Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 129/03
PDF · 401.78 KB
No categories available
III. ÚS 129/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo
sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti Mgr. A. R., bytom P.,
zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/98 na neverejnom zasadnutí 25. septembra
2003 takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/98 p o r u š i l
základné právo Mgr. A. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jej právo na prerokovanie veci súdom
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Mgr. A. R. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk
(slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Trnava p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Trnava j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania Mgr. A. R.
v sume 11 250 Sk (slovom jedenásťtisícdvestopäťdesiat slovenských korún) na účet jej
právneho zástupcu JUDr. J. B., Advokátska kancelária, P., do pätnástich dní od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti Mgr. A. R. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. III. ÚS
129/03-14 zo 4. júna 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť zo 17. apríla 2003 Mgr. A. R., bytom P. (ďalej aj
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Advokátska kancelária, P., pre
namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 40/98.
Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 25. septembra 1997 podala na
Okresnom súde Piešťany návrh na určenie výšky výživného. Listom z 28. novembra 1997
bola Okresným súdom Piešťany vyzvaná na predloženie doplňujúcich dôkazov. Prvé
pojednávanie konané na tomto súde 15. januára 1998 bolo odročené na 24. február 1998
z dôvodu neprítomnosti odporcu. Okresný súd Piešťany listom z 23. marca 1998
sťažovateľku upovedomil, že predmetnú vec postupuje okresnému súdu z dôvodu jeho
miestnej príslušnosti. Keďže okresný súd s postúpením veci nesúhlasil, predložil ju na
rozhodnutie o príslušnosti Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd
uznesením č. k. 5 Nc 15/98-18 zo 14. mája 1998 rozhodol, že o návrhu sťažovateľky je
miestne príslušný rozhodovať okresný súd. Sťažovateľka podaním z 19. júna 1998 navrhla
nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by okresný súd uložil odporcovi povinnosť platiť
predbežné výživné. Vzhľadom na pretrvávajúcu nečinnosť okresného súdu podala
sťažovateľka 28. septembra 1998 sťažnosť na prieťahy v konaní a súčasne v tomto podaní
vzniesla námietku zaujatosti voči všetkým sudcom okresného súdu. Okresný súd rozhodol
o nariadení predbežného opatrenia uznesením č. k. 18 C 40/98-27 z 22. septembra 1998
doručeným sťažovateľke 28. októbra 1998. Dňa 8. októbra 1998 bola sťažovateľke
doručená odpoveď predsedu okresného súdu na jej sťažnosť z 28. septembra 1998, v ktorej
konštatoval, že sťažnosť je podľa neho neopodstatnená. Krajský súd uznesením č. k.
5 Nc 26/99-46 z 28. mája 1999 námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou nevyhovel.
Ďalšie pojednávanie v predmetnej veci uskutočnené na okresnom súde 30. júna 1999 bolo
odročené za účelom predloženia dôkazov zo strany odporcu na 20. september 1999.
Okresný súd rozsudkom č. k. 18 C 40/98-68 z 23. septembra 1999 doručeným sťažovateľke
17. decembra 1999 rozhodol vo veci samej. Ako sťažovateľka, tak aj odporca sa proti
tomuto rozsudku odvolali. Odvolanie odporcu spolu s jeho odôvodnením však bolo
sťažovateľke doručené na vyjadrenie až 5. júna 2000. Podaním z 30. apríla 2001
sťažovateľka navrhla doplnenie dokazovania v predmetnej veci. Dňa 30. júla 2001 bol
sťažovateľke doručený na vyjadrenie odporcov návrh na zrušenie predbežného opatrenia
z 22. septembra 1998. Na ďalšom pojednávaní konanom 27. marca 2002 rozhodol okresný
súd vo veci samej (doplňujúcim rozsudkom). Sťažovateľka podala v zákonnej lehote
odvolanie. Podaním z 27. januára 2002 sťažovateľka požiadala krajský súd o oznámenie
stavu odvolacieho konania v predmetnej veci. Krajský súd jej vo svojej odpovedi doručenej
14. februára 2002 oznámil, že spis bol postúpený okresnému súdu. Uznesenie krajského
súdu, ktorým bol rozsudok okresného súdu č. k. 18 C 40/98-68 z 23. septembra 1999
zrušený v napadnutej časti a rozsudok z 27. marca 2002 (doplňujúci rozsudok) zrušený
celkom a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie, bolo sťažovateľke doručené
17. januára 2003. Podľa sťažovateľky právna a ani skutková zložitosť veci nevyžadovala
konanie trvajúce na okresnom súde päť a pol roka. Sťažovateľka sa riadne dostavovala na
pojednávania a včas reagovala na všetky výzvy súdu, pričom podľa nej nevykonala žiadny
procesný úkon, ktorý by mohol sťažiť rýchle prejednanie veci.
Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľka v sťažnosti zo 17. apríla 2003
žiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že okresný súd porušil v konaní vedenom pod
sp. zn. 18 C 40/98 jej právo na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, ako aj jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ďalej aby ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby o návrhu sťažovateľky
„bezodkladne rozhodol“ a aby zaviazal okresný súd prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od doručenia nálezu zaplatiť
sťažovateľke na jej účet finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk. Sťažovateľka taktiež
požiadala ústavný súd, aby zaviazal okresný súd nahradiť jej prostredníctvom Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky do siedmich dní od doručenia tohto nálezu trovy
konania na účet jej právneho zástupcu.
Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu zdôvodnila požadované
finančné zadosťučinenie nasledovne: „(...) požadované finančné zadosťučinenie zohľadňuje
naliehavosť veci pre sťažovateľku, mimoriadne dlhá a bezdôvodná nečinnosť súdu,
ohrozenie štúdia na vysokej škole v dôsledku nedostatku prostriedkov na živobytie
sťažovateľky a v neposlednom rade aj pretrvávajúci stav existenčnej neistoty vyvolaný
nečinnosťou súdu.“
Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 752/03 zo 14. júla 2003
uviedol:
„Na Okresný súd Trnava postúpený spis bol prijatý dňa 31. 3. 1998, zapísaný pod
sp. zn. 18 C 40/98 a pridelený sudkyni Z. Z., ktorá dňa 30. 4. 1998 vyslovila nesúhlas
s postúpením veci s poukazom na ustanovenia § 11 O. s. p. a spis predložila na Krajský súd
Trnava. Dňa 14. 5. 1998 Krajský súd Trnava rozhodol, že Okresný súd v Trnave je vo veci
18 C 40/98 príslušný na konanie. Spis prišiel dňa 3. 6. 1998. Dňa 18. 6. 1998
navrhovateľka zaslala návrh na vydanie predbežného opatrenia, aby odporca bol zaviazaný
od 1. 6. 1998 prispievať na jej výživu sumou 3.000,- Sk. Okresný súd Trnava vydal dňa 22.
9. 1998 predbežné opatrenie, ktorým zaviazal odporcu platiť na výživu navrhovateľky
sumou 1.500,- Sk s účinnosťou od 1. 10. 1998.
Dňa 25. 9. 1998 A. R. podala námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Trnava,
lebo odporca – jej otec, pôsobil na súde ako sudca z ľudu. Uvedené podanie súd obdržal
30. 9. 1998. Sudkyňa sa k veci vyjadrila a uviedla, že vo veci sa necíti zaujatá, účastníkov
konania nepozná, dokonca ani odporcu. Predseda súdu dňa 30. 11. 1998 predložil spis na
rozhodnutie o námietke zaujatosti, Krajský súd v Trnave dňa 28. 12. 1998 spis 18 C 40/98
vrátil ako predčasne predložený, lebo navrhovateľka namietala zaujatosť sudcov Okresného
súdu Trnava a teda je potrebné, aby sa k námietke vyjadrili aj ostatní sudcovia. Po
vyjadrení všetkých sudcov bol spis dňa 13. 5. 1999 zaslaný na KS Trnava. Krajský súd
Trnava rozhodol dňa 28. 5. 1999, že sudcovia Okresného súdu v Trnave nie sú vylúčení
z prejednávania a rozhodovania vo veci 18 C 40/98. Dňa 11. 6. 1999 sudkyňa určila na deň
30. 6. 1999 pojednávanie. Dňa 16. 6. 1999 navrhovateľka žiadala, aby od 1. 7. 1999 bol
odporca M. Š. zaviazaný platiť výživné v sume 5.000,- Sk s poukazom na zvýšené životné
náklady.
Dňa 20. 6. 1999 odporca splnomocnil na zastupovanie advokátku JUDr. J. M.
Na pojednávaní dňa 30. 6. 1999 odporca uviedol, že je ženatý, má spolu s manželkou
4 maloleté deti a nie je ochotný prispievať na výživu navrhovateľky sumou 5.000,- Sk,
navyše s navrhovateľkou nemá žiaden kontakt od roku 1985. Pojednávanie bolo odročené
na deň 20. 9. 1999 za účelom predloženia ďalších potrebných dokladov. Z dôvodu
neprítomnosti právnej zástupkyne odporcu bolo pojednávanie odročené na deň 23. 9. 1999,
v tento deň bol vyhlásený rozsudok, súd zaviazal odporcu platiť na výživu navrhovateľky
sumou 2.000,- Sk. Voči rozsudku podali odvolanie navrhovateľka i odporca (navrhovateľka
dňa 31. 12. 1999, odporca 3. 1. 2000, právna zástupkyňa 21. 2. 2000 – bez odôvodnenia,
dňa 18. 4. 2000 s odôvodnením). Stanovisko navrhovateľky k odvolaniu odporcu súd
obdržal 14. 6. 2000, dňa 15. 6. 2000 bol odporca vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku
za odvolanie v sume 1.152,- Sk, súdny poplatok uhradil 3. 8. 2000, dňa 28. 8. 2000 sudkyňa
vyhotovila predkladaciu správu na Krajský súd Trnava. KS Trnava spis vrátil 7. 12. 2000
s tým, že nebolo rozhodnuté o rozšírenom návrhu v sume 5.000,- Sk a spis neobsahuje
riadne plnomocenstvo advokátky odporcu. Dňa 26. 2. 2001 navrhovateľka dala návrh na
zmenu petitu v žalobe na pôvodný návrh, odporca dňa 28. 3. 2001 predložil súdu návrh na
nariadenie predbežného opatrenia, že odporca je povinný platiť na výživu navrhovateľky
sumu 700,- Sk mesačne vzhľadom na jeho zlú finančnú situáciu, stratu zamestnania
manželky a štyri maloleté deti. Návrhy boli zasielané účastníkom konania, ku ktorým sa
vyjadrili dňa 3. 5. 2001 – navrhovateľka.
Sudkyňa dňa 22. 5. 2001 konanie o vydanie predbežného opatrenia zastavila.
Odporca dňa 14. 6. 2001 predložil súdu návrh na zrušenie predbežného opatrenia, ktorým
bol zaviazaný platiť na výživu navrhovateľky sumou 1.500,- Sk mesačne. Navrhovateľka sa
k návrhu vyjadrila dňa 9. 8. 2001. Krajskému súdu v Trnave bol spis predložený 24. 8.
2001. Krajský súd v Trnave opätovne spis vrátil, lebo súd nedoplnil napadnutý rozsudok.
Okresný súd v Trnave, sp. zn. 18 C 40/98, konanie ohľadne výživného v sume 1.000,-
Sk zastavuje. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Odporca sa vyjadril k odvolaniu dňa 10. 7.
2002. Predkladacia správa bola vyhotovená dňa 18. 7. 2002. Krajský súd v Trnave, sp. zn.
11 Co 317/02, rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. Sudkyňa po vrátení spisu z KS Trnava 18. 12. 2002 dala doručiť
uznesenie účastníkom konania a zabezpečovala doklady v zmysle pokynov KS Trnava. Dňa
9. 5. 2003 určila termín pojednávania na deň 2. 6. 2003. Dňa 29. 4. 2003 navrhovateľka
opakovane vzniesla zaujatosť sudcov Okresného súdu Trnava, osobitne sudkyne Z. Z.
Sudkyňa sa dňa 12. 5. 2003 vyjadrila, že sa vo veci necíti byť zaujatá, účastníkov konania
nepozná. Po vyjadrení ostatných sudcov bude spis predložený na rozhodnutie o vznesenej
námietke zaujatosti.
S poukazom na podrobnú genézu konania vo veci 18 C 40/98 netrvám na tom, aby
ústavný súd konal o veci samej na verejnom ústnom pojednávaní, súhlasím s upustením od
neho.
Prieťahy v konaní spôsobili samotní účastníci konania a ich vedomé schválnosti,
i samotná navrhovateľka, ktorá už druhýkrát vzniesla námietku zaujatosti voči sudcom tun.
súdu, hoci účastníci konania menili svoje podania, navrhovali doplnenie dokazovania. Súd
zohľadnil naliehavosť veci pre sťažovateľku už dňa 22. 9. 1998, kedy vydal predbežné
opatrenie a zaviazal odporcu platiť na výživu navrhovateľky sumou 1.500,- Sk mesačne
s účinnosťou od 1. 10. 1998, uznesením dňa 10. 2. 1999 nariadil výkon rozhodnutia pod
č. k. E 691/99 a to zrážkami zo mzdy povinného, voči ktorému sa povinný odvolal, taktiež
súd vo veci rozhodol 23. 9. 1999 rozsudkom. Boli to účastníci konania, ktorí sťažovali
rýchle prejednanie veci, nečinnosť súdu ako to vyplýva zo spisového materiálu zistená
nebola. Samotné rozsudky a uznesenia v predmetnej veci mi neprináleží preskúmavať.“
V podaní z 28. júla 2003 právny zástupca sťažovateľky ústavnému súdu oznámil, že
netrvá na tom, aby ústavný súd konal o prijatej sťažnosti na verejnom ústnom pojednávaní
a v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde súhlasí s upustením od neho. V podaní
z 12. septembra 2003 vyčíslil výšku uplatnených trov konania pred ústavným súdom na
11 250 Sk.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu, ktorý si od
okresného súdu vyžiadal, dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej veci.
Okresnému súdu Piešťany bol 15. októbra 1997 doručený návrh na výživné
z 25. septembra 1997 vo veci A. R., rod. Š., bytom P. (sťažovateľky v konaní pred
ústavným súdom) proti M. Š., bytom T. (odporcovi).
Vo veci konajúci sudca pokynom zo 17. novembra 1997 vytýčil termín pojednávania
na 15. január 1998, nechal naň predvolať účastníkov konania a zároveň ich vyzvať na
predloženie ďalších listín na pojednávaní. Pojednávanie konané 15. januára 1998 Okresný
súd Piešťany odročil na 24. február 1998 za účelom predloženia ďalších listinných dôkazov
zo strany sťažovateľky, ako aj predvolania odporcu pod hrozbou pokuty a predvedenia.
Odporca listom z 25. januára 1998 (doručeným 26. januára 1998) namietol
príslušnosť Okresného súdu Piešťany na prerokovanie a rozhodnutie vo veci.
Okresný súd Piešťany na pojednávaní konanom 24. februára 1998 rozhodol, že
predmetnú vec postúpi podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku okresnému súdu.
Okresný súd s postúpením veci nesúhlasil, a preto listom z 30. apríla 1998 predložil spis
vedený na tomto súde pod sp. zn. 18 C 40/98 na rozhodnutie o miestnej príslušnosti
krajskému súdu. Krajský súd svojím uznesením č. k. 5 Nc 15/98-18 zo 14. mája 1998
rozhodol, že na prejednanie a rozhodnutie v predmetnej veci je príslušný okresný súd,
ktorému bolo uznesenie krajského súdu doručené 3. júna 1998.
Vo veci konajúca sudkyňa nechala pokynom súdnej kancelárii zo 4. júna 1998
doručiť spomínané uznesenie účastníkom konania. Na základe pokynu z 13. júla 1998
vyzval okresný súd listom zo 16. júla 1998 odporcu na predloženie listinných dokladov
potrebných pre rozhodnutie vo veci. Výzva bola odporcovi doručená 22. júla 1998.
Sťažovateľka zaslala 5. augusta 1998 okresnému súdu faxom návrh na nariadenie
predbežného opatrenia, ktorý mu podľa jej vyjadrenia prvýkrát poslala už listom z 19. júna
1998.
Podľa úradného záznamu z 5. augusta 1998 nachádzajúceho sa v spise bolo súdnou
kanceláriou zistené, že sťažovateľkin návrh na vydanie predbežného opatrenia sa na
okresnom súde nenachádza.
Sťažovateľka podala 27. augusta 1998 prostredníctvom faxu na okresnom súde
žiadosť o informáciu týkajúcu sa podaného návrhu na vydanie predbežného opatrenia.
Uznesením č. k. 18 C 40/98-30 z 22. septembra 1998 okresný súd rozhodol
o sťažovateľkinom návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Spomínané uznesenie
nadobudlo právoplatnosť 28. októbra 1998.
Listom z 25. septembra 1998 (doručeným okresnému súdu 30. septembra 1998)
namietla sťažovateľka zaujatosť sudcov okresného súdu vo veci.
Listom z 5. októbra 1998 (doručeným okresnému súdu 8. októbra 1998) oznámila
sťažovateľka okresnému súdu adresu zamestnávateľa odporcu.
Pokynom súdnej kancelárii z 9. novembra 1998 nechala vo veci konajúca sudkyňa
zistiť zárobkové pomery odporcu za obdobie od januára 1997. K námietke zaujatosti
vznesenej sťažovateľkou sa vyjadrila 12. novembra 1998.
S. e., a. s., B. listom z 27. novembra 1998 (doručeným 30. novembra 1998) oznámili
okresnému súdu, že odporca u nich nepracuje a ani nepracoval.
Okresný súd listom z 30. novembra 1998 predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti vznesenej sťažovateľkou krajskému súdu.
Krajský súd listom zo 17. decembra 1998 (doručeným 28. decembra 1998) vrátil
predmetný spis okresnému súdu, pretože podľa jeho záverov bol nadriadenému súdu
predložený predčasne.
Pokynom súdnej kancelárii z 18. januára 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa
zistiť, či odporca vykonával funkciu sudcu z ľudu, v akom období a na akom oddelení.
Listom z 18. januára 1999 (doručeným 25. januára 1999) sťažovateľka okresnému
súdu oznámila adresu zamestnávateľa odporcu, ako aj zmenu svojho priezviska.
Podľa úradného záznamu z 22. februára 1999 odporca nebol vedený v evidenciách
sudcov z ľudu.
Vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej kancelárii z 26. februára 1999 nechala
zabezpečiť vyjadrenie všetkých sudcov okresného súdu k námietke zaujatosti sťažovateľky.
V období od 22. apríla 1999 do 12. mája 1999 sa k námietke zaujatosti vyjadrili sudcovia
okresného súdu (žiaden z nich sa necítil byť zaujatý).
Listom z 13. mája 1999 opätovne predložil okresný súd predmetný spis krajskému
súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti sťažovateľky.
Krajský súd v Trnave uznesením č. k. 5 Nc 26/99-46 z 28. mája 1999 rozhodol, že
sudcovia okresného súdu nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania v predmetnej veci.
Uvedené uznesenie bolo okresnému súdu doručené 10. júna 1999.
Vo veci konajúca sudkyňa nechala pokynom z 11. júna 1999 doručiť predmetné
uznesenie účastníkom konania a súčasne vytýčila termín pojednávania vo veci na 30. jún
1999.
Podaním zo 16. júna 1999 (doručeným 16. júna 1999) zmenila sťažovateľka petit
návrhu. Žiadala, aby bol odporca zaviazaný prispievať na jej výživu od 1. júla 1999 vo
výške 5 000 Sk mesačne.
Pojednávanie konané na okresnom súde 30. júna 1999 bolo odročené na
20. september 1999 za účelom predloženia ďalších vyjadrení a listinných dôkazov zo strany
účastníkov konania. Pojednávanie bolo 20. septembra 1999 odročené na 23. september 1999
za účelom zabezpečenia účasti právnej zástupkyne odporcu na pojednávaní.
Okresný súd na pojednávaní konanom 23. septembra 1999 vyniesol rozsudok,
ktorým rozhodol o návrhu sťažovateľky tak, že zaviazal oporcu „platiť na výživu
navrhovateľky sumu 2.000,- Sk mesačne s účinnosťou ods 1. 10. 1997 (...)“.
Listom zo 7. októbra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľku na oznámenie spisovej
značky, pod ktorou bolo vedené konanie o rozvod manželstva jej rodičov, a taktiež spisovej
značky konania, v ktorom bola upravená vyživovacia povinnosť jej rodičov voči nej.
Sťažovateľka odpovedala na výzvu okresného súdu listom z 18. októbra 1999 (doručeným
25. októbra 1999). Pokynom súdnej kancelárii z 2. novembra 1999 nechala vo veci konajúca
sudkyňa pripojiť spis sp. zn. 18 P 330/98.
Pokynom z 22. novembra 1999 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť rozsudok
z 23. septembra 1999 účastníkom konania. Sťažovateľka podala proti tomuto rozsudku
odvolanie (doručené okresnému súdu 31. decembra 1999). Odporca podal proti uvedenému
rozsudku okresného súdu odvolanie 3. januára 2000.
Právna zástupkyňa odporcu podala v jeho mene v predmetnej veci odvolanie taktiež
3. januára 2000 a súčasne požiadala o zaslanie rozsudku okresného súdu na jej adresu.
Pokynom z 10. januára 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť rozsudok
spolu s odvolaním sa sťažovateľky právnej zástupkyni odporcu a odvolanie odporcu
sťažovateľke na vyjadrenie. Taktiež uložila súdnej kancelárii vyžiadať prehľad
o zárobkových pomeroch odporcu od jeho zamestnávateľa. Zamestnávateľ odporcu splnil
výzvu okresného súdu 7. februára 2000.
Dňa 21. februára 2000 bolo okresnému súdu doručené ďalšie podanie právnej
zástupkyne odporcu (zo 17. februára 2000), ktorým podala odvolanie proti rozsudku
v predmetnej veci. Okresný súd listom z 31. decembra 1999 vyzval právnu zástupkyňu
odporcu na doplnenie zdôvodnenia odvolania v lehote 10 dní. Právna zástupkyňa odporcu
tak urobila podaním doručeným okresnému súdu 18. apríla 2000.
Pokynom súdnej kancelárii z 5. mája 2000 uložila vo veci konajúca sudkyňa doručiť
zdôvodnenie odvolania sťažovateľke spolu s výzvou na vyjadrenie v lehote 15 dní. Výzva
bola sťažovateľke doručená 6. júna 2000. Sťažovateľka sa k podanému odvolaniu vyjadrila
podaním z 10. júna 2000 doručeným okresnému súdu 14. júna 2000.
Pokynom z 15. júna 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa vyzvať odporcu na
zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie v lehote 15 dní. Odporca zaplatil súdny
poplatok 3. augusta 2000.
Pokynom súdnej kancelárii z 25. augusta 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa
vyhotoviť predkladaciu správu a predložiť spis krajskému súdu. Spis bol krajskému súdu
predložený 31. augusta 2000.
Krajský súd v Trnave listom z 29. novembra 2000 (doručeným 7. decembra 2000)
predmetný spis okresnému súdu vrátil ako predčasne predložený, pretože „napadnutým
rozsudkom nebolo rozhodnuté o celej veci“.
Pokynom súdnej kancelárii z 8. decembra 2000 nechala vo veci konajúca sudkyňa
vyzvať právnu zástupkyňu odporcu, aby predložila okresnému súdu riadnu plnú moc
s označením konania, na ktoré sa má zastupovanie vzťahovať (výzva bola doručená
5. januára 2001). Pokynom z 13. februára 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa urgovať
právnu zástupkyňu odporcu na predloženie plnomocenstva (výzva bola doručená
23. februára 2001).
Podaním doručeným okresnému súdu 26. februára 2001 zmenila sťažovateľka petit
návrhu. Žiadala, aby bol odporca od 1. októbra 1997 zaviazaný prispievať na jej výživu vo
výške 4 000 Sk mesačne. Okresný súd doručil odporcovi 13. marca 2001 podanie
sťažovateľky, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril a súčasne aby okresnému súdu
oznámil, či ho ešte stále zastupuje JUDr. J. M.
Odporca listom z 26. marca 2001 (doručeným 28. marca 2001) podal na okresný súd
návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by bol zaviazaný prispievať na výživu
sťažovateľky sumou 700,- Sk mesačne. Ďalším listom z 26. marca 2001 (doručeným
28. marca 2001) sa vyjadril k návrhu sťažovateľky na zmenu petitu návrhu a okresnému
súdu oznámil, že sa bude zastupovať v predmetnej veci sám.
Pokynom súdnej kancelárii z 5. apríla 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa
doručiť kópiu návrhu na vydanie predbežného opatrenia sťažovateľke na vyjadrenie
v lehote 10 dní. Taktiež nechala vyzvať odporcu, aby v lehote 10 dní zaslal okresnému súdu
potvrdenie o príjme manželky.
Sťažovateľka sa k návrhu na vydanie predbežného opatrenia vyjadrila listom
z 28. apríla 2001 (doručeným okresnému súdu 3. mája 2001). Ďalším listom z 28. apríla
2001 (doručeným okresnému súdu 3. mája 2001) navrhla doplnenie dokazovania
v predmetnej veci.
Listom zo 4. mája 2001 (doručeným v ten istý deň) doručila manželka odporcu
okresnému súdu čestné prehlásenie, že nepoberala za posledný rok žiaden príjem.
Uznesením č. k. 18 C 40/98-125 z 22. mája 2001 okresný súd konanie o vydanie
predbežného opatrenia zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2001.
Listom zo 6. júna 2001 (doručeným 7. júna 2001) odporca okresnému súdu oznámil,
že odvolal svoje plnomocenstvo pre JUDr. J. M.
Podaním z 13. júna 2001 (doručeným okresnému súdu 14. júna 2001) sa odporca
domáhal zrušenia predbežného opatrenia okresného súdu z 22. septembra 1998.
Pokynom súdnej kancelárii z 25. júna 2001 uložila vo veci konajúca sudkyňa vyzvať
odporcu, aby v lehote 15 dní upresnil, čoho sa svojím podaním z 13. júna 2001 domáha, či
v ňom ide o podanie odvolania proti uzneseniu z 22. mája 2001 o zastavení konania
o vydanie predbežného opatrenia. Odporca na výzvu okresného súdu z 25. júna 2001
reagoval listom z 10. júla 2001 doručeným okresnému súdu v ten istý deň, v ktorom
uviedol, že sa domáha „zrušenia predbežného opatrenia vydaného Okresným súdom
v Trnave dňa 22. 9. 1998, ktorým ma súd zaviazal platiť na výživu navrhovateľky sumu
1500,00 Sk mesačne“.
Pokynom súdnej kancelárii z 12. júla 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť
podania odporcu (návrh na zrušenie predbežného opatrenia, jeho list z 10. júla 2001)
sťažovateľke, aby sa vyjadrila v lehote 15 dní. Sťažovateľka sa vyjadrila listom z 3. augusta
2001 doručeným okresnému súdu 9. augusta 2001.
Okresný súd predložil 3. septembra 2001 spis krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní odporcu proti uzneseniu z 22. mája 2001 o zastavení konania vo veci návrhu
odporcu na vydanie predbežného opatrenia (návrh z 26. marca 2001).
Krajský súd listom sp. zn. 11 Co 349/01 zo 14. decembra 2001 (doručeným
okresnému súdu 4. januára 2002) vrátil opätovne spis v predmetnej veci okresnému súdu
bez vydania rozhodnutia ako sčasti bezdôvodne a sčasti predčasne predložený
s odôvodnením: „Spis bol totiž predložený na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti
uzneseniu, ktorým Váš súd zastavil konanie o návrhu na predbežné opatrenie (dnes č. l.
121), hoci odporca výslovne na dotaz súdu oznámil, že jeho podanie zo dňa 13. 6. 2001
došlé Vášmu súdu 14. 6. 2001 (dnes č. l. 123 a tej súv. por. i predkladaciu správu dnes na
č. l. 135) považované za odvolanie odvolaním nie je (inak bolo by i oneskoreným pre
právoplatnosť uznesenia zhora dňom 12. 6. 2001); ale je návrhom na zrušenie predbežného
opatrenia vydaného uznesením zo dňa 22. 9. 1998 (dnes č. l. 27) a o tom rozhoduje v prvom
stupni predseda senátu súdu, ktorý predbežné opatrenie vydal, teda Váš súd (por. § 77
ods. 2 O. s. p.).“
Pokynom z 21. februára 2002 vo veci konajúca sudkyňa vytýčila termín
pojednávania na 27. marec 2002 a nechala naň predvolať účastníkov konania. Na
pojednávaní bol po vypočutí účastníkov konania vyhlásený rozsudok v predmetnej veci,
ktorého výrok znel: „Súd konanie ohľadne výživného v sume 1.000,-Sk zastavuje. Vo zvyšku
návrh zamieta.“
Pokynom súdnej kancelárii z 30. apríla 2002 uložila vo veci konajúca sudkyňa
rozsudok z 27. marca 2002 doručiť účastníkom konania. Dňa 30. mája 2002 bolo
okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti rozsudku.
Pokynom súdnej kancelárii zo 4. júna 2002 nechala vo veci konajúca sudkyňa
doručiť kópiu odvolania sťažovateľky odporcovi, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril.
Odporca sa k sťažovateľkinmu odvolaniu z 24. mája 2002 vyjadril listom doručeným
okresnému súdu 10. júla 2002. Okresný súd predložil krajskému súdu spis na rozhodnutie
o odvolaní 22. júla 2002.
Krajský súd uznesením č. k. 11 Co 317/02-175 z 31. októbra 2002 napadnuté
rozsudky zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Uvedené uznesenie bolo
okresnému súdu doručené 18. decembra 2002.
Pokynom súdnej kancelárii z 20. decembra 2002 uložila vo veci konajúca sudkyňa
doručiť uznesenie krajského súdu účastníkom konania.
Pokynom súdnej kancelárii z 5. februára 2003 uložila vo veci konajúca sudkyňa
vyžiadať prehľad o zárobkových pomeroch matky sťažovateľky, odporcu, ako i jeho
manželky, vyzvať sťažovateľku na oznámenie jej príjmov od novembra 1997 až do dňa
doručenia výzvy. Sťažovateľka reagovala na výzvu okresného súdu listom z 28. februára
2003.
Okresný úrad Piešťany listom z 25. februára 2003 doručeným 3. marca 2003
okresnému súdu oznámil prehľad zárobkov sťažovateľkinej matky.
Zamestnávateľ manželky odporcu oznámil okresnému súdu prehľad jej zárobkov
a doby trvania jej pracovného pomeru listom z 27. februára 2002 (doručeným okresnému
súdu 4. marca 2003). Zamestnávateľ odporcu oznámil okresnému súdu prehľad jeho
zárobkov v požadovanom období listom zo 17. marca 2003 (doručeným okresnému súdu
24. marca 2003).
Pokynom súdnej kancelárii z 26. marca 2003 vo veci konajúca sudkyňa vytýčila
termín pojednávania na 2. jún 2003. Pojednávanie bolo odročené na neurčito, pretože spis
v predmetnej veci bol v dôsledku námietky zaujatosti vznesenej sťažovateľkou predložený
krajskému súdu (listom z 24. apríla 2003 doručeným okresnému súdu 29. apríla 2003
podala sťažovateľka „sťažnosť“ na konanie sudcov okresného súdu, listom adresovaným
podpredsedníčke okresného súdu z 12. mája 2003 sa k podanej sťažnosti z 24. apríla 2003
vyjadrila vo veci konajúca sudkyňa).
III.
1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho
vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“
Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho
záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch (...).“
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty,
dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na
splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu podľa právnej a faktickej zložitosti veci, podľa správania účastníka konania
a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá
zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02,
2. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľky
ako plnoletého dieťaťa odporcu na zvýšenie výživného. Z vyjadrení sťažovateľky,
okresného súdu ani z obsahu predloženého na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný
súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo
skutkovej zložitosti veci.
3. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne.
Nezistil žiadnu závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť zohľadnená na jej ťarchu pri
posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným
prieťahom.
Ústavný súd sa nestotožnil s názorom predsedníčky okresného súdu, podľa ktorého:
„Prieťahy v konaní spôsobili samotní účastníci konania a ich vedomé schválnosti,
i samotná navrhovateľka, ktorá už druhýkrát vzniesla námietku zaujatosti voči sudcom tun.
súdu, hoci účastníci konania menili svoje podania, navrhovali doplnenie dokazovania. (...)“
Zo skutkových zistení ústavného súdu v uvedenej veci vyplýva, že zbytočné prieťahy
v konaní boli spôsobené okolnosťami, ktoré sa týkali predovšetkým postupu okresného súdu
vo veci. Úkony účastníkov konania (zmeny návrhu sťažovateľky, návrhy na doplnenie
dokazovania a návrhy na vydanie predbežného opatrenia) vrátane sťažovateľkou
vznesených námietok zaujatosti neboli takého charakteru, aby mohli podstatným spôsobom
ovplyvniť priebeh a dĺžku konania. Podľa judikatúry ústavného súdu navyše predĺženie
konania, ktoré je dôsledkom uplatnenia procesných práv účastníkov konania, nemá povahu
zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/97, I. ÚS 51/01, I. ÚS 15/02, III. ÚS 58/02).
4. Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd hodnotil, bol postup okresného súdu
v predmetnej veci.
Okresný súd vyvolal po postúpení veci (predmetný spis mu bol podľa vyjadrenia
predsedníčky okresného súdu doručený 31. marca 1998 spor o príslušnosť. Z uznesenia
krajského súdu sp. zn. 5 Nc 15/98 zo 14. mája 1998 vyplýva, že tak urobil neodôvodnene.
Spis bol okresnému súdu vrátený 3. júna 1998. Okresný súd pojednával o veci samej
prvýkrát 30. júna 1999, teda po viac ako roku. Zabezpečenie potrebných listín, ako aj
ďalších dôkazných prostriedkov pre účely dokazovania a realizácia ďalších úkonov
potrebných na prípravu pojednávania vyžaduje nepochybne určitý čas podmienený
skutkovou, resp. faktickou zložitosťou prípadu. Skutočnosti zistené ústavným súdom
v súvislosti s posudzovaným konaním však nesvedčia o takej miere zložitosti veci, ktorá by
odôvodňovala viac ako rok trvajúcu prípravu pojednávania, najmä ak časť procesných
úkonov vo veci realizoval už Okresný súd Piešťany pred jej postúpením okresnému súdu.
Ústavný súd prihliadal pritom aj na to, že v období od 3. júna 1998 do 30. júna 1999
mohli mať na priebeh a dĺžku konania vplyv sťažovateľkin návrh na vydanie predbežného
opatrenia a ňou vznesená námietka zaujatosti, s ktorými sa musel okresný súd vysporiadať.
Sťažovateľka namietla zaujatosť sudcov okresného súdu podaním z 25. septembra
1998 doručeným 30. septembra 1998. Okresný súd predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti krajskému súdu 30. novembra 1998. Krajský súd však v decembri 1998
okresnému súdu spis vrátil ako predčasne predložený, pretože vzhľadom na obsah námietky
bolo potrebné zabezpečiť vyjadrenie všetkých sudcov okresného súdu k namietanej
zaujatosti, čo okresný súd nevykonal. Okresný súd vytknutý nedostatok odstraňoval
v období od februára 1999 do mája 1999. Okresný súd tak predložil spis krajskému súdu na
rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľkou v septembri 1998 až v máji
1999.
Na pojednávaní konanom 23. septembra 1999 vyhlásil okresný súd rozsudok.
O nesústredenom postupe okresného súdu v predmetnej veci svedčí aj skutočnosť, že časť
podkladov potrebných pre rozhodnutie si okresný súd zadovažoval (pripojenie spisu sp. zn.
18 P 330/98 vo veci určenia výživného na sťažovateľku ako maloletú) v priebehu mesiacov
október 1999 a november 1999, teda po vyhlásení rozsudku z 23. septembra 1999.
Po podaní odvolania sťažovateľkou, odporcom, ako aj advokátkou odporcu
(v decembri 1999, v januári 2000 a vo februári 2000) zabezpečoval okresný súd relatívne
dlhú dobu (do 31. augusta 2000) úkony spojené s predložením veci krajskému súdu na
rozhodnutie o odvolaní. Napriek uvedenému bol 7. decembra 2000 predmetný spis
okresnému súdu krajským súdom vrátený ako „predčasne predložený, pretože napadnutým
rozsudkom nebolo rozhodnuté o celej veci“. Krajský súd poukázal na skutočnosť, že
okresný súd sa vo výroku napadnutého rozsudku nevysporiadal s celým predmetom
konania, pretože nezohľadnil zmenu (rozšírenie) návrhu sťažovateľkou v podaní doručenom
okresnému súdu 16. júna 1999. Krajský súd však poukázal aj na to, že spis neobsahuje
riadne plnomocenstvo advokátky odporcu na zastupovanie v uvedenej veci (v súlade s § 28
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), v dôsledku čoho tak v čase predloženia veci
krajskému súdu nebolo zrejmé, komu mal byť (na strane odporcu) rozsudok doručený
a kedy došlo k právne účinnému doručeniu.
V septembri 2001 predložil okresný súd spis krajskému súdu opäť, tentokrát
v súvislosti s podaním odporcu z 13. júna 2001, ktorým sa domáhal zrušenia predbežného
opatrenia okresného súdu z 22. septembra 1998 a ktoré okresný súd posúdil ako odvolanie
odporcu proti uzneseniu č. k. 18 C 40/98-125 z 22. mája 2001 o zastavení konania vo veci
návrhu odporcu z 26. marca 2001 na vydanie predbežného opatrenia. Krajský súd preto
listom zo 14. decembra 2001 vrátil spis (4. januára 2001) okresnému súdu „sčasti ako
bezdôvodne a sčasti ako znovu predčasne predložený“. V označenom liste krajský súd
okrem iného uviedol: „Spis bol totiž predložený na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti
uzneseniu, ktorým Váš súd zastavil konanie o návrhu na predbežné opatrenie (...), hoci
odporca výslovne na dotaz súdu oznámil, že jeho podanie zo dňa 13. 6. 2001 došlé Vášmu
súdu 14. 6. 2001 (...) považované za odvolanie odvolaním nie je (...); ale je návrhom na
zrušenie predbežného opatrenia vydaného uznesením zo dňa 22. 9. 1998 (...) a o tom
rozhoduje v prvom stupni predseda senátu súdu, ktorý predbežné opatrenie vydal, teda Váš
súd (por. § 77 ods. 2 O. s. p.).
Dosiaľ potom nebola odstránená vada vytýkaná predchádzajúcim listom tunajšieho
súdu (zo dňa 29. 11. 2000 sp. zn. 11 Co 398/00), Keď Váš súd za čas presahujúci pol roka
po vrátení spisu nedoplnil napadnutý rozsudok (...).“
Na pojednávaní 27. marca 2002 vyhlásil okresný súd „doplňujúci“ rozsudok vo veci.
Na základe odvolania sťažovateľky z 24. mája 2002 bol spis v júli 2002 predložený
krajskému súdu, ktorý uznesením č. k. 11 Co 317/02-175 z 31. októbra 2002 napadnuté
rozsudky zrušil (prvý rozsudok len v napadnutej časti a druhý celkom) a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie (18. decembra 2002) z dôvodu „viacerých procesných
pochybení súdu prvého stupňa, čiastočne pre vadné právne posúdenie veci a tiež pre nie
celkom dostatočne zistený skutkový stav veci“.
Podľa právneho názoru ústavného súdu základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zodpovedá povinnosť súdov konať spôsobom vylučujúcim zbytočné
prieťahy. Nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky v činnosti súdu, ktoré boli
príčinou neprimeranej lehoty na prerokovanie konkrétnej veci, sú porušením práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98).
Správanie štátneho orgánu, ktoré zapríčiňuje zbytočný prieťah, sa obvykle prejavuje
nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci. Pre splnenie účelu práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je však právne významné akékoľvek správanie štátneho
orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie
ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak v jej dôsledku činnosť štáneho orgánu
nesmeruje plynule k odstráneniu právnej neistoty účastníka konania (mutatis mutandis
Ústavný súd preto postup okresného súdu v obdobiach od 31. marca 1998 (od
postúpenia veci Okresným súdom Piešťany) do 30. novembra 1998 (keď bol spis prvýkrát
postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti), od
28. decembra 1998 (keď bol spis vrátený okresnému súdu) do 31. augusta 2000 (keď bola
vec postúpená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní), od 7. decembra 2000 (od
vrátenia spisu krajským súdom) do 3. septembra 2001 (keď bol spis opäť postúpený
krajskému súdu) a od 4. januára 2002 (od opätovného vrátenia spisu krajským súdom) do
22. júla 2002 (keď bol spis druhýkrát predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
vo veci samej), spolu viac ako tri roky a sedem mesiacov, keď v dôsledku opakovaných
procesných pochybení okresného súdu jeho činnosť nesmerovala plynulo a efektívne
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky ohľadne tých práv, kvôli ktorým sa naň obrátila
(napr. II. ÚS 33/99, III. ÚS 58/02, III. ÚS 91/02), posúdil ako konanie s prieťahmi, ktoré
mali charakter zbytočných prieťahov.
S ohľadom na vyššie uvedené nemožno dobu predmetného konania vedeného na
okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani
za ústavne akceptovateľnú vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že
uvedené práva sťažovateľky boli porušené.
5. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo
veci konal.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie jej práva na
prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom,
prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorej sa sťažovateľka, domáhajúc sa rozhodnutia súdu vo svojej veci, nachádza.
6. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia
spolu vo výške 100 000 Sk z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpela vzhľadom na
„... naliehavosť veci ..., mimoriadne dlhú a bezdôvodnú nečinnosť súdu, ohrozenie štúdia na
vysokej škole v dôsledku nedostatku prostriedkov na živobytie ... a v neposlednom rade aj
pretrvávajúceho stavu existenčnej neistoty ...“ v dôsledku zbytočných prieťahov
zapríčinených okresným súdom v označenom konaní.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné
zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Pretože porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno
napraviť obnovením stavu pred ich porušením a výrok ústavného súdu deklarujúci toto
porušenie nemožno vzhľadom na okolnosti prípadu považovať za dostatočnú a účinnú
nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľke sumu
40 000 Sk. Táto suma zohľadňuje dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (viac ako tri roky
a sedem mesiacov) a s nimi spojenú nemajetkovú ujmu spôsobenú stavom právnej neistoty
sťažovateľky v takej citlivej otázke, akou je určenie výšky výživného zo strany rodiča,
v dôsledku neprimeranej doby prerokovania predmetnej veci okresným súdom. Pri určení
výšky primeraného finančného zadosťučinenia však ústavný súd vychádzajúc z konkrétnych
okolností prípadu prihliadol aj na to, že okresný súd uznesením č. k. 18 C 40/98-27
z 22. septembra 1998 nariadil predbežné opatrenie, ktorým dočasne upravil pomery
účastníkov posudzovaného konania, uložením povinnosti odporcovi platiť sťažovateľke
výživné v nevyhnutnej miere (1 500 Sk mesačne). Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu na
finančné zadosťučinenie nevyhovel.
7. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala priznať náhradu
trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za tri úkony
právnej služby v uvedenom konaní spolu vo výške 11 250 Sk podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom
sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
V danom prípade pozostávajú trovy sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom
z trov právneho zastúpenia, t. j. z odmeny právneho zástupcu sťažovateľky za tri úkony
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, ďalšia
porada s klientom, písomné podanie na ústavný súd týkajúce sa veci samej) realizované
v roku 2003 a z paušálnej náhrady hotových výdavkov v zmysle ustanovení § 13 ods. 8
v spojení s § 1 ods. 3, § 16 ods. 1 písm. a), b) a c) a § 19 ods. 3 a § 25 vyhlášky č. 163/2002
Z. z.
Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. ak predmet sporu nie je
oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon právnej služby vo veciach zastupovania pred
ústavným súdom je jedna tretina výpočtového základu.
Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd je v zásade
nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením,
ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 29/03,
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. výpočtovým základom je priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok
predchádzajúceho kalendárneho roka.
Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2002
dosahovala priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
výšku 12 811 Sk.
Trovy právneho zastúpenia vyčíslené ako jedna tretina výpočtového základu za tri
úkony právnej služby 3 x 4 270 Sk (s prihliadnutím na zaokrúhlenie vypočítanej odmeny
podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.) a paušálnej náhrady hotových výdavkov 3 x 128 Sk
v zmysle uvedených ustanovení vyhlášky č. 163/2002 Z. z. predstavujú preto spolu
13 194 Sk. Ústavný súd priznal preto náhradu trov konania vo výške uplatnenej právnym
zástupcom sťažovateľky, pretože výška uplatnenej sumy trov 11 250 Sk neodporuje
právnym predpisom.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. septembra 2003