Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/462/2013

Najvyšší súd X. Cdo

462/2013

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Žilinského samosprávneho

kraja so sídlom v Žiline, Komenského 48, IČO: 37 808 427, zastúpeného JUDr. P.

Machajom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského, 47 proti ţalovaným

1/ Mgr. D. H., bývajúcemu v O.O.,

2/ Mgr. H. M., bývajúcej v O.O.,

3/ Mgr. P. H., bývajúcemu v O.O., zastúpeným JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so

sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1718, o vypratanie nehnuteľností, vedenej na

Okresnom súde Dolný Kubín, pod sp.zn.

, o dovolaní ţalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline

zo 14. februára 2013, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Ţalovaní 1/ aţ 3/ sú povinní zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania

v sume 81,45 € na účet JUDr. P. Machaja, advokáta v Dolnom Kubíne, Radlinského 47, do

troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo 4. júna 2012, č.k. 7 C 123/2010- 123 určil,

ţe ţalovaní Mgr. D. H.H. a jeho manţelka Mgr. H. M. a Mgr. P. H.H., všetci bývajúci v O.O.,

sú povinní vypratať priestory, a to súbor miestností: kuchyňa - miestnosť č. 304 vo výmere

13,77 m2, predsieň - miestnosť č. 305

vo výmere 4,41 m2, komora - miestnosť č. 306 vo výmere 1,89 m2, kúpeľňa - miestnosť

č. 307 vo výmere X.,23 m2, chodba - miestnosť č. 308 vo výmere 3,41 m2, izba - miestnosť

č. 309 vo výmere 20,99 m2, izba - miestnosť č. 310 vo výmere 23,30 m2, chodba - miestnosť

č. 311 vo výmere 4,26 m2, WC - miestnosť č. 312 vo výmere 1,94 m2, sklad - miestnosť

č. 313 vo výmere 3,21 m2 a vstupná chodba - miestnosť č. 314 vo výmere 8,16 m2, ktoré

obývajú spolu s rodinou na O., teda v nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., k.ú. O., pod A

stavby - stavba O., súpisné číslo 1, postavený na parc. č. 1, a to do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozsudku.

O trovách konania rozhodol tak, ţe o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci

samej. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 685

ods. 1, , , a ,

platného do účinnosti zákona č. 509/91 Zb., os. 1 a rozhodnutie

č. R 46/1999. Poukázal na predchádzajúce rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín, a to

rozsudok sp.zn. z 22. júna 2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu

Ţilina sp.zn. z 13. decembra 2004, ďalej rozsudok sp.zn. , ktorý

bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Ţiline, sp.zn. , v ktorom bolo

konštatované, ţe objekt, ktorý obýva rodina ţalovanej 2/ nie je bytom, ţe manţelovi

ţalobkyne nevznikol podľa chránený nájom a ani osoby ţijúce

s ním v spoločnej domácnosti nemôţu vyuţívať pôţitky tohto chráneného nájmu. Ďalej

poukázal na konanie sp.zn. C 1122/1998, v ktorom sa ţalobca Oravské múzeum

P.O. Hviezdoslava domáhal v konaní vypratania súboru miestností, kde mu súd rozsudkom

zo 6. marca 2008 vyhovel a určil, ţe je povinný vypratať súbor miestností opísaných aj v tejto

ţalobe do jedného mesiaca po zabezpečení náhradného bytu. V tomto rozsudku bolo taktieţ

konštatované, ţe v danom prípade je uţ súd viazaný rozsudkom vydaným v konaní sp.zn.

, v ktorom vyšlo najavo, ţe súbor miestností, ktoré uţíva ţalovaný s rodinou nie

je bytom. Zároveň konštatoval, ţe citovaný rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Ţiline,

sp.zn. zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu na ďalšie konanie

z dôvodu, ţe vlastníkom Oravského hradu od 1. apríla 2002, sa stal Ţilinský samosprávny kraj

a následne, keďţe nedošlo k zmene ţalobcu, bol návrh zamietnutý z nedostatku aktívnej

vecnej legitimácie na strane ţalobcu - Oravské múzeum P.O. Hviezdoslava. V tejto súvislosti

konštatoval, ţe tak, ako uţ súdy v uvedených konaniach konštatovali, nie je sporné to, ţe

ţalovaní skutočne obývajú miestnosti v priestoroch Oravského hradu, ale to, či ide v danom

prípade o súbor miestností, ktoré obýva ţalovaný v 1/ rade s rodinou alebo ide o byt.

Zdôraznil, ţe súdy v predchádzajúcich konaniach vţdy konštatovali, ţe v danom prípade

nejde o byt. Uviedol, ţe pojem byt neupravuje, v čase keď ţalovaný 1/

začal priestory uţívať platil zákon č. 41/64 Zb. o hospodárení s bytmi a tento v § 62

upravoval, ţe bytom sa rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú podľa rozhodnutia

stavebného úradu určené na bývanie a môţu tomuto svojmu účelu slúţiť ako samostatné

bytové jednotky. Pre zistenie, či ide o byt, je rozhodujúce kolaudačné rozhodnutie (§76 a nasl.

zákona č. 50/76 Zb.). Stavebno-právne predpisy upravovali pojem byt a pojem obytnej

miestnosti v § 42 vyhlášky č. 83/1976 účinnej do 1. augusta 2000, aktuálne pojem byt

upravuje stavebný zákon v § 43 písm. b/, pričom poukázal na odôvodnenie rozsudku

Krajského súdu v Ţiline sp.zn. . Konštatoval, ţe ani v tomto konaní nebolo

dokladované a preukázané, ţe miestnosti ktoré uţívajú ţalovaní sú bytom v právnom slova

zmysle, resp. ţe sú sluţobným bytom a vôbec nebol preukázaný vznik práva osobného

uţívania bytu, ktorý sa zmenil na nájom či spoločný nájom. Ani ţalovaní nepreukázali, ţe by

išlo o byt, prípadne, ţe by niektorému z nich bolo doručené príslušné administratívne

rozhodnutie o pridelení bytu, pritom pokiaľ ţalovaní tvrdili, ţe ide o byt, bolo dôkazné

bremeno v tomto na nich. Navyše, vzhľadom na okruh účastníkov, kde sa nachádzala aj

ţalovaná 2/, konštatoval aj viazanosť rozhodnutím sp.zn. . Pokiaľ teda ţalobca

mal aktívnu legitimáciu a z príslušného listu vlastníctva LV č. X., k.ú. O. bolo zrejmé, ţe je

vlastníkom, mal právo na odstránenie protiprávneho stavu spočívajúceho v tom, ţe sa v jemu

vlastnícky patriacom objekte zdrţujú protiprávne ţalovaní. Súd prvého stupňa preto vyhovel

návrhu na vypratanie predmetných nehnuteľností. Za takejto situácie bolo zrejmé, ţe

ţalovaným nepatrí právo na bytovú náhradu a súdu sa nejavilo ani adekvátnym vzhľadom na

okolnosti prípadu (ţalovaní ţili v predmetných miestnostiach protiprávne veľmi dlhý čas, a to

bez úhrady), aby ţalovaní právo na bytovú náhradu mali. O trovách konania súd rozhodol

podľa

Krajský súd v Ţiline rozsudkom zo 14. februára 2013, sp.zn. rozsudok

okresného súdu potvrdil. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich

skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa v celom rozsahu stotoţnil s dôvodmi

napadnutého rozhodnutia s poukazom na ustanovenie Konštatovanie súdu

prvého stupňa, ţe pracovnú zmluvu v spojení s dodatkom nemoţno povaţovať za rozhodnutie

o pridelení bytu, ale iba za formu odmeny za vykonanú prácu vo forme naturálneho plnenia

s tým, ţe zamestnávateľ umoţnil ţalovanému 1/ počas doby trvania pracovného pomeru

uţívať časť nehnuteľností, a to najmä s prihliadnutím na to, ţe nikdy nebolo vydané

rozhodnutie príslušného správneho orgánu o tom, ţe priestory sú určené na bývanie a môţu

tomuto účelu slúţiť, povaţoval za správne. Takéto rozhodnutie nemôţe byť nahradené ani

zápisnicou o dielčej kolaudácii, na ktorú poukazovali ţalovaní vo svojom odvolaní. Ak

ţalovaní v ďalšom poukazovali na to, ţe z dôkazových materiálov predloţených súdu

v spisoch sp.zn. a sp.zn. C 1122/1998 je zrejmé, ţe predmetný byt

na Oravskom hrade bol skolaudovaný, v tomto smere nekonkretizovali ţiadne konkrétne

dôkazy, z ktorých by táto skutočnosť mala vyplynúť, a preto ani súdu prvého stupňa nemoţno

vytýkať, ţe by sa v konaní nezaoberal, resp. nevyhodnotil i ďalšie dôkazy. Námietkami

ţalovaných, týkajúcimi sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nezaoberal, lebo tak

ako to opätovne správne konštatoval prvostupňový súd, táto otázka bola vyriešená

právoplatným rozhodnutím v inom konaní. Aj z tohto pohľadu potom rozhodnutie

prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/ aţ 3/ dovolanie. Jeho prípustnosť

a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia a a z ustanovení

písm. b) a c) Vada konania v zmysle ustanovenia spočívala podľa

ich názoru v tom, ţe Okresný súd Dolný Kubín uţ rozhodol vo veci rozsudkom č.k.

C -174 zo 6. marca 2008, v ktorom rozhodol tak, ţe ţalovaný 1/ „je povinný

vypratať súbor miestností do jedného mesiaca po zabezpečení náhradného bytu“. Odvolací

súd tento rozsudok bez vecného prejednania zrušil, a to z dôvodu, ţe súd nekonal s tým

účastníkom na strane ţalobcu, ktorý bol vo veci aktívne legitimovaný. Vzhľadom na to, ţe

rozsudok súdu prvého stupňa č.k. C -174 zo 6. marca 2008 nebol odvolacím

súdom vo výroku a ani v jeho odôvodnení dotknutý, je zrejmé, ţe súdy niţšieho stupňa

rozhodli v rozpore s Poukázali na to, ţe z odôvodnenia uznesenia

Krajského súdu v Ţiline, sp.zn. z 31. marca 2009 vo veci sp.zn. C 1122/1998

je zrejmé, ţe nielen konanie sp.zn. C 1122/1998, ale aj konanie sp.zn. , na ktoré

sa viaţu rozhodnutia v predmetnej veci sp.zn. , trpí tou istou vadou, t.j. ţe súdy

v ňom nekonali s tým účastníkom na strane ţalobcu, ktorý bol vo veci aktívne legitimovaný.

Vzhľadom na to, ţe odvolací súd najprv v odôvodnení uznesenia sp.zn.

z 31. marca 2009 vo veci sp.zn. C 1122/1998, spochybnil rozhodnutie

vo veci sp.zn. a označil ho, ţe trpí takouto istou vadou ako rozhodnutie vo veci

sp.zn. C 1122/1998, pre ktorú rozhodnutie (sp.zn. C 1122/1998) zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie a vzhľadom na to, ţe aţ neskôr tým, ţe sa v odôvodnení týmto dovolaním

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia

súdu prvého stupňa v predmetnej veci, v ktorom súd prvého stupňa viazal svoje rozhodnutie

na rozhodnutie súdov vo veci sp.zn. , došlo zo strany odvolacieho súdu

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a to tým, ţe s dvoma rozhodnutiami, ktoré trpeli

tou istou vadou, naloţil úplne opačne, lebo rozhodnutie vo veci sp.zn. C 1122/1998 zrušil, ale

rozhodnutie sp.zn. mu poslúţilo ku konštatovaniu, ţe je ním viazaný.

K uvedenému nedošlo na základe dokazovania, ale na základe administratívneho konania

súdov so zámerom zvýhodniť jednu stranu. K vade konania v zmysle

malo dôjsť aj tým, ţe odvolací súd neprejednal vec tak, ako mu ukladá Občiansky súdny

poriadok. Na základe rozporností rozsudkov č.k. C -174 zo 6. marca 2008

a rozsudku súdu prvého stupňa v predmetnej veci podľa mal odvolací súd

na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, pretoţe ide o závislé výroky. Vada konania

v zmysle spočívala podľa názoru dovolateľov aj v tom, ţe rozhodnutie

odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Dovolatelia v konaní namietali aj

skutočnosť, ţe súdy niţšieho stupňa nedostatočne, resp. nesprávne zistili skutkový stav veci,

pričom opätovne upriamili pozornosť dovolacieho súdu na tvrdenia a dôkazy, ktoré predloţili

v konaní pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. Rovnako sa ohradzovali voči

právnemu posúdeniu veci súdmi niţšieho stupňa. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie a zároveň mu priznal

náhradu trov dovolacieho konania.

Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe je toho názoru, ţe odvolací súd

rozhodol vo veci správne, svoje rozhodnutie zákonným spôsobom odôvodnil a v konaní

nedošlo k ţalovanými namietaným vadám konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (

ods. 1 ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným

prostriedkom.

V zmysle dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je dovolanie

prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie prípustné

tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke

zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalovaných 1/ aţ 3/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej

2/ nie je podľa aţ 3 procesne prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa

zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou

z vád vymenovaných v aţ g/ (t.j. či v danej veci nejde o prípad

nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo

uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré

moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania

ale v dovolacom konaní neboli zistené.

Podľa názoru ţalovaných 1/ aţ 3/ došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237

písm. d/

Podľa ustanovenia len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa

prejednávať znova.

Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným

podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo

právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý

predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom

vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého

skutku).

Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako

súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.

Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)

bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide

o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom

aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní

vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).

Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni

nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej

sukcesie.

Ţalovaní poukazujú na skutočnosť, ţe k tejto vade konania malo dôjsť v súvislosti

s konaním vedeným na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. C 1122/1998, konkrétne

s rozhodnutím č.k. C -174 zo 6. marca 2008.

Dovolací súd z pripojeného spisu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. X. C

1122/1998 zistil, ţe na strane ţalobcu v tejto veci vystupoval ako účastník konania Oravské

múzeum Pavla Országha Hviezdoslava so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo

námestie 7,

na strane ţalovaného vystupoval Mgr. D. H., bývajúci v O.O. a predmetom konania bolo

vypratanie nehnuteľností.

Z obsahu spisu vyplýva, ţe v konaní, na ktoré ţalovaní poukazujú - sp.zn.

C 1122/1998 - a v predmetnom konaní (sp.zn. ), pokiaľ ide o okruh účastníkov,

nevystupovali tí istí účastníci. Jediným totoţným účastníkom v oboch konaniach je ţalovaný

1/. Je síce pravdou, ţe ţalobca v predmetnom konaní je právnym nástupcom ţalobcu konania

sp.zn. C 1122/1998, avšak viazanosť výrokom právoplatného rozsudku je potrebné

posudzovať v spojení s jeho odôvodnením a z rovnakého pohľadu je potrebné hodnotiť aj

otázku, či prejednaniu veci nebráni prekáţka veci právoplatne rozhodnutej. Konanie vedené

pod sp.zn. C 1122/1998 bolo právoplatne skončené rozsudkom z 9. marca 2010, č.k. C

-287 tak, ţe návrh na vypratanie nehnuteľností bol zamietnutý z dôvodu nedostatku

aktívnej vecnej legitimácie, t.j. ţe ţalobcovi nesvedčí vlastnícke právo. Uvedený rozsudok

nadobudol právoplatnosť 2. októbra 2010 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského

súdu v Ţiline z 27. júla 2010, sp.zn. , tak, ţe súd návrh zamietol z dôvodu

nedostatku aktívnej legitimácie na strane ţalobcu. Pokiaľ súd návrh zamieta z tohto dôvodu,

nezaoberá sa uţ ostatnými zákonnými podmienkami preukazujúcimi oprávnenosť ţalovaného

nároku. Takto tomu bolo aj v predmetnej veci. Okresný súd Dolný Kubín v konaní po zistení,

ţe ţalobca nie je aktívne legitimovaný, uţ ostatné podmienky ďalej neskúmal. Rozsudok

Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. C -174 zo 6. marca 2008, na ktorý poukazujú

ţalovaní 1/ aţ 3/, nikdy nenadobudol právoplatnosť, pretoţe bol zrušený uznesením

Krajského súdu v Ţiline, sp.zn. . Uţ pre tento samotný dôvod nemôţe

rozhodnutie č.k. C -174 zo 6. marca 2008, tvoriť prekáţku veci rozsúdenej vo

vzťahu k predmetnému konaniu. Vzhľadom na uvedené dovolateľmi vytýkaná vyššie uvedená

vada konanie nezaťaţila.

Ţalovaní 1/ aţ 3/ v dovolaní tieţ namietajú, ţe odvolací súd im v konaní odňal

moţnosť pred súdom konať v zmysle tým, ţe na prejednanie ich

odvolania nenariadil pojednávanie.

Podľa (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie

odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu

pojednávanie vţdy ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého

stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ ide o konanie

vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný

záujem.

Podľa v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj

bez nariadenia odvolacieho pojednávania.

V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu

prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, rozhodol

v predmetnej veci na pojednávaní, predmetom konanie nie je vec podľa

Z.z. Antidiskriminačného zákona, ale vypratanie nehnuteľností, ktorého hmotnoprávny nárok

má svoj základ v ustanoveniach . Rovnako tu nejde ani o verejný

záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr.

spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných

slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno

vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne.

Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí

nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje

za potrebné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval

v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu

vo veci samej 14. februára 2013 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup

odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalovaných konať pred súdom

v zmysle ustanovenia Nedošlo k znemoţneniu realizácie ich procesných

práv, priznaných im v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany ich práv

a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu

odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného

ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými

ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa

ţalovaným znemoţnila realizácia ich procesných práv, priznaných im v občianskom súdnom

konaní za účelom obhájenia a ochrany ich práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237

písm. f/

Dovolatelia namietajú, ţe odvolací súd mal nariadiť pojednávanie z dôvodu

rozpornosti rozsudkov prvostupňového súdu vo veci sp.zn. C 1122/1998 zo 6. marca 2008

a vo veci sp.zn. zo 4. júna 2012, pretoţe ide o prípad, kedy od rozhodnutia

o napadnutom výroku (rozsudku vo veci sp.zn. zo 4. júna 2012) je závislý

výrok (t.j. rozhodnutie a odôvodnenie vo veci sp.zn. C 1122/1998 zo 6. marca 2008), ktorý

odvolaním nebol dotknutý.

K námietke ţalovaných, ţe odvolací súd mal nariadiť na prejednanie veci

pojednávanie z dôvodu, ţe ide o závislé výroky dovolací súd len v krátkosti uvádza, ţe

za závislé výroky moţno povaţovať také výroky, kde jeden z výrokov predstavuje predbeţnú

otázku pre nasledujúci výrok. Typickým príkladom závislosti medzi jednotlivými výrokmi je

napr. vzťah medzi výrokmi o rozvode manţelstva a o úprave pomerov manţelov k maloletým

deťom z ich manţelstva na čas po rozvode, o ktorých musí byť v zmysle § 113 ods. 1

rozhodnuté v jednom rozhodnutí, pričom od výroku o rozvode manţelstva sú závislé výroky

o výchove a výţive maloletých detí a od výroku o výchove dieťaťa je ďalej závislý výrok

o jeho výţive. Tento záver moţno analogicky pouţiť aj v konaní o určenie otcovstva, ktoré je

v zmysle § 113 ods. 2 vţdy spojené s konaním o výchove a výţive maloletého dieťaťa.

Závislé výroky, ako uţ vyplýva zo samotného slovného spojenia „závislé výroky“,

prichádzajú do úvahy len vtedy, ak má o nich byť rozhodnuté tým istým rozhodnutím, v tom

istom konaní, v ţiadnom prípade nie v rôznych konaniach, majúcich odlišnú spisovú značku,

hoci aj rovnaký, resp. obdobný predmet konania a v ktorých by mohli vystupovať tí istí

účastníci (všetci alebo niektorí z nich). Táto námietka ţalovaných je preto celkom nelogická

a bezobsaţná.

Ţalovaní 1/ aţ 3/ v dovolaní namietajú, ţe v konaní došlo k k porušeniu princípu

rovnakého zaobchádzania tým, ţe „s dvoma rozhodnutiami, ktoré trpeli rovnakou vadou,

naloţil úplne opačne, lebo rozhodnutie vo veci sp.zn. C 1122/1998 zrušil, ale rozhodnutie

sp.zn. mu poslúţilo ku konštatovaniu, ţe je ním viazaný“. Zásada rovnakého

zaobchádzania (principle of equal treatment) je zachytená v Európskom dohovore o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, v antidiskriminačných smerniciach Európskej únie,

v , v antidiskriminačnom zákone a taktieţ je roztrúsená

v osobitných právnych predpisoch. Je vyjadrením poţiadavky, ţe všetci ľudia majú právo

na poskytnutie rovnakého zaobchádzania a nemajú byť diskriminovaní na základe kritérií ako

je vek, zdravotné postihnutie, národnosť, rasa a náboţenstvo a iné postavenie. Inými slovami

moţno zásadu rovnakého zaobchádzania vyjadriť pojmom zákaz diskriminácie. Diskriminácia

je hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych vlastností, ale podľa príslušnosti k určitej

spoločenskej skupine. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovanými namietaný dôvod nemôţe

predstavovať porušenie zákazu princípu rovnakého zaobchádzania, pretoţe zakázané

diskriminačné dôvody sú vţdy nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou a nie s procesným

postupom súdov súvisiacim s vykonávaním, hodnotením dôkazov, resp. s ich skutkovými zisteniami.

Vada konania v zmysle spočívala podľa názoru dovolateľov aj

v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd

Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj

v náleze sp.zn. -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného

práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu (sp.zn. ).

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne

nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.

Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však

nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe

ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd

prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane

mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen

Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe

rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným

na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol

rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol

z dôvodu, ţe miestnosti, ktoré uţívajú ţalovaní nie sú bytom v právnom slova zmysle, resp. ţe

sú sluţobným bytom a vôbec nebol preukázaný vznik práva osobného uţívania bytu, ktorý sa

zmenil na nájom, či spoločný nájom, a teda ţalovaným nepatrí právo na bytovú náhradu.

S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia

nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe

súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných

ustanovení a nepopreli ich účel a význam.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva zaručeného

v v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe

odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaných. Ako vyplýva aj

z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym

názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. ).

Ţalovaní 1/ aţ 3/ svoje dovolanie odôvodnili aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade

konania ( ). Za inú vadu konania povaţovali skutočnosť, ţe

odvolací súd sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal prvým rozhodnutím súdu prvého

stupňa č.k. C -175 zo 6. marca 2008, ktoré podľa ich názoru spočíva

na objektívnom a v podstate na správnom právnom posúdení veci, ale iba rozhodnutím sp.zn.

. Podstatou tejto dovolacej námietky ţalovaných je spochybňovanie úplnosti,

resp. správnosti skutkových záverov súdov niţšieho stupňa.

Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady

konania v zmysle treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť

k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie

z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).

Nesprávnosť, resp. nedostatočnosť zistení skutkového stavu veci súdmi niţších

stupňov, nemôţe byť v zmysle ustanovenia samo osebe dôvodom

dovolania. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným

prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/

a b/ ) a hmotnoprávnych ( ) vád. Preto sa dovolaním nemoţno

úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani

prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Ţalovaní 1/ aţ 3/ ďalej namietali, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak

zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne

posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaných 1/ aţ 3/ boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania

nemoţno vyvodiť z ustanovenia a iné vady konania v zmysle neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/

aţ 3/ v súlade s v spojení s ods. X. , ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,

odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov

konania proti ţalovaným 1/ aţ 3/, ktorí úspech nemali ( ods. X. veta prvá

v spojení s a ). Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu

trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, ktorú

poskytol ţalobcovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaných (§ 13a ods. 1 písm. c/

vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11

ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 60,07 €, čo s náhradou výdavkov za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu

[§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 €)], vrátane DPH, predstavuje spolu 81,45 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. augusta 2014

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová