Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
af2/392689.cd5ccf.pdf
PDF · 156.49 KB
No categories available
5Cdo/462/2013
Najvyšší súd X. Cdo
462/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Žilinského samosprávneho
kraja so sídlom v Žiline, Komenského 48, IČO: 37 808 427, zastúpeného JUDr. P.
Machajom, advokátom so sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského, 47 proti ţalovaným
1/ Mgr. D. H., bývajúcemu v O.O.,
2/ Mgr. H. M., bývajúcej v O.O.,
3/ Mgr. P. H., bývajúcemu v O.O., zastúpeným JUDr. Jozefom Polákom, advokátom so
sídlom v Dolnom Kubíne, Radlinského 1718, o vypratanie nehnuteľností, vedenej na
Okresnom súde Dolný Kubín, pod sp.zn.
7 C 123/2010, o dovolaní ţalovaných 1/, 2/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Ţiline
zo 14. februára 2013, sp.zn. 9 Co 414/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ sú povinní zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania
v sume 81,45 € na účet JUDr. P. Machaja, advokáta v Dolnom Kubíne, Radlinského 47, do
troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Dolný Kubín rozsudkom zo 4. júna 2012, č.k. 7 C 123/2010- 123 určil,
ţe ţalovaní Mgr. D. H.H. a jeho manţelka Mgr. H. M. a Mgr. P. H.H., všetci bývajúci v O.O.,
sú povinní vypratať priestory, a to súbor miestností: kuchyňa - miestnosť č. 304 vo výmere
13,77 m2, predsieň - miestnosť č. 305
vo výmere 4,41 m2, komora - miestnosť č. 306 vo výmere 1,89 m2, kúpeľňa - miestnosť
č. 307 vo výmere X.,23 m2, chodba - miestnosť č. 308 vo výmere 3,41 m2, izba - miestnosť
č. 309 vo výmere 20,99 m2, izba - miestnosť č. 310 vo výmere 23,30 m2, chodba - miestnosť
č. 311 vo výmere 4,26 m2, WC - miestnosť č. 312 vo výmere 1,94 m2, sklad - miestnosť
č. 313 vo výmere 3,21 m2 a vstupná chodba - miestnosť č. 314 vo výmere 8,16 m2, ktoré
obývajú spolu s rodinou na O., teda v nehnuteľnosti zapísanej na LV č. X., k.ú. O., pod A
stavby - stavba O., súpisné číslo 1, postavený na parc. č. 1, a to do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozsudku.
O trovách konania rozhodol tak, ţe o nich rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci
samej. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 685
ods. 1, § 687 ods. 1, § 871 ods. 1 zákona č. 509/1991 Zb., § 24 a § 25 zákona č. 41/1964 Zb.,
platného do účinnosti zákona č. 509/91 Zb., § 126 os. 1 Občianskeho zákonníka a rozhodnutie
č. R 46/1999. Poukázal na predchádzajúce rozhodnutia Okresného súdu Dolný Kubín, a to
rozsudok sp.zn. 7C 29/2001 z 22. júna 2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu
Ţilina sp.zn. 6 Co 211/2004 z 13. decembra 2004, ďalej rozsudok sp.zn. 6 C 277/2002, ktorý
bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Ţiline, sp.zn. 9 Co 60/2003, v ktorom bolo
konštatované, ţe objekt, ktorý obýva rodina ţalovanej 2/ nie je bytom, ţe manţelovi
ţalobkyne nevznikol podľa § 871 Občianskeho zákonníka chránený nájom a ani osoby ţijúce
s ním v spoločnej domácnosti nemôţu vyuţívať pôţitky tohto chráneného nájmu. Ďalej
poukázal na konanie sp.zn. C 1122/1998, v ktorom sa ţalobca Oravské múzeum
P.O. Hviezdoslava domáhal v konaní vypratania súboru miestností, kde mu súd rozsudkom
zo 6. marca 2008 vyhovel a určil, ţe je povinný vypratať súbor miestností opísaných aj v tejto
ţalobe do jedného mesiaca po zabezpečení náhradného bytu. V tomto rozsudku bolo taktieţ
konštatované, ţe v danom prípade je uţ súd viazaný rozsudkom vydaným v konaní sp.zn.
6 C 277/2002, v ktorom vyšlo najavo, ţe súbor miestností, ktoré uţíva ţalovaný s rodinou nie
je bytom. Zároveň konštatoval, ţe citovaný rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Ţiline,
sp.zn. 8 Co 261/2008 zrušený a vec bola vrátená Okresnému súdu na ďalšie konanie
z dôvodu, ţe vlastníkom Oravského hradu od 1. apríla 2002, sa stal Ţilinský samosprávny kraj
a následne, keďţe nedošlo k zmene ţalobcu, bol návrh zamietnutý z nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane ţalobcu - Oravské múzeum P.O. Hviezdoslava. V tejto súvislosti
konštatoval, ţe tak, ako uţ súdy v uvedených konaniach konštatovali, nie je sporné to, ţe
ţalovaní skutočne obývajú miestnosti v priestoroch Oravského hradu, ale to, či ide v danom
prípade o súbor miestností, ktoré obýva ţalovaný v 1/ rade s rodinou alebo ide o byt.
Zdôraznil, ţe súdy v predchádzajúcich konaniach vţdy konštatovali, ţe v danom prípade
nejde o byt. Uviedol, ţe pojem byt Občiansky zákonník neupravuje, v čase keď ţalovaný 1/
začal priestory uţívať platil zákon č. 41/64 Zb. o hospodárení s bytmi a tento v § 62
upravoval, ţe bytom sa rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú podľa rozhodnutia
stavebného úradu určené na bývanie a môţu tomuto svojmu účelu slúţiť ako samostatné
bytové jednotky. Pre zistenie, či ide o byt, je rozhodujúce kolaudačné rozhodnutie (§76 a nasl.
zákona č. 50/76 Zb.). Stavebno-právne predpisy upravovali pojem byt a pojem obytnej
miestnosti v § 42 vyhlášky č. 83/1976 účinnej do 1. augusta 2000, aktuálne pojem byt
upravuje stavebný zákon v § 43 písm. b/, pričom poukázal na odôvodnenie rozsudku
Krajského súdu v Ţiline sp.zn. 9 Co 60/2003. Konštatoval, ţe ani v tomto konaní nebolo
dokladované a preukázané, ţe miestnosti ktoré uţívajú ţalovaní sú bytom v právnom slova
zmysle, resp. ţe sú sluţobným bytom a vôbec nebol preukázaný vznik práva osobného
uţívania bytu, ktorý sa zmenil na nájom či spoločný nájom. Ani ţalovaní nepreukázali, ţe by
išlo o byt, prípadne, ţe by niektorému z nich bolo doručené príslušné administratívne
rozhodnutie o pridelení bytu, pritom pokiaľ ţalovaní tvrdili, ţe ide o byt, bolo dôkazné
bremeno v tomto na nich. Navyše, vzhľadom na okruh účastníkov, kde sa nachádzala aj
ţalovaná 2/, konštatoval aj viazanosť rozhodnutím sp.zn. 6 C 277/2002. Pokiaľ teda ţalobca
mal aktívnu legitimáciu a z príslušného listu vlastníctva LV č. X., k.ú. O. bolo zrejmé, ţe je
vlastníkom, mal právo na odstránenie protiprávneho stavu spočívajúceho v tom, ţe sa v jemu
vlastnícky patriacom objekte zdrţujú protiprávne ţalovaní. Súd prvého stupňa preto vyhovel
návrhu na vypratanie predmetných nehnuteľností. Za takejto situácie bolo zrejmé, ţe
ţalovaným nepatrí právo na bytovú náhradu a súdu sa nejavilo ani adekvátnym vzhľadom na
okolnosti prípadu (ţalovaní ţili v predmetných miestnostiach protiprávne veľmi dlhý čas, a to
bez úhrady), aby ţalovaní právo na bytovú náhradu mali. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 151 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Ţiline rozsudkom zo 14. februára 2013, sp.zn. 9 Co 414/2012 rozsudok
okresného súdu potvrdil. Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich
skutočností a právne posúdenie veci, v tomto smere sa v celom rozsahu stotoţnil s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. Konštatovanie súdu
prvého stupňa, ţe pracovnú zmluvu v spojení s dodatkom nemoţno povaţovať za rozhodnutie
o pridelení bytu, ale iba za formu odmeny za vykonanú prácu vo forme naturálneho plnenia
s tým, ţe zamestnávateľ umoţnil ţalovanému 1/ počas doby trvania pracovného pomeru
uţívať časť nehnuteľností, a to najmä s prihliadnutím na to, ţe nikdy nebolo vydané
rozhodnutie príslušného správneho orgánu o tom, ţe priestory sú určené na bývanie a môţu
tomuto účelu slúţiť, povaţoval za správne. Takéto rozhodnutie nemôţe byť nahradené ani
zápisnicou o dielčej kolaudácii, na ktorú poukazovali ţalovaní vo svojom odvolaní. Ak
ţalovaní v ďalšom poukazovali na to, ţe z dôkazových materiálov predloţených súdu
v spisoch sp.zn. 6C 277/2002 a sp.zn. C 1122/1998 je zrejmé, ţe predmetný byt
na Oravskom hrade bol skolaudovaný, v tomto smere nekonkretizovali ţiadne konkrétne
dôkazy, z ktorých by táto skutočnosť mala vyplynúť, a preto ani súdu prvého stupňa nemoţno
vytýkať, ţe by sa v konaní nezaoberal, resp. nevyhodnotil i ďalšie dôkazy. Námietkami
ţalovaných, týkajúcimi sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru sa nezaoberal, lebo tak
ako to opätovne správne konštatoval prvostupňový súd, táto otázka bola vyriešená
právoplatným rozhodnutím v inom konaní. Aj z tohto pohľadu potom rozhodnutie
prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali ţalovaní 1/ aţ 3/ dovolanie. Jeho prípustnosť
a dôvodnosť odvodzovali z ustanovenia § 237 písm. d) a f) O.s.p. a z ustanovení § 241 ods. 2
písm. b) a c) O.s.p. Vada konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. d) O.s.p. spočívala podľa
ich názoru v tom, ţe Okresný súd Dolný Kubín uţ rozhodol vo veci rozsudkom č.k.
C 1122/1998-174 zo 6. marca 2008, v ktorom rozhodol tak, ţe ţalovaný 1/ „je povinný
vypratať súbor miestností do jedného mesiaca po zabezpečení náhradného bytu“. Odvolací
súd tento rozsudok bez vecného prejednania zrušil, a to z dôvodu, ţe súd nekonal s tým
účastníkom na strane ţalobcu, ktorý bol vo veci aktívne legitimovaný. Vzhľadom na to, ţe
rozsudok súdu prvého stupňa č.k. C 1122/1998-174 zo 6. marca 2008 nebol odvolacím
súdom vo výroku a ani v jeho odôvodnení dotknutý, je zrejmé, ţe súdy niţšieho stupňa
rozhodli v rozpore s § 156 ods. 4 O.s.p. Poukázali na to, ţe z odôvodnenia uznesenia
Krajského súdu v Ţiline, sp.zn. 8 Co 261/2008 z 31. marca 2009 vo veci sp.zn. C 1122/1998
je zrejmé, ţe nielen konanie sp.zn. C 1122/1998, ale aj konanie sp.zn. 6 C 277/2002, na ktoré
sa viaţu rozhodnutia v predmetnej veci sp.zn. 7 C 123/2010, trpí tou istou vadou, t.j. ţe súdy
v ňom nekonali s tým účastníkom na strane ţalobcu, ktorý bol vo veci aktívne legitimovaný.
Vzhľadom na to, ţe odvolací súd najprv v odôvodnení uznesenia sp.zn.
8 Co 261/2008 z 31. marca 2009 vo veci sp.zn. C 1122/1998, spochybnil rozhodnutie
vo veci sp.zn. 6 C 277/2002 a označil ho, ţe trpí takouto istou vadou ako rozhodnutie vo veci
sp.zn. C 1122/1998, pre ktorú rozhodnutie (sp.zn. C 1122/1998) zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie a vzhľadom na to, ţe aţ neskôr tým, ţe sa v odôvodnení týmto dovolaním
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu stotoţnil s dôvodmi rozhodnutia
súdu prvého stupňa v predmetnej veci, v ktorom súd prvého stupňa viazal svoje rozhodnutie
na rozhodnutie súdov vo veci sp.zn. 6 C 277/2002, došlo zo strany odvolacieho súdu
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a to tým, ţe s dvoma rozhodnutiami, ktoré trpeli
tou istou vadou, naloţil úplne opačne, lebo rozhodnutie vo veci sp.zn. C 1122/1998 zrušil, ale
rozhodnutie sp.zn. 6 C 277/2002 mu poslúţilo ku konštatovaniu, ţe je ním viazaný.
K uvedenému nedošlo na základe dokazovania, ale na základe administratívneho konania
súdov so zámerom zvýhodniť jednu stranu. K vade konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.
malo dôjsť aj tým, ţe odvolací súd neprejednal vec tak, ako mu ukladá Občiansky súdny
poriadok. Na základe rozporností rozsudkov č.k. C 1122/1998-174 zo 6. marca 2008
a rozsudku súdu prvého stupňa v predmetnej veci podľa mal odvolací súd
na prejednanie veci nariadiť pojednávanie, pretoţe ide o závislé výroky. Vada konania
v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. spočívala podľa názoru dovolateľov aj v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené. Dovolatelia v konaní namietali aj
skutočnosť, ţe súdy niţšieho stupňa nedostatočne, resp. nesprávne zistili skutkový stav veci,
pričom opätovne upriamili pozornosť dovolacieho súdu na tvrdenia a dôkazy, ktoré predloţili
v konaní pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom. Rovnako sa ohradzovali voči
právnemu posúdeniu veci súdmi niţšieho stupňa. Navrhli, aby dovolací súd rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie a zároveň mu priznal
náhradu trov dovolacieho konania.
Ţalobca vo svojom vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe je toho názoru, ţe odvolací súd
rozhodol vo veci správne, svoje rozhodnutie zákonným spôsobom odôvodnil a v konaní
nedošlo k ţalovanými namietaným vadám konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným
prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238
ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie
prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné
tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalovaných 1/ aţ 3/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej
veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.
Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalovanej
2/ nie je podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vţdy, či
dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závaţných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou
z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. (t.j. či v danej veci nejde o prípad
nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo
uţ prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
moţno začať len na návrh, o prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným). Takéto vady konania
ale v dovolacom konaní neboli zistené.
Podľa názoru ţalovaných 1/ aţ 3/ došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p.
Podľa ustanovenia § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôţe sa
prejednávať znova.
Prekáţka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v kaţdom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
Táto prekáţka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom uţ bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Ten istý
predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený ţalobným petitom
vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých bol uplatnený (t.j. ak vyplýva z rovnakého
skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekáţka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako
súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania.
Prekáţka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ určitý skutkový dej (skutok)
bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak, nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide
o totoţnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol v skoršom konaní ţalobcom, je ţalobcom
aj v novom konaní alebo má postavenie ţalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní
vystupoval ako ţalovaný, má alebo nemá v novom konaní procesné postavenie ţalovaného).
Konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni
nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či uţ z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej
sukcesie.
Ţalovaní poukazujú na skutočnosť, ţe k tejto vade konania malo dôjsť v súvislosti
s konaním vedeným na Okresnom súde Dolný Kubín pod sp.zn. C 1122/1998, konkrétne
s rozhodnutím č.k. C 1122/1998-174 zo 6. marca 2008.
Dovolací súd z pripojeného spisu Okresného súdu Dolný Kubín, sp.zn. X. C
1122/1998 zistil, ţe na strane ţalobcu v tejto veci vystupoval ako účastník konania Oravské
múzeum Pavla Országha Hviezdoslava so sídlom v Dolnom Kubíne, Hviezdoslavovo
námestie 7,
na strane ţalovaného vystupoval Mgr. D. H., bývajúci v O.O. a predmetom konania bolo
vypratanie nehnuteľností.
Z obsahu spisu vyplýva, ţe v konaní, na ktoré ţalovaní poukazujú - sp.zn.
C 1122/1998 - a v predmetnom konaní (sp.zn. 7 C 123/2010), pokiaľ ide o okruh účastníkov,
nevystupovali tí istí účastníci. Jediným totoţným účastníkom v oboch konaniach je ţalovaný
1/. Je síce pravdou, ţe ţalobca v predmetnom konaní je právnym nástupcom ţalobcu konania
sp.zn. C 1122/1998, avšak viazanosť výrokom právoplatného rozsudku je potrebné
posudzovať v spojení s jeho odôvodnením a z rovnakého pohľadu je potrebné hodnotiť aj
otázku, či prejednaniu veci nebráni prekáţka veci právoplatne rozhodnutej. Konanie vedené
pod sp.zn. C 1122/1998 bolo právoplatne skončené rozsudkom z 9. marca 2010, č.k. C
1122/1998-287 tak, ţe návrh na vypratanie nehnuteľností bol zamietnutý z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie, t.j. ţe ţalobcovi nesvedčí vlastnícke právo. Uvedený rozsudok
nadobudol právoplatnosť 2. októbra 2010 v spojení s potvrdzujúcim uznesením Krajského
súdu v Ţiline z 27. júla 2010, sp.zn. 8 Co 166/2010, tak, ţe súd návrh zamietol z dôvodu
nedostatku aktívnej legitimácie na strane ţalobcu. Pokiaľ súd návrh zamieta z tohto dôvodu,
nezaoberá sa uţ ostatnými zákonnými podmienkami preukazujúcimi oprávnenosť ţalovaného
nároku. Takto tomu bolo aj v predmetnej veci. Okresný súd Dolný Kubín v konaní po zistení,
ţe ţalobca nie je aktívne legitimovaný, uţ ostatné podmienky ďalej neskúmal. Rozsudok
Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. C 1122/1998-174 zo 6. marca 2008, na ktorý poukazujú
ţalovaní 1/ aţ 3/, nikdy nenadobudol právoplatnosť, pretoţe bol zrušený uznesením
Krajského súdu v Ţiline, sp.zn. 8 Co 261/2008. Uţ pre tento samotný dôvod nemôţe
rozhodnutie č.k. C 1122/1998-174 zo 6. marca 2008, tvoriť prekáţku veci rozsúdenej vo
vzťahu k predmetnému konaniu. Vzhľadom na uvedené dovolateľmi vytýkaná vyššie uvedená
vada konanie nezaťaţila.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ v dovolaní tieţ namietajú, ţe odvolací súd im v konaní odňal
moţnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, ţe na prejednanie ich
odvolania nenariadil pojednávanie.
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. (v znení účinnom od 15. októbra 2008), na prejednanie
odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu odvolacieho súdu
pojednávanie vţdy ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia odvolacieho pojednávania, c/ ide o konanie
vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, d/ to vyţaduje dôleţitý verejný
záujem.
Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v tomto znení, môţe odvolací súd rozhodnúť aj
bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
V predmetnej veci je zrejmé, ţe odvolací súd sa stotoţnil s dôvodmi rozsudku súdu
prvého stupňa, teda mal za to, ţe súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, rozhodol
v predmetnej veci na pojednávaní, predmetom konanie nie je vec podľa zákona č. 365/2004
Z.z. Antidiskriminačného zákona, ale vypratanie nehnuteľností, ktorého hmotnoprávny nárok
má svoj základ v ustanoveniach Občianskeho zákonníka. Rovnako tu nejde ani o verejný
záujem, keďţe nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr.
spory týkajúce sa územného celku sídliska a pod. Dohovor o ľudských právach a základných
slobodách nevyţaduje a ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemoţno
vysledovať, ţe by sa malo na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne.
Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa na pojednávaní odvolací súd v zásade nemusí
nariadiť pojednávanie. Odvolací súd však vţdy môţe nariadiť pojednávanie, ak to povaţuje
za potrebné.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe odvolací súd postupoval
v súlade so zákonom, pokiaľ prejednal odvolanie proti rozhodnutiu prvostupňového súdu
vo veci samej 14. februára 2013 bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Postup
odvolacieho súdu nemal za následok odňatie moţnosti ţalovaných konať pred súdom
v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. Nedošlo k znemoţneniu realizácie ich procesných
práv, priznaných im v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia ochrany ich práv
a právom chránených záujmov. Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe za postup súdu
odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia, nie je moţné povaţovať postup súdu v súlade s príslušnými procesnými
ustanoveniami. Nedošlo preto k závadnému procesnému postupu súdu, ktorým by sa
ţalovaným znemoţnila realizácia ich procesných práv, priznaných im v občianskom súdnom
konaní za účelom obhájenia a ochrany ich práv a právom chránených záujmov v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
Dovolatelia namietajú, ţe odvolací súd mal nariadiť pojednávanie z dôvodu
rozpornosti rozsudkov prvostupňového súdu vo veci sp.zn. C 1122/1998 zo 6. marca 2008
a vo veci sp.zn. 7 C 123/2010 zo 4. júna 2012, pretoţe ide o prípad, kedy od rozhodnutia
o napadnutom výroku (rozsudku vo veci sp.zn. 7 C 123/2010 zo 4. júna 2012) je závislý
výrok (t.j. rozhodnutie a odôvodnenie vo veci sp.zn. C 1122/1998 zo 6. marca 2008), ktorý
odvolaním nebol dotknutý.
K námietke ţalovaných, ţe odvolací súd mal nariadiť na prejednanie veci
pojednávanie z dôvodu, ţe ide o závislé výroky dovolací súd len v krátkosti uvádza, ţe
za závislé výroky moţno povaţovať také výroky, kde jeden z výrokov predstavuje predbeţnú
otázku pre nasledujúci výrok. Typickým príkladom závislosti medzi jednotlivými výrokmi je
napr. vzťah medzi výrokmi o rozvode manţelstva a o úprave pomerov manţelov k maloletým
deťom z ich manţelstva na čas po rozvode, o ktorých musí byť v zmysle § 113 ods. 1
rozhodnuté v jednom rozhodnutí, pričom od výroku o rozvode manţelstva sú závislé výroky
o výchove a výţive maloletých detí a od výroku o výchove dieťaťa je ďalej závislý výrok
o jeho výţive. Tento záver moţno analogicky pouţiť aj v konaní o určenie otcovstva, ktoré je
v zmysle § 113 ods. 2 vţdy spojené s konaním o výchove a výţive maloletého dieťaťa.
Závislé výroky, ako uţ vyplýva zo samotného slovného spojenia „závislé výroky“,
prichádzajú do úvahy len vtedy, ak má o nich byť rozhodnuté tým istým rozhodnutím, v tom
istom konaní, v ţiadnom prípade nie v rôznych konaniach, majúcich odlišnú spisovú značku,
hoci aj rovnaký, resp. obdobný predmet konania a v ktorých by mohli vystupovať tí istí
účastníci (všetci alebo niektorí z nich). Táto námietka ţalovaných je preto celkom nelogická
a bezobsaţná.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ v dovolaní namietajú, ţe v konaní došlo k k porušeniu princípu
rovnakého zaobchádzania tým, ţe „s dvoma rozhodnutiami, ktoré trpeli rovnakou vadou,
naloţil úplne opačne, lebo rozhodnutie vo veci sp.zn. C 1122/1998 zrušil, ale rozhodnutie
sp.zn. 6 C 277/2002 mu poslúţilo ku konštatovaniu, ţe je ním viazaný“. Zásada rovnakého
zaobchádzania (principle of equal treatment) je zachytená v Európskom dohovore o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, v antidiskriminačných smerniciach Európskej únie,
v Ústave Slovenskej republiky, v antidiskriminačnom zákone a taktieţ je roztrúsená
v osobitných právnych predpisoch. Je vyjadrením poţiadavky, ţe všetci ľudia majú právo
na poskytnutie rovnakého zaobchádzania a nemajú byť diskriminovaní na základe kritérií ako
je vek, zdravotné postihnutie, národnosť, rasa a náboţenstvo a iné postavenie. Inými slovami
moţno zásadu rovnakého zaobchádzania vyjadriť pojmom zákaz diskriminácie. Diskriminácia
je hodnotenie ľudí nie podľa ich individuálnych vlastností, ale podľa príslušnosti k určitej
spoločenskej skupine. Z uvedeného je zrejmé, ţe ţalovanými namietaný dôvod nemôţe
predstavovať porušenie zákazu princípu rovnakého zaobchádzania, pretoţe zakázané
diskriminačné dôvody sú vţdy nerozlučne späté s ľudskou jedinečnosťou a nie s procesným
postupom súdov súvisiacim s vykonávaním, hodnotením dôkazov, resp. s ich skutkovými zisteniami.
Vada konania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p. spočívala podľa názoru dovolateľov aj
v tom, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne odôvodnené.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd
Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj
v náleze sp.zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (sp.zn. IV. ÚS 115/03).
Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotoţňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môţe sa v odôvodnení obmedziť len
na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná moţnosť vypracovania
tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Moţnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je
podmienená tým, ţe odvolací súd sa v plnom rozsahu stotoţní s dôvodmi rozhodnutia súdu
prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotoţní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia.
Môţe síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto doplnenie však
nemôţe byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môţe ho iba dopĺňať v tom zmysle, ţe
ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a nemôţe sa
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane
mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe
rozhodnutia súdov niţších stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným poţiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol
rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská
procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, ţe návrh zamietol
z dôvodu, ţe miestnosti, ktoré uţívajú ţalovaní nie sú bytom v právnom slova zmysle, resp. ţe
sú sluţobným bytom a vôbec nebol preukázaný vznik práva osobného uţívania bytu, ktorý sa
zmenil na nájom, či spoločný nájom, a teda ţalovaným nepatrí právo na bytovú náhradu.
S odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa sa stotoţnil aj odvolací súd. Ich rozhodnutia
nemoţno povaţovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretoţe
súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných
ustanovení a nepopreli ich účel a význam.
Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného
v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v ţiadnom prípade nemoţno povaţovať to, ţe
odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv ţalovaných. Ako vyplýva aj
z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, ţe dovolateľ sa s právnym
názorom všeobecného súdu nestotoţňuje, nemôţe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. sp.zn. I. ÚS 188/06).
Ţalovaní 1/ aţ 3/ svoje dovolanie odôvodnili aj tým, ţe v konaní došlo k inej vade
konania (§ 241 ods. 2 písm. b) O.s.p.). Za inú vadu konania povaţovali skutočnosť, ţe
odvolací súd sa vo svojom rozsudku vôbec nezaoberal prvým rozhodnutím súdu prvého
stupňa č.k. C 1122/1998-175 zo 6. marca 2008, ktoré podľa ich názoru spočíva
na objektívnom a v podstate na správnom právnom posúdení veci, ale iba rozhodnutím sp.zn.
7 C 123/2010. Podstatou tejto dovolacej námietky ţalovaných je spochybňovanie úplnosti,
resp. správnosti skutkových záverov súdov niţšieho stupňa.
Iná vada konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Z hľadiska dovolateľmi tvrdenej existencie tzv. inej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. treba uviesť, ţe dovolací súd môţe pristúpiť
k posúdeniu opodstatnenosti tvrdenia o tomto dovolacom dôvode aţ vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné (o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde).
Nesprávnosť, resp. nedostatočnosť zistení skutkového stavu veci súdmi niţších
stupňov, nemôţe byť v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. samo osebe dôvodom
dovolania. Dovolanie totiţ nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným
prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/
a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemoţno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani
prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Ţalovaní 1/ aţ 3/ ďalej namietali, ţe napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepouţil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia ţalovaných 1/ aţ 3/ boli opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), nezakladali by ale prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)pouţil
správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových
záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy aţ vtedy, keby dovolanie
bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené moţno preto zhrnúť, ţe v danom prípade prípustnosť dovolania
nemoţno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie ţalovaných 1/
aţ 3/ v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. X. O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný,
odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým
rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Ţalobca mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov
konania proti ţalovaným 1/ aţ 3/, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. X. veta prvá O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobcovi náhradu
trov dovolacieho konania spočívajúcu v odmene advokáta za jeden úkon právnej sluţby, ktorú
poskytol ţalobcovi vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu ţalovaných (§ 13a ods. 1 písm. c/
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb). Základnú sadzbu tarifnej odmeny za tento úkon právnej sluţby určil podľa § 11
ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 60,07 €, čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového základu
[§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 vyhlášky (t.j. 7,81 €)], vrátane DPH, predstavuje spolu 81,45 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. augusta 2014
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová