Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 183/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základného práva na prezumpciu neviny podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 23. októbra 2007

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. októbra

2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2009

(na výzvu ústavného súdu doplnená podaním z 15. apríla 2009) doručená sťažnosť

JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

(ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“), ktoré však v podaní bližšie nekonkretizoval (z obsahu však

vyplýva, že išlo o právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces, pozn.),

základného práva na prezumpciu neviny podľa a práva podľa

ods. 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 23. októbra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. októbra 2008.

1. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „... Okresný súd v Prešove

v právnej veci sťažovateľa o zaplatenie odmeny za právne zastúpenie v sume 2.580,- Sk

s prísl. rozsudkom zo dňa 12. októbra 2005 č. k. -82 vo veci rozhodol tak, že

zaviazal odporkyňu... zaplatiť sťažovateľovi istinu v sume 2.500,- Sk a trovy konania v sume

200,- Sk.

Mal za preukázané, že sťažovateľ ako advokát zastupoval odporkyňu v konaní

na základe plnej moci.

Následne sťažovateľ vyúčtoval odmenu za právne zastúpenie... za dva úkony právnej

pomoci spolu sumu 2.560,- Sk.

S námietkou odporkyne spočívajúcou v započítaní vzájomných pohľadávok

sa vyporiadal tak, že... podľa § 581 ods. 2 Obč. zák. započítať nemožno splatnú pohľadávku

oproti pohľadávke, ktorá nie je splatná. S poukazom na skutočnosť, že pohľadávka

odporkyne je doposiaľ sporná, nieje možné ju v tomto štádiu konania započítať.

Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 23. októbra

2007... zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol...

Podľa odvolacieho súdu sťažovateľ nepreukázal, že odporkyni uhradil sumu

4.702.113,- Sk. Odporkyňa jednostranným prejavom započítala pohľadávku sťažovateľa za

nezaplatenú vymoženú sumu...

Rozsudok sa stal právoplatný dňa 20. decembra 2007...

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že senáty Krajského súdu v Prešove

ako odvolacie súdy medzi tými istými účastníkmi na základe obdobných skutkových zistení

dospeli k odlišnému skutkovému a právnemu záveru ako dospel odvolací súd v konaní

...

Právo na súdnu ochranu podľa prelína aj princíp právnej istoty

(ako jeden z prvkov právneho štátu podľa ), v zmysle ktorého súdy majú

v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako...

Podľa stanoviska sťažovateľa pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo

analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho,

aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade

s princípom právnej istoty v zmysle a môže tým porušiť aj právo

účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa ...

Sťažovateľ legitímne očakával, že vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia

odvolacích súdov v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch aj odvolací súd

v posudzovanej veci rozhodne rovnako...

Sťažovateľ podal proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007

č. k -151 v zákonnej lehote dovolanie pričom jeho prípustnosť videl v tom, že

v konaní došlo k vade uvedenej v ..“

Najvyšší súd uznesením zo dňa 28. októbra 2008 sp. zn. dovolanie

sťažovateľa odmietol, keď dospel z záveru, že dovolanie nie jej v zmysle zákona

prípustné...“.

2. Sťažovateľ ešte uviedol, že uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru,

Úradu justičnej a kriminálnej polície P. bolo proti nemu „... vznesené obvinenie pre trestný

čin sprenevery... na tom skutkovom základe, že ako bývalý právny zástupca M. Š..., ktorú

zastupoval na základe splnomocnenia v súdnych konaniach a na OS

v Prešove, po tom, čo na jeho účet... boli prevedené finančné prostriedky prisúdené z týchto

sporov M. Š.... vo výške 5.190.600,- Sk a dňa 16. 03. 1998 vo výške 3.823.063,90 Sk, tieto

poukázal dňa 28. 01. 1997 vo výške 2.500.000,- Sk a dňa vo výške 1.811.500,- Sk na účet M.

Š..., kde ale ostatné finančné prostriedky v celkovej výške 4.702.163,90 Sk použil pre

vlastnú potrebu, čím M. Š. spôsobil svojim konaním škodu vo výške 4.702.163,90 Sk...

Obžaloba Krajského prokurátora v Prešov... kladie za vinu sťažovateľovi, že

finančné prostriedky v celkovej výške 4.702.163,90 Sk sťažovateľ použil pre svoju osobnú

potrebu čím sa dopustil pokračujúceho trestného činu sprenevery... Trestné konanie nie je

právoplatne skončené a vo veci nebolo ešte nariadené hlavné pojednávanie...“.

3. Podľa názoru sťažovateľa „rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa

23. októbra 2007 č. k. -151 (ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. októbra 2008, pozn.) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa

garantovaných , , ak aj jeho práva podľa , 2

dohovoru...“.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základne právo JUDr. J. M. podľa , Slovenskej

republiky ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007

č. k. -151 a uznesením NS SR zo dňa 28. októbra 2008, sp. zn.

porušené.

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. októbra 2008,

sp. zn. a zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007,

č. k. -151 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. J. M.

v celkovej sume 143,85 € s DPH na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. N... do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu.“.

5. Predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie už uvedených

základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 23. októbra 2007, ústavný súd uznesením

č. k. -8 z 3. júla 2008 podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) odmietol ako zjavne neopodstatnenú, lebo sťažovateľ uplatnil

v sťažnosti podanej ústavnému súdu námietku, ktorá je zároveň aj dovolacím dôvodom

podľa (ďalej aj „OSP“). Sťažnosť bola preto

„odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací“.

II.

Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných

práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských

právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané

náležitosti sú upravené v , pričom nesplnenie niektorej z nich má

za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2

.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1

a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa

ods. 2 .

6. Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa

a a práv podľa a 2 dohovoru uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra 2008, ústavný súd odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť aj vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti

pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (napr. , ), a tiež absencia priamej súvislosti

medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným

rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej (mutatis mutandis ).

Ústavný súd z podanej sťažnosti a jej príloh zistil, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 28. októbra 2008 rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že jeho

dovolanie odmietol.

Sťažovateľ odôvodňoval porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu najmä skutočnosťou, že najvyšší súd ako súd dovolací jeho dovolanie odmietol,

pričom podľa sťažovateľa je dovolanie prípustné najmä s ohľadom na to, že v konaní

krajského súdu „došlo k vade uvedenej v ..“.

Sťažovateľ v sťažnosti vychádzal z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní

a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil ako také,

ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok

nie je prípustný, a preto ho odmietol. Rovnako dovolací súd nezistil ani dôvodnosť

podaného dovolania podľa namietaného porušenia .

Nosným základným právom sťažovateľom namietaných porušení článkov

a dohovoru je právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na

spravodlivý proces.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka

konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného

súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a

rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné

úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v

súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v

ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu,

prípadne štádia civilného procesu (, , ).

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že

ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje

až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo

všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo

iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia

všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade,

ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)

došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne

závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by

prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,

ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom,

ktorý im predchádzal.

V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa

. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená,

že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť

porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením

alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi

verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé konanie

ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46

ods. 1 , nie je absolútne. Ak ide o vymedzenie súdnej ochrany subjektívnemu právu,

uvedený článok odkazuje na zákon. Preto len na základe tohto článku

nemožno vyvodiť právo na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac potom platí, že sa ho

nemožno dovolávať bez splnenia zákonom ustanovených podmienok, ktoré v prípade

dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť prísnejšie ako

v prípade súdu prvého a druhého stupňa. Je to dané samotnou povahou dovolania

ako mimoriadneho opravného prostriedku.

7. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. októbra

2008 vo vzťahu k zisťovaniu splnenia zákonom ustanovených podmienok na podanie

dovolania okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd... dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči

ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný...

V prejednávanej veci súd rozhodol rozsudkom...

Podľa dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo sa neprihliada Ak je predmetom dovolacieho konania len

príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je

rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Suma 2 560 Sk, na zaplatenie ktorej bola odporkyňa súdom prvého stupňa zaviazaná,

neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde...

Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto uvedené ustanovenie

vylučuje.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na procesnú vadu uvedenú v

(či už to účastník namieta alebo nie),... sa Najvyšší súd Slovenskej republiky... zaoberal... aj

otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu)

odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už

prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky

prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.

Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolaci súd sa osobitne zameral na otázku

splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný

postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu

v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany práv a právom chránených záujmov.

To znamená, že zo strany súdu musí ísť o porušenie konkrétneho procesného ustanovenia

voči dotknutému účastníkovi, ktorého bezprostredným následkom je odňatie možnosti

tomuto účastníkovi konať pred súdom.

Podľa dovolacieho súdu vadou konania v zmysle ustanovenia

nie je, že odvolací súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa.“

8. V reakcii na tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní najvyšší súd uviedol:

„Podľa , v znení do 15. októbra 2008, ak tento zákon

neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá

účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom

doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,

keď sa má pojednávanie konať.

Podľa súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.

Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého

dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne

pritom na obsah spisu a doteraz vykonané dôkazy.

Podľa prvá veta pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých

dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.

Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná a v jeho prítomnosti, zaručené

v , nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať

a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť

účastníkovi uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie umožňuje vec

prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý i keď bol riadne predvolaný, nedostavil

sa na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z toho

predpokladu vychádza aj citované ustanovenie , v zmysle ktorého sa môže

pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov.

Ako vyplýva z obsahu spisu, odvolací súd riadne predvolal účastníkov

na pojednávanie a zástupca odporcu predvolanie prevzal 18. 9. 2007 (čl. 146) a z obsahu

zápisnice o pojednávaní odvolacieho súdu z 23. 10. 2007 vyplýva, že právny zástupca

navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu kolízie súdnych

pojednávaní na okresnom súde. Nevyplýva z nej však, že by právny zástupca z tohto dôvodu

požiadal o odročenie pojednávania. Ak teda právny zástupca navrhovateľa nepožiadal

o odročenie pojednávania a odvolací súd pojednával v jeho neprítomnosti, neodňal tým

účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa “

9. Najvyšší súd v namietanom uznesení reagoval aj na ďalšie výhrady sťažovateľa

(dovolateľa): „Za opodstatnené nepovažoval dovolací súd námietky navrhovateľa

spočívajúce v porušení jeho práva na spravodlivý proces tým, že odvolací súd svoje

rozhodnutie nečakane založil na iných skutkových a právnych záveroch než súd prvého

stupňa a že nepredvídateľne vo veci rozhodol inak ako iný senát odvolacieho súdu

v skutkovo a právne porovnateľných veciach.

Súd prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom

a nezohľadnil námietku započítania tejto pohľadávky s pohľadávkou odporkyne pre jej

spornosť. Odvolací súd preskúmaval rozsudok súdu prvého stupňa len z hľadiska rozsahu

a dôvodov podaného odvolania..., t. j. dôvodnosti námietky započítania. Vychádzajúc

z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa považujúc za relevantné splnenie

poučovacej povinnosti v zmysle dospel k záveru o spôsobilosti

pohľadávok odporkyne a navrhovateľa na započítanie, keď navrhovateľ neuniesol dôkazné

bremeno na preukázanie návratnosti odporkyňou namietaných neuhradených finančných

prostriedkov. Prehodnotenie možnosti započítania pohľadávky odporkyne voči pohľadávke

navrhovateľa nemožno považovať za postup, ktorým by odvolací súd porušil právo

navrhovateľa na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie nečakane nezaložil na iných

skutkových a právnych záveroch o nároku uplatnenom navrhovateľom než súd prvého

stupňa. Odvolací súd nevyvodil svoj iný právny názor zo skutočností, ktoré by neboli

namietané v odvolaní a ktorými by sa súd prvého stupňa nezaoberal. Ani o nároku

uplatnenom navrhovateľom nerozhodol nepredvídateľne inak ako iné senáty odvolacieho

súdu, ktoré potvrdili rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo jeho návrhu vyhovené

tým, že prehodnotil spôsobilosť započítania pohľadávok účastníkov.

Obsahom poučenia účastníka súdom podľa ustanovenia ,

je poučenie o procesných právach a procesných povinnostiach. Procesné práva

a povinnosti sú obsahom procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho

súdneho konania, výnimočne aj v konaní o činnosti súdu pred začatím konania podľa

druhej časti . Súd je povinný poučiť účastníkov konania

najmä o tom, aké procesné práva im priznávajú a aké procesné povinnosti im ukladajú

procesnoprávne predpisy, ako treba nimi urobené procesné úkony vykonať, aby vyvolali

nimi sledované procesné účinky, prípadne ako treba odstrániť vady už urobených právnych

úkonov, aké právne následky sú spojené s vykonávanými procesnými úkonmi, ako treba

splniť procesnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona alebo rozhodnutia súdu a pod. O právach

a povinnostiach, ktoré vyplývajú pre účastníka z hmotného práva, súd nepoučuje. Spôsob

plnenia poučovacej povinnosti musí rešpektovať ústavný princíp rovnosti účastníkov

konania, nestrannosť súdu a (do účinnosti , t. j. do 15. 10. 2008) zákaz

prejudikovania názoru súdu.

Z obsahu preskúmavaného spisu súdu prvého stupňa nevyplýva, že by súdy nižších

stupňov porušili svoju poučovaciu povinnosť.

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že nie je opodstatnená ani

námietka navrhovateľa, že súd mu odňal možnosť konať pred ním aj tým, že mu neposkytol

riadne právne poučenie pri uplatnení jeho práv.

Nemožno súhlasiť ani s námietkou navrhovateľa, že by záverom odvolacieho súdu

o spôsobilosti pohľadávok na započítame došlo k porušeniu zásady prezumcie neviny.

Odvolací súd neriešil v konaní otázku, ktorú nebol oprávnený riešiť (spáchanie trestného

činu) predtým než o nej rozhodne súd v príslušnej trestnej veci, ktorým rozhodnutím by bol

viazaný ( ).

Dovolanie nie je ďalším odvolaním, ale mimoriadnym opravným prostriedkom

určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných [, ]

a hmotnoprávnych [ ] vád. Prieskum dokazovania vykonaného

odvolacím súdom (z hľadiska dostatočne zisteného skutkového stavu) prichádza do úvahy

iba v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci ( v znení

od 15. 10. 2008). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím

dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania

v zmysle a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Prípustnosť dovolania napokon nie je možné vyvodiť ani z inej vady (neuvedenej

v ). Pre iné než v ustanovení uvedené vady rozhodnutia a jemu

predchádzajúceho konania, dovolanie nie je prípustné. Takáto vada môže byť právne

významná len pri inak prípustnom dovolaní. Dovolanie navrhovateľa ale nie je prípustné

podľa ustanovení upravujúcich prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku

proti rozsudku odvolacieho súdu, v akej procesnej forme bolo napadnuté rozhodnutie

vo veci samej vydané.

Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,

že dovolanie je v prejednávanej veci procesné neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 4

v spojení s odmietol. Riadiac sa právnou úpravou

dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu

sa nezaoberal...“

10. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je

určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov

uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je

neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ) sťažovateľa. Treba ešte uviesť, že dovolací súd aj ústavne

udržateľným spôsobom zaujal stanovisko k aplikácii a nasl.

v znení neskorších predpisov a jej eventuálneho vplyvu na namietané

porušenie označených základných práv a slobôd, k čomu treba ešte dodať, že ak iný senát

všeobecného súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom

ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov

a suplovať tak právomoc, ktorá podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená

najmä najvyššiemu súdu.

11. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti

(namietané porušenie práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces rozsudkom

najvyššieho súdu) odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

12. Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietol

sťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného

(právo na prezumpciu neviny), vzhľadom na to, že nezistil žiadnu

vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom a postupom,

resp. rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní v sťažovateľovej občianskoprávnej veci

týkajúcej sa uloženej mu povinnosti zaplatiť 2 560 Sk s príslušenstvom.

Postup súdu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom

prípade ustanoveniami týkajúcimi sa dovolacieho konania)

nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv

alebo slobôd.

13. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením

sťažovateľa o porušení označených základných práv a slobôd rozhodnutím krajského súdu

sp. zn. z 23. októbra 2007.

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž

vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnou zmluvou podľa ().

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé

súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd

nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne

tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne

aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

15. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať

sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných

všeobecných súdov a priznaním náhrady trov konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009