Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 183/09
PDF · 280.44 KB
No categories available
I. ÚS 183/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 183/09-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo
veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 10 Co 38/2006 z 23. októbra 2007
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra
2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2009
(na výzvu ústavného súdu doplnená podaním z 15. apríla 2009) doručená sťažnosť
JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“), ktoré však v podaní bližšie nekonkretizoval (z obsahu však
vyplýva, že išlo o právo na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces, pozn.),
základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 2 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
10 Co 38/2006 z 23. októbra 2007 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008.
1. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „... Okresný súd v Prešove
v právnej veci sťažovateľa o zaplatenie odmeny za právne zastúpenie v sume 2.580,- Sk
s prísl. rozsudkom zo dňa 12. októbra 2005 č. k. 16 C 103/02-82 vo veci rozhodol tak, že
zaviazal odporkyňu... zaplatiť sťažovateľovi istinu v sume 2.500,- Sk a trovy konania v sume
200,- Sk.
Mal za preukázané, že sťažovateľ ako advokát zastupoval odporkyňu v konaní
na základe plnej moci.
Následne sťažovateľ vyúčtoval odmenu za právne zastúpenie... za dva úkony právnej
pomoci spolu sumu 2.560,- Sk.
S námietkou odporkyne spočívajúcou v započítaní vzájomných pohľadávok
sa vyporiadal tak, že... podľa § 581 ods. 2 Obč. zák. započítať nemožno splatnú pohľadávku
oproti pohľadávke, ktorá nie je splatná. S poukazom na skutočnosť, že pohľadávka
odporkyne je doposiaľ sporná, nieje možné ju v tomto štádiu konania započítať.
Na odvolanie odporkyne Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 23. októbra
2007... zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu zamietol...
Podľa odvolacieho súdu sťažovateľ nepreukázal, že odporkyni uhradil sumu
4.702.113,- Sk. Odporkyňa jednostranným prejavom započítala pohľadávku sťažovateľa za
nezaplatenú vymoženú sumu...
Rozsudok sa stal právoplatný dňa 20. decembra 2007...
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že senáty Krajského súdu v Prešove
ako odvolacie súdy medzi tými istými účastníkmi na základe obdobných skutkových zistení
dospeli k odlišnému skutkovému a právnemu záveru ako dospel odvolací súd v konaní
Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy prelína aj princíp právnej istoty
(ako jeden z prvkov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy), v zmysle ktorého súdy majú
v rovnakých alebo analogických situáciách rozhodovať rovnako...
Podľa stanoviska sťažovateľa pokiaľ súd rieši právnu otázku (tú istú alebo
analogickú), ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom bez toho,
aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade
s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo
účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy...
Sťažovateľ legitímne očakával, že vzhľadom na predchádzajúce rozhodnutia
odvolacích súdov v skutkovo a právne porovnateľných prípadoch aj odvolací súd
v posudzovanej veci rozhodne rovnako...
Sťažovateľ podal proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007
č. k 10 Co 38/2006-151 v zákonnej lehote dovolanie pričom jeho prípustnosť videl v tom, že
v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f O. s. p...“
Najvyšší súd uznesením zo dňa 28. októbra 2008 sp. zn. 2 Cdo 9/2008 dovolanie
sťažovateľa odmietol, keď dospel z záveru, že dovolanie nie jej v zmysle zákona
prípustné...“.
2. Sťažovateľ ešte uviedol, že uznesením Krajského riaditeľstva Policajného zboru,
Úradu justičnej a kriminálnej polície P. bolo proti nemu „... vznesené obvinenie pre trestný
čin sprenevery... na tom skutkovom základe, že ako bývalý právny zástupca M. Š..., ktorú
zastupoval na základe splnomocnenia v súdnych konaniach 9 C 221/96 a 9 C 405/97 na OS
v Prešove, po tom, čo na jeho účet... boli prevedené finančné prostriedky prisúdené z týchto
sporov M. Š.... vo výške 5.190.600,- Sk a dňa 16. 03. 1998 vo výške 3.823.063,90 Sk, tieto
poukázal dňa 28. 01. 1997 vo výške 2.500.000,- Sk a dňa vo výške 1.811.500,- Sk na účet M.
Š..., kde ale ostatné finančné prostriedky v celkovej výške 4.702.163,90 Sk použil pre
vlastnú potrebu, čím M. Š. spôsobil svojim konaním škodu vo výške 4.702.163,90 Sk...
Obžaloba Krajského prokurátora v Prešov... kladie za vinu sťažovateľovi, že
finančné prostriedky v celkovej výške 4.702.163,90 Sk sťažovateľ použil pre svoju osobnú
potrebu čím sa dopustil pokračujúceho trestného činu sprenevery... Trestné konanie nie je
právoplatne skončené a vo veci nebolo ešte nariadené hlavné pojednávanie...“.
3. Podľa názoru sťažovateľa „rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa
23. októbra 2007 č. k. 10 Co 38/2006-151 (ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008, pozn.) došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa
garantovaných čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 ústavy, ak aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1, 2
dohovoru...“.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základne právo JUDr. J. M. podľa čl. 46 ods. 1, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007
č. k. 10 Co 38/2006-151 a uznesením NS SR zo dňa 28. októbra 2008, sp. zn. 2 Cdo 9/2008
porušené.
Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. októbra 2008,
sp. zn. 2 Cdo 9/2008 a zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007,
č. k. 10 Co 38/2006-151 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. J. M.
v celkovej sume 143,85 € s DPH na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. N... do 15 dní od
právoplatnosti tohto nálezu.“.
5. Predchádzajúcu sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie už uvedených
základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom rozsudkom
krajského súdu sp. zn. 10 Co 38/2006 z 23. októbra 2007, ústavný súd uznesením
č. k. I. ÚS 229/08-8 z 3. júla 2008 podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) odmietol ako zjavne neopodstatnenú, lebo sťažovateľ uplatnil
v sťažnosti podanej ústavnému súdu námietku, ktorá je zároveň aj dovolacím dôvodom
podľa § 237 písm. f Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Sťažnosť bola preto
„odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie
namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací“.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných
práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských
právach, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd.
Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané
náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má
za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008, ústavný súd odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť aj vtedy,
ak namietaným postupom orgánu štátu (v danom prípade najvyššieho súdu) nemohlo dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti
pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti
medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným
rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).
Ústavný súd z podanej sťažnosti a jej príloh zistil, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra 2008 rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak, že jeho
dovolanie odmietol.
Sťažovateľ odôvodňoval porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu najmä skutočnosťou, že najvyšší súd ako súd dovolací jeho dovolanie odmietol,
pričom podľa sťažovateľa je dovolanie prípustné najmä s ohľadom na to, že v konaní
krajského súdu „došlo k vade uvedenej v § 237 písm. f) O. s. p...“.
Sťažovateľ v sťažnosti vychádzal z dôvodov, ktoré uviedol aj v podanom dovolaní
a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil ako také,
ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok
nie je prípustný, a preto ho odmietol. Rovnako dovolací súd nezistil ani dôvodnosť
podaného dovolania podľa namietaného porušenia § 237 písm. f) OSP.
Nosným základným právom sťažovateľom namietaných porušení článkov ústavy
a dohovoru je právo na súdnu a inú právnu ochranu, ktorého súčasťou je aj právo na
spravodlivý proces.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom
úspešný vrátane konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania. Procesný postoj účastníka
konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného
súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a
rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto návrhy a procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v
súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu,
prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04).
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že
ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje
až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo
všeobecné súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo
iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia
všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom)
došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne
závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by
prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie
sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd
nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami,
ktorých porušenie sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom,
ktorý im predchádzal.
V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená,
že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť
porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením
alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi
verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že právo na spravodlivé konanie
ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu, tak ako ho garantuje čl. 46
ods. 1 ústavy, nie je absolútne. Ak ide o vymedzenie súdnej ochrany subjektívnemu právu,
uvedený článok odkazuje na zákon. Preto len na základe tohto článku ústavy
nemožno vyvodiť právo na súdnu ochranu dovolacím súdom. Tým viac potom platí, že sa ho
nemožno dovolávať bez splnenia zákonom ustanovených podmienok, ktoré v prípade
dovolacieho súdu ako tretej inštancie všeobecného súdnictva môžu byť prísnejšie ako
v prípade súdu prvého a druhého stupňa. Je to dané samotnou povahou dovolania
ako mimoriadneho opravného prostriedku.
7. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 9/2008 z 28. októbra
2008 vo vzťahu k zisťovaniu splnenia zákonom ustanovených podmienok na podanie
dovolania okrem iného vyplýva:
„Najvyšší súd... dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči
ktorému takýto opravný prostriedok nie je prípustný...
V prejednávanej veci súd rozhodol rozsudkom...
Podľa § 238 ods. 5 O. s. p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo
napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom
trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,
pričom na príslušenstvo sa neprihliada Ak je predmetom dovolacieho konania len
príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej mzdy je
rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.
Suma 2 560 Sk, na zaplatenie ktorej bola odporkyňa súdom prvého stupňa zaviazaná,
neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v deň podania návrhu na prvostupňovom súde...
Prípustnosť dovolania navrhovateľa preto uvedené ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p.
vylučuje.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p.
(či už to účastník namieta alebo nie),... sa Najvyšší súd Slovenskej republiky... zaoberal... aj
otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu)
odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a) až g) tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už
prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky
prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení dovolací súd nezistil.
Vychádzajúc z obsahu dovolania dovolaci súd sa osobitne zameral na otázku
splnenia podmienok prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu
v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany práv a právom chránených záujmov.
To znamená, že zo strany súdu musí ísť o porušenie konkrétneho procesného ustanovenia
voči dotknutému účastníkovi, ktorého bezprostredným následkom je odňatie možnosti
tomuto účastníkovi konať pred súdom.
Podľa dovolacieho súdu vadou konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.
nie je, že odvolací súd prejednal vec v neprítomnosti navrhovateľa.“
8. V reakcii na tvrdenia sťažovateľa uvedené v jeho dovolaní najvyšší súd uviedol:
„Podľa § 115 ods. 1, 2 O. s. p. v znení do 15. októbra 2008, ak tento zákon
neustanovuje inak, súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá
účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Predvolanie sa musí účastníkom
doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať.
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní.
Ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého
dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, prihliadne
pritom na obsah spisu a doteraz vykonané dôkazy.
Podľa § 119 ods. 1 prvá veta O. s. p. pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých
dôvodov, ktoré sa musia oznámiť.
Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná a v jeho prítomnosti, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať
a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť
účastníkovi uplatnenie tohto práva. Citované ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. umožňuje vec
prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý i keď bol riadne predvolaný, nedostavil
sa na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z toho
predpokladu vychádza aj citované ustanovenie § 119 O. s. p., v zmysle ktorého sa môže
pojednávanie odročiť len z dôležitých dôvodov.
Ako vyplýva z obsahu spisu, odvolací súd riadne predvolal účastníkov
na pojednávanie a zástupca odporcu predvolanie prevzal 18. 9. 2007 (čl. 146) a z obsahu
zápisnice o pojednávaní odvolacieho súdu z 23. 10. 2007 vyplýva, že právny zástupca
navrhovateľa ospravedlnil svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu kolízie súdnych
pojednávaní na okresnom súde. Nevyplýva z nej však, že by právny zástupca z tohto dôvodu
požiadal o odročenie pojednávania. Ak teda právny zástupca navrhovateľa nepožiadal
o odročenie pojednávania a odvolací súd pojednával v jeho neprítomnosti, neodňal tým
účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) O. s. p.“
9. Najvyšší súd v namietanom uznesení reagoval aj na ďalšie výhrady sťažovateľa
(dovolateľa): „Za opodstatnené nepovažoval dovolací súd námietky navrhovateľa
spočívajúce v porušení jeho práva na spravodlivý proces tým, že odvolací súd svoje
rozhodnutie nečakane založil na iných skutkových a právnych záveroch než súd prvého
stupňa a že nepredvídateľne vo veci rozhodol inak ako iný senát odvolacieho súdu
v skutkovo a právne porovnateľných veciach.
Súd prvého stupňa dospel k záveru o dôvodnosti nároku uplatneného navrhovateľom
a nezohľadnil námietku započítania tejto pohľadávky s pohľadávkou odporkyne pre jej
spornosť. Odvolací súd preskúmaval rozsudok súdu prvého stupňa len z hľadiska rozsahu
a dôvodov podaného odvolania..., t. j. dôvodnosti námietky započítania. Vychádzajúc
z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa považujúc za relevantné splnenie
poučovacej povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O. s. p. dospel k záveru o spôsobilosti
pohľadávok odporkyne a navrhovateľa na započítanie, keď navrhovateľ neuniesol dôkazné
bremeno na preukázanie návratnosti odporkyňou namietaných neuhradených finančných
prostriedkov. Prehodnotenie možnosti započítania pohľadávky odporkyne voči pohľadávke
navrhovateľa nemožno považovať za postup, ktorým by odvolací súd porušil právo
navrhovateľa na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie nečakane nezaložil na iných
skutkových a právnych záveroch o nároku uplatnenom navrhovateľom než súd prvého
stupňa. Odvolací súd nevyvodil svoj iný právny názor zo skutočností, ktoré by neboli
namietané v odvolaní a ktorými by sa súd prvého stupňa nezaoberal. Ani o nároku
uplatnenom navrhovateľom nerozhodol nepredvídateľne inak ako iné senáty odvolacieho
súdu, ktoré potvrdili rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým bolo jeho návrhu vyhovené
tým, že prehodnotil spôsobilosť započítania pohľadávok účastníkov.
Obsahom poučenia účastníka súdom podľa ustanovenia § 5 ods. 1 O. s. p.,
je poučenie o procesných právach a procesných povinnostiach. Procesné práva
a povinnosti sú obsahom procesnoprávnych vzťahov, ktoré vznikajú po začatí občianskeho
súdneho konania, výnimočne aj v konaní o činnosti súdu pred začatím konania podľa
druhej časti Občianskeho súdneho poriadku. Súd je povinný poučiť účastníkov konania
najmä o tom, aké procesné práva im priznávajú a aké procesné povinnosti im ukladajú
procesnoprávne predpisy, ako treba nimi urobené procesné úkony vykonať, aby vyvolali
nimi sledované procesné účinky, prípadne ako treba odstrániť vady už urobených právnych
úkonov, aké právne následky sú spojené s vykonávanými procesnými úkonmi, ako treba
splniť procesnú povinnosť vyplývajúcu zo zákona alebo rozhodnutia súdu a pod. O právach
a povinnostiach, ktoré vyplývajú pre účastníka z hmotného práva, súd nepoučuje. Spôsob
plnenia poučovacej povinnosti musí rešpektovať ústavný princíp rovnosti účastníkov
konania, nestrannosť súdu a (do účinnosti zákona č. 384/2008, t. j. do 15. 10. 2008) zákaz
prejudikovania názoru súdu.
Z obsahu preskúmavaného spisu súdu prvého stupňa nevyplýva, že by súdy nižších
stupňov porušili svoju poučovaciu povinnosť.
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že nie je opodstatnená ani
námietka navrhovateľa, že súd mu odňal možnosť konať pred ním aj tým, že mu neposkytol
riadne právne poučenie pri uplatnení jeho práv.
Nemožno súhlasiť ani s námietkou navrhovateľa, že by záverom odvolacieho súdu
o spôsobilosti pohľadávok na započítame došlo k porušeniu zásady prezumcie neviny.
Odvolací súd neriešil v konaní otázku, ktorú nebol oprávnený riešiť (spáchanie trestného
činu) predtým než o nej rozhodne súd v príslušnej trestnej veci, ktorým rozhodnutím by bol
viazaný (§ 135 ods. 1 O. s. p.).
Dovolanie nie je ďalším odvolaním, ale mimoriadnym opravným prostriedkom
určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných [§ 241 ods. 2 písm. a), b) O. s. p.]
a hmotnoprávnych [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.] vád. Prieskum dokazovania vykonaného
odvolacím súdom (z hľadiska dostatočne zisteného skutkového stavu) prichádza do úvahy
iba v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 243b ods. 2 O. s. p. v znení
od 15. 10. 2008). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím
dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania
v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Prípustnosť dovolania napokon nie je možné vyvodiť ani z inej vady (neuvedenej
v § 237 O. s. p.). Pre iné než v ustanovení § 237 O. s. p. uvedené vady rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania, dovolanie nie je prípustné. Takáto vada môže byť právne
významná len pri inak prípustnom dovolaní. Dovolanie navrhovateľa ale nie je prípustné
podľa ustanovení upravujúcich prípustnosť tohto mimoriadneho opravného prostriedku
proti rozsudku odvolacieho súdu, v akej procesnej forme bolo napadnuté rozhodnutie
vo veci samej vydané.
Vzhľadom k uvedenému dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru,
že dovolanie je v prejednávanej veci procesné neprípustné, preto ho v zmysle § 243b ods. 4
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol. Riadiac sa právnou úpravou
dovolacieho konania, otázkou vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
sa nezaoberal...“
10. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je
určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov a zaujíma stanovisko k podstate dôvodov
uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého rozhodnutie nie je
neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa. Treba ešte uviesť, že dovolací súd aj ústavne
udržateľným spôsobom zaujal stanovisko k aplikácii § 580 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a jej eventuálneho vplyvu na namietané
porušenie označených základných práv a slobôd, k čomu treba ešte dodať, že ak iný senát
všeobecného súdu má iný právny názor totožný s právnym názorom sťažovateľa, potom
ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov
a suplovať tak právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená
najmä najvyššiemu súdu.
11. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti
(namietané porušenie práva na súdnu ochranu, resp. spravodlivý súdny proces rozsudkom
najvyššieho súdu) odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
12. Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietol
sťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného
čl. 50 ods. 2 ústavy (právo na prezumpciu neviny), vzhľadom na to, že nezistil žiadnu
vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označeným základným právom a postupom,
resp. rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní v sťažovateľovej občianskoprávnej veci
týkajúcej sa uloženej mu povinnosti zaplatiť 2 560 Sk s príslušenstvom.
Postup súdu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi normami (v danom
prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku týkajúcimi sa dovolacieho konania)
nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu základných práv
alebo slobôd.
13. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal aj tvrdením
sťažovateľa o porušení označených základných práv a slobôd rozhodnutím krajského súdu
sp. zn. 10 Co 38/2006 z 23. októbra 2007.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž
vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na spravodlivé
súdne konanie stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd
nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne
tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle
a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne
aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
15. Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa ako celku nebol už právny dôvod zaoberať
sa jeho ostatnými návrhmi, t. j. návrhom na zrušenie označených rozhodnutí menovaných
všeobecných súdov a priznaním náhrady trov konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júla 2009