Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/9/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Branislav Král a JUDr. Michaela Krajčová, v spore žalobcu: Y.. A. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. O. č. XXX, občan SR, právne zast.: JUDr. Jindřich Stoszek, advokát, so sídlom Černyševského 26, Bratislava, proti žalovaným v 1. rade: Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava a v 2. rade: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom obrany SR, so sídlom Kutuzovova 8, Bratislava, o náhradu škody vo výške 2.158,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. -254 zo dňa 8. decembra 2022, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. , takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. -254 zo dňa 08. decembra 2022, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp. zn. , p o t v r d z u j e.

Žalovanému v 1. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

Žalovanému v 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. -254, teraz vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol, konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil a nepriznal žalovaným v 1. a 2. rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.

2. Žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade uloženia povinnosti zaplatiť mu sumu vo výške 2.158,18 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne od podania žaloby a náhrady trov konania ako náhradu škody v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ako „“). Posúdenie, ktorý zo žalovaných v 1. a 2. rade je oprávnený respektíve povinný konať v mene Slovenskej republiky ponechal na rozhodnutie súdu. Žalobca nárok na náhradu škody odôvodnil v zmysle , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, nezákonným rozhodnutím t.j. uznesením Vojenskej polície Topoľčany ČVS: ÚVP TO-1052007 zo dňa 09.07.2007 o vznesení obvinenia a jeho zrušením pre nezákonnosť oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č. k. zo dňa 06.03.2012. Škodu

odôvodnil ako rozdiel vo výške 1.767,95 Eur príspevku na bývanie za obdobie od 09.07.2007 do 31.12.2010, nakoľko vyplatené finančné prostriedky dňa 07.06.2012 vo výške 9.305,00 eur, na ktoré mal nárok po oslobodzujúcom rozsudku súdu boli v zmysle zdanené a vyplatené o zníženú 19 % daň iba vo výške 7.537,05 Eur. Zároveň si uplatnil v dôsledku tohto zdanenia aj nedoplatok na verejnom zdravotnom poistení vo výške 250,84 eur a nedoplatok pri ročnom zúčtovaní dane za rok 2012 vo výške 139,39 eur teda spolu sumu 2.158,18 eur. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žiadosťou zo dňa 02.03.2015 doručenou žalovanému v 1. rade 04.03.2015 sa domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, ktorá mu vznikla v súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, a to uznesením o vznesení obvinenia Vojenskej polície Topoľčany ČVS: ÚVP TO-105-2007 zo dňa 09.07.2007, pre trestný čin porušovania služobných povinností v súbehu s trestným činom podvodu, ktorého sa mal údajne dopustiť ako náčelník služby materiálu na osobné používanie Vojenského útvaru XXXX Trenčín v rokoch 2003 až 2005. Žalobca u žalovaného v 2. rade vykonáva štátnu službu ako profesionálny vojak a žalovaný v 2. rade mu v súlade so vyplácal príspevok na bývanie. Dňa 09.07.2007 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie vo veci porušovania služobných povinností orgánmi vojenskej polície pod ČVS: ÚVP TO-105-2007, ktoré bolo doručené žalobcovi i dané na vedomie veliteľovi Pozemných síl ozbrojených síl SR (ďalej len „PS SR“) dňa 15.08.2007. Následne bol veliteľom PS OS SR so žalobcom vykonaný pohovor, pričom veliteľ rozhodol, že trestné stíhanie nemá vplyv na jeho vtedajší výkon štátnej služby, ani dočasne žalobcu nepozbavil výkonu štátnej služby, bol mu zachovaný rovnaký status ako pred vznesením obvinenia, vykonával činnosti ako dovtedy, príspevok na bývanie mu nebol odňatý a bol mu vyplácaný až do 31.12.2008, kedy rozkazom veliteľa PS SR č. 3/09 zo dňa 19.1.2009 mu bolo vyplácanie príspevku na bývanie zastavené a súčasne bolo rozhodnuté o povinnosti žalobcu vrátiť neprávom vyplatený príspevok formou zrážok za obdobie od 09.07.2007 do 31.12.2008. Podľa názoru žalobcu on nespôsobil neoprávnené vyplácanie príspevku, keďže veliteľ vedel o začatí trestného stíhania a nekonal, navyše ani žalobca nevedel, že mu príspevok na bývanie bol vyplácaný neoprávnene, preto podľa žalobcu mal žalovaný v 2. rade postupovať podľa . Na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. zo dňa 06.03.2012, právoplatným dňa 06.03.2012, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený, žalobcovi vznikol opätovne nárok na výplatu príspevku na bývanie spätne odo dňa 09.07.2007. Žalobcovi vznikol nárok na príspevok na bývanie a na poistné na verejné zdravotné poistenie za obdobie pred účinnosťou , a preto bolo potrebné pri jeho vyplácaní po 01.01.2011 odpočítať daň z príjmov z dôvodu, že príspevok na bývanie vyplatený profesionálnemu vojakovi po 31.12.2010 je zdaniteľným príjmom zo závislej činnosti bez ohľadu na obdobie, za ktoré sa vypláca a teda nezdanenie takto vyplateného príspevku na bývanie by nebolo v súlade so Žalovaný v 2. rade dňa 07.06.2012 zaplatil žalobcovi okrem obdobia roku 2011 a časti roku 2012 úhradu príspevku na bývanie za obdobie od 09.07.2007 do 31.12.2008 vo výške 3.803,00 eur zrazenú o 19 % DPH, príspevok na bývanie za obdobie od 01.01.2009 do 31.12.2009 vo výške 2.736,00 eur zrazenú o 19 % DPH a príspevok na bývanie za obdobie od 01.1.2010 do 31.12.2010 vo výške 2.766,00 eur zrazenú o 19 % DPH. Celkovo tak žalovaný v 2. rade zaplatil žalobcovi časť príspevku na bývanie za obdobie od 09.07.2007 do 31.12.2010 sumu 7.537,05 eur namiesto 9.305,- eur.

3. Žalovaní v 1. a 2. rade so žalobou ako nedôvodnou nesúhlasili čo do základu a výšky a predovšetkým obaja zhodne voči podanej žalobe vzniesli námietku premlčania s poukazom na ustanovenia . Žalobca označil za nezákonné rozhodnutie uznesenie Útvaru Vojenskej polície Topoľčany ČVS: ÚVP TO-105-2007 zo dňa 09.07.2007, ktorým bolo začaté voči žalobcovi trestné stíhanie vo veci porušovania služobných povinností, ktoré malo byť zrušené pre nezákonnosť rozsudkom Okresného súdu Bratislava I sp.zn. zo dňa 06.03.2012, právoplatným dňa 06.03.2012 a žalobca bol oslobodený spod obžaloby. Rozsudok bol 06.03.2012 verejne vyhlásený za prítomnosti žalobcu a prokurátora, ktorí sa vzdali odvolania. Od 06.03.2012 začala plynúť subjektívna lehota na uplatnenie nároku v zmysle Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola žalobcom u žalovaného v 1. rade doručená dňa 04.03.2015, t.j. 2 dni pred uplynutím subjektívnej 3 ročnej premlčacej lehoty. Počas predbežného prerokovania nároku, t.j. odo dňa jeho doručenia, až do skončenia prerokovania lehota neplynie, najdlhšie počas šiestich mesiacov, to znamená, že zvyšok premlčacej doby t.j. 2 dni, začal plynúť najneskôr dňa 05.09.2015, a teda právo žalobca na náhradu škody mohol uplatniť najneskôr dňa 06.09.2015 a odo dňa 07.09.2015 bolo jeho právo premlčané. Žaloba bola podaná na súd až dňa 22.09.2015, teda po uplynutí trojročnej subjektívnej premlčacej lehoty. Žalovaní zhodne uviedli, že nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej sumy považujú za nedôvodný aj z dôvodu absencie právnych predpokladov v zmysle .

4. Po vykonaní dokazovania mal súd prvej inštancie za ustálený skutkový stav, v zmysle ktorého personálnym rozkazom riaditeľa Personálneho úradu č. XXXX zo dňa 17.04.2007 bol žalobca podľa o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) dňom 25.04.2007 ustanovený do funkcie vedúceho staršieho dôstojníka oddelenia riadenia zásob II centra materiálového manažmentu odboru logistiky Veliteľstva pozemných ozbrojených síl Slovenskej republiky (VÚ 1717 Trenčín). Rozkazom veliteľa PS OS SR č. 17 zo dňa 02.05.2005 podľa čl. 2 bol žalobcovi priznaný príspevok na bývanie vo výške 9160.- Sk mesačne dňom 01.04.2005. Podľa záznamu o vykonanom personálnom pohovore na Veliteľstve pozemných síl náčelníkom OdbLog VePS a náčelníkom OR ZT II OdbLog VePS zo dňa 25.08.2007 o dočasnom nepozbavení funkcie súd prvej inštancie zistil, že tento pohovor bol vykonaný vo veci dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby so žalobcom z dôvodu vznesenia obvinenia a začatia trestného stíhania žalobcu s tým, že žalobca bude štátnu službu vykonávať v doterajšej funkcii na veliteľstve pozemných síl OS SR. Rozkazom veliteľa PS OS SR č. 3 zo dňa 19.01.2009 bolo žalobcovi podľa čl. 2 zastavené vyplácanie príspevku na bývanie dňom 31.12.2008. Rozkazom veliteľa PS OS SR zo dňa 06.05.2009 bolo žalobcovi podľa čl. 3 písm. b) rozhodnuté o vykonaní zrážok z platu podľa z dôvodu poberania príspevku na bývanie na ktorý menovanému nevznikol nárok (v období od 09.07.2007 do 31.08.2008 vo výške 2.935,- eur a od 01.09.2008 do 31.12.2008 vo výške 868,00 eur spolu v celkovej výške 3.803,00 eur). Uznesením Vojenskej polície Topoľčany ČVS: ÚVP TO-105/2007 zo dňa 09.07.2007 o vznesení obvinenia bolo začaté voči žalobcovi trestné stíhanie vo veci porušovania služobných povinností. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť zo dňa 27.07.2007, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry zo dňa 03.08.2007 č.k. zamietnutá ako nedôvodná. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. zo dňa 06.03.2012 právoplatným dňa 06.03.2012 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, nakoľko konajúci trestný súd takúto nezákonnosť povereného príslušníka vojenskej polície nekonštatoval, resp. skutky nie sú trestným činom. Žalobcu odkázal so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 02.05.2015 doručenej žalovanému v 1. rade dňa 04.03.2015 mal súd prvej inštancie preukázané podanie o predbežné prerokovanie nároku a to týkajúceho sa všetkých uplatnených nárokov v žalovanej výške uplatnených v tomto súdnom konaní.

5. Súd prvej inštancie spor právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , , , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom období a , .

6. Súd prvej inštancie sa v prvom rade musel vysporiadať s otázkou správneho označenia orgánu a určil, ktorý subjekt je oprávnený konať v prejednávanej veci v mene Slovenskej republiky a označil ako žalovanú stranu žalovaného v 1. rade, pretože žalobca podal iba u žalovaného v 1. rade dňa 04.03.2015 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle zo dňa 02.03.2015, predmetom ktorého bol nárok na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom. Súd prvej inštancie potom uzatvára, že bude ďalej z úradnej moci konať so žalovaným v 1. rade, nakoľko začal konať vo veci ako prvý bez ohľadu na postúpenie žiadosti žalobcu medzi žalovanými subjektmi v tomto konaní. Na základe uvedeného potom konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil (výrok II. rozsudku). Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní konštatuje splnenie podmienok podľa , nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím bol vopred prerokovaný na základe písomnej žiadosti žalobcu zo dňa 02.03.2015, doručenej žalovanému v 1. rade dňa 04.03.2015 o predbežné prerokovanie nároku s orgánom príslušným podľa ustanovenia a , ktorej však žalovaný v 1. rade nevyhovel. Súd prvej inštancie konštatuje, že právna úprava umožňuje poškodenému domáhať sa svojho nároku na náhradu škody, resp. neuspokojenej časti na súde, avšak iba v prípade ak príslušný orgán neuspokojí nárok poškodeného do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti ( ). Žalobca splnil podmienku predbežného prerokovania nároku na orgáne príslušnom podľa . Žalovaný v 1. rade v šesťmesačnej lehote nárokom žalobcu nevyhovel, nakoľko považuje nároky za nedôvodné a tým mal súd prvej inštancie preukázané splnenie procesných podmienok na konanie v zmysle Následne podal žalobca včas žalobu na súd dňa 22.09.2015. Súd

prvej inštancie poukazuje na uznesenie odvolacieho súdu (sp.zn. ), ktorý konštatoval, že rozsudok, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený, bol žalobcovi doručený dňa 06.03.2012, avšak o vzniku škody sa mohol najskôr dozvedieť dňa 07.06.2012, t.j. v deň, kedy mu bol dodatočne vyplatený príspevok na bývanie. Od daného momentu podľa názoru odvolacieho súdu začala plynúť v zmysle trojročná premlčacia doba, ktorá bola prerušená v období od 04.03.2015 do 09.07.2015, kedy prebiehalo predbežné prerokovanie žalobcovho nároku. Preto aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca svoj nárok na súde uplatnil včas. Pri uplatnení nároku na súde žalobca požadoval priznať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. V prejednávanej veci nebolo sporné, že nezákonnosť rozhodnutia v trestnom konaní nebola konštatovaná v žiadnom rozhodnutí. Vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno preto bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. novembra 2013, sp.zn. ). Až v trestnom konaní pred súdom na podklade podanej obžaloby prokurátora možno vykonať vyčerpávajúce dokazovanie, na základe ktorého sa vina obžalovaného môže potvrdiť alebo vyvrátiť. Podmienka uplatnenia nároku na náhradu škody podľa tak ako prvý predpoklad zodpovednosti splnená nebola. Uznesenie Vojenskej polície Topoľčany ČVS: ÚVP TO-1052007 zo dňa 09.07.2007 o vznesení obvinenia nebolo zrušené ani zmenené pre jeho nezákonnosť a táto ani nebola v žiadnom štádiu trestného konania konštatovaná. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť zo dňa 27.07.2007, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry zo dňa 03.08.2007 č.k. zamietnutá ako nedôvodná. Súd prvej inštancie svoje zamietajúce rozhodnutie podložil tiež uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. z 13.11.2013, ako aj rozhodnutí Najvyššieho súdu SR publikované pod R 37/2014. Uvedené rozhodnutia sú podľa jeho názoru plne aplikovateľné na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie tak konštatuje, že už nepreukázanie existencie nezákonného rozhodnutia ako prvého základného predpokladu úspešnosti žaloby zodpovednosti za škodu v prejednávanej veci splnený nebol. Splnený nebol ani druhý predpoklad zodpovednosti žalovaného v 1. rade v zmysle a to vznik a existencia škody. Žalobca vznik škody odôvodnil ako rozdiel vo výške 1.767,95 eur príspevku na bývanie za obdobie od 09.07.2007 do 31.12.2010, nakoľko vyplatené finančné prostriedky, na ktoré mal nárok, boli v zmysle zdanené a vyplatené o zníženú 19 % daň iba vo výške 7.537,05 eur. Ďalšiu škodu si žalobca uplatňuje v dôsledku tohto zdanenia ako nedoplatok na verejnom zdravotnom poistení v sume vo výške 250,84 eur a ako nedoplatok pri ročnom zúčtovaní dane za rok 2012 v sume vo výške 139,39 eur teda sumu 2.158,18 eur. Súd prvej inštancie konštatuje, že tento nárok, ktorého sa žalobca domáha titulom náhrady škody nebol spôsobený v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a to uznesením o vznesení obvinenia. Príspevok na bývanie vyplatený profesionálnemu vojakovi po 31.12.2010 je zdaniteľným príjmom zo závislej činnosti bez ohľadu na obdobie, za ktoré sa vypláca v zmysle o dani z príjmu účinného od 01.01.2011. Žalobcovi boli vyplatené finančné prostriedky krátené o daň až dňa 07.06.2012, teda až tento deň možno považovať za okamih vzniku škody a teda až týmto dňom došlo k zmenšeniu majetku žalobcu. Táto okolnosť postihuje aj nedoplatok na verejnom zdravotnom poistení vo výške 250,84 Eur a nedoplatok pri ročnom zúčtovaní dane za rok 2012 vo výške 139,39 Eur. Samotná existencia povinnosti daňovníka zaplatiť daň nie je skutočnou škodou a je to zmenšenie majetku splnením si tejto povinnosti. Daň je povinné peňažné plnenie vyberané štátom. Má charakter jednostrannej povinnosti ukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na ekvivalentné plnenie v súvislosti s uskutočnením tejto platby. K zaplateniu respektíve ku zdaneniu príspevku na bývanie, ktoré pre žalobcu znamená zmenšenie majetku došlo v rámci verejnoprávneho (daňového vzťahu). Povinnosti vyplývajúce z predpisu, ktorý spadá do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou v zmysle (viď rozsudok NS SR č. k. zo dňa 29.03.2007). Splnený nebol ani tretí predpokladu úspešnosti žaloby zodpovednosti za škodu žalovaného v 1. rade v zmysle a to vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V prejednávanej veci nemožno hovoriť o vzťahu príčinnej súvislosti pretože nie je medzi nezákonným rozhodnutím (uznesenie o vznesení obvinenia) a zaplatením dane z príjmu (dňa 07.06.2012) ako škody, vzťah príčiny a následku. Ak teda bolo príčinou vzniku škody prijatie o dani z príjmu účinného od 01.01.2011 a nie nezákonné rozhodnutie, ktorým malo byť uznesenie Vojenskej polície Topoľčany ČVS: ÚVP TO-1052007 zo dňa 09.07.2007 o vznesení obvinenia, zodpovednosť za škodu nemohla nastať. Súd prvej inštancie potom konštatuje, že na základe zisteného skutkového stavu a zo sledu relevantných príčin a následkov vyplýva, že zmenšenie majetku žalobcu nebolo spôsobené nezákonným rozhodnutím pre jeho jednak už vyššie konštatovanú neexistenciu a ani v prípade jeho existencie, pretože bolo

spôsobené zmenou právnej úpravy o dani z príjmu účinného od 01.01.2011. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní, zhodnotiac všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti potom dospel k záveru, že žaloba žalobcu voči žalovanému v 1. rade je nedôvodná a je potrebné ju zamietnuť, keď žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle Súd prvej inštancie žalobu zamietol aj v časti žalobcom uplatnených úrokov z omeškania, naviac uplatnených v nesprávnej výške 8,05 % z istiny od 22.09.2015 až do zaplatenia, pričom konštatuje, že zákonná sadzba úrokov z omeškania bola od 10.09.2014 do 15.03.2016 vo výške 5,05 % ročne a od 16.03.2016 až doposiaľ vo výške 5 % ročne v súlade , . O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s v spojení s tak, že hoci mali žalovaní v 1. a . rade plný úspech v spore a majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, súd prvej inštancie im náhradu trov konania nepriznal, pretože im tieto v spore nevznikli.

7. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorý poukázal na odvolacie dôvody podľa , a a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok a rozhodol v zmysle žalobného návrhu a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania. V podanom odvolaní namieta označenie žalovaných, ktoré musel súd prvej inštancie po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom meniť, s tým, že súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že žalobca podal žiadosť a predbežné prerokovanie nároku iba u žalovaného v 1. rade, preto iba s ním konal ako so žalovaným. Žalobca však namieta, že na Ministerstve obrany SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku nepodával, pretože listom GP SR z 23.03.2015 bol vyrozumený o postúpení jeho žiadosti MO SR. V každom prípade však účinky podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku boli v zmysle ust. zachované. Žalobca žaloval štát a uviedol dva orgány štátu, ktoré zaň konajú - GP SR, ktoré zodpovedá za vydanie nezákonného rozhodnutia a MO SR, ktoré žalobcovi vyplatilo krátený príspevok na bývanie. Ďalej namieta, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je nesprávne. Podstatný pre posúdenie otázky zodpovednosti štátu v prejednávanej veci je aj nález Ústavného súdu SR zo dňa 07.07.2016, sp.zn. , odvolateľ ďalej poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.01.2019, sp.zn. a zo dňa 11.09.2019, sp.zn. . V prejednávanjej veci je zrejmé, že proti žalobcovi bolo začaté a vedené trestné stíhanie a bolo mu vznesené obvinenie, pričom bol následne spod obžaloby oslobodený. Nepochybne potom možno konštatovať, že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia žalobcovi je potrebné považovať za nezákonné, a to na základe meradla jeho nezákonnosti, ktorým je oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Z vykonaného dokazovania v prvoinštančnom konaní zároveň nevyplynuli žiadne dôvody a okolnosti, na ktoré by bolo potrebné prihliadať pri posúdení nezákonnosti uznesenia, a ktoré by odôvodňovali záver, že uznesenie o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia nebolo nezákonné. Ak súd prvej inštancie argumentuje, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené ani zmenené pre jeho nezákonnosť a táto ani nebola v žiadnom štádiu trestného konania konštatovaná treba uviesť, že platná právna úprava, najmä takéto závery v trestnom konaní pred súdom neumožňuje, preto sa nemôžu nikde nachádzať. V tomto prípade oslobodením žalobcu spod obžaloby z dôvodu, že skutok nie je trestným činom má implicitne právne účinky posudzovania vznesenia obvinenia ako nezákonného. Ďalej poukazuje opätovne na judikát R 37/2014 a namieta, že súd nezistil vykonaným dokazovaním, že obžalovaný čin nespáchal, teda k oslobodzujúcemu rozsudku nedošlo na základe zmeny dôkaznej situácie oproti jej stavu pred a po vznesení obvinenia, po podaní obžaloby, ale na rovnakom skutkovom základe - z pred vznesením obvinenia, v dôsledku vyhodnotenia súdom, že skutok nie je trestným činom. Pokiaľ ide o záver súdu o absencii škody, žalobca sa domnieva, že jej vznik preukázal a jej výška je nesporná. Ide o majetkovú ujmu titulom zdanenia príspevku na bývanie, na ktorého výplatu vznikol nárok v čase, kedy nepodliehal zdaneniu, ktorý bol vyplatený v čase účinnosti nového zákona, ktorý jeho zdanenie upravoval, v druhej časti o ujmu na výške vyrátaných odvodov do verejného zdravotného poistenia a v tretej časti ako nedoplatok pri ročnom zúčtovaní dane. Druhá a tretia časť nárokov je podmienená výškou toho prvého. Pokiaľ ide o príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia (vznesenie obvinenia) a škodou (ujmou na majetku žalobcu), odvolateľ udáva, že ide o logický sled udalostí na konci ktorých bola ujma na majetku žalobcu. Reťaz sledu udalostí začína uznesením o začatí trestného konania a vznesení obvinenia, ktoré vzhľadom na oslobodzujúci rozsudok treba považovať za nezákonné rozhodnutie. V príčinnej súvislosti so vznesením obvinenia došlo k pozbaveniu výplaty príspevku na bývanie platiteľom príspevku MO SR.

8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v 1. rade, ktorý považoval napadnutý rozsudok za vecne správny a zákonný. S konštatáciou súdu prvej inštancie, že v konaní nebola preukázaná existencia

nezákonného rozhodnutia ako prvého základného predpokladu úspešnosti žaloby zodpovednosti za škodu, sa plne stotožňuje. Správna je aj konštatácia súdu prvej inštancie o tom, že nebol splnený ani druhý predpoklad zodpovednosti žalovaného v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení a to vznik a existencia škody. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi bolo rozkazom veliteľa PS OS SR č. 3 zo dňa 19.01.2009 zastavené vyplácanie príspevku na bývanie dňom 31.12.2008 a následne rozkazom veliteľa PS OS SR č. 19 zo dňa 6.5.2009 bolo rozhodnuté o vykonaní zrážok z platu podľa o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov z dôvodu poberania príspevku na bývanie, na ktorý menovanému nevznikol nárok v období od 9.7.2007 do 31.8.2008 a od 1.09.2008 do 31.12.2008. Žalobca vznik škody odôvodnil ako rozdiel vo výške 1.767,95 eur príspevku na bývanie za obdobie od 9.7.2007 do 31.12.2010, pretože vyplatené finančné prostriedky, na ktoré mal nárok boli v zmysle zdanené a vyplatené o zníženú 19 % daň iba vo výške 7.537,05 eur. Ďalšiu škodu si žalobca uplatňoval v dôsledku tohto zdanenia ako nedoplatok na verejnom zdravotnom poistení v sume vo výške 250,84 eur ako nedoplatok pri ročnom zúčtovaní dane za rok 2012 v sume vo výške 139,39 eur, teda celkovo sumu 2.158,18 eur. Súd skonštatoval, že tento nárok, ktorého sa žalobca domáha titulom náhrady škody nebol spôsobený v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a to uznesením o vznesení obvinenia. Príspevok na bývanie vyplatený profesionálnemu vojakovi po 31.12.2010 je zdaniteľným príjmom zo závislej činnosti bez ohľadu na obdobie, za ktoré sa vypláca v zmysle o dani z príjmu účinného od 1.1.2011. Žalobcovi boli vyplatené krátené o daň finančné prostriedky až dňa 7.6.2012, teda až tento deň možno považovať za okamih vzniku škody a teda až týmto dňom došlo k zmenšeniu majetku žalobcu. Táto okolnosť postihuje aj nedoplatok na verejnom zdravotnom poistení vo výške 250,84 Eur a nedoplatok pri ročnom zúčtovaní dane za rok 2012 vo výške 139,39 Eur. Samotná existencia povinnosti daňovníka zaplatiť daň nie je skutočnou škodou a je to zmenšenie majetku splnením si tejto povinnosti. Daň je povinné peňažné plnenie vyberané štátom. Má charakter jednostrannej povinnosti ukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na ekvivalentné plnenie v súvislosti s uskutočnením tejto platby. K zaplateniu respektíve ku zdaneniu príspevku na bývanie, ktoré pre žalobcu znamená zmenšenie majetku došlo v rámci verejnoprávneho (daňového vzťahu). Povinnosti vyplývajúce z predpisu, ktorý spadá do oblasti verejného (daňového) práva, nemôžu byť škodou v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení. Súd prvej inštancie sa stotožnil s obranou žalovaného, ktorý poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.03.2007, č.k. . Žalovaný nie je a ani nemôže byť zodpovedný za zmenu právnej normy, jej novelizáciu a ani za čas výplaty príspevku na bývanie, prípadne za výšku výplaty príspevku na bývanie, pretože všetky tieto skutočnosti nepatria do jeho právomoci. Zo strany žalovaného bola zamietnutá sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia odvolateľovi a to, čo odvolateľ považuje za logický sled udalostí, ktorý odvíja od rozhodnutia o sťažnosti, hodnotí žalovaný presne naopak. Súd prvej inštancie ďalej skonštatoval, že splnený nebol ani tretí predpoklad úspešnosti žaloby zodpovednosti za škodu žalovaného v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení a to vzťah príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou. V prejednávanej veci nemožno hovoriť o vzťahu príčinnej súvislosti, pretože nie je medzi nezákonným rozhodnutím (uznesenie o vznesení obvinenia) a zaplatením dane z príjmu (dňa 7.6.2012) ako škody vzťah príčiny a následku.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril aj žalovaný v 2. rade, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny. Uviedol, že i keď z odvolania žalobcu vyplýva, že tento ho podáva proti celému rozhodnutiu súdu prvej inštancie, z celého obsahu predmetného odvolania absolútne nerezultuje, z akých konkrétnych odvolacích dôvodov tento spochybňuje rozhodnutie súdu v druhom výroku, týkajúcom sa zastavenia konania voči žalovanému v 2. rade. Nakoľko štát ako ten istý subjekt môže mať procesné postavenie žalovaného len jedenkrát a to aj v súlade s ustanovením , ktorý ako obligatórnu náležitosť žaloby ustanovuje označenie názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby. Žalovaný v 2. rade je toho názoru, že najmä odvolaním napadnutá druhá výroková časť rozsudku súdu prvej inštancie a na túto nadväzujúce odôvodnenie, vykazujú všetky znaky zákonnosti a sú s prihliadnutím na všetky skutočnosti nanajvýš spravodlivé. Žalovaný v 2. rade má taktiež za to, že odvolaním napadnutú druhú výrokovú časť rozsudku súdu prvej inštancie je potrebné v tomto prípade udržať odvolacím súdom v rovine spravodlivosti, lebo len tak bude zabezpečená účinná ochrana záujmu spoločnosti, a zároveň len tak bude naplnený princíp právnej istoty, čiže legitímne očakávanie žalovaného v 2. rade, že predmetný spor bude rozhodnutý v súlade so zákonom.

10. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a po preskúmaní odvolania, ako aj celého obsahu spisu, dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné a napadnutý rozsudok je potrebné potvrdiť. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.01.2024 podľa v spojení s , pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom.

11. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací súd potvrdil ( ods. l, ods. 2 ). Odvolateľ v podanom odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

12. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie náležite zaoberal posúdením dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody voči štátu titulom vydania nezákonného rozhodnutia, z hľadiska všetkých relevantných prostriedkov procesného útoku, ktorými žalobca preukazoval dôvodnosť svojej žaloby a prostriedkov procesnej obrany, ktorými sa žalovaní bránili proti žalobcom uplatňovanému nároku, správne zameral svoje dokazovanie na zisťovanie všetkých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia danej veci, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto, v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov ( v spojení s ), správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia , ktoré aj správne vyložil a dôvody, pre ktoré žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol a konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil. Vzhľadom na to, že žalobca nepreukázal opodstatnenosť ním uplatneného nároku na náhradu škody v danom spore, ako ani predpoklady vzniku takejto škody v príčinnej súvislosti s vydaným údajným nezákonným rozhodnutím. Svoj postup riadne vysvetlil v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z a to nielen s poukazom na rozhodujúce skutočnosti zistené výsledkami vykonaného dokazovania, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, dôkladne posúdil opodstatnenosť skutkovo významných tvrdení strán sporu a relevantnosť ich právnych argumentov a dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky strán sporu súvisiace s predmetom konania. Odvolanie žalobcu nie je z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a jeho obsahového vymedzenia, spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie.

13. Ako už uviedol odvolací súd, žalobca vo svojom odvolaní neuviedol žiadne podstatné námietky a zásadné argumenty, s ktorými by sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal, resp. ktoré by boli spôsobilé privodiť iný stav ako uzavretý súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie podrobne poukázal na všetky významné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ veci, a preto jeho rozhodnutie možno považovať za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto jeho záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd plne stotožnil, rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa , .

14. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a) nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b) vznik škody a c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Pojem „rozhodnutie“ zákon nedefinuje. Základnou podmienkou nároku na náhradu škody je okolnosť, že rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, nadobudlo právoplatnosť a že pre nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené alebo zmenené. Pojem „nezákonnosť“ zákon taktiež nedefinuje, nepochybne tu však išlo o rozpor nielen so zákonmi, ale aj s inými súčasťami právneho poriadku. Rovnako zákon bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba aj

v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy ( ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a škodou zákon nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nezákonným rozhodnutím - resp. nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. ).

15. Nezákonnosť rozhodnutia môže byť tak rozmanitá, že jeho zovšeobecnené vyjadrenie v definícii ako i zovšeobecňujúci popis naráža na neprekonateľné prekážky. Preto otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. V zmysle veta druhá , ako aj v zmysle veta druhá súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Dôvodová správa k ustanoveniu výslovne uvádza, že nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v čase prejednávania nároku o náhrade škody už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Keďže súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nie je oprávnený sám posudzovať, či k zrušeniu došlo oprávnene alebo neoprávnene. Nezákonnosťou treba rozumieť nielen nesprávne právne posúdenie otázok hmotnoprávnych, ale aj procesné pochybenia, ak mali vplyv na správnosť rozhodnutia. Len výnimočne nemusí byť dôvodom zrušenia rozhodnutia jeho nezákonnosť. Ide o prípady, keď sa po vydaní napadnutého rozhodnutia situácia zmení natoľko, že už v dobe, kedy sa rozhoduje o opravnom prostriedku, netrvajú dôvody pre existenciu rozhodnutia a k jeho zrušeniu nedochádza pre nezákonnosť, ale z iných dôvodov (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. ).

16. V predmetnom prípade nebolo sporné, že nezákonnosť rozhodnutia v trestnom konaní nebola konštatovaná v žiadnom rozhodnutí. Nebolo zrušené rozhodnutie príslušného orgánu, napr. Generálnou prokuratúrou v rámci preskúmania podľa , nebola konštatovaná nezákonnosť, resp. v predsúdnom konaní neboli vydané nezákonné rozhodnutia. Ak je dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, má orgán činný v trestnom konaní obligatórnu povinnosť a nie fakultatívnu možnosť vzniesť obvinenie voči tejto osobe. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je konečným rozhodnutím o vine a pre jeho vydanie sa nevyžaduje nepochybné preukázanie skutočností, že určitá osoba spáchala trestný čin. V danom prípade pre vznesenie obvinenia postačuje dostatočne odôvodnený záver, určitá miera pravdepodobnosti. Obdobne to platí o prokurátorom podanej obžalobe, ktorá nie je rozhodnutím o vine určitej osoby, ale prokurátor ju v zmysle podá, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd. Vydanie uznesenia o vznesení obvinenia nemožno preto bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. novembra 2013, sp.zn. ). Až v trestnom konaní pred súdom na podklade podanej obžaloby prokurátora možno vykonať vyčerpávajúce dokazovanie, na základe ktorého sa vina obžalovaného môže potvrdiť alebo vyvrátiť. Podmienka uplatnenia nároku na náhradu škody podľa

tak ako prvý predpoklad zodpovednosti splnená nebola. Uznesenie Vojenskej polície Topoľčany ČVS: ÚVP TO-1052007 zo dňa 09.07.2007 o vznesení obvinenia nebolo zrušené ani zmenené pre jeho nezákonnosť a táto ani nebola v žiadnom štádiu trestného konania konštatovaná. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca sťažnosť zo dňa 27.07.2007, ktorá bola uznesením Vojenskej obvodnej prokuratúry zo dňa 03.08.2007 č.k. zamietnutá ako nedôvodná.

17. Ani neskorší výsledok trestného stíhania, ktorým žalobca argumentuje, že došlo k jeho oslobodeniu spod obžaloby rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I č.k. zo dňa 06.03.2012, nakoľko skutok sa nestal, nemôže bez splnenia ďalších zákonných predpokladov zakladať vznik nároku žalobcu na náhradu škody.

18. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že ani druhý predpoklad na uplatnenie si nároku na náhradu škody podľa splnený nebol. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobcovi bolo rozkazom veliteľa PS OS SR č. 3 zo dňa 19.1.2009 zastavené vyplácanie príspevku na bývanie dňom 31.12.2008 a následne rozkazom veliteľa PS OS SR č. 19 zo dňa 6.5.2009 bolo rozhodnuté o vykonaní zrážok z platu podľa o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov z dôvodu poberania príspevku na bývanie, na ktorý menovanému nevznikol nárok v období od 9.7.2007 do 31.8.2008 a od 1.09.2008 do 31.12.2008. Žalobca vznik škody odôvodnil ako rozdiel vo výške 1.767,95 eur príspevku na bývanie za obdobie od 9.7.2007 do 31.12.2010, pretože vyplatené finančné prostriedky, na ktoré mal nárok boli v zmysle zdanené a vyplatené o zníženú 19 % daň iba vo výške 7.537,05 eur. Ďalšiu škodu si žalobca uplatňoval v dôsledku tohto zdanenia ako nedoplatok na verejnom zdravotnom poistení v sume vo výške 250,84 eur ako nedoplatok pri ročnom zúčtovaní dane za rok 2012 v sume vo výške 139,39 eur, teda celkovo sumu 2.158,18 eur. Súd prvej inštancie správne skonštatoval, že tento nárok, ktorého sa žalobca domáha titulom náhrady škody nebol spôsobený v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím a to uznesením o vznesení obvinenia.

19. Príspevok na bývanie vyplatený profesionálnemu vojakovi po 31.12.2010 je zdaniteľným príjmom zo závislej činnosti bez ohľadu na obdobie, za ktoré sa vypláca v zmysle o dani z príjmu účinného od 01.01.2011. Žalobcovi boli vyplatené, krátené o daň, finančné prostriedky až dňa 07.06.2012, teda až tento deň možno považovať za okamih vzniku škody, a teda až týmto dňom došlo k zmenšeniu majetku žalobcu. Táto okolnosť postihuje aj nedoplatok na verejnom zdravotnom poistení vo výške 250,84 eur a nedoplatok pri ročnom zúčtovaní dane za rok 2012 vo výške 139,39 eur. Samotná existencia povinnosti daňovníka zaplatiť daň nie je skutočnou škodou a je to zmenšenie majetku splnením si tejto povinnosti. Daň je povinné peňažné plnenie vyberané štátom. Má charakter jednostrannej povinnosti ukladanej bez toho, aby povinná osoba mala nárok na ekvivalentné plnenie v súvislosti s uskutočnením tejto platby. K zaplateniu respektíve ku zdaneniu príspevku na bývanie, ktoré pre žalobcu znamená zmenšenie majetku došlo v rámci verejnoprávneho (daňového vzťahu). Povinnosti vyplývajúce z predpisu, ktorý spadá do oblasti verejného (daňového) práva, nemôže byť škodou v zmysle o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení. Žalovaný nie je a ani nemôže byť zodpovedný za zmenu právnej normy, jej novelizáciu a ani za čas výplaty príspevku na bývanie, prípadne za výšku výplaty príspevku na bývanie, pretože všetky tieto skutočnosti nepatria do jeho právomoci.

20. Na základe uvedeného tak potom už nemohlo dôjsť ani k splneniu tretej podmienky, a to príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou škodou. V prejednávanej veci nemožno hovoriť o vzťahu príčinnej súvislosti, pretože nie je medzi údajným nezákonným rozhodnutím (uznesenie o vznesení obvinenia) a zaplatením dane z príjmu (dňa 07.06.2012) ako škody vzťah príčiny a následku.

21. Súd prvej inštancie tak potom správne po vykonanom dokazovaní, zhodnotiac všetky dôkazy jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, dospel k záveru, že žaloba žalobcu voči žalovanému v 1. rade je nedôvodná a je potrebné ju zamietnuť, keď žalobca v konaní nepreukázal splnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle (výrok č. I rozsudku). Podmienky vzniku sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná zodpovednosť v zmysle .

22. Taktiež bol správny záver súdu prvej inštancie o ustálení subjektu konajúceho v mene štátu, keď súd prvej inštancie konanie voči žalovanému v 2. rade zastavil. Neobstojí argumentácia žalobcu, že označil oba tieto subjekty, lebo ich spoločným a na seba nadväzujúcim konaním došlo k vzniku škody v danom prípade. Nakoľko štát ako ten istý subjekt môže mať procesné postavenie žalovaného len jedenkrát a to aj v súlade s ustanovením § 135 ods. 1 Cs.p., ktorý ako obligatórnu náležitosť žaloby ustanovuje označenie názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby.

23. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR , , a podobne). Na ďalšiu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci a tieto vyhodnotil v súlade s ust. a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery. Tieto zároveň primeraným a dostatočným spôsobom v súlade s ust. zdôvodnil.

25. Pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné a preto rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil a podľa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

26. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, , , ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. , , , ).

27. Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia , v spojení s , . Nakoľko odvolací súd vyhodnotil podané odvolanie žalobcu ako nedôvodné, tak potom žalovaní v 1. a . rade mali v rámci odvolacieho konania úspech, a preto im odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. V zmysle o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). (1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). (1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).