Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 503/2012
PDF · 368.89 KB
No categories available
II. ÚS 503/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. novembra
2002 predbežne prerokoval sťažnosť P. N., K., zastúpeného advokátom JUDr. S. R., K., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To
66/2006 a jeho uznesením z 27. septembra 2006, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2008
a jeho uznesením z 9. septembra 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2011 a jeho
uznesením z 22. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. N. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2012
doručená sťažnosť P. N., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného
práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho
rozsudkom z 26. októbra 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 66/2006 a jeho uznesením
z 27. septembra 2006, v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2008 a jeho uznesením
z 9. septembra 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2011 a jeho uznesením
z 22. júna 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 6 T 6/2005 z 10. marca 2006 uznaný vinným zo spáchania trestného činu ublíženia
na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu bol uložený trest odňatia slobody
vo výmere 30 mesiacov a pre jeho výkon bol zaradený do prvej nápravnovýchovnej
skupiny.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie tak sťažovateľ, ako aj prokurátor Krajskej
prokuratúry v Košiciach (ďalej len „krajská prokuratúra“). O týchto odvolaniach najvyšší
súd rozhodol uznesením sp. zn. 1 To 66/2006 z 27. septembra 2006 tak, že rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil, aby vo veci znovu konal a rozhodol.
Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 6 T 6/2005 z 27. novembra 2007 opäť uznal
sťažovateľa vinným z trestného činu ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a 2 Trestného
zákona.
Proti tomto rozsudku podal prokurátor krajskej prokuratúry odvolanie, o ktorom
najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 To 3/2008 z 9. septembra 2009 rozhodol tak, že
prvostupňový rozsudok opäť zrušil a vec vrátil krajskému súdu na konanie a rozhodnutie.
Z dôvodu viazanosti krajského súdu právnym názorom najvyššieho súdu
prvostupňový súd napokon vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 6 T 6/2005 z 26. októbra
2010 tak, že sťažovateľa uznal vinným zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219
ods. 1 Trestného zákona. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto rozhodnutiu najvyšší súd
rozhodol tak, že ho uznesením sp. zn. 1 To 3/2011 z 22. júna 2011 zamietol.
Sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu napadol dovolaním, ktoré však najvyšší súd
uznesením sp. zn. 1 Tdo V 2/2012 z 26. apríla 2012 odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa postupom a rozsudkom krajského súdu a postupom
a uzneseniami najvyššieho súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Porušenie základného práva na súdnu ochranu „sťažovateľ vidí v tom. že všeobecné
súdy rozhodujúce o vine a treste... pri svojom rozhodovaní nerešpektovali procesné
pravidlá a požiadavky kladené vnútroštátnym právom na obsah týchto rozhodnutí,
konkrétne procesné požiadavky deklarované v ust. § 163 ods. 1 písm. d), § 168 ods. 1 Tr.
poriadku, ako aj ust. § 176 ods. 1 písm. d, ods. 2 Tr. por., následkom čoho došlo
napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov k popretiu zákonného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu, do obsahu ktorého patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy... a teda právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkové relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s
uplatnením, nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu.“.
Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie „sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné
súdy rozhodujúce o vine a treste sťažovateľa nerešpektovali procesné pravidlá, deklarované
v ust. § 163 ods. 1 písm. d), § 168 ods. 1 Tr. por., ako aj v ust. § 176 ods. 1 písm. d), ods. 2
Tr. por., týkajúce sa jeho štruktúry a obsahu, v dôsledku čoho bolo porušené právo na
náležité odôvodnenie rozhodnutia, keď v napadnutých rozhodnutiach všeobecných súdov
absentovali konkrétne skutkové okolnosti, o ktoré sa výrok týchto rozhodnutí opiera ako
konkrétne dôkazy, v ktorých majú svoj základ skutkové a právne závery obsiahnuté
v napadnutých rozhodnutiach“.
Sťažovateľ tvrdí, že „Uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 10. 3. 2006 (správne má
byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: 1 To 66/2006, zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.:1 To 3/2008,
zo dňa 22. 6. 2011, sp. zn.: 1 To 3/2011, ktorými rozhodol o vine a treste sťažovateľa
a v nich prezentované, skutkové a právne závery, nie sú zlučiteľné s Ústavou a Dohovorom,
z toho dôvodu, že tieto nie sú odôvodnené...
... už prvotné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, zo dňa 10. 3. 2006 (správne má byť
27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: 1 To 66/2006, nerešpektovalo procesné požiadavky týkajúce sa
štruktúry odôvodňovania rozhodnutí všeobecných súdov, deklarovaných v ust. § 176 ods. 1
písm. d), ods. 2 Tr. por., keď najvyšší súd SR, rozhodujúci o odvolaní prokurátora proti
rozsudku Krajského súdu v Košiciach, založil svoje skutkové zistenia a právne závery,
v rozpore s obsahom produkovaných dôkazov. ...
... skutkové zistenia týkajúce sa vzdialenosti streľby, ako aj jej mierenosti, ku ktorým
dospel Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení nielen, že nemajú oporu v produkovaných
dôkazoch, ale sú v diametrálnom rozpore s ich obsahom, a preto nemôže obstáť.
Z rovnakého dôvodu nemôžu obstáť ani právne závery, ku ktorým dospel Najvyšší
súd SR, na základe tohto ustáleného skutkového stavu veci, týkajúce sa formy zavinenia a v
tejto súvislosti aj právnej kvalifikácie skutku.
Námietky sťažovateľa prezentované vo vzťahu k prvotnému rozhodnutiu Najvyššieho
súdu SR (uznesenie zo dňa 10. 3. 2006 [správne má byť 27. 9. 2006, pozn.], sp. zn.:
1 To 66/2006), týkajúce sa svojvoľného rozhodovania, platia aj vo vzťahu ku chronologicky
nasledujúcemu rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR (uznesenie, zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.:
1 To 3/2008), ktorým Najvyšší súd SR rozhodol o podanom odvolaní prokurátora Krajskej
prokuratúry v Košiciach tak, že zrušil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
z 27. 11. 2007, sp. zn.: 6 T 6/05. Jednoducho najvyšší súd SR v predmetnom rozhodnutí
zopakoval argumentáciu týkajúcu sa skutkových zistení a právnych záverov, obsiahnutú
v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (zo dňa 10. 7. 2006
[správne má byť 27. 9. 2006, pozn.], sp. zn.: 1 To 66/2006).
... skutkové zistenia, týkajúce sa postmortálneho správania sťažovateľa, ku ktorým
dospel Najvyšší súd SR v napadnutom uznesení, nemajú oporu v produkovaných dôkazoch,
ba dokonca sú v rozpore s obsahom relevantných dôkazov, konkrétne so zisteniami znalkyne
z odboru psychológie.
Z uvedených dôvodov preto nemôže obstáť ani právny záver konajúceho súdu
týkajúce sa formy zavinenia v konaní sťažovateľa a v tejto súvislosti ani právna kvalifikácia
skutku, ktorý sa mu kladie za vinu. ...
Sťažovateľ je toho názoru, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov vykazujú
znaky svojvoľného a arbitrárneho rozhodovania.
Svojvoľnosť rozhodnutia všeobecných súdov sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné súdy
v napadnutých rozhodnutiach dospeli ku skutkovým a právnym záverom, ktoré sú v rozpore
s obsahom produkovaných dôkazov, a ktoré majú charakter kruciálnych dôkazov vo vzťahu
k právnej kvalifikácii skutku, ktorý sa kladie sťažovateľovi za vinu, a teda vo vzťahu
k rozhodnutiu o otázke viny a trestu; namietaný rozpor sa týka rozhodujúcich skutkových
zistení, konkrétne vzdialenosti streľby, ako aj postmortálneho konania sťažovateľa.
Arbitrárnosť rozhodovania všeobecných súdov sťažovateľ vidí v tom, že všeobecné
súdy v napadnutých rozhodnutiach sa vôbec nevysporiadali s relevantnou právnou
argumentáciou obhajoby obsiahnutej v podaných odvolaniach a procesných stanoviskách
k odvolaniam prokurátora, týkajúcej sa vzdialenosti streľby, mierenosti streľby,
postmortálneho správania sťažovateľa, spôsobu nabíjania zbrane, ako aj polohy zbrane...
Sťažovateľ je toho názoru, že namietaným procesným postupom všeobecných súdov
bolo popreté jeho právo na súdnu ochranu, garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj
právo na spravodlivé súdne konanie, garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to ústavne
nesúladným spôsobom.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na
ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 66/2006,
uznesením zo dňa 10. 3. 2006 (správne má byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: 1 To 66/2006
porušil základné práva P. N., zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 3/2008,
uznesením zo dňa 9. 9. 2009, sp. zn.: 1 To 3/2008 porušil základné práva P. N., zaručené v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 3/2011,
uznesením zo dňa 22. 6. 2011, sp. zn.: 1 To 3/2011 porušil základné práva P. N., zaručené v
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
4. Krajský súd v Košiciach, v konaní vedenom pod sp. zn.:. 6 T 6/2005, rozsudkom
zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn.: 6 T 6/2005 porušil základné práva P. N., zaručené v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
5. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 10. 03. 2006 (správne
má byť 27. 9. 2006, pozn.), sp. zn.: 1 To 66/2006 sa zrušuje.
6. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 09. 09. 2009, sp. zn.:
1 To 3/2008 sa zrušuje.
7. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 22. 6. 2011, sp. zn.:
1 To 3/2011 sa zrušuje.
8. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 26. 10. 2010, sp. zn.: 6 T 6/2005 sa
zrušuje a Krajskému súdu v Košiciach sa prikazuje, aby vo veci znovu konal.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť náhradu trov konania P. N.,
v sume 245,70 EUR... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. S. R., do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu
zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho
rozsudkom z 26. októbra 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 66/2006 a jeho uznesením z 27. septembra 2006, v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 3/2008 a jeho uznesením z 9. septembra 2009 a v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 3/2011 a jeho uznesením z 22. júna 2011, ku ktorému malo dôjsť svojvoľným
a arbitrárnym rozhodovaním označených všeobecných súdov a neodôvodnenosťou ich
rozhodnutí.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
1. K namietanému porušeniu práv postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010
Pokiaľ ide o námietku porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na
spravodlivé súdne konanie postupom krajského súdu ako prvostupňového súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 6 T 6/2005 a jeho rozsudkom z 26. októbra 2010, ústavný súd uvádza,
že vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy
(„... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), môže ústavný súd poskytnúť
ochranu konkrétnemu právu alebo slobode, porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa
ich ochrany fyzická osoba alebo právnická osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní
pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označeného práva alebo slobody
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho sťažnosť už po
predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých
práv, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, neposkytuje iný všeobecný súd na základe
sťažovateľovi dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne
prostriedky nápravy namietaného porušenia jeho práv.
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti, proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 T 6/2005
z 26. októbra 2010 podal sťažovateľ riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom
rozhodoval najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2011 a rozhodol o ňom
uznesením z 22. júna 2011. Najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia ako
druhostupňového súdu bol oprávnený a v podstate aj povinný v prípade zistenia zásahu
prvostupňového súdu do základných práv a slobôd sťažovateľa týmto právam a slobodám
poskytnúť ochranu.
Preto, vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti (vo vzťahu k postupu
a rozhodnutiu krajského súdu) už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok
svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
2. K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 To 66/2006 a jeho uznesením z 27. septembra 2006 a v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2008 a jeho uznesením z 9. septembra 2009
Ústavný súd poznamenáva, že jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na
ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa
počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty nemožno zmeškanie tejto lehoty odpustiť, pretože
kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde to nedovoľuje.
Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor,
že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený
právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02,
III. ÚS 108/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 218/06).
Ako vyplýva z obsahu sťažnosti a jej príloh, k zásahu do práv sťažovateľa malo dôjsť
postupom najvyššieho súdu v konaniach, v ktorých sa rozhodovalo o odvolaniach strán
trestného konania (prokurátora krajskej prokuratúry a v jednom prípade aj sťažovateľa)
proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu. Obe označené odvolacie konania boli ako
celok skončené vydaním druhostupňových rozhodnutí, t. j. uznesení sp. zn. 1 To 66/2006
z 27. septembra 2006 a sp. zn. 1 To 3/2008 z 9. septembra 2009. Dňom vydania uvedených
rozhodnutí tieto nadobudli právoplatnosť [§ 140 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961 Zb.
o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), ktorým sa konanie riadilo]. Podľa zistenia ústavného súdu uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 66/2006 z 27. septembra 2006 bolo sťažovateľovi doručené
31. októbra 2006 (takisto ako jeho obhajcovi) a uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1 To 3/2008 bolo sťažovateľovi doručené 20. októbra 2009 (jeho obhajcovi 1. októbra
2009). Od uvedených dátumov (sťažovateľ a jeho obhajca sa dozvedeli o prípadnom
porušení základných práv a slobôd) mu začala plynúť zákonom ustanovená dvojmesačná
lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Pretože sťažnosť
sťažovateľa bola podaná až v mesiaci júl 2012, ústavný súd nemal žiadnu pochybnosť
o tom, že lehota na podanie sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd podľa § 53
ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k postupu a rozhodnutiam najvyššieho súdu
vydaným v konaniach vedených pod sp. zn. 1 To 66/2006 a sp. zn. 1 To 3/2008
sťažovateľovi uplynula pred jej podaním.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 1 To 66/2006 a sp. zn.
1 To 3/2008 a jeho uzneseniami z 27. septembra 2006 a z 9. septembra 2009 odmietol už po
jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
3. K namietanému porušeniu práv postupom najvyššieho súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 To 3/2011 a jeho uznesením z 22. júna 2011
Vo vzťahu k označenému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu ústavný súd
považoval lehotu na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre porušenie základných
práv a slobôd za zachovanú, a to vzhľadom na judikatúru ústavného súdu reflektujúcu
rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri rozsudok z 12. novembra
2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53,
54), ktorá v prípade procesného rozhodnutia dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania
(v tomto prípade z dôvodu nesplnenia podmienok dovolania) garantuje zachovanie lehoty
na podanie sťažnosti ústavnému súdu aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu druhostupňového súdu (podobne III. ÚS 114/2010, III. ÚS 81/2012),
samozrejme, za predpokladu, že sťažnosť bola podaná v lehote dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu.
Avšak sťažnosť sťažovateľa v tejto časti je potrebné považovať za zjavne
neopodstatnenú.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Uvedené sa vzťahuje na všetky typy konaní pred všeobecnými
súdmi. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(obdobne I. ÚS 13/00, I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Napadnutým uznesením sp. zn. 1 To 3/2011 z 22. júna 2011 najvyšší súd podľa
§ 256 Trestného poriadku zamietol odvolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 6 T 6/2005 z 26. októbra 2010, ktorým bol sťažovateľ uznaný vinným zo spáchania
trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona. V odôvodnení svojho
rozhodnutia najvyšší súd okrem iného uviedol:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe podaného odvolania obžalovaného
podľa § 254 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1. januára 2006 preskúmal zákonnosť
a odôvodnenosť všetkých výrokov napadnutého rozsudku, ako i konanie, ktoré mu
predchádzalo, pričom zistil, že krajský súd rozhodol o jeho vine správne a v súlade
so zákonom, keď v intenciách predchádzajúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 27. septembra 2006, sp. zn. 1 To 66/2006, a zo dňa 9. septembra 2009,
sp. zn. 1 To 3/2008, opätovne náležite vyhodnotil všetky dostupné a potrebné dôkazy
v zmysle § 2 ods. 6 Tr. por. a dospel tak k úplným a správnym skutkovým záverom, ktoré aj
podľa názoru odvolacieho súdu plne zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania.
Najvyšší súd si preto v celom rozsahu osvojil skutkové závery prvostupňového súdu.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu predmetný skutok sa stal tak, ako to správne zistil
a ustálil na základe vykonaného dokazovania prvostupňový súd a tento skutok nepochybne
spáchal práve obžalovaný P. N.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že najvyšší súd vo vyššie citovanom ostatnom
uznesení vyslovil svoj právny názor, ktorý prvostupňový súd v celom rozsahu rešpektoval
a po náležitom a správnom zistení skutkového stavu veci, právne kvalifikoval konanie
obžalovaného P. N. ako trestný čin vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. účinného do 1.
januára 2006. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, nemá voči
skutkovým a právnym záverom prvostupňového krajského súdu žiadne výhrady
a pripomienky.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam obžalovaného treba uviesť, že na tieto už vo svojej
podstate reagoval najvyšší súd v predchádzajúcich svojich uzneseniach, ktorými zrušil
pôvodné rozsudky krajského súdu (zo dňa 10. marca 2006, sp. zn. 6 T 6/05, a zo dňa
27. novembra 2007, sp. zn. 6 T 6/05) a vyslovil v nich právny názor vo vzťahu k právnej
kvalifikácii konania obžalovaného, ktorým je pre prvostupňový súd záväzný. Pre úplnosť
treba zdôrazniť, že krajský súd pri ustálení viny obžalovaného správne vychádzal
z viacerých skutočností a nespochybniteľných dôkazov, ktoré vyplynuli z výsledkov
vykonaného dokazovania a na ktoré už upriamil pozornosť odvolací súd v predchádzajúcich
rozhodnutiach.
Vykonaným dokazovaním v predmetnej trestnej veci bolo nepochybne preukázané, že
obžalovaný vystrelil na poškodeného S... R... zo vzdialenosti 1, 65 až 3 metrov, pričom
streľba z funkčnej zbrane z takejto blízkej vzdialenosti a zasiahnutie jeho hlavy (životne
dôležitých orgánov) vystrelenou strelou, už sama osebe nasvedčuje na úmysel obžalovaného
spôsobiť poškodenému smrteľné zranenie. Obhajoba obžalovaného, založená na tvrdení, že
poškodeného chcel iba vystrašiť v danom prípade nemôže obstáť, pretože v takomto
prípade, ak by mal úmysel použiť strelnú zbraň iba na výstrahu nič mu nebránilo, aby
vystrelil ďalej od jeho tela do voľného priestoru, alebo do vzduchu a nie priamo ho
zasiahnuť z krátkej vzdialenosti do hlavy. Samozrejme o neprípustnosti a krajnej
nevhodnosti aj takého použitia strelnej zbrane nie je možné vôbec polemizovať.
V danej súvislosti treba zdôrazniť, že uvedený rozsah vzdialenosti streľby voči
poškodenému ustálil krajský súd už aj vo svojich vyššie citovaných odsudzujúcich
rozsudkoch, keď na základe výsledkov vykonaného dokazovania nemal v tomto smere
žiadne pochybnosti.
Na úmysel obžalovaného nepochybne nasvedčuje aj samotné konanie a reakcie
obžalovaného na spáchaný čin, jeho výroky o spôsobení smrteľného poranenia
poškodenému, ako aj jeho celkom racionálne, a z pohľadu páchateľa úmyselného trestného
činu logické, konanie súvisiace so zakrývaním stôp svojho činu v súčinnosti s ostatnými
prítomnými osobami, na ktorú činnosť ich chladnokrvne navádzal. Svedkovia M... M... a F...
O..., ktorí sa v inkriminovanom čase nachádzali spolu s obžalovaným na mieste činu,
zhodne opakovane potvrdili, že bol to práve obžalovaný, ktorý navrhol zakopanie tela
poškodeného, pričom privolanie pomoci, resp. oznámenie činu polícii rezolútne odmietol.
Obžalovaný mal motív k svojmu činu, jeho konanie nebolo iba akési samovoľné
konanie, ale bezprostredne pred výstrelom došlo ku konfliktnej situácii medzi ním
a poškodeným... Aj podľa vyjadrenia svedka F... O... obžalovaný s poškodeným na seba
pokrikovali, „P. (N.) bol naštvaný, že sa S... (R...) rozkrikuje pri jeho chate“. Toto potvrdil
napokon aj sám obžalovaný, keď uviedol, že ho poškodený krátko pred činom podpichol
slovami „...lenivec, poď aj ty na drevo...“. Svoje konanie popísal obžalovaný aj za
prítomnosti svedkov - príslušníkov polície F... K..., M... S... a M... G... v krátkom čase po
čine. Neexistuje žiadne rozumné a logické vysvetlenie, z akého dôvodu by obžalovaný pri
týchto vyjadreniach nehovoril pravdu alebo úmyselne konfabuloval.
Všetky tieto skutočnosti spolu so všetkými ďalšími preukázanými okolnosťami
prípadu, podľa názoru najvyššieho súdu, poskytujú dostatok objektívnych a ničím
nespochybniteľných dôkazov pre záver, že obžalovaný P. N. musel byť s následkom svojho
konania prinajmenšom uzrozumený, a teda konal v úmysle spôsobiť poškodenému smrteľné
poranenie, ku ktorému následku jeho zavinením došlo.»
Pretože najvyšší súd vo svojom rozhodnutí poukázal aj na predošlé rozhodnutia
vydané v trestnej veci sťažovateľa, ústavný súd považoval za žiaduce uviesť podstatné časti
predošlých rozhodnutí.
V odôvodnení rozsudku sp. zn. 6 T 6/2005 z 26. októbra 2010 krajský súd uviedol,
ktoré dôkazy boli v trestnom konaní vykonané, čo obsahovali a aké závery z nich vyplynuli.
Išlo predovšetkým o výsluch sťažovateľa (resp. jeho vyjadrenia k jednotlivým vykonaným
dôkazom), výsluchy svedkov, znalecké dokazovanie a následné výsluchy súdnych znalcov,
ako aj o dokazovanie listinnými dôkazmi. Čo sa týka právnej kvalifikácie skutku,
prvostupňový súd poukázal na uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 66/2006
z 27. septembra 2006 a sp. zn. 1 To 3/2008 z 9. septembra 2009 a na svoju viazanosť
právnym názorom vysloveným odvolacím súdom, preto sťažovateľa uznal vinným
zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona.
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 To 66/2006 z 27. septembra 2006,
ktorým zrušil rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 T 6/2005 z 10. marca 2006, uviedol, že
«k predmetnému skutku došlo za situácie, keď všetci aktéri sa nachádzali pod vplyvom
alkoholických nápojov, pričom medzi obžalovaným a poškodeným došlo k menšiemu
slovnému nedorozumeniu. Za situácie, keď obžalovaný sedel na dreve, a držal v ruke pištoľ
z tejto vystrelil na poškodeného podľa záverov znalcov zo vzdialenosti 1,65 metra až 3
metre. Už táto samotná skutočnosť by skôr nasvedčovala na úmysel obžalovaného spôsobiť
poškodenému smrteľné poranenia, pretože použitie strelnej zbrane z takejto malej
vzdialenosti a zasiahnutie hlavy poškodeného na takýto záver jednoznačne nasvedčuje. Na
tomto konštatovaní nič nemení ani skutočnosť, že poškodený sa v dôsledku svojej opilosti
mal tackať, pretože obžalovaný mu mieril a aj zasiahol do hlavy, čím mu spôsobil
poranenie, ktoré bezprostredne viedlo k jeho smrti. Na tomto mieste treba zdôrazniť, že ak
by mala byť pravdivá obhajoba obžalovaného, že streľbou chcel poškodeného iba
„vystrašiť“, tak potom je nevysvetliteľné, prečo strelu mieril na hlavu poškodeného, pretože
na postrašenie stačilo vystreliť ďalej od jeho tela, prípadne na nižšie oblasti tela
poškodeného.
Za rozhodujúcu z hľadiska posúdenia formy zavinenia obžalovaného, však najvyšší
súd považuje skutočnosť vyplývajúcu so záverov znaleckého posudku znalca z odboru
balistiky. V danom prípade išlo totiž o samonabíjaciu zbraň (plynovú pištoľ), slúžiacu na
vystreľovanie chemicky dráždivých alebo paralyzujúcich látok a pyrotechnických zloží. Na
zbrani chýbala matica, a preto je možné do zbrane použiť celoplášťové strely, pričom
expertíznym skúmaním bola vylúčená možnosť samovoľného výstrelu z predmetnej pištole.
V inkriminovanom čase obžalovaný však pri rozhodujúcej smrtiacej streľbe vložil do
hlavne strelu z pištoľového náboja kalibru 7,65 mm Browning a do nábojovej komory
poplašnú nábojku. Práve túto okolnosť podľa názoru odvolacieho súdu krajský súd pri
ustálení skutkového deja výrazne nedocenil a nezaoberal sa ňou dôsledne ani pri
odôvodňovaní svojich skutkových a právnych záverov. Treba zdôrazniť, že ak by úmysel
obžalovaného totiž smeroval skutočne len k vystrašeniu poškodeného, nebolo v žiadnom
prípade potrebné a zároveň nevyhnutné takýmto spôsobom manipulovať so zbraňou a takto
ju nabíjať. Zároveň treba zdôrazniť, že podľa záverov znalca, vzhľadom na vôľu strely
vo vývrte hlavne, streľba z nej bola možná len v smere od vodorovnej roviny až po zvislú, čo
znamená, že ak páchateľ chcel vystreliť do výšky hlavy poškodeného, musel zaujať spôsob
streľby v sede na miernom svahu, pretože v inej polohe strelca by došlo k vypadnutiu strely
z hlavne zbrane.
Krajský súd sa podľa názoru najvyššieho súdu vyššie uvedenými okolnosťami pri
svojom rozhodovaní dôsledne a dostatočne nezaoberal, a preto v konečnom dôsledku
rozhodol v predmetnej veci na základe nedostatočne zistených a objasnených skutkových
okolností prípadu. Navyše pri úvahách o použitej právnej kvalifikácii sa obmedzil iba na
hodnotenie okolností z pohľadu obhajoby prednášanej obžalovaným a na druhej strane sa
dostatočným spôsobom nezaoberal vyššie naznačenými rozhodujúcimi okolnosťami
týkajúcimi sa spôsobu streľby z predmetnej zbrane, spôsobu a potreby jej nabíjania, ako aj
vzdialenosti, z ktorej obžalovaný na poškodeného strieľal. Za nedostatok rozhodovania
krajského súdu považuje odvolací súd aj skutočnosť, že tento sa vôbec nezaoberal
správaním sa obžalovaného po spáchaní činu, jeho jednoznačnou snahou zakryť všetky
stopy po čine zakopaním mŕtvoly poškodeného a navádzaním v tomto smere aj ďalších
spoluobžalovaných na takéto konanie, ako i absenciou akéhokoľvek prejavu ľútosti
obžalovaného nad spáchaným činom a usmrtením poškodeného, bez akéhokoľvek
verbálneho prejavu v tom smere, že išlo o nešťastnú náhodu.».
V odôvodnení uznesenia sp. zn. 1 To 3/2008 z 9. septembra 2009, ktorým bol
zrušený v poradí druhý rozsudok krajského súdu sp. zn. 6 T 6/2005 z 27. novembra 2007,
najvyšší súd uviedol:
„... je potrebné uviesť, že prvostupňový súd vykonal síce vo veci rozsiahle
dokazovanie, avšak vyvodil z neho nesprávne skutkové aj právne závery.
Na základe vykonaného dokazovania je nesporné, že to bol práve obžalovaný P. N.,
kto výstrelom z pištole usmrtil poškodeného S... R... Vyplýva to tak z výpovedí samotného
obžalovaného ako aj z výpovedí spoluobžalovaných F... O... a M... M... a svedka R... R...
Úlohou súdu tak bolo vyriešiť otázku subjektívnej stránky konania obžalovaného,
teda či konal v úmysle usmrtiť poškodeného alebo či išlo z jeho strany o nedbanlivostné
konanie.
Je treba súhlasiť s argumentmi prokurátora v podanom odvolaní, že konanie
obžalovaného vykazuje na základe doposiaľ vykonaného dokazovania znaky úmyselného
trestného činu.
Obžalovaný P. N. vystrelil na poškodeného S... R... z plynovej pištole, ktorej bol
vlastníkom a ktorú mal nelegálne upravenú tak, že bola spôsobilá vystreliť ostrý náboj. Táto
skutočnosť bola obžalovanému z predchádzajúceho obdobia dobre známa a nakoniec aj
pred samotným skutkom obžalovaný spoločne so spoluobžalovanými z predmetnej pištole
strieľali na terč. Pred samotným výstrelom musel obžalovaný vykonať viacero úkonov a to,
nabiť zbraň poplašným nábojom do nábojovej komory a do hlavne spredu vsunúť ostrý
náboj kal. 7,65 mm, pričom pištoľ musel držať minimálne vo vodorovnej polohe, aby náboj
nevypadol.
Na poškodeného vystrelil obžalovaný z veľmi krátkej vzdialenosti 1,65 až 3 metre
a neobstojí jeho obhajoba v tom smere, že tohto chcel iba postrašiť, pretože v takomto
prípade mohol použiť iba poplašný náboj, resp. mohol v krajnom prípade z takejto
vzdialenosti mieriť spoľahlivo mimo tela poškodeného.
Neobstojí ani argumentácia alkoholickým opojením obžalovaného. Z výpovedí
spoluobžalovaných a svedka R... je síce zrejmé, že na chate sa v kritickom čase vo veľkej
miere požívali alkoholické nápoje (s výnimkou svedka R... R..., ktorý nepil alkoholické
nápoje), avšak aj z týchto výpovedí aj z objektívnych meraní prístrojom je zrejmé, že práve
obžalovaný bol v čase skutku pod najmenším vplyvom alkoholu, ktorého hladina nebola
nijako zvlášť významná.
Taktiež bezprostredná reakcia obžalovaného po výstrele na poškodeného a správanie
sa po skutku nenasvedčujú tomu, že by na poškodeného vystrelil neúmyselne a bol zhrozený
z následku svojho konania. Spoluobžalovaný M... M... vo svojej výpovedi zo dňa 14. júla
2005, č. l. 192 uviedol, že po výstrele na poškodeného spoluobžalovaný F... O... skúšal
tomuto tep na ruke a aj na krku a obžalovaný N. na to reagoval slovami: „však nevidíš, veď
má vystrelený mozog“. Následne na naliehanie obžalovaného N. mu spoluobžalovaní M...
a O... pomohli telo poškodeného zakopať a miesto zamaskovať. V tej istej výpovedi uviedol
spoluobžalovaný M..., že na otázku otca obžalovaného N. , čo urobil S... (poškodený R...)
mu tento odpovedal lakonicky, „strelil som mu do hlavy“.
Rovnako tak spoluobžalovaný F... O... vo svojej výpovedi zo 14. júla 2005, č. l. 199
uviedol, že keď sa snažil po výstrele nahmatať poškodenému tep, obžalovaný N. reagoval
slovami: „čo si..., nevidíš, že má vystrelený mozog?“.
Po skutku obžalovaný N. presvedčil spoluobžalovaných M... a O..., aby vec
nenahlásili polícii, ale telo poškodeného zakopali a miesto zamaskovali.
Celkom neadekvátnym spôsobom sa prvostupňový súd vyrovnal s výpoveďami
svedkov F... K... (v tom čase riaditeľ odboru všeobecnej kriminality) a M... S... a M... G...
(v to čase obaja vo funkcii staršieho referenta operatívneho oddelenia odboru všeobecnej
kriminality), ktorí odvážali po šetrení na mieste činu obžalovaného na oddelenie a pred
nimi mal povedať, že poškodeného R... zastrelil úmyselne, lebo ho už dlhší čas klamal.
Dokonca po zakopaní tela poškodeného mal obžalovaný na mieste rozsypať sáčok s mletou
kávou, aby telo nemohli vyňuchať policajní psi. Aj keď uvedení svedkovia samozrejme
neboli priamymi svedkami udalostí pri usmrtení poškodeného, ich výpovede nie je možné
nebrať do úvahy.
Všetky vyššie uvedené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by obžalovaný N. bol po
skutku v šoku z takého vážneho následku svojho konania (ak by sa ho dopustil
nedbanlivostným konaním), ale naopak, konal premyslene a racionálne, pričom dokázal
navyše zmanipulovať aj ďalších dvoch zúčastnených, aby mu pomohli pri zahladzovaní stôp
jeho trestného činu. Naopak, konanie obžalovaného po skutku nasvedčuje na jeho úmyselné
konanie aj pri jeho spáchaní.»
Ústavný súd na tomto mieste poznamenáva, že v súvislosti so spôsobom
odôvodnenia rozhodnutia, v rámci ktorého najvyšší súd odkazoval na iné, v tejto trestnej
veci vydané rozhodnutia, považuje takýto spôsob formulovania odôvodnenia rozhodnutia
z hľadiska jeho preskúmateľnosti za akceptovateľný, pretože obsah predchádzajúcich
rozhodnutí bol dotknutým osobám dostupný jednak prostredníctvom ich oznámenia
spôsobom ustanoveným Trestným poriadkom, ako aj prípadnou možnosťou nazretia do
príslušného spisu (podobne napr. II. ÚS 131/08).
Ďalej je potrebné podotknúť, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
ústavný súd v zásade nie je skutkovým súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie
skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie
nevykonané všeobecnými súdmi. Taktiež ústavný súd nie je oprávnený vyhodnocovať
dôkazy, ktoré boli vykonané v rámci trestného konania všeobecnými súdmi. Ústavný súd
môže preskúmať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu iba z hľadiska už uvedených kritérií
zjavnej neodôvodnenosti a arbitrárnosti.
Ústavný súd už judikoval (IV. ÚS 252/04), že právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by popreli
zmysel a podstatu na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo
účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnym názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Ústavný súd takisto judikoval (I. ÚS 67/06), že z princípu
nezávislosti súdov podľa čl. 144 ods. 1 ústavy vyplýva tiež zásada voľného hodnotenia
dôkazov. Pokiaľ všeobecné súdy rešpektujú uvedené ústavné garancie (teda najmä čl. 46 až
čl. 50 ústavy), ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov
všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s ich hodnotením sám nestotožňoval.
Ústavný súd zdôrazňuje, že v rámci poskytovania ochrany ústavnosti je povolaný
korigovať výlučne len tie najextrémnejšie excesy, ktorých dôsledkom je porušenie
ústavných alebo základných práv (napr. II. ÚS 195/08).
Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 3/2011 z 22.
júna 2011 jednoznačne vyplýva, prečo druhostupňový súd odvolanie sťažovateľa proti
rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2010 zamietol, a teda prečo považoval tento
rozsudok za správny. Uviedol skutočnosti, ktoré považoval v trestnom konaní za dokázané
a aké právne závery z nich vyvodil. Presvedčivo argumentoval, prečo považoval konečnú
právnu kvalifikáciu skutku, pre ktorý bol sťažovateľ trestne stíhaný, za správnu,
a neopomenul uviesť, čo ho k tomuto presvedčeniu viedlo. Všetky jeho úsudky pritom
vychádzali z dôkazov vykonaných v trestnom konaní.
Sťažovateľovu námietku, že závery najvyššieho súdu sú v rozpore s vykonanými
dôkazmi, nemožno neakceptovať. Ústavný súd nie je oprávnený vyhodnocovať dôkazy
vykonané všeobecnými súdmi, preto len zopakuje závery najvyššieho súdu vyplývajúce
z jeho rozhodnutí. Čo sa týka vzdialenosti a mierenosti streľby sťažovateľa na poškodeného,
tieto boli preukazované nielen znaleckými posudkami a výsluchmi súdnych znalcov, ale aj
ohliadkou miesta činu, výsluchmi svedkov, previerkami ich výpovedí na mieste
a rekonštrukciou. Z rozsudku krajského súdu z 26. októbra 2010 vyplýva, že súdni znalci
z odboru balistika a súdneho lekárstva sa ohliadky miesta činu a rekonštrukcie osobne
zúčastnili. Zo samotných výpovedí znalcov a z ich znaleckých posudkov vyplýva, že
vzdialenosť sťažovateľa od poškodeného v čase výstrelu bola stanovená na základe
vykonanej rekonštrukcie a previerok výpovedí svedkov na mieste činu. Súdny znalec
z odboru balistiky sa pri podaní posudku v otázke vzdialenosti sťažovateľa od poškodeného,
pri streľbe oprel o závery rekonštrukcie. Súdny znalec z odboru súdneho lekárstva sa k tejto
vzdialenosti vyjadril tak, že táto bola viac ako 50 cm až do vzdialenosti, pokiaľ siaha
smrteľný ranivý účinok z tejto zbrane. Podstatným však bolo konštatovanie súdneho znalca
z odboru súdneho lekárstva, že „znázornená situácia svedkami pri rekonštrukcii dňa
3. 8. 2005 nie je v rozpore s pitevným nálezom“. Ďalšou skutočnosťou, ktorú súdny znalec
z odboru súdneho lekárstva uviedol, bolo to, že „v momente výstrelu, pokiaľ by uhol mal
zodpovedať zástrelu hlavy a strelnému kanálu v nej, musel byť poškodený naklonený ľavou
stranou hlavy k ústiu pištole, z ktorej vystrelila zo sediacej polohy druhá osoba“. Vzhľadom
na uvedené nemožno teda prijať tvrdenie sťažovateľa, že vzdialenosť sťažovateľa od
poškodeného pri výstrele bola najvyšším súdom stanovená (1,65 – 3 metre) v rozpore
s dôkazmi.
Taktiež mierenosť zbraňou na oblasť hlavy poškodeného, aj keď súdny znalec ju
presne stanoviť nemohol, vyplývala z iných vykonaných dôkazov. Išlo najmä o viaceré
dôkazy, z ktorých v súhrne vyplynulo, že ak sťažovateľ chcel zasiahnuť poškodeného,
musel byť v sediacej („čupiacej“) polohe, a to v konečnom dôsledku aj urobil, keďže v inej
polohe by poškodeného nezasiahol vzhľadom na nutnosť držania zbrane
vo výstreluschopnej polohe.
Napokon, najvyšší súd neopomenul skúmať ani otázku formy zavinenia sťažovateľa,
ktorá bola podstatnou pre kvalifikáciu skutku ako trestného činu vraždy, a nie ublíženia na
zdraví. Tu najvyšší súd znova vychádzal z v trestnom konaní vykonaných dôkazov (najmä
z výpovedí svedkov), ktoré ho v celku doviedli k záveru, že správanie sťažovateľa pred,
počas a po spáchaní skutku (správanie sa k poškodenému, úkony súvisiace
s upotrebiteľnosťou zbrane, poloha pri streľbe, správanie sa k svedkom udalosti po spáchaní
činu, zakrývanie stôp a pod.) nasvedčuje jeho úmyslu poškodeného usmrtiť. Sťažovateľ na
obranu v tejto súvislosti poukazoval iba znalecký posudok znalkyne z odboru psychológie
a na jej výsluch na hlavnom pojednávaní, avšak závery týchto dôkazov nemožno považovať
za také, ktoré by boli absolútne popierali, resp. vyvracali možné úmyselné zavinenie
sťažovateľa.
Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní hodnotia
dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné
v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán.
Vzhľadom na citované ustanovenie všeobecné súdy nemohli vykonané dôkazy
hodnotiť iba samostatne, ale správne ich hodnotili aj v ich súhrne a zo súhrnu dôkazov, tak
ako sú uvedené, nemožno považovať závery najvyššieho súdu za nelogické a za také, ktoré
by boli v rozpore s vykonanými dôkazmi.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa vysporiadal s argumentmi dôležitými pre
rozhodnutie o vine a treste sťažovateľa, dostatočným spôsobom uviedol dôvody, prečo bolo
treba akceptovať v plnom rozsahu napadnutý rozsudok. Závery najvyššieho súdu neboli
neodôvodnené a zjavne arbitrárne. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožnil
so závermi najvyššieho súdu, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neopodstatnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,
prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať
takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), resp. právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6
ods. 1 dohovoru) a namietaným postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
1 To 3/2011 a jeho uznesením z 22. júna 2011, odmietol sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ďalších požiadavkách
sťažovateľa (zrušiť napadnuté rozhodnutia, vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie,
priznať náhradu trov právneho zastúpenia) bolo podmienené vyslovením porušenia
základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo, bolo bez právneho
dôvodu sa týmito zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. novembra 2012