Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 221/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2004 v senáte

zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť Ing. K. M., bytom K., zastúpeného ustanoveným advokátom

JUDr. R. Ž., K., ktorou namieta porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa Okresným súdom

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

1. Právo Ing. K. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 Okresným súdom Košice I v konaní vedenom pod

sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Ing. K. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk

(slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I p o v i n n ý

vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice I je p o v i n n ý uhradiť trovy právneho zastúpenia

advokátovi JUDr. R. Ž., K., vo výške 4 400 Sk (slovom štyritisícštyristo slovenských korún)

na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti Ing. K. M. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2003

doručená sťažnosť Ing. K. M., bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. . Sťažovateľ zároveň 20. mája 2003 doručil

ústavnému súdu žiadosť o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Za tým účelom na základe výzvy ústavného súdu 25. júna 2003 doplnil túto žiadosť

o doklady preukazujúce jeho osobné, majetkové a zárobkové pomery.

Ústavný súd 15. októbra 2003 sťažnosť sťažovateľa prijal na ďalšie konanie

uznesením č. k. -16 a zároveň mu ustanovil za právneho zástupcu advokáta

JUDr. R. Ž., K.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že konanie o ochranu osobnosti, ktoré začalo

21. októbra 1999 na okresnom súde, nie je ani v súčasnosti po viac ako 4 rokoch

právoplatne skončené a vo veci dosiaľ nebolo vynesené ani jedno meritórne rozhodnutie.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného , prikázal

okresnému súdu konať vo veci sp. zn. bez prieťahov a priznal mu primerané

finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 000 Sk, ako aj náhradu trov konania.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a upustil od ústneho pojednávania, lebo

vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho

pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

listom doručeným ústavnému súdu 29. apríla 2004. Po chronologickom opísaní vykonaných

úkonov konštatoval, že okresný súd vo veci konal bez prieťahov, a preto sťažnosť považuje

za nedôvodnú. Poukázal na tú skutočnosť, že uznesením č. k. -36 z 28. januára

2002 Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vylúčil sudcov okresného súdu

z prejednávania v tejto veci a vec prikázal na rozhodnutie Okresnému súdu Košice – okolie,

ktorému bol spis aj odstúpený 5. júna 2002.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu

a hlavne spisu okresného súdu sp. zn. , ako aj spisu v súčasnosti vedeného

na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. zistil nasledovný priebeh a stav

konania.

Sťažovateľ podal 21. októbra 1999 na vecne a miestne príslušnom okresnom súde

návrh na začatie konania o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume

10 000 000 Sk proti Úradu vlády Slovenskej republiky v Bratislave (ďalej len „žalovaný“).

Konanie v predmetnej veci bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. .

Listom z 24. novembra 1999 okresný súd vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho

poplatku za podaný návrh. V nadväznosti na to podaním z 11. januára 2000 požiadal

sťažovateľ okresný súd o ustanovenie zástupcu v konaní o ochranu osobnosti

a o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Nereagujúc na uvedenú žiadosť okresný súd uznesením z 13. novembra 2000

predmetné konanie zastavil z dôvodu neodstrániteľného nedostatku konania, pretože usúdil,

že žalovaný nemá právnu subjektivitu, a teda nemôže byť účastníkom súdneho konania.

Na základe odvolania sťažovateľa z 10. januára 2001 krajský súd uznesením

sp. zn. z 27. apríla 2001 zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu vrátil na

ďalšie konanie, pretože nezistil taký nedostatok konania, pre ktorý by súd nemohol vo veci

konať. Ako uviedol krajský súd vo svojom rozhodnutí, v zmysle

o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej

republiky v znení platnom v dobe rozhodovania okresného súdu o zastavení konania (ďalej

len „“) je Úrad vlády Slovenskej republiky ústredným orgánom

štátnej správy, je právnickou osobou podľa a podľa

je spôsobilý byť aj účastníkom konania (procesnoprávna

spôsobilosť). Uvedené rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 6. júna 2001.

Vo veci konajúca sudkyňa listom z 28. júna 2001 oznámila predsedovi okresného

súdu, že sa cíti byť zaujatá, pretože sťažovateľ 31. mája 2001 doručil okresnému súdu

žalobu proti predsedovi okresného súdu ako žalovanému v prvom rade a okresnému súdu

samotnému ako žalovanému v druhom rade o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej

ujmy 10 000 000 Sk zaevidovanej pod sp. zn. . Za účelom rozhodnutia

o námietke zaujatosti bol celý spisový materiál vo veci sp. zn. odstúpený

krajskému súdu.

Dňa 30. júla 2001 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaného k žalobe.

Krajský súd uznesením č. k. -36 z 28. januára 2002 prikázal vec

sťažovateľa na prejednanie Okresnému súdu Košice – okolie. V odôvodnení vychádzal

z , podľa ktorého ak nemôže príslušný súd o veci

konať, pretože jeho sudcovia boli vylúčení, musí byť vec prikázaná inému súdu toho istého

stupňa. V danom prípade vzhľadom na to, že všetci sudcovia okresného súdu ako dôvod

svojej zaujatosti uvádzali vzťah k žalobcovi preto, že žaluje v inom konaní súd, na ktorom

vykonávajú funkcie sudcov, nadriadený súd posúdil túto skutočnosť ako dôvod na ich

vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci. Okresnému súdu bolo predmetné

rozhodnutie doručené 5. marca 2002. V intenciách rozhodnutia krajského súdu 6. júna 2002

okresný súd odstúpil vec na ďalšie konanie Okresnému súdu Košice – okolie, kde bola vec

zaregistrovaná pod sp. zn. .

Listom z 25. júna 2002 Okresný súd Košice – okolie zaslal sťažovateľovi tlačivá

o potvrdení príjmov, resp. sociálnej pomoci za účelom oslobodenia od súdnych poplatkov.

V ten istý deň požiadal listom Mestský úrad mestskej časti Košice – Sídlisko Ťahanovce

o poskytnutie súčinnosti zameranej na podrobné zistenie osobných a najmä majetkových

pomerov sťažovateľa ako žalobcu. Požadované informácie mu boli zaslané 7. augusta 2002.

Keďže sťažovateľ nereagoval na výzvu Okresného súdu Košice – okolie, bolo listom

zo 14. augusta 2002 urgované zaslanie vyplneného a príslušnými orgánmi overeného tlačiva

o jeho príjme. Sťažovateľ svoju povinnosť splnil 4. septembra 2002. Ďalej už Okresný súd

Košice – okolie vo veci nekonal. Predmetná vec tak do dnešného dňa nie je

v prvostupňovom konaní rozhodnutá.

Sťažovateľ sa v dôsledku vyššie uvedených skutočností dlhodobo ocitá v stave

právnej neistoty, a preto 6. novembra 2000 podal na Obvodnom oddelení Policajného zboru

Košice – Staré Mesto oznámenie o podozrení z páchania trestnej činnosti, obsahom ktorého

mala byť nečinnosť okresného súdu vo veci ochrany osobnosti. Predmetné oznámenie bolo

postúpené predsedovi okresného súdu na vybavenie. Predseda okresného súdu v liste

z 21. decembra 2000 považoval sťažnosť za dôvodnú. Tým podľa názoru ústavného súdu

sťažovateľ vyčerpal právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv

a slobôd poskytuje, tak ako to vyžaduje .

Dňa 2. apríla 2001 sťažovateľ podal v predmetnej veci sťažnosť Európskemu súdu

pre ľudské práva v Štrasburgu. Listom zo 4. marca 2003 bol sťažovateľ požiadaný, aby

oznámil Kancelárii Európskeho súdu pre ľudské práva svoje rozhodnutie podať sťažnosť

ústavnému súdu.

III.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

štátneho orgánu (napr. ). Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom

štátnom orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu

právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Preto na splnenie základného práva podľa nestačí, aby štátne orgány vec

prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet ().

„Konečným rozhodnutím je spravidla rozhodnutie, ktorým sa definitívne rozhodlo

o predmete konania, t. j. rozhodnutie vo veci samej“ (Repík, B.: Ľudské práva v súdnom

konaní, Bratislava, MANZ, 1999, s. 145). V danom prípade aj keď sťažovateľova vec v čase

podania sťažnosti ústavnému súdu už nebola prejednávaná okresným súdom, konanie

v merite veci (ochrana osobnosti) právoplatne skončené nebolo. Rozhodnutím krajského

súdu o prikázaní veci inému súdu nebola sťažovateľovi zabezpečená právna istota,

prikázanie veci Okresnému súdu Košice – okolie nebolo „zavinené“ sťažovateľom, pretože

námietka zaujatosti bola podaná zo strany sudcov okresného súdu dovtedy

prejednávajúceho vec sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené je potrebné posudzovať súdne konanie o ochranu osobnosti

na Okresnom súde Košice – okolie ako pokračovanie predchádzajúceho súdneho konania.

Preto ústavný súd nemohol zastaviť konanie pre oneskorenie. Neposudzoval však konanie

Okresného súdu Košice – okolie vo veci sťažovateľa, pretože sťažovateľ sa svojím návrhom

vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

obmedzil len na postup okresného súdu v predmetnej veci. Keďže

v zmysle je ústavný súd viazaný návrhom na začatie

konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – pričom tento prípad

takýmto nie je), ústavný súd vec ďalej skúmal a rozhodol v nej iba v uvedenom rozsahu

(teda len postup a rozhodovanie okresného súdu v dobe, keď vec vybavoval).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní vedenom na okresnom súde došlo k zbytočným

prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa ,

ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou zohľadnil tri základné kritéria,

ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka

súdneho konania a postup samotného súdu (napr. , ).

Z hľadiska prvého kritéria, t. j. či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke,

ústavný súd konštatuje, že okresný súd prakticky počas trvania súdneho konania na tomto

súde (dva roky a sedem mesiacov) vo veci nevykonal meritórny úkon (pojednávanie,

dokazovanie), iba zastavil konanie. Pretože okresný súd takmer po celú dobu doterajšieho

súdneho konania buď nekonal, alebo „nesprávne“ konal, zložitosť veci (predmet, skutková

a právna povaha sporu) nemohla mať žiadny vplyv na dĺžku konania pred okresným súdom.

Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred

súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu jeho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa . V predmetnom

prípade sťažovateľ ničím neprispel k predĺženiu súdneho konania.

Tretím hodnotiacim kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťuje, či došlo

k namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa, je správanie (postup)

samotného súdu.

Na základe doterajšieho priebehu konania vedeného pred okresným súdom pod

sp. zn. ústavný súd konštatuje, že s právom na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov garantovaným v je málo zlučiteľný taký postup

okresného súdu, ktorého výsledkom je, že sa vôbec nezaoberal (od 11. januára 2000)

žiadosťou sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu

v konaní o ochranu osobnosti, teda úkonmi vykonávanými spravidla na začiatku

občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis , ), ale po desiatich

mesiacoch úplnej nečinnosti uznesením z 13. novembra 2000 predmetné konanie zastavil

pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného.

Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd zobral do úvahy svoju predošlú

judikatúru, v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď

jeho konaniu nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný

prieťah v konaní (napr. ).

Pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v dôsledku konania okresného súdu, ktoré však

nesmerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa vo veci, ústavný súd zistil, že k nim

došlo od 13. novembra 2000 do 6. júna 2001 v dôsledku jeho rozhodnutia o zastavení

konania, pretože podľa jeho názoru Úrad vlády Slovenskej republiky ako žalovaný v spore

nemá právnu subjektivitu. Práve táto skutočnosť bola pochybením okresného súdu, ktoré

bolo dôvodom pre zrušenie tohto rozhodnutia odvolacím súdom. Pritom už z charakteristiky

Úradu vlády Slovenskej republiky ( ) vyplýva, že ide

o právnickú osobu spôsobilú byť účastníkom súdneho konania. Túto skutočnosť konštatuje

odvolací krajský súd v rozhodnutí, keď uviedol, že Úrad vlády Slovenskej republiky

je ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre kontrolu plnenia úloh štátnej

správy a hospodárenia s prostriedkami určenými na plnenie úloh štátnej správy, ako aj na

vybavovanie petícií, sťažností, oznámení a podnetov. Je právnickou osobou podľa § 18

a podľa je spôsobilý byť aj

účastníkom konania (procesnoprávna spôsobilosť).

V dôsledku takejto procesnej chyby okresného súdu sa dôvodne sťažovateľ odvolal

a rozhodoval odvolací súd, pričom jeho rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 6. júna

2001. Z tohto pohľadu právna neistota sťažovateľa ohľadne jeho nároku počas celého tohto

obdobia (7 mesiacov) nebola odstránená.

V súvislosti s vyššie uvedeným bral ústavný súd do úvahy svoju doterajšiu

judikatúru, podľa ktorej k zbytočným prieťahom v súdnom konaní nemusí dochádzať len

nekonaním príslušného súdu, ale aj takou jeho činnosťou, ktorá nesmeruje k odstráneniu

právnej neistoty účastníkov súdneho konania. „Aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže

zapríčiniť porušenie práva zaručeného v ,

ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty ohľadne tých práv,

kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol“ (,

podobne , ).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd zistil, že okresný súd počas svojho

viac než dva a pol ročného prejednávania veci sťažovateľa spôsobil prieťahy v trvaní

17 mesiacov. Preto vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov zaručeného v , tak ako to je uvedené

vo výroku tohto rozhodnutia.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3

ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť

o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu. Tento účel

možno dosiahnuť len právoplatným rozhodnutím.

V súvislosti s úpravou sťažnosti ustanovuje: „Ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1

boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho

domáha“.

Sťažovateľ žiada primerané finančné zadosťučinenie, a to vo výške 10 000 000 Sk,

ktoré odôvodňuje systematickým zneužívaním postavenia súdu na privodenie jeho právnej

neistoty. Poukázal najmä na to, že napriek overeným skutočnostiam o jeho sociálnej situácii

súd svojou úmyselnou činnosťou bránil získaniu kvalifikovaného právneho zastúpenia

a túto okolnosť využil na nezákonné zastavenie konania, čím podľa neho nesie plnú

zodpovednosť za znevažovanie jeho práv a spoločenskú diskrimináciu.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie označeného

práva ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti považuje za primerané vo výške

20 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku primeraného finančného zadosťučinenia

ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

V.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť

mu trovy konania. Ustanovený právny zástupca sťažovateľa listom doručeným ústavnému

súdu 6. apríla 2004 vyčíslil trovy konania vo výške 4 400 Sk, a to za jeden úkon právnej

pomoci (vrátane režijného paušálu 128 Sk).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných sťažovateľom vychádzal

z ustanovenia , podľa ktorého ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

okresným súdom.

Pri výške náhrady trov právneho zastúpenia ústavný súd vychádzal z ustanovenia

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „ vyhláška

č. “), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom

a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je

jedna tretina výpočtového základu. Predmetom konania pred ústavným súdom je ochrana

základných práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Podľa vyhlášky č. výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Právny zástupca sťažovateľa vykonal úkon právneho zastúpenia v prospech

sťažovateľa v roku 2003. Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky

za prvý polrok 2002 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky 12 811 Sk.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci

a podanie vo veci samej 4 270 Sk za jeden úkon podľa ustanovenia § 16 ods. 1 vyhlášky

č. Ústavný súd rozhodol aj o priznaní náhrady výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej stotiny výpočtového

základu podľa vyhlášky č. , t. j. 128 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2004