Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 15 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (21)92c/380649.512386.pdf
PDF · 156.31 KB
No categories available
5Cdo/10/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 10/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Mgr. Š. K.K., 2/ J. K.K., 3/
J. D.D., 4/ D. Š.Š., 5/ T. K.K., všetkých zastúpených advokátkou Mgr. V. D., proti ţalovanej: J. D., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., o rovnakom zaobchádzaní
a o ochrane pred diskrimináciou, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn.
4 C 70/2006 o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove
z 29. septembra 2009, sp.zn. 12 Co 36/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 29. septembra
2009, sp.zn. 12 Co 36/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava Vranov na Topľou rozsudkom z 20. marca 2009, č.k.
4 C 70/2006-214 určil, ţe konaním ţalovanej zo dňa 23. novembra 2005 voči ţalobcom v l. aţ
5. rade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a ţalobcovia v 1. aţ 5. rade tým boli
vystavení priamej diskriminácii na základe ich etnického pôvodu. Uloţil ţalovanej uverejniť
do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, formou platenej inzercie na serveri R.so
sídlom v K., text nasledujúceho znenia: Dňa
X. chcel pán Š. K. so svojimi kolegami J. K., J. D., T. K. a D. Š. vyuţiť sluţby Pohostinstva v
Č., ktoré prevádzkujem ako fyzická osoba - podnikateľka, s miestom podnikania X., IČO: X..
Personál pohostinstva ich však odmietol obslúţiť
s tým, ţe Rómov neobsluhujú. Po tom, čo som ja osobne bola poţiadaná R.o stanovisko k
danej veci, som uviedla, ţe ja "sama som personálu dala nariadenie,
aby neobsluhovali Rómov, pretoţe v minulosti, pribliţne pred 6-7 rokmi, Rómovia
v pohostinstve vyvolali bitku s bielymi. Na základe negatívnych skúseností som sa rozhodla, ţe
im nebudem ustupovať. Celá republika im ustupuje a únia sa im klania". Tieto slová boli
následne X. publikované R.v článku J. V. "Majiteľka pohostinstva v Č. zakázala personálu
obslúţiť Rómov", a to
v priamej súvislosti s osobou Š. K.. Tým bol menovaný a osoby, ktoré ho doprevádzali,
vystavení diskriminácii a bola zníţená ich ľudská dôstojnosť. Takýto zásah
do práv menovaných ako príslušníkov rómskej etnickej skupiny bol protiprávny a ja sa pánovi
Š. K. a jeho kolegom zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem. J. D.. Ďalej súd prvého stupňa
uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade nemajetkovú ujmu vo výške po 165,97 €
(5.000,- Sk) kaţdému z nich, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej
časti ţalobu zamietol. Ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade trovy konania v sume
2.039,30 € (61.436,- Sk) k rukám ich právnej zástupkyne, a to
v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom
na ustanovenie § 3 ods. 1 v spojení s § 5 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní
v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon) ţalobe čiastočne vyhovel. Ustálil, ţe
v pohostinskom zariadení ţalovanej, v ktorom mala povolené podnikanie podľa ţivnostenského
registra, neboli ţalobcom v 1. aţ 5. rade (ďalej len ţalobcom) poskytnuté objednané sluţby dňa
X. pričom za konanie obsluhujúceho personálu zodpovedá majiteľ. Odmietnutie poskytnutia
objednaných sluţieb bolo zo strany ţalobcov posudzované ako diskriminačné konanie vo
vzťahu k ich etniku - Rómom. Ţalovaná strana odmietnutie odôvodnila tým, ţe boli v
podnapitom stave. Predmetom objednávky nebol tvrdý alkohol.
Z vykonaného dokazovania nevyplýva jednoznačne, ţe ţalobcovia boli v stave, kedy by
odmietnutie poskytnutia objednaných sluţieb bolo namieste. Odmietnutím poskytnutia
pohostinských sluţieb (nealkoholických nápojov a pív) došlo vo vzťahu k nim k priamej
diskriminácii na základe etnického pôvodu. Objektívne nebolo zo strany ţalovanej a svedkov
preukázané, ţe ţalobcovia boli v rozhodnej dobe v podnapitom stave. Dôkazná povinnosť bola
podľa právneho názoru súdu prvého stupňa na strane ţalovanej, ktorá dôkazné bremeno
v odôvodnenom odmietnutí poskytnutia sluţieb ţalobcom neuniesla. Pri výkone ţivnostenskej
činnosti ţalovaná bola povinná vystupovať tak, aby sa vyvarovala vyjadreniam, ktoré by mohli
byť posudzované ako antidiskriminačné vo vzťahu k jednotlivým etnikám, prípadne na rasovom
základe. Objektívne zodpovedala za kvalitu činnosti, na ktorú mala povolenú ţivnosť, ako aj
za výkon tejto činnosti inými poverenými osobami. Vyjadrenie, ktoré poskytla šéfredaktorke
R., svojím obsahom tomu nezodpovedalo. Jej tvrdenie, ţe konala
v citovom rozpoloţení vzhľadom na telefonáty, ktoré údajne mala, súd povaţoval za účelové.
Diskrimináciou čo i len jedného zo ţalobcov na základe etnického pôvodu sa mohli cítiť byt'
dotknutí aj ostatní Rómovia. Preto prvostupňový súd ţalovanej uloţil povinnosť zverejniť
písomné ospravedlnenie na serveri tlačovej agentúry, čo povaţoval za primerané
zadosťučinenie. V rozhodnom období v pohostinstve bolo prítomných päť osôb, z toho traja
priami účastníci dialógu obsluhujúceho so ţalobcami, pričom išlo o miestnych občanov.
Manţelka ţalobcu v 1. rade pochádza z obce Č.. Konaním obsluhujúceho došlo k zníţeniu
váţnosti a dôstojnosti ţalobcov, preto im súd priznal aj nemajetkovú ujmu. Výšku súd stanovil
voľnou úvahou, kde bral do úvahy počet prítomných osôb a to, ţe ide o prvé preukázané
diskriminačné konanie ţalovanej pri výkone ţivnostenskej činnosti. Vo zvyšnej časti ţalobu
zamietol z dôvodu, ţe povaţoval ďalšie ţalobcami uplatňované nároky za neprimerané
vo vzťahu k uţ priznanej satisfakcii. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p.
Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. septembra 2009, sp.zn. 12 Co 36/2009
na odvolanie ţalovanej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a ţalobu
ţalobcov zamietol. Zmenil aj výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania tak, ţe
ţalovanej nepriznal náhradu trov konania a nepriznal jej ani náhradu trov odvolacieho konania.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobcovia podali ţalobu
proti ţalovanej preto, lebo konaním ţalovanej vo vzťahu k ţalobcom v 1. aţ 5. rade došlo
k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a ţalobcovia tým boli vystavení priamej
diskriminácii. Odvolací súd bol toho názoru, ţe takýto výrok rozsudku súd nemôţe vydať
z hľadiska znenia § 9 zákona č. 365/2004 Z.z., pretoţe je to skutkové vymedzenie
diskriminačného konania. Ak to súd konštatuje, potom sa môţe poškodený domáhať ochrany
uvádzanej v § 9 ods. 2, 3 zákona. Preto súd nemôţe vyhovieť výroku rozsudku v znení, ţe sa
skonštatuje vo výroku rozsudku porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a vystavenie
priamej diskriminácii na základe etnického pôvodu, pretoţe súd môţe v zmysle § 9 ods. 2, 3
zákona poskytnúť ochranu ukladaním, ţe ten kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania,
má upustiť od svojho konania, ak je to moţné, má napraviť protiprávny stav alebo poskytnúť
primerané zadosťučinenie. Z toho dôvodu prvý výrok rozsudku povaţoval za potrebné zmeniť
a návrh na určenie zamietnuť. Čo sa týka ostatných výrokov rozsudku, súd rozhodol
o povinnosti ţalovanej zverejniť formou platenej inzercie na serveri R.ospravedlnenie Š. K. za
incident z X.. Ospravedlnenie je formulované tak, ţe zo strany podnikateľky - ţalovanej došlo k
odmietnutiu obslúţenia ţalobcov z dôvodu, ţe sú Rómovia. Z vykonaného dokazovania
odvolací súd ustálil, ţe príčinou pre prvotné odmietnutie obsluhy pre ţalobcov v 2. aţ 5. rade
bola skutočnosť, ţe S. D. nadobudol dojem, ţe ţalobcovia v 2. aţ 5. rade sú podnapití, a preto
im nenačapoval pivo. Podľa textu ospravedlnenia ţalovaná mala priznať, ţe dala personálu
nariadenie, aby neobsluhoval Rómov. V konaní nebolo preukázané, aby takúto dispozíciu dala
ţalovaná svojmu manţelovi alebo zamestnankyni A. P.. Novinárka R.J. V. nezachovala kazetu,
keď nahrávala telefonický rozhovor
so ţalovanou. Nie je moţné potvrdiť, ţe citácia slov ţalovanej v správe R.je zaloţená na
overenej skutočnosti, ţe v Č. v pohostinstve ţalovanej sa Rómovia neobsluhujú. Konflikt, ktorý
vznikol X., jeho dôsledky a telefonáty na adresu ţalovanej navodili takú atmosféru, ţe ţalovaná
mohla nekontrolovane podať také vyjadrenie, ktoré by za normálnej situácie nepovedala a ani
nemala v úmysle povedať. Vytrhnutie niektorých slov ţalovanej z kontextu situácie, podľa
odvolacieho súdu, ešte nesvedčí o tom, aby ţalovaná priamo dala dispozíciu svojej
zamestnankyni A. P., resp. ţe by sa dohodla so svojím manţelom, ţe Rómov nebudú
obsluhovať v prevádzke
v Č.. Podľa výpovedí niektorých zo ţalobcov, títo uţ predtým boli obslúţení v Č. bez
problémov. Nie je moţné potvrdiť, ţe v princípe ţalobcovia, či iní Rómovia, nebudú obslúţení
v prevádzke len z toho dôvodu, ţe sú Rómovia. Preto text ospravedlnenia Š. K., v ktorom by sa
uviedlo, ţe ţalovaná dala pokyn neobsluhovať Rómov, by nezodpovedal úmyslu ţalovanej, či
práci v pohostinstve. Nebolo preukázané, aby hosťom
v pohostinstve, pokiaľ by boli Rómovia, boli odmietnuté sluţby pohostinstva. Preto aj v tejto
časti odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu ţalobcu v 1. rade na text
ospravedlnenia podľa ţalobného návrhu a ţalobu aj v tejto časti zamietol. Súd prvého stupňa
uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade nemajetkovú ujmu, ktorej sa domáhali podľa
§ 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Zb. Odvolací súd aj v tejto časti napadnutého rozsudku zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa a ţalobu zamietol. Dospel k záveru, ţe zo strany ţalobcov
nebolo preukázané, ţe by jednoznačne S. D. odmietol poskytnúť sluţby ţalobcom na základe
ich pôvodu, ale k odmietnutiu obsluhy v prvom rade došlo vtedy, keď sa S. D. domnieval, ţe
ţalobcovia v 2. aţ 5. rade majú vypité. Aţ neskôr argumentácia prerástla do rasových naráţok,
ktorých pôvodcom nebol S. D.. Vyjadrenie S. D., ţe cigánov neobsluhuje, bolo skôr reakciou
na kapcióznu otázku J. D., keď si uţ konfliktné strany nechceli doriešiť spor, ale vzájomne sa
uraziť. Nie je moţné tvrdiť, ţe s tým začal manţel ţalovanej. Rasové otázky sú citlivou
záleţitosťou, ale nie je moţné pri akejkoľvek situácii zneuţívať svoj pôvod a domáhať sa svojej
pravdy a očakávať, ţe druhá strana sa stiahne len z obavy, aby nebola obvinená z rasistického
konania, pokiaľ nevyhovie kaţdej poţiadavke minoritného etnika. Aj S. D. mal udrţať svoje
emócie a nemal podľahnúť výzve na diskriminačné vyjadrenie k rómskemu etniku, ale nie je
moţné konštatovať, aby S. D. od počiatku odmietol obslúţiť ţalobcov, ak ţalobca v 1. rade,
podľa tvrdenia hostí v pohostinstve, nemal problém pri objednávaní aţ do momentu, kým
nedošli ostatní ţalobcovia. Nejednalo sa o zámer, ale o domnienku manţela ţalovanej, ţe
ostatní ţalobcovia nemôţu byť obslúţení, ak javia známky predchádzajúceho poţitia alkoholu.
Prvotnou príčinou konfliktu bol rozpor, či hosťovi poskytnúť ďalšie alkoholické nápoje, teda aj
pivo, alebo to odmietnuť, ak sa nadobudne dojem, ţe zákon ukladá povinnosť nenalievať
podnapitým osobám. Ako hlavná príčina konfliktu sa javí to, ţe z počiatočného nedorozumenia
o stave ţalobcov v 2. aţ 5. rade sa vyvodili závery, ţe neochota obslúţiť má rasový podtext, čo
v súdnom konaní nebolo preukázané. V konaní nebolo preukázané, ţe zo strany manţela
ţalovanej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ţe nebola ochota obslúţiť hostí,
pokiaľ by nebol spor, či čapovať alebo nečapovať alkoholické nápoje ţalobcom v 2. aţ 5. rade.
Nie je moţné jednoznačne vyvodiť záver, ţe len v dôsledku vyjadrení manţela ţalovanej,
bez zváţenia podielu ţalobcov, došlo k takej situácii, ţe je potrebné dať za vinu len ţalovanej,
ţe v jej prevádzke došlo k zníţeniu dôstojnosti ţalobcov, ak bola odmietnutá poţiadavka
na obsluhu preto, ţe sú "cigáni". "Autormi" vyjadrenia na adresu ţalobcov s rasistickým
podtextom boli s vysokou pravdepodobnosťou aj samotní ţalobcovia, najmä ţalobca v 3. rade,
ak sa domáhal svojho práva na obsluhu a odmietnutie zvalil výlučne na svoj pôvod. Nik nesmie
byt' obmedzovaný na svojich právach, nesmie byt' diskriminovaný kvôli svojmu pôvodu, ale
nemoţno kaţdé odmietnutie niekedy aj oprávnenej poţiadavky zvaľovať len na snahu o jeho
diskrimináciu. Kaţdé chovanie a vystupovanie nachádza primeranú odozvu. V danom prípade,
z neadekvátneho vyjadrenia manţela ţalovanej na adresu ţalobcov, ale aj z hľadiska okolností,
ktoré vtedy v prevádzke nastali, nemoţno jednoznačne konštatovať, ţe manţel ţalovanej
od počiatku diskriminoval ţalobcov a mal v úmysle zníţiť dôstojnosť a spoločenskú váţnosť
ţalobcov. Nebolo preukázané, ţe by manţel ţalovanej porušoval zásadu rovnakého
zaobchádzania pre etnický pôvod ţalobcov. Nie je moţné konštatovať, ţe konaním manţela
ţalovanej bola značným spôsobom zníţená dôstojnosť a spoločenská váţnosť ţalobcov, a preto
by im mala patriť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd preto zmenil
rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti rozsudku a návrh ţalobcov na nemajetkovú
ujmu 165,97 € (5.000,- Sk) zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojení
s § 150 O.s.p. a úspešnej ţalovanej nepriznal ich náhradu, keďţe konflikt v spore vznikol aj
zapríčinením manţela ţalovanej, ktorý sa mohol zdrţať vyjadrení vo vzťahu k ţalobcom.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, ktorí ho navrhli zrušiť
a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a potvrdiť rozhodnutie súdu
prvého stupňa a ţalovanú zaviazať na zaplatenie trov konania. Dovolanie odôvodnili tým, ţe
v konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p., ako aj k vadám v zmysle
ustanovenia § 241 ods. 2 písm. b) a c) O.s.p. Uviedli, ţe súd im znemoţnil realizáciu ich
procesných práv tým, ţe vo veci uskutočnil odvolacie pojednávania dňa 29. septembra 2009,
hoci ich právna zástupkyňa svoju neúčasť dňa 8. septembra 2009 písomne ospravedlnila
z dôvodu kolízie pojednávaní a ţiadala pojednávanie vo veci odročiť na iný termín, s tým, ţe
ţalobcovia trvajú na jej osobnej účasti. Poukázali aj na tú skutočnosť, ţe na pojednávanie bol
predvolaný svedok, ktorý sa síce nedostavil, avšak zaslal súdu podanie, s ktorého obsahom sa
oni nemali moţnosť oboznámiť a vyjadriť sa k nemu pred vynesením rozhodnutia vo veci
samej. Tvrdili, ţe postupom súdu došlo okrem porušenia vnútroštátnych predpisov aj
k porušeniu medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, a to
konkrétne čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Nesúhlasili
s hodnotením dôkazov odvolacím súdom a ani z nich vyvodenými právnymi závermi. Oni
predloţili a navrhli súdu vykonať dôkazy, z ktorých je moţné dôvodne usudzovať, ţe konaním
ţalovanej dňa 23. novembra 2005 došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania tak, ako
je stanovené v platných právnych predpisoch. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2
antidiskriminačného zákona povaţovali za rozhodujúce vysporiadanie sa súdu
so skutočnosťou, aký bol dôvod odmietnutia poskytnutia sluţby v rovnakom rozsahu ako bola
poskytnutá iným zákazníkom, pričom dôkazné bremeno leţalo na ţalovanej a nie na nich ako
ţalobcoch. Odvolací súd tak nesprávne aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona,
v ktorom bol zavedený tzv. inštitút obráteného dôkazného bremena. Bolo preto na ţalovanej,
aby v rámci súdneho konania dokázala, ţe k ich neobslúţeniu (ktoré bolo nesporné) došlo
z iných dôvodov, neţ ich etnicity, čo táto dôveryhodným spôsobom neurobila, t. j. neuniesla
v konaní dôkazné bremeno. Poukazovali aj na to, ţe incident sa stal po vstupe Slovenskej
republiky do Európskej únie, a preto treba naň priamo aplikovať európske právo a slovenské
právne predpisy vykladať konformne s nimi (Smernica Rady 2000/43/ES zo dňa 29. júna
2000).
Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcov ako nedôvodné zamietnuť. Bola toho názoru, ţe
konaním a postupom odvolacieho súdu nebol daný ţiadny dovolací dôvod v zmysle § 241
ods. 2 O.s.p. Skutkové zistenia boli predmetom nielen občianskoprávneho, ale opakovane aj
trestného konania. Bolo nepochybne preukázané, ţe nikdy nepovedala ani svojej
zamestnankyni a ani manţelovi, aby neobsluhoval hostí len preto, lebo sú Rómovia. Odmietajú
obsluhovať podnapité osoby a takúto povinnosť im ukladá zákon.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z § 238
ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov je dôvodné.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, ţe kaţdý má právo,
aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa
mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale
i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými
vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolatelia označili, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na zákonnú
povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p., ako aj obsahu dovolania ţalobcov,
dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k vade uvedenej v ustanovení § 237
písm. f/ O.s.p.
Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať
pred súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva
(napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vykonávať svoje
práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie
rozhodnutia a pod.).
Z ustanovenia § 101 ods. 2 veta druhá O.s.p. vyplýva, ţe ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd
vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy.
Citované ustanovenie umoţňuje súdu, aby v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania
prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti účastníka za predpokladu, ţe účastník bol
na pojednávanie riadne predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil a ani nepoţiadal z dôleţitého
dôvodu o jeho odročenie. Splnenie predpokladov pre moţnosť prejednať vec v neprítomnosti
účastníka musí súd skúmať veľmi dôsledne, pretoţe jeho nesprávny postup v tomto smere môţe
mať za následok porušenie základného práva účastníka vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a to práva na verejné prejednanie veci v jeho prítomnosti. Procesné
právo účastníka poţiadať o odročenie pojednávania je podmienené „dôleţitosťou dôvodu“,
pre ktorý o odročenie ţiada. Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ v kaţdej veci musí
vychádzať z konkrétnych okolností prípadu. Dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania
pred súdom môţe byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak
od účastníka nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolil iného zástupcu.
V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe na prejednanie odvolania ţalobcov
odvolací súd nariadil pojednávanie na deň 30. júna 2009, na ktorom za účasti ţalobcov 1/, 2/,
4/ a ich právnej zástupkyne, ako aj ţalovanej a jej právneho zástupcu, po oboznámení
doterajšieho priebehu konania a po doplnení dokazovania výsluchom svedka S. D.,
pojednávanie odročil na neurčito s tým, ţe uloţil zástupkyni ţalobcov oznámiť súdu v lehote 10
dní údaje o svedkovi M. H..
Po tom, ako zástupkyňa ţalobcov tieto údaje dňa 6. júla 2009 súdu oznámila, vyzval
uvedenú osobu, aby sa k veci vyjadrila. M. H. svoje písomné vyjadrenie doručil odvolaciemu
súdu dňa 19. augusta 2009 a ten následne stanovil termín odvolacieho pojednávania na 29.
septembra 2009 o 10.00 hod., na ktorý predvolal ţalobcov a ich zástupkyňu, ako aj ţalovanú a
jej zástupcu, pričom právnym zástupcom doručil aj písomné vyjadrenie M.. H.. Právna
zástupkyňa ţalobcov predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 7. septembra 2009. Dňa 11.
septembra 2009 bola odvolaciemu súdu doručená ţiadosť zástupkyne ţalobcov
o ospravedlnenie neúčasti ţalobcov a ich právnej zástupkyne
na vytýčenom pojednávaní so ţiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie
pojednávaní s odôvodnením, ţe v tom istom čase sa právna zástupkyňa ţalobcov zúčastňuje
na pojednávani pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn 15 C 189/2007 a ţalobcovia na jej
osobnej účasti trvajú. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa 29. septembra 2009, keď
predtým na podanie právnej zástupkyne ţalobcov ţiadnym spôsobom nereagoval, oboznámil
obsah tejto ţiadosti a rozhodol, ţe vec prejedná v neprítomnosti ţalobcov a ich právnej
zástupkyne a vo veci meritórne rozhodol.
Podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ odvolací súd napriek tomu, ţe zástupkyňa
ţalobcov s dostatočným časovým predstihom poţiadala o odročenie pojednávania a ţe
v ţiadosti o odročenie označila ako dôvod nielen kolíziu pojednávaní, ale aj konkrétne údaje
o tom, o aké iné pojednávanie má ísť a kde sa má konať, pričom o týchto údajoch neboli ţiadne
pochybnosti, odňal ţalobcom moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia
I keď kolízia pojednávaní nie je bez ďalšieho dôleţitým dôvodom na odročenie
pojednávania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti ním môţe byť, najmä ak od účastníka
nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolil iného zástupcu (R 41/2002).
V prejednávanej veci kolíziu pojednávaní na dvoch rôznych miestach rôznych
účastníkov, ako objektívnu prekáţku brániacu zástupkyni ţalobcov zúčastniť sa odvolacieho
pojednávania, s prihliadnutím na zistené okolnosti (najmä doplnenie dokazovania odvolacím
súdom) i na to, ţe ţalobcovia mali zásadne právo, aby ich zastupovala nimi zvolená zástupkyňa,
bolo treba povaţovať za dôleţitý dôvod na odročenie pojednávania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, ţe v zmysle
ustálenej súdnej praxe kolízia pojednávaní nie je sama osebe váţnym dôvodom na odročenie
pojednávania. V tomto smere dovolací súd proti záveru odvolacieho súdu nemá námietky.
Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ (§ 101 ods. 2 O.s.p.) však v kaţdom
konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď I. ÚS 68/1998). Ako
z textu citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, procesné právo účastníka konania
pred súdom poţiadať o odročenie pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný, je podmienené
„dôleţitosťou dôvodu“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné zdôrazniť všeobecne platný
princíp, podľa ktorého prípadné zásahy do základných ľudských práv a slobôd (čl. 38 ods. 2
Listiny v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a teda aj ich obmedzenia musia
byť interpretované reštriktívne a nie extenzívne. Pritom je potrebné najmä rešpektovať zásadu,
ţe pri obmedzení základných práv a slobôd musí byť zachovaná ich podstata a zmysel, a ţe
takéto obmedzenia nesmú byť zneuţívané k iným účelom, ako pre ktoré boli stanovené. Ak
teda podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. platí, ţe ak sa riadne predvolaný účastník (jeho
právny zástupca) nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie,
môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu
a doposiaľ vykonané dôkazy, zjavne túto zákonnú výnimku zo základného práva zakotveného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie je moţné chápať spôsobom rozširujúcim.
Hoci zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť pravidlo tzv. „predstihu“
v prípade kolízie viacerých pojednávaní toho istého zástupcu účastníka v tom istom termíne
na rozdielnych súdoch, dovolací súd dospel k záveru, ţe vzhľadom na okolnosti daného
prípadu, moţno kolíziu s iným pojednávaním zástupkyne ţalobcov povaţovať za dôleţitý
dôvod pre odročenie pojednávania. Skutočnosti uvedené zástupkyňou ţalobcov totiţ
nasvedčujú tomu, ţe v situácii, v akej sa po oznámení zmeny termínu pojednávania nachádzala,
jej nedovoľovali vec zabezpečiť inak. Nebolo moţné od nej spravodlivo poţadovať, aby si
za seba zvolila substitúta (ide výlučne o právo účastníka). Rovnako nebolo moţné ani
od ţalobcov (vzhľadom na predmet sporu a jeho dĺţku) spravodlivo poţadovať, aby si zvolili
iného zástupcu. Za danej situácie bolo treba povaţovať dôvod neúčasti na pojednávaní dňa
29. septembra 2009 uvedený v jej podaní z 11. septembra 2009 za dôleţitý (ospravedlniteľný).
Neboli preto splnené zákonné podmienky uvedené v § 101 ods. 2 O.s.p. pre prejednanie veci
v neprítomnosti zástupkyne ţalobcov. Ak odvolací súd napriek tomu vec na pojednávaní
29. septembra 2009 bez jej prítomnosti prejednal a vo veci rozhodol, odňal ţalobcom moţnosť
konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a zároveň došlo i k porušeniu práva ţalobcu
na spravodlivý proces v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Odňatie moţnosti
účastníkovi konať pred súdom, znamenajúce porušenie práva na spravodlivý proces, zakladá
vţdy nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť.
Rovnako bola ţalobcom odňatá moţnosť pred súdom konať v konaní pred odvolacím
súdom aj tým, ţe tento im neumoţnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Tomuto
právu zodpovedá podľa názoru dovolacieho súdu povinnosť súdu umoţniť účastníkovi konania,
aby sa vyjadril ku kaţdému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môţe obsahovať zistenia
významné pre rozhodnutie súdu (I. ÚS 76/96).
Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov, ako jednu zo základných zásad
občianskeho súdneho konania, zaručuje nielen ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj dohovor
(čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiţ táto zásada súčasťou práva účastníkov na spravodlivé
prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň špecifickým
vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práv účastníka
konania sa opiera aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý opakovane
vyslovil, ţe súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti,
v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré povaţujú
za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa
ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloţeným s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (viď
rozsudky ESĽP vo veciach Niderróst – Huber v. Švajčiarsko, 1997 – I, s. 108, Mantovanelli v.
Francúzsko, 1997 – II, s. 436, Krčmár v. Česká republika r. 3. marca 2000 a pod.).
Potrebné je poukázať aj na to, ţe jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho
konania, je tieţ princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyţaduje, aby kaţdý účastník mal
primeranú moţnosť predloţiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne
nevýhodnejšie, neţ podmienky, za ktorých touto moţnosťou disponuje druhý účastník (viď
rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko, 1996 – V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 – VIII, s. 2928
a pod.).
Za tejto skutkovej situácie dovolací súd vzhliadol v postupe odvolacieho súdu aj túto
nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pokiaľ dovolatelia namietajú, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), treba uviesť, ţe právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny
(náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní vzhľadom k vade konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych
záverov.
Napriek uvedenej skutočnosti však dovolací súd povaţuje za potrebné len
vo všeobecnosti poukázať na to, ţe v ústavnoprávnej rovine právo na spravodlivý proces (čl. 6
ods. 1 Dohovoru) obsahuje aj zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj
povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaţí účastníka konania. Neprimeraná povinnosť
znášať dôkazné bremeno môţe zapríčiniť, ţe konanie ako celok nie je moţné povaţovať
za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp
rovností účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním
rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých
právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Poţiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre kaţdú stranu
v procese mať rovnakú moţnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať moţnosť
podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie
charakterizuje § 18 O.s.p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.
Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku,
predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.
V procese dokazovania (§ 120 O.s.p.) vo všeobecnosti platí, ţe účastník konania má
povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné
bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je,
aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní
preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.
Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 sa premietla do Občianskeho súdneho
konania Slovenskej republiky ohľadne dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, ţe voči
ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácii od 1. júla 2004 aj zákonom o rovnakom
zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (§ 11 ods. 2 zákona
č. 365/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov - antidiskriminačný zákon).
V prípade vnútroštátnych právnych úprav (vrátane § 11 ods. 2 antidiskriminačného
zákona) platí, ţe dôkazné bremeno neťaţí len a výlučne ţalovanú stranu, ale ťaţí aj ţalobcu.
Ţalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých moţno odvodiť,
ţe došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania.
Ţalobca musí tvrdiť a zároveň aj predloţiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých
moţno dôvodne usúdiť, ţe k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí
tvrdiť, ţe pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Aţ
následne sa presúva dôkazné bremeno na ţalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje
tvrdenia, ţe neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu
dôkazného bremena zo ţalobcu na ţalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To,
či ţalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno, záleţí od výpovednej hodnoty ním
predloţených dôkazných prostriedkov. Strana ţalobcu je preto na prvom mieste povinná
preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie ţalobcu, či
jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva,
ţe predloţené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali
existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude moţné uţ na prvý pohľad
(prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň
musí ţalobca tvrdiť, ţe k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky ţalovaného
o rasovej, či etnickej príslušnosti ţalobcu; pohnútku (resp. motív) konania ţalovaného ţalobca
nedokazuje. Ak ţalobca nepreukáţe, ţe s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda
znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôţe byť v spore úspešný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistené vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
O.s.p.), pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou
nemôţe byť povaţované za správne.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 3. októbra 2011
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová