Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 72/03
PDF · 234.21 KB
No categories available
II. ÚS 72/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 72/03-22
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. júna 2003 v senáte
zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej
v konaní o sťažnosti M. Š. a J. B., obe bytom B., zastúpených advokátom JUDr. J. Č., so
sídlom B., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu v Považskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1103/91 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo M. Š. a J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v
Považskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1103/91 p o r u š e n é b o l o.
2. Okresnému súdu v Považskej Bystrici p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 8 C 1103/91 konal bez zbytočných prieťahov.
3. M. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 10 000 Sk (slovom desaťtisíc
slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Považskej Bystrici povinný zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. J. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 10 000 Sk (slovom: desaťtisíc
slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd v Považskej Bystrici povinný zaplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 21. februára
2003 doručené podanie M. Š. a J. B., obe bytom B., (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených
advokátom JUDr. J. Č., so sídlom B., označené ako „Sťažnosť na porušenie základného
občianskeho práva na súdne konanie bez prieťahov“.
Z obsahu podania vyplýva, že ide o sťažnosť podanú podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou sťažovateľky namietajú porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48
ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu v Považskej Bystrici (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 1103/91.
Predmetom namietaného súdneho konania je žaloba sťažovateliek o vydanie
nehnuteľností podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových
krívd v znení neskorších predpisov a zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách
v znení neskorších predpisov podaná na okresnom súde 28. novembra 1991. V tomto
súdnom konaní doposiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté.
Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd vo veci ich sťažnosti prijal tento nález:
„Ústavný súd vyslovuje, že nečinnosťou Okresného súdu Považská Bystrica v konaní
8 C 1103/91 bolo porušené ústavné právo sťažovateliek, aby sa ich vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Považská
Bystrica, aby vo veci bez prieťahov konal a rozhodol.
Ústavný súd priznáva sťažovateľkám finančné zadosťučinenie vo výške 70.000,- Sk.“ .
Ústavný súd sťažnosť sťažovateliek predbežne prerokoval 9. apríla 2003 a keďže nezistil
dôvody na jej odmietnutie, prijal ju na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd sťažovateľky a okresný súd,
aby oznámili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a okresný súd aj
na vyjadrenie k prijatej sťažnosti.
Sťažovateľky a okresný súd oznámili, že netrvajú na ústnom pojednávaní.
Predseda okresného súdu vo svojom stanovisku uviedol, že z obsahu spisu nezistil
subjektívne prieťahy.
Zo súdneho spisu zistil ústavný súd nasledovné:
1. Žaloba sťažovateliek bola doručená okresnému súdu 28. novembra 1991.
2. Pokynom sudcu bolo nariadené prvé pojednávanie vo veci na 12. september 1992.
3. Dňa 12. októbra 1992 sa uskutočnilo súdne pojednávanie bez účasti sťažovateliek
a predvolaného svedka. Pojednávanie bolo odročené na 22. október 1992 (svedok
predvolaný pod hrozbou pokuty) – po jeho ospravedlnení sa zmenil termín
pojednávania.
4. Pojednávanie sa uskutočnilo 22. októbra 1992 (jedna zo sťažovateliek sa
nedostavila), okresný súd vypočul svedka a navrhovateľku a odročil pojednávanie za
účelom vyhlásenia rozsudku na 27. október 1992.
5. Dňa 27. októbra 1992 bol vyhlásený rozsudok, ktorým boli odporcovia zaviazaní
uzavrieť dohodu o vydaní parciel sťažovateľkám.
6. Rozsudok bol doručený účastníkom konania 29. apríla 1993.
7. Odporca 12. mája 1993 doručil odvolanie proti rozsudku okresného súdu.
8. Dňa 19. mája 1993 okresný súd predložil odvolanie na vyjadrenie sťažovateľkám
a vyzval odporcu, aby zaplatil súdny poplatok.
9. Dňa 24. júna 1993 bolo doručené súdu stanovisko sťažovateľky Jarmily Buchalovej.
10. Dňa 22. júla 1993 sa uskutočnilo pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici
v rámci odvolacieho konania, rozsudok okresného súdu bol zrušený a vec mu bola
vrátená na ďalšie konanie.
11. Dňa 25. októbra 1993 sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde, boli vypočutí
účastníci konania a pojednávanie bolo odročené za účelom vyhlásenia rozsudku.
12. Dňa 2. novembra 1993 bol na pojednávaní vyhlásený rozsudok (v časti týkajúcej sa
parc. EN 425/1, 425/3, 425/4, 428/1 v k. ú. Košeca sa návrh sťažovateliek zamietol).
13. Dňa 1. decembra 1993 bolo okresnému súdu doručené odvolanie odporcov.
14. Spis bol expedovaný Krajskému súdu v Banskej Bystrici 17. januára 1994 na
rozhodnutie o odvolaní.
15. Dňa 9. júna 1994 sa uskutočnilo pojednávanie pred Krajským súdom v Banskej
Bystrici, ktoré bolo odročené za účelom ohliadky miesta samého.
16. Odporca bol dvakrát súdom vyzvaný na zloženie zálohy na vykonanie dôkazu
(potvrdenie o zložení zálohy z 1. decembra 1994).
17. Ohliadka sa vykonala 15. augusta 1995.
18. Po vyhotovení znaleckého posudku a vyžiadaní vyjadrení účastníkov konania k nemu
sa uskutočnilo 3. júla 1996 pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici, na
ktorom sa zrušil rozsudok okresného súdu a vec sa vrátila na ďalšie konanie pre
nedostatočne zistený skutkový stav (potrebu vyhotoviť geometrický plán a znalecký
posudok).
19. Dňa 4. novembra 1996 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby predložili
návrhy na dokazovanie.
20. Sudca nariadil ohliadku pokynom z 25. marca 1998.
21. Dňa 7. mája 1998 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok, okresný súd
vyzval účastníkov konania, aby sa k nemu vyjadrili.
22. Vyjadrenie sťažovateliek bolo okresnému súdu doručené 13. augusta 1998 a zároveň
vzniesli námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu.
23. Dňa 28. septembra 1998 bol spis predložený Krajskému súdu v Trenčíne za účelom
rozhodnutia o námietke zaujatosti.
24. Rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne bolo okresnému súdu doručené 2. decembra
1998 (jedna sudkyňa vylúčená).
25. Pojednávanie nariadené na 1. marec 1999 bolo odročené na neurčito pre
práceneschopnosť sudcu.
26. Dňa 19. apríla 1999 sa uskutočnilo pojednávanie bez účasti sťažovateliek (neúčasť
neospravedlnená).
27. Dňa 5. mája 1999 sťažovateľky upravili svoj žalobný návrh.
28. Dňa 31. augusta 1999 okresný súd požiadal znalkyňu o vyhotovenie znaleckého
posudku – geometrický plán s lehotou do 4 mesiacov.
29. Okresný súd adresoval znalkyni urgenciu 11. januára 2000, urgenciu zopakoval 18.
apríla 2000. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 23. júna 2000.
30. Dňa 21. septembra 2000 sa uskutočnilo pojednávanie na okresnom súde, znalkyni
bolo uložené dopracovať znalecký posudok.
31. Dňa 16. januára 2001 okresný súd prijal uznesenie o znalečnom, proti ktorému sa
sťažovateľky odvolali 20. februára 2001.
32. Po doručení odvolania na vyjadrenie okresný súd doručil spis Krajskému súdu
v Trenčíne 6. júna 2001.
33. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne z 3. júla 2001 o odvolaní bolo doručené
okresnému súdu 16. júla 2001 (uznesenie o znalečnom bolo zrušené a vec vrátená na
ďalšie konanie).
34. Okresný súd 6. septembra 2001 predvolal znalkyňu, ktorá sa ospravedlnila z dôvodu
dovolenky, opätovne bola predvolaná na 11. október 2001.
35. Okresný súd uznesením z 19. marca 2002 uložil znalkyni doplniť geometrický plán
a priznal jej znalečné, sťažovateľky sa opätovne proti tomuto uzneseniu odvolali 2.
mája 2002.
36. Spis bol predložený Krajskému súdu v Trenčíne 19. septembra 2002. Odvolanie
bolo odmietnuté a spis bol doručený okresnému súdu 7. októbra 2002.
37. Dňa 27. novembra 2002 okresný súd pod hrozbou poriadkovej pokuty vyzval
znalkyňu, aby do 50 dní splnila úlohu podľa uznesenia okresného súdu z 19. marca
2002 (opakovaná výzva z 19. februára 2003).
38. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 27. februára 2003, účastníci
konania boli vyzvaní, aby sa vyjadrili k posudku (vyjadrenie sťažovateľky bolo
doručené 28. apríla 2003).
39. Podľa vyjadrenia okresného súdu z 24. júna 2003 vo veci je nariadený termín
pojednávania na 14. júl 2003. Od apríla 2003 bol spis u predsedu okresného súdu,
pretože boli podané sťažnosti zo strany sťažovateľov.
II.
Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho
základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby
sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza so svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom “tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným ... rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“
(II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza až „právoplatným rozhodnutím
súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so
svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého
kritéria považuje aj povahu prejednávanej veci.
Preskúmaním doterajšieho konania pred okresným súdom ústavný súd zistil tieto
skutočnosti:
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho
spisu zistil, že predmetom namietaného súdneho konania je žaloba sťažovateliek o vydanie
nehnuteľností uplatnená podľa zákona č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých
majetkových krívd v znení neskorších predpisov a zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych
rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Ide o spor, ktorý sa po schválení uvedených
zákonov stal súčasťou štandardnej rozhodovacej agendy prvostupňových súdov. Na druhej
strane na základe obsahu súdneho spisu ústavný súd dospel k záveru, že z hľadiska faktickej
zložitosti ide o pomerne zložitý (komplikovaný) súdny spor, pri ktorom bolo potrebné
vykonať rozsiahle dokazovanie vrátane vyhotovenia geometrického plánu a znaleckého
posudku, čo nesporne vplývalo na dĺžku konania. Napriek tomu by však pri sústredenom
postupe okresného súdu nemalo dochádzať k takým prieťahom, ktoré by mali znaky
zbytočných prieťahov v konaní.
Relevantnou skutočnosťou pri posúdení zbytočných prieťahov v namietanom konaní
bola povaha veci, pretože sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva
v reštitučnom konaní, ktorého predmetom je náprava krívd z minulosti.
2. Ďalším kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 8 C 1103/91, bolo správanie sťažovateliek ako účastníčok
konania.
Zo súdneho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľky v zásade poskytovali
v doterajšom priebehu konania okresnému súdu potrebnú súčinnosť a ich prístup možno
hodnotiť ako aktívny. V priebehu konania sťažovateľky urobili viacero procesných úkonov
(uplatnili námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu v roku 1998, upravili žalobný
návrh, v roku 1999 podali odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o znalečnom z roku
2001 a 2002), ktoré objektívne ovplyvnili celkovú dĺžku súdneho konania. V súvislosti
s procesnými úkonmi účastníkov konania však ústavný súd už vyslovil, že „využitie
možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie
a presadzovanie jeho práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie
konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné
prieťahy (II. ÚS 31/01). Zároveň „dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho
účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných
prieťahov“ v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateliek konal a rozhodoval bez
zbytočných prieťahov (II. ÚS 41/00). V súlade s uvedeným ústavný súd uzavrel, že
sťažovateľky vystupovali v konaní aktívne a využívanie ich procesných práv bolo
primerané a výrazným spôsobom sa nepodieľalo na doterajšej dĺžke konania.
3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní, bol postup okresného súdu.
Na základe analýzy súdneho spisu možno rozdeliť doterajší priebeh konania na tri etapy:
a) obdobie od podania žaloby, t. j. od 28. novembra 1991, do rozhodnutia Krajského
súdu v Banskej Bystrici o zrušení rozsudku okresného súdu z 3. júla 1996;
b) obdobie od rozhodnutia 3. júla 1996 do nariadenia ohliadky sporných nehnuteľností
z 25. marca 1998.
c) obdobie od ohliadky sporných nehnuteľností až po súčasný stav konania.
Ústavný súd zistil, že v období do 3. júla 1996 okresný súd konal v zásade plynulo.
V tomto období vyniesol dva rozsudky (október 1992, november 1993), ktoré Krajský súd
v Banskej Bystrici zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na celkovú dĺžku konania
v tomto období vplývalo aj konanie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici, najmä v čase
od 17. januára 1994 do 3. júla 1996, v ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval o
odvolaní odporcov proti rozsudku okresného súdu z 2. novembra 1993. Sťažnosť
sťažovateliek pritom smeruje len proti postupu okresného súdu, a nie proti konaniu pred
Krajským súdom v Banskej Bystrici. Na základe uvedeného ústavný súd nehodnotil postup
okresného súdu v tomto období ako taký, ktorý vykazuje znaky zbytočných prieťahov
v konaní.
V období od rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici (júl 1996) do 25. marca
1998, keď nariadil vykonanie ohliadky veci samej, urobil okresný súd podľa súdneho spisu
len jeden procesný úkon, ktorým vyzval účastníkov konania, aby predložili návrhy na
dokazovanie (4. november 1996). Sťažovateľky na túto výzvu okresného súdu
bezprostredne reagovali.
Keďže ďalšiemu plynulému postupu okresného súdu v tomto období nebránili žiadne
dôvody, ústavný súd ustálil, že obdobie od novembra 1996 do marca 1998 je obdobím,
počas ktorého došlo k zbytočným prieťahom v konaní.
V období od marca 1998 po súčasnosť okresný súd zabezpečoval znalecký posudok,
ako aj ďalšie podklady pre rozhodnutie vo veci samej v súlade s rozhodnutím odvolacieho
súdu. Na celkovú dĺžku konania v tomto období objektívne vplývali aj vyššie uvedené
procesné úkony sťažovateliek.
Celková dĺžka zabezpečovania znaleckého posudku bola však neprimerane dlhá.
Ústavný súd v tejto súvislosti na jednej strane zohľadnil, že okresný súd využil aktívne
svoje procesné právomoci, prostredníctvom ktorých viackrát urgoval u súdnej znalkyne
vyhotovenie znaleckého posudku, ale na druhej strane sa na celkovej dĺžke vyhotovovania
znaleckého posudku podieľal sám nedostatočnou špecifikáciou jej úloh.
V súvislosti so zabezpečovaním znaleckého dokazovania pred všeobecným súdom už
ústavný súd vyslovil právny názor, podľa ktorého „Všeobecný súd v rozsahu svojej
právomoci nesie zodpovednosť aj za zabezpečenie efektívneho postupu znalca vrátane
správneho, vecného a zrozumiteľného vymedzenia jeho úlohy“ (III. ÚS 111/01). Zo
súdneho spisu vyplýva, že okresný súd túto svoju úlohu nenaplnil dostatočne, čo potvrdzuje
okrem iného uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co 157/01 –297 z 3. júla 2001,
ktorým na základe odvolania sťažovateliek zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd zanedbal
hospodárnosť konania tým, že nedostatočne špecifikoval úlohy pre znalkyňu. Na druhej
strane však zohľadnil ústavný súd už uvedené procesné úkony sťažovateliek ( vyjadrenie sa
k znaleckému posudku a vznesenie námietky zaujatosti, úpravu žalobného návrhu,
odvolanie sťažovateliek proti uzneseniu o znalečnom).
Po vyhodnotení všetkých skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v tejto etape
konania pred okresným súdom nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v konaní okresného súdu došlo k zbytočným
prieťahom v konaní v období od novembra 1996 do marca 1998, rozhodol, že v konaní sp.
zn. 8 C 1103/91 bolo porušené základné právo sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
1. Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah a prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva
sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 8 C 1103/91 konal bez
zbytočných prieťahov.
2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej
práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa
§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.
Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané finančné
zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovateľky požadovali finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk, ktoré
odôvodnili pretrvávajúcim stavom právnej neistoty a dlhodobou nemožnosťou užívať
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom súdneho sporu.
Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil
úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej
ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody. Pri rozhodovaní o primeranom finančnom
zadosťučinení zohľadnil aj povahu veci.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva
sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto
právomoci. Vzhľadom na dobu trvania zbytočných prieťahov v konaní sp. zn. 8 C 1103/91
a zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000
Sk pre každú zo sťažovateliek za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júna 2003