Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/230/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: Ing. U. N., nar. X.X.XXXX, bytom I. X, V., právne zastúpený: JUDr. Marta Šuvadová, advokátka so sídlom Floriánska 16, Košice, proti žalovanému: Stredná priemyselná škola dopravná, Hlavná 113, Košice, IČO: 00 161 730, právne zastúpený: JUDr. Silvia Sovová, advokátka so sídlom Diamantova 10, Košice, o zaplatenie 354,25 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo 7. februára 2019, č. k. - 694

rozhodol:

M e n í rozsudok v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 15.80 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 1.11.2015 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšujúcej časti napadnutého vyhovujúceho výroku žalobu zamieta.

Priznáva žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 94,12 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 196,16 Eur s 5% úrokom z omeškania ročne od 1.11.2015 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (I), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (II) a konanie v prevyšujúcej časti 325,07 Eur zastavil (III). Súčasne priznal žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 26% voči žalobcovi (IV).

2. Rozhodol tak o žalobe doručenej súdu 22. augusta 2011, doplnenou 26. apríla 2012, 14. marca 2013 a 29. novembra 2014, ktorou sa domáhal proti žalovanému zaplatenia 537,20 Eur, z toho titulom stravného od 22.8.2008 do 30.6.2011 vo výške 536,65 Eur a titulom cestovného 0,55 Eur za služobnú cestu dňa 31.3.2011. Žalobca si uplatňuje náhradu príspevku na stravovanie za obdobie od 1.4.2009 do 30.6.2011, pričom od 21.3.2011 do 30.6.2011 žalovaný zabezpečil žalobcovi stravu v Železničnej nemocnici, čo bolo pre žalobcu z časového hľadiska nevýhodné. Súd prvej inštancie rozsudkom z 29. januára 2014 zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 354,25 Eur, trovy konania vo výške 9,24 Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Krajský súd v Košiciach uznesením z 29. septembra 2016 zrušil rozsudok prvoinštančného súdu vo vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia mu vrátil vec na ďalšie konanie. Odvolací súd upriamil pozornosť na konanie vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , v ktorom si žalobca uplatnil obdobný nárok za ďalšie obdobie, pričom v danom konaní žalobca potvrdil, že je vegetariánom (dohad žalovaného, vyslovený v odvolaní). Žalovaný je preto presvedčený, že žalobca nekonzumuje žiadnu diétu, ale po zmene

- po zavedení úpravy diétneho stravovania, postupoval žalobca účelovo a zavádzajúco. Žalobca tiež uviedol, že potvrdenie od diabetológa MUDr. F. vydala žalobcovi na základe potvrdenia od internistu sestrička MUDr. F. bez toho, aby žalobca s MUDr. F. došiel do kontaktu. Žalobca nie je a nikdy nebol

pacientom MUDr. F.. Odvolací súd považoval uvedenú novú skutočnosť za podstatnú pre rozhodnutie v spore. Nakoľko je v súčasnosti potvrdené, že žalobca je vegetariánom, pričom sám žalobca potvrdil, že nebol, ani nie je pacientom lekára špecialistu, ktorý mu potvrdenie o potrebe diétneho stravovania vydal, rozhodnutie v spore za danej situácie bez ďalšieho dokazovania neprichádza do úvahy. Vegetariánstvom sa ľudia totiž riadia z rozličných dôvodov, teda nielen z dôvodov zdravotných, ale aj z náboženských, duchovných, etických, či enviromentálnych. V samotnej podstate vegetariánstvo nepredstavuje žiadnu diétu, ale životný štýl, ktorého jadrom je alternatívna forma stravovania, pre ktorú sa môže rozhodnúť človek so zdravotnými problémami, ale aj úplne zdravý.

3. Po vrátení veci súdu prvej inštancie žalobca písomným podaním z 29. októbra 2018 vzal žalobu v časti istiny prevyšujúcej 325,07 Eur späť, v dôsledku čoho súd prvej inštancie konanie v späťvzatej časti za súhlasu žalovaného zastavil podľa ust. , , a ods. 1 , (ďalej len „“). Súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a zistený skutkový stav podriadil pod ust. , v platnom znení (ďalej len „“), ust. až 5, , účinného do 31.8.2011, ust. o cestovných náhradách v znení platnom od. 1.1.2009, opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. o sumách stravného zo dňa 16.3.2009, účinný od 25.3.2009, ust. , , o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších zmien a predpisov, ďalej pod , ako aj ust. , , , o rovnakom zaobchádzaní a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Zdôraznil, že z ust. žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcu vyplynula povinnosť zabezpečiť stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jej blízkosti a to zabezpečením jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja. Keďže žalobca predložil žalovanému lekárske potvrdenie dňa 1.4.2009 od MUDr. Y. F., diabetológa, že žalobca potrebuje diétne stravovanie vzhľadom na zdravotný stav, dodržiavanie diabetickej a nesolenej diéty č. 10, žalovaný poskytol žalobcovi stravné od 1.4.2009 do 29.12.2010 vo výške 1,19 Eur denne, spolu 386,95 Eur a od 1.1.2011 do 20.3.2011 spolu sumu 50,55 Eur, pričom žalovaný vychádzal z príspevku, poskytovaného na stravovanie zamestnancom, ktorým poskytoval stravu vo vlastnom stravovacom zariadení. Preto súd prvej inštancie posudzoval, v akom rozsahu mal žalovaný povinnosť prispievať žalobcovi finančným príspevkom. Aj keď z uznesenia odvolacieho súdu vyplýva, že žalobca je vegetarián, uvedená skutočnosť nie je v rozpore so záverom súdu o povinnosti poskytovať príspevok na stravovanie žalovaným žalobcovi podľa ust. , keďže žalobca si splnil povinnosť ustanovenú v ust. , ako aj v kolektívnej zmluve žalovaného na rok 2009, a predložiť lekárske potvrdenie od špecializovaného lekára a žalovaný toto aj akceptoval. Skutočnosť, že žalobca uviedol, že je vegetarián, nevylučuje potrebu diétneho stravovania, keďže žiadnym spôsobom nebola potreba diétneho stravovania, verifikovaná lekárskymi potvrdeniami MUDr. F. vydaného 1.4.2009 a 16.4.2010, spochybnená. Nakoľko žalobca predložil potvrdenie od špecializovaného lekára zo dňa 1.4.2009 a 16.4.2010, žalovaný bol povinný prispievať žalobcovi finančným príspevkom za obdobie od 1.4.2009 a na základe potvrdenia zo dňa 16.4.2010 do dňa 16.4.2011. Žalobca po 16.4.2011 nepredložil potvrdenie od lekára, preto už žalovaný nebol povinný poskytnúť žalobcovi diétne stravovanie, ale bol povinný poskytovať žalobcovi stravovanie podľa ust. a túto povinnosť si žalovaný splnil poskytnutím stravovania v Železničnej nemocnici a.s. Žalovaný oznámil žalobcovi listom doručeným dňa 18.3.2011, že mu zabezpečil spolu s ostatnými zamestnancami, ktorí sa zo zdravotných dôvodov nemôžu stravovať v školskej jedálni, stravovanie v Železničnej nemocnici podľa jednotlivých diét. Žalobca listom zo dňa 21.3.2011 oznámil, že mu nevyhovuje navrhnutý spôsob, preto žalovaný listom zo dňa 6.4.2011 oznámil žalobcovi, že mu v prípade, ak príjme ponuku stravovania v Železničnej nemocnici, a.s., vytvorí dostatočný časový priestor na absolvovanie obeda. Z vyšetrovacieho pokusu mal súd za nesporné, že čas nevyhnutný na obed v jedálni Železničnej nemocnice by bez úpravy rozvrhu žalobcu, nepostačoval. Avšak po oznámení žalovaného žalobcovi, že mu vytvorí dostatočný priestor na absolvovanie obeda, dňom neakceptovania tohto návrhu žalobcom, t.j. 6.4.2011 mal súd za to, že žalovaný si splnil povinnosti podľa ust. a nárok žalobcu za obdobie po 7.4.2011 nie je dôvodný.

4. Sporná bola v konaní výška príspevku na stravovanie. Žalovaný poskytoval žalobcovi stravné v zmysle kolektívnej zmluvy na rok 2009, 2010 a 2011. V zmysle článku 20 ods. 8 poskytne zamestnancom, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia nemôžu využívať stravovanie v školskej jedálni, finančný príspevok vo výške 50% z ceny jedla, tak ako zamestnancom stravujúcim sa v školskej jedálni. Takéto ustanovenie súd prvej inštancie považoval za diskriminačné, porušujúce rovnaké práva všetkých zamestnancov,

keďže zamestnávateľ prispieval v zmysle článku 20 ods. 5 a 7 zamestnancom, ktorým zamestnávateľ nemá možnosť zabezpečiť stravovanie, sumou 55% z ceny stravnej poukážky. V zmysle kolektívnej zmluvy tak žalovaný pristupoval odlišne k zamestnancom, ktorým nemôže poskytnúť stravovanie, a to na jednej strane zamestnancom, ktorí zo zdravotného dôvodu nemôžu využívať stravovanie, tým však prispieval nižšou sumou - 55% z ceny jedla v školskej jedálni, pričom iným zamestnancom, ktorým nemôže zabezpečiť stravovanie, ako správca telocvične, prispieval sumou 55% z ceny stravnej poukážky, čo je vyššia suma. Akcentoval, že obsahom kolektívnej zmluvy je spravidla výhodnejšia úprava v porovnaní so , pokiaľ to výslovne nezakazuje alebo, ak z povahy ustanovení nevyplýva, že sa od neho nemožno odchýliť, jednotlivé dojednania však nemôžu byť v rozpore so , inými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Po posúdení súd prvej inštancie dospel k záveru, že úprava ustanovenia článku 20 ods. 8 kolektívnej zmluvy znevýhodňuje istý druh zamestnancov, t.j. tých, ktorí na základe lekárskeho potvrdenia nemôžu využívať stravovanie v školskej jedálni, oproti zamestnancom ustanovených v článku 20 ods. 5, s poukazom na článok 20 ods. 7 kolektívnej zmluvy. Takéto dojednanie je v rozpore s a antidiskriminačným zákonom a je neplatné pre rozpor so zákonom. Zamestnancovi, ktorý vykonával funkciu správcu telocvične, poskytoval žalovaný stravovacie poukážky, ktorých hodnota činila 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Keďže žalovaný poskytol žalobcovi príspevok na stravné v nižšej hodnote, mal súd za to, že aj žalobcovi patrí rovnaký príspevok pri uplatnení zásady rovnakého zaobchádzania. Preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi rozdiel poskytnutého príspevku a stravného, ktoré mu prislúcha podľa ust. , a to za obdobie od 1.4.2009 do 6.4.2011; vychádzal z toho, že v období od 1.4.2009 do 31.12.2010 hodnota stravnej poukážky musí byť najmenej 75% stravného pri pracovnej ceste podľa ust. , pričom 75% z 3, Eur činí 2, Eur a z toho 50% činí 1, Eur + príspevok zo sociálneho fondu 0, Eur = 1, Eur, za obdobie od 1.1.2011 do 18.3.2011 3,80 Eur x 0,75 = 2,85 Eur, z toho 50% = 1,57 Eur + 0,17 Eur, čo činí 1,74 Eur. Od 1.4.2009 do 28.12.2010 zaplatil žalovaný žalobcovi 325 x 1,19 Eur, čo činí 386,75 Eur, mal zaplatiť 325 x 1,66 Eur, čo činí 539,50 Eur, rozdiel činí 152,75 Eur. Od 1.1.2011 do 6.4.2011 zaplatil sumu 50,55 Eur (počnúc 19.3.2011 do 6.4.2011 nezaplatil žiadnu sumu). Za predmetné obdobie mal dať žalovanému 54 x 1,74 Eur, čo činí 93,96 Eur, suma, ktorú mal poskytnúť činí 93,96 Eur mínus 50,55 Eur = 43,41 Eur. Za obdobie od 1.4.2009 do 31.12.2010 rozdiel zaplatenej a dlžnej sumy činí 152,75 Eur a za obdobie od 1.1.2011 do 6.4.2011 rozdiel činí 43,41 Eur, spolu 196,16 Eur, ktorú súd prvej inštancie žalobcovi priznal spolu s úrokom z omeškania 5 % ročného od 1.1.2011 do zaplatenia v súlade s ust. , , , veta prvá a a ust. nariadenia vl. SR č. v platnom znení. Dlh žalovaného sa stal splatným najneskôr vo výplatnom termíne nasledujúcom po poslednom splatnom príspevku na stravné za mesiac apríl 2011, t.j. splatnosť nastala najneskôr v mesiaci máj 2011. Keďže žalobca si uplatnil úrok z omeškania až odo dňa 1.11.2015 a k tomuto dňu už bol žalovaný v omeškaní s celou dlžnou sumou, súd zaviazal žalovaného zaplatiť spolu s istinou úrok z omeškania odo dňa uplatneného v žalobe, t.j. odo dňa 1.11.2015. V prevyšujúcej časti súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. , vychádzajúc z pomeru úspechu strán - predmetom konania bolo zaplatenie sumy 536,65 Eur, žalobca bol úspešný vo výške 196,16 Eur, t.j. v 37%, žalovaný bol úspešný v 63% (63 - 37 = 26), preto priznal žalovanému náhradu trov konania podľa pomeru jeho úspechu, t.j. v rozsahu 26%.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie, z ktorého vyplýva návrh, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania v plnom rozsahu. Uplatnil odvolacie dôvody podľa , , a . Zdôraznil, že už v odvolaní proti predchádzajúcemu rozsudku súdu prvej inštancie dali do pozornosti účelovosť konania žalobcu a informácie v tomto smere súdu poskytoval aj neskôr s prihliadnutím na to, čo vychádzalo najavo v obdobnom spore vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. . Kvituje, že súd prvej inštancie po vykonaní ďalšieho dokazovania prihliadol na niektoré aspekty konania žalobcu, ktoré v teraz napadnutom rozhodnutí vyhodnotil ako účelové. Žalovaný nesúhlasí ani s priznaním sumy 196,16 Eur s prísl. Žalobcom uplatnený nárok na doplatenie príspevku na stravovanie za obdobie od 1.4.2009 do 30.6.2011 je potrebné z pohľadu žalovaného rozdeliť na obdobie od 1.4.2009 do 20.3.2011, t.j. na obdobie poskytovania finančného príspevku zo strany zamestnávateľa, a na obdobie od 21.3.2011 do 30.6.2011, počas ktorého bolo zo strany zamestnávateľa zabezpečované pre zamestnancov s potrebou diétneho stravovania stravovanie v Železničnej nemocnici. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok za obdobie od 1.4.2009 do 6.4.2011, t.j. za obdobie zahrňujúce aj obdobie poskytovania finančného príspevku, aj obdobie poskytovania diétneho stravovania. Čo sa týka prvého obdobia (od 1.4.2009 do 20.3.2011), tak žalovaný má za to, že súd vychádzal z názoru Inšpektorátu práce Košice zo dňa 3.2.2011,

podľa ktorého mala interpretácia zo strany žalovaného znevýhodňovať kategóriu zamestnancov s potrebou diétneho stravovania, pretože neumožňovala dodržať zásadu správnej výživy. Žalovaný namieta správnosť záverov v bode 40 odôvodnenia rozsudku, pretože žalobcovi žalovaný v súlade so vyplatil 55 % z ceny jedla. Ďalej odvolateľ namieta závery súdu prvej inštancie v časti, keď rozhodol o neplatnosti kolektívnej zmluvy bez toho, aby jej neplatnosť niektorá zo strán sporu bola kedy namietala, ako aj závery v bode 43 odôvodnenia rozsudku, kde skonštatoval, že zamestnancovi vykonávajúcemu správcu telocvične žalovaný poskytol stravovacie poukážky, ktorých hodnota činí 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, čo sa nezakladá na pravde. Správcom telocvične bol v rokoch 2009 až 2011 na dobu určitú len počas školského roka a len na podstatne kratší pracovný úväzok než 40 hodín týždenne, zamestnanec p. U. T., ktorý v danom období stravné lístky od žalovaného neobdržal, pritom súd poskytnutie stravovacej poukážky správcovi telocvične zo strany žalovaného skonštatoval ako fakt. To žalovaného utvrdilo v presvedčení, že súd pri svojom rozhodovaní nepracoval s dôkazmi, ale iba so svojimi subjektívnymi predpokladmi a právnymi tézami od svojich subjektívnych predpokladov odvodenými, čo považuje žalovaný za neprípustné. Práve poskytnutie stravného lístka zamestnancovi v pracovnej pozícii správcu telocvične, ktoré v skutočnosti v relevantnom období nenastalo, malo byť dôvodom pre rozhodnutie súdu v tom zmysle, že príspevok na stravovanie vo výške zodpovedajúcej príspevku zamestnávateľa na stravný lístok v minimálnej hodnote mal byť doplatený aj žalobcovi. Žalovaný vytýka súdu prvej inštancie tiež nesprávnosť pri právnom posúdení veci a v súvislosti so zásadami poskytovania stravovania u žalovaného zopakoval, že škola sídli na Hlavnej 113 v Košiciach, ktorá adresa je dohodnutým miestom výkonu práce pre takmer všetkých zamestnancov s výnimkou jediného - správcu telocvične, ktorý má miesto výkonu práce na Južnej triede v Košiciach (škola totiž nemá telocvičňu v budove na Hlavnej, ale na Južnej triede v susedstve SOŠ PZ, t.j. vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov od hlavnej budovy na Hlavnej ulici). Zásady stravovania prijaté školou zohľadňujú vopred danú a známu objektívnu nemožnosť poskytnúť zamestnancovi s miestom výkonu práce vzdialeným niekoľko kilometrov od budovy školy rovnaký prístup k stravovaniu, aký majú ostatní zamestnanci s miestom výkonu práce na Hlavnej 113 v Košiciach. Kritérium odlišnosti zaobchádzania so zamestnancom v pozícii správcu telocvične s miestom výkonu práce na Južnej triede v Košiciach (dohodnutým u jediného zamestnanca) je podložené objektívnou skutočnosťou. Tento zamestnanec nie je v porovnateľnej situácii s ostatnými, ktorí majú dohodnuté miesto výkonu práce v budove Hlavnej 113 v Košiciach. Už len z toho dôvodu nemôže spĺňať porovnanie prezentované súdom najzákladnejšiu podmienku pre i len teoretické pripustenie nejakej priamej diskriminácie - viď definícia obsiahnutá v ust. Odvolateľ akcentuje, že všetci zamestnanci s výkonom práce na Hlavnej 113 majú zaručený rovnaký objektívny prístup k stravovaniu v školskej jedálni, ktoré môžu využívať. Z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by súd postrehol diskrimináciu osoby žalobcu v porovnaní s ostatnými osobami v porovnateľnej situácii, t.j. voči zamestnancom s miestom výkonu práce na Hlavnej 113 v Košiciach, u ktorých taktiež vznikla potreba diétneho stravovania. Žalovaný zaručuje, že so žalobcom bolo zaobchádzané úplne rovnako ako s ostatnými diétnymi zamestnancami s miestom výkonu práce na Hlavnej 113. Z uvedeného dôvodu má za to, že súd subsumoval svoje diskriminačné domnienky pod nesprávny právny predpis (Antidiskriminačný zákon). Kompenzáciu prípadného nepriaznivého zdravotného stavu zamestnanca nemusí znášať zamestnávateľ. Poskytuje ju štát za ním stanovených podmienok na základe predpisov o sociálnom zabezpečení. Zaobchádzanie so zamestnancami s potrebami diétneho stravovania odlišne - výhodnejšie v porovnaní s inými zamestnancami v obdobnom postavení - t.j. inými zamestnancami s miestom výkonu práce na Hlavnej 113 v Košiciach, by bolo priamou diskrimináciou ostatných zamestnancov, ktorá je zakázaná. Žalovaný v odvolaní poukázal na to, že povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancov mal v relevantnom období zamestnávateľ prostredníctvom využitia niektorého zo spôsobov stravovania vymedzeného v . Jednalo sa o možnosť poskytovania stravovania vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, alebo prostredníctvom osoby zaoberajúcej sa sprostredkovaním stravovacích služieb. Zákon žalovanému ako zamestnávateľovi do 31.8.2011 nenariaďoval, ktorú konkrétnu formu stavovania má svojim zamestnancom stanoviť, ani v akom poradí; nenariaďoval ani povinnú alternatívu zabezpečenia stravovania prostredníctvom sprostredkovateľa stravovacích služieb pri výskyte určitých okolností, alebo ak o ňu niektorý zamestnanec prejaví subjektívny záujem. Spôsob svojho stravovania si nikdy nemal právo určovať (vyberať) samotný zamestnanec. Právo určovať spôsoby stravovania zamestnancov prislúchala výlučne zamestnávateľovi, nikomu inému (viď. dikcia ). nedal súdu právo suplovať alebo nahrádzať rozhodnutie žalovaného obsahujúce voľbu konkrétnych spôsobov stravovania vybraných zo zákonných alternatív, či ho inak preskúmavať, alebo si svojvoľne určovať jeho neplatnosť.

Žalovaný zásady stravovania písomne deklaroval v transparentnej podobe v kolektívnych zmluvách na roky 2009 až 2011. Na stanovenie zásad stravovania zo strany zamestnávateľa sa nevyžaduje dohoda so zamestnancom (nevyžaduje sa dvojstranný právny úkon). Ak zákon nestanovoval zamestnávateľovi presne, ako má byť zabezpečované stravovanie, ale výber možností a ich kombinácie ponechával vo výlučnej právomoci zamestnávateľa, nemôže byť takéto rozhodnutie zamestnávateľa určené súdom za neplatné, zvlášť, ak súd neuviedol absolútne žiadne relevantné právne dôvody neplatnosti, ktorými by preukázal rozpor zásad so základnými zákonnými alternatívami stravovania. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie preto považuje za absurdné. Keďže v období do 20.3.2011 žalovaný zabezpečoval stravovanie svojich zamestnancov vo vlastnom stravovacom zariadení a nezabezpečoval stravovanie u iného zamestnávateľa, a súčasne, keďže v danom období zabezpečoval stravovanie cez sprostredkovateľa stravovania len v čase, kedy cez prázdniny nefungovala školská jedáleň, vyplatil žalobcovi, ako aj iným zamestnancom s potrebami diétneho stravovania, namiesto poskytnutia stravy finančný príspevok v súlade s dikciou vtedy platného právneho predpisu, t.j. v súlade s ust. , v znení do 31.8.2011. Nastal totiž prípad, kedy zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára nemohol využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom (pozn. zákon nehovoril o nemožnosti využiť žiadny zo všeobecne prípustných spôsobov stravovania vymenovaných v ). Pri vyplácaní žalovaný vychádzal z ceny jedla stanovenej presne v súlade s ustanovením vtedy platného . Cena jedla sa nerovnala a nerovná maximu v podobe 55% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Takto jednoducho nie je zákon formulovaný. Súd ničím nevysvetlil, na základe ktorého konkrétneho právneho predpisu priznal žalobcovi nárok v podobe rozdielu medzi žalovaným poskytnutým príspevkom na stravovanie vo výške 55% z ceny jedla a sumou zodpovedajúcou 55% -tám stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Podotýka, že ekvivalentom poskytnutia stravovania zabezpečovaného formou poskytnutia teplého jedla (nie stravného lístka) nediétnym zamestnancom by v prípade zamestnancov s diétnymi potrebami malo byť iba poskytnutie teplého diétneho jedla, teda nie stravného lístka. Žalobca sa poskytnutia diétneho jedla vo vzťahu k žalovanému nikdy nedomáhal. Podľa presvedčenia odvolateľa žalobca zákonný nárok na súdom priznaný rozdiel v príspevku na stravovanie v období od 1.4.2009 do 20.3.2011 nemal, preto mu nemal byť rozhodnutím súdu prvej inštancie ani priznaný. Čo sa týka obdobia po 21.3.2011, súd priznal žalobcovi nárok na príspevok na stravovanie v rozsahu, akoby mu prislúchalo pri hodnote stravnej poukážky, ktorá musí byť najmenej 75% stravného pri pracovnej ceste podľa ust. , t.j. zo sumy 2, Eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok len do 6.4.2011 a v tejto súvislosti poukázal na názor odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení, že vegetariánstvo nepredstavuje žiadnu diétu, ale životný týl, a zároveň zaujal stanovisko, že aj keď je žalobca vegetarián, to nevylučuje potrebu jeho diétneho stravovania, keďže žiadnym spôsobom potreba diétneho stravovania verifikovaná lekárskymi potvrdeniami MUDr. F. vydaného 1.4.2009 a 16.4.2010 spochybnená nebola (bod 34). Uvedené sa nezakladá na pravde. Potrebu diabetického diétneho stravovania u žalobcu obsiahnutú v potvrdeniach zo dňa 1.4.2009 a 16.4.2010 žalovaný jednoznačne spochybnil. Železničná nemocnica dala žalovanému za pravdu. V súvislosti s bodom 39 odôvodnenia odvolateľ uviedol, že viaceré časové údaje prezentované súdom sú nesprávne, resp. subjektívne stanovené a preto s nimi nesúhlasí. Z odôvodnenia rozsudku nevie vyvodiť, na akom právnom základe a z akých dôvodov súd priznal za obdobie od 21.3.2011 do 6.4.2011 žalobcovi príspevok na stravovanie v takej výške, ako to vyčíslil v bode 44 odôvodnenia rozsudku. Nevie, či aj na toto obdobie sa má vzťahovať „diskriminácia“ žalobcu. Nepozná tiež dôvod, prečo by malo aj v tomto období byť žalobcovi vyplatené maximum z hodnoty stravného lístka. V tejto časti preto považuje rozsudok súdu prvej inštancie opäť za nepreskúmateľný. Keďže obdobné nároky žalobcu boli prejednávané v inom súdnom konaní, ktoré už bolo právoplatne rozhodnuté (OS KE ), niektoré dôkazy z tohto konania súd skutočne zohľadnil, avšak iba selektívne. Opäť preto poukazuje na to, že žalobca mal možnosť od začiatku jeho pracovného pomeru v škole využívať stravovanie v školskej jedálni. Túto možnosť dobrovoľne nevyužíva. Žalovanému bolo a je známe, že žalobca je v skutočnosti vegetariánom, ktorú skutočnosť žalobca potvrdil v konaní . Ihneď po zmene ustanovení , týkajúcej sa stravovania zamestnancov s prihliadnutím na diétne potreby zamestnancov začal žalobca tvrdiť, že je u neho daná potreba diétneho stravovania. Počnúc od účinnosti zmeny , t.j. od 1.4.2009 žalovaný akceptoval potvrdenie od špecializovaného lekára a žalobcovi začal poskytovať finančný príspevok na stravovanie, avšak žalobca netrpí diabetom, nenasvedčovalo tomu ani jeho stravovanie na pracovisku. Dôvod na diabetickú diétu u neho preto nikdy nebol daný, čo sa stalo nesporným v konaní . Z prednesov žalobcu v konaní vyplynulo, že on sám si vyžiadal potvrdenie od zdravotnej sestry MUDr. F., ktorý ho nevidel. Žalovaný má preto za

to, že žalobca je priamo zodpovedný za obsah potvrdení ktoré zamestnávateľovi predložil. Žalobca predložil 16.4.2010 novšie lekárske potvrdenie, opäť s pečiatkou MUDr. F., ktoré bolo podľa názoru žalovaného formulované vysoko neprofesionálne, nakoľko diéty potvrdzované lekárom musia byť riadne špecifikované označením čísla podľa Metodického pokynu MZ SR č. 719/92 - C z dôvodu, aby sa vedela presne špecifikovať diétna potreba konkrétneho pacienta. Diabetická diéta má číslo 9, nesolená číslo 10, ale ani jedna z týchto diét nie je diétou bezmäsitou. Ak žalovaný aj v tomto konaní poukazoval na to, že žalobca je vegetariánom, chcel zdôrazniť, že žalobca by v skutočnosti lekárom predpísanú diabetickú, ani nesolenú diétu jednoducho nikdy nezjedol vzhľadom na svoje osobné preferencie. Uplatňovanie si nárokov z titulu stravovania, ktoré odôvodňoval práve potrebou (údajnej) diéty, preto považuje žalovaný za úplne účelové od samého počiatku. Zjavná účelovosť postupov žalobcu sa prejavila v celej svojej nahote po tom, čo sa žalovaný rozhodol uprednostniť aj v prípade zamestnancov s diétnym stravovaním stravovanie formou poskytnutia jedla v blízkosti pracoviska. Obštrukcie žalovaného sa nezačali 6.4.2011, kedy zjavne účelovo nezareagoval na ponuku žalovaného na úpravu pracovného času. Účelové prieky žalobcu v podobe znemožnenia zabezpečenia diétneho stravovania zo strany žalovaného počnúc od 21.3.2011 začali už podstatne skôr. V súvislosti s plánovaným zabezpečovaním diétneho stravovania v podobe poskytovania jedla v blízkosti pracoviska bol žalobca výslovne písomne požiadaný listom zo dňa 21.2.2011, ktorý žalobca v ten stý deň osobne prevzal, o oznámenie čísla diéty v lehote do 28.2.2011. Na uvedenú žiadosť žalovaného žalobca nijako nezareagoval, čím žalovanému ako zamestnávateľovi už takýmto spôsobom znemožnil objednať pre neho vyhovujúce diétne jedlo u zmluvného poskytovateľa v blízkosti pracoviska. Keďže uvedené nastalo v dôsledku účelovej nečinnosti žalobcu, je potrebné považovať povinnosť žalovaného podľa voči žalobcovi poskytnutím diétneho stravovania za splnenú už od 21.3.2011, nie až od 6.4.2011. Žalovaný má za to, že súd nesprávne vyhodnotil skutkový stav. Aj to mohlo viesť k tomu, že súd vec následne nesprávne posúdil aj po právnej stránke. Ďalej žalovaný v odvolaní argumentuje, že výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi a má za to, že už len s prihliadnutím na účelové (ne)konanie žalobcu, z ktorého jednoznačne vyplynulo, že o zabezpečenie diétneho stravovania vo forme poskytovania pripraveného diétneho teplého jedla v skutočnosti nemal záujem, malo postačovať na efektívne zamietnutie žaloby. Žalobca zamestnávateľovi neoznámil číslo jeho diéty ani po písomnej výzve, možnosť diétneho stravovania pre údajný nedostatok času na stravovanie v Železničnej nemocnici odmietol ihneď bez toho, že by to hoci len raz vyskúšal, pričom iní zamestnanci s obdobnými potrebami možnosť poskytnutú zamestnávateľom využívali, tiež nijako nereagoval na ponuku úpravy pracovného času. Pokiaľ súd prvej inštancie zotrváva na závere, že bez úpravy pracovného času poskytnutie diétneho stravovania v Železničnej nemocnici nemožno považovať za splnenie podmienok zabezpečovania stravovania v blízkosti zamestnávateľa podľa , podľa názoru žalovaného, presné číselné vyjadrenie časovej náročnosti využitia stravovania v Železničnej nemocnici obsiahnuté v bode 39 odôvodnenia rozsudku bez rozčlenenia podľa času, kedy a ako by k nemu malo dôjsť, je účelovo alibistické. Keďže žalovaný má za to, že súd prvej inštancie mal správne žalobu zamietnuť v celom rozsahu, považuje za nesprávny aj výrok o trovách konania.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného sa plne stotožnil s napadnutým rozsudkom a má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie je v rozsahu, v ktorom bol napadnutý žalovaným, vecne správny a dostatočne skutkovo odôvodnený. Súd prvej inštancie sa v dostatočnej miere zaoberal a správne sa vysporiadal s otázkou posúdenia oprávnenosti nárokov, ktoré si žalobca v konaní uplatnil a to po všetkých stránkach. Podľa názoru žalobcu žalovaný v podanom odvolaní zotrváva a znova opakuje všetky svoje argumenty, ktoré už boli prednesené súdu v rámci konania. Odvolanie žalovaného neobsahuje žiadne také skutočnosti, ktoré by neboli známe súdu prvej inštancie, ku ktorým by sa niektorá strana konania nebola vyjadrila už počas konania na prvom stupni a s ktorými by sa vo veci konajúci súd vo svojom rozsudku v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia nebol riadne a precízne vysporiadal. Žalobca má za to, že tvrdenia žalovaného sa opakujú, pričom sa jedná o jeho účelové tvrdenia a fabulácie, ba až klamstvá, zjavne prezentované s presvedčením docieliť, že 100x opakované skutočnosti by sa mali (asi) určite považovať za pravdivé. V súdnom spise je zadokumentovaných dostatok dôkazov, osvedčujúcich nielen to, že napriek absolútne dehonestujúcemu a šikanóznemu prístupu žalovaného ako zamestnávateľa v žalovanom období (minimálne za obdobie od 1.4.2009 do 16.4.201l) žalobca splnil formálne predpoklady na uplatnenie svojich nárokov (a predložil potvrdenie ošetrujúceho lekára o svojom zdravotnom stave), ale aj to, že žalovaný počas celého konania (a v odvolaní znova) tvrdí, že žalobca si zabezpečil potvrdenie ošetrujúceho lekára podvodom - ktoré skutočnosti boli preukázateľným spôsobom vyvrátené (a to aj v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I, sp. zn. ,

na ktoré sa žalovaný skoro na každej z 18 strán svojho odvolania odvoláva). Žalovaný vo svojom odvolaní neuvádza napr. to, že vyžadoval od žalobcu predkladať potvrdenie od špecializovaného lekára, avšak svojvoľne určil, koho za špecializovaného lekára akceptuje a koho nie (potvrdenia od internistu odmietol), žiadnym vnútorným predpisom nestanovil, že potvrdenie od špecializovaného lekára (podľa jeho určenia) je nutné predkladať každoročne. Žalovaný v odvolaní nespomína, že vyžadoval potvrdenie iba od 3 špecializovaných lekárov - výlučne od ktorých potvrdenie o zdravotnom stave považuje za platné (ktorému tvrdeniu a osvedčovaniu bolo venované v konaní na Okresnom súde Košice I sp. zn. taktiež rozsiahle dokazovanie, kedy však závery tohto dokazovania v prospech žalovaného nevyzneli), a ani to, že žalovaný nijakým spôsobom nereagoval na list žalobcu zo dňa 22.2.2011, v ktorom žalobca žiadal uviesť na základe akého predpisu požaduje žalovaný každoročne potvrdenie od ním určeného špecializovaného lekára. Len na okraj žalobca uvádza, že je pravdou, že poskytovanie stravných lístkov iným zamestnancom nie je predmetom tohto sporu, avšak nerovnaký prístup zamestnávateľa nemôže požívať právnu ochranu. Je v rozpore s právami zamestnancov, aby tí zamestnanci, ktorí napríklad nemajú nárok na diétne stravovanie, mali preplácané stravné lístky a tí, čo nárok na diétne stravovanie majú, poberali len finančný príspevok v nižšej hodnote, čo sa vlastne u zamestnávateľa (žalovaného) dialo. V danom prípade nie je zrejmé, prečo žalovaný neposkytol žalobcovi stravné lístky tak, ako ich preukázateľne poskytoval svojím iným zamestnancom, ale v jeho prípade pristúpil prioritne k poskytnutiu finančného príspevku (ktorý v danom prípade nebol kompenzáciou). Podľa názoru žalobcu súd prvej inštancie dostatočným spôsobom a v dostatočnom predstihu pred rozhodnutím vo veci prezentoval v konaní svoj právny názor, čo je zrejmé aj zo zápisníc z pojednávaní, takže jeho rozhodnutie určite nie je možné považovať prekvapivé. Žalobca preto navrhuje odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

7. Žalovaný v odvolacej replike žalobcovi vytýka, že odvolacím dôvodom žalovaného sa nevenuje vôbec, ale len vo všeobecnosti považuje napadnutý rozsudok za správny a dokazovanie rozsudku predchádzajúce rozhodnutiu súdu prvej inštancie za obsiahle. Ďalšie postrehy žalobcu sú subjektívnymi komentármi bez právnych argumentov. Čiastočne sa vracajú k tvrdeniam žalobcu v konaní pred súdom prvej inštancie, na nepravdivosť resp. spornosť ktorých žalovaný poukázal v odvolaní. Keďže tzv. novoty sa v odvolacom konaní v zásade nepovoľujú, je samozrejmé, že v odvolaní sa v zásade pracuje s tými skutočnosťami a dôvodmi, ktoré boli prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie. Poskytnutie informácií a dôkazov súdu prvej inštancie neznamená, že ich súd prvej inštancie aj správne vyhodnotil. Pokiaľ žalobca označuje tvrdenia žalovaného za účelové, ba až klamstvá, ktoré však nešpecifikoval, žalovaný vyhodnocuje tieto vyjadrenia žalobcu len ako propagandistické. Pokiaľ sa žalobca tiež domnieva, že v súdnom spise sa nachádza dostatok dôkazov svedčiacich o absolútne dehonestujúcom a šikanóznom prístupe žalovaného ako zamestnávateľa minimálne v období od 1.4.2009 do 16.4.2011, žalovaný netuší, o aké konkrétne dôkazy by sa malo jednať. Vyjadrenia v tomto smere preto žalovaný vyhodnotil ako osobný marketing žalobcu. Pokiaľ žalobca poukazuje na to, že žalovaný ho obvinil z obstarania potvrdenia ošetrujúceho lekára podvodom, čo bolo údajne preukázateľným spôsobom vyvrátené v konaní , žalovaný sa proti takémuto budovaniu si lepšieho obrazu žalobcu ostro ohradzuje. Dôkazy zabezpečené v konaní jednoznačne preukázali, že obsah lekárskych potvrdení žalobcu od MUDr. F. bol podvodný minimálne v tom zmysle, že by mal žalobca niekedy predpísaný diabetickú diétu. Žalovanému nie je jasné, za akým účelom žalobca v tomto smere opakovane klamal a zamestnávateľovi predkladal potvrdenia, akoby takúto diétu predpísanú mal. Pozorovaním jeho reálnych stravovacích návykov totiž jednoznačne vyvstalo, že klame. MUDr. F. žalobcu nikdy ako pacienta nevidel, v jeho ambulancii pre diabetes nebol evidovaný. Zdravotná sestra, s ktorou podľa tvrdení žalobcu v spore lekárske potvrdenie žalobca nejakým spôsobom dobavil, nemala dôvod vymýšľať si diéty, ktoré sa na žalobcu neaplikovali, ak by sa o obsahu neporadila so žalobcom. Žalobca je preto jednoznačne zodpovedný za obsah lekárskych potvrdení, ktoré žalovanému predložil. Len kvôli tomu, že žalovaný požadoval potvrdenie od špecializovaného lekára, žalobca žalovanému opakovane klamať nemusel. Žalobca relevantné potvrdenie predložil včas tak, že mu bol poskytnutý finančný príspevok na stravovanie z dôvodu potreby diétneho stravovania od prvého dňa novelizácie . Žalovaný má za to, že kontroverznými postupmi žalobca sledoval vlastné, subjektívne ciele.

8. Žalobca v odvolacej duplike žalovanému vytkol, že znova a znova opakuje všetky svoje argumenty, ktoré boli z jeho strany prednesené súdu v rámci konania a ku ktorým sa obe struny mnohokrát vyjadrovali. V súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.

to bol žalobca, ktorý bol nútený obhájiť svoje meno a česť - kedy všetky dôkazy svojej neviny obstaral prácne sám. Žalobca oslovil informačného technika, diabetológa, ako aj iných zamestnancov nemocnice a predložil dôkazy, ktoré vyvracajú tvrdenia žalovaného o podvodnom predložení potvrdení od lekára špecialistu - diabetológa. Do dnešného dňa sa mu žalovaný za tak vážne obvinenia ani neospravedlnil. Ako dôkaz žalobca predložil Potvrdenie, vydané Železničnou nemocnicou, oddelenie IT, kde je poznamenané, že žalobca dňa 1.4.2009 na základe výmenného lístka navštívil ambulanciu diabeiológa, MUDr. F.. V tejto súvislosti ďalej žalobca dáva do pozornosti, že ako pacient oslovil kontaktnú osobu - sestru MUDr. F., ktorej povedal aký má problém a následne po určitej dobe čakania mimo miestnosti sestry bolo žalobcovi vydané potvrdenie, ktoré je súčasťou spisu. Tak, ako toto potvrdenie dostal, ďalej ho odovzdal žalovanému. O skutočnosti, že potvrdenie nepísal a nepodpísal lekár, sa žalobca dozvedel až z vyjadrenia lekára rámci súdneho konania. Žalobca od prvopočiatku tvrdil, že má nesolenú diétu č. 10, o čom predložil aj potvrdenie, ktoré však žalovaný neakceptoval, potvrdenie internistu odmietol a striktne určil iba, ktorý špecialista je oprávnený potvrdenie vystaviť. V ďalšom žalobca zotrval na argumentácii vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu danom ust. , , a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [, , a ] a dospel k záveru, že rozsudok v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku, ako aj v súvisiacom výroku o trovách konania, je potrebné zmeniť podľa ust. . Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach po predchádzajúcom zverejnení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s ust. , .

10. Odvolateľ svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust , nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť procesného postupu prvoinštančného súdu z hľadiska rešpektovania práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

11. V prvom rade je z pohľadu odvolacieho súdu nutné uviesť, že účastník konania má právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( ). Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany účastníkov konania, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nie je sporné, že nedostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia zakladá zásah do práva na súdnu ochranu podľa a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Otázne však zostáva, či zároveň ide o nesprávny procesný postup, ktorým súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Podľa výkladu Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania. V rámci tohto výkladu možno poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 5. decembra 2013, sp. zn. , v ktorom najvyšší súd odkazuje na judikát R 111/1998, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie je tzv. inou vadou v zmysle . Môže teda založiť dôvodnosť dovolania, nie však jeho prípustnosť. Na zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle “, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle . Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “. Zmeny v procesnej úprave, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne. I naďalej teda z pohľadu odvolacích dôvodov nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle ust. [z hľadiska podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ust. , do 30. júna 2016 ust. ] len v celkom ojedinelých (extrémnych) prípadoch, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku

2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). Za procesnú vadu konania podľa ust. [ v spojení s ust. ] teda nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa (por. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 25.10.2017). Podobne Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. uviedol, že „ústavný súd sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania podľa “.

13. Zároveň je však potrebné mať na zreteli to, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. 11. 2011, sp. zn. ).

14. Napriek čiastočnej nesprávnosti rozsudku v napadnutých výrokoch (čomu sa odvolací súd venuje nižšie v odôvodnení tohto rozsudku) odvolací súd odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za zodpovedajúce zákonu z pohľadu požiadaviek uvedených v , preto uvedená odvolacia námietka žalovaného nemôže obstáť. Aj keď sa odvolací súd nestotožnil s niektorými právnymi závermi súdu prvej inštancie, v žiadnom prípade nemožno takýto nedostatok pripísať na vrub tvrdenej nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie totiž svoje skutkové i právne závery odôvodnil s dostatočnou argumentáciou i popisom úvah a myšlienkových postupov, ktorými k rozhodnutiu dospel. Právo na spravodlivý súdny proces totiž neznamená právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami, resp. právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ani Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

15. Odvolací dôvod podľa spočíva v tom, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím by zaťažil konanie vadou skutkovou. Odvolací súd však poukazuje na názor vyslovený Ústavným súdom SR v rozhodnutí sp. zn. , v zmysle ktorého súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich.

16. Navyše, žalovaný v odvolaní ani nekonkretizoval, ktorý ním navrhovaný dôkaz súd prvej inštancie nevykonal a nad to v odvolacej replike sám podotkol, že tzv. novoty sa v odvolacom konaní v zásade nepovoľujú, je samozrejmé, že v odvolaní sa v zásade pracuje s tými skutočnosťami a dôvodmi, ktoré boli prezentované v konaní pred súdom prvej inštancie. Jeho výhrady voči súdu prvej inštancie spočívajú v tvrdenom nesprávnom vyhodnotení vykonaných dôkazov. Takúto námietku však nie je možné podradiť pod ust. , preto je aj tento odvolací dôvod žalovaným uplatnený nedôvodne.

17. Podobne, aj odvolací dôvod podľa ust. predstavuje skutkovú vadu, v súdnej praxi je však vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne

vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a .

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená, vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody sú preukázané iba čiastočne. Súd prvej inštancie zdôraznil, že z ust. žalovanému ako zamestnávateľovi žalobcu vyplynula povinnosť zabezpečiť stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracovisku alebo v jej blízkosti a to zabezpečením jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja. Dospel k záveru, že po predložení potvrdenia od špecializovaného lekára zo dňa 1.4.2009 a 16.4.2010 zo strany žalobcu, žalovaný bol povinný prispievať žalobcovi finančným príspevkom za obdobie od 1.4.2009 a na základe potvrdenia zo dňa 16.4.2010 do dňa 16.4.2011. Po 16.4.2011 žalobca nepredložil potvrdenie od lekára, preto už žalovaný nebol povinný poskytnúť žalobcovi diétne stravovanie, ale stravovanie podľa ust. , ktorú povinnosť si žalovaný splnil poskytnutím stravovania v Železničnej nemocnici a.s. Z vyšetrovacieho pokusu však mal súd prvej inštancie za nesporné, že čas nevyhnutný na obed v jedálni Železničnej nemocnice by bez úpravy rozvrhu žalobcu nepostačoval; až dňom neakceptovania návrhu žalovaného zo strany žalobcu, že mu vytvorí dostatočný priestor na absolvovanie obeda, t.j. 6.4.2011, mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný si splnil povinnosti podľa ust. a nárok žalobcu za obdobie po 7.4.2011 nie je dôvodný.

20. Pokiaľ ide o vyššie uvedené otázky, odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správne závery o právach a povinnostiach sporových strán. Odvolací súd nezistil ani pochybenia v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ktoré by porušovali procesné práva strán alebo právo na spravodlivý proces, ani žiadnu z procesných vád konania, ktoré by mali za následok nesprávnosť vyššie uvedených záverov, ktoré odvolací súd považuje za správne. Odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s celým radom skutkových a právnych otázok, ktoré žalovaný v odvolaní uvádza. Preto aj napriek tomu, že žalovaný svojimi odvolacími námietkami a žalobca svojou argumentačnou reakciou na ne, nastolili predmetom odvolacieho prieskumu istý rozsah otázok, odvolací súd sa v dôvodoch tohto rozhodnutia obmedzil len na tie z nich, ktoré majú z jeho pohľadu pre vec zásadný význam. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na svoju argumentáciu v bode 13 odôvodnenia tohto rozsudku, a tiež na to, že Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej praxi k potrebnosti zodpovedania nepodstatných otázok formuloval záver, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“ (napr. , , -11). V inom rozhodnutí () ústavný súd obdobne uviedol, že „...odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby spravodlivé súdne rozhodnutie reagovalo na podstatné a relevantné argumenty účastníka konania a aby mu dalo jasnú a zreteľnú odpoveď na riešenie konkrétneho právneho problému..“ Žiada sa v tejto súvislosti pripomenúť tiež výstižný záver, formulovaný ESĽP v rozhodnutí vo veci Ruiz Torija proti Španielsku, v zmysle ktorého „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“.

21. Svojimi odvolacími námietkami žalovaný nastolil predmetom odvolacieho prieskumu tiež správnosť spôsobu právneho posúdenia z hľadiska ustálenia výšky žalobcom uplatneného nároku v spojitosti aj s identifikáciou diskriminačného dôvodu pri vyplácaní doplatku stravného zo strany žalovaného žalobcovi a ostatným jeho zamestnancom. Súd prvej inštancie sa v tejto otázke prakticky stotožnil s názorom

žalobcu, že ustanovenia kolektívnej zmluvy na rok 2009, 2010 a 2011 sú vzhľadom na obsah ich článku 20 ods. 5, 7 a 8 diskriminačné, v dôsledku čoho žalovaný pristupoval odlišne k zamestnancom, ktorým nemôže poskytnúť stravovanie, a to na jednej strane zamestnancom, ktorí zo zdravotného dôvodu nemôžu využívať stravovanie, tým však prispieval nižšou sumou - 55% z ceny jedla v školskej jedálni, pričom iným zamestnancom, ktorým nemôže zabezpečiť stravovanie, ako správca telocvične, poskytoval žalovaný stravovacie poukážky, ktorých hodnota činila 75% stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Keďže žalovaný poskytol žalobcovi príspevok na stravné v nižšej hodnote, mal za to, že aj žalobcovi patrí rovnaký príspevok pri uplatnení zásady rovnakého zaobchádzania.

22. Odvolací súd s dôrazom na ust. o rovnakom zaobchádzaní (ďalej len „“), ako aj Smernicu Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000, predovšetkým akcentuje, že je na žalobcovi, aby oznámil súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo, a až v prípade unesenia dôkazného bremena žalobcom v tomto smere, prechádza dôkazné bremeno (ohľadom skutočnosti, že o diskrimináciu nešlo) na stranu žalovaného. Žalobca by mal uviesť, z akého zákonom zakázaného dôvodu s ním malo byť odlišne zaobchádzané, teda musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, čo je pohnútkou diskriminačného konania (napríklad, rasa, či etnická príslušnosť a pod.). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno, záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného vo vzťahu k žalobcovi; pohnútku (resp. motív) konania žalovaného žalobca nedokazuje. Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 3. októbra 2011, sp. zn. ).

23. Po posúdení považuje odvolací súd vyššie uvedený záver súdu prvej inštancie nie je správny. Konštitutívnym prvkom diskriminácie je totiž vždy rozdielne zaobchádzanie s rôznymi subjektmi, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom postavení. Ak chýba vhodný komparátor, nemožno hovoriť o stave znevýhodňujúceho zaobchádzania zo strany zamestnávateľa, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako neprípustné diskriminačné konanie. Absencia identifikácie dôvodu diskriminácie v rámci argumentačnej línie súdneho rozhodnutia môže byť problematická najmä s prihliadnutím na to, že predtým, ako súd (ESĽP), pristupuje k analýze toho, či bolo rozdielne zaobchádzanie rozumné a objektívne, mal by byť jasný dôvod takéhoto zaobchádzania. Bez tohto je uchopenie ďalšej fázy argumentácie, teda ospravedlnenie rozličného zaobchádzania pomerne náročné, keďže ani nie je zrejmé, čo bolo vysoko pravdepodobnou príčinou nerovného zaobchádzania (pozri KMEC, J., KOSAŘ, D., KRATOCHVÍL., J., BOBEK, M. Europská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydáni. C.H. Beck, 2012, s. 1220).

24. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný diskriminoval žalobcu svojím postupom pri vyplácaní doplatku stravného žalobcovi, ktorý zo zdravotného dôvodu nemôže využívať stravovanie (55% z ceny jedla), v porovnaní s doplatkom stravného ostatným jeho zamestnancom, ktorým nemôže zabezpečiť stravovanie, ako správca telocvične (75% z ceny jedla). V danom prípade je však nutné si uvedomiť, že vo vzťahu medzi žalobcom a ďalšími zamestnancami žalovaného, ktorí zo zdravotného dôvodu nemôžu využívať stravovanie, „ich postavenie“ ako také, nie je rozlišujúcim prvkom, ale znakom, ktorý je charakteristický pre zamestnancov s touto zdravotnou komplikáciou, čo logicky vylučuje spôsobilosť byť diskriminačnou (rozlišovacou) pohnútkou. Pokiaľ ide o diskriminačný dôvod, ktorým je „iné postavenie“, je potrebné si uvedomiť, že daný pojem doteraz nie je definovaný v právnej teórii, ani súdnej praxi (ani

zo strany najvyšších súdnych autorít), hoci Európsky súd pre ľudské práva viackrát konštatoval, že tento pojem je vo všeobecnosti potrebné vykladať extenzívne. Samotnému ESĽP je však vytýkaná absencia pevného teoretického základu, z ktorého by pri svojom rozhodovaní vychádzal a čím by zvýšil mieru konzistentnosti a zrozumiteľnosti jeho rozhodovacej praxe súvisiacej s porušením zákazu diskriminácie (pozri napríklad, Sabján, N., Cenkner, M. Výklad pojmu „iné postavenie“ z pohľadu zákazu diskriminácie v judikatúre súdov, 2018, Wolters Kluwer, str. 9, 13, 47 a nasl.). Napríklad, vo veci Engel (Engel a ďalší proti Holandsku, 1976) ESĽP uzavrel, že pod pojem „iné postavenie“ ako dôvod diskriminácie možno zahrnúť akýkoľvek dôvod. V ďalšej, možno povedať najpoužívanejšej argumentačnej línii, ESĽP konštatoval, že pri diskriminácii z dôvodu iného postavenia musí ísť o rozlišovanie na základe osobnostných vlastností (statusu), ktorými sa osoby alebo skupiny osôb vzájomne od seba odlišujú (Kjeldsen, Busk, Mandsen a Pedersen proti Dánsku, 1976). Ďalšiu argumentačnú líniu možno nájsť v rozhodnutí vo veci Peterka (Peterka proti Českej republike, 2011), kde ESĽP uviedol, že cieľom pojmu „iné postavenie“ je zahrnúť dôvody, ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín - (i) dôvody, ktoré reflektujú osobnostné rysy každého človeka (náboženstvo, politické presvedčenie, sexuálna identita a pod.), teda sa zakladajú na osobných rozhodnutiach a vôli jednotlivca a (ii) dôvody spočívajúce v osobnostných vlastnostiach, pri ktorých voľba nehrá žiadnu rolu (pohlavie, rasa, zdravotné postihnutie alebo vek) (pozri už vyššie zmienené: Sabján, N., Cenkner, M. Výklad pojmu „iné postavenie“ z pohľadu zákazu diskriminácie v judikatúre súdov, 2018, Wolters Kluwer, str. 47, 48).

25. Vysoké súdne autority SR vo vzťahu k výkladu chráneného dôvodu iného postavenia vychádzajú pri svojom rozhodovaní predovšetkým z rozhodnutí ESĽP, z ktorej skutočnosti logicky vyplýva nemožnosť súrodých záverov v danej otázke a absencia teoretických a doktrinálnych princípov v rozhodovaní. Pojem „iné postavenie“ ako jeden z chránených dôvodov diskriminácie bol takisto predmetom analýzy vnútroštátnych súdnych autorít - Ústavného i Najvyššieho súdu SR. Napr. v náleze z 13. júna 2013 sp. zn. Ústavný súd SR skúmal diskriminačnú pohnútku (motív) a pripojil sa k názorovej línii ESĽP, podľa ktorej takýto rozlišovací dôvod musí byť pri diskriminácii daný a že pod iným postavením nemožno rozumieť akúkoľvek charakteristiku, ale len takú, ktorá je obdobná dôvodom explicitne vyjadrených v článku 12 SR. Podobne, v náleze z 3. júla 2013, sp. zn. , Ústavný súd SR sa oprel o argumentačnú líniu použitú v judikatúre ESĽP (vo veci Peterka), podľa ktorej rozlišovacie kritérium nemusí predstavovať nevyhnutnú spojitosť s osobnostnými alebo vrodenými vlastnosťami osoby. Naopak, iné postavenie zahŕňa aj tie dôvody, ktoré sú následkom osobných volieb jednotlivca. Zároveň Ústavný súd SR v tomto náleze uviedol, že chránený dôvod iného postavenia sa musí vykladať v nadväznosti na diskriminačné dôvody, ktoré sú uvedené explicitne v tomto článku a sú nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou. Ústavný súd SR v danom prípade za rozlišovacie kritériu nepovažoval povolanie a keďže neidentifikoval chránený dôvod, zamietol návrh poslancov na posúdenie ústavnosti zákona. V tomto rozhodnutí „iné postavenie“ chápe Ústavný súd SR ako chránený dôvod diskriminácie, ktorý má podobné atribúty ako dôvody vymenované v SR, a nie ako dôvod odlišný od ostatných explicitne vymenovaných dôvodov diskriminácie. K týmto záverom sa ústavný súd pripojil aj v ďalšom svojom náleze z 22. októbra 2014, sp. zn. , ako aj v náleze z 27. mája 2015, sp. zn. . Taktiež Najvyšší súd SR pre úspešné vyhovenie diskriminačnej žalobe vyžaduje identifikáciu chráneného dôvodu ako diskriminačnej podmienky (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. augusta 2014, sp.zn.5Cdo462/2013, ktoré prešlo aj testom ústavnosti - viď uznesenie Ústavného súdu SR z 12. novembra2014, sp. zn. -14). Zhrnúc uvedené možno badať v rozhodovaní najvyšších súdnych autorít SR príklon k argumentačnej línii ESĽP obsiahnutej vo veci Kjeldsen, Busk Madsen a Pederssen proti Dánsku, 1976, ktorá existenciu diskriminačnej podmienky predpokladá, a podľa ktorej rozlišovacie kritérium musí byť založené na osobných charakteristikách, prípadne na osobnom statuse, reflektujúcom osobnostné rysy (vo veci Clif proti Spojenému kráľovstvu, 2010, resp. vo veci Peterka proti Českej republike, 2011).

26. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených právnych záverov a argumentácií odvolací súd dospel k záveru, že žalobca motív (pohnútku) diskriminačného konania, ako je právom stanovený, neuviedol ani v žalobe, ani v priebehu konania (vrátane odvolacieho). Z tvrdení žalobcu nevyplýva, aby nerovnaké zaobchádzanie žalovaného, aj keby k nemu došlo, malo konkrétny dôvod, ktorý pre kvalifikáciu nerovnakého zaobchádzania ako diskriminačného, predpokladá ust. , prípadne, aby vyplývalo z jeho osobnostnej charakteristiky - či už vrodenej (napr. farba pleti) alebo založenej na voľbe žalobcu (napr. vierovyznanie a pod.). Zdravotná komplikácia žalobcu, ktorá si vyžaduje diétne stravovanie, v porovnaní s ďalšími zamestnancami žalovaného s obdobným zdravotným problémom, ponímaná žalobcom ako iné postavenie, podľa názoru odvolacieho súdu

nespĺňa charakteristiky chránených dôvodov uvedených v . Keďže v danom prípade absentuje rozlišovacie kvalifikačné kritérium, ktoré je základným predpokladom pre vytvorenie záveru o možnej diskriminácii, považuje aj odvolací súd žalobu v tejto časti za neopodstatnenú. V danom prípade je totiž potrebné vyrovnať sa predovšetkým s otázkou, čo je porušením zásady rovnakého zaobchádzania, teda čo sa rozumie znevýhodnením v porovnaní s inými osobami. Ako bolo uvedené vyššie v bode 23 odôvodnenia, konštitutívnym prvkom diskriminácie je vždy rozdielne zaobchádzanie s rôznymi subjektmi, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom postavení. V zamestnaneckom pomere so žalovaným boli okrem žalobcu aj ďalší zamestnanci v situácii porovnateľnej so situáciou žalobcu, ktorí na základe potvrdenia od špecializovaného lekára nemôžu zo zdravotných dôvodov využiť stravovanie v školskej jedálni, z vykonaného dokazovania však vyplynulo úplne jednoznačne, že ku všetkým týmto zamestnancom v rovnakom postavení uplatňuje žalovaný rovnaký prístup v zmysle čl. 20 ods. 8 Kolektívnej zmluvy (zhodné znenie v r. 2009, 2010 a 2011), t.j. poskytuje im finančný príspevok vo výške 55%. Preto v danom prípade neexistuje skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné vysloviť záver, že v prípade rovnakých alebo podobných situácií u viacerých zamestnancov žalovaný ako zamestnávateľ voči týmto zamestnancom nepostupoval rovnako. Ak teda chýba vhodný komparátor, nemožno hovoriť o stave znevýhodňujúceho zaobchádzania zo strany zamestnávateľa, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako neprípustné diskriminačné konanie.

27. Celkom opodstatnene žalovaný v odvolaní argumentoval, že kritérium odlišnosti zaobchádzania so zamestnancom v pozícii správcu telocvične s miestom výkonu práce na Južnej triede v Košiciach (dohodnutým u jediného zamestnanca) je podložené objektívnou skutočnosťou, pričom tento zamestnanec nie je v porovnateľnej situácii s ostatnými, ktorí majú dohodnuté miesto výkonu práce v budove Hlavnej 113 v Košiciach. Všetci zamestnanci s výkonom práce na Hlavnej 113, ktorí predložili lekárske potvrdenie o potrebe diétneho stravovania, majú zaručený rovnaký objektívny prístup k stravovaniu zabezpečeného žalovaným ako zamestnávateľom. Ani z napadnutého rozsudku nevyplýva zistenie diskriminácie osoby žalobcu v porovnaní s ostatnými osobami v porovnateľnej situácii, t.j. voči zamestnancom s miestom výkonu práce na Hlavnej 113 v Košiciach. V nadväznosti na uvedené je preto potrebné si uvedomiť, že subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu (uznesenie Ústavného súdu SR z 30. apríla 2009, sp. zn. -23).

28. V nadväznosti na uvedené odvolací súd, vychádzajúc z ust. a účinného k 31.8.2011 a tiež z článku 20 ods. 8 kolektívnej zmluvy na rok 2009, a , uzatvára, že ak žalobca na základe lekárskeho potvrdenia nemohol využívať stravovanie v školskej jedálni, žalovaný mal poskytovať žalobcovi stravné vo forme finančného príspevku vo výške 55% z ceny jedla (č. l. 186, 187, 364, 369 spisu), tak ako aj ostatným zamestnancom s obdobným zdravotným problémom. Preto žalobcovi patrí rozdiel poskytnutého príspevku a stravného za obdobie od 1.4.2009 do 6.4.2011; odvolací súd vychádzal z toho, že od 1.4.2009 do 28.12.2010 zaplatil žalovaný žalobcovi 325 x 1,19 Eur, čo činí 386,75 Eur, preto je opodstatnená odvolacia námietka, že žalovaný v uvedenom období žalobcovi v súlade so vyplatil 55 % z ceny jedla a v tejto časti je preto nárok žalobcu nedôvodný. Za obdobie od 1.1.2011 do 18.3.2011 predstavuje 55% zo sumy 3,80 Eur sumu 2,09 Eur (3,80 Eur x 0,55), z toho 50% = 1,045 Eur + 0,17 Eur, čo činí 1,215 Eur. Od 1.1.2011 do 6.4.2011 žalovaný zaplatil žalobcovi sumu 50,55 Eur (počnúc 19.3.2011 do 6.4.2011, t.j. 9 dní v marci a 4 dni v apríli, celkom teda 13 dní, nezaplatil žiadnu sumu). Za predmetné obdobie je preto nárok žalobcu dôvodný do výšky 15,80 Eur (13 dní x 1,215 Eur = 15,795 Eur, po zaokrúhlení 15,80 Eur). V tejto časti je preto nárok žalobcu plne dôvodný a preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil a žalobcovi po sumu 15,80 Eur s prísl. vyhovel.

29. Za neopodstatnenú považoval odvolací súd námietku žalovaného o nedôvodnosti nároku v dôsledku tvrdenej nečinnosti žalobcu (keď žalobca na žiadosť žalovaného neoznámil číslo diéty v stanovenej lehote), a preto podľa názoru odvolateľa je potrebné považovať povinnosť žalovaného podľa voči žalobcovi poskytnutím diétneho stravovania za splnenú už od 21.3.2011, nie až od 6.4.2011. K tomu odvolací súd dáva do pozornosti vyjadrenia žalovaného v priebehu konania, ale aj v samotnom odvolaní, že žalovaný akceptoval potvrdenie od špecializovaného lekára a žalobcovi dobrovoľne poskytoval finančný príspevok na stravovanie, preto je táto námietka z pohľadu odvolacieho súdu nenáležitá.

30. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil v súlade s ust. v jeho napadnutom výroku, ktorým bola bolo žalobe žalobcu vyhovené tak, že žalovaný je povinný

zaplatiť žalobcovi 15,80 Eur s 5 % úrokom z omeškania ročne od 1.11.2015 do zaplatenia (v súlade s ust. , Obč. ) do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšujúcej časti napadnutého vyhovujúceho výroku žalobu zamietol.

31. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

32. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Z dôvodu zmeny rozsudku súdu prvej inštancie rozhodol odvolací súd tak o trovách prvoinštančného, ako aj odvolacieho konania. V konaní žalobca uplatnil nárok v sume 537,20 Eur, z ktorého mu bolo priznané 15,80 Eur; jeho procesný úspech je vo výške 2,94% (15,80 : 5,372 = 2,9411%), procesný úspech žalovaného je 97,06% a pomerný úspech žalovaného je 94,12% (97,06 - 2,94). Preto v súlade s citovaným zákonným ustanovením odvolací súd priznal žalovanému právo na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 94,12%.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).