolo možné rozhodnutie súdu podriadiť tak jednostrannej interpretácii čl. 2 Zákonníka práce výhradne v prospech zamestnanca aby tomuto súd v intenciách nad rámec obdobia 12 mesiacov (v minulosti výrazne kratšie) si nárokoval vôbec, a nie to za trvania ďalšieho pracovného pomeru počas celej doby zodpovedajúcej nároku na náhradu mzdy, na ďalší príjem 24 mesiacov (bez krátenia odstupného), ktorý by súd priznával. Rozhodovacia prax v minulosti mala problém priznávať nárok na náhradu mzdy zamestnanca v plnej výške aj pokiaľ nikde za čas nároku na náhradu mzdy nepracoval a žalovanému nie je známe, pre aké dôvody práve bez rozumného vysvetlenia priznal súd plnú výšku nároku na náhradu mzdy bez toho, aby k tomu boli splnené predpoklady. S týmito odvolacími námietkami, vznesenými už v konaní na súde prvej inštancie sa vysporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku tak, že žalobkyňa tak bola nútená učiniť (zamestnať sa u iného zamestnávateľa) práve v dôsledku konania žalovaného, ktorý s ňou bez právneho dôvodu neplatne skončil pracovný pomer a následne napriek jej opakovaným oznámeniam, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ako aj opakovanému uchádzaniu sa o prácu u žalovaného, jej žiadostiam nevyhovel, bez právneho dôvodu a tak bola nútená si nájsť za účelom zabezpečenie príjmu inú prácu, do ktorej navyše musí dochádzať mimo miesta bydliska. Skutočnosť, že žalobkyňa bola zamestnaná a poberala mzdu v období, za ktoré žiada vyplatiť náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, nie je už v intenciách súčasnej právnej úpravy relevantná pre posúdenie nároku na náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov. Keďže žalovaný žalobkyni neumožnil pokračovať v práci neobstojí ani jeho obrana, že žalobkyňa z dôvodu, že sa zamestnala u iného zamestnávateľa nespĺňa predpoklady pre deklarovanú pripravenosť nastúpiť do práce. Tento argument by mohol obstáť jedine v prípade, ak by ju na nástup do práce riadne vyzval a žalobkyňa by do práce nenastúpila, čo však žalovaný v konaní netvrdil ani nepreukázal. Odvolací súd s týmto záverom súdu prvej inštancie stotožňuje. Odvolací súd je názoru, že konajúci súd nemá právny podklad či právny dôvod bližšie skúmať skutočnú vôľu zamestnávateľa a v zmysle dikcie § 79 ods. l Zákonníka práce musí vychádzať z deklarovaného stanoviska zamestnanca, nemôže napriek jasne vyslovenému stanovisku, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, z iných dôkazov usúdiť a vysloviť, že stanovisko bolo len predstierané s cieľom uplatnenia náhrady mzdy. Pokiaľ odvolateľ poukazoval na rozhodnutia Krajského súdu v Nitre sp. zn. 12CoPr/3/2017 (NS SR uznesením sp. zn. 7 Cdo 312/2018 z 29.5.2019 odmietol dovolanie žalobkyne proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 447 písm. f/ CSP, teda z dôvodu, že nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435; ÚS SR uznesením z 12.11.2019 pod č. k. IV. ÚS 122/2019-14 ústavnú sťažnosť odmietol v súlade s § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú, keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu) a sp. zn. 25CoPr/2/2020 (NS SR uznesením z 23.2.2022 pod sp. zn. 1Cdo/159/2021 odmietol dovolanie žalobkyne proti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 447 písm. f/ CSP, teda z dôvodu, že nie je odôvodnené prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom uvedeným v § 431 až 435), odvolací súd k týmto uvádza, že išlo o rovnaké veci totožných účastníkov len za iné časové obdobie, nejednalo sa o judikáty, neboli aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko sa týkali sporov skutkovo a právne odlišných, ani rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/82/2020 z 25.3.2021 nebolo aplikovateľné na prejednávanú vec, nakoľko sa týkalo sporu skutkovo a právne odlišného, keď otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach (NS SR, sp. zn.: 3Cdo/2/2020, pozri aj I. ÚS 331/2019, ktoré zrušuje rozhodnutie NS SR 4Cdo 125/2018). Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nepoukázal na žiadne rozhodnutie najvyšších súdnych autorít, ktoré by priznávalo plnú výšku nároku na náhradu mzdy za čas dosahovania vyššieho prímu u iného zamestnávateľa nad 12 mesiacov, odvolací súd ani túto námietku nepovažuje za dôvodnú, nakoľko ako už bolo vyššie uvedené judikatúra k moderačnému právu súdu je do veľkej miery rozporu plná. Konajúce súdy rozdielne vyhodnocujú, či zníženie náhrady mzdy sa má uplatniť len výnimočne alebo ide o štandardný postup, zvlášť v prípade, ak zamestnanec sa medzičasom zamestnal u iného zamestnávateľa a dosahuje príjem. Podľa judikatúry, ustanovenie § 79 ods. 2 ZP treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce, a ako už bolo uvedené otázka určenia primeranej náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru za čas presahujúci 12 mesiacov je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach.
12. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na rozhodnutie NS SR č. 6 Cob/100/2016 s tým, že treba správne interpretovať záväzný odkaz k posudzovaným otázkam priliehavo v zmysle imperatívu citovaných rozhodnutí, že "súd musí v individuálnych podmienkach nachádzať mieru zodpovedajúcu účelu a funkcii inštitútu náhrady mzdy podľa § 79 ZP v zmysle zásad spravodlivosti a proporcionality neodporujúcemu dobrým mravom....", čo je potrebné chápať z pohľadu nároku a aj povinností žalobkyne, ale aj vo vzťahu ku nárokom a povinnostiam žalovaného rovnocenne, odvolací súd k tejto námietke uvádza, že rozhodnutie NS SR č. 6 Cob/100/2016 sa mu nepodarilo dohľadať, pokiaľ mal odvolateľ na mysli rozhodnutie NS SR č. 6 Cdo/100/2016 nie je zrejmé akú konkrétnu správnu interpretáciu má žalovaný na mysli, keď podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie rozhodol v súlade so zásadami spravodlivosti a proporcionality neodporujúcimi dobrým mravom.
13. Žalovaný v odvolaní namietal, že pokiaľ súd opiera svoje právne závery k otázke nároku na náhradu mzdy aj o rozhodnutie I. ÚS 331/2019 z 19.11.2019, potom je toto rozhodnutie potrebné aj správne interpretovať pre daný súdny spor, keď v kauze riešenej ÚS išlo o posúdenie otázky, či pri nároku na náhradu mzdy je poberanie starobného dôchodku takou skutočnosťou, ktorá bráni zamestnávateľovi aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, pre aplikabilitu tohto rozhodnutia ÚS by bolo potrebné povedať, že skutkovo neposudzoval rovnakú otázku, keď v predmetnej veci sa posudzuje nárok na náhradu mzdy za trvania iného zamestnania žalobkyne na plný trvalý pracovný úväzok za výhodnejších podmienok, čo skutkovo nezodpovedá nároku starobného dôchodku dosahujúceho príjem zo starobného poistenia na nárok na náhradu mzdy (súbeh zamestnania a dôchodku). Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že podstatou uvedeného rozhodnutia sú závery, že „za predpokladu, že zamestnávateľ v rámci konania, v ktorom zamestnanec uplatňuje nárok na náhradu mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru, uplatní nárok na zníženie alebo nepriznanie náhrady mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, je hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru na základe výpovede, okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Pri takomto rozhodovaní preto treba vychádzať z konkrétneho dôvodu toho- ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca. Skutočnosť, že zamestnanec je starobným dôchodcom a popri mzde poberá starobný dôchodok, nemožno považovať za takú, ktorá zamestnávateľovi objektívne znemožňuje, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci a vyplácal mu dohodnutú mzdu, resp. za takú, ktorá zamestnanca pre účely rozhodnutia súdu podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce nedôvodne zvýhodňuje oproti ostatným zamestnancom toho istého zamestnávateľa, resp. oproti zamestnávateľovi, keďže starobný dôchodok je dôchodková dávka, ktorá sa za podmienok ustanovených zákonom č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov poskytuje zo starobného poistenia.“, ktoré bolo možné aplikovať, napriek skutkovej odlišnosti (poberanie dôchodku a nie mzdy) na predmetnú vec,
podstatným bolo, na čo poukazoval súd prvej inštancie, že hranica voľnej úvahy súdu pri rozhodovaní o takomto nároku je limitovaná rozhodnutím súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, že je potrebné vychádzať z konkrétneho dôvodu toho-ktorého spôsobu skončenia pracovného pomeru stanoveného v § 59 ods. 1 písm. b/ až d/ Zákonníka práce a so zreteľom na tento konkrétny dôvod zistiť, prečo zamestnávateľ neumožnil zamestnancovi pokračovať v práci po tom, ako mu zamestnanec oznámil, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, resp. zistiť, či na strane zamestnávateľa nastali také skutočnosti, ktoré mu objektívne znemožnili, aby zamestnancovi umožnil pokračovať v práci, a zároveň mu objektívne znemožnili uspokojiť mzdové nároky zamestnanca.
14. Ďalej žalovaný v odvolaní namietal, že vo svojich prednesoch poukazoval na mnohé ďalšie rozhodnutia súdov k otázke posudzovania nárokov na náhradu mzdy, ktoré ostali bez povšimnutia súdu, pre aké dôvody sú pre súd neaplikovateľné na zistený skutkový stav, čo je nutné považovať za čiastočnú nepreskúmateľnosť v časti, v ktorej súd neponúkol stranám svoje úvahy, pre ktoré nepovažuje argumenty žalovaného za podstatné. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že ju nepovažuje za dôvodnú, nakoľko je nekonkrétna, všeobecná, pokiaľ bol odvolateľ názoru, že sa súd prvej inštancie odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe, bolo potrebné uviesť odvolateľom konkrétne argumenty v danej otázke a označiť konkrétne rozhodnutie/judikát.
15. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd opomenul skúmať tiež tú okolnosť, pre aké dôvody sa žalobkyňa odmietla dohodnúť na zmieri, tak ako sa žalovanému podarilo dohodnúť v roku 2019-2020 s ďalšími 11 pracovníkmi, ktorých pracovný pomer bol neplatne skončený z identických dôvodov, a teda či postoj žalobkyne odmietajúc dohodu v rozsahu 15 mesačnej náhrady mzdy nesledoval získanie špekulatívneho predpokladu na uplatnenie 36 mesiacov nároku na náhradu mzdy za trvania pracovného pomeru u iného zamestnávateľa, odvolací súd k tejto námietke poukazuje na 117. bod odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a stotožňuje sa so záverom súdu prvej inštancie tam uvedeným, a to, že uzatvorený zmier je prejavom vôle strán daného konania, ktoré s jeho znením súhlasili a požiadali súd o jeho schválenie; žalovaný ponúkal žalobkyni, v rámci pokusu o zmier v tomto konaní pracovné miesto, avšak za podmienky vyplatenia nižšej náhrady mzdy, než si v konaní uplatnila. Bolo právom žalobkyne, pokiaľ s uvedeným nesúhlasila, nepristúpiť na dohodu so žalovaným a domáhať sa svojho nároku na náhradu mzdy v plnej výške. Na inom mieste (v 99. bode odôvodnenia) tiež správne konštatoval, že skutočnosť, že nepristúpila na zmier so žalovaným, keď neustúpila z ňou uplatňovaných nárokov je jej právom a nemožno na to prihliadať ako na niečo negatívne, čoho by sa mala voči zamestnávateľovi, resp. jeho ďalším zamestnancom dopustiť.
16. Žalovaný napokon namietal, že limitácia nároku podriadením na koniec obdobia poškodzuje žalovaného na povinnosti znášať zvýšené príslušenstvo nároku, súd vo vyjadrení zamietajúcej časti nároku za obdobie 4 mesiacov, ktoré zodpovedalo žalobkyňou prijatému odstupnému v spojení so skončením pracovného pomeru ešte v roku 2016, podriadil túto časť nároku pod čl. 2 Zákonníka práce, že by priznaním došlo k bezdôvodnému obohateniu a z pohľadu žalovaného znížil nárok na náhradu mzdy poškodzujúco podriadením na koniec žalobkyňou uplatňovaného nároku za čas 11/2018 až 2/2019, čím spôsobil, že príslušenstvo plynúce ku skôr vzniknutým čiastkovým nárokom na náhradu mzdy bez riadneho zdôvodnenia zvýšilo nárok žalobkyne voči žalovanému oproti situácii, keď by súd podriadil nepriznanie istiny 4 mesačných nárokov na skôr vzniknuté samostatné nároky na náhradu mesačnej mzdy. Pokiaľ by súd v rámci posudzovaného nároku nad 12 mesiacov, teda za obdobie od 3/2017 do 2/2019 (24 mesiacov) podriadil nepriznanie už od 3-6/2017, potom by žalovaného nezaťažil vyšším saldom sčítania úrokov z omeškania, ako tomu učinil rozhodnutím. I keď je realitou, že zákon neponúka pravidlá, akým spôsobom má súd posudzovať nárok na náhradu mzdy, bolo by náležité a proporcionálne aj spravodlivé, pokiaľ by súd pri určovaní tak vysokej povinnosti náhrady istiny nárokov limitoval výšku nároku podriadenom pod skôr začaté obdobia, aby šetril hospodárenie žalovaného, ktorý len spravuje prostriedky všetkých obyvateľov mesta Piešťany. Súd svoj postup nevysvetlil a priznaním úrokov za skoršie obdobia neprimerane zvýhodnil žalobkyňu. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že súd prvej inštancie vysvetlil svoj postup v 111. bode odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď uviedol, že súd musí nájsť mieru zodpovedajúcu účelu a funkciám náhrady mzdy tak, aby to zásadným spôsobom neodporovalo nielen dobrým mravom ale aj zásadám spravodlivosti a primeranosti. Dospel k záveru, že bola dôvodná žiadosť o zníženie, resp. nepriznanie nároku na náhradu mzdy prevyšujúcej 12 mesiacov z dôvodu vyplateného odstupného. V konaní bolo nesporné, že žalobkyni bolo v súvislosti s predmetnou výpoveďou vyplatené 4-mesačné odstupné. Súd mal za to, že aj keď v pracovnoprávnych vzťahoch nie je prípustné započítanie podľa
Občianskeho zákonníka, je dôvodné a spravodlivé na vyplatené odstupné v tejto veci prihliadať a znížiť uplatnený nárok na náhradu mzdy o túto sumu, keďže v prípade právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti výpovede by táto suma prestavovala bezdôvodné obohatenie žalobkyne. Rozhodnutím súdu o znížení náhrady mzdy o vyplatené odstupné tak bude vyriešená aj otázka tohto bezdôvodného obohatenia žalobkyne, čo súd považuje za spravodlivé ako aj hospodárne, keďže sa predíde ďalšiemu sporovému konaniu medzi stranami a vzniku trov konania. Po vyslovení takéhoto predbežného právneho posúdenia počas konania sa aj strany zhodne vyjadrili, že s takýmto posúdením súhlasia a považujú ho za správne. Vzhľadom na skutočnosť, že Zákonník práce súdu neumožňuje krátiť náhradu mzdy za prvých 12 mesiacov, ako to žiadal žalovaný, súd žalobu zamietol v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy za mesiace november 2018 až február 2019, spolu s prislúchajúcim úrokom z omeškania a urobil tak vzhľadom na všetky už uvedené okolnosti tohto sporu, v prospech zamestnanca. Odvolací súd sa týmto jeho záverom stotožňuje a poukazuje na znenie ust. § 79 ods. 2 vety prvej Zákonníka práce, podľa ktorého ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že je možné znížiť resp. skrátiť celkový čas (časové obdobie), za ktorý sa ukladá náhrada mzdy, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať, nelogické a v neprospech zamestnanca je tak urobiť napr. v strede časového obdobia.
17. Pokiaľ odvolateľ/žalovaný po uplynutí odvolacej lehoty uvádzal tvrdenia a navrhoval dôkazy, nešlo o novoty podľa § 366 CSP (odvolateľ to ani netvrdil), nakoľko prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno použiť v odvolaní (nie po uplynutí odvolacej lehoty) za splnenia zákonných podmienok. Po uplynutí lehoty na podanie odvolania nemožno rozširovať ani meniť odvolacie dôvody, ani navrhované dôkazy, preto odvolací súd na ne neprihliadal.
18. Podľa ustálenej judikatúry (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/145/2011) súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzanými účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ako i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. V posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nemožno považovať za svojvoľné, či zjavne neodôvodnené, keďže zrozumiteľne poskytuje odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ak sa odvolací súd v odôvodnení tohto jeho rozsudku nezaoberal konkrétnou námietkou sporovej strany, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie v danej veci za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. § 191 CSP v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikovaný právny predpis a daný právny vzťah správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu.
Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolacie námietky neboli dôvodné. Odvolací súd riadiaci sa uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti jeho II. výroku - nad sumu 9.612,84 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 9.612,84 eur od 11.3.2017 do zaplatenia, a v časti o náhrade trov konania (IV. výrok) podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP z dôvodu jeho vecnej správnosti (čo sa týkalo aj vecne správneho /konkrétnymi odvolacími námietkami nespochybneného/ rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania) potvrdil.
19. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP tak, že procesne plne úspešnej žalobkyni priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci (žalobkyňa), má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala (žalovaný), keď nevidel dôvod (ani strany ho netvrdili) pre aplikáciu ust. § 257 CSP.
20. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci. (§ 160 ods. 2 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)