Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 195/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného

advokátom JUDr. P. P., B., advokátkou JUDr. M. Š., K., a advokátom JUDr. M. K., K.,

vo veci namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46

ods. 1, a 3, a 2, a a 6 Slovenskej

republiky Špeciálnym súdom v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK

a rozsudkom z 10. januára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 30. mája 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2007

doručená sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a základných práv zaručených v a a 2

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len

„špeciálny súd“) sp. zn. PK , ako aj v jeho rozsudku z 10. januára 2007, rovnako

ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní sp. zn. z 30. mája 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Z obsahu podanej sťažnosti vyplynuli tieto relevantné skutočnosti tvrdené

sťažovateľom:

«V mojej trestnej veci sa podľa ust. účinného

do 01. 01. 2006 (ďalej len ) začalo trestné stíhanie uznesením

vyšetrovateľa Policajného zboru sp. zn. VKE -7/OVOZTČ-BH-2002 zo dňa 28. 02. 2002

a súčasne podľa ust. mi bolo vznesené obvinenie

zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Trestného

zákona v spolupáchateľstve podľa v jednočinnom súbehu

s trestným činom porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku podľa § 127 ods. 1

v spolupáchateľstve podľa a neoprávneného

podnikania podľa , v spolupáchateľstve podľa

ods. 2 .

Aj napriek tomu, že trestné stíhanie v mojej veci začalo a 28. 02. 2002 orgány

prípravného konania do trestného spisu doložili a zdokumentovali dôkazy – výsluchy

svedkov, zápisnice z prehliadok nebytových priestorov, uznesenia o ustanovení znalcov

a ďalšie dôkazy, ktoré boli získané a vykonané pred 28. 02. 2002 v inej trestnej veci vedenej

pod sp. zn. KUV-15/OVEK-2002, kde bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin

neoprávneného podnikania podľa , . Nie je mi známe, akým

spôsobom pokračovala a skončila trestná vec vedená pod sp. zn. KUV-15/OVEK-2002, ale

toto trestné konanie žiadnym procesným úkonom nebolo spojené s trestným konaním

v mojej veci. Faktom však je, že vyšetrovateľom vykonané dôkazy v tejto veci boli zaradené

do môjho spisového materiálu a po skončení prípravného konania boli tieto dôkazy

oboznámené, resp. vykonané pred Špeciálnym súdom v Pezinku...

Medzi najzásadnejšie dôkazy, ktoré boli vyšetrovateľom v trestnom konaní vedenom

pod sp. zn. KUV-15/OVEK-2002 získané a neskôr boli na hlavnom pojednávaní vykonané

a vyhodnotené v mojom trestnom konaní, patria príkazy na vykonanie prehliadok

nebytových priestorov a uznesenie sp. zn. -2002 zo dňa 06. 02. 2002, ktorým

podľa vyšetrovateľ pribral ako znalca Kriminalisticko-

expertízny ústav Policajného zboru v B., ktorého úlohou bolo „zaistiť v elektronickej

podobe dáta a programy, dokumentačné materiály ekonomickej činnosti spoločnosti B.,

s. r. o., so sídlom v K. a spoločnosti H., o. c p., a. s., so sídlom v K., a tento úkon vykonať

dňa 06. 02. 2002 priamo v kancelárskych priestoroch spoločnosti v K.“. Okrem toho, že

znalecké dokazovanie bolo nariadené v inej trestnej veci, pred začatím konania v mojej

trestnej veci je toto uznesenie nezákonné aj z toho dôvodu, že vyšetrovateľ podľa ust. § 105

ods. 1 pribral za znalca nie osobu zapísanú do zoznamu znalcov, ale

znalecký ústav, ktorý je možné do konania pribrať za podmienok uvedených v ust. § 110

.

Ďalej takto pribratému znalcovi nebola uložená úloha súvisiaca s objasnením

skutočnosti dôležitej pre trestné konanie, na ktorú sú potrebné odborné vedomosti znalca,

ale úlohou znalca malo byť zaistiť v elektronickej podobe dáta a programy.

V tejto súvislosti poukazujem na to, že dôkazy sa v trestnom konaní zaisťujú

postupom podľa ust. resp. ., ale rozhodne nie znalcom. Takýto

postup vyšetrovateľa je v priamom rozpore s judikatúrou R 37/1984, podľa ktorej znalec sa

v posudku nemôže opierať o zistenia, ktoré sám učinil priamo na mieste činu...

Tieto absolútne nezákonne získané dôkazy boli následne použité v mojej trestnej veci

v rámci znaleckého dokazovania vykonaného znalcom z odboru ekonomika a podnikanie,

odvetvie účtovníctvo Ing. M. M., ktorý dňa 15. 11. 2002 podal znalecký posudok č. 01/2002

a dňa 19. 11. 2002 znalecký posudok č. 6/2003. (...) Z celého dokazovania vykonaného

Špeciálnym súdom v Pezinku vyplynulo, že jediným dôkazným prostriedkom preukazujúcim

existenciu zmlúv o pôžičke a tichom spoločenstve, výške vkladov a výnosov a počte a výške

súm vkladateľov, ktorým sme nemali vyplatiť ich vklady, boli len tieto znalecké posudky,

pretože orgány činné v trestnom konaní – vyšetrovateľ a predsedkyňa senátu Špeciálneho

súdu v Pezinku predmetné zmluvy do spisového materiálu nezabezpečili, resp. ich z toho

vyradili a odmietli všetky naše návrhy na vypočutie obchodných partnerov ako svedkov,

v dôsledku čoho mi bolo upreté právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi o skutočnostiach,

ktoré sa mi kladu za vinu. (...)

Postoj prvostupňového súdu vo vzťahu k zmluvám, ktoré jediné mohli preukázať, že

naše spoločnosti mali obchodné vzťahy s našimi obchodnými partnermi – svedkami

v trestnom konaní je nepochopiteľný, pretože na neverejnom zasadnutí dňa 15. 11. 2002 pri

predbežnom prejednaní obžaloby nepovažoval súd za potrebné v ďalšom konaní sa

zaoberať tým, že dôkazový materiál neobsahuje svedecké výpovede osôb, ktorým vznikla

škoda v príčinnej súvislosti s konaním uvedeným v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní však

už riešenie tohto zásadného odmietol vykonať. (...)

S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že pokiaľ boli dáta v elektronickej podobe

získané nezákonne a v inom trestnom konaní, aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré nadväzujú na

tento nezákonným spôsobom získaný dôkaz, a to znalecké posudky Ing. M. M., sú rovnako

nezákonné. (...)

Konajúce súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s mojou námietkou, že moje

trestné stíhanie na Slovensku po tom, ako som bol privezený z Chorvátskej republiky,

je nezákonné z dôvodu, že mi doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie ministerky

spravodlivosti Chorvátskej republiky o mojom vydaní na trestné stíhanie. Originál tohto

rozhodnutia nie je ani v spisovom materiály. V spise je len fotokópia tohto rozhodnutia

v chorvátskom jazyku a anglickom preklade. Úradný preklad do slovenčiny chýba, a preto

súd tento dôkaz nevykonal, neoboznámil ho prečítaním, v dôsledku čoho súd nepovažoval

za potrebné ani zistiť, či sú splnené zákonné požiadavky vyplývajúce z ust. § 388 Trestného

poriadku vo vzťahu k tomu, či som bol vydaný na trestné konanie s výhradou a rovnako súd

neskúmal, či v mojom prípade nebola uplatnená zásada špeciality podľa § 389 Trestného

poriadku. (...)

Poukazujem aj na to, že aj bez úradného prekladu rozhodnutia v chorvátskom jazyku

sa dá zistiť, že na trestné stíhanie bola vydaná iná osoba, nie ja, pretože na trestné stíhanie

bol vydaný občan označený ako V. F., syn J. a I. F., narodený vo V., pričom ja som sa

narodil..., môj otec sa volal J. F. a rodné priezvisko matky bolo F. (...)

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým a hlavne princípy riadneho

a spravodlivého procesu tak, ako tieto plynú z ust. SR a a nasl. Dohovoru.

Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces, ako aj pojem

právneho štátu ( DĽP a SR) a vylučujúcom ľubovôľu pri rozhodovaní,

je možnosť účastníka konania pred súdom vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Túto možnosť je nutné v naznačených súvislostiach interpretovať tak, že pokiaľ

účastník konania pred súdom navrhuje vykonanie zásadných dôkazov k preukázaniu svojho

tvrdenia a to zákonom stanoveným spôsobom, nie je súd povolaný k tomu, aby realizáciu

takto navrhnutých dôkazov bez ďalšieho odmietol, prípadne sa takto navrhovanými dôkazmi

vôbec nezaoberal.

Prípadné odmietnutie vykonať navrhované dôkazy musí byť odôvodnené

vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom preukazujúcim nepotrebnosť či nadbytočnosť

takéhoto dokazovania, obzvlášť za situácie, kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich

k odôvodnenému záveru, že celé trestné konanie nebolo vedené objektívne a zjavne

nerešpektovalo základné zásady spravodlivého procesu ().

Procesné podmienky konania vyjadrené príslušnou právnou úpravou (rešpektujúcou

ústavnú úroveň) sú neprekročiteľnou hranicou, v rámci ktorej a iba nej sa musí trestné

konanie a trestný proces odohrávať. Tieto hranice vyjadrujú snahu demokratickej

spoločnosti vykonávať trestné konanie objektívne a spravodlivo (nález ÚS III 471/99). (...)

Počas súdneho konania som opakovane poukazoval na skutočnosť nezákonnosti

tohto konania z dôvodu, že vo veci rozhodoval nepríslušný súd. Obžaloba bola podávaná na

Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou špeciálneho súdu, kde po niekoľkých

mesiacoch, bez procesného rozhodnutia, sa vec „ocitla“ na špeciálnom súde v Pezinku

i napriek tomu, že vec mal na krajskom súde v Banskej Bystrici pridelenú zákonný sudca

JUDr. G.!

V rozpore s v tom čase platným Krajský súd v Banskej Bystrici

nepostupoval podľa a teda predseda senátu nepreskúmal

obžalobu a nerozhodol, či ju predbežne prejedná v senáte, alebo či nariadi hlavné

pojednávanie.

Ku dňu účinnosti ust. bol Krajský súd v Banskej Bystrici

povinný postupovať v súlade s ust. § 187 ods. 1 a s § 188 ods. 1 písm. a) Trestného

poriadku – keďže podľa obžaloba nebola podaná a do 15. 4.

2005 nebolo nariadené ani hlavné pojednávanie, mal v spojení s § 454aa ods. 1 posledná

veta postúpiť vec Špeciálnemu súdu, resp. Krajskému súdu v Košiciach

( SR a bez poslednej vety) v súlade s využitím

ustanovenia .

Tejto povinnosti ho nezbavilo ani ustanovenie účinné

od 15. 4. 2005, ako to s využitím „princípu argumentum a contrario“ tvrdí a tvrdil celú

dobu súdneho konania senát Špeciálneho súdu v Pezinku...

Ťažko hovoriť v súlade s vyššie uvedeným o „spravodlivom procese“ za situácie,

kedy obžaloba bola na Krajský súd v Banskej Bystrici podaná dňa 8. júna 2005 a na

základe tejto obžaloby bol dňa 9. 6. 2005!, t. j. nasledujúci deň (?!) po „preštudovaní

trestného spisu“, ktorý má 58.500 strán, podaný návrh na predĺženie väzby obžalovaného,

vtedy už súdnej a to s konštatovaním že „v trestnom spise sa nachádza dostatok dôkazov“

o dôvodnosti jej ďalšieho trvania.

Ak teda boli ohľadne skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, vykonávané úkony

tvoriace inak obsah prípravného konania v čase, kedy ešte nebolo začaté trestné stíhanie

vo veci, ide o podstatnú vadu konania, ktoré predchádzalo už podaniu obžaloby.

Výsledky konania, ktoré je touto vadou zaťažené, sú nepoužiteľné v konaní pred

súdom ako dôkazy a uvedenú vadu nie je možné pred súdom napraviť inak ako vrátením

prokurátorovi vec na došetrenie. (R 15/1991-1).

Už v prípravnom konaní mi bolo upreté právo na obhajobu, keď mi zo strany

vyšetrovateľov nebolo umožnené oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania v celosti.

Do chvíle, kedy došlo k inštitútu oboznámenia, ani obžalovaní ani obhajoba spis nepoznali,

bolo im odopreté právo do spisu nahliadať. Inštitút oboznámenia sa u mňa vykonal tak, že

v čase kedy som bol vo väzbe, kedy som musel dodržiavať stanovený režim väzby, mi na

preštudovanie spisu bol stanovený presný počet dní, ktorý nezodpovedal rozsahu spisu

(58 461 strán).

... Limitovaný väzobným poriadkom som sa mohol so spisom oboznamovať iba v čase

od 8.30 hod. – do 11.30 hod. a potom od 13.00 hod. do 15.00 hod., čo spolu činilo 130

hodín čistého času. Ak si vydelíme počet strán zväzku spisu počtom hodín oboznámenia,

(58 461 : 130) dostaneme sa k tomu, že za jednu hodinu mi bolo umožnené preštudovať

(preštudovať by sa nemalo rovnať slovu prečítať) 449,7 – 450 strán.

Pri skončení vyšetrovania podľa je vyšetrovateľ povinný predložiť

obvinenému na preštudovanie celý spis. Ak za takejto situácie obvinený nie je oboznámený

so všetkými dôkazmi obsiahnutými v spise, ide o vadu konania, ktorá po podaní obžaloby

môže odôvodniť postup podľa ust. (vrátenie veci

prokurátorovi na došetrenie) R 15/91-III.

Tento „nedostatok“, ktorý ani nie je možné ničím zhojiť, ešte prehĺbil špeciálny súd.

Spôsob, akým sa vykonávalo dokazovanie predsedkyňou senátu, bol v úplnom rozpore

so základnými zásadami trestného konania a ignorácia zákona samotným súdom (!) nemá

obdobu.

Celé dokazovanie prebiehalo v duchu „náhodného výberu“ predvolaných svedkov,

ako i „náhodného“ vykonania listinných dôkazov. Táto zásada „špeciality“ vykonávania

dôkazov nie je v konaní pred súdom mysliteľná.

Už vôbec nehovoriac o tom, že flagrantným spôsobom bola porušená základná

zásada trestného konania – zásada ústnosti...

V zmysle ust. , namiesto výsluchu svedka na hlavnom

pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá osobný výsluch za

potrebný a prokurátor aj obžalovaný s tým súhlasia. Súhlas obžalovaného nie je potrebný,

ak sám požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti; o tejto

skutočnosti musí byť obžalovaný v predvolaní poučený.

Jediné výnimky zo zásady ústnosti upravuje ust. . Ani jeden

z obžalovaných však súhlas s výkonom svedeckých výpovedí formou čítania zápisníc nedal.

(...)

Kauza nazývaná s obľubou „kauzou nebankových inštitúcií“ (...) podľa orgánov

činných v trestnom konaní a podľa špeciálneho súdu – obzvlášť závažnou nie je. Súd totiž za

situácie, kedy znalec zodpovedal iba na časť otázok, ktoré mu boli uznesením nariaďujúcim

znalecké dokazovanie položené, ďalšie dokazovanie (vrátane kontrolného znaleckého

posudku, resp. aspoň dopracovanie znaleckého posudku o pôvodne položené otázky) an

blok zamietol. O pribratí dvoch znalcov tak, ako to má na mysli zákon, sa nikdy ani len

neuvažovalo.

Pri takejto ignorácii práva na spravodlivý proces, ostávajú už iba na okraji otázky –

aké presne kritériá viedli v takejto „smiešnej kauze“ k povereniu práve Ing. M. – človeka,

ktorý nemal žiadne odborné skúsenosti s vypracovávaním znaleckých posudkov.

Bez komentára ostáva i fakt, kedy na hlavnom pojednávaní vyšlo najavo, že znalec

vypracoval znalecký posudok spolu s ďalšími piatimi osobami, ktoré nielenže neboli vzaté

do znaleckého sľubu, ale neboli a ani nie sú vedené v žiadnom zozname súdnych znalcov

pre tento odbor.

Takže bez povšimnutia ostala ustálená súdna prax (judikát R 55/1974) – kedy

ustanoviť znalcom osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname znalcov je možné iba vtedy, ak

nie je pre odbor znalec do zoznamu zapísaný, ak už zapísaný znalec do zoznamu nemôže

úkon realizovať, alebo ak by realizácia posudku už zapísaným znalcom bola spojená

s neprimeranými ťažkosťami.

A zjavne aj judikát R 29/86, podľa ktorého Posudok, ktorý nevypracoval poverený

znalec, ale vypracovala ho pod jeho menom iná osoba, ktorá nebola do konania ako znalec

pribratá, nie je použiteľný ako znalecký posudok. (...)

Prípadné odmietnutie vykonať navrhované dôkazy musí byť odôvodnené

vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom preukazujúcim nepotrebnosť či nadbytočnosť

takéhoto dokazovania, obzvlášť za situácie, kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich

k odôvodnenému záveru, že celé trestné konanie nebolo vedené objektívne a zjavne

nerešpektovalo základné zásady spravodlivého procesu ().

Úplne ukážkovo boli porušené moje práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny

proces na poslednom hlavnom pojednávaní na Špeciálnom súde v Pezinku konanom dňa

10. 01. 2007, kedy predsedkyňa toto hlavné pojednávanie ani neotvorila, nezistila ani to, či

sa hlavného pojednávania zúčastnili osoby, ktoré naň boli predvolané (§ 205 Trestného

poriadku), neoboznámila podstatný priebeh doterajšieho pojednávania a opakovane

bezdôvodne odmietla udeliť mne, ako aj môjmu obhajcovi slovo. Tým, že nám neudelila

slovo, zbavila nás možnosti upozorniť ju na protiprávnosť jej konania, ako aj na to, že

hlavného pojednávania sa nezúčastnil náhradný sudca JUDr. J. Š., ktorý bol opatrením č. 6

predsedu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. Spr 199/2005 zo dňa 03. 03. 2005 určený

podľa za náhradného sudcu v senáte 2Tš s tým, že jeho

povinnosťou podľa tohto opatrenia bolo zúčastniť sa celého hlavného pojednávania (§ 219

ods. 2 ). Tým, že predsedkyňa senátu nezisťovala účasť predvolaných

osôb, nemala vedomosť ani o tom, že hlavného pojednávania dňa 10. 01. 2007 sa

nezúčastnila spoluobžalovaná Ing. A. M., bez prítomnosti ktorej podľa ust. § 202 ods. 3

hlavné pojednávanie nebolo možné vykonať, nakoľko neboli splnené

podmienky uvedené v ust. . Neprítomná spoluobžalovaná

Ing. M. nedala súhlas k vykonaniu hlavného pojednávania bez jej prítomnosti. (...)

Tým, že mi predsedkyňa senátu 2Tš na hlavnom pojednávaní uskutočnenom dňa

10. 01. 2007 odmietla bezdôvodne udeliť slovo, mi bola odňatá možnosť na tomto

pojednávaní vzniesť námietku zaujatosti voči nej a niektorým ďalším sudcom Špeciálneho

súdu v Pezinku a prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky. Bezprostredne po pojednávaní som preto tieto námietky zaujatosti

podal písomne, pričom doposiaľ o týchto nebolo rozhodnuté. Na verejnom zasadnutí

konanom dňa 29. 05. 2007 na Najvyššom súde Slovenskej republiky predseda senátu

s odvolaním sa na ust. s použitím Trestného

poriadku, prečítal písomné vyjadrenia osôb, voči ktorým moje námietky zaujatosti

smerovali a týmto považoval vec za vybavenú. S takýmto postupom však v žiadnom prípade

nemôžem súhlasiť, pretože doposiaľ som neobdržal rozhodnutie podľa § 31 ods. 3

a bola mi aj odňatá možnosť podať opravný prostriedok. Nehovoriac

o tom, že do vybavenia námietky zaujatosti v merite veci, nemalo byť zákonne rozhodnuté.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20. 12.

2004 súd rozhodol o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní. V dôsledku toho

sa zmenilo postavenie poškodených v zmysle tak, že

poškodení už nemohli v priebehu trestného konania vykonávať práva poškodených uvedené

v ust. , , s výnimkou práva vyjadriť sa, či súhlasia

s trestným stíhaním podľa , resp. práva vziať takýto súhlas

späť ( ). Aj napriek tomu, že som sa opakovane dožadoval

toho, aby súd vykonal výsluchy svedkov, okrem iného aj z dôvodu možnosti uplatnenia ich

práva podľa ust. , súd tieto návrhy bez akéhokoľvek

odôvodnenia zamietol. (...)

Jediným dôkazom, ktorý mal preukázať trestnú činnosť, za ktorú som bol právoplatne

odsúdený, boli znalecké posudky z odboru ekonomika, spracované Ing. M. M. Okrem vád

týchto posudkov, ktorú som už uviedol vyššie, tieto rozporujem aj z dôvodu, že tieto sú

nepreskúmateľné z dôvodu, že podklady, z ktorých mal znalec pri ich spracovaní vychádzať,

nie sú súčasťou spisu, a preto číselné údaje v týchto posudkoch sú neverifikovateľné.

Rovnako podklady, ktoré mali byť zdrojom údajov v posudkoch uvedených, nie sú riadne,

úplne a presne označené, pričom znalec počas výsluchu uviedol, že prvotné doklady –

zmluvy, preskúmal len námatkovo v rozsahu menšom ako 100 kusov s tým, že základom mali

byť údaje získané v elektronickej podobe. Problém je však v tom, že v protokoloch

o podkladoch, ktoré vyšetrovateľ odovzdal znalcovi, nie je zmienka o nejakom odovzdaní

dát v elektronickej podobe. Samotný znalec na verejnom zasadnutí uviedol, že si nepamätá,

že by mu bolo vyšetrovateľom odovzdaných 23 ks CD s archivovanými dátovými údajmi.

Znalecké posudky sú vadné aj z dôvodu, že tieto znalec neurobil osobne, ale mu pomáhali –

ako ich on sám nazval konzultanti – zamestnanci jeho audítorskej firmy.

Moje právo na spravodlivý súdny proces a prejednanie veci verejne bolo porušené

konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré spočívalo v tom, že predseda senátu

JUDr. J. K. dňa 09. 05. 2007 v budove Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uskutočnil

výsluch znalca Ing. M. M. za účelom podania vysvetlenia k ním spracovaným znaleckým

posudkom č. 01/2002 a 6/2003. O tomto úkone som ja a ani moji obhajcovia neboli

informovaní a nebolo nám umožnené sa tohto výsluchu zúčastniť.

Z obsahu zápisnice o tomto vypočutí je zrejmé, že predseda senátu nadobudol

vedomosť o odpovediach na otázky, ktoré následne kládol znalcovi počas výsluchu na

verejnom zasadnutí konanom dňa 29. 05. 2007 vopred pred konaním verejného zasadnutia,

pretože na rovnaké otázky znalca „na nečisto“ vypočul už dňa 09. 05. 2007. Z tohto dôvodu

bolo vypočutie znalca na verejnom zasadnutí len formálnym úkonom, ktorý mal vzbudiť

zdanie objektívnosti konania súdu, pričom v skutočnosti pre rozhodovanie súdu to bol

absolútne zbytočný úkon.

Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nezákonné a moje

zaručené právo na riadne súdne konanie bolo porušené tým,

že odvolací súd v merite veci rozhodol predtým, ako bolo právne relevantným spôsobom

rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú dňa 29. 05. 2007 počas verejného zasadnutia

vzniesol môj obhajca JUDr. M. K. voči predsedovi senátu JUDr. J. K.

Verejné zasadnutie bolo dňa 29. 05. 2007 prerušené do 30. 05. 2007 s tým, že do

tohto termínu bude vec predložená príslušnému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Následne dňa 30. 05. 2007 pokračoval súd

vo verejnom zasadnutí s tým, že predseda senátu JUDr. J. K. prítomným len oznámil, že iný

senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 30. 05.

2007 ho nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v mojej trestnej veci.

Nie je mi zrejmé, akým spôsobom sa predseda senátu o obsahu uznesenia

vyhláseného na neverejnom zasadnutí iného senátu dozvedel, pretože mne toto uznesenie

bolo právne relevantným spôsobom oznámené doručením jeho odpisu až v októbri 2007.

Podľa ust. uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa

priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa

oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí hneď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,

komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením odpisu uznesenia.

Pokiaľ teda uznesenie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o spôsobe

vybavenia námietky zaujatosti nebolo zákonným spôsobom oznámené dotknutým stranám,

nemohlo byť vo veci samej meritórne rozhodnuté.»

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domáhal vydania tohto nálezu:

„Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK zo dňa 10. 01. 2007

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. zo dňa

30. 05. 2007 bolo porušené základné právo V. F., zakotvené v článku 17 ods. 2, článku 46

ods. 1, článku 47 ods. 2, 3, článku 48 ods. 1, 2, článku 49 a článku 50 ods. 3, 6

Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c), d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK zo dňa 10. 01. 2007

a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. zo dňa

30. 05. 2007 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

V. F. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 11.238,36 Sk (za 3

úkony právnej pomoci v zmysle Vyhlášky č. , t. j. 1. úkon:

Príprava + prevzatie právneho zastúpenia, 2. úkon: Podanie sťažnosti na súd, 3. úkon:

Doplnenie sťažnosti – odôvodnenie sťažnosti á úkon 2.970,- Sk + 3-krát paušálna náhrada

vo výške 178,- Sk + DPH vo výške 1.794,36 Sk), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky

povinný zaplatiť na účet obhajcu JUDr. P. P., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za

podmienok ustanovených zákonom.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho neprítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona

účinného v čase, keď bol spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa

priaznivejšie.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto

minimálne práva:

a) byť bez odkladu v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou

a dôvodom obvinenia proti nemu,

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu alebo –

pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie právnej pomoci – aby mu bol obhajca poskytnutý

bezplatne, ak si to vyžadujú záujmy spravodlivosti,

d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch

svedkov za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe,

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie alebo nehovorí jazykom

používaným súdom.

III.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Neoddeliteľnou súčasťou ochrany ústavnosti je ochrana základných práv

a slobôd, ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje a medzinárodné zmluvy

o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách, najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2, ).

V tejto súvislosti je tak úloha ústavného súdu limitovaná výlučne na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis, ,

, , ).

Ústavný súd teda v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov

konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv

alebo slobôd deklarovaných alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republika viazaná (, ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré

mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ). Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného

súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ

na rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd tak v rámci uvedených kritérií predovšetkým analyzoval, či a v akej

miere navrhovateľom napadnuté rozhodnutia a postupy všeobecných súdov, ktoré

rozhodnutiam predchádzali, možno zahrnúť do aplikovateľnosti označených článkov

a dohovoru. Ďalej ústavný súd hodnotil, či ich možno považovať za zásah do základných

práv navrhovateľa, a v prípade, že áno, akej intenzity, povahy a rozsahu je tento zásah, a či

treba tento z ústavného hľadiska ospravedlniť, alebo ho treba považovať za porušenie

základného práva sťažovateľa.

Pre potreby predbežného prerokovania návrhu ústavný súd predovšetkým ustálil

obsah základného práva podľa , a 2 a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Následne ústavný súd zisťoval, či namietaným konaním súdov a namietanými

rozhodnutiami súdov mohlo dôjsť k porušeniu tohto práva v dôsledku existencie relevantnej

súvislosti medzi takýmto postupom súdu a základným právom navrhovateľa. V zmysle už

citovaných ustanovení bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu

právomoci všeobecných súdov vo veci sťažovateľa sú zlučiteľné s citovanými článkami

a dohovoru.

a) Sťažovateľ podal 28. júna 2007 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal

porušenie svojich základných práv zaručených v a

postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.

z 22. marca 2007, sp. zn. z 30. mája 2007 a sp. zn.

z 30. mája 2007. Uvedenou sťažnosťou sťažovateľ namietal postup

najvyššieho súdu pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti proti sudcom najvyššieho súdu

a proti postupu predsedu senátu v konaní pred špeciálnym súdom, jeho nesprávnym

postupom vo veci rozhodovania namietaného súdu a vo veci odňatia práva na podanie

opravného prostriedku.

Ústavný súd túto sťažnosť v konaní vedenom pod sp. zn. 6. marca 2008

odmietol ako zjavne neopodstatnenú konštatujúc, že nezistil v konaní najvyššieho súdu

porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.

Pokiaľ sťažovateľ opakoval výhrady proti postupu najvyššieho súdu vo veciach

procesného charakteru, ústavný súd poukazuje na už citované rozhodnutie, pretože sa

niektorými v sťažnosti uvedenými namietanými skutočnosťami už zaoberal a v tomto

konaní k ním neprihliadol už aj s ohľadom na ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už

rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania,

ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

b) Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva postupom špeciálneho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK , a to rozsudkom z 10. januára 2007.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nie je príslušný na preskúmanie postupu súdu v uvedenom konaní v zmysle

namietaného porušenia označeného práva na spravodlivé konanie, pretože sťažovateľ mal

k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytol na ochranu jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na použite ktorého bol sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných predpisov. Takýmto právnym prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných

ustanovení , ktorému predchádzalo namietané konanie (postup)

špeciálneho súdu. Sťažovateľ napokon aj tak postupoval a o tomto postupe a rozhodnutí

rozhodoval najvyšší súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto

prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto

ústavný súd časť sťažnosti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd

napadnutým postupom a rozhodnutím špeciálneho súdu, pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Ústavný súd v dôsledku námietky sťažovateľa skúmal, či postupom všeobecného

súdu v rámci dokazovania v označenom trestnom konaní nedošlo k zásahom do základných

práv sťažovateľa spôsobom a postupom, ktorý tento vo svojej sťažnosti uviedol a označil.

c) Sťažovateľ vytýkal špeciálnemu súdu najmä nedostatočné vyhodnotenie zisteného

skutkového stavu v trestnom konaní, ktoré v sťažnosti podrobne rozoberá, najmä vo vzťahu

k súdnemu znalcovi.

Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola

sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené

základné právo, v danom prípade sťažovateľom označené právo. Ústavný súd preto

nepovažoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou a právnou argumentáciou, ktorou bola

odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že už judikoval

(), že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto

judikoval (), že z princípu nezávislosti súdov podľa

vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú

uvedené ústavné garancie (teda najmä až 50 ), ústavný súd nie je oprávnený

znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa

s ich hodnotením sám nestotožňoval.

Právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý

argument prednesený v súdnom konaní, ale stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je

z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (rozhodnutie vo veci Ruiz

Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire č. 303-B).

Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci poskytovania ochrany ústavnosti je povolaný

korigovať výlučne len tie najextremnejšie excesy, ktorých dôsledkom je porušenie

ústavných alebo základných práv.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:

«Vykonaným dokazovaním bolo totiž jednoznačne preukázané, že v posudzovanom

prípade išlo bez akýchkoľvek pochybností o sofisitkovanejšiu formu pyramídovej hry, ktorá

sa krátko predtým, ako došlo k začatiu trestného stíhania vo veci 4. februára 2002, sama

zrútila v dôsledku toho, že objem vložených finančných prostriedkov už v tom čase

nepostačoval na krytie výplaty vkladov a úrokov z nich, čo napokon bolo aj dôvodom

k „prevodu“ obchodných spoločností H. a. s. a B. s. r. o na iné subjekty, čo je inak

predmetom trestného stíhania ďalších osôb.

Pre záver, že išlo o pyramídovú hru svedčí celý rad objektívnych skutočností

vyplývajúcich z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to:

- formulácia zmlúv, na ktorých základe fyzické a právnické osoby poskytovali

finančné prostriedky do vyššie uvedených obchodných spoločností, a to predovšetkým

zmluva o tichom spoločenstve s ustanovením, že tichý spoločník sa nebude podieľať na

strate a dohodnutý výnos mu bude vyplatený bez ohľadu na to, či bude zisk dosiahnutý

alebo nie;

- nákup obchodných spoločností, resp. obchodných podielov a iné podnikateľské

aktivity v H. a. s. sa uskutočňovali výlučne z finančných prostriedkov vkladateľov získaných

najmä prostredníctvom B. s. r. o. nekoncepčne, bez znalosti trhu, ekonomickej situácie

spoločnosti, bez predchádzajúcej prognózy jej vývoja a bez projektovej prípravy

s prepracovanou dobou návratnosti investície (...);

- všetky tieto obchodné spoločnosti boli stratové, resp. zanedbateľne ziskové, pričom

aj v tomto prípade nešlo o tzv. vonkajší zisk, ale o zisk získaný prostredníctvom materskej

spoločnosti (...), teda v týchto obchodných spoločnostiach neboli vytvárané žiadne zdroje

pre plnenie zmluvných záväzkov voči klientom a rovnako tak z objektívnych dôvodov

nemohli byť vytvárané ani v blízkej budúcnosti (...);

- dosiahnutý mininálny zisk preto nestačil ani na pokrytie prevádzkových nákladov

obchodných spoločností H. a. s. a B. s. r. o., ktoré boli hradené rovnako len z vložených

vkladov;

- už v roku 1998 boli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu H. a. s. a B. s. r. o.,

keďže tieto obchodné spoločnosti boli v predĺžení;

- výška výnosov, ktorých najvyššie dohodnutá sa podľa vykonaného dokazovania

pohybovala až na úrovni 53 % z výšky vloženého vkladu, pričom vklady a výnosy sa

vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových vkladateľov;

- aj základné imanie H. a. s. bolo financované len výlučne z finančných prostriedkov

pochádzajúcich z B. s. r. o. (finančné prostriedky vkladateľov), ktoré sa týmto postupom

stali pre vkladateľov nevymožiteľné.

Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že v prípade H.

a. s. a B. s. r. o. išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových

vkladateľov a sumy vložených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy

prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti,

keďže v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne

platné zásady nepretržitého trvania.

Správne zistené konania obžalovaných V. F. a F. M. špeciálny súd právne posúdil

v súlade so zákonom. (...)

Podľa v znení novely č. 122/2005 vo veci, v ktorej bolo začaté

trestné stíhanie pred 1. septembrom 2004 a pôvodne v nej vykonával dozor podľa § 174

prokurátor okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry

alebo vyššej vojenskej prokuratúry a ktorá bola postúpená Úradu špeciálnej prokuratúry

z dôvodu § 454a, je príslušný na konanie od nadobudnutia účinnosti tohto zákona

prokurátor okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry

alebo vyššej vojenskej prokuratúry, ktorý bol príslušný v danej veci pred 1. septembrom

2004, ak do nadobudnutia účinnosti tohto zákona nebola podaná obžaloba. Súdne konanie

a úkony v prípravnom konaní vykoná v takom prípade okresný súd, krajský súd, vojenský

obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný na konanie pred 1. septembrom

2004; to neplatí, ak o príslušnosti Úradu špeciálnej prokuratúry rozhodne generálny

prokurátor podľa osobitného predpisu; v takom prípade súdne konanie a úkony

v prípravnom konaní vykoná špeciálny súd.

Generálny prokurátor 15. apríla 2005 podľa

o prokuratúre v znení neskorších predpisov v spojení s ustanovením

v znení vo veci obvineného V. F. a spol. vedenej v tom čase na Odbore

boja proti korupcii V. pod sp. zn. PPZ-7/BPK-V-2004, ktorá v tom čase bola evidovaná na

Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn. VII

Gv 207/04, určil, aby dozor podľa § 174 vykonával naďalej prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že o obžalobe podanej na obvineného V. F.

a spol. rozhodol v prvom stupni špeciálny súd ako vecne príslušný súd.

Podľa ab v znení novely č. ak právomoc špeciálneho

súdu vykonáva Krajský súd v Banskej Bystrici podľa osobitného predpisu, vo veciach,

v ktorých bolo nariadené hlavné pojednávanie, dokončí konanie Krajský súd v Banskej

Bystrici; ustanovenie o postúpení veci sa v takom prípade medzi

Krajským súdom v Banskej Bystrici a špeciálnym súdom nepoužije.

Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obžaloba na Krajský súd v Banskej

Bystrici bola podaná 8. júna 2005, kedy ešte vykonával pôsobnosť špeciálneho súdu. O tejto

obžalobe ale nenariadil hlavné pojednávanie. V dôsledku toho sa potom uplatnili

ustanovenia , (a contrario) v znení novely vykonanej

, ktorá nadobudla účinnosť 15. apríla 2005.

Príslušnosť Špeciálneho súdu v Pezinku tu nastúpila ex lege (od 1. júla 2005, kedy

boli na Špeciálnom súde v Pezinku zriadené senáty), a preto nebolo potrebné, aby Krajský

súd v Banskej Bystrici volil formu predbežného prejednania obžaloby a rozhodnutia podľa

o postúpení veci. (...)

- podľa o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch

je znalcom fyzická alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti

podľa tohto zákona, ktorá je

a.) zapísaná v zozname znalcov

b.) nezapísaná v zozname, ak je ustanovená za znalca podľa § 15 tohto zákona;

podľa § 15 ods. 1 v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci možno

ustanoviť za znalca aj osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname, ak s ustanovením

súhlasí a

a.) v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo

b.) osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať alebo vykonanie úkonu by bolo

spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi;

podľa § 15 ods. 2 znalec ustanovený podľa odseku 1 môže vykonať úkon, len ak

zložil sľub podľa § 5 ods. 5 pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci, ktorý

ho ustanovil za znalca;

v posudzovanej veci pri pribratí Ing. M. M. za znalca boli splnené všetky vyššie

uvedené zákonné podmienky, keďže znalci zapísaní do zoznamu znalcov pre daný odbor

z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti odmietli vykonať znalecký úkon a Ing. M. M. zložil

zákonom predpísaný sľub;

- príkaz na vykonanie prehliadky v prípade B. s. r. o. bol vydaný príslušným

vyšetrovateľom za predchádzajúceho súhlasu prokurátora, keďže išlo o prehliadku iných

priestorov, a to 5. februára 2002, pričom s týmto úkonom sa začalo 5. februára 2002

o 18.10 hod.

príkaz na vykonanie prehliadky v prípade H. a. s. bol vydaný príslušným

vyšetrovateľom za predchádzajúceho súhlasu prokurátora, keďže išlo rovnako o prehliadku

iných priestorov, a to 6. februára 2002, pričom s týmto úkonom sa začalo 7. februára 2002

o 08.10 hod.

- v posudzovanej veci trestné stíhanie vo veci bolo začaté uznesením Krajského

úradu vyšetrovania v K. zo 4. februára 2002, sp. zn. KUV – 15/OVEK – 2002, pričom

svedkovia Mgr. I. B., Ing. M. H., Ing. M. O., Ing. J. M. a Ing. I. P. boli vypočutí

v procesnom postavení svedka až po vyššie uvedenom dátume. (...)

V tejto súvislosti treba uviesť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

obžalovaný V. F. spolu s ďalšími spolupáchateľmi mediálne a inak prezentoval H. a. s. ako

veľmi dynamickú a úspešne sa rozvíjajúcu spoločnosť holdingového typu so základným

imaním vyše 4,6 miliardy združujúcu viac ako 40 obchodných spoločností, ktorá sama alebo

prostredníctvom B. s. r. o. zhodnotí finančné prostriedky vkladateľov až na úrovni 53 %

z výšky vloženého vkladu, pritom v skutočnosti tieto obchodné spoločnosti nevytvárali

žiaden zisk a vklady a výnosy vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových

vkladateľov.

Treba mať na zreteli, že celý tento systém tzv. pyramídovej hry fungoval len a len

vďaka tejto klamlivej reklame, ktorá bola veľmi masívna (viac ako stámiliónové ročné

náklady) a účinná, o čom svedčia vyjadrenia svedkov, ktorí sa výlučne na jej základe

rozhodli investovať finančné prostriedky do týchto obchodných spoločností...

Teda v posudzovanej veci nešlo o žiaden súhlas vkladateľov, ale o ich uvedenie do

omylu, v dôsledku ktorého potom títo požičali alebo vložili svoje finančné prostriedky do H.

a. s. a B. s. r. o.

... Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že náležité zistenie

skutkového stavu veci je nevyhnutým a základným predpokladom pre spravodlivé

rozhodnutie. Z požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci vyplýva, že orgán činný

v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola

táto požiadavka splnená. Orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré

zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo

možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.

V posudzovanej veci špeciálny súd v plnej miere postupoval v intenciách tejto

zásady. Keďže obžalovaný V. F. na hlavnom pojednávaní konanom 13. septembra 2006

nesúhlasil s prečítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania postupom podľa

účinného od 1. januára 2006, ktorý navrhol prokurátor v podanej

obžalobe, špeciálny súd upustil od vykonania týchto dôkazov, keďže pre náležité zistenie

skutkového stavu veci osobný výsluch týchto svedkov nepovažoval za potrebný.

Obdobie vymedzené rozsudkom, kedy malo dôjsť k trestnej činnosti obžalovaného

V. F., zodpovedá zabezpečeným listinným dôkazom, a to výpisom z obchodného registra

Okresného súdu Košice I., z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, v akom období

bol obžalovaný V. F. predsedom predstavenstva H. a. s., resp. H. o. c. p. a. s., a konateľom

B. s. r. o. a neskôr B. s. r. o., ktoré okolnosti sú rovnako podrobne rozvedené v odôvodnení

napadnutého rozsudku, a to aj vo vzťahu k dobe, kedy „podnikateľská činnosť“ týchto

obchodných spoločností bola ukončená. (...)

V tomto smere treba pripomenúť, že obchodné spoločnosti H. a. s. a B. s. r. o. si

viedli presnú evidenciu o svojich klientoch, ktorá po začatí trestného stíhania vo veci

v rámci prehliadky iných priestorov bola stiahnutá na pamäťové nosiče, pričom pribratý

znalec potom takto získané informácie spracoval v podanom znaleckom posudku a tieto

závery predniesol v konaní pred špeciálnym súdom tak v otázke počtu uzatvorených zmlúv,

výšky vložených ako aj výšky nevyplatených finančných prostriedkov, a tým vlastne aj

v otázke výšky spôsobenej škody.

V prípadoch, keď po zhodnotení a vyplatení vložených finančných prostriedkov došlo

k ich opätovného vkladu už však so zhodnotenou čiastkou treba ešte povedať, že takéto

prípady podľa vyjadrenia znalca na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní nemali vplyv

na výšku vyčíslenej škody, pretože vždy išlo o nové samostatné zmluvy, z ktorých plynul

záväzok, pre tú ktorú obchodnú spoločnosť vyplatiť stanovenú výšku finančných

prostriedkov.»

Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal

s argumentmi sťažovateľa uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu špeciálneho súdu,

dostatočným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu

napadnutý rozsudok. Závery najvyššieho súdu neboli neodôvodnené a zjavne arbitrárne.

Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil so závermi najvyššieho súdu, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím

vlastným, vzhľadom na už uvedené.

d) Ústavnému súdu neušlo pozornosti, že sťažovateľ namietal okrem iného

aj skutočnosti, ktoré mohli a môžu byť predmetom dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného

poriadku. Z toho dôvodu sa námietkami, ktoré spĺňali náležitosti ,

ústavný súd nemohol zaoberať pre nedostatok právomoci, pretože v takýchto prípadoch je

na preskúmanie sťažovateľom uvedených námietok príslušný dovolací súd.

Tvrdenie o porušení iných práv a v iných konaniach, ktoré sťažovateľ uvádza mimo

petitu v texte sťažnosti, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť

argumentácie sťažovateľa (, ).

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom

prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa tak, ako

to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími uplatnenými

nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008