Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-206-2019.pdf
PDF · 287.17 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/206/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Róberta Bebčáka a JUDr. Martiny Brniakovej, v sporovej právnej veci žalobcu: Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské nivy 44/a, 827 15 Bratislava
- mestská časť Ružinov, IČO: 00 686 832, proti žalovanému: EMTEST, a.s., so sídlom Bánovská cesta 7, 010 01 Žilina, IČO: 36 427 101, právne zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857, v konaní o zaplatenie 1.318.641,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/150/2018-383 zo dňa 6. decembra 2018, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 18Cb/150/2018-383 zo dňa 6. decembra 2018 p o t v r d z u j e .
Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd") uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.318.641,65 Eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 1.318.641,65 Eur od 04.01.2017 do zaplatenia, a to všetko v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že mal preukázané, že žalobca ako Riadiaci orgán pre operačný program Konkurencieschopnosť a hospodársky rast v zastúpení Slovenskou inovačnou a energetickou agentúrou, uzatvoril so žalovaným dňa 16.03.2008 Zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku č. KaHR-111SP-0801/0014/04 (ďalej aj len „Zmluva o poskytnutí NFP", Zmluva o NFP" alebo „Zmluva"), ku ktorej boli uzavreté Dodatky č. 1-8. Predmetom Zmluvy o NFP bola úprava zmluvných podmienok, práv a povinností medzi poskytovateľom a žalovaným pri poskytnutí nenávratného finančného príspevku žalovanému na realizáciu aktivít projektu s názvom „Zavedenie inovatívnych a vyspelých technológií pri výrobe elektrotechnických zariadení". V zmysle čl. 3 ods. 3.1 Zmluvy, sa poskytovateľ zaviazal poskytnúť žalovanému nenávratný finančný príspevok do výšky 2.699.853,90 Eur, čo predstavovalo 50% z celkových oprávnených výdavkov na realizáciu Projektu. Na základe žiadosti žalovaného o platbu č. 25110120014501 zo dňa 28.10.2009 bol žalovanému dňa 07.06.2010 poskytnutý nenávratný finančný príspevok vo výške 1.318.641,65 Eur. V zmysle čl. 2. ods. 2.4 Zmluvy, žalovaný sa zaviazal prijať poskytnutý príspevok a použiť ho v súlade s ustanoveným podmienkami tak, aby bol dosiahnutý účel projektu a projekt realizovať včas a riadne, avšak najneskôr do uplynutia obdobia realizácie aktivít Projektu. V zmysle čl. 1. ods. 1.1 Zmluvy za žiadnych okolností doba realizácie aktivít
projektu nesmie prekročiť termín 31.12.2015. V zmysle čl. 8 ods. 2 Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy, je žalovaný oprávnený pozastaviť realizáciu aktivít projektu, ak jej bráni okolnosť vylučujúca zodpovednosť, a to po dobu trvania týchto okolností. Doba realizácie aktivít projektu sa tým automaticky predĺži o čas trvania okolností vylučujúcich zodpovednosť, nie však dlhšie ako je stanovené obdobie oprávnenosti, t.j. do 31.12.2015.
3. Okresný súd ustálil, že medzi stranami bolo nesporné, že realizácia Projektu začala dňa 26.03.2009 a časový harmonogram realizácie aktivít bol stanovený maximálne na 24 mesiacov. Žalovaný dňa 16.03.2011 doručil poskytovateľovi oznámenie o prerušení realizácie pre vznik okolností vylučujúcich zodpovednosť, čo zo strany poskytovateľa bolo akceptované spolu s usmernením, aby žalovaný opätovne vykonal verejné obstarávanie za účelom ukončenia realizácie aktivít projektu najneskôr do 31.12.2015. Kontrolou u žalovaného vykonanou dňa 28.09.2016 bolo zistené, že žalovaný nezrealizoval riadne a včas ani o jednu zo štyroch hlavných aktivít Projektu. Zo správy z kontroly vyplývalo, že žalovaný sa mohol k zisteniam kontroly vyjadriť v lehote 10 dní. Keďže sa nevyjadril, žalobca mal za to, že žalovaný nedostatky akceptuje a považujú sa za zistené. V zmysle čl. 9 VZP prijímateľ alebo poskytovateľ môže odstúpiť od zmluvy v prípadoch podstatného porušenia Zmluvy. Podstatné porušenie zmluvy je upravené v čl. 9 VZP. V zmysle čl. 9 ods. 2.8 VZP odstúpenie od zmluvy je účinné dňom doručenia písomného oznámenia o odstúpení od zmluvy. Podľa zistenia, žalovanému sa nepodarilo úspešne zrealizovať verejné obstarávanie za účelom výberu nového dodávateľa na realizáciu aktivít Projektu, v dôsledku čoho žalovaný neukončil realizáciu aktivít Projektu včas. Žalovaný porušil čl. 2. ods. 2.4 Zmluvy v spojení s čl. 8 ods. 2 VZP, v dôsledku toho došlo k odstúpeniu od zmluvy listom zo dňa 19.10.2016, doručené žalovanému dňa 26.10.2016. Okresný súd posúdil, že došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy, nakoľko žalovaný neukončil realizáciu aktivít Projektu včas a porušil tak zmluvné dojednania. Podľa čl. 10 ods. 2 VZP, ak dôjde k odstúpeniu od Zmluvy, je prijímateľ povinný vrátiť poskytovateľovi nenávratný finančný príspevok vyplatený do času odstúpenia do Zmluvy. „Podľa čl. 9 ods. 2 bod 2.10 Zmluvy v prípade odstúpenia od Zmluvy zostávajú zachované tie práva poskytovateľa, ktoré podľa svojej povahy majú platiť aj po skončení zmluvy, a to najmä právo požadovať vrátenie poskytnutej čiastky nenávratného finančného príspevku a právo na náhradu škody, ktorá vznikla porušením Zmluvy."
4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že žalobca - poskytovateľ listom zo dňa 07.11.2016 požiadal žalovaného o vrátenie finančných prostriedkov v celkovej výške 1.318.641,65 Eur v lehote 50 dní odo dňa doručenia danej žiadosti. Žiadosť bola doručená žalovanému dňa 14.11.2016, v dôsledku čoho lehota na vrátenie bola do 03.01.2017. Žalovaný nárok žalobcu spochybňoval z dôvodu, že mal za to, že v dôsledku reštrukturalizačného konania, ktoré prebiehalo na žalovaného a neprihlásenia si pohľadávky v reštrukturalizácii, táto zanikla. Zároveň namietal premlčanie uplatnenia práva odstúpiť od zmluvy. Žalobca trval na tom, že pohľadávka vznikla až po skončení reštrukturalizačného konania. Keďže dané reštrukturalizačné konanie bolo ukončené v roku 2014, žalovaný mohol pokračovať v realizácii projektu a riadne a včas ho dokončiť. Keby žalovaný plnil riadne, nedošlo by k odstúpeniu. Odstúpenie bolo právom žalobcu a nebolo jeho povinnosťou v roku 2011 alebo v roku 2012 odstúpiť. Žalobca uviedol, že jedinou spornou otázkou v danom konaní ostalo, či pohľadávka mala alebo nemala byť prihlásená v reštrukturalizačnom konaní, nakoľko ostatné nedostatky žalovaný akceptoval. Podľa neho nebol povinný prihlásiť pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní a pohľadávka, ktorú si uplatnil, vznikla až z titulu odstúpenia od zmluvy. Čiže okamih, kedy sa mohol dozvedieť o tomto nároku a o vzniku pohľadávky, nastal až po skončení reštrukturalizačného konania. Reštrukturalizácia prebiehala v roku 2014, bola úspešne ukončená a v rámci reštrukturalizačného konania žalovaný mohol a aj mal si plniť svoje zmluvné povinnosti zo zmluvy o poskytnutí NFP, to znamená, že žalovaný keby projekt realizoval riadne, žalobca by neodstúpil od zmluvy a žiadna pohľadávka by mu nevznikla. Zdôraznil, že odstúpenie od zmluvy je právom žalobcu a nebolo jeho povinnosťou odstúpiť od zmluvy už v roku 2011 alebo v roku 2012, ako sa vyjadroval žalovaný. Žalobca toto svoje oprávnenie mohol využiť kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu, keď tu boli skutočnosti dané k tomu, aby využil toto oprávnenie. Napriek vyjadreniam žalovaného mal za to, že žalovaný projekt nerealizoval riadne v rozhodnom časovom okamihu, čo bolo dokázané aj tým, že žalovaný už neskôr nepredložil žiadnu žiadosť o platbu, preto mu nemohol vzniknúť nárok na preplatenie ďalšieho nenávratného finančného príspevku.
5. Čo sa týkalo vznesenej námietky premlčania práva na odstúpenie od zmluvy, tak okresný súd poukázal na to, že bolo nepochybné, že žalovaný bol povinný projekt zrealizovať do 31.12.2015. Keďže projekt nezrealizoval do stanoveného termínu, žalobca odstúpil od zmluvy listom zo dňa 19.10.2016, doručeným
žalovanému dňa 26.10.2016, a to na základe zistení kontroly zo dňa 28.09.2016. Vzhľadom na podanie žaloby dňa 14.06.2018, potom okresný súd posúdil, že námietka premlčania je neopodstatnená, keďže nárok nie je premlčaný. Žaloba bola podaná v rámci plynutia premlčacej lehoty. Okresný „súd posúdil, že nárok na odstúpenie od zmluvy z dôvodu porušenia zmluvy - nedokončenie projektu v stanovenom termíne, vznikol žalobcovi najskôr až od 01.01.2016."
6. Ak žalovaný poukazoval na to, že namietal nevyhoveniu jeho žiadosti žalobcom, ktorou žiadal zmenu zmluvy a navrhoval zmeniť realizáciu jednotlivých aktivít, tak žalobca poukázal na to, že na takúto zmenu nie je právny nárok. Žalobca tejto žiadosti nebol, podľa okresného súdu, povinný, ani oprávnený vyhovieť, nakoľko by sa takouto zmenou narušila podstata podporeného projektu v rámci schvaľovacieho konania. Zo systému riadenia štrukturálnych fondov ako fondu na programové obdobie 2007-2013, ktorý je dostupný na webových stránkach, vyplývalo, že projektom je súhrn aktivít a činností, na ktoré sa vzťahuje poskytnutie pomoci, ktoré popisuje žiadateľ v žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku a ktoré realizuje prijímateľ v súlade so Zmluvou o poskytnutí NFP. Čo sa týkalo terminológie, tak v pojmoch „žiadateľ", „prijímateľ" je iba ten rozdiel, že žiadateľ sa používa do okamihu uzavretia zmluvy a uzavretím zmluvy sa zo žiadateľa stáva prijímateľ, čo vyplývalo zo zákona č. 528/2008 Z.z. Predloženej žiadosti o zmenu zmluvy žalobca nevyhovel. Napriek tomu, že žalovaný napadol, že mu nebolo doručené žiadne negatívne rozhodnutie, tak žalobca poukázal na to, že z čl. 6.4 Zmluvy o poskytnutí NFP vyplývalo, že žalobca nebol povinný navrhovanej žiadosti žalovaného vyhovieť a z čl. 6.11 Zmluvy o poskytnutí NFP vyplývalo, že na uzavretie dodatku nie je právny nárok. Žalovaný touto námietkou však nerozlíšil zmluvný vzťah od predzmluvného vzťahu, kedy na základe žiadosti o poskytnutie nenávratného finančného príspevku žalobca rozhodnutím schválil poskytnutie nenávratného finančného príspevku. Uzavretím zmluvy už ale zmluvné strany vystupujú v súkromno-právnom vzťahu a žalobca nemal dôvod vydať rozhodnutie o neschválení zmeny Zmluvy o poskytnutí NFP, naopak ak by žalobca takéto rozhodnutie vydal, takýto právny akt by bol nulitný, keďže zákon ho nepozná a nepredpokladá. Žalobca poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 219/2015 zo dňa 01.04.2015, v ktorom bolo konštatované: „Ústavný súd považuje pre záver o ústavnej komfortnosti napadnutého rozsudku najvyššieho súdu podstatné posúdenie ústavnej akceptovateľnosti právneho názoru, podľa ktorého vzťah z titulu pridelenia nenávratného finančného príspevku je vzťahom verejno-právnym len do momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, pričom okamihom uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku nadobúda vzťah medzi jej účastníkmi súkromno-právny charakter."
7. Čo sa týkalo reštrukturalizačného konania, bolo podľa okresného súdu nepochybne zistené, že sa viedlo reštrukturalizačné konanie vo veci žalovaného. Okresný súd poukázal na to, „že žalobca si pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní uplatnil ako podmienenú pohľadávku, pričom ako podmienku vzniku uviedol v prípade, ak by počas reštrukturalizácie došlo k odstúpeniu od zmluvy o poskytnutí NFP. Táto prihlásená pohľadávka bola správkyňou konkurznej podstaty popretá, a teda platí, že sa na ňu neprihliada. Platná právna úprava nerieši jednoznačne, či sa takáto pohľadávka mala alebo nemala prihlásiť. Nie je ani konštantná judikatúra, ktorá by sa s takouto problematikou vysporiadala. Správkyňa konkurznej podstaty uviedla, že takáto pohľadávka sa do reštrukturalizácie neprihlasuje. Podľa názoru žalobcu nemôže žalobca utrpieť na svojich právach, keď právna úprava nie je jednoznačná a poukázal na to, že vzhľadom na úspešne skončenú reštrukturalizáciu v roku 2014 a právny dôvod odstúpenia od zmluvy, ktorý nastal až neskôr, tak žalobca si naďalej mohol a mal uplatňovať túto svoju pohľadávku."
8. Ak žalovaný mal za to, že nárok žalobcu zanikol z dôvodu nepodania incidenčnej žaloby po tom, ako bola prihlásená pohľadávka žalobcu popretá správcom konkurznej podstaty v rámci reštrukturalizačného konania voči žalovanému, tak okresný súd poukázal na to, že žalobca si do reštrukturalizačného konania žalovaného prihlásil pohľadávku vo výške 1.318.641,65 Eur ako podmienenú, pričom v prihláške pohľadávky žalobca uviedol ako právny dôvod vzniku pohľadávky, že počas reštrukturalizačného konania, ako aj po skončení, až do uplynutia platnosti a účinnosti zmluvy, môže dôjsť kedykoľvek k porušeniu povinností dlžníka ako prijímateľa. Správca konkurznej podstaty poprel prihlásenú pohľadávku žalobcu, pričom ako právny dôvod popretia uviedol, že veriteľ nepreukázal vznik nároku na zaplatenie. „Podľa § 120 ods. 2 ZKR v znení v čase povolenia reštrukturalizácie, pohľadávky, ktoré vznikli voči dlžníkovi počas reštrukturalizačného konania, pracovnoprávne nároky, na ktoré vznikol za obdobie kalendárneho mesiaca, v ktorom došlo k začatiu reštrukturalizačného konania, odmena správcu a nepeňažné pohľadávky sa reštrukturalizácii neuplatňujú prihláškou. Na prednostné pohľadávky
nepôsobia účinky začatia reštrukturalizačného konania, ani sa nezahŕňajú do reštrukturalizačného plánu, ibaže s tým ich veritelia súhlasia."
9. Bolo podľa okresného súdu nepochybné, že k odstúpeniu od zmluvy došlo až po ukončení reštrukturalizácie. Žalobca odstúpil od zmluvy z dôvodov, ktoré nastali po ukončení reštrukturalizácie. „Pre odstúpenie boli dané viaceré dôvody, pričom niektoré z nich nastali aj pred reštrukturalizáciou. Žalobca však toto svoje právo nevyužil a od zmluvy z daných dôvodov neodstúpil. Od zmluvy odstúpil až z dôvodu nevykonania projektu v stanovenej lehote, ktoré nastalo až po ukončení reštrukturalizácie. Žalobcovi tak voči žalovanému vznikla pohľadávka na základe porušenia Zmluvy zo strany žalovaného, a to až doručením odstúpenia od zmluvy. Žalovaný bol povinný vrátiť NFP, ktoré mu bolo poskytnuté, a to do 50 dní odo dňa žiadosti o vrátenie. Teda najprv musí vzniknúť dôvod pre odstúpenie od zmluvy a až následne po tom žalobca žiada o vrátenie príspevku. Keďže žalobca odstúpil od zmluvy listom z 19.10.2016, až následne vznikol mu nárok na vrátenie príspevku. Súd poukazuje na to, že spoločnosť počas reštrukturalizácie funguje ďalej, účelom takého konania nie je úpadok podniku, ale zachovanie prevádzky podniku aj po skončení reštrukturalizačného konania. Uvedené vyplýva aj z rozh. NS SR č.k. 9Sžk/47/2017 zo dňa 25.04.2018, v ktorom NS SR konštatoval, že reštrukturalizácia je zákonom riadený proces ozdravenia podniku, ktorého cieľom je uspokojenie veriteľov po väčšom rozsahu ako pri konkurze a zachovanie prevádzky podniku. Žalobca v čase povolenia reštrukturalizácie voči žalovanému nemal pohľadávku a ak by aj počas toho konania vznikla, v súlade s § 120 ods.2 ZKR by bola prednostnou pohľadávkou a tá sa neuplatňuje prihláškou. Pohľadávka žalobcu vznikla až o viac ako 2 roky po skončení reštrukturalizácie. Žalovaný prevzal odstúpenie od zmluvy dňa 26.10.2016 a až v tomto momente najskôr vznikla pohľadávka žalobcu. Kontrolu na mieste, na základe záverov ktorej žalobca odstúpil od zmluvy, vykonal žalobca dňa 28.09.2016, teda až po skončení reštrukturalizácie a až vtedy mu bol známy dôvod pre odstúpenie."
10. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd citoval § 155 ods. 2 ZKR v znení v čase povolenia reštrukturalizácie a konštatoval, že zanikla iba možnosť vymáhania pohľadávok, ktoré neboli riadne a včas prihlásené. Žalobcovi „však vznikla pohľadávka až viac ako 2 roky po skončení reštrukturalizácie a taktiež ani v čase skončenia reštrukturalizácie voči žalovanému nemal pohľadávku a nemohol vedieť, že pohľadávka mu vznikne o 2 roky neskôr. Pohľadávka vznikla až odstúpením od zmluvy, pričom dôvod odstúpenia bol zistený vykonanou kontrolou dňa 28.09.2016. Pohľadávka žalobcu nevznikla poskytnutím nenávratného finančného príspevku, ale vznikla až v dôsledku odstúpenia od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku." Pokiaľ žalovaný poukazoval na „rozhodnutie ÚS SR, dané rozhodnutie rieši pohľadávky z poskytnutého úveru, u ktorých je jasné, že vznikli už poskytnutím úveru a že banka má nárok na zaplatenie týchto splátok. Skutkovú situáciu podľa uvedeného rozhodnutia nemožno v žiadnom prípade zamieňať so skutkovou situáciu danej veci, v dôsledku ktorej si žalobca uplatnil pohľadávku. Podľa výkladu žalovaného žalobca má pohľadávku, aj keď nevie, či odstúpi. Takýto výklad si odporuje výkladovým pravidlám minimálne z logického hľadiska. Vrátenie nenávratného finančného príspevku nie je možné bez právneho titulu, teda bez odstúpenia od zmluvy."
11. Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalovaný poukazoval na to, že nie je podstatné, kedy došlo k odstúpeniu od zmluvy pri posudzovaní vzniku pohľadávky a tiež na to, že konanie žalobcu bolo v rozpore s poctivým obchodným stykom, nakoľko žalobca zámerne odstavil elektronický systém, pre ktorý žalovaný nemohol zrealizovať projekt a žalobca mal tiež vydať rozhodnutie o zmene zmluvy a keby žalovaný mal také rozhodnutie, tak by sa podľa toho zariadil. Okresný súd poukázal na to, že z ničoho nevyplývala dôvodnosť tvrdenia, že žalobca mal vydať rozhodnutie o zmene zmluvy, čo následne v rámci vyjadrení strán konania žalovaný prostredníctvom svojho zástupcu uznal.
12. Čo sa týkalo odpojenia od elektronického systému zo strany žalobcu a v dôsledku toho „vraj žalovaný nemohol vykonať projekt včas, súd uvádza k tvrdeniu žalovaného, že nemal prístup k IT monitorovaciemu systému (ITMS), tak žalovaný mal Projekt podľa harmonogramu realizácie ukončiť k 31.03.2011. Systém ITMS vygeneroval záverečnú monitorovaciu správu k 31.03.2011. Keďže žalovaný záverečnú monitorovaciu správu cez systém ITMS neodoslal v termíne do 15.04.2011, systém automaticky zablokoval jej editáciu. Tým, že žalovaný nestihol nastavený monitorovací termín, systém zablokoval editáciu monitorovacej správy a žalovaný musel požiadať žalobcu o umožnenie jej vyplnenia. Žalovaný nijakým spôsobom nepreukázal, že by žalobcu požiadal o umožnenie vyplnenia monitorovacej správy, a teda umožnenie editácie v ITMS. Bez ohľadu na to, či žalovaný mal alebo nemal prístup k niektorým funkcionalitám ITMS, žalovaný si mohol a mal plniť svoje povinnosti v zmysle zmluvy
o poskytnutí NFP. Zároveň je potrebné poukázať, že na webovom sídle centrálneho koordinačného orgánu, ktoré je tu uvedené ako súčasť systému riadenia a štrukturálnych fondov a kohézneho fondu na programové obdobie 2007-2013, bol prístupný dokument monitorovacia správa ako aj ďalšie dokumenty. Žalovaný ak by mal záujem tieto dokumenty vyplniť, mohol si ich stiahnuť a vyplniť v osobitnom dokumente a odoslať ho žalobcovi, a to v listinnej podobe, ale všetky tieto funkcionality sú skôr funkcionality k tomu, keby žalovaný predkladal žiadosť o platbu, keby projekt realizoval ďalej, ale to, že žalovaný nerealizoval projekt tak, že neurobil aktivitu, nenakúpil tie stroje a obdobné aktivity, tak to, či mal alebo nemal prístup k ITMS, tak to mu nezabránilo k tomu, aby mohol ten projekt realizovať." K týmto skutočnostiam sa zástupca žalovaného nevedel vyjadriť, a preto navrhoval výsluch svedkov - zamestnancov a štatutárnych zástupcov. „Avšak súd daným návrhom nevyhovel, nakoľko žalovaný mal vedomosť minimálne od začatia konania o skutočnostiach ohľadom sporu so žalobcom a v zmysle § 153 CSP keby sa riadne pripravil, tak by si tieto vyjadrenia, či svedkov zabezpečil. Zároveň zamestnanec žalovaného ako svedok nie je spôsobilou osobou posudzovať, či by žalovaný vykonal projekt riadne a včas, keby nebol odpojený z elektronického systému. Taktiež výsluch štatutárnych zástupcov súd zamietol, keďže žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil bez uvedenia dôvodu. Od doručenia žaloby a vyjadrení žalobcu, žalovaný mal vedomosť o tvrdených skutočnostiach žalobcom a mal dostatok časového priestoru na vyjadrenie sa k daným skutočnostiam, či návrhom na dokazovanie. Napriek tomu sa relevantne k daným tvrdeniam nevyjadril, relevantným spôsobom nerozporoval dané tvrdenia, dokonca zástupca žalovaného uviedol, že sa nevie k tomu vyjadriť. Ale veď predsa boli riadne a včas predvolaní, žalovaný mal k dispozícii všetky vyjadrenia žalobcu, tak bolo v záujme žalovaného, aby sa dostatočne pripravil a predložil súdu relevantnú argumentáciu. Napriek tomu zástupca žalovaného uviedol, že sa nevie k tomu vyjadriť a následne navrhol výsluch zamestnancov a štat. zástupcov. Týchto však jednak nezabezpečil a jednak žalovaný bol riadne a včas predvolaný a bolo v jeho záujme sa dostaviť na pojednávanie, či predtým pripraviť písomné vyjadrenie. Pokiaľ žalovaný tvrdil vyššie uvedenú skutočnosť ako dôvod pre nevykonanie projektu riadne a včas, je absurdné, aby na pojednávaní pred súdom zástupca tvrdil, že nevie sa k tomu vyjadriť, keďže pri tom nebol a preto chce vypočuť zamestnancov a štat. zástupcov, ktorých ani nezabezpečil na pojednávanie, ani ich predtým neoznačil, hoci dané skutočnosti tvrdil už v priebehu konania pred pojednávaním. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Tvrdenie žalobcu hodnoverným spôsobom nevyvrátil. Pokiaľ žalovaný niečo tvrdil, bolo jeho povinnosťou aj riadne preukázať a zdôvodniť jeho presvedčenie, avšak nič z toho neurobil ohľadom danej okolnosti. Nepostačuje iba jeho presvedčenie, že keby nebol od systému odpojený, tak by projekt vykonal riadne a včas. Takéto tvrdenie z ničoho nevyplýva. Žalobca relevantným spôsobom tvrdenie žalovaného vyvrátil a logicky zdôvodnil. Súd posúdil, že na preukázanie tvrdenia žalovaného nepostačuje výsluch jeho zamestnancov, či štat. zástupcov, pričom súd znovu zdôrazňuje, že žalovaný mal dostatok času na prípravu svojej argumentácie a prípadné vyvrátenie tvrdení žalobcu, pokiaľ by sa riadne pripravil." Žalobca výslovne trval na tom, že napojenie na systém ITMS nebolo podmienkou pre realizáciu a bolo to povinnosťou pre správy, avšak v danom prípade okresný súd zdôraznil, že nedošlo k odstúpeniu z tohto dôvodu, ale preto, že nebola realizácia projektu, teda nie preto, že neboli poskytované správy v systéme.
13. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že právny zástupca žalobcu poukázal na to, že podľa čl. 4 ods. 1 Zmluvy je stanovené, že zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomná komunikácia súvisiaca so Zmluvou si pre svoju záväznosť vyžaduje písomnú formu, v rámci ktorej sú zmluvné strany povinné uvádzať v ITMS kód projektu a názov projektu podľa čl. 2 ods. 2.1 tejto Zmluvy. Ten ITMS kód projektu je stanovený v zmluve, ktorá bola podpísaná, čiže plniť si túto zmluvnú povinnosť žalovaný mohol bez ohľadu na to, že nemal prístup k ITMS zo svojho zapríčinenia. Okresný súd zdôraznil, že v Zmluve je vyslovene dohodnutá písomná forma komunikácie a nikde nie je stanovená povinnosť, aby to bolo formou ITMS. „Právny zástupca žalovaného nevedel ani uviesť následne po objasnení danej otázky v rámci vykonania dokazovania, na základe čoho je nevyhnutný systém pre realizáciu projektu žalovaným. Súd poukazuje na to, že zo žiadneho zmluvného dojednania táto skutočnosť nevyplýva a teda ide len o názor žalovaného bez právneho základu".
14. Okresný súd citoval § 153 CSP, § 150 CSP, § 151 CSP, § 215 ods. 1 CSP na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov po právnom vyhodnotení dospel k záveru, že nárok žalobcu je opodstatnený, keďže okresný súd posúdil, že došlo k platnému odstúpeniu od Zmluvy na základe zistení kontroly z 28.09.2015, kedy žalobca hodnoverným spôsobom zistil porušenie zmluvy zo strany žalovaného. V dôsledku toho odstúpil od Zmluvy a žiadal vrátenie nenávratného finančného príspevku. Vzhľadom na podanie žaloby dňa 14.05.2018, okresný súd po vznesení námietky premlčania posúdil,
že nárok žalobcu nie je premlčaný a ani právo odstúpiť od Zmluvy nie je premlčané, keďže žalobca od Zmluvy odstúpil listom zo dňa 19.10.2016 doručeným dňa 26.10.2016 po zistení porušenia zmluvy kontrolou vykonanou dňa 28.09.2016, pričom projekt bol žalovaný povinný ukončiť do 31.12.2015. Teda žalobca odstúpil od Zmluvy pred uplynutím premlčacej lehoty. Žalobcovi vznikol nárok na vrátenie nenávratného finančného príspevku až dňom odstúpenia od Zmluvy a žiadosťou na jeho vrátenie, a to v zmysle platných právnych predpisov a zmluvných dojednaní. Okresný súd „posúdil, že na riadne ukončenie projektu nemalo vplyv odpojenie od systému a to z vyššie uvedených dôvodov. / žalovaný nepreukázal opak/ Taktiež súd posúdil, že pohľadávka žalobcu nezanikla z dôvodu nepodania incidenčnej žaloby, ako tvrdil žalovaný, a to z vyššie uvedených dôvodov, pričom je nutné zdôrazniť, že daná pohľadávka vznikla až odstúpením od zmluvy z dôvodu, že projekt nebol ukončený do 31.12.2015, pričom reštrukturalizačné konanie v tom čase už bolo dávno skončené. Súd ďalšie dôkazy nevykonal z vyššie uvedených dôvodov s prihliadnutím na § 153 CSP a s poukazom na zásadu hospodárnosti a efektívnosti, keďže žalovaný navrhoval vypočuť zamestnancov žalovaného a štat. zástupcov ohľadom nutnosti pripojenia do systému, avšak z ničoho nevyplýva, ani zo žiadneho zmluvného dojednania nutnosť pre riadne ukončenie projektu a taktiež z ničoho nevyplývalo, že navrhované výsluchy osôb uvedenú skutočnosť potvrdia ako odborne spôsobilé osoby na to, pričom žalovaný ich účasť nezabezpečil a št. zástupcovia sa na pojednávanie nedostavili bez uvedenia dôvodu."
15. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania, ktoré okresný súd posúdil podľa § 369 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. Keďže žalovaný nevrátil žalovanú istinu, dostal sa do omeškania, a to od 04.01.2017, nakoľko žiadosť o vrátenie nenávratného finančného príspevku bola žalovanému doručená dňa 14.11.2016 s lehotou do 50 dní od doručenia, t.j. do 03.01.2017. Teda žalovaný sa dostal do omeškania nasledujúcim dňom. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 255 CSP, § 262 ods. 1 a 2 CSP.
16. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP a citoval § 363 CSP, § 364 CSP. Zdôraznil odvolateľ, že nikdy netvrdil, „že by pohľadávka žalobcu mala zaniknúť v dôsledku nepodania incidenčnej žaloby, ale tvrdil, že mala zaniknúť jej vymáhateľnosť. Zdôvodnenie súdu ohľadne údajného ne - zániku žalovanej pohľadávky je preto mimo merita veci a námietok žalovaného a zakladá preto nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keďže žalovaný nedostal odpoveď na svoju námietku nevymáhateľnosti žalovanej pohľadávky. Súd sa teda touto námietkou žalovaného vôbec nezaoberal." Okresný súd, podľa žalovaného, v konaní nesprávne ustálil moment vzniku žalovanej pohľadávky, keď uzatvoril, že mala žalovaná pohľadávka vzniknúť až odstúpením od zmluvy. Pre posúdenie účinkov skončenej reštrukturalizácie žalovaného na pohľadávku žalobcu, podľa odvolateľa bolo potrebné vysvetliť, že do reštrukturalizácie sa prihlasuje „tzv. starý dlh, kde určujúcim momentom pre rozlíšenie tzv. starého a nového dlhu je moment začatia reštrukturalizačného konania (viď Pospíšil B., Macek J., Maliar M., Kitta V.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, druhé doplnené a prepracované vydanie, Wolters Kluwer Bratislava, 2016, s.659)". Starý dlh dlžníka musí byť v reštrukturalizácii uplatnený prihláškou s tým, že veriteľovi, ktorý tak neurobí, v prípade potvrdenia plánu zanikne právo vymáhať takýto dlh voči dlžníkovi (§ 155 ods. 2 ZKR). Starým dlhom dlžníka, ktorý musí byť v reštrukturalizácii uplatnený prihláškou, sa rozumejú pohľadávky, ktoré „vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania, pričom rozhodujúci je moment vzniku pohľadávky, t.j. práva na plnenie, nie prípadná splatnosť pohľadávky. Znamená to, že rozhoduje obdobie, s ktorým má pohľadávka kauzálny súvis. V prípade pohľadávok, ktoré vznikli z titulu, že veriteľ plnil dlžníkovi, rozhoduje to, kedy veriteľ dlžníkovi plnil. V prípade pohľadávok, ktoré vznikli z titulu, že dlžník porušil svoju povinnosť, rozhoduje to. kedy k porušeniu došlo" (citované podľa Pospíšil B., Macek J., Maliar M., Kítta V.: Zákon o konkurze a reštrukturalizácii, Komentár, druhé doplnené a prepracované vydanie, Wolters Kluwer Bratislava, 2016, s.659). Podstatný teda nie je moment odstúpenia od zmluvy, ale moment porušenia povinnosti! V posudzovanej veci došlo k plneniu veriteľa (žalobcu) žalovanému, ako aj k porušeniu povinností dlžníka (žalovaného), pred začatím reštrukturalizačného konania žalovaného, pohľadávka žalobcu je tak jednoznačne tzv. starým dlhom, ktorý bolo potrebné do reštrukturalizáciu pod následkom straty vymáhateľnosti pohľadávky prihlásiť. Moment odstúpenia od zmluvy (ktorý nastal až po reštrukturalizácii) je aj s ohľadom na citovaný komentár k ZKR úplne irelevantný." Vo vzťahu k účinkom ukončenej reštrukturalizácie žalovaného na pohľadávku žalobcu bolo podľa žalovaného odôvodnenie napadnutého rozsudku vnútorne rozporné. „V bode 26. súd uvádza, že právny dôvod odstúpenia nastal až po skončení reštrukturalizácie, v bode 29. v tretej vete je uvedené, že pre odstúpenie boli dané viaceré dôvody, pričom niektoré z nich nastali aj pred reštrukturalizáciou. Súd teda v konaní zistil a v rozsudku potvrdil, že žalobca mohol od zmluvy
odstúpiť už pred reštrukturalizáciou - inými slovami -právo odstúpiť od zmluvy vzniklo žalobcovi už pred reštrukturalizáciou žalovaného. Aj toto potvrdzuje, že pohľadávka žalobcu existovala latentné pred reštrukturalizáciou (akurát nebola splatnou a bolo ju treba zosplatniť odstúpením od zmluvy) a bolo ju treba do reštrukturalizácie žalovaného prihlásiť. To, že si žalobca účelovo ako dôvod odstúpenie od zmluvy nevyberie dôvod, ktorý vznikol pred reštrukturalizáciou žalovaného a tiež, že odstúpi od zmluvy až s odstupom času po reštrukturalizácii, nič nemení na fakte, že právo odstúpiť od zmluvy vzniklo už pred reštrukturalizáciou a účelové vyčkanie žalobcu s odstúpením od zmluvy spolu so selektívnym uplatnením dôvodu pre odstúpenie mu nemôže byť na prospech."
17. V odvolaní odvolateľ uviedol, že okresný súd v napadnutom rozsudku v bode 25. uviedol správny poukaz žalobcu na Nález Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 219/2015 z 1.4.2015, podľa ktorého „vzťah z titulu pridelenia nenávratného finančného príspevku je vzťahu verejno-právnym len do momentu uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku, pričom okamihom uzavretia zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku nadobúda vzťah medzi jej účastníkmi súkromno- právny charakter" (podobne aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Spž 1/2009 z 29.4.2010: „hoci má zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku rozhodne charakter relatívneho obchodu (zmluvné strany sa v článku XV. ods. 5 dohodli, že ich záväzkový vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom), a spadá svojou povahou do oblasti súkromného práva..."). Závery tohto Nálezu však prvoinštančný súd na posudzovaný prípad interpretoval podľa žalovaného úplne opačne. „Žalovaný sa stotožňuje so záverom nálezu ústavného súdu a kvalifikuje vzťah medzi žalobcom a žalovaným vzniknutý na základe zmluvy o poskytnutí nenávratného príspevku po poskytnutí príspevku, ako súkromnoprávny. Vo vzťahu k prihlasovaniu pohľadávok do reštrukturalizácie a účinkom reštrukturalizácie na prihlásené a neprihlásené pohľadávky, považoval za potrebné zákonodarca pre predchádzajúce výkladové problémy v súdnej praxi explicitne zakotviť v Zákone o konkurze a reštrukturalizácii definíciu momentu vzniku pohľadávky s rozlíšením pre pohľadávky súkromnoprávneho a verejnoprávneho charakteru a to novelou ZKR Č.377/2016 Z.z., keď v súlade so závermi právnej teórie vložil do ustanovenia § 120 ods.2 ZKR legálnu definíciu momentu vzniku pohľadávky nasledovne: „Vznikom pohľadávky zo súkromnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih vzniku práva na plnenie podľa § 488 Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, či už nastal čas plnenia. Vznikom pohľadávky z verejnoprávneho vzťahu sa rozumie okamih, keď dlžník bol prvý krát oprávnený plniť takúto pohľadávku". Žalovaný dopĺňa, že súvisiaci § 488 OZ znie: „Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok" a naň nadväzuje § 489 OZ, ktorý definuje z čoho vznikajú záväzky („z právnych úkonov, najmä zo zmlúv..."). Právo na plnenie žalobcovi v súkromnoprávnom vzťahu so žalovaným vzniklo už podpisom zmluvy, kedy sa aj v zmysle hore citovaného nálezu ústavného súdu vzťah žalobcu a žalovaného zmenil z verejnoprávneho na súkromnoprávny." V reštrukturalizácii je v reštrukturalizačnom pláne potrebné pracovať a počítať so všetkými záväzkami dlžníka. Ak by sa pripustilo, že po skončení reštrukturalizácie sa môžu objavovať a uplatňovať pohľadávky, ktoré majú svoj zmluvný základ v čase pred začatím reštrukturalizácie, poprelo by to a v mnohých prípadoch aj zmarilo zmysel a účel reštrukturalizácie. „Už v čase začatia reštrukturalizácie boli dané niektoré dôvody pre odstúpenie od zmluvy žalobcom, jeho nečinnosť mu nemôže byť na prospech." Žalovaný opakoval svoju argumentáciu ohľadne vývoja judikatúry k vzniku pohľadávky žalobcu: „Názor, že pohľadávka vzniká už uzatvorením zmluvy bol v českej judikatúre vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu ČR z 13. januára 2010, sp.zn. 31 Cdo 4356/2008. V slovenskej judikatúre prešiel tento názor určitým vývojom, keď uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 19. decembra 2012, sp. zn. 43 Cob 216/2012 a rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. marca 2013, sp.zn. 43 Cob 253/2012 vyjadrili názor, že ak je právnym dôvodom pre plnenie v splátkach zmluva, vzniká veriteľovi právo na plnenie dohodnutých splátok už dňom vzniku, a teda účinnosti zmluvy, ktorá takéto právo na čiastočné plnenie zakladá - pohľadávka tak vznikla už samotným uzatvorením zmluvy. Naproti tomu rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4CoKR 6/2013 z 30.4.2014 stotožnil vznik práva na plnenie s jeho splatnosťou (pre úplnosť treba dodať, že Krajský súd v Prešove vychádzal v tejto konkrétnej veci zo zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR č.k. 1Obdo 7/2012-264 z 30.4.2013). Tento názor bol však vyhodnotený ako nesprávny a diskusia o tomto právnom probléme v SR uzavretá v súlade aj s hore uvedenou českou judikatúrou nálezom Ústavného súdu SR z 1.júna 2016, č.k. II. ÚS 578/2015-60, ktorým bol rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 4CoKR 6/2013 zrušený a okrem iného bol Ústavným súdom vyslovený názor, že „z § 120 zákona o konkurze a reštrukturalizácii jednoznačne vyplýva, že v prípade, ak si veriteľ svoju pohľadávku, ktorá mu vznikla v období pred začatím reštrukturalizačného konania, do tohto konania v zákonom ustanovenej lehote neprihlási prihláškou, právo vymáhať nárok z tejto pohľadávky voči dlžníkovi mu
v prípade potvrdenia reštrukturalizačného plánu zaniká. Za pohľadávky, ktorých neuplatnenie v rámci reštrukturalizačného konania prihláškou zákona nesankcionuje neskoršou nevymáhateľnosťou, zákon o konkurze a reštrukturalizácii pritom považuje len prednostné pohľadávky, ktorých taxatívny výpočet je uvedený v § 120 ods. 2 tohto zákona". Uvedené sa, podľa žalovaného, plne vzťahovalo aj na posudzovanú vec, keď pohľadávka žalobcu bola prihlásená do reštrukturalizácie žalovaného, bola však popretá a nebola podaná incidenčná žaloba. Všetko, čo sa ohľadne pohľadávky žalobcu udialo (odstúpenie od zmluvy) po potvrdení reštrukturalizačného plánu žalovaného už nemohlo mať žiaden vplyv na zánik vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu v zmysle § 155 ods. 2 ZKR. Žalovaný nesúhlasil so závermi prvoinštančného súdu, že uvedená judikatúra sa nevzťahuje na posudzovaný prípad, keďže ide o skutkovo odlišný prípad. Žalovaný zdôraznil, že tak ako pri posudzovaní úverového vzťahu, ako aj pri posudzovaní vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí nenávratného príspevku, ide v oboch prípadoch v zmysle vyššie citovanej judikatúry o súkromnoprávne vzťahy, na ktoré sa vzťahuje rovnaká definícia vzniku „pohľadávky podľa § 120 ods. 4 ZKR", namietal, že okresný súd v konaní nevypočul navrhovaných svedkov k navrhovaným okolnostiam, ktorí mohli okresnému súdu potvrdiť rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie uplatneného nároku súdom. Navrhol, aby odvolací sud podľa § 388 CSP rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie zmení, teda žalobu v celom rozsahu zamietne.
18. Žalovaný doplnil ním podané odvolanie, s tým že namietal závery v bode 23. odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože mal za to, že okresný súd nesprávne a zrejme aj nezrozumiteľne odôvodnil odmietnutie vznesenej námietky premlčania, keďže ju hodnotil vo vzťahu k podaniu žaloby pre účely včasnosti súdneho vymáhania pohľadávky, ale nie v tom „zmysle ako bola podaná v zmysle bodov 12. a 13. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Totiž námietka sa vzťahovala k premlčiavaniu práva na odstúpenie od zmluvy a nie k pohľadávke, ktorá bola predmetom sporu, a ktorej vznik súd 1. inštancie datuje od momentu reálneho odstúpenia. Právo odstúpiť od zmluvy sa nesporne premlčiava ako ostatné majetkové práva a začiatok plynutia premlčacej doby je daný objektívne, tak ako u iných práv, a teda nie kedy subjektívne využil oprávnený právo na odstúpenie aj reálne odstúpiť, ale kedy tak mohol prvýkrát učiniť je rozhodujúce. Tuto však súd 1. inštancie uvádza, že sa tak mohlo stať až 1.1.2016, čo však je zjavne mylný záver. Predsa ak v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku sa uvádza, že už 16.3.2011 vedel žalobca o problémoch s celkovým splnením zmluvy žalovaným a potom tu nastal proces reštrukturalizácie a jej priebeh, ďalej správanie sa nielen žalovaného, ale aj objektívne okolnosti, že predmet zmluvy morálne zastaral, a že splnenie zmluvy pod tzv. významnou okolnosťou „rébus si stantibus" nebude ani technicko-ekonomicky splniteľné, tak to všetko boli v súhrne dostatočné indície, ktoré dával možnosť odstúpiť od zmluvy. A hoci spomínaný deň 31.12.2015 bol úplne hraničný a konečný termín trvania zmluvného vzťahu, vôbec to neznamená, že až od 1.1.2016 mohol prvýkrát odstúpiť žalobca od zmluvy. Pritom tu boli viaceré signály, či už priame od žalovaného, či spomínané vonkajšie faktory, že zmluva nebude splnená a o tomto vedel žalovaný oveľa skôr. Sám súd 1. inštancie parafrázuje vyjadrenie žalobcu, že svoje oprávnenie na odstúpenie od zmluvy mohol využiť kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu, ak tu boli skutočnosti dané k tomu, aby využil toto oprávnenie... (bod 22.). Zároveň nemožno klásť žalovanému na ťarchu a ani nemôže za to, že žalobca nekontroloval plnenie zmluvy cca 5 rokov. Navyše koncepcia zmluvy vykazuje znaky tzv. zmluvy fixnej podľa 349 ods. 3 Obch. zák., čo by znamenalo, že zmluva sama osobe jej nesplnením zanikla omeškaním žalovaného, a to oveľa skôr ako 31.12.2015." „V zásade na takéto prípady pamätalo svojím znením ust. § 348 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého ohľadne povinnosti, ktorá sa má splniť v budúcnosti (podľa súdu najneskôr 31.12.2015), možno od zmluvy odstúpiť, keď zo správania povinnej strany (notifikácia 16.3.2011, neplnenie opatrení... alebo z iných okolností (reštrukturalizácia...) nepochybne vyplýva ešte pred časom na splnenie povinnosti (zase najneskôr 31.12.2015), že táto povinnosť bude porušená podstatným spôsobom a povinná strana neposkytne dostatočnú zábezpeku (do sa nestalo). Teda bolo na objektívnom posúdení súdu, kedy už počas trvania zmluvného vzťahu nastali okolnosti odôvodňujúce právo na realizáciu a nie na subjektívnom rozhodnutí oprávneného odstúpiť, a kedy sa tak rozhodne urobiť. Podľa žalovaného tomu tak bolo už po dni 16.3.2011, kedy nastala primárna právna skutočnosť zakladajúca odstúpenie od zmluvy, pričom následný vývoj udalostí, najmä povolená reštrukturalizácia, ďalšie neplnenie zmluvy a pod., už len posilovali tú udalosť, ktorá po 16.3.2011 prvýkrát spustila plynutie premlčacej doby na odstúpenie od zmluvy. Navyše aj laxnosť žalobcu kontrolovať jej plnenie viedli, že nechal takto plynúť premlčaciu dobu na realizáciu odstúpenia od zmluvy až do dňa 17.3.2015, kedy mu uplynula, a teda úkon z 26.10.2016 bol už premlčaný (ak odhliadneme, že pre fíxnosť zmluvy už nebolo od čoho odstupovať), čiže nijako nemohol navodiť vznik pohľadávky na vrátenie nenávratného príspevku. Napokon Čisto gramatickým výkladom dospejeme že žaloba o vrátenie nenávratného príspevku je logický „oxymoron". Toto však v právnom význame možno interpretovať aj tak, že na takého prípady vopred nemožno
aplikovať ust. § 351 Obch. zák. a z podstaty tohto vzťahuje zrejmé, že rizikom nesplnenia zmluvy bol zaťažený len žalobca."
19. K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca. Tvrdenia žalovaného o premlčaní práva na odstúpenie od Zmluvy nemohli podľa neho obstáť. Žalobca na základe Oznámenia o pozastavení realizácie aktivít listom č. 2012/SŠF/2023 zo dňa 12.03.2012 (list založený ako dôkaz v rámci návrhu na vydanie platobného rozkazu) oznámil žalovanému, že akceptuje pozastavenie realizácie aktivít projektu, pričom uviedol, že obdobie od 14.03.2011 do zániku okolnosti vylučujúcej zodpovednosť, resp. ukončenia pozastavenia realizácie projektu nebude považované za obdobie realizácie aktivít projektu. Žalobca akceptovaním pozastavenia realizácie aktivít projektu tak v období akceptácie pozastavenia realizácie aktivít projektu ani nemohol z tohto dôvodu odstúpiť od Zmluvy o poskytnutí NFP, nakoľko takéto odstúpenie by bolo neplatné. Žalobca by bol oprávnený odstúpiť od Zmluvy o poskytnutí NFP z dôvodu pozastavenia realizácie aktivít projektu, ak by pozastavenie realizácie aktivít projektu bolo podstatným porušením Zmluvy o poskytnutí NFP v období po 12.03.2012, pričom by ale musel zároveň zohľadniť akceptáciu pozastavenia realizácie aktivít projektu. Z uvedeného dôvodu neobstojí žalovaného tvrdenie, že podľa § 348 ods. 1 Obchodného zákonníka mohol žalobca od zmluvy odstúpiť, keď zo správania povinnej osoby (notifikácia 16.03.2011) vyplývalo, že ešte pred časom na splnenie povinnosti bude táto povinnosť porušená. Uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka je právom a nie povinnosťou („možno od zmluvy odstúpiť"). Žalobca v súlade so Zmluvou listom zo dňa 12.03.2012 akceptoval pozastavenie realizácie aktivít projektu, v dôsledku čoho ani nemohol realizovať v roku 2011 oprávnenie odstúpiť od Zmluvy. Z odstúpenia od Zmluvy o poskytnutí NFP vyplývalo, že žalobca od Zmluvy odstúpil z dôvodu podstatného porušenia článku 2 ods. 2.4 Zmluvy, keďže Projekt nebol realizovaný včas a riadne do uplynutia obdobia realizácie aktivít Projektu, t.j. do 31.12.2015 v spojení s článkom 8 ods. 2 VZP, ktoré sú ako príloha č. 1 neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy. Podľa článku 8 ods. 2 VZP bol žalovaný oprávnený pozastaviť realizáciu aktivít projektu po dobu trvania okolností vylučujúcich zodpovednosť, pričom aj v prípade okolností vylučujúcich zodpovednosť platilo, že doba realizácie aktivít projektu sa predĺžila o čas trvania okolností vylučujúcich zodpovednosť, nie však dlhšie ako je stanovené obdobie oprávnenosti podľa právnych predpisov EÚ, t.j. do 31.12.2015. Žalobca realizoval oprávnenie odstúpiť od Zmluvy z dôvodu, že žalovaný nezrealizoval aktivity projektu riadne a včas a pozastavil realizáciu aktivít projektu, pričom toto pozastavenie trvalo aj po 31.12.2015. Z uvedeného je zrejmé, že dôvody odstúpenia od Zmluvy mohol žalobca uplatniť najskôr až 01.01.2016, a teda až 01.01.2016 začala plynúť premlčacia doba na odstúpenie od Zmluvy. Podľa § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka „Pri právach vzniknutých z porušenia povinnosti začína premlčacia doba plynúť dňom, keď bola povinnosť porušená, ak nie je pre premlčanie niektorých týchto práv ustanovená osobitná úprava." Na rozdiel od právnej úpravy dôsledkov odstúpenia od zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, kde účinným odstúpením sa zrušuje zmluva od začiatku (§ 48 ods. 2) sa odstúpením od zmluvy v obchodných vzťahoch zmluva podľa § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka zrušuje a účinky odstúpenia nastávajú až momentom odstúpenia (ex nunc). Právo požadovať plnenie (vrátenie vyplateného NFP) vzniklo žalobcovi až momentom odstúpenia od zmluvy, čo vyplýva z § 394 ods. 1 Obchodného zákonníka „Pri právach, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, plynie premlčacia doba odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil." K premlčaniu poukázal na to, že podľa článku 5 ods. 5.3 Zmluvy „žalovaný vyhlásil, že predlžuje premlčaciu dobu na nároky týkajúce sa vrátenia poskytnutého NFP alebo jeho časti, a to na 10 rokov od doby, kedy premlčacia doba začala plynúť po prvý raz. Ak by aj začalo premlčanie nároku žalobcu odstúpiť od Zmluvy o poskytnutí NFP plynúť už 16.3.2011, tak k premlčaniu by došlo v zmysle zmluvnej dohody až 16.03.2021. Napriek tomu sa ale v súlade s vyššie uvedeným domnievame, že premlčacia doba na odstúpenie od Zmluvy o poskytnutí NFP z dôvodov uplatnených žalobcom začala plynúť až 01.01.2016". Žalobca mohol odstúpiť od Zmluvy o poskytnutí NFP z dôvodu, že žalovaný projekt nerealizoval riadne a včas až po tom, ako mal danú skutočnosť preukázanú. Žalobca mal relevantne preukázané, že žalovaný nezrealizoval projekt riadne a včas až vykonaním kontroly na mieste, ktorá bola u žalovaného vykonaná dňa 28.09.2016 a premietnutím záverov z kontroly na mieste do Správy z kontroly na mieste č. 25110120014002 zo dňa 11.10.2016, ku ktorým sa následne mohol žalovaný v súlade so zmluvnou a zákonnou úpravou vyjadriť.
20. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že žalovaný tvrdil, že vymáhateľnosť žalobcovej pohľadávky zanikla nakoľko boli skôr dané niektoré dôvody odstúpenia od Zmluvy, a preto nečinnosť žalobcu mu nemôžu byť na prospech. Žalovaný v odvolaní opätovne poukázal na rozsudky k pohľadávkam, na ktoré už poukázal v prvostupňovom konaní a nesúhlasil so závermi okresného súdu ohľadom toho, že predložené rozsudky sa nevzťahujú na posudzovaný prípad. S týmito tvrdeniami žalovaného
žalobca nesúhlasil, mal za to, že okresný súd sa vysporiadal náležite so všetkými námietkami ohľadne toho, či a kedy vznikla pohľadávka žalobcu. Žalobca odstúpil od Zmluvy z dôvodu, že žalovaný nezrealizoval aktivity projektu riadne a včas a pozastavenie realizácie aktivít projektu trvalo aj po 31.12.2015. Podľa Zmluvy bol však žalovaný povinný zrealizovať aktivity projektu najneskôr do uplynutia obdobia oprávnenosti, t.j. do 31.12.2015 a v prípade pozastavenia realizácie aktivít projektu sa žalovaný rovnako zaviazal, že bez ohľadu na to, ako dlho bude trvať toto pozastavenie, aktivity projektu zrealizuje najneskôr do 31.12.2015. Dôvod, pre ktorý žalobca odstúpil od Zmluvy, tak mohol žalobca zistiť a uplatniť ho až po 31.12.2015. Odstúpenie od Zmluvy z dôvodov uvedených v odstúpení pred 01.01.2016 by znamenalo, že takéto odstúpenie je neplatné, pričom žalobcovi by z neplatného odstúpenia nemohla vzniknúť pohľadávka. Ak by aj žalobca mal dôvod na odstúpenie od Zmluvy pred povolením reštrukturalizácie a tento by si neuplatnil, neznamená to, že v dôsledku reštrukturalizácie si žalovaný nemusí plniť povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo záväzkového vzťahu (Zmluvy), ktorý trvá aj počas a po skončení reštrukturalizácie. Ak by aj existoval dôvod na odstúpenie od Zmluvy, ktorý by nebol uplatnený, neznamená to, že takýto dôvod vylučuje uplatnenie inštitútu odstúpenia od Zmluvy o poskytnutí NFP z iného dôvodu, ktorý vznikne neskôr. Žalobca neodstúpil od Zmluvy z dôvodu, ktorý by ho prípadne oprávňoval odstúpiť od Zmluvy pred povolením reštrukturalizácie. Žalobca odstúpil od Zmluvy z dôvodu, že žalovaný nezrealizoval projekt riadne a včas do 31.12.2015, aj keď žalovaný po skončení reštrukturalizácie projekt podľa Zmluvy realizovať mohol a mal. Žalobca sa o dôvodoch, pre ktoré odstúpil od Zmluvy a ktoré nastali po skončení obdobia oprávnenosti výdavkov, t.j. po 31.12.2015, a teda aj po skončení reštrukturalizácie, dozvedel vykonaním kontroly na mieste. Spoločnosť počas reštrukturalizácie funguje ďalej a účelom reštrukturalizácie nie je úpadok podniku, ale naopak zachovanie prevádzky podniku aj po skončení reštrukturalizácie. Uvedené vyplýva tak zo zákonných ustanovení ako aj z judikatúry napr. podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/47/2017 zo dňa 25.04.2018, v ktorom Najvyšší súd SR konštatoval, že reštrukturalizácia je zákonom riadený proces ozdravenia podniku, ktorého cieľom je uspokojenie veriteľov vo väčšom rozsahu ako pri konkurze a zachovanie prevádzky podniku. K ukončeniu reštrukturalizácie žalovaného došlo oznámením zverejneným v Obchodnom vestníku č. 197/2014 zo dňa 15.10.2014. Žalovaný počas reštrukturalizácie ďalej pôsobil na trhu, vykonával podnikateľskú činnosť a bol povinný naďalej plniť povinnosti vyplývajúce mu zo Zmluvy. Povolenie reštrukturalizácie nemalo vplyv na zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Žalobca v čase ukončenia reštrukturalizácie nemohol vedieť, že žalovaný nezrealizuje projekt do konca roku 2015 tak, ako sa k tomu zaviazal v Zmluve. Žalobca v čase povolenia reštrukturalizácie voči žalovanému nemal pohľadávku, čo potvrdila aj správkyňa konkurznej podstaty. Ak by aj žalobcovi počas reštrukturalizácie vznikla voči žalovanému pohľadávka, v súlade s § 120 ods. 2 ZKR sa takáto pohľadávka neuplatňuje prihláškou a nepôsobia na ňu ani účinky začatia reštrukturalizačného konania. Zmluvný vzťah žalobcu a žalovaného trval naďalej aj počas a po skončení reštrukturalizácie a žalovanému nebránilo nič v tom, aby projekt dokončil tak, ako sa zaviazal v Zmluve. Ak, ale žalovaný napriek uvedenému nezrealizoval projekt do 31.12.2015, žalobca realizoval svoje zmluvné oprávnenie a odstúpil od Zmluvy z dôvodu nezrealizovania projektu do 31.12.2015. K Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý bol predložený žalovaným uviedol, že tento rieši pohľadávky vzniknuté z titulu poskytnutého úveru, u ktorých je bez akýchkoľvek pochybností jasné, že tieto vznikli už poskytnutím úveru a že banka má nárok na zaplatenie týchto splátok. „Skutkovú situáciu podľa uvedeného nálezu nemožno v žiadnom prípade zamieňať so skutkovou situáciou, v dôsledku ktorej si žalobca v tomto konaní uplatňuje pohľadávku."
21. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že pohľadávka, ktorú si uplatnil v konaní, nevznikla podpisom Zmluvy ani poskytnutím nenávratného finančného príspevku, ale vznikla až v dôsledku porušenia povinností žalovaným a odstúpenia od Zmluvy. Žalovanému vznikla v zmysle článku 10 ods. 2 VZP povinnosť vrátiť nenávratný finančný príspevok až po tom, ako žalobca odstúpil od Zmluvy. Na rozdiel od pohľadávky banky na vrátenie sumy z poskytnutého úveru, ktorá je pohľadávkou na plnenie, je pohľadávka žalobcu pohľadávkou na vrátenie, ktorá vzniká z iného právneho titulu, a to z titulu odstúpenia od Zmluvy. Pohľadávka žalobcu vznikla ako právny následok porušenia záväzku na rozdiel od pohľadávky banky z úveru, ktorá vzniká poskytnutím úveru podľa v časovom rozpätí presne špecifikovaným v zmluve o úvere. Argumentácia žalovaného odvolávajúca sa na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky je podľa žalobcu absolútne nepoužiteľná. Výklad žalovaného by smeroval k tomu, že žalobca aj keď nevie, či odstúpi od Zmluvy, má pohľadávku. V praxi by výklad žalovaného znamenal, že žalovaný má voči žalobcovi záväzok vrátiť nenávratný finančný príspevok už jeho poskytnutím. Takýto výklad nie je možné akceptovať, keďže vrátenie nenávratného finančného príspevku bez právneho titulu, t.j. v tomto prípade bez odstúpenia od Zmluvy, by znamenalo bezdôvodné obohatenie žalobcu, čo je v
rozpore s právnymi predpismi SR. Okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov podľa žalobcu k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozsudok vo všetkých výrokoch vychádzal zo správneho právneho posúdenia veci, preto je odvolanie nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a aby zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania.
22. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný. Tvrdenia žalobcu o nepremlčaní práva žalobcu na odstúpenie od Zmluvy o NFP, nemajú podľa žalovaného oporu v zákone a ide o číro hypotetické úvahy žalobcu, ktorý tvrdí, že premlčacia doba práva na odstúpenie od Zmluvy mu vlastne ani nezačala plynúť. Na druhej starne treba prisvedčiť tvrdeniam žalobcu, že § 348 ods. 1 Obchodného zákonníka zakotvuje právo žalobu a nie povinnosť. Avšak do pozornosti žalobcu je potrebné dať skutočnosť, že ide práve o právo, ktoré sa premlčuje. S pozastavením realizácie aktivít projektu zákon ani Zmluva nespája vznik alebo nevznik práva na odstúpenie od zmluvy, spočívanie premlčacej doby práva na odstúpenie od zmluvy a ani neplatnosť prípadného odstúpenia od zmluvy vykonaného v takomto období. Úvaha žalobcu o neplatnosti prípadného odstúpenia od zmluvy nemá oporu v zákone a ani v Zmluve o NFP. Žalobca však pripustil, že by bol oprávnený odstúpiť od Zmluvy z dôvodu pozastavenia realizácie aktivít projektu, ak by pozastavenie realizácie aktivít projektu bolo podstatným porušením Zmluvy. Týmto sa však súd prvého stupňa vôbec nezaoberal. „Žalobca súdu zreteľne neozrejmil, prečo by pozastavenie realizácie aktivít projektu, nebolo podľa jeho názoru, podstatným porušením Zmluvy o NFP, keď už od počiatku bolo zrejmé, že projekt nebude možné pre objektívne prekážky realizovať." „Z vyjadrenia žalobcu vôbec nie je zrejmé, prečo mu jeho právo na odstúpenie od zmluvy o NFP malo vzniknúť až dňa 1.1.2016 a nie už skôr. Žalobca žiadnym spôsobom nenegoval indíce, ktoré opísal žalovaný v podanom odvolaní, na základe ktorých vzniklo žalobcovi právo, odstúpiť od Zmluvy o NFP, už oveľa skôr ako tvrdí." „Súd predsa jasne skutkovo ustáli, že už 16.3.2011 vedel žalobca o problémoch s celkovým splnením zmluvy žalovaným a potom tu nastal proces reštrukturalizácie a jej priebeh, ďalej správanie sa nielen žalovaného, ale aj objektívne okolnosti, že predmet zmluvy morálne zastaral, a že splnenie zmluvy pod tzv. významnou okolnosťou „rébus si stantibus" nebude ani technicko-ekonomicky splniteľné, tak to všetko boli v súhrne dostatočné indície, ktoré dáva) možnosť odstúpiť od zmluvy. A hoci spomínaný deň 31.12.2015 bol úplne hraničný a konečný termín trvania zmluvného vzťahu, vôbec to neznamená, že až od 1.1.2016 mohol prvýkrát odstúpiť žalobca od zmluvy. Pritom tu boli viaceré signály, čí už priame od žalovaného, či spomínané vonkajšie faktory, že zmluva nebude splnená a o tomto vedel žalovaný oveľa skôr. Sám súd 1. inštancie parafrázuje vyjadrenie žalobcu, že svoje oprávnenie na odstúpenie od zmluvy mohol využiť kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu, ak tu bolí skutočnosti dané k tomu, aby využil toto oprávnenie... (bod 22.). Zároveň nemožno klásť žalovanému na ťarchu a ani nemôže za to, že žalobca nekontroloval plnenie zmluvy cca 5 rokov. Žalobca pristupoval v danom smere k Zmluve o NFP laxné, neaktívne a nedbanlivostne. Navyše koncepcia zmluvy vykazuje znaky tzv. zmluvy fixnej podľa 349 ods. 3 Obch. zák. čo by znamenalo, že zmluva sama osobe jej nesplnením zanikla omeškaním žalovaného, a to oveľa skôr ako 31.12.2015."
23. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že v zásade na takéto prípady, ako je posudzovaná vec, pamätal svojím znením § 348 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ohľadne povinnosti, ktorá sa má splniť v budúcnosti (podľa súdu najneskôr 31.12.2015), možno od zmluvy odstúpiť, keď zo správania povinnej strany (notifikácia 16.3.2011, neplnenie opatrení, alebo z iných okolností (reštrukturalizácia) nepochybne vyplýva ešte pred časom na splnenie povinnosti (zase najneskôr 31.12.2015), že táto povinnosť bude porušená podstatným spôsobom a povinná strana neposkytne dostatočnú zábezpeku (čo sa nestalo). „Teda bolo na objektívnom posúdení súdu, kedy už počas trvania zmluvného vzťahu nastali okolnosti odôvodňujúce právo na realizáciu a nie na subjektívnom rozhodnutí oprávneného odstúpiť, a kedy sa tak rozhodne urobiť." Podľa žalovaného tomu tak bolo už po dni 16.3.2011, kedy nastala primárna právna skutočnosť zakladajúca odstúpenie od zmluvy, pričom následný vývoj udalostí, najmä povolená reštrukturalizácia, ďalšie neplnenie zmluvy a pod., už len posilovali tú udalosť, ktorá po 16.3.2011 prvýkrát spustila plynutie premlčacej doby na odstúpenie od zmluvy. „Navyše aj laxnosť žalobcu kontrolovať jej plnenie viedli, že nechal takto plynúť premlčaciu dobu na realizáciu odstúpenia od zmluvy až do dňa 17.3.2015, kedy mu uplynula, a teda úkon z 26.10.2016 bol už premlčaný (ak odhliadneme, že pre fíxnosť zmluvy už nebolo od čoho odstupovať), čiže nijako nemohol navodiť vznik pohľadávky na vrátenie nenávratného príspevku. Napokon čisto gramatickým výkladom dospejeme že žaloba o vrátenie nenávratného príspevku je logický „oxymoron". Toto však v právnom význame možno interpretovať aj tak, že na takého prípady vopred nemožno aplikovať ust. § 351 Obch. zák. a z podstaty tohto vzťahuje zrejmé, že rizikom nesplnenia zmluvy bol zaťažený len žalobca". K čl. 5 ods. 5.3 Zmluvy
o NFP uviedol, že právo žalobcu na odstúpenie od Zmluvy o NFP sa netýka nároku žalobcu na vrátenie poskytnutého NFP ako to má na mysli č. 5.3 Zmluvy o NFP, ale iba takýto prípadný nárok žalobcu môže zakladať (t.j. mu predchádza). Predĺženie premlčacej doby pred jej samotným vznikom je zároveň absolútne neplatným právny úkonom, keďže by došlo k uznaniu práva, ktoré by v čase uznania ešte nevzniklo, resp. neexistovalo (podobne judikatúra vo vzťahu k uznaniu neexistujúceho dlhu - uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 15CoE 147/2010).
24. Vo vyjadrení žalovaný uviedol, že z obsahu vyjadrenia žalobcu zo dňa 12.2.2019 bolo ďalej zrejmé, že žalobcovi nie je zrejmý vzájomný vzťah odstúpenia od Zmluvy o NFP a namietanej nevymáhateľnosti uplatnenej pohľadávky žalobcu z dôvodu jej neprihlásenia do reštrukturalizačného konania žalovaného, keďže tieto žalobca vo svojej právnej argumentácii vzájomne prepája, hoci tieto uplatnené námietky je podľa žalovaného potrebné chápať jednotlivo. Moment vzniku práva na odstúpenie od Zmluvy o NFP, jeho prípadné premlčanie či jeho platnosť sú, pri posudzovaní námietky nevymáhateľnosti uplatnenej pohľadávky pre § 155 ods. 2 ZKR tak ako bola vznesená, právne irelevantné. Žalobca odstúpil od Zmluvy o NFP z dôvodu, ktorý je v ňom uvedený a tento dôvod bol u žalobcu prítomný už po dni 16.3.2011, čo znamená, že keď žalobca od Zmluvy o NFP odstúpil až dňa 17.3.2015, urobil tak v čase, kedy mu uplynula premlčacia doba pre realizáciu tohto práva. Žalobcom tvrdenú skutočnosť, že žalobca nemal voči žalovanému v čase povolenia reštrukturalizácie pohľadávku, čo mala potvrdiť aj správkyňa konkurznej podstaty, považoval žalovaný za zmätočné tvrdenie žalobcu pred odvolacím súdom, nakoľko: „a) žiadna správkyňa konkurznej podstaty také potvrdenie nevydala, ak by aj, rozhodujúce je právne posúdenie súdu v prípadnom incidenčnom konaní (žalovaný zrejme mal na mysli v tom čase reštrukturalizačnú nie konkurznú správkyňu žalovaného), b)v zásade platí, že do reštrukturalizácie sa prihlasujú pohľadávky, ktoré vznikli do začatia reštrukturalizačného konania (§ 120 ods. 2 ZKR), nie do povolenia reštrukturalizácie". Žalovaný uviedol, že sa ďalej pridržiava všetkých svojich argumentov, ktoré vyplývajú zo súdneho spisu. Záverom žiadal okresný súd, aby z dôvodu nutnosti odkonzultovať niektoré otázky s klientom mu poskytol dodatočnú lehotu 10 dní pre doplňujúce vyjadrenie.
25. Žalovaný ku svojmu vyjadreniu podal ešte doplňujúce vyjadrenie, v ktorom uviedol, že z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že sa snaží negovať účinky potvrdenia reštrukturalizačného plánu na jeho pohľadávku. „Podstatou reštrukturalizácie je zmena pohľadávok voči dlžníkovi, kedy reštrukturalizačný plán je akousi megazmluvou obsahujúcou nováciu všetkých pohľadávok voči dlžníkovi (§ 132 ods. 1 ZKR) a to aj tých, ktoré plán nespomína z dôvodu, že neboli prihlásené, alebo neboli v procese zisťovania prihlásených pohľadávok zistené, keďže tieto potvrdením plánu strácajú vymáhateľnosť (§ 155 ods.2 ZKR). V reštrukturalizácii neexistujú nedotknuté pohľadávky, okrem tých o ktorých to výslovne ustanoví reštrukturalizačný plán v zmysle § 137 ods. 3 ZKR (teda neexistuje kategória nedotknutých pohľadávok priamo zo zákona, ale len pohľadávok, ktoré reštrukturalizačný plán nemodifikuje, no musí to určiť samotný plán). V posudzovanom prípade však plán neurčil, že by pohľadávka žalobcu bola nedotknutá. Sám žalobca si bol vedomý potreby svoju pohľadávku prihlásiť, keďže svoju pohľadávku prihlásil a následne nebol úspešný pri jej zisťovaní, preto v zmysle § 155 ods.2 ZKR jeho pohľadávka stratila vymáhateľnosť." Ak sa vo svojom vyjadrení žalobca odvolával na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Sžsk 47/2017 z 25.4.2018, tak práve tento rozsudok možno tiež použiť na podporu výkladu zákona, ako ho robí žalovaný, keďže aj v tomto rozsudku najvyšší súd posudzoval zánik pohľadávky verejnoprávneho charakteru - penále vyrubené Sociálnou poisťovňou z pohľadávky, ktorá vznikla do začatia reštrukturalizácie a toto penále bolo vyrubené aj z časti pohľadávky, ktorej vymáhateľnosť zanikla potvrdením reštrukturalizačného plánu. Aj tu najvyšší súd konštatoval v súlade s názorom žalovaného, že potvrdením reštrukturalizačného plánu sa pohľadávka Sociálnej poisťovne modifikovala a bola vymáhateľná už len v časti uvedenej v pláne a len za nezaplatenie tejto časti pohľadávky je možné vyrubiť penále. Pre posúdenie účinkov reštrukturalizácie je potrebné rozdielne nazerať na pohľadávky verejnoprávneho charakteru a na pohľadávky súkromnoprávneho charakteru. Pohľadávky z titulu sankcií verejnoprávneho charakteru majúce základ v porušení povinnosti pred potvrdením reštrukturalizačného plánu možno vyrubiť aj po potvrdení reštrukturalizačného plánu. Pohľadávky súkromnoprávneho charakteru vznikajú už podpisom zmluvy a je potrebné ich celé (vrátane nesplatnej časti a eventuálnych sankcií) prihlásiť do reštrukturalizácie inak potvrdením plánu zanikne ich vymáhateľnosť. Pohľadávka „žalobcu je súkromnoprávneho charakteru (viď už skôr citované II. ÚS 219/2015 z 1.4.2015, ako aj NS SR sp.zn. 6Spž 1/2009 z 29.4.2010) a preto v dôsledku jej nezistenia v reštrukturalizácii potvrdením plánu zanikla jej vymáhateľnosť."
26. K doručeným vyjadreniam žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný vo vyjadreniach neuviedol žiadne nové významné skutočnosti oproti predošlým vyjadreniam v rámci podaného odvolania a prvostupňového konania. Vyjadrenia žalovaného tak nevyvrátili zistený skutkový a právny stav a v súlade s vykonanými dôkazmi tak naďalej platí, že napadnutý rozsudok okresného súdu je správny a zákonný. Žalovaný, podľa žalobcu, opätovne v rozpore s dôkazmi predloženými žalobcom tvrdil, že žalobca mohol od Zmluvy o poskytnutí NFP odstúpiť už po 16.03.2011, kedy došlo k pozastaveniu realizácie aktivít. Uvedené tvrdenie nemôže obstáť v nadväznosti na už poukázané akceptovanie pozastavenia realizácie aktivít listom žalobcu zo dňa 12.03.2012. Je právne irelevantné skúmať, či by bol žalobca oprávnený odstúpiť od Zmluvy o poskytnutí NFP pri pozastavení realizácie aktivít v roku 2011, nakoľko listom zo dňa 12.03.2012 oznámil žalovanému, že pozastavenie realizácie aktivít akceptuje. Vzhľadom na akceptáciu pozastavenia realizácie aktivít projektu by odstúpenie od Zmluvy o poskytnutí NFP z daného dôvodu bolo neplatné. „Žalovaný vo vyjadreniach poukazuje na neplatnosť právneho úkonu predĺženia premlčacej doby na 10 rokov a v rámci argumentácie poukazuje na uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 15CoE 147/2010. Krajský súd v Banskej Bystrici sa v uvedenom uznesení zaoberal platnosťou/neplatnosťou notárskej zápisnice o uznaní dlhu a súhlase povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, ktorá bola spísaná v rovnaký deň ako bola uzavretá zmluva o pôžičke alebo zmluva o úvere. Dané uznesenie ale vôbec nerieši otázku platnosti predĺženia premlčacej doby na 10 rokov. Navyše uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica nie je ani rozhodnutím, ktorým by mali byť súdy v právnom spore žalobcu a žalovaného viazané. Je ale potrebné poukázať, že predĺženie premlčacej doby na 10 rokov v obchodnoprávnych vzťahoch vyplýva priamo z právnych predpisov SR, konkrétne z § 401 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v účinnom znení, podľa ktorého ,,Strana, voči ktorej sa právo premlčuje, môže písomným vyhlásením druhej strane predĺžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane; celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť a] pred začiatkom plynutiu premlčacej doby". Ak žalovaný tvrdenie žalobcu, „že žalobca nemal voči žalovanému v čase povolenia reštrukturalizácie pohľadávku, ktorú by si mal prihlásiť do reštrukturalizácie, čo potvrdila aj správkyňa konkurznej podstaty", považoval za zmätočné, nakoľko dané potvrdenie nevydala žiadna správkyňa konkurznej podstaty, tak toto tvrdenie žalovaného bolo v rozpore s predloženými dôkazmi. Legislatívna terminológia nerozlišuje medzi pojmom správca konkurznej podstaty a reštrukturalizačný správa. Správcovia konkurznej podstaty vykonávajú činnosť v konkurznom konaní, reštrukturalizačnom konaní alebo konaní o oddlžení. Aj v rámci reštrukturalizačného konania tak vykonáva reštrukturalizáciu spoločnosti správca konkurznej podstaty.
27. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že ak žalovaný opätovne poukázal na to, že pohľadávka žalobcu mala zaniknúť schválením reštrukturalizačného plánu, tak s týmito tvrdeniami žalovaného nemožno súhlasiť, pričom platilo, že opačný názor, ako žalovaný mala správkyňa konkurznej podstaty a rovnako okresný súd. „Správkyňa konkurznej podstaty JUDr. Gabriela Bírošová konštatovala, že žalobca nemal v čase reštrukturalizácie žalovaného pohľadávku, ktorá by sa mala prihlásiť do reštrukturalizačného konania, nakoľko „veriteľ nepreukázal vznik nároku na zaplatenie zo Zmluvy o nenávratných finančných prostriedkoch a preto nevznikol mu nárok na ich vrátenie." Rovnako okresný súd sa s danou námietkou žalovaného vysporiadal dostačujúco, pričom v napadnutom rozsudku zdôraznil, že žalobcovi vznikla pohľadávka až viac ako 2 roky po skončení reštrukturalizácie a v čase reštrukturalizácie žalobca nemal voči žalovanému pohľadávku a ani nemohol vedieť, že pohľadávka mu vznikne o 2 roky neskôr. Žalovaný sa snažil odvrátiť následky svojho nekonania a svoje nekonanie sa snažil ospravedlniť reštrukturalizáciou, ktorá úspešne prebehla. Reštrukturalizácia ako právny inštitút znamená, že subjekt v reštrukturalizácii sa za splnenia zákonnom stanovených predpokladov zbaví časti dlhov, ktoré mal v čase reštrukturalizácie. Už sám o sebe tak inštitút reštrukturalizácie zjavne zvýhodňuje dlžníka na úkor veriteľov. Daný inštitút je zákonný, to ale nemôže viesť k záveru, že ak subjekt po skončení reštrukturalizácie pokračuje v podnikateľskej činnosti, tak ho to zbavuje povinnosti riadne si plniť zmluvné povinnosti, ktoré má takýto subjekt z existujúcich zmluvných vzťahov. Právny názor žalovaného by bol zjavným zneužitím práva, ktoré v právnom systéme nemá žiadny právny základ. Žalovaný na základe existujúceho zmluvného vzťahu so žalobcom mal zmluvu naďalej plniť, nakoľko Zmluva o poskytnutí NFP bola v platnosti aj po skončení reštrukturalizácie. Žalobca tak po skončení reštrukturalizácie konal v súlade s platnou Zmluvou o poskytnutí NFP, keď využil inštitút odstúpenia od zmluvy ako následok toho, že žalovaný nezrealizoval projekt riadne a včas do 31.12.2015. Ak by žalobca napriek nezrealizovaniu projektu neodstúpil od Zmluvy o poskytnutí NFP a ponechal by tak žalovanému nenávratný finančný príspevok, na ktorý mu v dôsledku neplnenia si zmluvných povinností nevznikol nárok, takéto konanie žalobcu by bolo v rozpore so zásadou riadneho finančného riadenia
programu, ktorá žalobcovi vyplýva z čl. 60 Nariadenia Rady (ES) č. 1083/2006 z 11. júla 2006, ktorým sa ustanovujú všeobecné ustanovenia o Európskom fonde regionálneho rozvoja, Európskom sociálnom fonde a Kohéznom fonde a ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1260/1999.
28. K doručenému vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že v bode 1 vyjadrenia žalobcu zo dňa 1.7.2019 žalobca súdu predkladá „svoju subjektívnu hypotetickú úvahu o neplatnosti prípadného odstúpenia od Zmluvy o NFP a tvrdí, že právo odstúpenie od Zmluvy nevzniklo už po 16.3.2011, kedy došlo k pozastaveniu realizácie aktivít. Akceptovanie pozastavenia realizácie aktivít listom žalobcu zo dňa 12.3.2012 totiž to nemá žiadny (zmluvný či zákonný) vplyv na začatie plynutia premlčanej doby u práva na odstúpenie od Zmluvy o NFP. Žalobca teda bol oprávnený odstúpiť od Zmluvy o NFP ešte v roku 2011 a tým, že toto svoje subjektívne právo včas nerealizoval, sa žalobcovi toto právo premlčalo." Žalovaný teda zotrval na svojom tvrdení o premlčaní nároku žalobcu na odstúpenie od Zmluvy o NFP. Tvrdenia žalobcu o nepremlčaní práva žalobcu na odstúpenie od Zmluvy o NFP, nemali oporu v zákone či Zmluve o NFP a „ide o číro hypotetické úvahy žalobcu", ktorý tvrdí, že premlčacia doba práva na odstúpenie od Zmluvy o NFP mu vlastne ani nezačala plynúť. „S pozastavením realizácie aktivít projektu zákon ani Zmluva o NFP nespája vznik alebo nevznik práva na odstúpenie od zmluvy, spočívanie premlčacej doby práva na odstúpenie od zmluvy a ani neplatnosť prípadného odstúpenia od zmluvy vykonaného v takomto období. Úvaha žalobcu o neplatnosti prípadného odstúpenia od zmluvy nemá oporu v zákone a ani v Zmluve o NFP." „Za dôležitý fakt však považujeme, že žalobca pripúšťa, že by bol oprávnený odstúpiť od Zmluvy o poskytnutí NFP z dôvodu pozastavenia realizácie aktivít projektu, ak by pozastavenie realizácie aktivít projektu bolo podstatným porušením Zmluvy o NFP. Týmto sa však súdu prvého stupňa vôbec nezaoberal." „Žalobca súdu zreteľne neozrejmil, prečo by pozastavenie realizácie aktivít projektu, nebolo podľa jeho názoru, podstatným porušením Zmluvy o NFP, keď už od počiatku bolo zrejmé, že projekt nebude možné pre objektívne prekážky realizovať. Z vyjadrenia žalobcu vôbec nie je zrejmé, prečo mu jeho právo na odstúpenie od zmluvy o NFP malo vzniknúť až dňa 1.1.2016 a nie už skôr. Žalobca žiadnym spôsobom nenegoval indíce, ktoré opísal žalovaný v podanom odvolaní, na základe ktorých vzniklo žalobcovi právo, odstúpiť od Zmluvy o NFP, už oveľa skôr ako tvrdí." „Súd predsa jasne skutkovo ustáli, že už dňa 16.3.2011 vedel žalobca o problémoch s celkovým splnením zmluvy žalovaným a potom tu nastal proces reštrukturalizácie a jej priebeh, ďalej správanie sa nielen žalovaného, ale aj objektívne okolnosti, že predmet zmluvy morálne zastaral, a že splnenie zmluvy pod tzv. významnou okolnosťou „rébus si stantibus" nebude ani teehnicko-ekonomicky splniteľné, tak to všetko boli v súhrne dostatočné indície, ktoré dával možnosť odstúpiť od zmluvy. A hoci spomínaný deň 31.12.2015 bol úplne hraničný a konečný termín trvania zmluvného vzťahu, vôbec to neznamená, že až od 1.1.2016 mohol prvýkrát odstúpiť žalobca od zmluvy. Pritom tu boli viaceré signály, či už priame od žalovaného, či spomínané vonkajšie faktory, že zmluva nebude splnená a o tomto vedel žalovaný oveľa skôr. Sám súd 1. inštancie parafrázuje vyjadrenie žalobcu, že svoje oprávnenie na odstúpenie od zmluvy mohol využiť kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu, ak tu boli skutočnosti dané k tomu, aby využil toto oprávnenie... (bod 22.). Zároveň nemožno klásť žalovanému na ťarchu a ani nemôže za to, že žalobca nekontroloval plnenie zmluvy cca 5 rokov. Žalobca pristupoval v danom smere k Zmluve o NFP laxné, neaktívne a nedbanlivostne. Navyše koncepcia zmluvy vykazuje znaky tzv. zmluvy fixnej podľa 349 ods. 3 Obch. zák., čo by znamenalo, že zmluva sama osobe jej nesplnením zanikla omeškaním žalovaného, a to oveľa skôr ako 31.12,2015! V zásade na takéto prípady pamätalo svojím znením ust. § 348 ods. 1 Obch. zák., podľa ktorého ohľadne povinnosti, ktorá sa má splniť v budúcnosti (podľa súdu najneskôr 31.12.2015), možno od zmluvy odstúpiť, keď zo správania povinnej strany (notifikácia 16.3.2011, neplnenie opatrení... alebo z iných okolností (reštrukturalizácia...) nepochybne vyplýva ešte pred časom na splnenie povinnosti (zase najneskôr 31.12.2015), že táto povinnosť bude porušená podstatným spôsobom a povinná strana neposkytne dostatočnú zábezpeku (čo sa nestalo). Teda bolo na objektívnom posúdení súdu, kedy už počas trvania zmluvného vzťahu nastali okolnosti odôvodňujúce právo na realizáciu a nie na subjektívnom rozhodnutí oprávneného odstúpiť, a kedy sa tak rozhodne urobiť. Podľa žalovaného tomu tak bolo už po dni 16.3.2011, kedy nastala primárna právna skutočnosť zakladajúca odstúpenie od zmluvy, pričom následný vývoj udalostí, najmä povolená reštrukturalizácia, ďalšie neplnenie zmluvy a pod., už len posilovali tú udalosť, ktorá po 16.3.2011 prvýkrát spustila plynutie premlčacej doby na odstúpenie od zmluvy. Navyše aj laxnosť žalobcu kontrolovať jej plnenie viedli, že nechal takto plynúť premlčaciu dobu na realizáciu odstúpenia od zmluvy až do dňa 17.3.2015, kedy mu uplynula, a teda úkon z 26.10.2016 bol už premlčaný (ak odhliadneme, že pre fíxnosť zmluvy už nebolo od čoho odstupovať), čiže nijako nemohol navodiť vznik pohľadávky na vrátenie nenávratného príspevku. Napokon čisto gramatickým výkladom dospejeme že žaloba o vrátenie nenávratného príspevku je logický „oxymoron". Toto však v právnom význame možno
interpretovať aj tak, že na takého prípady vopred nemožno aplikovať ust. § 351 Obch. zák. a z podstaty tohto vzťahu je zrejmé, že rizikom nesplnenia zmluvy bol zaťažený len žalobca. K čl. 5 ods. 5.3 Zmluvy o NFP je potrebné uviesť, že právo žalobcu na odstúpenie od Zmluvy o NFP sa netýka nároku žalobcu na vrátenie poskytnutého NFP ako to má na mysli č. 5.3 Zmluvy o NFP, ale iba takýto prípadný nárok žalobcu môže zakladať, (t.j mu predchádza). Predĺženie premlčacej doby pred jej samotným vznikom je zároveň absolútne neplatným právny úkonom, keďže by došlo k uznaniu práva, ktoré by v čase uznania ešte nevzniklo resp. neexistovalo, (podobne odkazujem na judikatúru vo vzťahu k uznaniu neexistujúceho dlhu - uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 15CoE 147/2010). Ust. § 401 ObZ, na ktoré žalobca poukazuje, nie je možné v danom prípade vôbec aplikovať a žalobca vo svojom vyjadrení ani neuvádza v súvislosti s akým hmotnoprávnym úkonom na uvedené zákonné ustanovenie poukazuje. Je pravdou, ako tvrdí žalobca, v bode 4 svojho vyjadrenia zo dňa 1,7.2019, že Okresný súd Žilina ustálil, že pohľadávka žalobcu vznikla viac ako 2 roky po skončení reštrukturalizácie žalovaného, avšak uvedené žalovaný považuje za zjavné nesprávne právne posúdenie veci Okresným súdom Žilina, čo oblo dôvodom na podanie odvolania, v ktorom bolo jasne a zreteľné vysvetlené, prečo predmetný právny názor súdu neobstojí. Zvýraznená úvaha žalobcu v 4 odseku od konca vyjadrenia zo dňa 1.7.2019 opäť len potvrdzuje, že žalobcovi nie je dostatočné známy proces reštrukturalizácie a jeho právne následky. Žalobca vo svojom vyjadrení v podstate neuviedol žiadne nové argumenty, ktorým by bolo potrebné sa osobitne vyjadrovať nad mierku, akou to už žalobca doposiaľ vykonal, prostredníctvom svojich podaní vrátane tohto vyjadrenia, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a ktorých sa ďalej pridržiava." Žalovaný navrhol, aby odvolací súd podľa § 388 CSP napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne.
29. Žalovaný doručil do spisového materiálu v štádiu, keď vec bola predložená krajskému súdu podanie s uvedením: „V predmetnej právnej veci žalobca v prílohe s poukazom na ust. § 366 písm. d) CSP predkladá právne stanovisko Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktoré nám bolo doručené dňa 10.3.2020 a priamo súvisí s predmetnou vecou. Uvedené je predložené na podporu podaného odvolania žalobcu". Uvedené právne Stanovisko sa nachádza v spisovom materiáli na č.l. 560-568 spisu, a tiež sa uvádza, že uvedené „Na základe objednávky Advokátskej kancelárie JUDr. Danica Birošová, s.r.o., so sídlom: Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837857 (ďalej aj len „Objednávateľ"), je našou úlohou poskytnúť nezávislé právne stanovisko a odborné vyjadrenie k otázke momentu vzniku pohľadávky (ďalej len „žalovaná pohľadávka"), ktorá je predmetom sporu vedenom na Okresnom súde Žilina, pod sp.zn. 18Cb/150/2018, medzi žalobcom: Slovenská republiky - Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, Mlynské Nivy 44/a, 827 15 Bratislava 212, IČO: 00 686 832 (ďalej ako „Ministerstvo) a žalovaným: EMTEST, a.s., Bánovská cesta 7, 010 01 Žilina, IČO: 36 427 101 (ďalej ako „Dlžník") a v závislosti od tohto ustálenia posúdenia vymáhateľnosti, resp. nevymáhateľnosti tejto pohľadávky v zmysle ust. § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR")", ku ktorému pripojil „PRÁVNE STANOVISKO".
30. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 CSP bol napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdený ako vo výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
31. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/206/2019-575 zo dňa 13.7.2020 s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu požiadal o oznámenie termínu verejného vyhlásenia rozsudku (č.l. 551 spisu), z ktorého dôvodu mu odvolací súd podaním na čl. 576 spisu v spojení s čl. 577 spisu oznámil termín verejného vyhlásenia rozsudku.
32. Na základe odvolania žalovaného bolo zrejmé, že základnými odvolacími dôvodmi boli námietky v zistení skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci a v nevykonaní navrhnutých dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. e), f), h) CSP).
33. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo
podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
34. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
35. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
36. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
37. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 CSP), krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalovaným. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov účastníkov dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým bolo žalobe vyhovené a náhrada trov konania bola priznaná žalobcovi a stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 170/2005, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP (do 30.06.2016 cez § 219 ods. 2 OSP) na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
38. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalovaný vymedzil v písomne podanom odvolaní zo dňa 18.1.2019 (č.l. 397 spisu) a jeho doplnení zo dňa 21.1.2019 (č.l. 413 spisu) v podaní právneho zástupcu žalovaného (ďalej už aj len „odvolanie") a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci, podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalovaným.
39. Vo vzťahu k odvolaniu žalovaného, odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesným oprávneniami ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 sp.zn. II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 sp.zn. II. ÚS 132/02, sp.zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
40. Po vykonaní odvolacieho prieskumu, vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalovaného, že napadnutý rozsudok trpí vadou nedostatočnosti dôvodov, krajský súd konštatuje, že napadnutý rozsudok okresného súdu (po vykonaní odvolacieho prieskumu) v rovine odôvodnenia je koherentný so zákonnou úpravou a je z neho zrejmé, že okresný súd poskytol odpoveď na všetky kľúčové otázky sporu, a preto nebol priestor pre krajský súd na iný záver, ktorý bol samozrejme limitovaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného, než aby napadnutý rozsudok okresného súdu v odvolacom konaní, ako vecne správne rozhodnutie, napriek odvolacím námietkam žalovaného, potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. „Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP") vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998) (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 345/2012-30 zo dňa 26.11.2012).
41. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
42. Odvolací súd sa s odkazom na vyššie citovanú právnu úpravu nemohol zaoberať novotami, ktoré v rámci prostriedkov procesnej obrany žalovaný ako odvolateľ nepoužil v konaní pred súdom prvej inštancie, tak ako ich formuloval v podanom odvolaní. Išlo o jeho argumentáciu, že „ koncepcia zmluvy vykazuje znaky tzv. zmluvy fixnej podľa 349 ods. 3 Obeh. zák., čo by znamenalo, že zmluva sama osobe jej nesplnením zanikla omeškaním žalovaného, a to oveľa skôr ako 31.12.2015", „....že rizikom nesplnenia zmluvy bol zaťažený len žalobca„ „Podľa žalovaného tomu tak bolo už po dni 16.3.2011, kedy nastala primárna právna skutočnosť zakladajúca odstúpenie od zmluvy, pričom následný vývoj udalostí, najmä povolená reštrukturalizácia, ďalšie neplnenie zmluvy a pod., už len posilovali tú udalosť, ktorá po 16.3.2011 prvýkrát spustila plynutie premlčacej doby na odstúpenie od zmluvy", „že už 16.3.2011 vedel žalobca o problémoch s celkovým splnením zmluvy žalovaným a potom tu nastal proces reštrukturalizácie a jej priebeh, ďalej správanie sa nielen žalovaného, ale aj objektívne okolnosti, že predmet zmluvy morálne zastaral, a že splnenie zmluvy pod tzv. významnou okolnosťou „rébus si stantibus" nebude ani technicko-ekonomicky splniteľné, tak to všetko boli v súhrne dostatočné indície, ktoré dával možnosť odstúpiť od zmluvy. A hoci spomínaný deň 31.12.2015 bol úplne hraničný a konečný termín trvania zmluvného vzťahu, vôbec to neznamená, že až od 1.1.2016 mohol prvýkrát odstúpiť žalobca od zmluvy", „Už v čase začatia reštrukturalizácie boli dané niektoré dôvody pre odstúpenie od zmluvy žalobcom, jeho nečinnosť mu nemôže byť na prospech." Uvedené argumenty žalovaného zostali bez relevantného vplyvu na rozhodnutie v odvolacom konaní ovládanom systémom neúplnej apelácie. V tomto smere odvolací súd poukazuje i na splnenú poučovaciu povinnosť okresného súdu v zmysle § 153 CSP (č.l. 121, 122, 123, 123 rub spisu), pričom žalovaný netvrdil ani nepreukázal v rámci podaného odvolania, že by v štádiu konania pred súdom prvej inštancie nové skutočnosti a nové dôkazy týkajúce sa uvedenej novej argumentácie, nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Predmetná argumentácia sa pritom netýkala len roviny právneho posúdenia veci, keďže výrazne zasahovala aj do roviny skutkovej. Pre krajský súd tak nebol vytvorený priestor, aby v rámci žalovaným vyvolaného odvolacieho konania preskúmaval tieto žalovaným novo tvrdené prostriedky procesnej obrany. Krajský súd v tejto súvislosti primerane poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/174/2005.
43. K rozsahu odvolacích dôvodov žalovaného je potrebné dodať, že tieto nie je možné vnímať len v odvolacích dôvodoch právneho posúdenia, prípadne nesprávneho právneho posúdenia veci tak, ako odvolací dôvod vyjadril žalovaný v odvolaní, poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keďže tomuto odvolaciemu dôvodu predchádzali skutkové okolnosti a ich vyjadrenie, ku ktorým pristúpil žalovaný cez novoty v odvolacom konaní až v ním podanom odvolaní, preto za aplikácie § 366 CSP pri nepreukázaní žiadneho z dôvodov pod písmenom a) až d), nebolo možné k nim zo strany krajského súdu prihliadať. Táto odvolacia právna vec nebola len tak, ako to zúžil žalovaný v odvolaní otázkou správneho alebo nesprávneho právneho posúdenia veci, ale bola otázkou primárne v potrebe vyjadrenia skutkových okolností, cez ktoré potom bolo možné pristúpiť k ich právnemu hodnoteniu. Ak k poskytnutiu tvrdenia týchto skutkových okolností žalovaný nepristúpi v konaní pred súdom prvej inštancie, ale až v rámci odvolacieho konania, ktoré následne aj právne zhodnocoval, tak potom išlo o procesnoprávnu situáciu novôt, uplatnených až v odvolacom konaní, ktoré tým nevytvorili relevantnosť odvolacích dôvodov
žalovaného. Krajský súd zvýrazňuje, že najskôr bolo potrebné vyjadriť skutkové tvrdenia (vo vzťahu k novotám) žalovaným, k čomu pred okresným súdom nedošlo a až následne po ich vyjadrení bolo možné ich podrobiť právnemu posúdeniu, preto v danej sporovej veci nešlo len o vyhodnotenie správneho alebo nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže tomuto predchádzalo povinné skutkové tvrdenie žalovaného, ku ktorému pred súdom prvej inštancie nedošlo.
44. V odvolaní žalovaný namietal, že „...nedostal odpoveď na svoju námietku nevymáhateľnosti žalovanej pohľadávky. Súd sa teda touto námietkou žalovaného vôbec nezaoberal". Uvedenú odvolaciu námietku nemohol vyhodnotiť odvolací súd ako relevantnú vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu, a to najmä na bod 30. a 31., pričom po vykonaní odvolacieho prieskumu v rozsahu tejto odvolacej námietky odvolací súd cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP odkazuje na dostatočné odôvodnenie prijatých záverov okresným súdom v tejto rovine. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie, ale o rozhodnutie, s ktorého závermi, a to tak skutkovými ako aj právnymi, sa odvolateľ nestotožnil. Polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym posúdením sporu súdom prvej inštancie, pokiaľ sú dostatočne dodržané zákonné limity preskúmateľnosti a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
45. Žalovaný v odvolaní uviedol, že „už po dni 16.3.2011, kedy nastala primárna právna skutočnosť zakladajúca odstúpenie od zmluvy, pričom následný vývoj udalostí, najmä povolená reštrukturalizácia, ďalšie neplnenie zmluvy a pod., už len posilovali tú udalosť, ktorá po 16.3.2011 prvýkrát spustila plynutie premlčacej doby na odstúpenie od zmluvy", „Pritom tu boli viaceré signály, či už priame od žalovaného, či spomínané vonkajšie faktory, že zmluva nebude splnená a o tomto vedel žalovaný oveľa skôr. Sám súd 1. inštancie parafrázuje vyjadrenie žalobcu, že svoje oprávnenie na odstúpenie od zmluvy mohol využiť kedykoľvek počas trvania zmluvného vzťahu, ak tu boli skutočnosti dané k tomu, aby využil toto oprávnenie... (bod 22.)", „že už 16.3.2011 vedel žalobca o problémoch s celkovým splnením zmluvy žalovaným a potom tu nastal proces reštrukturalizácie a jej priebeh, ďalej správanie sa nielen žalovaného, ale aj objektívne okolnosti, že predmet zmluvy morálne zastaral, a že splnenie zmluvy pod tzv. významnou okolnosťou „rébus si stantibus" nebude ani technicko-ekonomicky splniteľné, tak to všetko boli v súhrne dostatočné indície, ktoré dával možnosť odstúpiť od zmluvy. A hoci spomínaný deň 31.12.2015 bol úplne hraničný a konečný termín trvania zmluvného vzťahu, vôbec to neznamená, že až od 1.1.2016 mohol prvýkrát odstúpiť žalobca od zmluvy." V súvislosti s touto argumentáciou žalovaného (ktorá síce bola v niektorých častiach posúdená ako novoty v bode 42. tohto rozhodnutia odvolacieho súdu) odvolací súd pre odstránenie akýchkoľvek pochybností uvádza, že neuniklo jeho pozornosti, že vo svojom vyjadrení zo dňa 25.7.2018 žalovaný uviedol, že „Ako už žalovaný vyššie v tomto vyjadrení naznačil, podľa čl. 8 ods. 2 VZP k Zmluve je prijímateľ t.j. žalovaný oprávnený pozastaviť realizáciu aktivít Projektu, ak realizácií Projektu bráni Okolnosť vylučujúca zodpovednosť, a to po dobu trvania týchto okolností. Doba realizácie aktivít Projektu sa tým automaticky predĺži o čas trvania Okolností vylučujúcej zodpovednosť pod podmienkou uvedenou v č. 6.3 písm. a) nie však dlhšie, ako je stanovené obdobie oprávnenosti podľa Právnych predpisov EÚ, t.j. do 31.12.2015. Podľa názoru žalovaného, v tomto prípade nie je možné zmluvne ohraničiť dobru trvania Okolnosti vylučujúc zodpovednosť, nakoľko nie je vylúčené, že v budúcnosti dôjde k zániku okolnosti vylučujúcej zodpovednosť, čím odpadne prekážka plnenia Zmluvy zo strany žalovaného" (č.l. 135 spisu) a „Žalovaný nemohol sa dostať do omeškania s plnením Zmluvy, keď na jeho strane existovali Okolnosti vylučujúce zodpovednosť, teda žalovaný keďže nebol v omeškaní, nemohol ani podstatne porušiť Zmluvy a VZP" (č.l. 135 spisu). Ak teda samotný žalovaný uviedol, že nebol v omeškaní a doba realizácie aktivít sa mala automaticky predĺžiť podľa Právnych predpisov EÚ do 31.12.2015, tak potom vyššie citovaná odvolacia argumentácia žalovaného vo vzťahu k jeho tvrdeniam v prvoinštančnom konaní nemohla byť vyhodnotená ako presvedčivá a taká, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov prijatých okresným súdom, keď samotný žalovaný nepripúšťal k dátumu svojho vyjadrenia, teda ku dňu 25.7.2018, že by zmluva ním nemala byť splnená (v odvolaní však tvrdil, že žalobcovi malo byť zrejmé už 16.3.2011, že zmluva nebude žalovaným splnená) a neplatnosť odstúpenia žalobcom od zmluvy odvodzoval od toho, že žalovaný je oprávnený pozastaviť realizáciu aktivít Projektu, ak realizácii bráni okolnosť vylučujúca zodpovednosť, a to po dobu trvania týchto okolností a tiež tvrdil, že doba realizácie aktivít Projektu sa tým automaticky predĺži o čas trvania okolností vylučujúcej zodpovednosť pod podmienkou uvedenou v č. 6.3 písm. a/ nie však dlhšie, ako je stanovené obdobie oprávnenosti podľa právnych predpisov EÚ, t.j. do 31.12.2015 (v odvolaní však tvrdil „že predmet zmluvy morálne zastaral, a že splnenie zmluvy pod tzv. významnou okolnosťou „rébus si stantibus" nebude ani technicko-ekonomicky splniteľné, tak to všetko boli v súhrne dostatočné indície,
ktoré dávali možnosť odstúpiť od zmluvy"). Vzhľadom na uvedené tvrdenia žalovaného, ktoré nie sú konzistentné s ohľadom na vyššie ozrejmené rozpory, a to v závislosti od štádia súdneho konania, odvolací súd nevidel priestor na to, aby tvrdenia žalovaného, v zmysle ktorých žalobca mal povinnosť - dôvody odstúpiť od Zmluvy skôr ako učinil, vyhodnotil ako presvedčivé, ak samotný žalovaný k dátumu svojho vyjadrenia 25.7.2018 (teda v čase začatia súdneho konania) dôvody pre prípadné odstúpenie od Zmluvy nekonštatoval. V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že pod dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obo/52/2010 z 24. júna 2010). Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu v konaní. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného (pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 Cdo 81/2010 z 31. mája 2010).
46. V posudzovanom prípade bolo podstatné, vo vzťahu k obrane žalovaného vyhodnotenie (ne)relevantnosti tvrdenia žalobcu, že k splneniu všetkých Zmluvou medzi stranami dohodnutých podmienok pre odstúpenie od zmluvy došlo. Toto poskytnuté tvrdenie žalobca v dokazovaní preukázal, a preto pokiaľ žalovaný v rámci svojej obrany proti žalobe tvrdil v konaní opak, bolo skutočne jeho dôkaznou povinnosťou dôvodnosť uplatneného nároku žalobcu vyvrátiť. V tomto smere nešlo o procesné pochybenie okresného súdu v procese dokazovania a jeho vyhodnocovania, ani o nesprávne hodnotenie dôkazného bremena. Určujúce boli podmienky Zmluvy, o ktorých žalovaný nepochybne od jej uzavretia vedel, na ktoré pristúpil, preto nemohli byť dôvodné jeho tvrdenia o presune dôkazného bremena a zodpovednosti na žalobcu, ak žalovaný tvrdí, že „Zároveň nemožno klásť žalovanému na ťarchu a ani nemôže za to, že žalobca nekontroloval plnenie zmluvy cca 5 rokov.", „Navyše aj laxnosť žalobcu kontrolovať jej plnenie viedli, že nechal takto plynúť premlčaciu dobu na realizáciu odstúpenia od zmluvy až do dňa 17.3.2015", „Toto však v právnom význame možno interpretovať aj tak, že na takého prípady vopred nemožno aplikovať ust. § 351 Obch. zák. a z podstaty tohto vzťahuje zrejmé, že rizikom nesplnenia zmluvy bol zaťažený len žalobca." Uvedená argumentácia síce bola odvolacím súdom vyhodnotená čiastočne ako novoty v bode 42. tohto rozhodnutia, avšak odvolací súd pre odstránenie pochybností a úplnosť sa k nej vyjadril. K uvedenému sa žiada na tomto mieste pre komplexnosť posúdenia dodať podľa odvolacieho súdu, že žalovaný o svojej obrane poukazoval na správanie žalobcu, pričom však opomína, napriek tomu, že v odvolaní uviedol, že „Žalovaný dopĺňa, že súvisiaci § 488 OZ znie: „Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok" a naň nadväzuje § 489 OZ, ktorý definuje z čoho vznikajú záväzky („z právnych úkonov, najmä zo zmlúv..."). Právo na plnenie žalobcovi v súkromnoprávnom vzťahu so žalovaným vzniklo už podpisom zmluvy, kedy sa aj v zmysle hore citovaného nálezu ústavného súdu vzťah žalobcu a žalovaného zmenil z verejnoprávneho na súkromnoprávny" (č.l. 400 spisu), že teda aj jemu vznikli nielen práva zo záväzkového vzťahu, na základe ktorého predsa prijal plnenie od žalobcu (čo v konaní nebolo sporné, tak ako bolo uvedené napr. vo vyjadrení žalovaného zo dňa 25.7.2018), ale i tomu korešpondujúce povinnosti, ku ktorým sa nevyjadril, pričom celú ťarchu podstaty tohto sporu prenášal na žalobcu.
47. Ak žalovaný tvrdil v odvolaní, že „...Už v čase začatia reštrukturalizácie boli dané niektoré dôvody pre odstúpenie od zmluvy žalobcom, jeho nečinnosť mu nemôže byť na prospech", a tiež, že „...Vo vzťahu k účinkom ukončenej reštrukturalizácie žalovaného na pohľadávku žalobcu je odôvodnenie rozsudku vnútorne rozporné. V bode 26. súd uvádza, že právny dôvod odstúpenia nastal až po skončení reštrukturalizácie, v bode 29. v tretej vete je uvedené, že pre odstúpenie boli dané viaceré dôvody, pričom niektoré z nich nastali aj pred reštrukturalizáciou. Súd teda v konaní zistil a v rozsudku potvrdil, že
žalobca mohol od zmluvy odstúpiť už pred reštrukturalizáciou - inými slovami -právo odstúpiť od zmluvy vzniklo žalobcovi už pred reštrukturalizáciou žalovaného", „keď pohľadávka žalobcu bola prihlásená do reštrukturalizácie žalovaného, pohľadávka bola popretá a nebola podaná incidenčná žaloba. Všetko čo sa ohľadne pohľadávky žalobcu udialo (odstúpenie od zmluvy) po potvrdení reštrukturalizačného plánu žalovaného už nemohlo mať žiaden vplyv na zánik vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu v zmysle § 155ods. 2 ZKR", tak po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že ani túto odvolaciu argumentáciu nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu, s ktorými sa cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP stotožnil. V rovine týchto svojich záverov odvolací súd poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu a zvýrazňuje závery okresného súdu, s ktorými sa stotožnil a v zmysle ktorých okresný súd dospel k záveru, že nárok žalobcu je opodstatnený, keďže posúdil, že došlo k platnému odstúpeniu od Zmluvy na základe zistení kontroly z 28.09.2015, kedy žalobca hodnoverným spôsobom zistil porušenie Zmluvy zo strany žalovaného. V dôsledku toho odstúpil od Zmluvy a žiadal vrátenie nenávratného finančného príspevku. Ak vzhľadom na podanie žaloby dňa 14.05.2018, potom okresný súd po vznesení námietky premlčania žalovaným posúdil, že nárok žalobcu nie je premlčaný a ani právo odstúpiť od zmluvy nie je premlčané, keďže žalobca od Zmluvy odstúpil listom zo dňa 19.10.2016 doručeným dňa 26.10.2016 po zistení porušenia Zmluvy kontrolou vykonanou dňa 28.09.2016, pričom projekt bol žalovaný povinný ukončiť do 31.12.2015, tak žalobca odstúpil od Zmluvy pred uplynutím premlčacej lehoty. Žalobcovi vznikol nárok na vrátenie nenávratného finančného príspevku až dňom odstúpenia od zmluvy a žiadosťou na jeho vrátenie, a to v zmysle platných právnych predpisov a zmluvných dojednaní. Ak okresný súd s poukazom § 155 ods. 2 ZKR konštatoval v bode 31 napadnutého rozsudku, že zanikla iba možnosť vymáhania pohľadávky, ktoré neboli riadne a včas prihlásené, pričom zdôraznil, „že žalobcovi však vznikla pohľadávka až viac ako 2 roky po skončení reštrukturalizácie a taktiež ani v čase skončenia reštrukturalizácie voči žalovanému nemal pohľadávku a nemohol vedieť, že pohľadávka mu vznikne o 2 roky neskôr. Pohľadávka vznikla až odstúpením od zmluvy, pričom dôvod odstúpenia bol zistený vykonanou kontrolou dňa 28.09.2016. Pohľadávka žalobcu nevznikla poskytnutím nenávratného finančného príspevku, ale vznikla až v dôsledku odstúpenia od zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku", tak na správnosť týchto záverov okresného súdu potom nemohli mať vplyv tvrdenia žalovaného „Podľa žalovaného tomu tak bolo už po dni 16.3.2011, kedy nastala primárna právna skutočnosť zakladajúca odstúpenie od zmluvy, pričom následný vývoj udalostí, najmä povolená reštrukturalizácia, ďalšie neplnenie zmluvy a pod., už len posilovali tú udalosť, ktorá po 16.3.2011 prvýkrát spustila plynutie premlčacej doby na odstúpenie od zmluvy." V tomto smere a v rovine svojich záverov odvolací súd poukazuje na postuláty, z ktorých vychádzal a v zmysle ktorých „...Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Ide o zásadu totožnosti, ktorá vyžaduje, aby sa v určitej úvahe zachovával rovnaký význam použitých výrazov, zásadu vylúčeného sporu, ktorá vyžaduje, že v tom istom čase a za tých istých podmienok nemôže zároveň platiť nejaké tvrdenie a jeho protiklad, zásadu vylúčenia tretieho, podľa ktorej z dvoch protikladných tvrdení musí byť jedno pravdivé, a zásadu dostatočného dôvodu, ktorá vyžaduje, aby každé pravdivé tvrdenie bolo dostatočne odôvodnené" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6 M Cdo 1/2010).
48. Za relevantné teda považoval odvolací súd tie dôvody rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie vyjadril v písomne vyhotovenom rozsudku a ktoré tvorili preskúmateľný základ prejednania a rozhodnutia sporu v odvolacom konaní. Na dôvažok odvolací súd primerane poukazuje aj na judikát R č. 39/1993, podľa ktorého podmienka prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nie je splnená v prípade, že sa účastníkovi odňala možnosť konať pred súdom len pre časť konania do takej miery, že účastník následne mohol uplatniť svoje vplyv na výsledok konania napr. tým, že mohol podať proti rozsudku, ktorý mu bol riadne doručený, odvolanie.
49. K námietkam žalovaného v rovine nevypočutia svedkov okresným súdom, krajský súd zdôrazňuje, že súd v konaní nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že „Súd ďalšie dôkazy nevykonal z vyššie uvedených dôvodov s prihliadnutím na § 153 CSP a s poukazom na zásadu hospodárnosti a efektívnosti, keďže žalovaný navrhoval vypočuť zamestnancov žalovaného a štat. zástupcov ohľadom nutnosti pripojenia do systému, avšak z ničoho nevyplýva, ani zo žiadneho zmluvného dojednania nutnosť pre riadne ukončenie projektu a taktiež z ničoho nevyplývalo, že navrhované výsluchy osôb uvedenú skutočnosť potvrdia ako odborne spôsobilé osoby na to, pričom žalovaný ich účasť nezabezpečil a št. zástupcovia sa na pojednávanie nedostavili bez uvedenia dôvodu",
ku ktorým záverom však žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne konkrétne námietky. Odvolací súd potom uvádza, že posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 185 ods. 1 CSP) a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania v zmysle § 420 písm. f) CSP, lebo to nemožno považovať za znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení (obdobne R 125/1999, R 6/2000, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo 22/2017 z 19. decembra 2017). Odvolací súd akcentuje, že to, že súd prvej inštancie dokazovanie neviedol a nevyhodnocoval podľa predstáv žalovaného, neznamená vo svojom dôsledku procesnoprávne porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Je tomu tak preto, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Vo vzťahu k námietke odvolateľa, že okresný súd nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, čo by podľa odvolacieho súdu mohlo mať za následok zásah do odvolateľovho práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd považuje za potrebné poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, ktorý zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, avšak neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené. Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Tak ako už odvolací súd uviedol, z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).
50. Len pre úplnosť, pokiaľ žalovaný vo svojom vyjadrení (č.l. 460 spisu teda po uplynutí odvolacej lehoty) uviedol, že „Predĺženie premlčacej doby pred jej samotným vznikom je zároveň absolútne neplatným právny úkonom, keďže by došlo k uznaniu práva, ktoré by v čase uznania ešte nevzniklo resp. neexistovalo, (podobne odkazujem na judikatúru vo vzťahu k uznaniu neexistujúceho dlhu - uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 15CoE 147/2010)", tak odvolací súd, len pre úplnosť, poukazuje na to, že v zmysle § 401 Obchodného zákonníka strana, voči ktorej sa právo premlčuje, môže písomným vyhlásením druhej strane predlžiť premlčaciu dobu, a to aj opakovane; celková premlčacia doba nesmie byť dlhšia ako 10 rokov od doby, keď začala po prvý raz plynúť. Toto vyhlásenie možno urobiť aj pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Možnosť svojím vyhlásením predĺžiť zákon priznáva osobe, voči ktorej sa právo premlčuje, voči dlžníkovi, povinnému. Podstatnou náležitosťou takéhoto úkonu je teda jeho písomná forma, ktorú zákon jasne požaduje. Dikcia zákona je jasná, celková premlčacia doba nesmie presiahnuť desať rokov od okamihu, keď začala plynúť po prvý raz. Ďalej je potrebné ozrejmiť poslednú vetu citovaného ustanovenia. Jednoznačne hovorí o možnosti vyhlásenia pred okamihom začiatku plynutia premlčacej doby. Vyhlásenie v zmysle § 401 Obchodného zákonníka následne nie je možné meniť ani odvolať. Išlo o prejav vôle dlžníka, takže ani následná zmena názoru a možnosť vznesenia námietky premlčania nároku by v tejto situácii s ohľadom na právnu istotu nedávala zmysel. (OVEČKOVÁ, O. Premlčanie v obchodnom práve, Bratislava: Wolters Kluwer, s.r.o., 2015, s. 169, ISBN: 978-80-8168-205-6. Tamtiež, s. 167. 25 DVOŘÁK, T. - ELIÁŠ, K. In Bejček, J., Eliáš, K., Raban, P. a kol.: Kurs obchodního práva. Obchodní závazky. 5. vydání. Praha: C.H. Beck, 2010, s. 241, ISBN 978-80-7400-337-0 , OVEČKOVÁ, O. Premlčanie v obchodnom práve. Bratislava: Wolters Kluwer, s.r.o., 2015, s. 168, ISBN: 978-80-8168-205-6. MORAVČÍKOVÁ, A. In Patakyová, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2013, s. 1277). Čo sa týka časového okamihu vyhlásenia, dikcia zákona jasne stanovuje situáciu, kedy moment vyhlásenia bude možný ešte pred začiatkom plynutia premlčacej doby. Z uvedeného postulátu je možné ho poňať v písomnej dohode strán, pričom vyhlásenie o predĺžení premlčacej doby jednoducho bude jej obsahom. To, či druhá zmluvná strana s obsahom vyhlásenia súhlasila nie je dôležité. Je však na mieste opäť zdôrazniť podmienku písomnosti vyhlásenia. Pokiaľ sa zmluvné strany budú ochotné dohodnúť v písomnej forme, prezentuje sa tak možnosť, ako premietnuť realizáciu predĺženia dĺžky premlčacej doby do obsahu písomnej zmluvy. Ust. § 401 Obchodného zákonníka je teda zmluvnou modifikáciou dĺžky premlčacej doby, hoci
to zákonodarca explicitne nevyjadril. V rovine tejto argumentácie žalovaného vo vyjadrení na čl. 460 spisu, ktoré bolo doručené okresnému súdu po uplynutí odvolacej lehoty, ktorá argumentácia sa týkala premlčania, ktorá zasahovala nielen do právnej ale aj skutkovej roviny, odvolací súd upriamuje pozornosť na celé znenie § 401 Obchodného zákonníka, z ktorého predsa vyplýva možnosť vyhlásenia predĺženia premlčacej doby pred okamihom začiatku plynutia premlčacej doby, čo však nenašlo premietnutie v argumentácii žalovaného, že „Predĺženie premlčacej doby pred jej samotným vznikom je zároveň absolútne neplatným právny úkonom". Ani táto argumentácia žalovaného potom nemohla byť odvolacím súdom vyhodnotená ako taká, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť záverov okresného súdu.
51. Po uplynutí odvolacej lehoty, v štádiu po predložení veci odvolaciemu súdu žalovaný doručil odvolaciemu súdu vypracované Právne stanovisko Univerzitou Mateja Bella v Banskej Bystrici zo dňa 3. marca 2020 (ďalej aj len „Stanovisko univerzity Mateja Bella"), ku ktorému uviedol, že ho predkladá v súlade s § 366 písm. d) CSP, „na podporu podaného odvolania žalobcu" (č.l. 559 a 559 rub spisu a nasl., ďalej aj len „Predloženie"). Z bodu 1. Predloženia však vyplýva, že bolo vypracované na „Na základe objednávky Advokátska kancelária JUDr. Daniela Birošová, s.r.o., so sídlom Piaristická 46/276, 911 40 Trenčín, IČO: 36 837 857 (ďalej aj len „Objednávateľ") (č.l. 560 rub spisu). Predmetné Stanovisko univerzity Mateja Bella, teda objednával právny zástupca žalovaného a tiež ho predložil, teda uvedenie, že je predložené na podporu odvolania žalobcu, tak ako je uvedené na č.l. 559 rub spisu, nie je správne, keďže odvolanie podal žalovaný. K odôvodneniu predloženia takéhoto na objednávku (dátum objednávky po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie a až po uplynutí odvolacej lehoty) vypracovaného (dátum vypracovania až po uplynutí odvolacej lehoty) Stanoviska univerzity Mateja Bella, však žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti a ani dôvody, pre ktoré nemohol zadať objednávku na vypracovanie predmetného Stanoviska univerzity Mateja Bella, v relevantnom štádiu konania, pre ktoré by bolo možné posúdiť (ne)dôvodnosť takéhoto postupu objednávateľa. Len samotný poukaz žalovaného na § 366 písm. d) CSP nie je v tomto štádiu konania dostačujúci na to, aby sa mohol odvolací súd so Stanoviskom univerzity Mateja Bella, predloženým po uplynutí odvolacej lehoty, bez uvedenia dôvodov k takémuto postupu žalovaným a zdôvodnenia v zmysle § 366 písm. d) CSP, zaoberať. Ku svojím záverom v tejto rovine poukazuje odvolací súd len primerane a podporne na konštatovania z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 231/2019 v zmysle ktorých „Sťažovateľka až v odvolacom konaní začala uplatňovať námietky, ktoré mala a mohla uplatniť prinajmenšom po doručení zmeny žaloby. Pritom z § 366 CSP jednoznačne vyplýva, že „ak odvolateľ v odvolaní vymedzí odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), a h), je právo na uvedenie prípadných novôt podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov. Je teda úlohou odvolateľa v odvolaní a protistrany vo vyjadrení k odvolaniu dokázať, že nové prostriedky procesného útoku a nové prostriedky procesnej obrany, ktoré uvádzajú „až teraz", nemohli v doterajšom priebehu konania použiť bez svojej viny. Ak tento predpoklad úspešne nesplnia, na novoty nebude môcť odvolací súd prihliadnuť. Na diskvalifikáciu novoty postačí aj opomenutie 20 skoršieho uvedenia zavinením z nedbalosti. Okrem toho použitie doteraz neuplatnených prostriedkov procesného útoku alebo prostriedkov procesnej obrany na doloženie týchto dôvodov neprichádza do úvahy z povahy veci". (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. s. 1244)."
52. Len pre úplnosť a na margo k veci odvolací súd uvádza, že pokiaľ žalovaný poukazoval v priebehu odvolacieho konania na viaceré rozsudky krajských súdov, podľa neho v obdobných veciach, tak tieto rozhodnutia sa však priamo prejednávanej veci netýkajú a nepredstavujú ani ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít v zmysle Čl. 2 ods. 3 základných princípov CSP, preto pri rozhodovaní v odvolacej veci na tieto rozhodnutia krajský súd neprihliadal. Vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II. ÚS 578/2015-60 odvolací súd poukazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku najmä jeho bodu 31. cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP, ktorá argumentácia okresného súdu však nenašla odzrkadlenie v odvolaní žalovaného.
53. Odvolací súd záverom poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní a toto právo preto nezahŕňa nárok na zamietnutie žaloby na základe procesnej obrany žalovaného účastníka (sporovej strany). Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu, dôsledky a vzťah k predmetu konania (pozri II. ÚS 37/2001).
54. Vzhľadom na charakter uvedených odvolacích námietok, krajský súd poukazuje na konštantné závery, v zmysle ktorých Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. l a čl. 36 ods. l Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu a že takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (uznesenie z 3. júla 2003 sp.zn. IV. ÚS 115/03). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04).
55. Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti spravodlivosti, ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu. Ustanovenie § 220 CSP treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija ca Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani ca Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis ca Grécko z 29. mája 1997; Higgins ca Francúzsko z 19. februára 1998, Komisia stanovisko vo veci E.R.T. ca Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91 a Ústavný súd Slovenskej republiky napr. I ÚS 17/01, l ÚS 226/03, II ÚS 261/06, III ÚS 74/08, l ÚS 181/08).
56. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za podstatné uviesť, že vyššie konštatované požiadavky odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu v celom rozsahu splnil.
57. Aj z tohto komplexného nazerania na celý priebeh prvostupňového konania, nebolo zistené, že by postupom okresného súdu v prvostupňovom konaní došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces v intenciách čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
58. Napokon odvolací súd k argumentácii žalovaného v odvolaní podporne a primerane poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, v zmysle ktorého do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Odvolací súd k tomu poznamenáva, že pod pojmom účastník konania je v civilnom sporovom súdnom konaní potrebné (od 01.07.2016) rozumieť sporovú stranu (žalobca, žalovaný).
59. Krajský súd napokon považuje za potrebné primerane poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, podľa záverov ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.
60. Sporné otázky medzi sporovými stranami v pre vec podstatných častiach podrobne podľa výsledkov vykonaného dokazovania zdôvodnil súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku a vysporiadal sa i so všetkými relevantnými námietkami žalovaného, ktoré boli v tomto smere uvádzané aj v jeho odvolaní. Súd prvej inštancie bol pri tomto zdôvodnení svojho rozhodnutia vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku, koherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho
argumenty vo vzťahu ku vykonanému dokazovaniu, jeho zhodnoteniu, vyvodeným skutkovým zisteniam, záverom a právnemu posúdeniu veci, podporili záver o dôvodnosti žalobou uplatnených nárokoch žalobcu v celom rozsahu. Právne závery súdu prvej inštancie pritom korešpondovali so skutkovými zisteniami v konaní. Aj z tohto hľadiska nebolo možné prijať záver o prekvapivom rozhodnutí súdu prvej inštancie. Odvolací súd i na tomto mieste zdôrazňuje, že o porušenie práva na spravodlivý proces z hľadiska takého nesprávneho procesného postupu súdu znemožňujúceho strane sporu uskutočňovanie jej procesných práv, nejde v prípade, ak súd nevyhovie návrhu sporovej strany (v danom prípade vykonanie určitých dôkazov, na určité hodnotenie dokazovania, na zamietnutie žaloby), ale postupuje v súlade s Civilným sporovým poriadkom. Konajúci súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom sporovej strany, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho implikovať povinnosť súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaním a predstavami sporovej strany, ale musí spĺňať limity zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 1-4 CSP), čo v danom prípade preskúmavaného napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie splnené bolo.
61. Z dôkaznej situácie v prvoinštančnom konaní vo väzbe na vyvodené závery tak okresného ako i krajského súdu bolo v odvolacom konaní rozhodnuté o potvrdení napadnutého rozsudku okresného súdu tak v meritórnom výroku ako i v na ňom závislom výroku vo vzťahu k trovám konania (§ 387 ods. 1, 2 CSP).
62. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie, v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, ktorý v súvislosti s týmto konaním uskutočnil návrh na priznanie trov odvolacieho konania, preto mu bola priznaná plná náhrada odvolacích trov.
63. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.