Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 289/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. marca 2006 v senáte

zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho v konaní

o sťažnosti A. A., bytom N., zastúpeného advokátom JUDr. M. Ď., N., ktorou namieta

porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Krajského súdu v Nitre v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. A. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Nitre p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. A. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk

(slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Nitre p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť A. A. trovy právneho zastúpenia

v sume 6 309 Sk (slovom šesťtisíctristodeväť slovenských korún) na účet jeho právneho

zástupcu advokáta JUDr. M. Ď., N., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 13. decembra 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Krajského

súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ a ďalší traja

spoluobžalovaní sú trestne stíhaní pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 3

písm. a) a ods. 4 v znení neskorších predpisov

[platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. zák.“)], ktorý spáchali

spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Tr. zák.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že ani po takmer 7 rokoch nebolo dokazovanie

v označenej trestnej veci vykonané v takom rozsahu, aby mohlo byť rozhodnuté o jeho vine

alebo nevine, čo v ňom vyvoláva značnú právnu neistotu. Sťažovateľ poukázal na to, že:

„... má v dôsledku tejto skutočnosti problém nájsť si stabilnú partnerku a založiť si svoju

rodinu, mať deti; v tejto sfére života sú jeho šance veľmi nízke, čo sťažovateľovi spôsobuje

i psychické problémy. Sťažovateľ toho času 38-ročný si kvôli prebiehajúcemu trestnému

konaniu doposiaľ žiadnu stabilnú partnerku ani nenašiel, nakoľko je tu stála potenciálna

možnosť odsúdenia sťažovateľa, čo by preňho reálne znamenalo výkon trestu odňatia

slobody a teda nemožnosť postarať sa v tomto čase o rodinu. No ani v blízkej budúcnosti nič

nenasvedčuje tomu, že by došlo k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Vzhľadom na

pomerne vysoký vek sťažovateľa sa jeho šance založiť si rodinu, počať deti a venovať sa ich

výchove neustále znižujú.“

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 21. novembra 2005 sťažovateľ

poukázal na to, že k nariadeniu prvého hlavného pojednávania vo veci stanoveného

na 8. marec 2001 došlo po viac než 26 mesiacoch od podania obžaloby. Ďalej sťažovateľ

konštatoval, že v nasledujúcich štyroch rokoch boli hlavné pojednávania viackrát odročené,

pričom ani raz sa tak nestalo z dôvodov na jeho strane.

Sťažovateľ okrem toho, že navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že uvedené základné

práva boli postupom krajského súdu v označenom konaní porušené, zároveň žiadal, aby

ústavný súd prikázal krajskému súdu konať v tejto veci bez prieťahov a priznal mu

primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk. Domáhal sa aj náhrady trov

konania.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu k sťažnosti z 25. januára 2006 vyplýva,

že nesúhlasí s tvrdeniami sťažovateľa a je toho názoru, že zo strany krajského súdu nedošlo

k namietanému porušeniu označeného základného práva sťažovateľa ako obvineného

v trestnom konaní.

Vo vyjadrení predseda krajského súdu okrem iného uviedol podrobnú chronológiu

doterajšieho priebehu konania od 4. januára 1999, keď bola krajskému súdu doručená

obžaloba Krajskej prokuratúry v Nitre č. 2 Kv-7/98, do 28. novembra 2005, keď bolo

hlavné pojednávanie, po vypočutí svedka D. H. odročené na deň 27. 02. 2006 s tým, že boli

OO PZ požiadané o predvedenie už spomínaných svedkov, opätovne bol predvolaný svedok

J. K. s prípisom, aby sa ustanovil na hlavné pojednávanie, pretože obžalovaný A. A. trvá

na jeho osobnom výsluchu (č. l. 1726 – 1728)“.

Odvolávajúc sa na takto podrobne opísaný skutkový stav predseda krajského súdu

zastáva názor, že v označenej trestnej veci nedošlo k zbytočným prieťahom. Tento názor

opiera najmä o to, že:

„Vychádzajúc z týchto zistení som dospel k záveru, že hlavné pojednávania boli

opodstatnene odročované, ich termíny boli určené v primeraných lehotách s prihliadnutím

na skutočnosť, že trestný úsek tunajšieho krajského súdu už viac rokov nie je dostatočne

personálne obsadený sudcami, čo spôsobuje enormnú pracovnú zaťaženosť sudcov

pôsobiacich na tomto úseku. Títo prednostne vybavujú väzobné trestné veci, pretože

niektorí predsedovia senátov, ako i prísediaci sudcovia z radov občanov sa zúčastňujú

na zasadnutiach iných senátov trestného úseku, čo má tiež vplyv na dĺžku trestného

konania.

Jednotlivé úkony trestného konania boli doposiaľ vykonávané v primeraných

lehotách (spravidla od 1 do 3 mesiacov, v dovolenkovom období to bolo dlhšie) s cieľom

zabezpečiť plynulé a včasné skončenie už označenej trestnej veci.

Je predpoklad, že po vypočutí dvoch svedkov (o ich predvedenie bolo opakovane

požiadané OO PZ), ktorých je nevyhnutné vypočuť na hlavnom pojednávaní za účelom

preverenia obrany obžalovaných, bude možné už označenú trestnú vec skončiť.“

Na vyjadrenie predsedu krajského súdu reagoval sťažovateľ podaním

zo 17. februára 2006, v ktorom odmietol argumenty uvedené krajským súdom. Zdôraznil

najmä to, že: „Napriek tomu, že pojednávania v predmetnej trestnej veci boli na KS v Nitre

vytyčované v naznačených intervaloch, mám za to, že jednotlivé pojednávania neboli

pripravené tak, aby sa bezodkladne mohlo rozhodnúť vo veci samej.

V zmysle uvedeného mám za to, že Krajský súd v Nitre v trestnom konaní vedenom

pod sp. zn. svojím postupom neodstránil právnu neistotu sťažovateľa viac ako

6 a 1/2 roka, čím došlo k vzniku prieťahov v súdnom konaní.“ Sťažovateľ sa preto

domnieva, že jeho sťažnosť je dôvodná.

Z obsahu sťažnosti, jej doplnenia, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec

sa vzťahujúceho súdneho spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že krajský súd sa v konaní

vedenom pod sp. zn. v období od 4. januára 1999 (t. j. od doručenia obžaloby)

až do 8. marca 2001 zaoberal takmer výlučne žiadosťami spoluobžalovaných o prepustenie

z väzby na slobodu. Zároveň v uvedenom období bol spis opakovane predkladaný

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v súvislosti

s rozhodovaním o sťažnostiach ostatných spoluobžalovaných proti rozhodnutiam krajského

súdu, ktorými boli zamietnuté ich sťažnosti o prepustenie z väzby na slobodu.

Je potrebné sa zmieniť aj o tom, že v priebehu uvedeného obdobia rozhodol najvyšší

súd uznesením sp. zn. Ntv-II 64/99 z 5. novembra 1999 o žiadosti predsedu senátu

krajského súdu z 22. októbra 1999 tak, že lehotu trvania väzby u spoluobžalovaných M. K.

a J. K. nepredĺžil. V odôvodnení citovaného uznesenia najvyšší súd okrem iného

konštatoval, že „... postup krajského súdu pri tomto súdnom konaní nebol z časového

hľadiska, v súlade s postupom aký zaručuje aj spomínaný článok 5 ods. 3 Dohovoru“.

Krajský súd až 8. marca 2001 nariadil termín prvého pojednávania vo veci

na 21. - 23. máj 2001.

Ďalší priebeh napadnutého konania bol nasledovný:

- 16. mája 2001 bola krajskému súdu doručená žiadosť spoluobžalovaného J. K.

o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, vzhľadom na čo krajský súd

pojednávanie odročil na 10. - 12. september 2001,

- podaním z 3. septembra 2001 požiadal spoluobžalovaný J. K. o odročenie

pojednávania z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných komplikácií,

- krajský súd hlavné pojednávanie nariadené na 10. september 2001 odročil

z dôvodu neúčasti spoluobžalovaných J. K. a O. P. na 29. - 31. október 2001,

- podaním z 19. októbra 2001 požiadal spoluobžalovaný J. K. o opätovné odročenie

pojednávania z dôvodu pretrvávajúcich zdravotných komplikácií,

- na základe pokynu predsedu senátu z 24. októbra 2001 bolo hlavné

pojednávanie pôvodne nariadené na 29. - 31. október 2001 odročené na nový termín,

a to 21. - 23. január 2002,

- na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 21. januára 2002 vzniesol námietku

zaujatosti voči predsedovi senátu spoluobžalovaný M. K., pričom po prerušení konania

krajský súd uznesením o vznesenej námietke rozhodol, že predseda senátu nie je vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania. Proti uzneseniu uplatnil sťažnosť

spoluobžalovaný M. K., ktorému vypovedal plnomocenstvo doterajší obhajca, na čo

predseda senátu hlavné pojednávanie odročil na 15. - 17. apríl 2002 s tým, že spis bude

predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti o nevylúčení predsedu senátu

z vykonávania úkonov trestného konania v predmetnej trestnej veci,

- vzhľadom na nepredloženie plnomocenstva zvoleného obhajcu ustanovil predseda

senátu krajského súdu opatrením z 15. februára 2002 spoluobžalovanému M. K. obhajcu,

- najvyšší súd uznesením z 27. marca 2002 sťažnosť spoluobžalovaného M. K. proti

uzneseniu o nevylúčení predsedu senátu krajského súdu zamietol,

- krajský súd z dôvodu nevrátenia spisu z najvyššieho súdu hlavné pojednávanie

nariadené na 15. - 17. apríl 2002 odročil na 1. - 2. júl 2002,

- hlavné pojednávanie uskutočnené na krajskom súde 1. - 2. júla 2002 bolo odročené

na 15. - 16. október 2002 za účelom vypočutia svedkov a znalca.

V období od 9. decembra 2002 až do 22. októbra 2004 bolo nariadených celkovo

12 hlavných pojednávaní (okrem uvedených dátumov navyše ešte na 3. marec 2003,

5. máj 2003, 30. jún 2003, 20. september 2003, 8. december 2003, 2. február 2004,

29. marec 2004, 10. máj 2004, 29. jún 2004, 6. september 2004), ktoré však boli odročené

z dôvodu, že sa na ne neustanovili predvolaní svedkovia. Hlavné pojednávanie nariadené

na 20. december 2004 bolo odročené na 3. marec 2005 z dôvodu ospravedlnenia sa dvoch

obžalovaných, ako aj opätovného neustanovenia sa predvolaných svedkov. Dôvodom

odročenia hlavných pojednávaní nariadených na 3. marec 2005 a 9. máj 2005 bolo opätovné

neustanovenie sa predvolaných svedkov.

Napriek tomu, že podľa rozhodnutia predsedu senátu mali byť svedkovia, ktorí

sa dovtedy neustanovili, predvedení políciou, k predvedeniu na ďalšie hlavné pojednávanie

nariadené na 29. jún 2005 opätovne nedošlo. Z toho dôvodu bolo hlavné pojednávanie

odročené na 3. október 2005. Neustanovenie sa predvolaných svedkov (okrem jedného,

ktorý bol predvedený) bolo dôvodom odročenia aj hlavných pojednávaní

nariadených na 3. október 2005 a 28. november 2005. Hlavné pojednávanie nariadené

na 27. február 2006 bolo krajským súdom odročené na neurčito.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde vo veci sťažnosti sťažovateľa upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť

prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len

na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu na vec sa vzťahujúceho

súdneho spisu.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijal 13. decembra 2005 na ďalšie konanie IV. senát

ústavného súdu. Od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na rok 2006 sa sudca

spravodajca Ján Luby stal členom II. senátu ústavného súdu a veci, v ktorých je sudcom

spravodajcom Ján Luby, prerokúva II. senát ústavného súdu. Z tohto dôvodu túto vec

prerokoval a vo veci samej rozhodol II. senát ústavného súdu v zložení, ktoré je uvedené

v záhlaví tohto nálezu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ods. 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ods. 3 citovaného článku môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia jeho základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) má obvinený

právo na to, aby o jeho trestnom obvinení bolo rozhodnuté v primeranej lehote. Toto právo

je integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Podmieňuje priamo spravodlivý

charakter konania tým, že zabraňuje strate dôkazov alebo oslabeniu ich dôkaznej hodnoty.

Bráni tiež tomu, aby obvinený bol príliš dlho vystavený zásahom do svojich práv a slobôd

a neistote o svojom osude (rozsudok ESĽP vo veci Wemhoff v. Nemecko z 27. júna 1968).

Pokiaľ ide o primeranosť lehoty, v ktorej má byť vec obvineného prejednaná,

je pojem primeraná lehota relatívny. Neexistuje žiadna absolútne stanovená doba, ktorej

prekročenie by bolo automaticky kvalifikované ako doba neprimeraná. Primeranosť doby

konania (...) sa posudzuje podľa konkrétnych okolností prípadu (napr. rozsudok ESĽP

vo veci König v. Nemecko z 28. júna 1978).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov spravidla nemožno vyjadriť numericky.

Obvykle neexistuje časová hranica, uplynutím ktorej postup súdu môže mať povahu

prieťahov v konaní (napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „k naplneniu práva na súdnu

ochranu v rozhodovaní o veci samej dochádza zásadne právoplatným rozhodnutím...“

(, ).

Pri posudzovaní, či vo veci došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu

základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú povaha

konania, teda právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka

konania a spôsob, akým súd vo veci postupoval.

Povahou konania je potrebné rozumieť nielen jeho zložitosť alebo naopak

jednoduchosť na jednej strane, ale aj jeho význam pre obvineného na strane druhej.

Pokiaľ ide o význam veci pre sťažovateľa, vo všeobecnosti platí, že doba trestného

konania sa posudzuje prísnejšie, než doba konania v občianskoprávnych veciach, a to

vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného [obmedzenie práv a slobôd, vplyv

na povesť, postavenie v zamestnaní a pod. (napr. rozsudok ESĽP vo veci Bagetta

v. Taliansko z 25. júna 1987)].

1. Čo sa týka kritéria „zložitosť veci“, ústavný súd po oboznámení sa s vyjadreniami

účastníkov a najmä s obsahom vyžiadaného spisu krajského súdu konštatuje, že vec ani

zo skutkového, ani z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti.

Na zložitosť veci nepoukázal ani krajský súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti doručenom

ústavnému súdu. To, že v danom prípade nejde o skutkovo ani právne zložitú vec, uviedol

aj najvyšší súd v odôvodnení citovaného uznesenia sp. zn. Ntv-II 64/99 z 5. novembra 1999.

2. Pri skúmaní veci podľa kritéria „správanie sťažovateľa“ dospel ústavný súd

k záveru, že v napadnutom konaní sa nevyskytli také okolnosti, ktoré by mali byť pripísané

na vrub sťažovateľovi v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v napadnutom konaní

a konštatoval, že v takej pre sťažovateľa významnej veci, akou je trestnoprávne konanie,

krajský súd čiastočne aj svojou nečinnosťou, ale najmä neefektívnou činnosťou spôsobil

neúmerné predĺženie konania. Z hľadiska ústavných požiadaviek kladených na takýto typ

konania je neakceptovateľné, že prvé hlavné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až po viac

ako 26 mesiacoch od podania obžaloby. Obžaloba, ako už bolo uvedené, bola krajskému

súdu doručená 4. januára 1999 a prvé hlavné pojednávanie vo veci bolo nariadené

na 21. - 23. máj 2001.

Takýto postup nemôže ospravedlniť ani to, že krajský súd v období pred nariadením

prvého hlavného pojednávania rozhodoval o opakovaných žiadostiach spoluobžalovaných

o prepustenie z väzby. Táto rozhodovacia činnosť nie je konaním vo veci samej, a preto

nemôže viesť k odstráneniu právnej neistoty obžalovaných.

O nesústredenom a neefektívnom postupe v konaní krajského súdu svedčí aj to,

že najvyšší súd uznesením sp. zn. Ntv-II 64/99 z 5. novembra 1999 nepredĺžil lehotu trvania

väzby (u obžalovaných uvedených v časti I tohto nálezu), čo odôvodnil s poukazom na to,

„... že postup krajského súdu pri tomto súdnom konaní nebol z časového hľadiska, v súlade

s postupom aký zaručuje aj spomínaný článok 5 ods. 3 Dohovoru“.

Obdobne aj uznesenie krajského súdu sp. zn. z 19. októbra 1999, ktorým

krajský súd rozhodol o vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. decembra 2000 zrušené, pričom v jeho

odôvodnení najvyšší súd okrem iného uviedol: „Obžaloba na obvinených napadla

na krajský súd 4. januára 1999. Krajský súd potom, čo predseda senátu zabezpečil potrebné

vysvetlenia v zmysle , meritórne vo veci rozhodol až 19. októbra 1999,

pričom nemôže obstáť argumentácia, že ide o obťažnú vec, porov. odôvodnenie uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. novembra 1999 sp. zn. Ntv-II 64/99, ktorým

nepredĺžil lehotu trvania väzby obvinených (...). Krajský súd naviac uvedené rozhodnutie

z 19. októbra 1999 procesným stranám doručil až v októbri 2000, pričom vec

na rozhodnutie o podanej sťažnosti predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

10. novembra 2000.

Takýto procesný postup krajského súdu a jeho predsedu senátu je v zrejmom rozpore

s ustanovením , z ktorého vyplýva povinnosť prejednávať veci

čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať práva zaručené

a medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná.“

Je pravdou, že pri nariaďovaní termínov hlavných pojednávaní vo veci krajský súd

postupoval plynulo (1 až 3-mesačné intervaly), avšak na druhej strane efektívnosť

pojednávaní znižoval nedostatočným využívaním donucovacích prostriedkov voči

nedisciplinovanosti svedkov, ktorí sa vo väčšine prípadov bez akéhokoľvek ospravedlnenia

na hlavné pojednávanie neustanovili. Krajský súd ponechal bez povšimnutia

neospravedlnenú neúčasť dvoch svedkov predvolaných prvýkrát na hlavné pojednávanie

11. septembra 2001 a až 10. mája 2004 prvýkrát týchto svedkov predvolal pod hrozbou

uloženia poriadkovej pokuty a predvedenia. Po následnom neustanovení sa týchto svedkov

na pojednávanie ich opätovne predvolával bez hrozby uloženia poriadkovej pokuty a až

3. marca 2005 krajský súd požiadal orgány polície o predvedenie týchto svedkov, pričom

u jedného z nich bola 3. októbra 2005 realizácia predvedenia úspešná. Uvedený postup

krajského súdu v súvislosti so zabezpečovaním účasti svedkov na hlavné pojednávania

je nepochybne potrebné vyhodnotiť ako taký, v dôsledku ktorého došlo k značnému

oddialeniu vydania meritórneho rozhodnutia v tejto trestnej veci.

Z ústavnoprávneho hľadiska je potrebné zdôrazniť, že s ohľadom na uvedené

okolnosti prípadu je neakceptovateľné a ničím neospravedlniteľné, aby konanie v trestnej

veci nebolo ani po viac ako 7 rokoch trvania právoplatne skončené.

vo svojom siedmom oddiele druhej hlavy v rámci úpravy práva na súdnu

ochranu osobitný význam pripisuje tomu, aby sa spravodlivosť nevykonávala

s oneskorením, ktoré by mohlo ohroziť právo na súdnu ochranu vo svojej podstate, a tým

aj dôveryhodnosť justície. takto zaviazala predovšetkým súdy ako garantov

spravodlivosti na prijatie príslušných opatrení umožňujúcich prerokovanie napadnutých vecí

bez zbytočných prieťahov, a tým aj vykonanie spravodlivosti v primeranej lehote

(, ).

Ústavný súd sa nemohol stotožniť s argumentmi predsedu krajského súdu uvedenými

vo vyjadrení k sťažnosti, spočívajúcimi v zdôrazňovaní nedostatočného personálneho

obsadenia trestného úseku sudcami, čo podľa jeho názoru spôsobuje „... enormnú pracovnú

zaťaženosť sudcov (...). Títo prednostne vybavujú väzobné trestné veci, pretože niektorí

predsedovia senátov, ako i prísediaci sudcovia z radov občanov sa zúčastňujú

na zasadnutiach iných senátov trestného úseku, čo má tiež vplyv na dĺžku trestného

konania“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. ) nadmerné množstvo

vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov

na súde, nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavuje štát zodpovednosti za pomalé

konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Ústavný súd poznamenáva,

že nie je možné v žiadnom prípade prenášať technicko-organizačné problémy štátnych

orgánov na účastníkov konania, resp. v trestnom konaní na obžalovaných, čo platí o to viac,

ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Základné právo zaručené sa realizuje takým konaním

všeobecných súdov, ktoré plynulo smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa

obrátila na súd v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. ).

S poukazom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že v konaní vedenom

na krajskom súde pod sp. zn. bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov garantované v .

III.

Sťažovateľ ďalej žiadal, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia jeho

základného práva podľa uložil krajskému súdu konať a prerokovať vec

vedenú pod sp. zn. bez zbytočných prieťahov. Domáhal sa tiež priznania

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 300 000 Sk.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

prikázal v zmysle krajskému súdu, aby

v označenej trestnej veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne

sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce

zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal

bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa

podľa nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci najmä

s prihliadnutím na to, že právna neistota sťažovateľa nebola krajským súdom odstránená ani

po viac ako 7 rokoch od začatia trestného konania. Najmä s ohľadom na túto skutočnosť

priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. Ď.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola

15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia

a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a)

a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 2 x

150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Spolu úhrada predstavuje sumu 5 302 Sk.

Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), vyššie uvedená suma

sa zvyšuje o 19 %. Trovy právneho zastúpenia vrátane započítania DPH boli priznané

v celkovej sume 6 309 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2006