Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 503/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra

2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., K., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To

66/2006 a jeho uznesením z 27. septembra 2006, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. septembra 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 22. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012

doručená sťažnosť P. N., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného

práva na súdnu ochranu zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. októbra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 27. septembra 2006, v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 9. septembra 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 22. júna 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 10. marca 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia

na zdraví podľa a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody

vo výmere 30 mesiacov a pre jeho výkon bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej

skupiny.

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie tak sťažovateľ, ako aj prokurátor Krajskej

prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“). O týchto odvolaniach najvyšší

súd rozhodol uznesením sp. zn. z 27. septembra 2006 tak, že rozsudok súdu

prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2007 opäť uznal

sťažovateľa vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného

zákona.

Proti tomto rozsudku podal prokurátor krajskej prokuratúry odvolanie, o ktorom

najvyšší súd uznesením sp. zn. z 9. septembra 2009 rozhodol tak, že

prvostupňový rozsudok opäť zrušil a vec vrátil krajskému súdu na konanie a rozhodnutie.

Z dôvodu viazanosti krajského súdu právnym názorom najvyššieho súdu

prvostupňový súd napokon vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 26. októbra

2010 tak, že sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219

ods. 1 . O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu najvyšší súd

rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. z 22. júna 2011 zamietol.

Sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu napadol dovolaním, ktoré však najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 26. apríla 2012 odmietol.

Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozsudkom krajského súdu a postupom

a uzneseniami najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu

zaručené v a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v

dohovoru.

Porušenie základného práva na súdnu ochranu „sťažovateľ vidí v tom. že všeobecné

súdy rozhodujúce o vine a treste... pri svojom rozhodovaní nerešpektovali procesné

pravidlá a požiadavky kladené vnútroštátnym právom na obsah týchto rozhodnutí,

konkrétne procesné požiadavky deklarované v ust. § 163 ods. 1 písm. d), § 168 ods. 1 Tr.

poriadku, ako aj ust. , , následkom čoho došlo

napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov k popretiu zákonného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu, do obsahu ktorého patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy... a teda právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s

uplatnením, nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.“.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie „sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné

súdy rozhodujúce o vine a treste sťažovateľa nerešpektovali procesné pravidlá, deklarované

v ust. , , ako aj v ust. ,

, týkajúce sa jeho štruktúry a obsahu, v dôsledku čoho bolo porušené právo na

náležité odôvodnenie rozhodnutia, keď v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov

absentovali konkrétne skutkové okolnosti, o ktoré sa výrok týchto rozhodnutí opiera ako

konkrétne dôkazy, v ktorých majú svoj základ skutkové a právne závery obsiahnuté

v napadnutých rozhodnutiach“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 3. 2006 (správne má

byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: , zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.:1 To 3/2008,

zo dňa 22. 6. 2011, sp. zn.: , ktorými rozhodol o vine a treste sťažovateľa

a v nich prezentované, skutkové a právne závery, nie sú zlučiteľné s a Dohovorom,

z toho dôvodu, že tieto nie sú odôvodnené...

... už prvotné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 10. 3. 2006 (správne má byť

27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: , nerešpektovalo procesné požiadavky týkajúce sa

štruktúry odôvodňovania rozhodnutí všeobecných súdov, deklarovaných v ust. § 176 ods. 1

písm. d), ods. 2 , keď najvyšší súd SR, rozhodujúci o odvolaní prokurátora proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach, založil svoje skutkové zistenia a právne závery,

v rozpore s obsahom produkovaných dôkazov. ...

... skutkové zistenia týkajúce sa vzdialenosti streľby, ako aj jej mierenosti, ku ktorým

dospel Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení nielen, že nemajú oporu v produkovaných

dôkazoch, ale sú v diametrálnom rozpore s ich obsahom, a preto nemôže obstáť.

Z rovnakého dôvodu nemôžu obstáť ani právne závery, ku ktorým dospel Najvyšší

súd SR, na základe tohto ustáleného skutkového stavu veci, týkajúce sa formy zavinenia a v

tejto súvislosti aj právnej kvalifikácie skutku.

Námietky sťažovateľa prezentované vo vzťahu k prvotnému rozhodnutiu Najvyššieho

súdu SR (uznesenie zo dňa 10. 3. 2006 [správne má byť 27. 9. 2006, pozn.], sp. zn.:

), týkajúce sa svojvoľného rozhodovania, platia aj vo vzťahu ku chronologicky

nasledujúcemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR (uznesenie, zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.:

), ktorým Najvyšší súd SR rozhodol o podanom odvolaní prokurátora Krajskej

prokuratúry v Košiciach tak, že zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

z 27. 11. 2007, sp. zn.: . Jednoducho najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí

zopakoval argumentáciu týkajúcu sa skutkových zistení a právnych záverov, obsiahnutú

v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (zo dňa 10. 7. 2006

[správne má byť 27. 9. 2006, pozn.], sp. zn.: ).

... skutkové zistenia, týkajúce sa postmortálneho správania sťažovateľa, ku ktorým

dospel Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení, nemajú oporu v produkovaných dôkazoch,

ba dokonca sú v rozpore s obsahom relevantných dôkazov, konkrétne so zisteniami znalkyne

z odboru psychológie.

Z uvedených dôvodov preto nemôže obstáť ani právny záver konajúceho súdu

týkajúce sa formy zavinenia v konaní sťažovateľa a v tejto súvislosti ani právna kvalifikácia

skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. ...

Sťažovateľ je toho názoru, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov vykazujú

znaky svojvoľného a arbitrárneho rozhodovania.

Svojvoľnosť rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné súdy

v napadnutých rozhodnutiach dospeli ku skutkovým a právnym záverom, ktoré sú v rozpore

s obsahom produkovaných dôkazov, a ktoré majú charakter kruciálnych dôkazov vo vzťahu

k právnej kvalifikácii skutku, ktorý sa kladie sťažovateľovi za vinu, a teda vo vzťahu

k rozhodnutiu o otázke viny a trestu; namietaný rozpor sa týka rozhodujúcich skutkových

zistení, konkrétne vzdialenosti streľby, ako aj postmortálneho konania sťažovateľa.

Arbitrárnosť rozhodovania všeobecných súdov sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné

súdy v napadnutých rozhodnutiach sa vôbec nevysporiadali s relevantnou právnou

argumentáciou obhajoby obsiahnutej v podaných odvolaniach a procesných stanoviskách

k odvolaniam prokurátora, týkajúcej sa vzdialenosti streľby, mierenosti streľby,

postmortálneho správania sťažovateľa, spôsobu nabíjania zbrane, ako aj polohy zbrane...

Sťažovateľ je toho názoru, že namietaným procesným postupom všeobecných súdov

bolo popreté jeho právo na súdnu ochranu, garantované v , ako aj

právo na spravodlivé súdne konanie, garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to ústavne

nesúladným spôsobom.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: ,

uznesením zo dňa 10. 3. 2006 (správne má byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.:

porušil základné práva P. N., zaručené v , práva

zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: ,

uznesením zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.: porušil základné práva P. N., zaručené v

, práva zaručené v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: ,

uznesením zo dňa 22. 6. 2011, sp. zn.: porušil základné práva P. N., zaručené v

, práva zaručené v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

4. Krajský súd v Košiciach, v konaní vedenom pod sp. zn.:. , rozsudkom

zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn.: porušil základné práva P. N., zaručené v čl. 46

ods. 1 , práva zaručené v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 10. 03. 2006 (správne

má byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: sa zrušuje.

6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 09. 09. 2009, sp. zn.:

sa zrušuje.

7. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 22. 6. 2011, sp. zn.:

sa zrušuje.

8. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn.: sa

zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby vo veci znovu konal.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania P. N.,

v sume 245,70 EUR... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. S. R., do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 26. októbra 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 27. septembra 2006, v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 9. septembra 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. júna 2011, ku ktorému malo dôjsť svojvoľným

a arbitrárnym rozhodovaním označených všeobecných súdov a neodôvodnenosťou ich

rozhodnutí.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010

Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na

spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu ako prvostupňového súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010, ústavný súd uvádza,

že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného

(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť

ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa

ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní

pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po

predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých

práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe

sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne

prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. októbra 2010 podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom

rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. a rozhodol o ňom

uznesením z 22. júna 2011. Najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako

druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu

prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám

poskytnúť ochranu.

Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu

a rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok

svojej právomoci na jej prerokovanie ( ).

2. K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 27. septembra 2006 a v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 9. septembra 2009

Ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na

ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v .

Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa

počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako

podanej oneskorene ( ). V prípade podania sťažnosti po

uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože

kogentné ustanovenie to nedovoľuje.

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,

že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo neobmedzený

právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (, ,

, , ).

Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, k zásahu do práv sťažovateľa malo dôjsť

postupom najvyššieho súdu v konaniach, v ktorých sa rozhodovalo o odvolaniach strán

trestného konania (prokurátora krajskej prokuratúry a v jednom prípade aj sťažovateľa)

proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu. Obe označené odvolacie konania boli ako

celok skončené vydaním druhostupňových rozhodnutí, t. j. uznesení sp. zn.

z 27. septembra 2006 a sp. zn. z 9. septembra 2009. Dňom vydania uvedených

rozhodnutí tieto nadobudli právoplatnosť [

o trestnom konaní súdnom () v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), ktorým sa konanie riadilo]. Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. septembra 2006 bolo sťažovateľovi doručené

31. októbra 2006 (takisto ako jeho obhajcovi) a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

bolo sťažovateľovi doručené 20. októbra 2009 (jeho obhajcovi 1. októbra

2009). Od uvedených dátumov (sťažovateľ a jeho obhajca sa dozvedeli o prípadnom

porušení základných práv a slobôd) mu začala plynúť zákonom ustanovená dvojmesačná

lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa . Pretože sťažnosť

sťažovateľa bola podaná až v mesiaci júl 2012, ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť

o tom, že lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa § 53

ods. 3 vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam najvyššieho súdu

vydaným v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

sťažovateľovi uplynula pred jej podaním.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie

postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a jeho uzneseniami z 27. septembra 2006 a z 9. septembra 2009 odmietol už po

jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene ( ).

3. K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 22. júna 2011

Vo vzťahu k označenému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd

považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa pre porušenie základných

práv a slobôd za zachovanú, a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu

rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. novembra

2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53,

54), ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania

(v tomto prípade z dôvodu nesplnenia podmienok dovolania) garantuje zachovanie lehoty

na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne , ),

samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.

Avšak sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je potrebné považovať za zjavne

neopodstatnenú.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými

súdmi. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (, m. m. , , ,

). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne , , , , ).

Napadnutým uznesením sp. zn. z 22. júna 2011 najvyšší súd podľa

zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 26. októbra 2010, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania

trestného činu vraždy podľa . V odôvodnení svojho

rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania obžalovaného

podľa § 254 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 preskúmal zákonnosť

a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako i konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom zistil, že krajský súd rozhodol o jeho vine správne a v súlade

so zákonom, keď v intenciách predchádzajúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 27. septembra 2006, sp. zn. , a zo dňa 9. septembra 2009,

sp. zn. , opätovne náležite vyhodnotil všetky dostupné a potrebné dôkazy

v zmysle a dospel tak k úplným a správnym skutkovým záverom, ktoré aj

podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.

Najvyšší súd si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery prvostupňového súdu.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetný skutok sa stal tak, ako to správne zistil

a ustálil na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd a tento skutok nepochybne

spáchal práve obžalovaný P. N.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že najvyšší súd vo vyššie citovanom ostatnom

uznesení vyslovil svoj právny názor, ktorý prvostupňový súd v celom rozsahu rešpektoval

a po náležitom a správnom zistení skutkového stavu veci, právne kvalifikoval konanie

obžalovaného P. N. ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1.

januára 2006. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, nemá voči

skutkovým a právnym záverom prvostupňového krajského súdu žiadne výhrady

a pripomienky.

Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného treba uviesť, že na tieto už vo svojej

podstate reagoval najvyšší súd v predchádzajúcich svojich uzneseniach, ktorými zrušil

pôvodné rozsudky krajského súdu (zo dňa 10. marca 2006, sp. zn. , a zo dňa

27. novembra 2007, sp. zn. ) a vyslovil v nich právny názor vo vzťahu k právnej

kvalifikácii konania obžalovaného, ktorým je pre prvostupňový súd záväzný. Pre úplnosť

treba zdôrazniť, že krajský súd pri ustálení viny obžalovaného správne vychádzal

z viacerých skutočností a nespochybniteľných dôkazov, ktoré vyplynuli z výsledkov

vykonaného dokazovania a na ktoré už upriamil pozornosť odvolací súd v predchádzajúcich

rozhodnutiach.

Vykonaným dokazovaním v predmetnej trestnej veci bolo nepochybne preukázané, že

obžalovaný vystrelil na poškodeného S... R... zo vzdialenosti 1, 65 až 3 metrov, pričom

streľba z funkčnej zbrane z takejto blízkej vzdialenosti a zasiahnutie jeho hlavy (životne

dôležitých orgánov) vystrelenou strelou, už sama osebe nasvedčuje na úmysel obžalovaného

spôsobiť poškodenému smrteľné zranenie. Obhajoba obžalovaného, založená na tvrdení, že

poškodeného chcel iba vystrašiť v danom prípade nemôže obstáť, pretože v takomto

prípade, ak by mal úmysel použiť strelnú zbraň iba na výstrahu nič mu nebránilo, aby

vystrelil ďalej od jeho tela do voľného priestoru, alebo do vzduchu a nie priamo ho

zasiahnuť z krátkej vzdialenosti do hlavy. Samozrejme o neprípustnosti a krajnej

nevhodnosti aj takého použitia strelnej zbrane nie je možné vôbec polemizovať.

V danej súvislosti treba zdôrazniť, že uvedený rozsah vzdialenosti streľby voči

poškodenému ustálil krajský súd už aj vo svojich vyššie citovaných odsudzujúcich

rozsudkoch, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania nemal v tomto smere

žiadne pochybnosti.

Na úmysel obžalovaného nepochybne nasvedčuje aj samotné konanie a reakcie

obžalovaného na spáchaný čin, jeho výroky o spôsobení smrteľného poranenia

poškodenému, ako aj jeho celkom racionálne, a z pohľadu páchateľa úmyselného trestného

činu logické, konanie súvisiace so zakrývaním stôp svojho činu v súčinnosti s ostatnými

prítomnými osobami, na ktorú činnosť ich chladnokrvne navádzal. Svedkovia M... M... a F...

O..., ktorí sa v inkriminovanom čase nachádzali spolu s obžalovaným na mieste činu,

zhodne opakovane potvrdili, že bol to práve obžalovaný, ktorý navrhol zakopanie tela

poškodeného, pričom privolanie pomoci, resp. oznámenie činu polícii rezolútne odmietol.

Obžalovaný mal motív k svojmu činu, jeho konanie nebolo iba akési samovoľné

konanie, ale bezprostredne pred výstrelom došlo ku konfliktnej situácii medzi ním

a poškodeným... Aj podľa vyjadrenia svedka F... O... obžalovaný s poškodeným na seba

pokrikovali, „P. (N.) bol naštvaný, že sa S... (R...) rozkrikuje pri jeho chate“. Toto potvrdil

napokon aj sám obžalovaný, keď uviedol, že ho poškodený krátko pred činom podpichol

slovami „...lenivec, poď aj ty na drevo...“. Svoje konanie popísal obžalovaný aj za

prítomnosti svedkov - príslušníkov polície F... K..., M... S... a M... G... v krátkom čase po

čine. Neexistuje žiadne rozumné a logické vysvetlenie, z akého dôvodu by obžalovaný pri

týchto vyjadreniach nehovoril pravdu alebo úmyselne konfabuloval.

Všetky tieto skutočnosti spolu so všetkými ďalšími preukázanými okolnosťami

prípadu, podľa názoru najvyššieho súdu, poskytujú dostatok objektívnych a ničím

nespochybniteľných dôkazov pre záver, že obžalovaný P. N. musel byť s následkom svojho

konania prinajmenšom uzrozumený, a teda konal v úmysle spôsobiť poškodenému smrteľné

poranenie, ku ktorému následku jeho zavinením došlo.»

Pretože najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal aj na predošlé rozhodnutia

vydané v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd považoval za žiaduce uviesť podstatné časti

predošlých rozhodnutí.

V odôvodnení rozsudku sp. zn. z 26. októbra 2010 krajský súd uviedol,

ktoré dôkazy boli v trestnom konaní vykonané, čo obsahovali a aké závery z nich vyplynuli.

Išlo predovšetkým o výsluch sťažovateľa (resp. jeho vyjadrenia k jednotlivým vykonaným

dôkazom), výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a následné výsluchy súdnych znalcov,

ako aj o dokazovanie listinnými dôkazmi. Čo sa týka právnej kvalifikácie skutku,

prvostupňový súd poukázal na uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. septembra 2006 a sp. zn. z 9. septembra 2009 a na svoju viazanosť

právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, preto sťažovateľa uznal vinným

zo spáchania trestného činu vraždy podľa .

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 27. septembra 2006,

ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 10. marca 2006, uviedol, že

«k predmetnému skutku došlo za situácie, keď všetci aktéri sa nachádzali pod vplyvom

alkoholických nápojov, pričom medzi obžalovaným a poškodeným došlo k menšiemu

slovnému nedorozumeniu. Za situácie, keď obžalovaný sedel na dreve, a držal v ruke pištoľ

z tejto vystrelil na poškodeného podľa záverov znalcov zo vzdialenosti 1,65 metra až 3

metre. Už táto samotná skutočnosť by skôr nasvedčovala na úmysel obžalovaného spôsobiť

poškodenému smrteľné poranenia, pretože použitie strelnej zbrane z takejto malej

vzdialenosti a zasiahnutie hlavy poškodeného na takýto záver jednoznačne nasvedčuje. Na

tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že poškodený sa v dôsledku svojej opilosti

mal tackať, pretože obžalovaný mu mieril a aj zasiahol do hlavy, čím mu spôsobil

poranenie, ktoré bezprostredne viedlo k jeho smrti. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že ak

by mala byť pravdivá obhajoba obžalovaného, že streľbou chcel poškodeného iba

„vystrašiť“, tak potom je nevysvetliteľné, prečo strelu mieril na hlavu poškodeného, pretože

na postrašenie stačilo vystreliť ďalej od jeho tela, prípadne na nižšie oblasti tela

poškodeného.

Za rozhodujúcu z hľadiska posúdenia formy zavinenia obžalovaného, však najvyšší

súd považuje skutočnosť vyplývajúcu so záverov znaleckého posudku znalca z odboru

balistiky. V danom prípade išlo totiž o samonabíjaciu zbraň (plynovú pištoľ), slúžiacu na

vystreľovanie chemicky dráždivých alebo paralyzujúcich látok a pyrotechnických zloží. Na

zbrani chýbala matica, a preto je možné do zbrane použiť celoplášťové strely, pričom

expertíznym skúmaním bola vylúčená možnosť samovoľného výstrelu z predmetnej pištole.

V inkriminovanom čase obžalovaný však pri rozhodujúcej smrtiacej streľbe vložil do

hlavne strelu z pištoľového náboja kalibru 7,65 mm Browning a do nábojovej komory

poplašnú nábojku. Práve túto okolnosť podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd pri

ustálení skutkového deja výrazne nedocenil a nezaoberal sa ňou dôsledne ani pri

odôvodňovaní svojich skutkových a právnych záverov. Treba zdôrazniť, že ak by úmysel

obžalovaného totiž smeroval skutočne len k vystrašeniu poškodeného, nebolo v žiadnom

prípade potrebné a zároveň nevyhnutné takýmto spôsobom manipulovať so zbraňou a takto

ju nabíjať. Zároveň treba zdôrazniť, že podľa záverov znalca, vzhľadom na vôľu strely

vo vývrte hlavne, streľba z nej bola možná len v smere od vodorovnej roviny až po zvislú, čo

znamená, že ak páchateľ chcel vystreliť do výšky hlavy poškodeného, musel zaujať spôsob

streľby v sede na miernom svahu, pretože v inej polohe strelca by došlo k vypadnutiu strely

z hlavne zbrane.

Krajský súd sa podľa názoru najvyššieho súdu vyššie uvedenými okolnosťami pri

svojom rozhodovaní dôsledne a dostatočne nezaoberal, a preto v konečnom dôsledku

rozhodol v predmetnej veci na základe nedostatočne zistených a objasnených skutkových

okolností prípadu. Navyše pri úvahách o použitej právnej kvalifikácii sa obmedzil iba na

hodnotenie okolností z pohľadu obhajoby prednášanej obžalovaným a na druhej strane sa

dostatočným spôsobom nezaoberal vyššie naznačenými rozhodujúcimi okolnosťami

týkajúcimi sa spôsobu streľby z predmetnej zbrane, spôsobu a potreby jej nabíjania, ako aj

vzdialenosti, z ktorej obžalovaný na poškodeného strieľal. Za nedostatok rozhodovania

krajského súdu považuje odvolací súd aj skutočnosť, že tento sa vôbec nezaoberal

správaním sa obžalovaného po spáchaní činu, jeho jednoznačnou snahou zakryť všetky

stopy po čine zakopaním mŕtvoly poškodeného a navádzaním v tomto smere aj ďalších

spoluobžalovaných na takéto konanie, ako i absenciou akéhokoľvek prejavu ľútosti

obžalovaného nad spáchaným činom a usmrtením poškodeného, bez akéhokoľvek

verbálneho prejavu v tom smere, že išlo o nešťastnú náhodu.».

V odôvodnení uznesenia sp. zn. z 9. septembra 2009, ktorým bol

zrušený v poradí druhý rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2007,

najvyšší súd uviedol:

„... je potrebné uviesť, že prvostupňový súd vykonal síce vo veci rozsiahle

dokazovanie, avšak vyvodil z neho nesprávne skutkové aj právne závery.

Na základe vykonaného dokazovania je nesporné, že to bol práve obžalovaný P. N.,

kto výstrelom z pištole usmrtil poškodeného S... R... Vyplýva to tak z výpovedí samotného

obžalovaného ako aj z výpovedí spoluobžalovaných F... O... a M... M... a svedka R... R...

Úlohou súdu tak bolo vyriešiť otázku subjektívnej stránky konania obžalovaného,

teda či konal v úmysle usmrtiť poškodeného alebo či išlo z jeho strany o nedbanlivostné

konanie.

Je treba súhlasiť s argumentmi prokurátora v podanom odvolaní, že konanie

obžalovaného vykazuje na základe doposiaľ vykonaného dokazovania znaky úmyselného

trestného činu.

Obžalovaný P. N. vystrelil na poškodeného S... R... z plynovej pištole, ktorej bol

vlastníkom a ktorú mal nelegálne upravenú tak, že bola spôsobilá vystreliť ostrý náboj. Táto

skutočnosť bola obžalovanému z predchádzajúceho obdobia dobre známa a nakoniec aj

pred samotným skutkom obžalovaný spoločne so spoluobžalovanými z predmetnej pištole

strieľali na terč. Pred samotným výstrelom musel obžalovaný vykonať viacero úkonov a to,

nabiť zbraň poplašným nábojom do nábojovej komory a do hlavne spredu vsunúť ostrý

náboj kal. 7,65 mm, pričom pištoľ musel držať minimálne vo vodorovnej polohe, aby náboj

nevypadol.

Na poškodeného vystrelil obžalovaný z veľmi krátkej vzdialenosti 1,65 až 3 metre

a neobstojí jeho obhajoba v tom smere, že tohto chcel iba postrašiť, pretože v takomto

prípade mohol použiť iba poplašný náboj, resp. mohol v krajnom prípade z takejto

vzdialenosti mieriť spoľahlivo mimo tela poškodeného.

Neobstojí ani argumentácia alkoholickým opojením obžalovaného. Z výpovedí

spoluobžalovaných a svedka R... je síce zrejmé, že na chate sa v kritickom čase vo veľkej

miere požívali alkoholické nápoje (s výnimkou svedka R... R..., ktorý nepil alkoholické

nápoje), avšak aj z týchto výpovedí aj z objektívnych meraní prístrojom je zrejmé, že práve

obžalovaný bol v čase skutku pod najmenším vplyvom alkoholu, ktorého hladina nebola

nijako zvlášť významná.

Taktiež bezprostredná reakcia obžalovaného po výstrele na poškodeného a správanie

sa po skutku nenasvedčujú tomu, že by na poškodeného vystrelil neúmyselne a bol zhrozený

z následku svojho konania. Spoluobžalovaný M... M... vo svojej výpovedi zo dňa 14. júla

2005, č. l. 192 uviedol, že po výstrele na poškodeného spoluobžalovaný F... O... skúšal

tomuto tep na ruke a aj na krku a obžalovaný N. na to reagoval slovami: „však nevidíš, veď

má vystrelený mozog“. Následne na naliehanie obžalovaného N. mu spoluobžalovaní M...

a O... pomohli telo poškodeného zakopať a miesto zamaskovať. V tej istej výpovedi uviedol

spoluobžalovaný M..., že na otázku otca obžalovaného N. , čo urobil S... (poškodený R...)

mu tento odpovedal lakonicky, „strelil som mu do hlavy“.

Rovnako tak spoluobžalovaný F... O... vo svojej výpovedi zo 14. júla 2005, č. l. 199

uviedol, že keď sa snažil po výstrele nahmatať poškodenému tep, obžalovaný N. reagoval

slovami: „čo si..., nevidíš, že má vystrelený mozog?“.

Po skutku obžalovaný N. presvedčil spoluobžalovaných M... a O..., aby vec

nenahlásili polícii, ale telo poškodeného zakopali a miesto zamaskovali.

Celkom neadekvátnym spôsobom sa prvostupňový súd vyrovnal s výpoveďami

svedkov F... K... (v tom čase riaditeľ odboru všeobecnej kriminality) a M... S... a M... G...

(v to čase obaja vo funkcii staršieho referenta operatívneho oddelenia odboru všeobecnej

kriminality), ktorí odvážali po šetrení na mieste činu obžalovaného na oddelenie a pred

nimi mal povedať, že poškodeného R... zastrelil úmyselne, lebo ho už dlhší čas klamal.

Dokonca po zakopaní tela poškodeného mal obžalovaný na mieste rozsypať sáčok s mletou

kávou, aby telo nemohli vyňuchať policajní psi. Aj keď uvedení svedkovia samozrejme

neboli priamymi svedkami udalostí pri usmrtení poškodeného, ich výpovede nie je možné

nebrať do úvahy.

Všetky vyššie uvedené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by obžalovaný N. bol po

skutku v šoku z takého vážneho následku svojho konania (ak by sa ho dopustil

nedbanlivostným konaním), ale naopak, konal premyslene a racionálne, pričom dokázal

navyše zmanipulovať aj ďalších dvoch zúčastnených, aby mu pomohli pri zahladzovaní stôp

jeho trestného činu. Naopak, konanie obžalovaného po skutku nasvedčuje na jeho úmyselné

konanie aj pri jeho spáchaní.»

Ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že v súvislosti so spôsobom

odôvodnenia rozhodnutia, v rámci ktorého najvyšší súd odkazoval na iné, v tejto trestnej

veci vydané rozhodnutia, považuje takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia

z hľadiska jeho preskúmateľnosti za akceptovateľný, pretože obsah predchádzajúcich

rozhodnutí bol dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia

spôsobom ustanoveným , ako aj prípadnou možnosťou nazretia do

príslušného spisu (podobne napr. ).

Ďalej je potrebné podotknúť, že v konaní o sťažnosti podľa

ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie

skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie

nevykonané všeobecnými súdmi. Taktiež ústavný súd nie je oprávnený vyhodnocovať

dôkazy, ktoré boli vykonané v rámci trestného konania všeobecnými súdmi. Ústavný súd

môže preskúmať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba z hľadiska už uvedených kritérií

zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.

Ústavný súd už judikoval (), že právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných

právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli

zmysel a podstatu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo

účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (), že z princípu

nezávislosti súdov podľa vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia

dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až

), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov

všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci poskytovania ochrany ústavnosti je povolaný

korigovať výlučne len tie najextrémnejšie excesy, ktorých dôsledkom je porušenie

ústavných alebo základných práv (napr. ).

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22.

júna 2011 jednoznačne vyplýva, prečo druhostupňový súd odvolanie sťažovateľa proti

rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2010 zamietol, a teda prečo považoval tento

rozsudok za správny. Uviedol skutočnosti, ktoré považoval v trestnom konaní za dokázané

a aké právne závery z nich vyvodil. Presvedčivo argumentoval, prečo považoval konečnú

právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý bol sťažovateľ trestne stíhaný, za správnu,

a neopomenul uviesť, čo ho k tomuto presvedčeniu viedlo. Všetky jeho úsudky pritom

vychádzali z dôkazov vykonaných v trestnom konaní.

Sťažovateľovu námietku, že závery najvyššieho súdu sú v rozpore s vykonanými

dôkazmi, nemožno neakceptovať. Ústavný súd nie je oprávnený vyhodnocovať dôkazy

vykonané všeobecnými súdmi, preto len zopakuje závery najvyššieho súdu vyplývajúce

z jeho rozhodnutí. Čo sa týka vzdialenosti a mierenosti streľby sťažovateľa na poškodeného,

tieto boli preukazované nielen znaleckými posudkami a výsluchmi súdnych znalcov, ale aj

ohliadkou miesta činu, výsluchmi svedkov, previerkami ich výpovedí na mieste

a rekonštrukciou. Z rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2010 vyplýva, že súdni znalci

z odboru balistika a súdneho lekárstva sa ohliadky miesta činu a rekonštrukcie osobne

zúčastnili. Zo samotných výpovedí znalcov a z ich znaleckých posudkov vyplýva, že

vzdialenosť sťažovateľa od poškodeného v čase výstrelu bola stanovená na základe

vykonanej rekonštrukcie a previerok výpovedí svedkov na mieste činu. Súdny znalec

z odboru balistiky sa pri podaní posudku v otázke vzdialenosti sťažovateľa od poškodeného,

pri streľbe oprel o závery rekonštrukcie. Súdny znalec z odboru súdneho lekárstva sa k tejto

vzdialenosti vyjadril tak, že táto bola viac ako 50 cm až do vzdialenosti, pokiaľ siaha

smrteľný ranivý účinok z tejto zbrane. Podstatným však bolo konštatovanie súdneho znalca

z odboru súdneho lekárstva, že „znázornená situácia svedkami pri rekonštrukcii dňa

3. 8. 2005 nie je v rozpore s pitevným nálezom“. Ďalšou skutočnosťou, ktorú súdny znalec

z odboru súdneho lekárstva uviedol, bolo to, že „v momente výstrelu, pokiaľ by uhol mal

zodpovedať zástrelu hlavy a strelnému kanálu v nej, musel byť poškodený naklonený ľavou

stranou hlavy k ústiu pištole, z ktorej vystrelila zo sediacej polohy druhá osoba“. Vzhľadom

na uvedené nemožno teda prijať tvrdenie sťažovateľa, že vzdialenosť sťažovateľa od

poškodeného pri výstrele bola najvyšším súdom stanovená (1,65 – 3 metre) v rozpore

s dôkazmi.

Taktiež mierenosť zbraňou na oblasť hlavy poškodeného, aj keď súdny znalec ju

presne stanoviť nemohol, vyplývala z iných vykonaných dôkazov. Išlo najmä o viaceré

dôkazy, z ktorých v súhrne vyplynulo, že ak sťažovateľ chcel zasiahnuť poškodeného,

musel byť v sediacej („čupiacej“) polohe, a to v konečnom dôsledku aj urobil, keďže v inej

polohe by poškodeného nezasiahol vzhľadom na nutnosť držania zbrane

vo výstreluschopnej polohe.

Napokon, najvyšší súd neopomenul skúmať ani otázku formy zavinenia sťažovateľa,

ktorá bola podstatnou pre kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy, a nie ublíženia na

zdraví. Tu najvyšší súd znova vychádzal z v trestnom konaní vykonaných dôkazov (najmä

z výpovedí svedkov), ktoré ho v celku doviedli k záveru, že správanie sťažovateľa pred,

počas a po spáchaní skutku (správanie sa k poškodenému, úkony súvisiace

s upotrebiteľnosťou zbrane, poloha pri streľbe, správanie sa k svedkom udalosti po spáchaní

činu, zakrývanie stôp a pod.) nasvedčuje jeho úmyslu poškodeného usmrtiť. Sťažovateľ na

obranu v tejto súvislosti poukazoval iba znalecký posudok znalkyne z odboru psychológie

a na jej výsluch na hlavnom pojednávaní, avšak závery týchto dôkazov nemožno považovať

za také, ktoré by boli absolútne popierali, resp. vyvracali možné úmyselné zavinenie

sťažovateľa.

Podľa orgány činné v trestnom konaní hodnotia

dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých

okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné

v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.

Vzhľadom na citované ustanovenie všeobecné súdy nemohli vykonané dôkazy

hodnotiť iba samostatne, ale správne ich hodnotili aj v ich súhrne a zo súhrnu dôkazov, tak

ako sú uvedené, nemožno považovať závery najvyššieho súdu za nelogické a za také, ktoré

by boli v rozpore s vykonanými dôkazmi.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi dôležitými pre

rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa, dostatočným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo

treba akceptovať v plnom rozsahu napadnutý rozsudok. Závery najvyššieho súdu neboli

neodôvodnené a zjavne arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil

so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať

takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom

na súdnu ochranu ( ), resp. právom na spravodlivé súdne konanie (

ods. 1 dohovoru) a namietaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 22. júna 2011, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách

sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia, vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie,

priznať náhradu trov právneho zastúpenia) bolo podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho

dôvodu sa týmito zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2012