Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 195/08
PDF · 436.12 KB
No categories available
II. ÚS 195/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008
predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpeného
advokátom JUDr. P. P., B., advokátkou JUDr. M. Š., K., a advokátom JUDr. M. K., K.,
vo veci namietaného porušenia práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 a 3 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a základných práv zaručených v čl. 17 ods. 2, čl. 46
ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 1 a 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 3 a 6 Ústavy Slovenskej
republiky Špeciálnym súdom v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 8/2005
a rozsudkom z 10. januára 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Toš 6/2007 z 30. mája 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. F. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2007
doručená sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie práva
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní Špeciálneho súdu v Pezinku (ďalej len
„špeciálny súd“) sp. zn. PK 2 Tš 8/2005, ako aj v jeho rozsudku z 10. januára 2007, rovnako
ako aj v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní sp. zn. 1 Toš 6/2007 z 30. mája 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Z obsahu podanej sťažnosti vyplynuli tieto relevantné skutočnosti tvrdené
sťažovateľom:
«V mojej trestnej veci sa podľa ust. § 160 ods. 1 Trestného poriadku účinného
do 01. 01. 2006 (ďalej len Trestný poriadok) začalo trestné stíhanie uznesením
vyšetrovateľa Policajného zboru sp. zn. VKE -7/OVOZTČ-BH-2002 zo dňa 28. 02. 2002
a súčasne podľa ust. § 163 ods. 1 Trestného poriadku mi bolo vznesené obvinenie
zo spáchania pokračujúceho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Trestného
zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona v jednočinnom súbehu
s trestným činom porušovania záväzných pravidiel hospodárskeho styku podľa § 127 ods. 1
Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a neoprávneného
podnikania podľa § 118 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9
ods. 2 Trestného zákona.
Aj napriek tomu, že trestné stíhanie v mojej veci začalo a 28. 02. 2002 orgány
prípravného konania do trestného spisu doložili a zdokumentovali dôkazy – výsluchy
svedkov, zápisnice z prehliadok nebytových priestorov, uznesenia o ustanovení znalcov
a ďalšie dôkazy, ktoré boli získané a vykonané pred 28. 02. 2002 v inej trestnej veci vedenej
pod sp. zn. KUV-15/OVEK-2002, kde bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin
neoprávneného podnikania podľa § 118 ods. 1, 3 Trestného zákona. Nie je mi známe, akým
spôsobom pokračovala a skončila trestná vec vedená pod sp. zn. KUV-15/OVEK-2002, ale
toto trestné konanie žiadnym procesným úkonom nebolo spojené s trestným konaním
v mojej veci. Faktom však je, že vyšetrovateľom vykonané dôkazy v tejto veci boli zaradené
do môjho spisového materiálu a po skončení prípravného konania boli tieto dôkazy
oboznámené, resp. vykonané pred Špeciálnym súdom v Pezinku...
Medzi najzásadnejšie dôkazy, ktoré boli vyšetrovateľom v trestnom konaní vedenom
pod sp. zn. KUV-15/OVEK-2002 získané a neskôr boli na hlavnom pojednávaní vykonané
a vyhodnotené v mojom trestnom konaní, patria príkazy na vykonanie prehliadok
nebytových priestorov a uznesenie sp. zn. KUV-15/OVEK-2002 zo dňa 06. 02. 2002, ktorým
podľa § 105 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľ pribral ako znalca Kriminalisticko-
expertízny ústav Policajného zboru v B., ktorého úlohou bolo „zaistiť v elektronickej
podobe dáta a programy, dokumentačné materiály ekonomickej činnosti spoločnosti B.,
s. r. o., so sídlom v K. a spoločnosti H., o. c p., a. s., so sídlom v K., a tento úkon vykonať
dňa 06. 02. 2002 priamo v kancelárskych priestoroch spoločnosti v K.“. Okrem toho, že
znalecké dokazovanie bolo nariadené v inej trestnej veci, pred začatím konania v mojej
trestnej veci je toto uznesenie nezákonné aj z toho dôvodu, že vyšetrovateľ podľa ust. § 105
ods. 1 Trestného poriadku pribral za znalca nie osobu zapísanú do zoznamu znalcov, ale
znalecký ústav, ktorý je možné do konania pribrať za podmienok uvedených v ust. § 110
Ďalej takto pribratému znalcovi nebola uložená úloha súvisiaca s objasnením
skutočnosti dôležitej pre trestné konanie, na ktorú sú potrebné odborné vedomosti znalca,
ale úlohou znalca malo byť zaistiť v elektronickej podobe dáta a programy.
V tejto súvislosti poukazujem na to, že dôkazy sa v trestnom konaní zaisťujú
postupom podľa ust. § 78 resp. § 79 Trestného poriadku., ale rozhodne nie znalcom. Takýto
postup vyšetrovateľa je v priamom rozpore s judikatúrou R 37/1984, podľa ktorej znalec sa
v posudku nemôže opierať o zistenia, ktoré sám učinil priamo na mieste činu...
Tieto absolútne nezákonne získané dôkazy boli následne použité v mojej trestnej veci
v rámci znaleckého dokazovania vykonaného znalcom z odboru ekonomika a podnikanie,
odvetvie účtovníctvo Ing. M. M., ktorý dňa 15. 11. 2002 podal znalecký posudok č. 01/2002
a dňa 19. 11. 2002 znalecký posudok č. 6/2003. (...) Z celého dokazovania vykonaného
Špeciálnym súdom v Pezinku vyplynulo, že jediným dôkazným prostriedkom preukazujúcim
existenciu zmlúv o pôžičke a tichom spoločenstve, výške vkladov a výnosov a počte a výške
súm vkladateľov, ktorým sme nemali vyplatiť ich vklady, boli len tieto znalecké posudky,
pretože orgány činné v trestnom konaní – vyšetrovateľ a predsedkyňa senátu Špeciálneho
súdu v Pezinku predmetné zmluvy do spisového materiálu nezabezpečili, resp. ich z toho
vyradili a odmietli všetky naše návrhy na vypočutie obchodných partnerov ako svedkov,
v dôsledku čoho mi bolo upreté právo oboznámiť sa so všetkými dôkazmi o skutočnostiach,
ktoré sa mi kladu za vinu. (...)
Postoj prvostupňového súdu vo vzťahu k zmluvám, ktoré jediné mohli preukázať, že
naše spoločnosti mali obchodné vzťahy s našimi obchodnými partnermi – svedkami
v trestnom konaní je nepochopiteľný, pretože na neverejnom zasadnutí dňa 15. 11. 2002 pri
predbežnom prejednaní obžaloby nepovažoval súd za potrebné v ďalšom konaní sa
zaoberať tým, že dôkazový materiál neobsahuje svedecké výpovede osôb, ktorým vznikla
škoda v príčinnej súvislosti s konaním uvedeným v obžalobe. Na hlavnom pojednávaní však
už riešenie tohto zásadného odmietol vykonať. (...)
S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že pokiaľ boli dáta v elektronickej podobe
získané nezákonne a v inom trestnom konaní, aj všetky ďalšie dôkazy, ktoré nadväzujú na
tento nezákonným spôsobom získaný dôkaz, a to znalecké posudky Ing. M. M., sú rovnako
nezákonné. (...)
Konajúce súdy sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s mojou námietkou, že moje
trestné stíhanie na Slovensku po tom, ako som bol privezený z Chorvátskej republiky,
je nezákonné z dôvodu, že mi doposiaľ nebolo doručené rozhodnutie ministerky
spravodlivosti Chorvátskej republiky o mojom vydaní na trestné stíhanie. Originál tohto
rozhodnutia nie je ani v spisovom materiály. V spise je len fotokópia tohto rozhodnutia
v chorvátskom jazyku a anglickom preklade. Úradný preklad do slovenčiny chýba, a preto
súd tento dôkaz nevykonal, neoboznámil ho prečítaním, v dôsledku čoho súd nepovažoval
za potrebné ani zistiť, či sú splnené zákonné požiadavky vyplývajúce z ust. § 388 Trestného
poriadku vo vzťahu k tomu, či som bol vydaný na trestné konanie s výhradou a rovnako súd
neskúmal, či v mojom prípade nebola uplatnená zásada špeciality podľa § 389 Trestného
poriadku. (...)
Poukazujem aj na to, že aj bez úradného prekladu rozhodnutia v chorvátskom jazyku
sa dá zistiť, že na trestné stíhanie bola vydaná iná osoba, nie ja, pretože na trestné stíhanie
bol vydaný občan označený ako V. F., syn J. a I. F., narodený vo V., pričom ja som sa
narodil..., môj otec sa volal J. F. a rodné priezvisko matky bolo F. (...)
Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým a hlavne princípy riadneho
a spravodlivého procesu tak, ako tieto plynú z ust. § 90 Ústavy SR a čl. 6 a nasl. Dohovoru.
Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces, ako aj pojem
právneho štátu (čl. 6 DĽP a čl. 1 Ústavy SR) a vylučujúcom ľubovôľu pri rozhodovaní,
je možnosť účastníka konania pred súdom vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.
Túto možnosť je nutné v naznačených súvislostiach interpretovať tak, že pokiaľ
účastník konania pred súdom navrhuje vykonanie zásadných dôkazov k preukázaniu svojho
tvrdenia a to zákonom stanoveným spôsobom, nie je súd povolaný k tomu, aby realizáciu
takto navrhnutých dôkazov bez ďalšieho odmietol, prípadne sa takto navrhovanými dôkazmi
vôbec nezaoberal.
Prípadné odmietnutie vykonať navrhované dôkazy musí byť odôvodnené
vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom preukazujúcim nepotrebnosť či nadbytočnosť
takéhoto dokazovania, obzvlášť za situácie, kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich
k odôvodnenému záveru, že celé trestné konanie nebolo vedené objektívne a zjavne
nerešpektovalo základné zásady spravodlivého procesu (III ÚS 51/96).
Procesné podmienky konania vyjadrené príslušnou právnou úpravou (rešpektujúcou
ústavnú úroveň) sú neprekročiteľnou hranicou, v rámci ktorej a iba nej sa musí trestné
konanie a trestný proces odohrávať. Tieto hranice vyjadrujú snahu demokratickej
spoločnosti vykonávať trestné konanie objektívne a spravodlivo (nález ÚS III 471/99). (...)
Počas súdneho konania som opakovane poukazoval na skutočnosť nezákonnosti
tohto konania z dôvodu, že vo veci rozhodoval nepríslušný súd. Obžaloba bola podávaná na
Krajský súd v Banskej Bystrici s právomocou špeciálneho súdu, kde po niekoľkých
mesiacoch, bez procesného rozhodnutia, sa vec „ocitla“ na špeciálnom súde v Pezinku
i napriek tomu, že vec mal na krajskom súde v Banskej Bystrici pridelenú zákonný sudca
JUDr. G.!
V rozpore s v tom čase platným Trestným poriadkom Krajský súd v Banskej Bystrici
nepostupoval podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku a teda predseda senátu nepreskúmal
obžalobu a nerozhodol, či ju predbežne prejedná v senáte, alebo či nariadi hlavné
pojednávanie.
Ku dňu účinnosti ust. § 454ab Trestného poriadku bol Krajský súd v Banskej Bystrici
povinný postupovať v súlade s ust. § 187 ods. 1 a s § 188 ods. 1 písm. a) Trestného
poriadku – keďže podľa § 454ab Trestného poriadku obžaloba nebola podaná a do 15. 4.
2005 nebolo nariadené ani hlavné pojednávanie, mal v spojení s § 454aa ods. 1 posledná
veta Trestného poriadku postúpiť vec Špeciálnemu súdu, resp. Krajskému súdu v Košiciach
(čl. 152 ods. 4 Ústavy SR a § 454aa ods. 1 bez poslednej vety) v súlade s využitím
ustanovenia § 222 ods. 1 Trestného poriadku.
Tejto povinnosti ho nezbavilo ani ustanovenie § 454ab Trestného poriadku účinné
od 15. 4. 2005, ako to s využitím „princípu argumentum a contrario“ tvrdí a tvrdil celú
dobu súdneho konania senát Špeciálneho súdu v Pezinku...
Ťažko hovoriť v súlade s vyššie uvedeným o „spravodlivom procese“ za situácie,
kedy obžaloba bola na Krajský súd v Banskej Bystrici podaná dňa 8. júna 2005 a na
základe tejto obžaloby bol dňa 9. 6. 2005!, t. j. nasledujúci deň (?!) po „preštudovaní
trestného spisu“, ktorý má 58.500 strán, podaný návrh na predĺženie väzby obžalovaného,
vtedy už súdnej a to s konštatovaním že „v trestnom spise sa nachádza dostatok dôkazov“
o dôvodnosti jej ďalšieho trvania.
Ak teda boli ohľadne skutku, pre ktorý bola podaná obžaloba, vykonávané úkony
tvoriace inak obsah prípravného konania v čase, kedy ešte nebolo začaté trestné stíhanie
vo veci, ide o podstatnú vadu konania, ktoré predchádzalo už podaniu obžaloby.
Výsledky konania, ktoré je touto vadou zaťažené, sú nepoužiteľné v konaní pred
súdom ako dôkazy a uvedenú vadu nie je možné pred súdom napraviť inak ako vrátením
prokurátorovi vec na došetrenie. (R 15/1991-1).
Už v prípravnom konaní mi bolo upreté právo na obhajobu, keď mi zo strany
vyšetrovateľov nebolo umožnené oboznámiť sa s výsledkami vyšetrovania v celosti.
Do chvíle, kedy došlo k inštitútu oboznámenia, ani obžalovaní ani obhajoba spis nepoznali,
bolo im odopreté právo do spisu nahliadať. Inštitút oboznámenia sa u mňa vykonal tak, že
v čase kedy som bol vo väzbe, kedy som musel dodržiavať stanovený režim väzby, mi na
preštudovanie spisu bol stanovený presný počet dní, ktorý nezodpovedal rozsahu spisu
(58 461 strán).
... Limitovaný väzobným poriadkom som sa mohol so spisom oboznamovať iba v čase
od 8.30 hod. – do 11.30 hod. a potom od 13.00 hod. do 15.00 hod., čo spolu činilo 130
hodín čistého času. Ak si vydelíme počet strán zväzku spisu počtom hodín oboznámenia,
(58 461 : 130) dostaneme sa k tomu, že za jednu hodinu mi bolo umožnené preštudovať
(preštudovať by sa nemalo rovnať slovu prečítať) 449,7 – 450 strán.
Pri skončení vyšetrovania podľa § 166 ods. 1 TP je vyšetrovateľ povinný predložiť
obvinenému na preštudovanie celý spis. Ak za takejto situácie obvinený nie je oboznámený
so všetkými dôkazmi obsiahnutými v spise, ide o vadu konania, ktorá po podaní obžaloby
môže odôvodniť postup podľa ust. § 188 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (vrátenie veci
prokurátorovi na došetrenie) R 15/91-III.
Tento „nedostatok“, ktorý ani nie je možné ničím zhojiť, ešte prehĺbil špeciálny súd.
Spôsob, akým sa vykonávalo dokazovanie predsedkyňou senátu, bol v úplnom rozpore
so základnými zásadami trestného konania a ignorácia zákona samotným súdom (!) nemá
obdobu.
Celé dokazovanie prebiehalo v duchu „náhodného výberu“ predvolaných svedkov,
ako i „náhodného“ vykonania listinných dôkazov. Táto zásada „špeciality“ vykonávania
dôkazov nie je v konaní pred súdom mysliteľná.
Už vôbec nehovoriac o tom, že flagrantným spôsobom bola porušená základná
zásada trestného konania – zásada ústnosti...
V zmysle ust. § 211 ods. 1 Trestného poriadku, namiesto výsluchu svedka na hlavnom
pojednávaní možno čítať zápisnicu o jeho výpovedi, ak súd nepokladá osobný výsluch za
potrebný a prokurátor aj obžalovaný s tým súhlasia. Súhlas obžalovaného nie je potrebný,
ak sám požiadal, aby sa hlavné pojednávanie konalo v jeho neprítomnosti; o tejto
skutočnosti musí byť obžalovaný v predvolaní poučený.
Jediné výnimky zo zásady ústnosti upravuje ust. § 211 Trestného poriadku. Ani jeden
z obžalovaných však súhlas s výkonom svedeckých výpovedí formou čítania zápisníc nedal.
(...)
Kauza nazývaná s obľubou „kauzou nebankových inštitúcií“ (...) podľa orgánov
činných v trestnom konaní a podľa špeciálneho súdu – obzvlášť závažnou nie je. Súd totiž za
situácie, kedy znalec zodpovedal iba na časť otázok, ktoré mu boli uznesením nariaďujúcim
znalecké dokazovanie položené, ďalšie dokazovanie (vrátane kontrolného znaleckého
posudku, resp. aspoň dopracovanie znaleckého posudku o pôvodne položené otázky) an
blok zamietol. O pribratí dvoch znalcov tak, ako to má na mysli zákon, sa nikdy ani len
neuvažovalo.
Pri takejto ignorácii práva na spravodlivý proces, ostávajú už iba na okraji otázky –
aké presne kritériá viedli v takejto „smiešnej kauze“ k povereniu práve Ing. M. – človeka,
ktorý nemal žiadne odborné skúsenosti s vypracovávaním znaleckých posudkov.
Bez komentára ostáva i fakt, kedy na hlavnom pojednávaní vyšlo najavo, že znalec
vypracoval znalecký posudok spolu s ďalšími piatimi osobami, ktoré nielenže neboli vzaté
do znaleckého sľubu, ale neboli a ani nie sú vedené v žiadnom zozname súdnych znalcov
pre tento odbor.
Takže bez povšimnutia ostala ustálená súdna prax (judikát R 55/1974) – kedy
ustanoviť znalcom osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname znalcov je možné iba vtedy, ak
nie je pre odbor znalec do zoznamu zapísaný, ak už zapísaný znalec do zoznamu nemôže
úkon realizovať, alebo ak by realizácia posudku už zapísaným znalcom bola spojená
s neprimeranými ťažkosťami.
A zjavne aj judikát R 29/86, podľa ktorého Posudok, ktorý nevypracoval poverený
znalec, ale vypracovala ho pod jeho menom iná osoba, ktorá nebola do konania ako znalec
pribratá, nie je použiteľný ako znalecký posudok. (...)
Prípadné odmietnutie vykonať navrhované dôkazy musí byť odôvodnené
vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom preukazujúcim nepotrebnosť či nadbytočnosť
takéhoto dokazovania, obzvlášť za situácie, kedy existuje rada ďalších skutočností vedúcich
k odôvodnenému záveru, že celé trestné konanie nebolo vedené objektívne a zjavne
nerešpektovalo základné zásady spravodlivého procesu (III ÚS 51/96).
Úplne ukážkovo boli porušené moje práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny
proces na poslednom hlavnom pojednávaní na Špeciálnom súde v Pezinku konanom dňa
10. 01. 2007, kedy predsedkyňa toto hlavné pojednávanie ani neotvorila, nezistila ani to, či
sa hlavného pojednávania zúčastnili osoby, ktoré naň boli predvolané (§ 205 Trestného
poriadku), neoboznámila podstatný priebeh doterajšieho pojednávania a opakovane
bezdôvodne odmietla udeliť mne, ako aj môjmu obhajcovi slovo. Tým, že nám neudelila
slovo, zbavila nás možnosti upozorniť ju na protiprávnosť jej konania, ako aj na to, že
hlavného pojednávania sa nezúčastnil náhradný sudca JUDr. J. Š., ktorý bol opatrením č. 6
predsedu Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. Spr 199/2005 zo dňa 03. 03. 2005 určený
podľa § 197 ods. 1 Trestného poriadku za náhradného sudcu v senáte 2Tš s tým, že jeho
povinnosťou podľa tohto opatrenia bolo zúčastniť sa celého hlavného pojednávania (§ 219
ods. 2 Trestného poriadku). Tým, že predsedkyňa senátu nezisťovala účasť predvolaných
osôb, nemala vedomosť ani o tom, že hlavného pojednávania dňa 10. 01. 2007 sa
nezúčastnila spoluobžalovaná Ing. A. M., bez prítomnosti ktorej podľa ust. § 202 ods. 3
Trestného poriadku hlavné pojednávanie nebolo možné vykonať, nakoľko neboli splnené
podmienky uvedené v ust. § 202 ods. 4 Trestného poriadku. Neprítomná spoluobžalovaná
Ing. M. nedala súhlas k vykonaniu hlavného pojednávania bez jej prítomnosti. (...)
Tým, že mi predsedkyňa senátu 2Tš na hlavnom pojednávaní uskutočnenom dňa
10. 01. 2007 odmietla bezdôvodne udeliť slovo, mi bola odňatá možnosť na tomto
pojednávaní vzniesť námietku zaujatosti voči nej a niektorým ďalším sudcom Špeciálneho
súdu v Pezinku a prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky. Bezprostredne po pojednávaní som preto tieto námietky zaujatosti
podal písomne, pričom doposiaľ o týchto nebolo rozhodnuté. Na verejnom zasadnutí
konanom dňa 29. 05. 2007 na Najvyššom súde Slovenskej republiky predseda senátu
s odvolaním sa na ust. § 235 ods. 2 Trestného poriadku s použitím § 213 ods. 1 Trestného
poriadku, prečítal písomné vyjadrenia osôb, voči ktorým moje námietky zaujatosti
smerovali a týmto považoval vec za vybavenú. S takýmto postupom však v žiadnom prípade
nemôžem súhlasiť, pretože doposiaľ som neobdržal rozhodnutie podľa § 31 ods. 3
Trestného poriadku a bola mi aj odňatá možnosť podať opravný prostriedok. Nehovoriac
o tom, že do vybavenia námietky zaujatosti v merite veci, nemalo byť zákonne rozhodnuté.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Ndt 6/2004 zo dňa 20. 12.
2004 súd rozhodol o nepripustení účasti poškodených v trestnom konaní. V dôsledku toho
sa zmenilo postavenie poškodených v zmysle § 43 ods. 1 Trestného poriadku tak, že
poškodení už nemohli v priebehu trestného konania vykonávať práva poškodených uvedené
v ust. § 43 ods. 1, 2 Trestného poriadku, s výnimkou práva vyjadriť sa, či súhlasia
s trestným stíhaním podľa § 163a ods. 1 Trestného poriadku, resp. práva vziať takýto súhlas
späť (§163a ods. 3 Trestného poriadku). Aj napriek tomu, že som sa opakovane dožadoval
toho, aby súd vykonal výsluchy svedkov, okrem iného aj z dôvodu možnosti uplatnenia ich
práva podľa ust. § 163a ods. 1 Trestného poriadku, súd tieto návrhy bez akéhokoľvek
odôvodnenia zamietol. (...)
Jediným dôkazom, ktorý mal preukázať trestnú činnosť, za ktorú som bol právoplatne
odsúdený, boli znalecké posudky z odboru ekonomika, spracované Ing. M. M. Okrem vád
týchto posudkov, ktorú som už uviedol vyššie, tieto rozporujem aj z dôvodu, že tieto sú
nepreskúmateľné z dôvodu, že podklady, z ktorých mal znalec pri ich spracovaní vychádzať,
nie sú súčasťou spisu, a preto číselné údaje v týchto posudkoch sú neverifikovateľné.
Rovnako podklady, ktoré mali byť zdrojom údajov v posudkoch uvedených, nie sú riadne,
úplne a presne označené, pričom znalec počas výsluchu uviedol, že prvotné doklady –
zmluvy, preskúmal len námatkovo v rozsahu menšom ako 100 kusov s tým, že základom mali
byť údaje získané v elektronickej podobe. Problém je však v tom, že v protokoloch
o podkladoch, ktoré vyšetrovateľ odovzdal znalcovi, nie je zmienka o nejakom odovzdaní
dát v elektronickej podobe. Samotný znalec na verejnom zasadnutí uviedol, že si nepamätá,
že by mu bolo vyšetrovateľom odovzdaných 23 ks CD s archivovanými dátovými údajmi.
Znalecké posudky sú vadné aj z dôvodu, že tieto znalec neurobil osobne, ale mu pomáhali –
ako ich on sám nazval konzultanti – zamestnanci jeho audítorskej firmy.
Moje právo na spravodlivý súdny proces a prejednanie veci verejne bolo porušené
konaním Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré spočívalo v tom, že predseda senátu
JUDr. J. K. dňa 09. 05. 2007 v budove Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uskutočnil
výsluch znalca Ing. M. M. za účelom podania vysvetlenia k ním spracovaným znaleckým
posudkom č. 01/2002 a 6/2003. O tomto úkone som ja a ani moji obhajcovia neboli
informovaní a nebolo nám umožnené sa tohto výsluchu zúčastniť.
Z obsahu zápisnice o tomto vypočutí je zrejmé, že predseda senátu nadobudol
vedomosť o odpovediach na otázky, ktoré následne kládol znalcovi počas výsluchu na
verejnom zasadnutí konanom dňa 29. 05. 2007 vopred pred konaním verejného zasadnutia,
pretože na rovnaké otázky znalca „na nečisto“ vypočul už dňa 09. 05. 2007. Z tohto dôvodu
bolo vypočutie znalca na verejnom zasadnutí len formálnym úkonom, ktorý mal vzbudiť
zdanie objektívnosti konania súdu, pričom v skutočnosti pre rozhodovanie súdu to bol
absolútne zbytočný úkon.
Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nezákonné a moje
Ústavou Slovenskej republiky zaručené právo na riadne súdne konanie bolo porušené tým,
že odvolací súd v merite veci rozhodol predtým, ako bolo právne relevantným spôsobom
rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú dňa 29. 05. 2007 počas verejného zasadnutia
vzniesol môj obhajca JUDr. M. K. voči predsedovi senátu JUDr. J. K.
Verejné zasadnutie bolo dňa 29. 05. 2007 prerušené do 30. 05. 2007 s tým, že do
tohto termínu bude vec predložená príslušnému senátu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Následne dňa 30. 05. 2007 pokračoval súd
vo verejnom zasadnutí s tým, že predseda senátu JUDr. J. K. prítomným len oznámil, že iný
senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí konanom dňa 30. 05.
2007 ho nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania v mojej trestnej veci.
Nie je mi zrejmé, akým spôsobom sa predseda senátu o obsahu uznesenia
vyhláseného na neverejnom zasadnutí iného senátu dozvedel, pretože mne toto uznesenie
bolo právne relevantným spôsobom oznámené doručením jeho odpisu až v októbri 2007.
Podľa ust. § 137 ods. 1 Trestného poriadku uznesenie treba oznámiť osobe, ktorej sa
priamo dotýka, ako aj osobe, ktorá naň dala svojím návrhom podnet; uznesenie súdu sa
oznámi aj prokurátorovi. Oznámenie sa robí hneď vyhlásením uznesenia v prítomnosti toho,
komu treba uznesenie oznámiť, alebo doručením odpisu uznesenia.
Pokiaľ teda uznesenie senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o spôsobe
vybavenia námietky zaujatosti nebolo zákonným spôsobom oznámené dotknutým stranám,
nemohlo byť vo veci samej meritórne rozhodnuté.»
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa sťažovateľ domáhal vydania tohto nálezu:
„Rozsudkom Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 8/2005 zo dňa 10. 01. 2007
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 1 Toš 6/2007 zo dňa
30. 05. 2007 bolo porušené základné právo V. F., zakotvené v článku 17 ods. 2, článku 46
ods. 1, článku 47 ods. 2, 3, článku 48 ods. 1, 2, článku 49 a článku 50 ods. 3, 6 Ústavy
Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1, ods. 3 písm. a), b), c), d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Rozsudok Špeciálneho súdu v Pezinku sp. zn. PK 2 Tš 8/2005 zo dňa 10. 01. 2007
a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 1 Toš 6/2007 zo dňa
30. 05. 2007 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.
V. F. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 11.238,36 Sk (za 3
úkony právnej pomoci v zmysle § 11 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. 1. úkon:
Príprava + prevzatie právneho zastúpenia, 2. úkon: Podanie sťažnosti na súd, 3. úkon:
Doplnenie sťažnosti – odôvodnenie sťažnosti á úkon 2.970,- Sk + 3-krát paušálna náhrada
vo výške 178,- Sk + DPH vo výške 1.794,36 Sk), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky
povinný zaplatiť na účet obhajcu JUDr. P. P., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanoveným zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za
podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho neprítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,
prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podľa čl. 50 ods. 6 ústavy trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona
účinného v čase, keď bol spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa
priaznivejšie.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto
minimálne práva:
a) byť bez odkladu v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou
a dôvodom obvinenia proti nemu,
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,
c) obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu podľa vlastného výberu alebo –
pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie právnej pomoci – aby mu bol obhajca poskytnutý
bezplatne, ak si to vyžadujú záujmy spravodlivosti,
d) vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe,
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie alebo nehovorí jazykom
používaným súdom.
III.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Neoddeliteľnou súčasťou ochrany ústavnosti je ochrana základných práv
a slobôd, ktoré fyzickým a právnickým osobám zaručuje ústava a medzinárodné zmluvy
o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách, najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).
V tejto súvislosti je tak úloha ústavného súdu limitovaná výlučne na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (mutatis mutandis, II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd teda v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov
konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv
alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať len také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré
mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Takto ustálené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného
súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti tvorili aj v tejto veci základ
na rozhodnutie ústavného súdu.
Ústavný súd tak v rámci uvedených kritérií predovšetkým analyzoval, či a v akej
miere navrhovateľom napadnuté rozhodnutia a postupy všeobecných súdov, ktoré
rozhodnutiam predchádzali, možno zahrnúť do aplikovateľnosti označených článkov ústavy
a dohovoru. Ďalej ústavný súd hodnotil, či ich možno považovať za zásah do základných
práv navrhovateľa, a v prípade, že áno, akej intenzity, povahy a rozsahu je tento zásah, a či
treba tento z ústavného hľadiska ospravedlniť, alebo ho treba považovať za porušenie
základného práva sťažovateľa.
Pre potreby predbežného prerokovania návrhu ústavný súd predovšetkým ustálil
obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Následne ústavný súd zisťoval, či namietaným konaním súdov a namietanými
rozhodnutiami súdov mohlo dôjsť k porušeniu tohto práva v dôsledku existencie relevantnej
súvislosti medzi takýmto postupom súdu a základným právom navrhovateľa. V zmysle už
citovaných ustanovení bolo v právomoci ústavného súdu len posúdenie, či účinky výkonu
právomoci všeobecných súdov vo veci sťažovateľa sú zlučiteľné s citovanými článkami
ústavy a dohovoru.
a) Sťažovateľ podal 28. júna 2007 ústavnému súdu sťažnosť, ktorou namietal
porušenie svojich základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom a rozhodnutiami najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn.
3 TošNd 3/2007 z 22. marca 2007, sp. zn. 3 TošNd 5/2007 z 30. mája 2007 a sp. zn.
1 Toš 6/2007 z 30. mája 2007. Uvedenou sťažnosťou sťažovateľ namietal postup
najvyššieho súdu pri rozhodovaní o námietkach zaujatosti proti sudcom najvyššieho súdu
a proti postupu predsedu senátu v konaní pred špeciálnym súdom, jeho nesprávnym
postupom vo veci rozhodovania namietaného súdu a vo veci odňatia práva na podanie
opravného prostriedku.
Ústavný súd túto sťažnosť v konaní vedenom pod sp. zn. II. ÚS 95/08 6. marca 2008
odmietol ako zjavne neopodstatnenú konštatujúc, že nezistil v konaní najvyššieho súdu
porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa.
Pokiaľ sťažovateľ opakoval výhrady proti postupu najvyššieho súdu vo veciach
procesného charakteru, ústavný súd poukazuje na už citované rozhodnutie, pretože sa
niektorými v sťažnosti uvedenými namietanými skutočnosťami už zaoberal a v tomto
konaní k ním neprihliadol už aj s ohľadom na ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom
súde, podľa ktorého návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už
rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania,
ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
b) Sťažovateľ namietal porušenie svojho označeného práva postupom špeciálneho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 2 Tš 8/2005, a to rozsudkom z 10. januára 2007.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nie je príslušný na preskúmanie postupu súdu v uvedenom konaní v zmysle
namietaného porušenia označeného práva na spravodlivé konanie, pretože sťažovateľ mal
k dispozícii účinný opravný prostriedok, ktorý mu zákon poskytol na ochranu jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a na použite ktorého bol sťažovateľ oprávnený podľa
osobitných predpisov. Takýmto právnym prostriedkom bolo odvolanie podľa príslušných
ustanovení Trestného poriadku, ktorému predchádzalo namietané konanie (postup)
špeciálneho súdu. Sťažovateľ napokon aj tak postupoval a o tomto postupe a rozhodnutí
rozhodoval najvyšší súd. Právomoc všeobecného súdu rozhodnúť o odvolaní teda v tomto
prípade (vzhľadom na princíp subsidiarity) vylučuje právomoc ústavného súdu, a preto
ústavný súd časť sťažnosti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv a slobôd
napadnutým postupom a rozhodnutím špeciálneho súdu, pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
Ústavný súd v dôsledku námietky sťažovateľa skúmal, či postupom všeobecného
súdu v rámci dokazovania v označenom trestnom konaní nedošlo k zásahom do základných
práv sťažovateľa spôsobom a postupom, ktorý tento vo svojej sťažnosti uviedol a označil.
c) Sťažovateľ vytýkal špeciálnemu súdu najmä nedostatočné vyhodnotenie zisteného
skutkového stavu v trestnom konaní, ktoré v sťažnosti podrobne rozoberá, najmä vo vzťahu
k súdnemu znalcovi.
Ústavný súd nie je oprávnený posudzovať zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému bola
sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené
základné právo, v danom prípade sťažovateľom označené právo. Ústavný súd preto
nepovažoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou a právnou argumentáciou, ktorou bola
odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd poukazuje na to, že už judikoval
(IV. ÚS 252/04), že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom
omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli zmysel a podstatu na spravodlivý proces.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto
judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy
vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú
uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený
znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa
s ich hodnotením sám nestotožňoval.
Právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý
argument prednesený v súdnom konaní, ale stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je
z hľadiska výsledku súdneho konania považovaný za rozhodujúci (rozhodnutie vo veci Ruiz
Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire č. 303-B).
Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci poskytovania ochrany ústavnosti je povolaný
korigovať výlučne len tie najextremnejšie excesy, ktorých dôsledkom je porušenie
ústavných alebo základných práv.
Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí okrem iného uviedol:
«Vykonaným dokazovaním bolo totiž jednoznačne preukázané, že v posudzovanom
prípade išlo bez akýchkoľvek pochybností o sofisitkovanejšiu formu pyramídovej hry, ktorá
sa krátko predtým, ako došlo k začatiu trestného stíhania vo veci 4. februára 2002, sama
zrútila v dôsledku toho, že objem vložených finančných prostriedkov už v tom čase
nepostačoval na krytie výplaty vkladov a úrokov z nich, čo napokon bolo aj dôvodom
k „prevodu“ obchodných spoločností H. a. s. a B. s. r. o na iné subjekty, čo je inak
predmetom trestného stíhania ďalších osôb.
Pre záver, že išlo o pyramídovú hru svedčí celý rad objektívnych skutočností
vyplývajúcich z doposiaľ vykonaného dokazovania, a to:
- formulácia zmlúv, na ktorých základe fyzické a právnické osoby poskytovali
finančné prostriedky do vyššie uvedených obchodných spoločností, a to predovšetkým
zmluva o tichom spoločenstve s ustanovením, že tichý spoločník sa nebude podieľať na
strate a dohodnutý výnos mu bude vyplatený bez ohľadu na to, či bude zisk dosiahnutý
alebo nie;
- nákup obchodných spoločností, resp. obchodných podielov a iné podnikateľské
aktivity v H. a. s. sa uskutočňovali výlučne z finančných prostriedkov vkladateľov získaných
najmä prostredníctvom B. s. r. o. nekoncepčne, bez znalosti trhu, ekonomickej situácie
spoločnosti, bez predchádzajúcej prognózy jej vývoja a bez projektovej prípravy
s prepracovanou dobou návratnosti investície (...);
- všetky tieto obchodné spoločnosti boli stratové, resp. zanedbateľne ziskové, pričom
aj v tomto prípade nešlo o tzv. vonkajší zisk, ale o zisk získaný prostredníctvom materskej
spoločnosti (...), teda v týchto obchodných spoločnostiach neboli vytvárané žiadne zdroje
pre plnenie zmluvných záväzkov voči klientom a rovnako tak z objektívnych dôvodov
nemohli byť vytvárané ani v blízkej budúcnosti (...);
- dosiahnutý mininálny zisk preto nestačil ani na pokrytie prevádzkových nákladov
obchodných spoločností H. a. s. a B. s. r. o., ktoré boli hradené rovnako len z vložených
vkladov;
- už v roku 1998 boli splnené podmienky na vyhlásenie konkurzu H. a. s. a B. s. r. o.,
keďže tieto obchodné spoločnosti boli v predĺžení;
- výška výnosov, ktorých najvyššie dohodnutá sa podľa vykonaného dokazovania
pohybovala až na úrovni 53 % z výšky vloženého vkladu, pričom vklady a výnosy sa
vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových vkladateľov;
- aj základné imanie H. a. s. bolo financované len výlučne z finančných prostriedkov
pochádzajúcich z B. s. r. o. (finančné prostriedky vkladateľov), ktoré sa týmto postupom
stali pre vkladateľov nevymožiteľné.
Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dospel k záveru, že v prípade H.
a. s. a B. s. r. o. išlo o obchodné spoločnosti, ktoré boli priamo závislé od počtu nových
vkladateľov a sumy vložených finančných prostriedkov, pričom bolo len otázkou času, kedy
prílev nových peňazí nebude stačiť na vyplácania „starých“ klientov a celý systém sa zrúti,
keďže v prípade týchto obchodných spoločností od počiatku boli ignorované všeobecne
platné zásady nepretržitého trvania.
Správne zistené konania obžalovaných V. F. a F. M. špeciálny súd právne posúdil
v súlade so zákonom. (...)
Podľa § 454aa ods. 1 Tr. por. v znení novely č. 122/2005 vo veci, v ktorej bolo začaté
trestné stíhanie pred 1. septembrom 2004 a pôvodne v nej vykonával dozor podľa § 174
prokurátor okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry
alebo vyššej vojenskej prokuratúry a ktorá bola postúpená Úradu špeciálnej prokuratúry
z dôvodu § 454a, je príslušný na konanie od nadobudnutia účinnosti tohto zákona
prokurátor okresnej prokuratúry, krajskej prokuratúry, vojenskej obvodnej prokuratúry
alebo vyššej vojenskej prokuratúry, ktorý bol príslušný v danej veci pred 1. septembrom
2004, ak do nadobudnutia účinnosti tohto zákona nebola podaná obžaloba. Súdne konanie
a úkony v prípravnom konaní vykoná v takom prípade okresný súd, krajský súd, vojenský
obvodový súd alebo Vyšší vojenský súd, ktorý bol príslušný na konanie pred 1. septembrom
2004; to neplatí, ak o príslušnosti Úradu špeciálnej prokuratúry rozhodne generálny
prokurátor podľa osobitného predpisu; v takom prípade súdne konanie a úkony
v prípravnom konaní vykoná špeciálny súd.
Generálny prokurátor 15. apríla 2005 podľa § 51 zák. č. 153/2001 Z. z.
o prokuratúre v znení neskorších predpisov v spojení s ustanovením § 454aa Tr. por.
v znení zák. č. 122/2005 Z. z. vo veci obvineného V. F. a spol. vedenej v tom čase na Odbore
boja proti korupcii V. pod sp. zn. PPZ-7/BPK-V-2004, ktorá v tom čase bola evidovaná na
Úrade špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp. zn. VII
Gv 207/04, určil, aby dozor podľa § 174 vykonával naďalej prokurátor Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Z vyššie uvedeného potom vyplýva, že o obžalobe podanej na obvineného V. F.
a spol. rozhodol v prvom stupni špeciálny súd ako vecne príslušný súd.
Podľa § 454 ab Tr. por. v znení novely č. 122/2005 Z. z. ak právomoc špeciálneho
súdu vykonáva Krajský súd v Banskej Bystrici podľa osobitného predpisu, vo veciach,
v ktorých bolo nariadené hlavné pojednávanie, dokončí konanie Krajský súd v Banskej
Bystrici; ustanovenie § 222 ods. 1 Tr. por. o postúpení veci sa v takom prípade medzi
Krajským súdom v Banskej Bystrici a špeciálnym súdom nepoužije.
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že obžaloba na Krajský súd v Banskej
Bystrici bola podaná 8. júna 2005, kedy ešte vykonával pôsobnosť špeciálneho súdu. O tejto
obžalobe ale nenariadil hlavné pojednávanie. V dôsledku toho sa potom uplatnili
ustanovenia § 454aa ods. 1, § 454ab (a contrario) Tr. por. v znení novely vykonanej
zákonom č. 122/2005 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 15. apríla 2005.
Príslušnosť Špeciálneho súdu v Pezinku tu nastúpila ex lege (od 1. júla 2005, kedy
boli na Špeciálnom súde v Pezinku zriadené senáty), a preto nebolo potrebné, aby Krajský
súd v Banskej Bystrici volil formu predbežného prejednania obžaloby a rozhodnutia podľa
§ 188 ods. 1 písm. a) Tr. por. o postúpení veci. (...)
- podľa § 2 ods. 1 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
je znalcom fyzická alebo právnická osoba splnomocnená štátom na vykonávanie činnosti
podľa tohto zákona, ktorá je
a.) zapísaná v zozname znalcov
b.) nezapísaná v zozname, ak je ustanovená za znalca podľa § 15 tohto zákona;
podľa § 15 ods. 1 v konaní pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci možno
ustanoviť za znalca aj osobu, ktorá nie je zapísaná v zozname, ak s ustanovením
súhlasí a
a.) v príslušnom odbore alebo odvetví nie je zapísaná žiadna osoba alebo
b.) osoba zapísaná v zozname nemôže úkon vykonať alebo vykonanie úkonu by bolo
spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo nákladmi;
podľa § 15 ods. 2 znalec ustanovený podľa odseku 1 môže vykonať úkon, len ak
zložil sľub podľa § 5 ods. 5 pred súdom alebo iným orgánom verejnej moci, ktorý
ho ustanovil za znalca;
v posudzovanej veci pri pribratí Ing. M. M. za znalca boli splnené všetky vyššie
uvedené zákonné podmienky, keďže znalci zapísaní do zoznamu znalcov pre daný odbor
z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti odmietli vykonať znalecký úkon a Ing. M. M. zložil
zákonom predpísaný sľub;
- príkaz na vykonanie prehliadky v prípade B. s. r. o. bol vydaný príslušným
vyšetrovateľom za predchádzajúceho súhlasu prokurátora, keďže išlo o prehliadku iných
priestorov, a to 5. februára 2002, pričom s týmto úkonom sa začalo 5. februára 2002
o 18.10 hod.
príkaz na vykonanie prehliadky v prípade H. a. s. bol vydaný príslušným
vyšetrovateľom za predchádzajúceho súhlasu prokurátora, keďže išlo rovnako o prehliadku
iných priestorov, a to 6. februára 2002, pričom s týmto úkonom sa začalo 7. februára 2002
o 08.10 hod.
- v posudzovanej veci trestné stíhanie vo veci bolo začaté uznesením Krajského
úradu vyšetrovania v K. zo 4. februára 2002, sp. zn. KUV – 15/OVEK – 2002, pričom
svedkovia Mgr. I. B., Ing. M. H., Ing. M. O., Ing. J. M. a Ing. I. P. boli vypočutí
v procesnom postavení svedka až po vyššie uvedenom dátume. (...)
V tejto súvislosti treba uviesť, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že
obžalovaný V. F. spolu s ďalšími spolupáchateľmi mediálne a inak prezentoval H. a. s. ako
veľmi dynamickú a úspešne sa rozvíjajúcu spoločnosť holdingového typu so základným
imaním vyše 4,6 miliardy združujúcu viac ako 40 obchodných spoločností, ktorá sama alebo
prostredníctvom B. s. r. o. zhodnotí finančné prostriedky vkladateľov až na úrovni 53 %
z výšky vloženého vkladu, pritom v skutočnosti tieto obchodné spoločnosti nevytvárali
žiaden zisk a vklady a výnosy vyplácali výlučne z finančných prostriedkov nových
vkladateľov.
Treba mať na zreteli, že celý tento systém tzv. pyramídovej hry fungoval len a len
vďaka tejto klamlivej reklame, ktorá bola veľmi masívna (viac ako stámiliónové ročné
náklady) a účinná, o čom svedčia vyjadrenia svedkov, ktorí sa výlučne na jej základe
rozhodli investovať finančné prostriedky do týchto obchodných spoločností...
Teda v posudzovanej veci nešlo o žiaden súhlas vkladateľov, ale o ich uvedenie do
omylu, v dôsledku ktorého potom títo požičali alebo vložili svoje finančné prostriedky do H.
a. s. a B. s. r. o.
... Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že náležité zistenie
skutkového stavu veci je nevyhnutým a základným predpokladom pre spravodlivé
rozhodnutie. Z požiadavky náležitého zistenia skutkového stavu veci vyplýva, že orgán činný
v trestnom konaní sám určuje mieru dokazovania, ktoré musí v konaní vykonať, aby bola
táto požiadavka splnená. Orgán činný v trestnom konaní musí vykonať také dôkazy, ktoré
zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci bez dôvodných pochybností tak, aby bolo
možné vo veci spravodlivo rozhodnúť.
V posudzovanej veci špeciálny súd v plnej miere postupoval v intenciách tejto
zásady. Keďže obžalovaný V. F. na hlavnom pojednávaní konanom 13. septembra 2006
nesúhlasil s prečítaním zápisníc o výsluchu svedkov z prípravného konania postupom podľa
§ 211 ods. 1 Tr. por. účinného od 1. januára 2006, ktorý navrhol prokurátor v podanej
obžalobe, špeciálny súd upustil od vykonania týchto dôkazov, keďže pre náležité zistenie
skutkového stavu veci osobný výsluch týchto svedkov nepovažoval za potrebný.
Obdobie vymedzené rozsudkom, kedy malo dôjsť k trestnej činnosti obžalovaného
V. F., zodpovedá zabezpečeným listinným dôkazom, a to výpisom z obchodného registra
Okresného súdu Košice I., z ktorých bez akýchkoľvek pochybností vyplýva, v akom období
bol obžalovaný V. F. predsedom predstavenstva H. a. s., resp. H. o. c. p. a. s., a konateľom
B. s. r. o. a neskôr B. s. r. o., ktoré okolnosti sú rovnako podrobne rozvedené v odôvodnení
napadnutého rozsudku, a to aj vo vzťahu k dobe, kedy „podnikateľská činnosť“ týchto
obchodných spoločností bola ukončená. (...)
V tomto smere treba pripomenúť, že obchodné spoločnosti H. a. s. a B. s. r. o. si
viedli presnú evidenciu o svojich klientoch, ktorá po začatí trestného stíhania vo veci
v rámci prehliadky iných priestorov bola stiahnutá na pamäťové nosiče, pričom pribratý
znalec potom takto získané informácie spracoval v podanom znaleckom posudku a tieto
závery predniesol v konaní pred špeciálnym súdom tak v otázke počtu uzatvorených zmlúv,
výšky vložených ako aj výšky nevyplatených finančných prostriedkov, a tým vlastne aj
v otázke výšky spôsobenej škody.
V prípadoch, keď po zhodnotení a vyplatení vložených finančných prostriedkov došlo
k ich opätovného vkladu už však so zhodnotenou čiastkou treba ešte povedať, že takéto
prípady podľa vyjadrenia znalca na verejnom zasadnutí v konaní o odvolaní nemali vplyv
na výšku vyčíslenej škody, pretože vždy išlo o nové samostatné zmluvy, z ktorých plynul
záväzok, pre tú ktorú obchodnú spoločnosť vyplatiť stanovenú výšku finančných
prostriedkov.»
Z uvedeného, ako aj z obsahu celého spisu vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal
s argumentmi sťažovateľa uvedenými v odvolaní proti rozhodnutiu špeciálneho súdu,
dostatočným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo treba akceptovať v plnom rozsahu
napadnutý rozsudok. Závery najvyššieho súdu neboli neodôvodnené a zjavne arbitrárne.
Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil so závermi najvyššieho súdu, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím
vlastným, vzhľadom na už uvedené.
d) Ústavnému súdu neušlo pozornosti, že sťažovateľ namietal okrem iného
aj skutočnosti, ktoré mohli a môžu byť predmetom dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného
poriadku. Z toho dôvodu sa námietkami, ktoré spĺňali náležitosti § 371 Trestného poriadku,
ústavný súd nemohol zaoberať pre nedostatok právomoci, pretože v takýchto prípadoch je
na preskúmanie sťažovateľom uvedených námietok príslušný dovolací súd.
Tvrdenie o porušení iných práv a v iných konaniach, ktoré sťažovateľ uvádza mimo
petitu v texte sťažnosti, treba podľa názoru ústavného súdu považovať iba za súčasť
argumentácie sťažovateľa (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť už pri predbežnom
prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako
to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími uplatnenými
nárokmi sťažovateľa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2008