Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_7Ek-2384-2021.pdf
PDF · 105.93 KB
Case nature
Subarea
7Ek/2384/2021
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: BENCONT COLLECTION, a.s., so sídlom Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava-Nové Mesto, IČO: 47 967 692, proti povinnej: K. N., R.. XX. XX. XXXX, T. D. D. XXX, XXX XX D., o vymoženie 1.374,31 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2384/2021 zo dňa 09. 12. 2021, takto
rozhodol:
I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2384/2021 zo dňa 09. 12. 2021 z a m i e t a .
II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2384/2021 zo dňa 09. 12. 2021.
odôvodnenie:
1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7Ek/2384/2021 zo dňa 09. 12. 2021 vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) zamietla, keď dospela k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vychádzajúc z podaného návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh exekučný považovala za nesporné, že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože predmetom rozhodcovského konania bol spor zo Zmluvy o úvere, ktorú uzatvorili právny predchodca oprávneného Poštová banka a.s. a povinná dňa 04. 09. 2007 a ktorú vyhodnotila ako zmluvu spotrebiteľskú. Poukázala na to, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietne. Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu spočíva v tom, že v prípade, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať náležitosti spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy podľa osobitných predpisov (najmä podľa zákona č. 224/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v prípade rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej pred 01. 01. 2015 a neskôr podľa zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) a či spotrebiteľský rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Vzhľadom na uvedené a po preskúmaní veci vyššia súdna úradníčka sa preto zaoberala tým, či právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie a vydanie exekučného titulu bola
založená na platnej rozhodcovskej zmluve, resp. doložke. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka bolo upravené v Občianskom zákonníku až od 01. 01. 2008, a teda nie je aplikovateľné na predmetnú vec, súd pristúpil k posúdeniu rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda, či toto ustanovenie nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmlúv strán v neprospech spotrebiteľa. V tomto smere následne konštatovala, že rozhodcovská doložka obsiahnutá jednak v samotnej zmluve o úvere ako i v Obchodných podmienkach pre úver (ďalej len „OP“) spôsobuje značnú nerovnováhu medzi účastníkmi právneho vzťahu. Uvedená nerovnováha spočíva predovšetkým v tom, že rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. Povinná nemala na výber, vzhľadom na splynutie doložky s ostatnými podmienkami zmluvy, a mohla len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. To je pravdepodobne aj najčastejšia situácia, pretože dodávateľ sa snaží získať exekučný titul. Rozhodovanie sporu rozhodcami je pritom paušálnym spôsobom zakotveným v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a teda dodávateľ musí mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať, čo vedie k pochybnostiam o objektívnosti rozhodovacieho procesu a o dostatočne individuálnom prístupe k ochrane práv spotrebiteľa zo strany rozhodcov. Zároveň súd považuje za mätúce zahrnutie rozhodcovskej doložky jednak do textu zmluvy o úvere ako aj do textu OP, pričom je potrebné poukázať na to, že OP nie sú spotrebiteľom podpísané, a teda nie je preukázané, že dodávateľ spotrebiteľa s ich obsahom skutočne aj oboznámil (najmä s možnosťou neprijať návrh na uzatvorenie rozhodcovskej doložky). Rozhodcovská doložka navyše nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu, čo takisto oslabuje pozíciu spotrebiteľa. Napokon za nevýhodné pre spotrebiteľa súd považuje i to, že rozhodcovská doložka nedáva na výber obrátiť sa so žalobou na všeobecný súd v zmysle Civilného sporového poriadku (resp. predtým Občianskeho súdneho poriadku) a spotrebiteľ sa tak musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. V záujme rešpektovania medzinárodnej zmluvy (č.l. 7 ods. 2 Ústavy) a naplnenia cieľa Európskej únie vylúčiť zo života spotrebiteľov nekalé podmienky v spotrebiteľských vzťahoch (čl. 3 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS) a v záujme vyššej kvality života bežných ľudí, tak nevidí súd iné východisko ako záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 30. 12. 2007, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu zo zmluvy o úvere je založená na absolútne neplatnom právnom úkone, neprijateľne dojednanej rozhodcovskej doložke, exekučný titul vydal orgán na to nepríslušný, ide tak o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009). Poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyššia súdna úradníčka konštatovala, že exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, v zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku preto zamietla (z dôvodu, že spotrebiteľská rozhodcovská zmluva nespĺňa podmienky podľa osobitných predpisov).
2. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený včas sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na nové konanie. Sťažnosť odôvodnil tým, že v čase, keď sa dojednávala rozhodcovská zmluva boli platné a účinné právne predpisy, v zmysle ktorých postupoval právny predchodca oprávneného v súlade so zákonom a rozhodcovská zmluva bola prijateľnou zmluvnou podmienkou a bola dojednaná aj v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi. Oprávnený svoju sťažnostnú argumentáciu zhrnul do spolu šiestich bodov, v ktorých namieta nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, nesprávne právne posúdenie veci, a tým spôsobené odňatie oprávnenému možnosti konať pred súdom, pričom sa jedná o nasledovnú argumentáciu oprávneného: 1. Aplikáciou zákona č. 355/2014 Z. z. súd pri skúmaní platnosti, resp. neplatnosti dojednanej rozhodcovskej doložky túto skúmal v súlade ustanoveniami zákona, ktorý v čase jej uzatvorenia neexistoval, čím súd porušil zákaz právnej istoty ako aj zákaz retroaktivity všeobecne záväzných právnych noriem; 2. Súd opomenul skutočnosť, že Poštová banka, a.s. ako právny predchodca oprávneného bola v zmysle § 93b) zákona o bankách povinná klientovi ponúknuť návrh rozhodcovskej doložky, pričom pokiaľ by tak neurobila, došlo by zo strany Poštovej banky, a.s. ku konaniu contra lege, avšak právny predchodca oprávneného tak urobil, a to podľa názoru oprávneného vo forme platne dojednanej rozhodcovskej doložky; 3. Nesprávnou aplikáciou § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušením § 215 Civilného sporového poriadku exekučný súd bez akýchkoľvek dôkazov
pre prijaté právne závery, t.j. bez skúmania vôle povinnej, a bez preukázania jej nedostatku pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, a rovnako bez akýchkoľvek skutkových či právnych dôvodov, označil rozhodcovskú doložku za neplatnú, nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Zároveň sa exekučný súd nijako nevysporiadal s odlišným právnym názorom, ktorý majú iné súdy toho istého stupňa, dokonca samotný exekučný súd a nijako nezdôvodnil tento odlišný postup; 4. Aplikáciou sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry Európskeho súdneho dvora súd nesprávne aplikoval teóriu o tzv. euro konformnom výklade právaných noriem národného práva, nakoľko túto je možné uplatniť len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný priestor, a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku, ústavnými predpismi, pričom zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretační priestor nedáva; 5. Súd porušil princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné súdy voči v skutkovo a právne obdobných veciach v troch veciach poverenie vydajú aj zamietajú; 6. Neprimeraným zvýhodňovaním povinnej pred exekučným súdom na základe jeho postavenia, súd porušil princíp rovnosti účastníkov konania, keď bez toho, aby povinná urobila akýkoľvek právny úkon, ho nezákonne zvýhodňuje len na základe jeho postavenia, čím exekučný súd nahrádza pasivitu povinnej svojím konaním a svojou vôľou, a to bez toho, aby povinný urobil akýkoľvek úkon. Poukazom na vyššie uvedené skutočnosti má oprávnený za to, že súd svojim postupom znemožnil oprávnenému uplatniť jeho právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.
3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8. V dôsledku podanej sťažnosti zo strany oprávneného súd prvej inštancie vec prejednal v medziach daných ustanoveniami §§ 239 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté uznesenie a dospel k záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.
9. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení, pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a preto naň v podrobnostiach odkazuje. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za presvedčivé, dostatočné a jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými skutočnosťami.
10. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec dopĺňa, že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinnej vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom § 9 ods. 2 ZoUNEK zároveň uvádza, že pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po skončení exekučného konania nepremlčí skôr ako ubehne rok. Uvedeným súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď sa v prípade návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, ktorý bol podaný riadne a včas, jedná o opätovný návrh a v intenciách § 9 ods. 2 ZoUNEK platí, že opätovným návrhom na vykonanie exekúcie podaným v lehote najneskôr jedného roka od oznámenia o ukončení starej exekúcie sa má za to, že oprávnený v začatom exekučnom konaní riadne pokračuje, exekučný súd aj v tomto exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu
oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej povinnosti, a to ešte pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie konkrétnemu súdnemu exekútorovi, t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996), kde jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu, ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17 zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18.02.2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.03.2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22. 05. 2013). Rovnako tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Exekučný súd je však povinný zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.
11. S poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná. Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky konštatuje, že táto náležite vykonala prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predložený exekučný titul vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych autorít, v súlade s ktorou vyššia súdna úradníčka dospela správne k právnemu záveru, že rozhodcovská doložka, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená, pretože sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku tak, ako to bolo judikované už v mnohých obdobných rozhodnutiach, čoho si musí byť vedomý aj sám oprávnený.
12. Vychádzajúc z obsahu exekučného spisu dospel sťažnostný súd k rovnakému záveru ako vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení, že zmluva o úvere uzavretá dňa 04. 09. 2007 medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom je spotrebiteľskou zmluvou, keďže z predloženej zmluvy nevyplýva, že povinná je podnikateľským subjektom a že by pri uzatváraní zmluvy o úvere bola konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom právny predchodca oprávneného pri jej uzatváraní konal v rámci svojej obchodnej činnosti. Z uvedeného dôvodu možno uvedený právny vzťah považovať za spotrebiteľský vzťah medzi spotrebiteľom (povinnou) a dodávateľom (právnym predchodcom oprávneného), a to aj s poukazom na § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Vyššia súdna úradníčka preto postupovala správne, v súlade s právnou úpravou Slovenskej republiky a aj s právom EÚ, keď skúmala rozhodcovskú doložku ako zmluvnú podmienku z hľadiska, či nevyvoláva nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom. V nadväznosti na uvedené musí sťažnostný súd následne súhlasiť aj s hodnotením vyššej súdnej úradníčky, že rozhodcovskú doložku, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Súd prvej inštancie zastáva názor, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení z hľadiska jeho vyjednávacej sily, ako aj z hľadiska úrovne informovanosti a táto situácia ho
núti, aby pristúpil na vopred pripravené podmienky dodávateľom bez toho, aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá a jej obsah bol vopred pripravený, teda z tohto pohľadu spotrebiteľ nemohol dojednanie rozhodcovskej doložky akýmkoľvek spôsobom zmeniť, mohol len úver odmietnuť alebo ho prijať a podrobiť sa tak všetkým podmienkam zmluvy a teda aj rozhodcovskému konaniu, ako to uviedla aj vyššia súdna úradníčka. Rozhodcovská doložka, ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá určuje, že spory zo zmluvy budú riešené výlučne rozhodcovským súdom, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, o čom súd prvej inštancie nemá žiadne pochybnosti. Takto koncipovaná rozhodcovská doložka ako zmluvná podmienka je v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa, pretože spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, a to práve ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka, od ktorej rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc, v tomto prípade je neprijateľná, a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná.
13. Rozhodcovská doložka nebola platne dojednaná ani v rámci OP, pretože v zmysle ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účinných v čase uzatvárania spotrebiteľskej zmluvy, z ktorých vyššia súdna úradníčka pri právnom posúdení návrhu na vykonanie exekúcie oprávneného správne vychádzala, je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. Písomná forma predmetnej rozhodcovskej doložky obsiahnutej v OP však splnená nie je. Základná podmienka pre konštatovanie existencie rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je totiž písomná forma. Písomná forma je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe OP bolo preto potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené OP za platnú rozhodcovskú doložku k zmluve. Sťažnostný súd v tomto smere poukazuje na to, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených OP, je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených OP obidvoma zmluvnými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Práve absencia podpisov zmluvných strán na OP obsahujúcich rozhodcovskú doložku má tak za následok, že ani z OP nemožno vyvodiť jednoznačný záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s ňou oboznámení a súhlasia s OP. Vzhľadom na uvedené námietka oprávneného spočívajúca v to, že rozhodcovská doložka je údajne prejavom vôle zmluvných strán, je tak len v rovine tvrdení, a to bez skutočného preukázania existencie vôle zmluvných strán byť predmetnou rozhodcovskou doložkou viazaní.
14. K námietke sťažovateľa týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci súd uvádza, že túto považuje za neopodstatnenú. Nesprávnym právnym posúdením veci je totiž omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ako už bolo vyššie uvedené, vyššia súdna úradníčka skutkový stav náležite zistila, preskúmala v súvislosti s návrhom na vykonanie exekúcie všetky prílohy, ktorých predloženie priamo ukladá Exekučný poriadok, a na takto zistený skutkový stav použila správny právny predpis, a to konkrétne ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, v zmysle ktorých správne posudzovala platnosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo OP.
15. Čo sa týka námietky sťažovateľa o údajnom vylúčení možnosti riešiť spory podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a o údajnom nereflektovaní povinnosti právneho predchodcu oprávneného ponúknuť povinnej návrh rozhodcovskej doložky súd uvádza, že ani tejto námietke nie je možné priznať právnu relevanciu. Sťažnostný súd je toho názoru, že povinnosť právneho predchodcu oprávneného ako banky ponúknuť klientovi neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy ho súčasne nezbavovalo povinnosti ponúknuť návrh takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadov výlučne v rozhodcovskom konaní a že boli (klientovi) poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Túto ponukovú povinnosť podľa sťažnostného súdu nemožno stotožniť s jednostranným nanútením návrhu spotrebiteľovi. Inak povedané, samotné ponúknutie rozhodcovskej doložky a jej uvedenie do zmluvy či do OP ešte samo o sebe neznamená aj jej platné dojednanie (porovnaj napr. Uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 366/2021 z 06. 07. 2021).
16. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci aplikáciou sekundárneho práva Európskej únie v horizontálnych vzťahoch a judikatúry Európskeho súdneho dvora súd uvádza, že napadnuté uznesenie neobsahuje odkazy na aplikáciu sekundárneho práva EÚ a ani na judikatúru Európskeho súdneho dvora,
preto uvedená námietka nemá právnu relevanciu. Pre úplnosť sťažnostný súd dopĺňa, že samotný odkaz na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít podporený aj právom Európskej únie a k tomu prislúchajúcou judikatúrou by podľa názoru sťažnostného súdu nemal za následok popieranie záväznosti právnych noriem národného práva, a rovnako tak žiadnym spôsobom by ani nerozširoval ich interpretačný priestor nad rámec ústavne prípustný, ako to naznačuje v podanej sťažnosti nesprávne oprávnený.
17. Pokiaľ oprávnený v podanej sťažnosti namieta porušenie právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď súdy v rámci exekučných konaní v skutkovo a právne obdobných veciach rozhodujú odlišne alebo neprimerane zvýhodňujú tzv. pasívneho povinného, sťažnostný súd poukazuje v prvom rade na skutočnosť, že súdu je známe, že rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach sa v oblasti ochrany spotrebiteľa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou prijatých legislatívnych zmien. Bez ohľadu však na logický a kontinuálny vývoj právneho názoru súdov a ich posudzovania spotrebiteľských práv, sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššej súdnej úradníčky vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacou praxou aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou.
18. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
19. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom, ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného poriadku (vykonateľný exekučný titul v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku), a preto návrhu na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.
20. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa § 262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť bola v celom rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnej, pretože do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinná nemala ani vedomosť.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).