Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 331/2011
PDF · 221.5 KB
No categories available
I. ÚS 331/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej A.,
spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., vo veci
namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13 CoE 111/2010 z 3. júna 2010 a
sp. zn. 1 CoE 190/2011 z 11. apríla 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE 111/2010 z 3. júna 2010 a sp. zn. 1 CoE
190/2011 z 11. apríla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 13. augusta 2003 (ďalej len „zmluva“) poskytla úver M. K., H. (ďalej len
„dlžník“), v sume 165,97 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v
desiatich mesačných splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo v zmluve priamo dojednané, že
splnomocnený zástupca dlžníka (v zmluve priamo určený) je oprávnený v prípade, že dlžník
neplní svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, podpísať notársku zápisnica o uznaní dlhu.
Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, úver poskytnutý sťažovateľkou sa stal
okamžite splatným, a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve bola 16. novembra
2003 pred notárom spísaná notárska zápisnica, na základe ktorej bol podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) začal 3. marca 2004 nútený výkon rozhodnutia, t. j.
exekúciu. Uznesením sp. zn. 11 Er 389/2004 z 9. februára 2010 okresný súd vyhlásil
exekúciu za neprípustnú. Krajský súd uznesením sp. zn. 13 CoE 111/2010 z 3. júna 2010
potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenie ako vecne správne. Okresný súd
následne uznesením sp. zn. 11 Er 389/2004 z 7. januára 2011 exekučné konanie zastavil.
Krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodol uznesením sp. zn. 1 CoE 190/2011 z 11.
apríla 2011 tak, že predmetné prvostupňové uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne
správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu a krajského súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej „základné práva
a slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a slobôd… v príčinnej súvislosti s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces
boli… porušené aj základné práva a slobody... vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd...“.
Sťažovateľka poukázala na judikatúru ústavného súdu a okresnému súdu a krajskému
súdu, ktorý napadnutými rozhodnutiami odobril postup a rozhodnutia okresného súdu,
vytkla porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu porušenia princípu rovnosti zbraní
a kontradiktórnosti konania, keď uviedla: „...okresný súd vydal poverenie, tj. riadne
preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím
postupom okresný súd vytvoril sťažovateľovi i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne
očakávanie sťažovateľa užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom
v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľa
alebo povinného (jediných oprávnených účastníkov exekučného konania podľa § 37 EP)
a súčasne bez zákonného zmocnenia, kedy exekučný poriadok nepripúšťa zahájenie konania
o vyhlásení neprípustnosti exekúcie bez návrhu, zahájil konanie na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením týchto
konaní neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania
na vyhlásenie neprípustnosti exekúcie, či konaniu o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľa, ktorý zahájením konania stratil právnu istotu
a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“
Sťažovateľka v sťažnosti v rámci svojej argumentácie uviedla, že „Ďalším
porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania na vyhlásenie
neprípustnosti a následne konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia
predmetných rozhodnutí, je vykonanie dokazovania z vlastného podnetu a bez znalosti vôle
účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov
najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu týchto konaní súd nedal priestor na
vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť navrhnúť nové
dôkazy v týchto konaniach, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie vyhlásiť exekúciu za
neprípustnú a následne exekúciu zastaviť. Táto skutočnosť je významným porušením
povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti
účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľovi formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd
týmto konaním vyhlásenie neprípustnosti a následne zastavenie exekúcie bez návrhu
a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu vyhlási za
neprípustnú a následne zastaví ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť
zostáva zachovaná spolu s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím
sa zvyšuje celkový záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojimi rozhodnutiami zlomili právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľa a aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd...
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva sťažovateľa
pokojne užívať svoj majetok...“.
V ďalšom sťažovateľka poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre
ľudské práva a argumentovala tým, že „... došlo k zásahu do... práva pokojne užívať
majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený
výkon práva, na ktorý sťažovateľovi vznikol, na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol
zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah
do vlastníckych práv sťažovateľa nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru
druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľa resp.
predstavuje de facto zbavenie vlastníctva.“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti P., s. r. o. na spravodlivý proces vyplývajúce z
článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd bolo porušené uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn.
13CoE 111/2010-31 zo dňa 03. 06. 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici,
sp. zn. 1CoE 190/2011 zo dňa 11. 04. 2011.
2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 13CoE 111/2010-31 zo dňa
03. 06. 2010 a uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 1CoE 190/2011 zo dňa
11. 04. 2011 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti P., s. r. o. primerané
finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 1948,61 Eur..., ktoré mu zaplatí krajský súd do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet…
4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť spoločnosti P., s. r. o. trovy
právneho zastúpenia v sume 190,48 EUR s DPH… na účet právneho zástupcu J. H.,
advokáta… do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.A. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 13 CoE 111/2010
z 3. júna 2010
Sťažovateľka sa domáha vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 13 CoE 111/2010
z 3. júna 2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 389/2004
z 9. februára 2010; týmto uznesením bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú.
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Zo skutočnosti, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 389/2004 z 9. februára
2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 13 CoE 111/2010 z 3. júna 2010
nadobudlo právoplatnosť 18. júna 2010, pričom sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému
súdu doručená 31. augusta 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť zjavne po
uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľky vedenú v časti namietajúcej
porušenie jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 13 CoE 111/2010 z 3. júna 2010 pri predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná
oneskorene.
II.B.1. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením
krajského súdu sp. zn. 1 CoE 190/2011 z 11. apríla 2011
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 CoE 190/2011 z 11. apríla 2011,
ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 389/2004 zo 7. januára 2011
o zastavení konania, uviedol: „Z exekučného spisu predloženého odvolaciemu súdu
odvolací súd zistil, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn. EX637/04 pre súdneho
exekútora vydal exekučný súd 3. 3. 2004 na základe jeho žiadosti doručenej na súd 2. 3.
2004. Súčasťou návrhu na vykonanie exekúcie bol exekučný titul – notárska zápisnica
č. N 4916/2003, NZ 106264/2003 zo dňa 16. 11. 2003. Z obsahu zmluvy o úvere vyplýva, že
povinný splnomocnil advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného
titulu, aby v jeho mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva. Zmluva o úvere bola uzatvorená podľa ust. § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka a zároveň bolo medzi účastníkmi zmluvy dohodnuté, že ich zmluvné vzťahy sa
budú spravovať Obchodným zákonníkom. Z notárskej zápisnice vyplýva, že táto bola
spísaná dňa 16. 11. 2003, po tom ako sa na notársky úrad dostavil Mgr. B. Ž., substituent
Mgr. T. K., konajúci na základe plnej moci za povinného, ktorý požiadal o spísanie
notárskej zápisnice, osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase
s exekúciou podľa § 41 odsek 2 Exekučného poriadku. Splnomocnený zástupca za
povinného uznal dlh voči oprávnenej osobe v celkovej výške 9970.-Sk (330,94 EUR) vrátane
úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne od 13. 10. 200 do zaplatenia, povinný temp dlh
mal splatiť v lehote do 24. 11. 2003 oprávnenej osobe. Povinný tiež mal súhlasiť s použitím
notárskej zápisnice ako exekučného titulu.
Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu
súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na zákonné ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku
exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie, pretože v predmetnom konaní predchádzalo
konanie na exekučnom súde a uznesením č. k. 11Er 389/2004-14 zo dňa 9. 2. 2010
v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13CoE/111/2010-31 zo dňa
3. 6. 2010 bola vyhlásená exekúcia za neprípustnú. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa
18. 6. 2010. Námietky oprávneného uvedené v odvolaní týkajúce sa zastavenia exekúcie sú
právne irelevantné, pretože .rozhodnutie o vyhlásení exekúcie za neprípustnú už nadobudlo
právoplatnosť. Zákonným predpokladom pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku je to, že súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Ak došlo k vyhláseniu
exekúcie za neprípustnú právoplatným uznesením súdu, podľa názoru odvolacieho súdu už
nie je možné namietať proti zastaveniu exekúcie poukazovaním na neexistenciu dôvodov,
pre ktoré bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú, ale je možné namietať nevyhlásenie
exekúcie za neprípustnú, t. z. nesplnenie zákonného predpokladu pre zastavenie exekúcie.
Oprávnený nenamietal proti tomu, ale opätovne dôvodil prečo nemala byť exekúcia
vyhlásená za neprípustnú, hoci o tejto otázke už bolo právoplatne rozhodnuté. Odvolací súd
rešpektujúc princíp právnej istoty nie je v tomto konaní oprávnený, spochybňovať
právoplatnosť a záväznosť rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú.“.
Z citovanej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu vyplýva, že
krajský súd ako odvolací súd sa v ňom stotožnil s právnym záverom okresného súdu
vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. 11 Er 389/2004 zo 7. januára 2011, ktorý svoje
rozhodnutia o zastavení exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. g) zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom
v čase rozhodovania exekučného súdu (ďalej len „Exekučný poriadok“), podľa ktorého
„Exekúciu súd zastaví ak... g) exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod,
pre ktorý exekúciu nemožno vykonať“, a to v spojení so skutočnosťou, že okresný súd
uznesením sp. zn. 11 Er 389/2004 z 9. februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu
sp. zn. 13 CoE 111/2010 z 3. júna 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd poukazuje na § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez
návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu
(§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi
k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok
podrobne, okamih (čas), kedy tak má alebo môže učiniť, nie je v ňom ustanovený
explicitne. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z obligatórnych dôvodov zastavenia exekúcie je totiž v súlade
s už citovaným ustanovením § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Vzhľadom na uvedené krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval ústavne
súladným spôsobom, keď uznesením sp. zn. 1 CoE 190/2011 z 11. apríla 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 Er 389/2004 zo 7. januára 2011 o zastavení
exekučného konania z dôvodu, že okresný súd uznesením sp. zn. 11 Er 389/2004 z 9.
februára 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 13 CoE 111/2010 z 3. júna 2010
vyhlásil exekúciu za neprípustnú.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na
ďalšie konanie.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.
3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod
č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je
vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto
požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu
konania i bez návrhu zastavená.“.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení
s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.B.2. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 190/2011 z 11. apríla 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd
nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou
označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd
stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale
bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový
základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy
(obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič,
čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1
dodatkového protokolu. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony podľa ich
obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní
odmietol.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších nárokoch
sťažovateľky na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. septembra 2011