Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 671/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. novembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť D. H., H. M. a P. H, zastúpených advokátom JUDr.

Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť D. H., H. M. a P. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2014 doručená sťažnosť D. H., H. M. a P. H (spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených

advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

11. augusta 2014 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Dolný Kubín (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom o žalobe žalobcu Žilinského samosprávneho kraja proti

sťažovateľom ako žalovaným rozsudkom č. k. -123 zo 4. júna 2012 (ďalej len

„rozsudok okresného súdu“) určil, že sťažovatelia sú povinní vypratať priestory

(špecifikované vo výroku rozsudku), ktoré obývajú spolu s rodinou na O., teda v

nehnuteľnosti zapísanej na LV č..., k. ú...

Na odvolanie sťažovateľov Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. zo 14. februára 2013 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozsudok

okresného súdu potvrdil. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich

skutočností a právne posúdenie veci, v celom rozsahu sa stotožnil s dôvodmi rozsudku

okresného súdu, na ktoré odkázal v súlade s

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali 1. júla 2013 dovolanie.

Najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľov odmietol a rozhodol,

že sťažovatelia sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

81,45 €.

Sťažovatelia vo svojej sťažnostnej argumentácii namietajú, že najvyšší súd „sa

odmietol zaoberať dovolacími dôvodmi, ktoré uviedli... vo svojom dovolaní s odôvodnením,

že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné...“. Podľa

sťažovateľov „S uvedeným záverom... sa však nemožno v žiadnom prípade stotožniť...

Takýto záver... je v rozpore s vykonaným dokazovaním a nezodpovedá účinnej právnej

úprave...“.

Podľa sťažovateľov najvyšší súd dospel k nesprávnemu záveru, keď „výsledok

konania vedeného na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. nepovažoval

za prekážku právoplatne rozhodnutej veci...“, a preto neistil v posudzovanom konaní vadu

konania v zmysle .

Sťažovatelia podrobne vo svojej sťažnosti uvádzajú, v čom vidia nesprávnosť

skutkových a právnych záverov krajského súdu a okresného súdu, ktorými sa najvyšší súd

nezaoberal z dôvodu podľa nich nesprávneho záveru o neprípustnosti dovolania.

Sťažovatelia uviedli:

„Povinnosťou dovolacieho súdu bolo (bez toho, aby skúmal, či rozhodnutie

odvolacieho súdu spočíva na správnom právnom posúdení v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/

) zaoberať sa tým, či prima facie rozhodné skutkové a právne závery odvolacieho

súdu, na ktorých založil namietané rozhodnutie, nie sú arbitrárne, prípadne svojvoľné

a v tomto zmysle neodôvodnené a čí ich z ústavného ale i zo zákonného hľadiska možno

považovať za neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by mohlo mať zároveň za následok

porušenie základného práva alebo slobody (porovnaj napr. m. m. , ,

, ) a naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle ...

Porušovateľ však v napadnutom rozhodnutí nedostal svojej povinnosti poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov sťažovateľov, a preto sťažovatelia

nemajú inú možnosť, než obrátiť sa na Ústavný súd SR so sťažnosťou v zmysle ust. článku

127 SR.

Sťažovatelia majú za to, že výklad a aplikácia ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku musia byť také, aby bolo rešpektované základné právo na dostatočné

odôvodnenie súdneho rozhodnutia. ...

Sťažovatelia majú za to, že v odôvodnení napadnutého rozsudku absolútne chýba

odpoveď na otázky nastolené sťažovateľmi, ktoré majú pre vec podstatný význam.

V odôvodnení napadnutého uznesenia Najvyšší súd SR nedal presvedčivú a jasnú

odpoveď na podstatné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nereagoval na

dovolacie dôvody predostreté sťažovateľmi v dovolaní zo dňa 01.07.2013, pričom sa

obmedzil na strohé konštatovanie, že sťažovatelia podali dovolanie proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu proti ktorému podanie dovolania zákon nepripúšťa. ...“

Sťažovatelia v sťažnosti navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

11.08.2014 o odmietnutí dovolania sťažovateľov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu

v Žiline sp. zn. zo dňa 14.02.2013, bolo porušené základné právo

sťažovateľov 1/ až 3/ podľa , spočívajúce v práve

na súdnu ochranu... a základné právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, spočívajúce v práve na spravodlivé súdne konanie. ...

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. zo dňa 11.08.2014 a vec vracia Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie. ...

3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu teda nespočíva v tom, aby určil, či

preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv

alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie

vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Inými slovami, ústavný súd môže

pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej

pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Sťažovatelia v sťažnosti namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým najvyšší súd odmietol ich dovolanie proti

potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu ako neprípustné.

Sťažovatelia zhodne so svojimi dovolacími námietkami proti rozsudku krajského

súdu v sťažnosti namietajú nedostatočné odôvodnenie a nesprávne skutkové a právne

závery rozsudku krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu). V nadväznosti na

to sťažovatelia namietajú nesprávne a nedostatočne odôvodnené závery najvyššieho súdu

pri posúdení týchto jeho dovolacích námietok, ako aj nesprávne závery najvyššieho súdu

o absencii vád konania v zmysle , ktoré by zakladali prípustnosť dovolania aj

proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho krajského súdu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru uvádza, že otázka posúdenia, či

sú alebo nie sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142

ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší

súd (mutatis mutandis , ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany

ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad

a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo

dohovoru (), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka

konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov

(m. m. ), alebo všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému

právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich

právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci

sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť

skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne

napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , ). O zjavnú

neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd

zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel

a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne

rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej

logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ).

Ústavný súd po preskúmaní rozsudku krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľov proti rozsudku krajského súdu z dôvodu

nezistenia vád konania podľa (ktoré jedine mohli zakladať prípustnosť dovolania

smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu), nezistil žiadne okolnosti,

ktoré by mohli spochybniť udržateľnosť záverov najvyššieho súdu z hľadiska princípov

spravodlivého procesu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľov o nedostatočnom odôvodnení rozsudku

krajského súdu, uvedenú dovolaciu a následne sťažnostnú námietku, najvyšší súd

vyčerpávajúcim spôsobom preskúmal v rámci dovolacieho konania a s jeho závermi sa

ústavný súd v celom rozsahu stotožnil. Najvyšší súd sa podrobne a dôsledne vysporiadal

so sťažovateľmi namietaným nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu, ktoré

podľa sťažovateľov malo zakladať existenciu vady konania podľa ), t. j.

odňatie možnosti konať pred súdom. Najvyšší súd v súlade so svojou judikatúrou ustálil, že

nedostatočné odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku môže zakladať vadu konania

podľa , avšak po prieskume dôvodov rozsudku krajského súdu takúto

vadu nezistil.

Pokiaľ ide o námietku nesprávnych skutkových a právnych záverov v rozsudku

krajského súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu), najvyšší súd v súlade so svojou

judikatúrou označené dovolacie námietky sťažovateľov nevyhodnocoval v rámci skúmania

vady konania podľa , t. j. odňatie možnosti konať pred súdom [ani

ostatných vád konania podľa ], pričom za stavu, keď najvyšší súd dospel

k záveru, že nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa ,

posudzovanie záverov krajského súdu v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku bolo vylúčené z prieskumnej právomoci najvyššieho súdu v konaní o dovolaní

sťažovateľov. Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu vo vzťahu

k sťažovateľmi namietaným záverom krajského súdu v dovolaní bol plne súladný

s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu a nie je možné ho hodnotiť ako ústavne

nekonformný.

Najvyšší súd svoje rozhodnutie odôvodnil (v častiach namietaných sťažovateľmi)

takto:

„Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní 1/ až 3/ dovolanie. Jeho

prípustnosť a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia a a z ustanovení

a ...

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 0.s,p.) skúmať vždy, čí

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p, ale

sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t j. či v danej veci nejde

o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku

riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania

vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka pred

súdom konať, či o prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne

obsadeným). Takéto vady konania ale v dovolacom konaní neboli zistené...“

K sťažovateľmi namietanej vade konania podľa najvyšší súd

uviedol:

„Podľa ustanovenia len čo sa o veci právoplatne rozhodlo,

nemôže sa prejednávať znova.

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu

konania. ...

Žalovaní poukazujú na skutočnosť, že k tejto vade konania malo dôjsť v súvislosti

skonaním vedeným na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp. zn. , konkrétne

s rozhodnutím č.k. -174 zo 6. marca 2008.

Dovolací súd z pripojeného spisu Okresného súdu Dolný Kubín, sp. zn.

5 C 1122/1998 zistil, že na strane žalobcu v tejto veci vystupoval ako účastník konania O.

so sídlom..., na strane žalovaného vystupoval D. H., bývajúci... a predmetom konania bolo

vypratanie nehnuteľností.

Z obsahu spisu vyplýva, že v konaní, na ktoré žalovaní poukazujú - sp. zn.

a v predmetnom konaní (sp. zn. ), pokiaľ ide o okruh

účastníkov, nevystupovali tí istí účastníci. Jediným totožným účastníkom v oboch konaniach

je žalovaný 1/. Je síce pravdou, že žalobca v predmetnom konaní je právnym nástupcom

žalobcu konania sp. zn. , avšak viazanosť výrokom právoplatného rozsudku

je potrebné posudzovať v spojení s jeho odôvodnením a z rovnakého pohľadu je potrebné

hodnotiť aj otázku, či prejednaniu veci nebráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej.

Konanie vedené pod sp. zn. bolo právoplatne skončené rozsudkom

z 9. marca 2010, č. k. -287 tak, že návrh na vypratanie nehnuteľností bol

zamietnutý z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, t.j. že žalobcovi nesvedčí

vlastnícke právo. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť 2. októbra 2010 v spojení

s potvrdzujúcim uznesením Krajského súdu v Žiline z 27. júla 2010, sp. zn. ,

tak, že súd návrh zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane žalobcu.

Pokiaľ súd návrh zamieta z tohto dôvodu, nezaoberá sa už ostatnými zákonnými

podmienkami preukazujúcimi oprávnenosť žalovaného nároku. Takto tomu bolo aj

v predmetnej veci. Okresný súd Dolný Kubín v konaní po zistení, že žalobca nie je aktívne

legitimovaný, už ostatné podmienky ďalej neskúmal. Rozsudok Okresného súdu Dolný

Kubín, č. k. -174 zo 6. marca 2008, na ktorý poukazujú žalovaní 1/ až 3/,

nikdy nenadobudol právoplatnosť, pretože bol zrušený uznesením Krajského súdu

v Žiline, sp. zn. . Už pre tento samotný dôvod nemôže rozhodnutie č. k.

-174 zo 6. marca 2008, tvoriť prekážku veci rozsúdenej vo vzťahu

k predmetnému konaniu. Vzhľadom na uvedené dovolateľmi vytýkaná vyššie uvedená vada

konanie nezaťažila.“

K sťažovateľmi namietanej vade konania v zmysle , ktorá podľa

nich spočívala v tom, že rozhodnutie krajského súdu nie je dostatočne odôvodnené, najvyšší

súd uviedol:

„Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP,

Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, §

29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd

Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj

v náleze sp.zn. -30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (sp.zn. ).

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len

čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto

doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať

v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené

nielen či. 46 ods. 1 , ale aj Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na

odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že návrh zamietol

z dôvodu, Že miestnosti, ktoré užívajú žalovaní nie sú bytom v právnom slova zmysle, resp.

že sú služobným bytom a vôbec nebol preukázaný vznik práva osobného užívania bytu.

ktorý' sa zmenil na nájom, či spoločný nájom, a teda žalovaným nepatri právo na bytovú

náhradu, S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Ich

rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od

znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných.

Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že

dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp. zn.

).“

K sťažovateľmi namietanej inej vade konania v zmysle

najvyšší súd uviedol:

«Žalovaní 1/ až 3/ svoje dovolanie odôvodnili aj tým, že v konaní došlo k inej vade

konania ( ). Za inú vadu konania považovali skutočnosť, že

odvolací súd sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal prvým rozhodnutím súdu prvého

stupňa č. k. -175 zo 6. marca 2008, ktoré podľa ich názoru spočíva na

objektívnom a v podstate na správnom právnom posúdení veci, ale iba rozhodnutím sp. zn.

. Podstatou tejto dovolacej námietky žalovaných je spochybňovanie úplnosti,

resp. správnosti skutkových záverov súdov nižšieho stupňa.

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v § 237 O. s. p, nezakladá zmätočnosť rozhodnutia Je právne relevantná, ak mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej

vady konania v zmysle treba uviesť, že dovolací súd môže

pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode až vtedy, keď je

dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci

nejde).

Nesprávnosť, resp. nedostatočnosť zistení skutkového stavu veci súdmi nižších

stupňov, nemôže byť v zmysle ustanovenia samo osebe dôvodom

dovolania. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2

písm. a/ a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého

a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.»

K sťažovateľmi namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v zmysle

najvyšší súd uviedol:

„Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalovaných 1/ až 3/ boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesné prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).“

V závere odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol:

„Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť

dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle

0.s,p. neboli dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

žalovaných 1/ až 3/ v súlade s v spojení s

ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,

nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.“

Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je určité

a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľa. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za

protiústavné a arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci

samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne

skutočnosti (, ).

Ústavný súd pri preskúmaní uznesenia najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší

súd sa primerane vysporiadal s argumentáciou sťažovateľov, správne ustálil skutkový stav

veci a relevantné zákonné ustanovenia aplikoval spôsobom, ktorý neodporuje ich zneniu,

účelu ani označeným článkom . Nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých by

bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania (čl. 144 ods. 1

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd uzatvára, že nezistil možnosť

porušenia ani dohovoru uznesením najvyššieho súdu, preto

sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľov formulovanými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2014