Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/87/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: Ing. D. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. S. XXX/XX, XXX XX R., zastúpeného právnou zástupkyňou Mgr. Xéniou Tobolkovou-Jarošovou, advokátkou, so sídlom G. XXX/XX, XXX XX H., proti žalovanej: O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX F., o zaplatenie 2.000,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -144 zo dňa 4. októbra 2018, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -144 zo dňa 4. októbra 2018 p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanej n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd“) výrokom I. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 2.000,- Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,05% ročne zo sumy 400,- Eur od 16.10.2014 do zaplatenia, zo sumy 400,- Eur od 16.11.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 400,- Eur od 16.12.2014 do zaplatenia, zo sumy 400,- Eur od 16.01.2015 do zaplatenia a zo sumy 400,- Eur od 16.02.2015 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. určil, že žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. V zmysle žalobného návrhu a predložených listinných dôkazov bol v upomínacom konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica platobný rozkaz, voči ktorému žalovaná podala odpor.

3. Okresný súd mal preukázané, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca uzavreli Zmluvu o nájme nebytových priestorov dňa 11.08.2014, pričom predmetom nájmu boli nebytové priestory v rozsahu 3 miestností (ďalej aj len „Zmluva“). Podľa čl. III. Zmluvy nájomca môže využívať prenajaté nebytové priestory len pre svoju podnikateľskú činnosť v súlade s predmetom činnosti nájomcu - na prevádzku rýchleho občerstvenia. Doba nájmu bola neurčitá. Cena nájmu bola dojednaná v čl. V. Zmluvy, a to 400,- Eur mesačne, v čom nie sú zahrnuté náklady za plnenia poskytované s užívaním nebytových priestorov (vodné,...).

4. Okresný súd s poukazom na 13/1991 Zb. (ďalej aj len „OBZ“), , o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „“), , , , , a Nariadenia vlády SR č. a

výsledky vykonaného dokazovania, žalobe vyhovel. Zdôraznil, že strany platne uzavreli Zmluvu v zmysle Medzi stranami bolo nesporné, že žalovaná dala výpoveď zo zmluvy listom dňa 22.12.2014. Žalovaná neuviedla v písomnej výpovedi žiadny dôvod (viď prílohová obálka l.č. 137 spisu). Medzi stranami bolo nesporné, že výpoveď bola žalobcovi doručená v mesiaci december 2014. Podľa čl. IV. Zmluvy nájom končí uplynutím výpovednej doby. Podľa bodu 4.4. Zmluvy nájomca môže vypovedať zmluvu - 1/ ak sa prenajaté priestory stanú bez zavinenia nájomcu nespôsobilé na zmluvne dohodnuté užívanie alebo 2/ ak prenajímateľ neposkytne alebo nezabezpečí služby spojené s nájmom podľa tejto zmluvy alebo 3/ ak sa tak rozhodne, i bez udania dôvodu. „Pokiaľ žalovaná vo svojich písomných podaniach uvádzala nejaký dôvod, pre ktorý vypovedala zmluvu, súd zdôrazňuje, že vo výpovedi žiadny dôvod neuviedla a dodatočne nie je možné dopĺňať dôvod. Žalovaná teda využila možnosť vypovedania zmluvy bez uvedenia dôvodu.“ Podľa čl. IV. bod 4.7 Zmluvy pre plynutie výpovednej lehoty bola dohodnutá 3-mesačná lehota, ktorá začne plynúť od prvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede druhej zmluvnej strane.

5. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že podľa zhodného uvedenia sporových strán výpoveď bola žalobcovi doručená v mesiaci 12/2014, výpovedná lehota začala plynúť 1.1.2015 a uplynula dňom 31.03.2015. Nebol síce preukázaný dátum doručenia, avšak medzi stranami nebolo sporné, že výpoveď z 22.12.2014 bola doručená v decembri 2014 a zároveň uvedené vyplýva aj z toho, že žalobca listom z 30.12.2014 reagoval na danú výpoveď. Podľa okresného súdu výpoveď bola daná platne, pričom žalobca sa nedomáhal jej neplatnosti. Výpoveď nadobudla účinky. Vzhľadom k tomu, že výpovedná lehota uplynula až 31.03.2015, žalovaná bola oprávnená užívať dané priestory do toho dňa, t.j. do 31.03.2015 a zároveň bola povinná platiť nájomné do 31.03.2015. Zdôraznil okresný súd, že žalovaná ako nájomca bola povinná platiť nájomné 400,- Eur mesačne do 31.03.2015, a to bez ohľadu na to, či priestory dovtedy užívala alebo nie. Povinnosť platiť nájomné zaniká až uplynutím nájmu, teda v danom prípade uplynutím výpovednej lehoty. Či žalovaná užívala dané priestory do 31.03.2015 alebo nie, to bolo jej vecou. Pokiaľ tvrdila, že priestory neužívala od 11/2014, nezbavuje ju to povinnosti platiť nájom. Nájom trval a už bolo vecou nájomcu, či predmet nájmu bude užívať v zmysle zmluvných dojednaní. Pokiaľ žalovaná tvrdila, že prevádzku presťahovala do iných priestorov, nemalo to vplyv na trvanie nájmu a na jej povinnosť platiť nájomné žalobcovi do skončenia nájmu - do uplynutia výpovednej doby.

6. Okresný súd uviedol, že výška nájomného bola zmluvne dojednaná sumou 400,- Eur mesačne a žalovaná bola povinná platiť danú výšku do 31.03.2015. „Žalobca trval na tom, že žalovaná mu nezaplatila nájomné za obdobie 11/2014 - 03/2015, teda za 5 mesiacov, t.j. 5 mesiacov x 400,- Eur = 2.000,- Eur. Žalovaná vo svojom písomnom podaní tvrdila, že v decembri 2014 zaplatila spolu so svedkom žalobcovi sumu 1.500,- Eur za prenajaté priestory - nájomné + vodné + stočné + odvoz odpadu. Avšak žiadneho svedka neoznačila, dokonca ani nepredložila žiadnu listinu preukazujúcu jej tvrdenia. Svoje tvrdenie niečím nepreukázala. Žalobca jej tvrdenie poprel a trval na tom, že žalovaná mu za dané obdobie nezaplatila. Súd v tejto súvislosti zároveň poukazuje na to, že cena nájmu bola dojednaná konkrétnou sumou 400,- Eur mesačne a daná suma nezahrňovala aj náklady vodné,... Teda žalovaná ani nepreukázala, ani nevysvetlila, z akého dôvodu vraj zaplatila práve sumu 1.500,- Eur v decembri 2014 a čo z toho bolo nájomné a čo ostatné náklady. Nepreukázala žiadne zo svojich tvrdení, ako ani to, že žalobca jej nechcel vydať potvrdenie o úhrade, ako ani to, že skutočne zaplatila. Žalovaná v tom čase ako podnikateľka mala postupovať obozretne a starostlivo, pokiaľ je pravdivé jej tvrdenie. Jej tvrdenie však z ničoho nevyplýva a ničím nebolo preukázané, preto súd si jej tvrdenie neosvojil.“

7. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalovaná poukázala vo svojom písomnom podaní aj na rozsudok Okresného súdu Žilina, ktorý mal preukazovať, že priestory neužívala v tom období. Okresný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že bez ohľadu na to, akým spôsobom žalovaná priestory užívala, resp. neužívala, podstatné je, že ich mala prenajaté, nájom trval do 31.03.2015 a bolo jej vecou a v jej záujme, či priestory bude užívať, nakoľko právo na to mala do 31.03.2015. Teda skutočnosť, či priestory počas trvania nájmu užívala alebo nie, bola irelevantná. Čo sa týkalo rozsudku, na ktorý poukazovala, žiadny nešpecifikovala, avšak okresnému súdu bol predložený rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -83 zo dňa 13.06.2017, predmetom ktorého bolo zaplatenie nákladov spojených s nájmom, a to žalobcovej manželke, okresný súd žalobe v časti vyhovel a v časti zamietol, pričom z odôvodnenia vyplýva, že žaloba bola v časti zamietnutá z dôvodu nepredloženia dôkazov zo strany žalobcu, ktoré by umožnili verifikovať dôvodnosť nároku v danej časti. Teda ani z uvedeného rozhodnutia nevyplývali tvrdenia žalovanej. „Pokiaľ žalovaná tvrdila, že priestory

neužívala, žalobca predložil súdu fotografie vyhotovené po 01.04.2015, čo vyplýva z fotografií tak, že je na nich denník z toho dátumu, čo preukazuje, že boli vyhotovené po uplynutí výpovednej lehoty a teda po skončení nájmu, napriek tomu v daných priestoroch sa naďalej nachádzali veci, zariadenia žalovanej, ako napríklad chladiaci box s nápojmi, pult s pohármi, hracie automaty“ (č.l. 129-134 spisu).

8. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že bol predložený výtlačok „z inzercie z ponuky zľavomat.sk, z ktorého vyplýva ponuka žalovanej s tým, že pre zákazníkov poskytuje bonus v jej kamennej prevádzke na Jezuitskej ulici v Žiline (v budove lekárne Ferula za Sirotárskym kostolom) - to sú predmetné prenajaté priestory. Platnosť kupónu bol stanovený od 17.02.2015 do 31.03.2015 (l.č. 136). Z uvedeného vyplýva, že daná kamenná prevádzka sú predmetné prenajaté priestory od žalobcu a platnosť kupónu je do uplynutia výpovednej doby. Z uvedeného nepochybne vyplýva ďalšie nepravdivé tvrdenie žalovanej, keďže z daného listinného dôkazu vyplýva, že žalovaná priestory užívala. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že užívanie priestorov neznamená, že nájomca musí byť fyzicky v daných priestoroch“. Žalovaná tvrdila, že prenajaté priestory nespĺňali podmienky na prevádzkovanie. Okresný súd poukázal na to, že takýto dôvod je jedným z možných dôvodov na vypovedanie zmluvy, avšak žalovaná žiadny taký dôvod vo výpovedi neuviedla. Taktiež z ničoho nevyplývala „pravdivosť jej tvrdenia, ako ani to, že by sa domáhala niečoho ohľadom toho voči žalobcovi ako prenajímateľovi. Zmluvu riadne uzavrela dňa 11.08.2014 bez akýchkoľvek námietok, teda súhlasila so zmluvnými dojednaniami a predmetom nájmu. Podľa uvedenia žalobcu žalovaná si prezrela predmet nájmu pre uzavretím zmluvy a priestory jej vyhovovali. Z ničoho nevyplýva, že by žalovaná niekedy od uzavretia zmluvy namietala predmet nájmu, či údajné nesplnenie podmienok na prevádzkovanie.“ Pokiaľ žalovaná tvrdila, že predmetné priestory zhodnotila, žalobca s tým nesúhlasil. Dokonca mal za to, že žalovaná priestory poškodila, pretože dal súhlas s výmenou okna, avšak k výmene došlo nie v súlade s pokynmi stavebného úradu. Na iné úpravy nedal súhlas okrem súhlasu z 31.08.2014. Okresný súd mal preukázaný súhlas žalobcu s drobnými stavebnými úpravami špecifikovanými v liste žalobcu zo dňa 31.08.2014, ktorý žalovaný prevzala dňa 02.09.2014. Podľa bodu 7.4. Zmluvy nájomca môže vykonať stavebné úpravy a opravy prenajatých priestorov len po predchádzajúcom písomnom súhlase prenajímateľa na vlastné náklady a riziko.

9. Čo sa týkalo stavebných úprav, tak okresný súd mal preukázaný súhlas žalobcu iba na úpravy špecifikované v liste z 31.08.2014, avšak z ničoho nevyplývalo, že k daným úpravám došlo v tvrdenom rozsahu. Podľa okresného súdu však ani dané úpravy nemali vplyv na zbavenie povinnosti žalovanej platiť nájomné do skončenia nájmu, ako ani na zníženie nájomného a pod. Bolo podľa okresného súdu podstatné, že žalovaná si neuplatnila žiadnu zľavu na nájomnom, ani inú výhodu z dôvodu vykonaných stavebných úprav, pokiaľ ich skutočne vykonala, pričom v zmluve bolo dojednané, že úpravy žalovaná vykoná na vlastné náklady a na vlastné riziko, takže ani nebol dôvod nejakej úľavy na nájomnom. Žalovaná „tvrdila, že žalobcovi zaplatila pri uzavretí zmluvy kauciu 400,- Eur, ktorá jej nebola vrátená, hoci sama poukázala na to, že kaucia prepadne v prospech prenajímateľa, pokiaľ nájom trval menej než rok, avšak žalovaná má za to, že by sa kaucia mala vrátiť, keďže priestory neužívala a žalobca sa nevhodne správal. Žalovaná opätovne nepreukázala svoje tvrdenie ohľadom údajného nevhodného správania žalobcu. Z ničoho jej tvrdenie nevyplýva, nič to nepreukazuje a čo sa týka údajného neužívania priestorov, bol preukázaný opak, čo vyplýva aj z inzercie, že do 31.03.2015 si mohli zákazníci na danej prevádzke v predmetných priestoroch vybrať bonus, avšak je irelevantné, že žalovaná sa presťahovala do iných priestorov ešte počas trvania nájmu.“

10. Okresný súd poukázal na to, že z ničoho nevyplývalo, že predmetné priestory boli neužívateľné, a tiež nevyplývala žiadna prekážka, ktorá by bránila žalovanej dané priestory užívať. Pokiaľ sa žalovaná presťahovala a nevyužívala dané priestory vôbec, resp. plnohodnotne v zmysle dohodnutého účelu, bolo to jej rozhodnutím, čo nemôže byť na úkor prenajímateľa. Podľa bodu 5.5. Zmluvy nájomca uhradí prenajímateľovi pri podpise zmluvy kauciu vo výške 400,- Eur, ktorá bude nájomcovi vrátená pri ukončení nájmu po odpočítaní prípadných nedoplatkov za služby. Kaucia vo výške 400,- Eur prepadne v prospech prenajímateľa, pokiaľ prenájom z dôvodov nájomcu bude kratší ako jeden rok. Nájom trval od uzavretia zmluvy, t.j. od 11.08.2014 do 31.03.2015, teda menej ako rok, pričom nájom skončil odstúpením žalovanou a v dôsledku toho uplynutím výpovednej lehoty, preto v zmysle zmluvného dojednania kaucia prepadla v prospech žalobcu a na jej vrátenie žalovaná nemá nárok.

11. Vykonané dôkazy okresný súd hodnotil v zmysle podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Žalovaná svoje tvrdenia nepreukázala,

neuniesla dôkazné bremeno, hoci bola povinná svoje tvrdenia preukázať. Jej tvrdenia neboli preukázané a ani neoznačila relevantným spôsobom relevantné dôkazy. Tvrdenia boli vyvrátené žalobcom a ním predloženými dôkazmi. Žalobca riadne preukázal svoje tvrdenia, a to hodnoverným spôsobom, pričom jeho tvrdenia vyplývajú aj z označených a predložených dôkazov. Okresný súd posúdil opodstatnenosť uplatneného nároku žalobcu, na základe čoho zaviazal žalovanú na zaplatenie dlžného nájomného za 5 mesiacov za obdobie 11/2014 - 03/2015, keďže nájom skončil uplynutím výpovednej doby na základe podanej výpovede žalovanou bez uvedenia dôvodu. Nájom trval kratšie ako 1 rok „bez preukázania dôvodu na strane žalobcu, zaplatená kaucia žalovanou prepadá v prospech žalobcu“. Okresný súd nezistil žiadny dôvod pre zníženie nájomného, žalovaná si neuplatnila žiadny taký nárok, pričom ani žiadny dôvod nevyplýval na poníženie, a to ani z dôvodu stavebných úprav, ktorých rozsah jednak nebol preukázaný a jednak zmluvou bolo stanovené, že stavebné úpravy žalovaná vykoná len so súhlasom žalobcu a len na vlastné náklady a riziko. Žalovaná nepreukázala ani to, že by žalobcovi zaplatila za sporné obdobie nájomné.

12. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania, a to za každú mesačnú splátku od nasledujúceho dňa po splatnosti. Podľa bodu 5.2 Zmluvy cena za nájom je splatná mesačne, a to vopred najneskôr do 15. dňa mesiaca predchádzajúcemu príslušnému mesiacu i bez doručenia vyúčtovania prenajímateľa. Keďže žalovaná sa dostala do omeškania s úhradami nájomného za mesiac 11/2014 - 03/2015, žalobca si správne uplatnil úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po splatnosti jednotlivých úhrad, a to tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Zároveň okresný súd posúdil uplatnenú výšku úrokov z omeškania za primeranú v zmysle platných právnych predpisov a výšku osobitne nedokazoval s poukazom na .

13. S poukazom na , a a okresný súd priznal trovy konania v rozsahu 100 % žalobcovi ako plne úspešnej strane v konaní, keďže bol úspešný v celom rozsahu. O výške bude rozhodnuté v zmysle až po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

14. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalovaná, ktorá namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nesúhlasila so závermi okresného súdu, že nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by verifikovali jej tvrdenia, predovšetkým tvrdenie, že uhradila žalobcovi sumu za nájom 1.500,- Eur v hotovosti. V rozsudku okresný súd uviedol, že uviedla nepravdivé informácie v súvislosti s užívaním prenajatých priestorov a že mala ako podnikateľka postupovať obozretne. Uviedla, že sumu 1.500,- Eur, ktorú odovzdala osobne žalobcovi, mu odovzdala „práve na základe písomnej žiadosti žalobcu zo dňa 15.12.2014 (uvedený chybný dátum na oznámení 15.12.2015), ktorá je súčasťou spisu a ktorú opätovne prikladám, a následne ústnej dohody medzi mnou a žalobcom.“ V oznámení žalobca jasne uviedol, aby faktúru za vodné, stočné, atď. uhradila do 30.12.2014 v hotovosti vzhľadom na ukončenie jeho podnikania. Nájomné za mesiac január žiadal uhradiť najneskôr do 9.1.2015. Okrem písomného oznámenia žalobca jej dal návrh, „že pokiaľ teda aj nájomné bude uhradené v hotovosti jednorázovo do 9.1.2015 dá mi zľavu. nakoľko on nebude musieť odviesť zo sumy daň z príjmu. Z dôvodu presťahovania mojej prevádzky do iných priestorov. ktoré sa uskutočnilo už začiatkom decembra 2014 (dôkaz nová nájomná zmluvy. kt. opätovne prikladám) a taktiež. že som chcela mať vysporiadané nájomné za prenajaté priestory. ktoré som už ďalej nevyužívala, som sa rozhodla, že žalobcovi uhradím nájomné jednorazovo, teda tak, ako žiadal na základe ústnej dohody, t.j. v hotovosti.“ Začiatkom decembra žalobcovi odovzdala sumu 1.500,- Eur za „prítomnosti svedka, v tej dobe môjho priateľa T. A., ktorý bol prítomný nielen pri odovzdávaní tejto sumy, ale aj pri ďalších sporných situáciách týkajúcich sa neprimeraného správania žalobcu, ktoré som už niekoľkokrát popisovala v mojich predchádzajúcich písomných vyjadreniach a ktoré taktiež uvádza aj p. A. vo svojom čestnom prehlásení, na základe ktorých som bola nútená podať výpoveď z nájomnej zmluvy. Čestné prehlásenie prikladám v prílohe.“ Čiastka 1.500,- Eur pokrývala nájomné za mesiac november a december 2014, január a február 2015. V mesiaci február 2015 bolo nájomné nižšie o zľavu, ktorú žalobca sám navrhol. Je logické, že „pokiaľ žalobca žiadal uhradiť nájom v hotovosti, z dôvodu že on nebude musieť odviesť daň z príjmu a mne bude teda môcť dať zľavu, nevydal mi doklad o mojej úhrade v hotovosti. Po úhrade sumy žiadala som od žalobcu potvrdenie o platbe, nakoľko pre zľavu 100,- Eur, ktorú mi nakoniec dal, sa mi neoplatilo riskovať, že v budúcnosti bude sumu po mne opätovne vymáhať, no on rázne odmietol s odôvodnením, že potvrdenie nepotrebujem nakoľko bol prítomný môj svedok.“ Za mesiac marec 2015 sa so žalobcom dohodli, že nájomné za tento mesiac pokryje záloha 400,- Eur, ktorú mu odovzdala pri podpise zmluvy, ktorá je súčasťou spisu. Aj keď sa v zmluve uvádza, že kaucia 400,- Eur prepadá v prospech prenajímateľa, pokiaľ bude nájom kratší ako jeden rok, dôvod prečo bol nájom

kratší ako jeden rok, bol práve ten (ako niekoľkokrát uviedla), že žalobca neustálym zasahovaním do chodu jej prevádzky, ju donútil, dať výpoveď z nájomnej zmluvy, s tým že si musela nájsť na prevádzku iné priestory. Žalobca, podľa žalovanej, nemôže poprieť, že mu zálohu reálne odovzdala a on si ju ponechal, teda buď ju mal vrátiť, alebo odrátať zo sumy za nájomné tak, ako sa dohodli. V opačnom prípade to považovala z jeho strany za podvod spáchaný voči jej osobe.

15. V odvolaní žalovaná uviedla, že aj keď žalobca neustále popiera, že sumu 1.500,- Eur mu odovzdala, tak ona mu ju „odovzdala za prítomnosti svedka, ktorý sa k celej záležitosti vyjadril čestným prehlásením, ktoré samozrejme prikladám a aj zákon udáva že ústna dohoda za prítomnosti svedka je rovnako platná ako písomná dohoda medzi stranami.“ Relevantným dôkazom podľa žalovanej je aj to, že na vlastné náklady vykonala v prenajatom objekte stavebné úpravy výlučne s písomným súhlasom žalobcu a s jeho osobným dozorom pri stavebných prácach a určite by nebola investovala do stavebných úprav na fungovanie prevádzky na 3 mesiace, pokiaľ by ju nebol k výpovedi prinútil žalobca svojím neadekvátnym správaním.

16. Ak sa v rozsudku okresného súdu uvádzalo, že žalobca predložil fotografie s dátumom, „ako dôkaz, že som uvedené priestory užívala do marca 2015 a aj dôkaz z portálu Zľavomat.sk. K uvedeným dôkazom by som rada uviedla: Čo sa týka fotografií, neviem čo presne bolo na fotografiách, nakoľko som ich nevidela ale v dnešnej dobe nie je problém si upraviť fotografiu presne, tak ako človek potrebuje aj s dátumom ktorý je vyhovujúci, nie so skutočným dátumom. Nesporné je však to, že prevádzku som presťahovala, ešte v decembri 2014 (dôkaz nová nájomná zmluva), priestory som nevyužívala, tak ako som uviedla kvôli správania žalobcu, no za nájomné som riadne žalobcovi zaplatila, tak ako žiadal až do februára 2015 a za mesiac marec mala byť použitá kaucia, ktorú som uhradila pri podpise zmluvy. Takže keby som aj priestory bola užívala, na veci to nič nemení a nič by som tým neporušila. Dôkaz z portálu zľavomat.sk, ktorý uvádza žalobca je irelevantný, nakoľko ponuka bola vytvorená zamestnancom portálu zľavomat.sk v predstihu, ešte v roku 2014, pokiaľ som mala prevádzku v prenajatých priestoroch žalobcu a to len na skúšku po dobu jedného mesiaca. Taktiež sa na tomto portáli uvádza, že zakúpený voucher sa uplatňuje na ul. A. Bernoláka. t.j. na mojej novej prevádzke. pričom zákazníkovi bol okamžite priamo na mojej novej prevádzke ponúknutý bonus k nákupu, nie v prevádzke na Dolnom Vale 39. ako tvrdí žalobca. Z tohto dôvodu som nepovažovala za nutné meniť ponuku na portáli zľavomat.sk a taktiež z dôvodu krátkej doby trvania spomínanej akcie (1 mesiac).“Aj keď sa v tomto prípade opäť jedná o obdobie 17.2.2015 - 31.3.2015, za ktoré mala nájomné riadne uhradené, dokonca v predstihu, uvedený dôkaz objasnil, že okresný súd označil práve na základe žalobcom doloženého tohto dôkazu jej tvrdenia za nepravdivé.

17. V odvolaní žalovaná uviedla, že žalobca počas fungovania jej prevádzky ani raz neposlal žiadnu upomienku o tom, že by mu bola dlžná s úhradou nájomného za prenajaté priestory, čo opätovne podľa žalovanej svedčilo o tom, že nájomné bolo uhradené. Dokonca aj výpoveď z nájomnej zmluvy bola podaná z jej strany a nie zo strany žalobcu. Okrem iného v uzatvorenej zmluve o prenájme medzi ňou a žalobcom sa uvádza ako jedna z možností výpovede, práve neuhradené nájomné, prečo teda žalobca nevyužil túto možnosť, keď tvrdí že mu neuhradila nájomné od novembra 2014.

18. Žalovaná v odvolaní poukázala na fakt, ktorý opätovne, podľa nej, svedčil o tom, že žalobca nájomné uhradené mal, ktorým bol dátum podania žaloby v prejednávanej veci na Okresný súd v Banskej Bystrici. Presťahovala prevádzku v decembri 2014, nájomná zmluva definitívne skončila v marci 2015 a žalobca podal návrh o zaplatenie 2.000,- Eur až koncom roka 2017. „Prečo žalobca nedal návrh na súd hneď, keď teda tvrdí, že som mu žiadne peniaze nezaplatila, tri roky mu nechýbalo 2.000,- Eur a zrazu po takmer troch rokoch si spomenul, že mu dlhujem, tak vysokú čiastku.“ Podľa žalovanej si to žalobca „celé naplánoval, nakoľko ešte pred touto žalobou podal na mňa ešte v roku 2015 žalobu na Okresnom súde v Žiline vedenú pod sp.zn. , kde žiadal úhradu sumy 660,- Eur s prísl. za neuhradené energie, ktoré sa týkali tých istých prenajatých priestorov, v tom istom období, ktoré žalobca poskytovať prostredníctvom tretej osoby, tj. jeho manželky W. F.“. Žalobca žiadal, aby mu uhradila čiastku 660,- Eur s prísl. (bez toho, aby mal prenajatý objekt samostatný merač) ku ktorej dospel, podľa jeho tvrdení, na základe výpočtov rozrátavania energií na metre štvorcové za objekt, v ktorom žalobca býval s celou svojou rodinou a prenajímal ešte ďalšie priestory toho istého objektu vrátane jeho papiernictva. Vzhľadom na to, že priestory nevyužívala a žiadny odber v mesiacoch január až marec 2015 nebol možný a ani žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by verifikovali jeho tvrdenie, okresný súd túto žalobu o zaplatenie energií za mesiace január - marec 2015 zamietol. „Následne po zamietnutí

spomínanej žaloby, až vtedy podal na moju osobu žalobca novú žalobu, už ako som uviedla takmer po troch rokoch o zaplatenie 2.000,- Eur s prísl. za nájomné.“ Žalobca sa svojím konaním snažil žalovanú uviesť do omylu, čím ju podviedol a celý prejednávaný spor si dokonale naplánoval. Žiadala krajský súd, aby napadnutý rozsudok vydaný okresným súdom v celom rozsahu zrušil.

19. K doručenému odvolaniu žalovanej sa písomne vyjadril žalobca, ktorý odvolanie žalovanej považoval v plnom rozsahu za nedôvodné. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo zo správneho právneho posúdenia veci, okresný súd dospel ku správnym skutkovým a právnym zisteniam a správne a úplne bol zistený skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, a teda neboli dané odvolacie dôvody podľa až h) . Okresný súd na základe predložených vyjadrení, výpovede žalobcu a dôkazov obidvoch strán dospel k správnemu záveru a žalobe vyhovel. Žalovaná neuviedla v odvolaní žiadne nové skutočnosti, ktorými by sa súd prvej inštancie nezaoberal. Žalovaná „svoje tvrdenia ničím nepreukázala, jej tvrdenia z ničoho relevantného nevyplývajú a bol to práve žalobca, ktorý všetky svoje tvrdenia riadne dôkazmi preukázal. Čestné prehlásenie p. T. A., tohto času už manžela žalovanej považujeme za nepravdivé až zavádzajúce. O žiadnej dohode o vrátení kaucie 400,- Eur žalobca nevie a uvádza, že ak by sa na niečom žalobca so žalovanou dohodol, určite by tak obidve strany urobili písomnou formou, nakoľko o tom hovorí aj bod 8.1 v časti VIII. Záverečné ustanovenia: „Akékoľvek zmeny tejto zmluvy vyžadujú formu písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami.“ To, že žalobca všetko ohľadne zmeny prenájmu nebytových priestorov robil písomne, svedčí aj dôkaz, ktorý je súčasťou odvolania žalovanej „Oznámenie“ o ukončení podnikateľskej činnosti. Toto oznámenie adresoval žalobca všetkým nájomcom v budove na ulici Dolný val 39, Žilina, nakoľko o dani z príjmu v znení neskorších predpisov ustanovuje, že SZČO musí ku dňu ukončenia podnikania upraviť základ dane predpísaným spôsobom v zmysle zákona o dani z príjmu. Základ dane musí daňovník v zdaňovacom období pri skončení podnikania SZČO upraviť aj o pomernú výšku nájomného, ktorá pripadá na príslušné zdaňovacie obdobie alebo jeho časť. Z tohto dôvodu uvedeného v zákone žiadal všetkých nájomcov o úhradu v hotovosti a nie z dôvodu, ktorý si účelovo vymyslela žalovaná. Od 1.1.2015 žalobca prenajíma už priestory len na základe registrácie na Daňovom úrade pod DIČ: 1022852105.

20. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že nie žalobca, ale žalovaná mala všetko od začiatku naplánované, nakoľko neplatila riadne a včas nájomné a s tým súvisiace poplatky, aj keď priestory mala k dispozícii až do 31.3.2015. Tvrdila, že jej žalobca znemožňoval podnikanie a dala výpoveď z dôvodu z neadekvátneho správania sa žalobcu (aj keď vo výpovedi žiaden dôvod neuviedla), avšak zároveň uviedla, že sa so žalobcom jasne dohodla na zľave či iných výhodách, ktoré by jej mal žalobca poskytnúť. Všetky jej tvrdenia považoval žalobca za vykonštruované a nezakladajúce sa vôbec na pravde, vymyslené s jediným úmyslom nezaplatiť nájomné. Žalobca ku každému nájomcovi pristupoval rovnako, má nájomcu, ktorý si u neho prenajíma priestory už 20 rokov. Žalobca si riadne plní svoje povinnosti aj voči štátu. Nie je pravdou, čo uvádzala žalovaná, „že by prijal hotovosť bez toho, aby nevydal o tom potvrdenie, čiže príjmový pokladničný doklad. Žalobca vydal dohromady 3 príjmové pokladničné doklady a to: 1) Dňa 11.8. 2014 na sumu 658,- Eur - alikvótna čiastka za nájomné na august 2014 a nájomné za september 2014 2) Dňa 11.8.2014 na sumu 400,- Eur zaplatenie kaucie 3) Dňa 27.8.2014 na sumu 400,- Eur zaplatenie nájmu na október 2014. Žiadne ďalšie nájomné do ukončenia zmluvy k 31.3. 2015 nebolo uhradené aj napriek mnohým výzvam žalobcu či už písomným alebo ústnym a neboli medzi nimi žiadne dohody o znížení nájomného. Žalobkyňa neuhradila ani poplatky súvisiace s nájmom nebytových priestorov.“ K uvedeným príjmovým pokladničným dokladom žalobca uviedol, že také jednanie, ako popisuje žalovaná je mu cudzie, podnikal už od roku 1991. Žalovaná je tá, ktorá si neplní svoje povinnosti, preto možno konštatovať, že zrejme posudzuje ostatných ako je ona sama. Ako žalobca uviedol na pojednávaní či prostredníctvom žaloby a vyjadrení, nie je pravdou, že od 1.1.2015 do 31.1.2015 priestory žalovaná nevyužívala, nakoľko zriadila v priestoroch kaviareň a herňu s hracími automatmi. Priestor bol vybavený navyše barovým pultom, vitrínami viď priložené fotky, ktoré sú súčasťou spisu. Táto skutočnosť je pre túto žalobu aj tak irelevantná, pretože to, či využívala alebo podľa jej tvrdení nevyužívala prenajaté priestory, nemalo vplyv na to, že mala povinnosť vyplývajúcu zo Zmluvy k plateniu nájomného do jej skončenia. Žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. -144 zo dňa 04.10.2018 potvrdil ako vecne správny a priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia.

21. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá uviedla, že nie je pravdou, že neuhrádzala nájomné, tak ako vo vyjadrení tvrdil žalobca. Ihneď pri podpise nájomnej zmluvy medzi

ňou a žalobcom, žalobca zinkasoval sumu 658,- Eur za nájomné a sumu 400,- Eur ako zálohu, pričom aj tieto čiastky žiadal uhradiť v hotovosti. Za mesiac október mal taktiež uhradené včas nájomné, ako aj on sám uviedol. Bolo nesporné, že v oznámení, ktoré jej žalobca doručil a ktoré je súčasťou spisu, jasne oznamoval, aby faktúru za vodné, stočné atď. uhradila do 30.12.2014 v hotovosti vzhľadom na ukončenie jeho podnikania. Aj nájomné za mesiac január, žiadal uhradiť najneskôr v hotovosti do 9.1.2015. Nechápala, z akého dôvodu žalobca vyhodnotil, že si dôvod žalobcovej žiadosti, ktorý jasne vyplýva z oznámenia, t.j. úhradu sumy v hotovosti, účelovo vymyslela, keď to žiadal on sám. Možno práve z dôvodu ukončenia podnikania, ako uviedol sám žalobca, mu platba v hotovosti vyhovovala. Ona žiadosti plne vyhovela, „nájomné mal dokonca zaplatené vopred, nakoľko som mu začiatkom decembra za prítomnosti svedka p. T. A. - v tej dobe nestranného svedka, nakoľko medzi nami nebol žiaden príbuzenský vzťah, odovzdala žalobcovi sumu 1.500 Eur, ktorá pokrývala nájomné za mesiac november

- december 2014, január - február 2015 a nájomné za mesiac marec 2015 mala po dohode so žalobcom pokryť záloha, ktorú už ako som spomínala, žalobca zinkasoval pri podpise nájomnej zmluvy. Keďže už v decembri som dávala výpoveď z prenajatých priestorov pre neadekvátne správanie žalobcu zo strany prenajímateľa a sťahovala som prevádzku do nových priestorov, neužívala som žalobcove priestory a pri odchode som chcela mať všetko vysporiadané, po ústnej dohode so žalobcom (ktorú som podrobne opísala v odvolaní) som mu uhradila nájomné v hotovosti aj za mesiac február a marec 2015, tak ako žiadal. K uvedenej veci sa písomne vyjadril aj môj svedok, p. T. A. písomnou formou Čestného prehlásenia, ktoré je súčasťou spisu.“ Nikdy nebolo jej úmyslom nezaplatiť nájomné, o čom svedčí aj suma, ktorú mu odovzdala taktiež v hotovosti pri podpise nájomnej zmluvy, presne tak, ako žiadal žalobca, práve naopak, všetky platby boli voči žalobcovi uhradené pri jej odchode dokonca vopred, t.j. v decembri 2014. Žalobca počas fungovania jej prevádzky jej ani raz neposlal žiadnu upomienku o tom, že by mu bola dlžná s úhradou nájomného za prenajaté priestory, čo opätovne svedčí o tom, že nájomné bolo uhradené. Dokonca aj výpoveď z nájomnej zmluvy bola vykonaná z jej strany. „Ďalší fakt, ktorý opätovne svedčí o tom, že žalobca nájomné uhradené mal je dátum podania žaloby v prejednávanej veci na Okresný súd v Banskej Bystrici. Ja som presťahovala prevádzku v decembri 2014, nájomná zmluva definitívne skončila v marci 2015 a žalobca podal návrh o zaplatenie 2.000 Eur až koncom roka 2017. Prečo žalobca nedal návrh na súd hneď, keď teda tvrdí, že som mu žiadne peniaze nezaplatili tri roky mu nechýbalo 2.000 Eur a zrazu po takmer troch rokoch si spomenul, že mu dlhujem, tak vysokú čiastku.“ Žalobca si to celé podľa žalovanej naplánoval, nakoľko ešte pred touto žalobou podal na ňu ešte v roku 2015 žalobu na Okresnom súde v Žiline vedenú pod sp.zn. , kde žiadal úhradu sumy 660 Eur s prísl. za neuhradené energie, ktoré sa týkali tých istých prenajatých priestorov. Následne po zamietnutí žaloby, až vtedy podal proti žalovanej novú žalobu. Žalobca sa svojím konaním snažil uviesť žalovanú do omylu, čím ju podviedol. To, ako pristupoval k ostatným nájomníkom, je podľa žalovanej diskutabilné, pretože ešte počas trvania nájmu, bola upozornená, od jeho bývalých nájomníkov, na možné komplikácie a prieťahy zo strany žalobcu, ktoré taktiež vznikli práve pri ich odchode a ktoré sa v jej prípade žiaľ aj potvrdili. To, že žalobca podniká 20 rokov, nie je žiadna záruka, že uvedený spor sa udial tak, ako uviedol žalobca. Aj keď žalobca neustále popieral, že sumu 1.500,- Eur mu odovzdala, ona mu ju odovzdala za prítomnosti svedka, ktorý sa k celej záležitosti vyjadril čestným prehlásením (súčasť spisu). „Aj zákon udáva že ústna dohoda za prítomnosti svedka je rovnako platná ako písomná dohoda medzi stranami.“

22. K doručenému vyjadreniu žalovanej sa žalobca k momentu rozhodovania odvolacieho súdu už nevyjadril.

23. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací ( ) postupom v medziach podľa , , bez nariadenia pojednávania s odkazom na a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa , v spojení s napadnutý rozsudok okresného súdu podľa potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

24. Podľa , odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

25. Podľa , odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

26. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

27. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

28. Krajský súd uvádza, že za aplikácie , sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nie je žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkové rozhodné okolnosti. Tento postoj krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 08. októbra 2009, v zmysle ktorého „...Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (, , ). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu, ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. , v zmysle ktorého „...pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu“ a na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. z 25. apríla 2012, podľa ktorého „odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu“.

29. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalovanej v odvolaní, majúcu pre vec podstatný význam, a teda je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa 16. marca 2015, podľa ktorého „súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v . Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument o opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní“.

30. Žalovaná v rámci podaného odvolania namietala závery okresného súdu, tak v skutkovej rovine ako i v rovine právneho hodnotenia

31. Podľa (k momentu rozhodovania odvolacieho súdu), prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

32. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami a listinnými dôkazmi, ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaná ako odvolateľka nepoužila v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ako ich formulovala v podanom odvolaní, ktoré sa týkali argumentácie v rovine pripojeného listinného dôkazu na č.l. 158 a nasl. spisu a označenia svedka T. A.. Odvolací súd uvádza, že pokiaľ bol listinný dôkaz pripojený žalovanou až v odvolacom konaní Čestné prehlásenie (na č.l. 158 spisu) a označenie svedka, tak tieto dôkazné prostriedky a na ne viažuca sa argumentácia boli konkretizované až v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd pritom vychádzal zo skutočností tvrdených žalovanou v priebehu konania, a to z odporu zo dňa 15.12.2017 (č.l. 54 a nasl.

spisu), v ktorom žalovaná žiadneho konkrétneho svedka neuviedla a neuviedla konkrétneho svedka ani vo svojom vyjadrení zo dňa 25.5.2018. Žalovaná nekonkretizovala svedka ani v podaní zo dňa 25.9.2018 (č.l. 121 spisu), ktorým žiadala, aby okresný súd prejednal vec v jej neprítomnosti a tiež nenavrhla vykonanie žiadneho dokazovania v tejto rovine. Uvedené argumenty žalovanej, uvádzané až v odvolaní, v ktorom konkretizovala svedka a pripojila i jeho čestné prehlásenie, preto zostali bez relevantného vplyvu na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej apelácie. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na splnenú poučovaciu povinnosť okresného súdu v zmysle (na č.l. 97 spisu), pričom žalovaná netvrdila ani nepreukázala v rámci podaného odvolania, že by v štádiu konania pred súdom prvej inštancie nové skutočnosti a nové dôkazy týkajúce sa uvedenej novej argumentácie, nemohla označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Predmetná argumentácia sa pritom netýkala len roviny právneho posúdenia veci, ale aj roviny skutkovej.

33. Z obsahu celého spisového materiálu krajský súd konštatuje, že žalovanej bol zo strany súdu prvého stupňa vytvorený dostatočný priestor na to, aby mohla produkovať dôkazy, na preukázanie svojich tvrdení v rámci uplatnenej obrany. Ak okresný súd na záver dokazovania konštatoval úspech žalobcu na základe dôkaznej situácie, vyplývajúcej z obsahu spisu, tak takýto záver nie je možné pričítať na ťarchu okresného súdu. Preto krajský súd na tomto mieste len pripomína podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp.zn. , že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (žalovanej).

34. Nemožno opomenúť, že „V občianskom súdnom konaní účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti a označia dôkazné prostriedky. Ustanovenie veta prvá stanovuje, že účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Účastníci konania teda majú povinnosť tvrdenia a povinnosť tvrdenie preukázať. Ak účastník neunesie dôkaznú povinnosť, resp. dôkazné bremeno, má to pre neho nepriaznivý následok v tom, že súd pristúpi k vydaniu pre neho nepriaznivého rozhodnutia vo veci“ (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie. Zdôrazňuje odvolací súd, že „...Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. z 22.10.2010). Na základe vykonaného dokazovania okresný súd podľa zistení odvolacieho súdu správne rozhodol, ak konštatoval na základe skutočností vyplývajúcich zo spisu, že „...mal preukázané, že žalobca ako prenajímateľ a žalovaná ako nájomca uzavreli Zmluvu o nájme nebytových priestorov dňa 11.08.2014, pričom predmet nájmu boli nebytové priestory v rozsahu 3 miestností. Podľa čl. III Zmluvy nájomca môže využívať prenajaté nebytové priestory len pre svoju podnikateľskú činnosť v súlade s predmetom činnosti nájomcu - na prevádzku rýchleho občerstvenia. Doba nájmu bola neurčitá. Cena nájmu bola dojednaná v článku V. Zmluvy, a to 400,- Eur mesačne, v čom nie sú zahrnuté náklady za plnenia poskytované s užívaním nebytových priestorov“. Tiež správne podľa odvolacieho súdu okresný súd konštatoval, že „Medzi stranami bolo nesporné, že žalovaná dala výpoveď z nájomnej zmluvy listom dňa 22.12.2014. Žalovaná neuviedla v písomnej výpovedi žiadny dôvod. (viď prílohová obálka l.č. 137) Medzi stranami bolo nesporné, že výpoveď bola žalobcovi doručená v mesiaci december 2014.“Záverom prijatým okresným súdom, v zmysle ktorých uviedol, že „Súd posúdil, že výpoveď bola daná platne, pričom žalobca sa nedomáhal jej neplatnosti. Výpoveď nadobudla účinky. Vzhľadom k tomu, že výpovedná lehota uplynula až 31.03.2015, žalovaná bola oprávnená užívať dané priestory do toho dňa, t.j. do 31.03.2015 a zároveň bola povinná platiť nájomné do 31.03.2015. Súd zdôrazňuje, že žalovaná ako

nájomca bola povinná platiť nájomné 400,- Eur mesačne do 31.03.2015, a to bez ohľadu na to, či priestory dovtedy užívala alebo nie. Povinnosť platiť nájomné zaniká až uplynutím nájmu, teda v danom prípade uplynutím výpovednej lehoty. Či žalovaná užívala dané priestory do 31.03.2015 alebo nie, to bolo jej vecou. Pokiaľ tvrdila, že priestory neužívala od 11/2014, nezbavuje ju to povinnosti platiť nájom. Nájom trval a už bolo vecou nájomcu, či predmet nájmu bude užívať v zmysle zmluvných dojednaní. Pokiaľ žalovaná tvrdí, že prevádzku presťahovala do iných priestorov, nemá to vplyv na trvanie nájmu a na jej povinnosť platiť nájomné žalobcovi do skončenia nájmu - do uplynutia výpovednej doby. Keďže výška nájomného bola zmluvne dojednaná sumou 400,- Eur mesačne, žalovaná bola povinná platiť danú výšku do 31.03.2015“, nie je možné vzhľadom na výsledky vykonaného odvolacieho prieskumu pripísať vecnú nesprávnosť, preto sa odvolací súd s nimi stotožnil ako s vecne správnymi cez úpravu v , .

35. Bolo zrejmé, podľa zistení odvolacieho súdu, že okresný súd vykonal dokazovanie v rovine žalobcovho nároku, ktorý oprel o tvrdenia, že žalovaná mu nezaplatila nájomné za „obdobie 11/2014

- 03/2015, teda za 5 mesiacov, t.j. 5 mesiacov x 400,- Eur = 2.000,- Eur“. Žalovaná v rámci prvoinštančného konania tvrdila úhradu žalobcovho nároku, tak že v odvolaní uviedla „...sumu 1.500,- Eur, ktorú som odovzdala osobne žalobcovi, som odovzdala práve na základe písomnej žiadosti žalobcu zo dňa 15.12.2014 (uvedený chybný dátum na oznámení 15.12.2015) ktorá je súčasťou spisu a ktorú opätovne prikladám, a následne ústnej dohody medzi mnou a žalobcom.“ Zároveň tvrdila, v relevantnom štádiu konania, že k úhrade došlo za prítomnosti svedka, ktorého však v celom prvoinštančnom konaní nekonkretizovala, pričom ani v odvolaní v rovine neuviedla skutočnosti, ktoré by umožňovali odvolaciemu súdu prihliadať na tuto jej argumentáciu, napriek poučeniu okresného súdu. Zdôrazňuje odvolací súd, že žalovaná nielenže nekonkretizovala svedka, ktorý mal byť pri úhrade dlžnej sumy v časti 1.500,- Eur, ale ani nenavrhla v prvostupňovom konaní vykonanie dôkazu týmto svedkom. Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. , podľa ktorého ... „dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov.

36. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že žalobca požadoval žalobou úhradu 2.000,- Eur titulom nájomného za mesiace 11/20014 až 3/2015, t.j. za 5 mesiacov, pričom dohodnutá bola výška nájomného za jeden mesiac 400 Eur. Žalovaná v odvolaní uviedla „sumu 1.500,- Eur, ktorú som odovzdala osobne žalobcovi, som odovzdala práve na základe písomnej žiadosti žalobcu zo dňa 15.12.2014 (uvedený chybný dátum na oznámení 15.12.2015) ktorá je súčasťou spisu a ktorú opätovne prikladám, a následne ústnej dohody medzi mnou a žalobcom. V oznámení mi žalobca jasne oznamuje. aby som faktúru za vodné. stočné atď. uhradila do 30.12.2014 v hotovosti vzhľadom na ukončenie jeho podnikania. Nájomné za mesiac január, žiadal uhradiť najneskôr do 9.1.2015.“ Napriek konštatovaniu odvolacieho súdu vo vzťahu k listinnému dôkazu - čestnému prehláseniu svedka T. A. zo dňa 28.10.2018, ktoré bolo vyhodnotené ako také, na ktoré nemohol prihliadať, odvolací súd pre odstránenie pochybností uvádza, že svedok mal potvrdiť, že táto suma „mala pokryť nájomné za prenajaté priestory“, sama žalovaná však uvádzala, že uvedenú sumu odovzdala žalobcovi na základe jeho písomnej žiadosti - Oznámenia (č.l. 159 spisu), pričom uviedla „ V oznámení mi žalobca jasne oznamuje, aby som faktúru za vodné, stočné atď. uhradila do 30.12.2014 v hotovosti vzhľadom na ukončenie jeho podnikania. Nájomné za mesiac január žiadal uhradiť najneskôr do 9.1.2015“, v podaní zo dňa 25.9.2018 (č.l. 121 spisu) žalovaná uviedla, že „...navrhovateľovi som uhradila za nájomné, vyúčtovanie vodného stočného a odvozu odpadkov sumu 1500 Eur, presne tak ako to žiadal žalobca v oznámení zo dňa 15.12.2014“, v odvolaní zase uviedla, „Čiastka 1.500,- Eur pokrývala nájomné za mesiac november - december 2014, január február 2015“ (č.l. 155 spisu). Z Oznámenia zo dňa 15. decembra 2015 (na ktoré sa odvolávala žalovaná) však vplýva, že žalobca ním žiadal uhradiť nájomné za január 2015 do 9. januára 2015, pričom vyúčtovanie vodného, stočného a odvozu odpadkov malo byť žalovanej vyúčtované 30. decembra 2014. Ak potom svedok v čestnom prehlásení (doručenom až v odvolacom konaní) tvrdil

úhradu 1.500,- Eur žalovanou začiatkom decembra 2014 ako úhradu „ ktorá mala pokryť nájomné za prenajaté priestory“, žalovaná však tvrdila úhradu sumou 1.500,- Eur, avšak už nielen za nájomné, ale i za vodné, stočné, smeti, ku ktorej malo dôjsť začiatkom decembra 2014 (č.l. 121 spisu), pričom z Oznámenia (ktorého sa dovolávala žalovaná) vyplývalo, že vyúčtovanie (vodného, stočného, smetí) malo byť do 30. decembra 2014, ktorého existenciu (vyúčtovania), k momentu ňou tvrdenej učinenej úhrady netvrdila a ani nepreukazovala, nekonkretizovala sumu stočného, vodného, odvozu smetí, potom uvedené tvrdenia žalovanej (v prvoinštančnom konaní, odvolaní) a tvrdenia vyplývajúce z čestného prehlásenia, keďže sa v podstatných ťažiskových častiach nezhodovali, nemohli byť takými tvrdeniami, ktoré by komplexne mohli vytvoriť spoľahlivý základ pre konštatovanie, že žalovaná uhradila sumu 1.500,- Eur, a že ju uhradila za nájomné požadované žalobou. Pripomína odvolací súd, že Oznámením na č.l. 159 spisu vykonal riadne dokazovanie už súd prvého stupňa.

37. Vo vzťahu k tvrdeniu žalovanej ohľadom „kaucie 400 Eur“ v odvolaní, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorým sa ako s vecne správnym stotožnil cez úpravu v , . Len pre úplnosť a nad rámec odvolacieho konania odvolací súd uvádza, že ani skutočnosti vyplývajúce, z Čestného prehlásenia, ktoré bolo predložené žalovanou až v odvolacom konaní a na ktoré nebolo možné prihliadať odvolacím súdom, keďže neboli naplnené podmienky , nevytvorili priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa, keďže tvrdenia žalovanej v odvolaní boli rozdielne od tých v Čestnom prehlásení, pretože tvrdila, že táto suma mala predstavovať nájomné za mesiac marec 2015 a z Čestného prehlásenia (č.l. 158 spisu) vyplýva, že ju prenajímateľ „buď vráti alebo odráta 1mesiac nájomného“. Odvolací súd v rovine týchto svojich záverov poukazuje i na Zmluvu, v ktorej skutočnosti tvrdené žalovanou a ani tie z Čestného prehlásenia nenašli premietnutie a v zmysle čl. VIII. Zmluvy, akékoľvek zmeny tejto zmluvy vyžadujú formu písomného dodatku podpísaného oboma zmluvnými stranami, čo z obsahu spisovaného materiálu a ani z tvrdení sporových strán nevyplýva. Uvedené odvolací súd uviedol napriek tomu, že tvrdenia žalovanej vo vzťahu ku kaucii vo výške 400,- Eur, tak ako sú uvádzané žalovanou v odvolaní, nenašli premietnutie v jej obrane v odpore (č.l. 54 spisu), ani vo vyjadrení na č.l. 103 spisu a ani vo vyjadrení na č.l. 121 spisu, pričom nebolo preukázané naplnenie podmienok vyššie cit. , avšak pre odstránenie pochybností i za tohto stavu sa odvolací súd k tejto odvolacej argumentácii žalovanej vyjadril nad rámec odvolacieho prieskumu a nemohol konštatovať nesprávnosť záverov okresného súdu a presvedčivosť obrany žalovanej, v tejto rovine. Za podstatné krajský súd považuje poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp.zn. , s ktorým sa stotožnil a v zmysle ktorého „Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (). Do obsahu základného práva podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, )“.

38. Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia.

39. Napokon odvolací súd zdôrazňuje materiálne nazeranie na spravodlivé súdne konanie, v rámci ktorého ani prípadné formálne procesné pochybenie súdu prvej inštancie v civilnom sporovom konaní nevyhnutne nemusí vždy viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odvolacím súdom. Potrebu materiálneho (nie prísne formálneho) ponímania a vyhodnocovania súdneho procesu v rovine možného porušenia ústavných práv účastníkov súdneho konania, vrátane práva na prístup k súdu, na spravodlivé

súdne konanie (, 4, ), zdôrazňuje vo svojich rozhodnutiach aj Ústavný súd Slovenskej republiky (k materiálnemu chápaniu ústavnosti viď napr. , ).

40. Za relevantné považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoj vplyv na výsledok konania, napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.

41. K námietke odvolateľky, ktorá vyplývala z obsahu podaného odvolania, teda o nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posudzovaním veci súd neporušuje žiadnu procesnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, ani procesné práva účastníka. Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ). Takú vadu napadnutého rozhodnutia v posudzovanej veci odvolací súd nezistil a konštatuje, že rozhodnutie okresného súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.

42. Záverom a zhrňujúc odvolací súd uvádza, že preskúmaním veci nezistil odvolateľkou namietané vady procesného postupu v prvoinštančnom konaní, či nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci, teda nezistil dôvodnosť argumentácie žalovanej v rovine existencie odvolacích dôvodov v zmysle , , , ktoré by viedli k vecne nesprávnemu rozhodnutiu v meritórnych výrokov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.

43. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu, tak v meritórnom výroku, ako i v na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (, ). V podrobnostiach odkazuje odvolací súd na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu cez úpravu v .

44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , . V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, ktorému voči žalovanej bol priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o ktorej výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, samostatným uznesením podľa .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.