Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_1Ek-3490-2021.pdf
PDF · 100.39 KB
Case nature
Subarea
1Ek/3490/2021
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom: Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený: JUDr. Katarína Hegedüšová, so sídlom: Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava, IČO: 42 185 190, proti povinnému: E. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom: A. XXX/XX, XXX XX Y., o vymoženie 175,26 Eur s príslušenstvom, rozhodujúc o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Ek/3490/2021 zo dňa 18. novembra 2021, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Ek/3490/2021 zo dňa 18. novembra 2021 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného súdu dňa 05.10.2021 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky priznanej na základe exekučného titulu, ktorým je Rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 08115/08 zo dňa 26.09.2008, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Rozhodcovský rozsudok nadobudol vykonateľnosť dňa 16.10.2008. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie v súlade so zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o doplnení niektorých zákonov.
2. Vyšší súdny úradník po posúdení návrhu na vykonanie exekúcie, uznesením sp. zn. 1Ek/3490/2021 zo dňa 18. novembra 2021, zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku (I. výrok) a oprávnenému nárok na náhradu trov exekučného konania nepriznal (II. výrok).
3. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že po preskúmaní návrhu a jeho príloh, s poukazom na rozsiahlu slovenskú judikatúru, ktorú citoval zistil, že nedostatok právomoci rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, ktorú rozhodcovský súd vyvodil z neplatnej rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje, že predložený exekučný titul - rozhodcovský rozsudok vydaný takýmto rozhodcovským súdom je nulitný právny akt a nemožno ho považovať za spôsobilý exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Vyšší súdny úradník poukázal v odôvodnení svojho rozhodnutia na ustanovenie §-u 53 ods. 3 Exekučného poriadku, ktoré exekučnému súdu ukladá pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie preskúmať súlad exekučného titulu s týmto zákonom. Ďalej uviedol, že súd v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore, je vždy povinný skúmať, či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská
rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov a či rozhodcovské rozhodnutie spĺňa náležitosti podľa osobitného predpisu. V prípade ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh na vykonanie exekúcie zamietne.
4. Vyšší súdny úradník konštatoval, že po preskúmaní návrhu na vykonanie exekúcie spolu s predloženými prílohami dospel k právnemu záveru, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala byť uzavretá dňa 07.03.2008 (ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere) a ktorá sa spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia, je v otázke jej platnosti potrebné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31.06.2009. V zmysle citovaných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných, podmienku písomnej formy, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola, nakoľko nebolo preukázané jej písomné dojednanie, čo má za následok jej neplatnosť. Vyšší súdny úradník mal za to, že písomná forma by bola zachovaná len v prípade, ak by rozhodcovská zmluva resp. doložka bola obsiahnutá v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Z predložených VOP, ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, je však zrejmé, že tento dokument zmluvnými stranami podpísaný nebol. Podľa právneho názoru vyjadreného vyšším súdnym úradníkom by v danej veci rozhodcovská doložka neobstála ani z pohľadu právnej úpravy neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Za neprijateľné súd považuje to, že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo VOP, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok. Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo VOP, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Zároveň je potrebné poukázať na to, že rozhodcovská doložka nedáva na výber obrátiť sa so žalobou na všeobecný súd. Poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyšší súdny úradník dospel k právnemu záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a treba ju označiť za neprijateľnú v zmysle generálnej klauzuly. V závere predmetného uznesenia vyšší súdny úradník konštatoval, že exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 4 Exekučného poriadku preto zamietol.
5. Proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote sťažnosť, v ktorej napadol predmetné uznesenie v celom rozsahu a žiadal uznesenie vyššieho súdneho úradníka zrušiť.
6. Podanú sťažnosť oprávnený odôvodnil tvrdeniami, že uzatvorenú zmluvu o úvere nie je možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu. Dôvodom je skutočnosť, že sa v zmysle zákona č. 513/1991Zb. Obchodného zákonníka v platnom znení (ďalej ako „Obchodný zákonníka“) jedná o absolútny obchod. Preto pokiaľ sa povinný uzatvoriť tento typ zmluvy automaticky sa rozhodol pre túto formu zmluvného vzťahu na ktorý sa vzťahujú ustanovenia Obchodného zákonníka. Oprávnený predložil svoje stanovisko aj pre prípad, že by súd uvedenú argumentáciu neakceptoval a rozhodol o tom, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Pre tento prípad uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti. Na základe uvedeného má za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Povinný si bol vedomý svojich záväzkov vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere ako aj znenia všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj ako „VOP“). Uviedol, že dlžník mal vedomosť o ich obsahu a toto tvrdenie odvodil z toho, že VOP mali tvoriť neoddeliteľnú súčasť uzatváranej zmluvy o úvere. Ďalej tvrdil, že strany mali na výber, či sa so svojim nárokom obrátia na všeobecný súd alebo na rozhodcovský súd. Oprávnený považoval zmluvnú dokumentáciu ako aj predzmluvné dojednávania vykonávané právnym predchodcom za súladné so zákonom s tým, že boli naplnené informačné povinnosti veriteľa voči povinnému. Poukazuje na to, že pokiaľ by súd sťažnosti nevyhovel,
znamenalo by to znemožnenie využitia rozhodcovského konania a takéto konanie súdu považuje za v rozpore so zákonom, keďže zákony možnosť využitia rozhodcovského konania v danom čase umožňovali. Navyše, keď rozhodcovská doložka, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Podľa názoru oprávneného teda rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu a v ich právach a povinnostiach. Pokiaľ by sa dodávateľovi znemožnila možnosť uplatniť si svoje nároky na rozhodcovskom súde bol by to práve on, ktorý by bol v danej veci škodnou stranou. V závere oprávnený odkazuje na rozhodovaciu činnosť súdov v Českej republike, kde bola súdmi judikovaná prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch. Na základe uvedených skutočností považuje uplatnený nárok za oprávnený.
7. V zmysle § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
8. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
9. V zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
10. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
12. V zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení,4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.
13. V zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.10.2008, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
14. Po preskúmaní veci súd dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného je potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Odôvodnenie napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka súd považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, pričom vyšší súdny úradník sa vysporiadal so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými tvrdeniami oprávneného.
15. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 11. tohto odôvodnenia, súd nad rámec uvedeného konštatuje, že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“), dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEKu a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom ustanovenie § 9 ods. 2 ZoUNEKu zároveň uvádza, že pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po skončení exekučného konania nepremlčí skôr ako ubehne rok. Uvedeným súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď sa v prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, ktorý bol podaný riadne a včas, jedná o opätovný návrh a v intenciách ustanovenia § 9 ods. 2 ZOUNEK platí, že opätovným návrhom na vykonanie exekúcie podaným v lehote najneskôr jedného roka od oznámenia o ukončení starej exekúcie sa
má za to, že oprávnený v začatom exekučnom konaní riadne pokračuje, exekučný súd aj v tomto exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu oprávneného, musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18.02.2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.03.2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22.05.2013). Rovnako tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012 ).Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
16. Poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 4 Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka konštatuje, že vyšším súdnym úradníkom bol náležite vykonaný prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predmetný predložený exekučný titul vydal, a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou vyšší súdny úradník dospel správne k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená, pretože nebolo preukázané jej písomné dojednanie, keďže z predložených VOP, ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, je zrejmé, že tento dokument nebol zmluvnými stranami podpísaný.
17. Z ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, účinných v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy, z ktorých vyšší súdny úradník pri právnom posúdení návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného správne vychádzal, je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. Písomná forma predmetnej rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VOP však splnená nie je. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je totiž písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe VOP bolo preto potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené VOP za platnú rozhodcovskú doložku k zmluve. Sťažnostný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v napadnutom uznesení, ktorý pojednáva o tom, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP, je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených VOP obidvoma zmluvnými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Práve absencia podpisov zmluvných strán na VOP
obsahujúcich rozhodcovskú doložku má tak za následok, že zo VOP nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s VOP. Vzhľadom na uvedené námietka oprávneného spočívajúca v tom, že rozhodcovská doložka je údajne prejavom vôle zmluvných strán, je tak len v rovine tvrdení, a to bez skutočného preukázania existencie vôle zmluvných strán byť predmetnou rozhodcovskou doložkou viazaní.
18. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci súd uvádza, že túto považuje za neopodstatnenú. Nesprávnym právnym posúdením veci je totiž omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). V danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah, a argumentácia o tom, že sa jedná o zmluvu o úvere a z tohto dôvodu nie je možné zmluvné dojednanie považovať za spotrebiteľský zmluvný vzťah je nesprávne a v judikatúre už dávno prekonané. V danom prípade boli zmluvnými stranami dodávateľ - t.j. Poštová banka, a.s. a spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorá nekonala pri braní úveru ako podnikateľský subjekt. Z tohto dôvodu nemožno zmluvný vzťah posúdiť ako obchodnoprávne dojednanie ale ako spotrebiteľské zmluvné dojednanie. Ďalej možno konštatovať, že vyšší súdny úradník skutkový stav náležite zistil, preskúmal v súvislosti s návrhom na vykonanie exekúcie všetky prílohy, ktorých predloženie priamo ukladá Exekučný poriadok, a na takto zistený skutkový stav použil správny právny predpis, a to konkrétne ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 30.06.2009, v zmysle ktorých správne posudzoval platnosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VOP.
19. Sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacou praxou aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou. Inými slovami povedané, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VOP, na ktorých absentuje podpis zmluvných strán, a teda jednoznačne deklarovaný (práve podpisom) prejav ich vôle byť danou rozhodcovskou doložkou viazaný, je záverom právne správnym a rešpektovaným najvyššími súdnymi autoritami v ich vlastnej rozhodovacej činnosti.
20. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného súd považuje ešte za potrebné dodať, že vyšší súdny úradník dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého exekučného titulu. Vyšší súdny úradník pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh neponechal bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
21. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku), a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.
22. V zmysle § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
23. V zmysle § 199b Exekučného poriadku, oprávnený a povinný v exekučnom konaní platia trovy, ktoré im v konaní vzniknú a trovy svojho zástupcu.
24. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
25. V zmysle § 35 ods. 1 prvá veta Exekučného poriadku, do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania oprávnený.
26. Súd na podklade vyššie uvedeného výkladu a zistených skutočností dospel k záveru, že preskúmavané uznesenie je vecne správne. Z uvedených dôvodov nemohol konať inak, než postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietnuť. Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), v danom prípade nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania. Z týchto dôvodov súd výrok o trovách sťažnostného konania považoval za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).
27. Vzhľadom na uvedené súd rozhodol tak ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).