Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 122/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2019

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša (sudca spravodajca) a zo sudcov

Ladislava Duditša a Libora Duľu predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , zastúpenej advokátom

JUDr. Tiborom Šulákom, Nám. Dr. M. Thége Konkolyho 3, Hurbanovo, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2019, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. Tiborom Šulákom, Nám. Dr. M. Thége Konkolyho 3, Hurbanovo, ktorou namieta

porušenie základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. mája 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľka bola

stranou v konaní vedenom Okresným súdom Komárno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn.

v procesnom postavení žalobkyne, ktorá sa žalobou proti

(ďalej len „žalovaný“) domáhala zaplatenia

peňažnej sumy z titulu náhrady mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -192 z 21. júna 2017 (ďalej len

„rozsudok z 21. júna 2017“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sťažovateľke

sumu 29 373,96 € a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Na odvolanie oboch sporových strán

Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn.

z 19. júna 2018 (ďalej len „rozsudok z 19. júna 2018“) rozsudok okresného súdu

z 21. júna 2017 vo vyhovujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol (výrok I)

a v zamietajúcej časti potvrdil ako vecne správny (výrok II). Súčasne bola žalovanému

priznaná náhrada trov konania (výrok III).

4. Krajský súd v rozsudku z 19. júna 2018 vychádzal pri posúdení nárokov

sťažovateľky proti žalovanému zo skutočnosti, že sťažovateľke z dôvodu, že v relevantnom

čase uzatvorila nový pracovný pomer, pre ktorý nemohla u žalovaného pracovať

pre prekážky na jej strane, neprináleží náhrada mzdy. Krajský súd ďalej zdôraznil,

že priznanie náhrady mzdy sťažovateľke by za takejto situácie bolo možné posúdiť

ako urobené v rozpore s dobrými mravmi (bod 12 rozsudku krajského súdu

z 19. júna 2018).

5. O dovolaní sťažovateľky, ktorým táto namietala nesprávne právne posúdenie veci

v súlade s (ďalej aj „“), rozhodol

najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho v súlade s odmietol.

V tejto súvislosti sťažovateľka s poukazom na odôvodnenie obsiahnuté v rozhodnutí v jej

inej veci (konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. ) zdôrazňuje,

že v súlade s v prípade prekážky v práci na strane

zamestnávateľa tento poskytne zamestnancovi náhradu mzdy vo výške jeho priemerného

zárobku. Vec vedená najvyšším súdom pod sp. zn. sa týkala určenia

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru sťažovateľky.

6. Podľa sťažovateľky z obsahu dovolania smerujúceho proti rozsudku krajského

súdu z 19. júna 2018 bolo zrejmé, čoho sa dovolanie podané z dôvodu nesprávneho

právneho posúdenia týkalo. Na podklade uvedených skutočností preto podľa sťažovateľky

najvyšší súd v napadnutom uznesení nemohol konštatovať, že sťažovateľka si nesplnila

povinnosť označiť rozhodnutie, v ktorom rozhodol najvyšší súd inak, ako rozhodol v jej

veci krajský súd.

7. Sťažovateľka v konkrétnostiach poukazuje na odôvodnenie obsiahnuté v uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010, z ktorého vyplýva,

že „v prípade odvolania z funkcie nastáva... situácia, keď povinnosť zamestnávateľa

prideľovať prácu, ale aj povinnosť zamestnanca vykonávať prácu zodpovedajúcu funkcií, do

ktorej bol menovaný zanikla a iná práca, ktorú by bol zamestnávateľ povinný prideľovať

a zamestnanec povinný vykonávať nebola dohodnutá. Nastáva teda stav, keď chýba jeden

zo základných prvkov pracovného pomeru, a to druh práce. Podľa názoru dovolacieho

súdu, takýto stav je treba považovať za prekážku v práci na strane zamestnávateľa podľa

, pretože inak ochrana poskytovaná zamestnancovi tým, že po odvolaní

z funkcie jeho pracovný pomer nekončí, by bola len formálna. Za existencie tejto prekážky

v práci na strane zamestnávateľa potom nemá zamestnanec povinnosť sa dostavovať na

pracovisko a zotrvávať na ňom po celý pracovný čas. Je na zamestnávateľovi, aby túto

situáciu riešil, či už dosiahnutím dohody o zmene pracovného pomeru so zamestnancom

zákonným spôsobom, a to buď dohodou alebo výpoveďou. Pokiaľ tak neurobí, musí znášať

dôsledky vyplývajúce z pretrvávania stavu považovaného za prekážky v práci na jeho

strane.“.

8. Podľa sťažovateľky v citovanom rozhodnutí najvyšší súd zaujal právny názor,

aj pokiaľ ide o náhradu mzdy pri prekážkach v práci na strane zamestnávateľa.

9. Na podklade uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie o nej rozhodol nálezom tak, že vysloví

porušenie základného práva podľa a práva podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší a vec

vráti najvyššiemu súdu na nové konanie a rozhodnutie.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. V súlade s podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

13. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

14. V súlade s ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

15. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

16. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

17. Pri prieskume ústavnej sťažnosti sťažovateľky ústavný súd vychádzal zo svojej

konštantnej judikatúry, podľa ktorej sa úloha ústavného súdu obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie práva s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z postavenia ústavného súdu

ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Ústavný súd je

oprávnený a povinný posúdiť neústavnosť konania a rozhodovania všeobecných súdov

vo veciach, v ktorých niet iného súdu, aby prerokoval vec a rozhodol o tom, či bolo alebo

nebolo porušené základné právo alebo sloboda účastníka konania (strany sporu)

pred všeobecným súdom (m. m. , , , ).

18. Rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“),

ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre pripomína, že jedným z kľúčových princípov

spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo

na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania

(strany sporu) na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje

súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (napr.

, , ). Potreba náležite odôvodniť súdne

rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je jednou zo záruk, že výkon

spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné

verejnosťou ().

19. Právo na súdnu ochranu sa v civilnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred civilným súdom vrátane

dovolacích konaní (). V dovolacom konaní iniciovanom sťažovateľkou

ako dovolateľkou procesné podmienky upravoval v čase podania dovolania § 419 a nasl.

.

20. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že samotná otázka

posúdenia podmienok pre uskutočnenie dovolacieho konania vrátane posúdenia otázky

prípustnosti dovolania patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu.

Inými slovami, posúdenie tejto otázky je vecou zákonnosti a jej vyriešenie v súlade

s ustanoveniami , ktoré v zmysle majú

ustanovovať podrobnosti o realizácii základného práva na súdnu ochranu vyplývajúceho

z (obdobne dohovoru), v konečnom dôsledku nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľky ().

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

21. Sťažovateľka argumentáciou obsiahnutou v bodoch 5 až 8 tohto uznesenia

v podstate namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nepreskúmateľné

a arbitrárne a najvyšší súd nemal ňou podané dovolanie odmietnuť v súlade s § 447 písm. f)

, keďže sťažovateľka si splnila povinnosť označiť rozhodnutie, v ktorom rozhodol

najvyšší súd inak, ako rozhodol v jej veci krajský súd.

22. Sťažovateľka v dovolaní proti rozsudku krajského súdu z 19. júna 2018

namietala, že prípustnosť dovolania je daná podľa , podľa ktorého

rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa

odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Poukazovala

pritom na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010.

23. Aby na základe dovolania podaného podľa už citovaného ustanovenia mohlo byť

rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska

namietaného nesprávneho právneho posúdenia veci ( ), musia byť (najskôr)

splnené predpoklady prípustnosti dovolania zodpovedajúce niektorému zo spôsobov

riešenia tej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,

a tiež podmienky dovolacieho konania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie

dovolania prípustnými dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v § 431 až

(porovnaj k tomu rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , a sp. zn. ).

K posúdeniu dôvodnosti dovolania v kontexte zodpovedania otázky, či dovolateľom

napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení, môže dovolací

súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania.

24. V bode 21 napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tento zdôraznil, že záver

o procesnej prípustnosti dovolania podľa si nevyhnutne vyžaduje,

aby relevantná otázka spĺňala kumulatívne všetky požadované znaky, a to

- musí ísť o otázku právnu, nie skutkovú,

- pre právnu otázku je charakteristický odklon jej riešenia, ktorý zvolil odvolací súd

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

- musí ísť o otázku riešenú odvolacím súdom, ktorý na jej riešení musel založiť svoje

rozhodnutie, a

- musí ísť o otázku, ktorá má zásadný právny význam (body 17 až 20 napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu).

25. V rámci dovolacieho prieskumu následne najvyšší súd v bode 23 napadnutého

uznesenia pri preskúmaní prípustnosti dovolania, ktorého prípustnosť sťažovateľka

vyvodzovala z , konštatoval, že dôvody uvádzané sťažovateľkou

v dovolaní nemajú zákonom predvídaný charakter právnej otázky a nie je daná ani kauzálna

súvislosť medzi sťažovateľkou označeným rozhodnutím najvyššieho súdu (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010) a právnymi otázkami

riešenými (inak) odvolacím súdom (rozsudok krajského súdu z 19. júna 2018).

26. V podstatnej časti najvyšší súd v konkrétnostiach zdôraznil, že «Dovolateľka

vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu polemizujúc s právnymi závermi

odvolacieho súdu uvádza, „že... nie je možné zistiť na základe akých právnych úvah dospel

tento súd k záveru, že prekážky v práci vznikli aj na strane žalobkyne, tým, že sa zamestnala

v inej organizácii na plný pracovný úväzok... umožňuje mať aj dva

pracovné pomery... Ide o svojvoľné rozhodnutie... Za existencie... prekážky v práci na strane

zamestnávateľa nemá zamestnanec povinnosť dostavovať sa na pracovisko a zotrvávať na

ňom po celý pracovný čas... Je na zamestnávateľovi, aby túto situáciu riešil, či už

dosiahnutím dohody o zmene pracovnej zmluvy, alebo skončením pracovného pomeru so

zamestnancom zákonným spôsobom. Pokiaľ tak nepostupuje, musí znášať dôsledky

vyplývajúce z pretrvávania stavu považovaného za prekážku v práci na jeho strane“.

V kontexte uvedeného, i keď žalobkyňa dovolanie formálne odôvodňuje nesprávnosťou

právneho posúdenia veci odvolacím súdom v zmysle ustanovenia ,

právnu otázku zásadného významu nijako neformuluje. Z obsahu jej dovolania možno

vyvodiť, že nesúhlasí s logickými úvahami a skutkovými závermi odvolacieho súdu

a s vyhodnotením zistených skutkových okolností. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa

v tomto prípade namieta nesprávnosť skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov odvolacím

súdom; touto nesprávnosťou však nie je možné odôvodniť dovolanie, ktorého prípustnosť

dovolateľka vyvodzuje z ustanovenia . Ako bolo už uvedené vyššie,

len samotné spochybňovanie správnosti skutkových zistení a vyhodnotenia dôkazov súdom,

ako i sama polemika s rozhodnutím odvolacieho súdu alebo prosté spochybňovanie

správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom

posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v

a .».

27. Najvyšší súd v ďalšom následne zdôraznil, že nemohol posúdiť

ani sťažovateľkou namietaný odklon krajským súdom riešenej problematiky o faktickom

skončení pracovného pomeru u žalovaného, v dôsledku ktorého sťažovateľke podľa názoru

krajského súdu nepatrí náhrada mzdy, keďže jej vyplatenie by bolo v rozpore s dobrými

mravmi, od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010,

keďže citované rozhodnutie najvyššieho súdu uvedenú problematiku neriešilo.

28. V konkrétnostiach k tomuto záveru najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol,

že v už citovanom rozhodnutí sa najvyšší súd zaoberal (a posudzoval) len otázkou

neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (k tomu pozri aj bod 5 tohto

uznesenia), a nie otázkou náhrady mzdy či faktického skončenia pracovného pomeru

a rozporu s dobrými mravmi, ktoré boli v hre pri rozhodovaní krajského súdu, ktorého

rozsudok z 19. júna 2018 bol dovolaním sťažovateľky napadnutý.

29. Vzhľadom na skutočnosť, že dôvody rozhodnutia (ratio decidendi) uznesenia

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010 boli späté len s otázkou,

či žalovaným kvalifikované konanie sťažovateľky ako závažné porušenie pracovnej

disciplíny obstojí alebo neobstojí ako dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru,

a z označeného rozhodnutia nevyplýva právny názor najvyššieho súdu vo veci náhrady

mzdy, faktického skončenia pracovného pomeru či vyplatenia náhrady mzdy v rozpore

s dobrými mravmi, je ústavne udržateľný záver najvyššieho súdu prezentovaný

v napadnutom uznesení, podľa ktorého je už na prvý pohľad zrejmé, že sťažovateľkou

označené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. októbra 2010 sa týkalo

sporu skutkovo a právne odlišného od sporu prejednávaného krajským súdom (rozsudok

krajského súdu z 19. júna 2018). Na podklade uvedeného je preto aj následný záver

obsiahnutý v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolacia

argumentácia sťažovateľky o tom, že krajský súd sa v rozsudku z 19. júna 2018 odklonil

od záverov vyjadrených v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu, neopodstatnená

a nespôsobilá založiť prípustnosť dovolania podľa , ústavne

udržateľný a nesignalizuje porušenie práv sťažovateľky zaručených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

30. Prihliadajúc na relevantné časti napadnutého uznesenia, ústavný súd konštatuje,

že najvyšší súd sa ako dovolací súd v napadnutom uznesení zaoberal a ústavne

akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s podstatnou námietkou sťažovateľky, ktorou

odôvodňovala prípustnosť dovolania podľa . Najvyšší súd sa

s dovolacou argumentáciou sťažovateľky nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol

v súlade s (dovolací súd odmietne dovolanie, ak nie je odôvodnené

prípustnými dovolacími dôvodmi alebo ak dovolacie dôvody nie sú vymedzené spôsobom

uvedeným v § 431 až § 435).

31. Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade sa najvyšší súd neodmietol zaoberať

mimoriadnym opravným prostriedkom sťažovateľky, ktorým napadla rozhodnutie

odvolacieho súdu, jej dovolanie riadne preskúmal, no keďže dovolací dôvod nebol

vymedzený spôsobom stanoveným procesnými predpismi, následne správne sformuloval

svoj právny záver o odmietnutí dovolania spôsobom, ktorý mu

prostredníctvom § 447 písm. f) vyslovene umožňuje. Ústavný súd nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.) nemajúci oporu v procesných kódexoch.

32. Keďže z ústavnoprávneho hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol

v súlade s ako zjavne neopodstatnenú.

33. Už len pre úplnosť ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na rozsah a dôvody

ústavnej sťažnosti sa predmetom preskúmavania mohla stať (len) ústavná udržateľnosť

odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu k prípustnosti dovolania na podklade

argumentácie uvádzanej sťažovateľkou. Nepochybne, v dôsledku konštantnej judikatúry

ústavného súdu bola v konkrétnych okolnostiach veci prípustná ústavná sťažnosť aj proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu (k tomu pozri aj rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Sťažovateľka však napriek uvedenému ústavnú sťažnosť, ktorou by sa s prihliadnutím

na petit ústavnej sťažnosti domáhala vyslovenia porušenia práv zaručených

a dohovorom rozhodnutím odvolacieho súdu (rozsudok krajského súdu z 19. júna 2018),

nepodala. Predmet ústavného prieskumu bol preto daný tak, ako to je už uvedené

námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti rozhodnutiu vydanému v dovolacom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2019

Miroslav DURIŠ predseda senátu