Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/10/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcov 1/ Mgr. Š. K.K., 2/ J. K.K., 3/

J. D.D., 4/ D. Š.Š., 5/ T. K.K., všetkých zastúpených advokátkou Mgr. V. D., proti ţalovanej: J. D., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., o rovnakom zaobchádzaní

a o ochrane pred diskrimináciou, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn.

o dovolaní ţalobcov 1/ aţ 5/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove

z 29. septembra 2009, sp.zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 29. septembra

2009, sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava Vranov na Topľou rozsudkom z 20. marca 2009, č.k.

-214 určil, ţe konaním ţalovanej zo dňa 23. novembra 2005 voči ţalobcom v l. aţ

5. rade došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a ţalobcovia v 1. aţ 5. rade tým boli

vystavení priamej diskriminácii na základe ich etnického pôvodu. Uloţil ţalovanej uverejniť

do 30 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, formou platenej inzercie na serveri R.so

sídlom v K., text nasledujúceho znenia: Dňa

X. chcel pán Š. K. so svojimi kolegami J. K., J. D., T. K. a D. Š. vyuţiť sluţby Pohostinstva v

Č., ktoré prevádzkujem ako fyzická osoba - podnikateľka, s miestom podnikania X., IČO: X..

Personál pohostinstva ich však odmietol obslúţiť

s tým, ţe Rómov neobsluhujú. Po tom, čo som ja osobne bola poţiadaná R.o stanovisko k

danej veci, som uviedla, ţe ja "sama som personálu dala nariadenie,

aby neobsluhovali Rómov, pretoţe v minulosti, pribliţne pred 6-7 rokmi, Rómovia

v pohostinstve vyvolali bitku s bielymi. Na základe negatívnych skúseností som sa rozhodla, ţe

im nebudem ustupovať. Celá republika im ustupuje a únia sa im klania". Tieto slová boli

následne X. publikované R.v článku J. V. "Majiteľka pohostinstva v Č. zakázala personálu

obslúţiť Rómov", a to

v priamej súvislosti s osobou Š. K.. Tým bol menovaný a osoby, ktoré ho doprevádzali,

2

vystavení diskriminácii a bola zníţená ich ľudská dôstojnosť. Takýto zásah

do práv menovaných ako príslušníkov rómskej etnickej skupiny bol protiprávny a ja sa pánovi

Š. K. a jeho kolegom zaň touto cestou hlboko ospravedlňujem. J. D.. Ďalej súd prvého stupňa

uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade nemajetkovú ujmu vo výške po 165,97 €

(5.000,- Sk) kaţdému z nich, a to v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej

časti ţalobu zamietol. Ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade trovy konania v sume

2.039,30 € (61.436,- Sk) k rukám ich právnej zástupkyne, a to

v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Na základe vykonaného dokazovania s poukazom

na ustanovenie v spojení s o rovnakom zaobchádzaní

v niektorých oblastiach a ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len antidiskriminačný zákon) ţalobe čiastočne vyhovel. Ustálil, ţe

v pohostinskom zariadení ţalovanej, v ktorom mala povolené podnikanie podľa ţivnostenského

registra, neboli ţalobcom v 1. aţ 5. rade (ďalej len ţalobcom) poskytnuté objednané sluţby dňa

X. pričom za konanie obsluhujúceho personálu zodpovedá majiteľ. Odmietnutie poskytnutia

objednaných sluţieb bolo zo strany ţalobcov posudzované ako diskriminačné konanie vo

vzťahu k ich etniku - Rómom. Ţalovaná strana odmietnutie odôvodnila tým, ţe boli v

podnapitom stave. Predmetom objednávky nebol tvrdý alkohol.

Z vykonaného dokazovania nevyplýva jednoznačne, ţe ţalobcovia boli v stave, kedy by

odmietnutie poskytnutia objednaných sluţieb bolo namieste. Odmietnutím poskytnutia

pohostinských sluţieb (nealkoholických nápojov a pív) došlo vo vzťahu k nim k priamej

diskriminácii na základe etnického pôvodu. Objektívne nebolo zo strany ţalovanej a svedkov

preukázané, ţe ţalobcovia boli v rozhodnej dobe v podnapitom stave. Dôkazná povinnosť bola

podľa právneho názoru súdu prvého stupňa na strane ţalovanej, ktorá dôkazné bremeno

v odôvodnenom odmietnutí poskytnutia sluţieb ţalobcom neuniesla. Pri výkone ţivnostenskej

činnosti ţalovaná bola povinná vystupovať tak, aby sa vyvarovala vyjadreniam, ktoré by mohli

byť posudzované ako antidiskriminačné vo vzťahu k jednotlivým etnikám, prípadne na rasovom

základe. Objektívne zodpovedala za kvalitu činnosti, na ktorú mala povolenú ţivnosť, ako aj

za výkon tejto činnosti inými poverenými osobami. Vyjadrenie, ktoré poskytla šéfredaktorke

R., svojím obsahom tomu nezodpovedalo. Jej tvrdenie, ţe konala

v citovom rozpoloţení vzhľadom na telefonáty, ktoré údajne mala, súd povaţoval za účelové.

Diskrimináciou čo i len jedného zo ţalobcov na základe etnického pôvodu sa mohli cítiť byt'

dotknutí aj ostatní Rómovia. Preto prvostupňový súd ţalovanej uloţil povinnosť zverejniť

písomné ospravedlnenie na serveri tlačovej agentúry, čo povaţoval za primerané

zadosťučinenie. V rozhodnom období v pohostinstve bolo prítomných päť osôb, z toho traja

priami účastníci dialógu obsluhujúceho so ţalobcami, pričom išlo o miestnych občanov.

Manţelka ţalobcu v 1. rade pochádza z obce Č.. Konaním obsluhujúceho došlo k zníţeniu

váţnosti a dôstojnosti ţalobcov, preto im súd priznal aj nemajetkovú ujmu. Výšku súd stanovil

voľnou úvahou, kde bral do úvahy počet prítomných osôb a to, ţe ide o prvé preukázané

diskriminačné konanie ţalovanej pri výkone ţivnostenskej činnosti. Vo zvyšnej časti ţalobu

zamietol z dôvodu, ţe povaţoval ďalšie ţalobcami uplatňované nároky za neprimerané

vo vzťahu k uţ priznanej satisfakcii. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 29. septembra 2009, sp.zn.

na odvolanie ţalovanej zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti a ţalobu

ţalobcov zamietol. Zmenil aj výrok prvostupňového rozsudku o trovách konania tak, ţe

ţalovanej nepriznal náhradu trov konania a nepriznal jej ani náhradu trov odvolacieho konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, ţe ţalobcovia podali ţalobu

proti ţalovanej preto, lebo konaním ţalovanej vo vzťahu k ţalobcom v 1. aţ 5. rade došlo

k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania a ţalobcovia tým boli vystavení priamej

diskriminácii. Odvolací súd bol toho názoru, ţe takýto výrok rozsudku súd nemôţe vydať

z hľadiska znenia , pretoţe je to skutkové vymedzenie

diskriminačného konania. Ak to súd konštatuje, potom sa môţe poškodený domáhať ochrany

uvádzanej v § 9 ods. 2, 3 zákona. Preto súd nemôţe vyhovieť výroku rozsudku v znení, ţe sa

skonštatuje vo výroku rozsudku porušenie zásady rovnakého zaobchádzania a vystavenie

priamej diskriminácii na základe etnického pôvodu, pretoţe súd môţe v zmysle § 9 ods. 2, 3

zákona poskytnúť ochranu ukladaním, ţe ten kto nedodrţal zásadu rovnakého zaobchádzania,

má upustiť od svojho konania, ak je to moţné, má napraviť protiprávny stav alebo poskytnúť

primerané zadosťučinenie. Z toho dôvodu prvý výrok rozsudku povaţoval za potrebné zmeniť

a návrh na určenie zamietnuť. Čo sa týka ostatných výrokov rozsudku, súd rozhodol

o povinnosti ţalovanej zverejniť formou platenej inzercie na serveri R.ospravedlnenie Š. K. za

incident z X.. Ospravedlnenie je formulované tak, ţe zo strany podnikateľky - ţalovanej došlo k

odmietnutiu obslúţenia ţalobcov z dôvodu, ţe sú Rómovia. Z vykonaného dokazovania

odvolací súd ustálil, ţe príčinou pre prvotné odmietnutie obsluhy pre ţalobcov v 2. aţ 5. rade

bola skutočnosť, ţe S. D. nadobudol dojem, ţe ţalobcovia v 2. aţ 5. rade sú podnapití, a preto

im nenačapoval pivo. Podľa textu ospravedlnenia ţalovaná mala priznať, ţe dala personálu

nariadenie, aby neobsluhoval Rómov. V konaní nebolo preukázané, aby takúto dispozíciu dala

ţalovaná svojmu manţelovi alebo zamestnankyni A. P.. Novinárka R.J. V. nezachovala kazetu,

keď nahrávala telefonický rozhovor

so ţalovanou. Nie je moţné potvrdiť, ţe citácia slov ţalovanej v správe R.je zaloţená na

overenej skutočnosti, ţe v Č. v pohostinstve ţalovanej sa Rómovia neobsluhujú. Konflikt, ktorý

vznikol X., jeho dôsledky a telefonáty na adresu ţalovanej navodili takú atmosféru, ţe ţalovaná

mohla nekontrolovane podať také vyjadrenie, ktoré by za normálnej situácie nepovedala a ani

nemala v úmysle povedať. Vytrhnutie niektorých slov ţalovanej z kontextu situácie, podľa

odvolacieho súdu, ešte nesvedčí o tom, aby ţalovaná priamo dala dispozíciu svojej

zamestnankyni A. P., resp. ţe by sa dohodla so svojím manţelom, ţe Rómov nebudú

obsluhovať v prevádzke

v Č.. Podľa výpovedí niektorých zo ţalobcov, títo uţ predtým boli obslúţení v Č. bez

problémov. Nie je moţné potvrdiť, ţe v princípe ţalobcovia, či iní Rómovia, nebudú obslúţení

v prevádzke len z toho dôvodu, ţe sú Rómovia. Preto text ospravedlnenia Š. K., v ktorom by sa

uviedlo, ţe ţalovaná dala pokyn neobsluhovať Rómov, by nezodpovedal úmyslu ţalovanej, či

práci v pohostinstve. Nebolo preukázané, aby hosťom

v pohostinstve, pokiaľ by boli Rómovia, boli odmietnuté sluţby pohostinstva. Preto aj v tejto

časti odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa o návrhu ţalobcu v 1. rade na text

ospravedlnenia podľa ţalobného návrhu a ţalobu aj v tejto časti zamietol. Súd prvého stupňa

uloţil ţalovanej zaplatiť ţalobcom v 1. aţ 5. rade nemajetkovú ujmu, ktorej sa domáhali podľa

Odvolací súd aj v tejto časti napadnutého rozsudku zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa a ţalobu zamietol. Dospel k záveru, ţe zo strany ţalobcov

nebolo preukázané, ţe by jednoznačne S. D. odmietol poskytnúť sluţby ţalobcom na základe

ich pôvodu, ale k odmietnutiu obsluhy v prvom rade došlo vtedy, keď sa S. D. domnieval, ţe

ţalobcovia v 2. aţ 5. rade majú vypité. Aţ neskôr argumentácia prerástla do rasových naráţok,

ktorých pôvodcom nebol S. D.. Vyjadrenie S. D., ţe cigánov neobsluhuje, bolo skôr reakciou

na kapcióznu otázku J. D., keď si uţ konfliktné strany nechceli doriešiť spor, ale vzájomne sa

uraziť. Nie je moţné tvrdiť, ţe s tým začal manţel ţalovanej. Rasové otázky sú citlivou

záleţitosťou, ale nie je moţné pri akejkoľvek situácii zneuţívať svoj pôvod a domáhať sa svojej

pravdy a očakávať, ţe druhá strana sa stiahne len z obavy, aby nebola obvinená z rasistického

konania, pokiaľ nevyhovie kaţdej poţiadavke minoritného etnika. Aj S. D. mal udrţať svoje

emócie a nemal podľahnúť výzve na diskriminačné vyjadrenie k rómskemu etniku, ale nie je

moţné konštatovať, aby S. D. od počiatku odmietol obslúţiť ţalobcov, ak ţalobca v 1. rade,

podľa tvrdenia hostí v pohostinstve, nemal problém pri objednávaní aţ do momentu, kým

nedošli ostatní ţalobcovia. Nejednalo sa o zámer, ale o domnienku manţela ţalovanej, ţe

ostatní ţalobcovia nemôţu byť obslúţení, ak javia známky predchádzajúceho poţitia alkoholu.

Prvotnou príčinou konfliktu bol rozpor, či hosťovi poskytnúť ďalšie alkoholické nápoje, teda aj

pivo, alebo to odmietnuť, ak sa nadobudne dojem, ţe zákon ukladá povinnosť nenalievať

podnapitým osobám. Ako hlavná príčina konfliktu sa javí to, ţe z počiatočného nedorozumenia

o stave ţalobcov v 2. aţ 5. rade sa vyvodili závery, ţe neochota obslúţiť má rasový podtext, čo

v súdnom konaní nebolo preukázané. V konaní nebolo preukázané, ţe zo strany manţela

ţalovanej došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, ţe nebola ochota obslúţiť hostí,

pokiaľ by nebol spor, či čapovať alebo nečapovať alkoholické nápoje ţalobcom v 2. aţ 5. rade.

Nie je moţné jednoznačne vyvodiť záver, ţe len v dôsledku vyjadrení manţela ţalovanej,

bez zváţenia podielu ţalobcov, došlo k takej situácii, ţe je potrebné dať za vinu len ţalovanej,

ţe v jej prevádzke došlo k zníţeniu dôstojnosti ţalobcov, ak bola odmietnutá poţiadavka

na obsluhu preto, ţe sú "cigáni". "Autormi" vyjadrenia na adresu ţalobcov s rasistickým

podtextom boli s vysokou pravdepodobnosťou aj samotní ţalobcovia, najmä ţalobca v 3. rade,

ak sa domáhal svojho práva na obsluhu a odmietnutie zvalil výlučne na svoj pôvod. Nik nesmie

byt' obmedzovaný na svojich právach, nesmie byt' diskriminovaný kvôli svojmu pôvodu, ale

nemoţno kaţdé odmietnutie niekedy aj oprávnenej poţiadavky zvaľovať len na snahu o jeho

diskrimináciu. Kaţdé chovanie a vystupovanie nachádza primeranú odozvu. V danom prípade,

z neadekvátneho vyjadrenia manţela ţalovanej na adresu ţalobcov, ale aj z hľadiska okolností,

ktoré vtedy v prevádzke nastali, nemoţno jednoznačne konštatovať, ţe manţel ţalovanej

od počiatku diskriminoval ţalobcov a mal v úmysle zníţiť dôstojnosť a spoločenskú váţnosť

ţalobcov. Nebolo preukázané, ţe by manţel ţalovanej porušoval zásadu rovnakého

zaobchádzania pre etnický pôvod ţalobcov. Nie je moţné konštatovať, ţe konaním manţela

ţalovanej bola značným spôsobom zníţená dôstojnosť a spoločenská váţnosť ţalobcov, a preto

by im mala patriť náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch. Krajský súd preto zmenil

rozhodnutie súdu prvého stupňa aj v tejto časti rozsudku a návrh ţalobcov na nemajetkovú

ujmu 165,97 € (5.000,- Sk) zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods.1 v spojení

s a úspešnej ţalovanej nepriznal ich náhradu, keďţe konflikt v spore vznikol aj

zapríčinením manţela ţalovanej, ktorý sa mohol zdrţať vyjadrení vo vzťahu k ţalobcom.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie ţalobcovia, ktorí ho navrhli zrušiť

a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie alebo ho zmeniť a potvrdiť rozhodnutie súdu

prvého stupňa a ţalovanú zaviazať na zaplatenie trov konania. Dovolanie odôvodnili tým, ţe

v konaní došlo k vade uvedenej v ustanovení , ako aj k vadám v zmysle

ustanovenia a Uviedli, ţe súd im znemoţnil realizáciu ich

procesných práv tým, ţe vo veci uskutočnil odvolacie pojednávania dňa 29. septembra 2009,

hoci ich právna zástupkyňa svoju neúčasť dňa 8. septembra 2009 písomne ospravedlnila

z dôvodu kolízie pojednávaní a ţiadala pojednávanie vo veci odročiť na iný termín, s tým, ţe

ţalobcovia trvajú na jej osobnej účasti. Poukázali aj na tú skutočnosť, ţe na pojednávanie bol

predvolaný svedok, ktorý sa síce nedostavil, avšak zaslal súdu podanie, s ktorého obsahom sa

oni nemali moţnosť oboznámiť a vyjadriť sa k nemu pred vynesením rozhodnutia vo veci

samej. Tvrdili, ţe postupom súdu došlo okrem porušenia vnútroštátnych predpisov aj

k porušeniu medzinárodných dohovorov, ktorými je Slovenská republika viazaná, a to

konkrétne čl. 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Nesúhlasili

s hodnotením dôkazov odvolacím súdom a ani z nich vyvodenými právnymi závermi. Oni

predloţili a navrhli súdu vykonať dôkazy, z ktorých je moţné dôvodne usudzovať, ţe konaním

ţalovanej dňa 23. novembra 2005 došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania tak, ako

je stanovené v platných právnych predpisoch. S poukazom na ustanovenie § 11 ods. 2

antidiskriminačného zákona povaţovali za rozhodujúce vysporiadanie sa súdu

so skutočnosťou, aký bol dôvod odmietnutia poskytnutia sluţby v rovnakom rozsahu ako bola

poskytnutá iným zákazníkom, pričom dôkazné bremeno leţalo na ţalovanej a nie na nich ako

ţalobcoch. Odvolací súd tak nesprávne aplikoval ustanovenia antidiskriminačného zákona,

v ktorom bol zavedený tzv. inštitút obráteného dôkazného bremena. Bolo preto na ţalovanej,

aby v rámci súdneho konania dokázala, ţe k ich neobslúţeniu (ktoré bolo nesporné) došlo

z iných dôvodov, neţ ich etnicity, čo táto dôveryhodným spôsobom neurobila, t. j. neuniesla

v konaní dôkazné bremeno. Poukazovali aj na to, ţe incident sa stal po vstupe Slovenskej

republiky do Európskej únie, a preto treba naň priamo aplikovať európske právo a slovenské

právne predpisy vykladať konformne s nimi (Smernica Rady 2000/43/ES zo dňa 29. júna

2000).

Ţalovaná navrhla dovolanie ţalobcov ako nedôvodné zamietnuť. Bola toho názoru, ţe

konaním a postupom odvolacieho súdu nebol daný ţiadny dovolací dôvod v zmysle § 241

ods. 2 Skutkové zistenia boli predmetom nielen občianskoprávneho, ale opakovane aj

trestného konania. Bolo nepochybne preukázané, ţe nikdy nepovedala ani svojej

zamestnankyni a ani manţelovi, aby neobsluhoval hostí len preto, lebo sú Rómovia. Odmietajú

obsluhovať podnapité osoby a takúto povinnosť im ukladá zákon.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podali včas účastníci konania ( ), zastúpení advokátom (

ods. 1 ), proti rozhodnutiu, v prípade ktorého prípustnosť dovolania vyplýva z

ods. 1 , preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalobcov je dôvodné.

Z ustanovenia vyplýva, ţe kaţdý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale

i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými

vadami uvedenými v a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolatelia označili, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na zákonnú

povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia , ako aj obsahu dovolania ţalobcov,

dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní nedošlo k vade uvedenej v ustanovení § 237

písm. f/

Podľa je dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala moţnosť konať

pred súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemoţnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu dáva

(napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vykonávať svoje

práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie

rozhodnutia a pod.).

Z ustanovenia veta druhá vyplýva, ţe ak sa riadne predvolaný

účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie, môţe súd

vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ

vykonané dôkazy.

Citované ustanovenie umoţňuje súdu, aby v záujme hospodárnosti a rýchlosti konania

prejednal vec na pojednávaní v neprítomnosti účastníka za predpokladu, ţe účastník bol

na pojednávanie riadne predvolaný, na pojednávanie sa nedostavil a ani nepoţiadal z dôleţitého

dôvodu o jeho odročenie. Splnenie predpokladov pre moţnosť prejednať vec v neprítomnosti

účastníka musí súd skúmať veľmi dôsledne, pretoţe jeho nesprávny postup v tomto smere môţe

mať za následok porušenie základného práva účastníka vyplývajúceho z

Slovenskej republiky, a to práva na verejné prejednanie veci v jeho prítomnosti. Procesné

právo účastníka poţiadať o odročenie pojednávania je podmienené „dôleţitosťou dôvodu“,

pre ktorý o odročenie ţiada. Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ v kaţdej veci musí

vychádzať z konkrétnych okolností prípadu. Dôleţitým dôvodom pre odročenie pojednávania

pred súdom môţe byť aj kolízia s iným pojednávaním právneho zástupcu účastníka konania, ak

od účastníka nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolil iného zástupcu.

V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, ţe na prejednanie odvolania ţalobcov

odvolací súd nariadil pojednávanie na deň 30. júna 2009, na ktorom za účasti ţalobcov 1/, 2/,

4/ a ich právnej zástupkyne, ako aj ţalovanej a jej právneho zástupcu, po oboznámení

doterajšieho priebehu konania a po doplnení dokazovania výsluchom svedka S. D.,

pojednávanie odročil na neurčito s tým, ţe uloţil zástupkyni ţalobcov oznámiť súdu v lehote 10

dní údaje o svedkovi M. H..

Po tom, ako zástupkyňa ţalobcov tieto údaje dňa 6. júla 2009 súdu oznámila, vyzval

uvedenú osobu, aby sa k veci vyjadrila. M. H. svoje písomné vyjadrenie doručil odvolaciemu

súdu dňa 19. augusta 2009 a ten následne stanovil termín odvolacieho pojednávania na 29.

septembra 2009 o 10.00 hod., na ktorý predvolal ţalobcov a ich zástupkyňu, ako aj ţalovanú a

jej zástupcu, pričom právnym zástupcom doručil aj písomné vyjadrenie M.. H.. Právna

zástupkyňa ţalobcov predvolanie na pojednávanie prevzala dňa 7. septembra 2009. Dňa 11.

septembra 2009 bola odvolaciemu súdu doručená ţiadosť zástupkyne ţalobcov

o ospravedlnenie neúčasti ţalobcov a ich právnej zástupkyne

na vytýčenom pojednávaní so ţiadosťou o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie

pojednávaní s odôvodnením, ţe v tom istom čase sa právna zástupkyňa ţalobcov zúčastňuje

na pojednávani pred Okresným súdom Košice I pod sp. zn a ţalobcovia na jej

osobnej účasti trvajú. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní dňa 29. septembra 2009, keď

predtým na podanie právnej zástupkyne ţalobcov ţiadnym spôsobom nereagoval, oboznámil

9

obsah tejto ţiadosti a rozhodol, ţe vec prejedná v neprítomnosti ţalobcov a ich právnej

zástupkyne a vo veci meritórne rozhodol.

Podľa názoru dovolacieho súdu, pokiaľ odvolací súd napriek tomu, ţe zástupkyňa

ţalobcov s dostatočným časovým predstihom poţiadala o odročenie pojednávania a ţe

v ţiadosti o odročenie označila ako dôvod nielen kolíziu pojednávaní, ale aj konkrétne údaje

o tom, o aké iné pojednávanie má ísť a kde sa má konať, pričom o týchto údajoch neboli ţiadne

pochybnosti, odňal ţalobcom moţnosť konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia

I keď kolízia pojednávaní nie je bez ďalšieho dôleţitým dôvodom na odročenie

pojednávania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti ním môţe byť, najmä ak od účastníka

nemoţno spravodlivo poţadovať, aby si zvolil iného zástupcu (R 41/2002).

V prejednávanej veci kolíziu pojednávaní na dvoch rôznych miestach rôznych

účastníkov, ako objektívnu prekáţku brániacu zástupkyni ţalobcov zúčastniť sa odvolacieho

pojednávania, s prihliadnutím na zistené okolnosti (najmä doplnenie dokazovania odvolacím

súdom) i na to, ţe ţalobcovia mali zásadne právo, aby ich zastupovala nimi zvolená zástupkyňa,

bolo treba povaţovať za dôleţitý dôvod na odročenie pojednávania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti poukazuje na to, ţe v zmysle

ustálenej súdnej praxe kolízia pojednávaní nie je sama osebe váţnym dôvodom na odročenie

pojednávania. V tomto smere dovolací súd proti záveru odvolacieho súdu nemá námietky.

Posúdenie opodstatnenosti „dôleţitého dôvodu“ ( ) však v kaţdom

konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu (viď ). Ako

z textu citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, procesné právo účastníka konania

pred súdom poţiadať o odročenie pojednávania, na ktoré bol riadne predvolaný, je podmienené

„dôleţitosťou dôvodu“.

Najvyšší súd Slovenskej republiky povaţuje za potrebné zdôrazniť všeobecne platný

princíp, podľa ktorého prípadné zásahy do základných ľudských práv a slobôd (čl. 38 ods. 2

Listiny v spojení s ) a teda aj ich obmedzenia musia

byť interpretované reštriktívne a nie extenzívne. Pritom je potrebné najmä rešpektovať zásadu,

ţe pri obmedzení základných práv a slobôd musí byť zachovaná ich podstata a zmysel, a ţe

takéto obmedzenia nesmú byť zneuţívané k iným účelom, ako pre ktoré boli stanovené. Ak

teda podľa ustanovenia platí, ţe ak sa riadne predvolaný účastník (jeho

10

právny zástupca) nedostaví na pojednávanie ani nepoţiadal z dôleţitého dôvodu o odročenie,

môţe súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne pritom na obsah spisu

a doposiaľ vykonané dôkazy, zjavne túto zákonnú výnimku zo základného práva zakotveného

v nie je moţné chápať spôsobom rozširujúcim.

Hoci zo ţiadneho ustanovenia zákona nemoţno vyvodiť pravidlo tzv. „predstihu“

v prípade kolízie viacerých pojednávaní toho istého zástupcu účastníka v tom istom termíne

na rozdielnych súdoch, dovolací súd dospel k záveru, ţe vzhľadom na okolnosti daného

prípadu, moţno kolíziu s iným pojednávaním zástupkyne ţalobcov povaţovať za dôleţitý

dôvod pre odročenie pojednávania. Skutočnosti uvedené zástupkyňou ţalobcov totiţ

nasvedčujú tomu, ţe v situácii, v akej sa po oznámení zmeny termínu pojednávania nachádzala,

jej nedovoľovali vec zabezpečiť inak. Nebolo moţné od nej spravodlivo poţadovať, aby si

za seba zvolila substitúta (ide výlučne o právo účastníka). Rovnako nebolo moţné ani

od ţalobcov (vzhľadom na predmet sporu a jeho dĺţku) spravodlivo poţadovať, aby si zvolili

iného zástupcu. Za danej situácie bolo treba povaţovať dôvod neúčasti na pojednávaní dňa

29. septembra 2009 uvedený v jej podaní z 11. septembra 2009 za dôleţitý (ospravedlniteľný).

Neboli preto splnené zákonné podmienky uvedené v pre prejednanie veci

v neprítomnosti zástupkyne ţalobcov. Ak odvolací súd napriek tomu vec na pojednávaní

29. septembra 2009 bez jej prítomnosti prejednal a vo veci rozhodol, odňal ţalobcom moţnosť

konať pred súdom podľa a zároveň došlo i k porušeniu práva ţalobcu

na spravodlivý proces v zmysle . Odňatie moţnosti

účastníkovi konať pred súdom, znamenajúce porušenie práva na spravodlivý proces, zakladá

vţdy nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho dôvodnosť.

Rovnako bola ţalobcom odňatá moţnosť pred súdom konať v konaní pred odvolacím

súdom aj tým, ţe tento im neumoţnil vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom. Tomuto

právu zodpovedá podľa názoru dovolacieho súdu povinnosť súdu umoţniť účastníkovi konania,

aby sa vyjadril ku kaţdému dôkazu, ktorý súd vykonal a ktorý môţe obsahovať zistenia

významné pre rozhodnutie súdu ().

Zásadu priamosti a ústnosti vykonávania dôkazov, ako jednu zo základných zásad

občianskeho súdneho konania, zaručuje nielen (), ale aj dohovor

(čl. 6 ods. 1). V širšom chápaní je totiţ táto zásada súčasťou práva účastníkov na spravodlivé

prejednanie veci týkajúcej sa ich občianskych práv a záväzkov a zároveň špecifickým

vyjadrením zásady kontradiktórnosti sporového konania. O takéto vymedzenie práv účastníka

konania sa opiera aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), ktorý opakovane

vyslovil, ţe súčasťou koncepcie spravodlivého súdneho konania je zásada kontradiktórnosti,

11

v súlade s ktorou musia mať účastníci nielen právo navrhnúť všetky dôkazy, ktoré povaţujú

za nevyhnutné na preukázanie svojich tvrdení, ale aj právo byť oboznámený a vyjadriť sa

ku všetkým dôkazom a vyjadreniam predloţeným s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (viď

rozsudky ESĽP vo veciach Niderróst – Huber v. Švajčiarsko, 1997 – I, s. 108, Mantovanelli v.

Francúzsko, 1997 – II, s. 436, Krčmár v. Česká republika r. 3. marca 2000 a pod.).

Potrebné je poukázať aj na to, ţe jednou zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho

konania, je tieţ princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyţaduje, aby kaţdý účastník mal

primeranú moţnosť predloţiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne

nevýhodnejšie, neţ podmienky, za ktorých touto moţnosťou disponuje druhý účastník (viď

rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajšiarsko, 1996 – V, s. 1567, Helle v. Fínsko, 1997 – VIII, s. 2928

a pod.).

Za tejto skutkovej situácie dovolací súd vzhliadol v postupe odvolacieho súdu aj túto

nesprávnosť, v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom

v zmysle

Pokiaľ dovolatelia namietajú, ţe zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), treba uviesť, ţe právnym

posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje

konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou

aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepouţil správny

(náleţitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolateľmi napadnutý rozsudok nebolo moţné v dovolacom konaní vzhľadom k vade konania

v zmysle podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych

záverov.

Napriek uvedenej skutočnosti však dovolací súd povaţuje za potrebné len

vo všeobecnosti poukázať na to, ţe v ústavnoprávnej rovine právo na spravodlivý proces (čl. 6

ods. 1 Dohovoru) obsahuje aj zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj

povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaţí účastníka konania. Neprimeraná povinnosť

znášať dôkazné bremeno môţe zapríčiniť, ţe konanie ako celok nie je moţné povaţovať

za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp

rovností účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ).

Poţiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre kaţdú stranu

v procese mať rovnakú moţnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať moţnosť

podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bliţšie

charakterizuje , v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní

rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv.

Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach ,

predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania.

V procese dokazovania ( ) vo všeobecnosti platí, ţe účastník konania má

povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné

bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je,

aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní

preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú.

Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29. júna 2000 sa premietla do Občianskeho súdneho

konania Slovenskej republiky ohľadne dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, ţe voči

ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácii od 1. júla 2004 aj zákonom o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (§ 11 ods. 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov - antidiskriminačný zákon).

V prípade vnútroštátnych právnych úprav (vrátane § 11 ods. 2 antidiskriminačného

zákona) platí, ţe dôkazné bremeno neťaţí len a výlučne ţalovanú stranu, ale ťaţí aj ţalobcu.

Ţalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých moţno odvodiť,

ţe došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania.

Ţalobca musí tvrdiť a zároveň aj predloţiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých

moţno dôvodne usúdiť, ţe k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí

tvrdiť, ţe pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Aţ

následne sa presúva dôkazné bremeno na ţalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje

tvrdenia, ţe neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu

dôkazného bremena zo ţalobcu na ţalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To,

či ţalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno, záleţí od výpovednej hodnoty ním

predloţených dôkazných prostriedkov. Strana ţalobcu je preto na prvom mieste povinná

preukázať „zásah na prvý pohľad“ (prima facie), nepostačuje iba samotné tvrdenie ţalobcu, či

jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva,

ţe predloţené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali

existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude moţné uţ na prvý pohľad

(prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň

musí ţalobca tvrdiť, ţe k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky ţalovaného

o rasovej, či etnickej príslušnosti ţalobcu; pohnútku (resp. motív) konania ţalovaného ţalobca

nedokazuje. Ak ţalobca nepreukáţe, ţe s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda

znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôţe byť v spore úspešný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistené vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b

), pretoţe rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závaţnou procesnou vadou

nemôţe byť povaţované za správne.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 3. októbra 2011

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

14