Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 362/2010
PDF · 233.72 KB
No categories available
III. ÚS 362/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátkou JUDr.
M. J., N., vo veci namietaného porušenia jeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl.
3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd a zákazu diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v
konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 49/2007 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2008 a
postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 127/2009 a
jeho rozsudkom zo 4. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. L. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta
2010 (po doplnení 9. septembra 2010) doručená sťažnosť P. L., t. č. vo výkone trestu (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. M. J., N., vo veci namietaného porušenia
jeho práva zaručujúceho zákaz mučenia podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, práva na prezumpciu neviny podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, práva na
rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a zákazu diskriminácie
podľa čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v
konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 49/2007 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2008 a
postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp.
zn. 14 Co 127/2009 a jeho rozsudkom zo 4. mája 2010.
Sťažovateľ uviedol, že v dôsledku odvysielania informácií o jeho osobe na televíznej
stanici T. (ďalej len „T.“) v dňoch 17. januára 2007 a 18. januára 2007 podal na okresnom
súde žalobu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 5 miliónov
slovenských korún. Podstatou žaloby bolo, že T. v uvedenom čase odvysielala informácie o
tom, že Krajský súd v Nitre ho odsúdil za 3 vraždy, ale že proti prvostupňovému rozsudku
má ešte právo podať odvolanie. Sťažovateľ tvrdil, že okrem odvysielania týchto informácií
bola zverejnená aj jeho podobizeň a bolo uvedené jeho meno.
Sťažovateľ namietal porušenie práv spojených s ochranou osobnosti, a to z dôvodu,
že T. odvysielala informácie v čase, keď za uvedené skutky ešte nebol právoplatne
odsúdený, čím podľa jeho názoru došlo k prelomeniu prezumpcie neviny. Okrem toho
sťažovateľ tvrdil, že T. zachytila jeho osobu počas súdneho procesu v ponižujúcej situácii,
keď ho „dozorcovia spútaného sčasti vliekli a sčasti niesli vo vzduchu do pojednávacej
miestnosti“, a okrem toho bolo v televízii vidieť celú jeho podobizeň a zároveň došlo aj k
uvedeniu jeho celého mena. Tým podľa sťažovateľa nastala situácia, že v očiach verejnosti
bol vnímaný ako vrah bez toho, aby bola dosiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom
dokázaná jeho vina. Podľa názoru sťažovateľa došlo k značnému zníženiu jeho dôstojnosti a
vážnosti vo vzťahu k rodinným príslušníkom, dozorcom a spoluväzňom, pretože v čase
odvysielania reportáže si už odpykával trest odňatia slobody, ktorý mu bol právoplatne
uložený za iný trestný čin. Sťažovateľ súčasne vyslovil názor, že odporca ho ponížil na
„úroveň atrakcie – teda veci, zvieraťa v ZOO alebo cirkuse, ktorá má odporcovi
vyprodukovať zisk“.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa okresný súd jeho žalobnému návrhu sčasti vyhovel,
keď konštatoval, že zo strany odporcu došlo k zásahom do jeho práv spojených s ochranou
osobnosti, ale čo sa týka priznanej náhrady nemajetkovej ujmy, prisúdil mu len sumu
100 000 Sk, a vo zvyšku jeho návrh zamietol.
Sťažovateľ uviedol, že proti rozsudku okresného súdu sa odvolal, na základe čoho
krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 127/2009-480 zo 4. mája 2010 rozhodol tak, že ho
„odmietol s tým, že odporca neporušil žiadne moje práva a aj keby nemám právo na
odškodné, lebo nedošlo k zníženiu mojej ľudskej dôstojnosti, a pod.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval takto: «Konečný súdny orgán ďalej
uviedol, že priznanie peňažného zadosťučinenia je možné len vtedy, ak dôjde k zníženiu
ľudskej dôstojnosti, vážnosti, a pod., že v mojom prípade nedošlo k zníženiu mojej ľudskej
dôstojnosti – teda k vyvolaniu následku. A že som nežiadal iné odškodné, len peňažné. Ust.
§ 13 O. Z. nestanovuje dôvody na priznanie peňažného zadosťučinenia taxatívne, ale len
príkladmo, čo vyplýva zo samotného výrazu „najmä“! Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie
a záver odvolacieho súdu je nielen nepravdivý, ale aj v rozpore so zákonom. ...
V mojom prípade mi síce odporca musí zaplatiť 3 000 €, ale len preto, lebo nepodal
odvolanie. Stanovisko konečného súdneho orgánu však je také, že nemám právo na
odškodné, lebo moje práva neboli porušené a nedošlo k zníženiu ľudskej dôstojnosti,
vážnosti a pod. A svojou ústavnou sťažnosťou napádam práve tieto závery odvolacieho
súdu. ...
Čo sa týka tvrdenia súdu, že som nežiadal ospravedlnenie, ale len peniaze, je
pravdivý, ale právne irelevantný. Ospravedlnenie, ktoré by musel odporca vykonať, by
nebolo učinené dobrovoľne, ale na príkaz súdu, avšak takéto ospravedlnenie pre mňa nemá
žiadnu výpovednú hodnotu, a preto som ho ani nepožadoval. ...
Ani zákon v ust. § 13 O. Z. nehovorí, že poškodený má právo na peňažné
zadosťučinenie len vtedy, ak žiada aj ospravedlnenie. Používa výraz „má tiež právo“,
a stačí si v tomto prípade pozrieť aj výklad zákona, kde je uvedené, že súbeh oboch dôvodov
je možný, nie je však podmienkou. ...
Práve preto som v návrhu žiadal odškodné vo výške 5 000 000 Sk, aby takúto sumu
odporca nielen pocítil ako trest, ale aby ho to odradilo od ďalších podobných skutkov.
Z čoho vyplýva, že som sa žalobou domáhal aj upustenia od neoprávnených zásahov
zo strany odporcu, len inou formou ako uviedol súd. ...
Záver konečného súdneho orgánu v mojom prípade však žiadnu rovnováhu
neudržiava = novinári o mne môžu tvrdiť že som vraždil, hoci ešte vec nebola právoplatne
uzavretá. Môžu zverejňovať moje meno, osobné údaje, podobizne mojej osoby, a pod., hoci
napr. Dohovor mi zaručuje právo na ochranu pred publicitou. Môžu zo mňa spraviť
atrakciu, aby upútali potencionálneho diváka a vytvorili si tým čo najväčší zisk, atď., atď. ...
Ale ja môžem iba toto všetko strpieť a byť ticho. Aj z uvedeného je zrejmé, že
rozhodnutie súdu je v rozpore s rozsudkami ESĽP a Dohovorom ako takým, lebo so mnou
ako obeťou sa zaobchádza podstatne horšie ako s tým, ktorý porušil moje práva.
Z uvedeného dôvodu došlo aj k porušeniu môjho práva zaručeného v čl. 14 Dohovoru. ...
Záverom namietam účelové konštrukcie pri hodnotení výpovedí zo strany súdu. ...
Súd ďalej tvrdí, že svedkovia vypovedali „naučené výpovede“. Odhliadnuc od vyššie
uvedených skutočností, ak súd vysloví záver, tak musí vysvetliť ako k tomuto záveru dospel
a odôvodniť ho. Pokiaľ to súd nespraví – ako tomu je aj v mojom prípade, nejde o bezpečne
preukázaný fakt, ale len o svojvôľu súdu pri hodnotení dôkazov, ktorá je však zásadne
neprípustná.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho
sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:
„1. Základné práva P. L. zaručované v čl. 3, 8, 14 a v čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené boli.
2. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18. 11. 2008 č. 19 C 49/2007
a uznesenie Krajského súdu Bratislava zo dňa 4. 5. 2010 č. 14 Co 127/2009 sa zrušuje a vec
vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“
II.
Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné,
ako aj osobitné náležitosti návrhu podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde
vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených
práv postupom a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 C 49/2007 z 18. novembra 2008,
ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto
ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich
v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného
práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy.
Vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu ako súdu prvého stupňa
sťažovateľ využil možnosť, ktorú mu ponúka zákon, teda Občiansky súdny poriadok,
a obrátil sa na krajský súd, ktorý na základe odvolania vo veci konal a rozhodol. Právo
odvolacieho súdu preskúmať na základe podaného odvolania postup a rozsudok okresného
súdu a poskytnúť tak ochranu sťažovateľovým právam vylučuje právomoc ústavného súdu
bezprostredne preskúmavať prvostupňové rozhodnutie všeobecného súdu v sťažovateľovej
veci.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, III. ÚS 208/08).
2. Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich práv podľa čl. 3,
čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 8 a čl. 14 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 14 Co 127/2009
zo 4. mája 2010.
Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo
ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za
nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 tohto článku štátny orgán
nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom
a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej
bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti,
ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto Dohovorom sa musí
zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba
pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod,
príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.
Sťažovateľ v podstate namietal, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu
o tom, že odvysielaním príspevku na T. o jeho odsúdení súdom prvého stupňa nedošlo
k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv. Práve naopak, sťažovateľ tvrdil, že
k takémuto zásahu došlo. Okrem toho namietal odôvodnenie rozsudku krajského súdu
v otázkach priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom v tomto smere
vyjadril odlišný názor a poukázal na nesprávny výklad ustanovení Občianskeho zákonníka
týkajúcich sa ochrany osobnosti zo strany krajského súdu. Sťažovateľ vyslovil názor, že
rozsudok krajského súdu považuje za nedostatočne odôvodnený aj vo vzťahu k tvrdeniu
o nepreukázaní okolností súvisiacich so znížením jeho dôstojnosti a vážnosti v prostredí,
v ktorom sa pohybuje.
Ústavný súd zistil, že krajský súd rozsudkom č. k. 14 Co 127/2009-480 zo 4. mája
2010 zrušil rozsudok okresného súdu č. k. 19 C 49/2007-392 z 18. novembra 2008 v časti,
v ktorej okresný súd priznal právnym zástupcom sťažovateľa trovy právneho zastúpenia,
ako aj v časti, v ktorej okresný súd nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania, a v tomto
rozsahu vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo zvyšku rozsudok v napadnutej
časti potvrdil a odvolanie sťažovateľa v časti, ktorou okresný súd priznal jeho právnemu
zástupcovi trovy právneho zastúpenia, odmietol.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol podstatu napadnutého
rozhodnutia okresného súdu, obsah odvolaní oboch účastníkov konania, ich vyjadrenia a po
oboznámení sa s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s jeho skutkovými
a právnymi závermi dospel k názoru, že rozsudok okresného súdu čo sa týka merita veci, je
potrebné potvrdiť. Z podstatnej časti dôvodov rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že
„Podmienkou úspešne uplatneného práva na ochranu osobnosti v zmysle citovaných
zákonných ustanovení je, že došlo k neoprávneného zásahu, a tiež, že tento zásah bol
objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 OZ. Obe
tieto podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je
právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany, a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú
sankciu znášať. Pre priznanie finančnej náhrady sa okrem uvedeného vyžaduje vznik
nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby, predstavujúcej zníženie dôstojnosti alebo
vážnosti v značnej miere a príčinná súvislosť - kauzálny nexus medzi neoprávneným
zásahom a vznikom takejto nemajetkovej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu
zásahu a ním spôsobenú nemajetkovú ujmu na osobnosti iba priznanie morálnej satisfakcie,
ktorá forma zadosťučinenia má podľa zákona prednosť. ...
Predmetom tohto konania bola žaloba navrhovateľa na ochranu osobnosti, do práva
ktorého sa malo zasiahnuť odvysielaním spravodajských príspevkov odporcu, pričom treba
zdôrazniť, že navrhovateľ sa vôbec nedomáhal žalobou na ochranu osobnosti, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti, resp. sa
nedomáhal odstránenia následkov neoprávnených zásahov (morálnej satisfakcie), ale len
poskytnutia finančnej satisfakcie.“
Krajský súd ďalej konštatoval, že potom, ako sa oboznámil so všetkými dôkazmi,
dospel k záveru, že odporca odvysielaním príspevkov na T. neprekročil mantinely, v rámci
ktorých má novinár právo informovať verejnosť o trestnom konaní konkrétnych osôb, avšak
za predpokladu, že sa poskytujú pravdivé a skutočnosti zodpovedajúce informácie, k čomu
podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade došlo. Krajský súd poukázal na to, že
redaktori informovali o sťažovateľovom odsúdení v intenciách rozsudku Krajského súdu v
Nitre vyhláseného na pojednávaní 17. januára 2007, ktorým bol sťažovateľ uznaný za
vinného zo spáchania konkrétnych trestných činov, za čo mu bol uložený trest odňatia
slobody na doživotie. Okrem toho krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku dal do
pozornosti začiatočnú fázu odvysielaného príspevku, ktorý sa začínal slovami: „Krajský súd
v Nitre odsúdil dnes...“, čím poukázal na to, z akého zdroja čerpali novinári, a že tým
reprodukovali pravdivé informácie. Krajský súd súčasne dodal, že v rámci odvysielaného
príspevku odzneli aj slová o tom, že sťažovateľ sa má právo proti odsudzujúcemu rozsudku
vyhlásenému súdom prvého stupňa odvolať. V tejto súvislosti krajský súd vyslovil názor:
„Skutočnosti uvedené v reportáži boli teda pravdivé, boli založené na už existujúcom
rozhodnutí o vine, pričom neboli podané dehonestujúcimi údajmi alebo pravdu
skresľujúcim spôsobom.“
Krajský súd teda dospel k záveru, že odvysielaním príspevku na T. nedošlo k zásahu
do práv sťažovateľa spojených s ochranou osobnosti, ale keďže odporca nenapadol tú časť
rozsudku okresného súdu, ktorým bola sťažovateľovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v sume 100 000 Sk (3 319,40 €), bol touto časťou rozsudku viazaný.
Odvolací súd sa zaoberal aj posúdením primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy, a to
v rozsahu, v akom si ju uplatňoval sťažovateľ (najskôr 2 000 000 Sk, neskôr 5 000 000 Sk).
Krajský súd v tejto súvislosti uviedol:
„Uplatnenú náhradu považuje odvolací súd za absolútne neprimeranú, už aj z toho
hľadiska, že navrhovateľ sa ani nepokúšal uplatniť si v tomto konaní morálnu satisfakciu,
ktorá jediná podľa názoru odvolacieho súdu, a to vo všetkých prípadoch, pokiaľ má
dotknutá osoba pocit, že neoprávneným zásahom niekoho bolo porušené právo na ochranu
osobnosti, môže viesť k reparácii následkov neoprávneného zásahu. Až po morálnej
satisfakcii, keď ten, kto neoprávnený zásah spôsobil, aj verejne deklaruje, že ho spôsobil,
resp. upustí od ďalšieho neoprávneného zásahu, môže dotknutá osoba žiadať aj finančnú
satisfakciu. Jej priznanie by však bolo na mieste iba v prípade, že by poskytnutie morálnej
satisfakcie nebolo dostatočné a bolo by preukázané, že bola v značnej miere znížená
dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. V tomto prípade však tomu tak
nebolo, keďže v konaní nebolo preukázané, že práve z dôvodu uverejnenia týchto
spravodajských príspevkov na televíznej stanici T. došlo reálne k zníženiu dôstojnosti
a vážnosti navrhovateľa v spoločnosti, a to nie v bežnej, ale v značnej miere, a že jeho
osobná ujma (ako ju on pociťoval) bola spojená so zvlášť citeľným znížením a sťažením
jeho postavenia v prostredí, kde sa pohybuje a jej zmiernenie a vyváženie nemožno napraviť
inak. Podľa názoru odvolacieho súdu však len finančná satisfakcia, ktorú si navrhovateľ
v konaní uplatňoval, by sama o sebe nijakým spôsobom údajný neoprávnený zásah odporcu
ani nemohla napraviť.“
Krajský súd sa v napadnutom rozhodnutí vyjadril aj k dôkazom, ktoré podľa udania
sťažovateľa mali svedčať o tom, že bolo preukázané, že odvysielaním uvedenej reportáže
došlo k zníženiu jeho dôstojnosti v značnej miere, či zníženiu vážnosti vo vzťahu
k dozorcom a spoluväzňom v podmienkach výkonu trestu odňatia slobody a vo vzťahu
k rodine. V tejto súvislosti krajský súd uviedol: „Svedkovia, ktorí boli vypočutí súdom
prvého stupňa, boli: rodinný príbuzný - otec navrhovateľa a jeho známy - spoluväzeň, a títo
vypovedali naučené skutočnosti, resp. rozporne, a preto ich výpovede nemožno brať za
vieryhodné, lebo podobné informácie o odsúdení navrhovateľa priniesli aj ostatné médiá,
z ktorých sa okolie navrhovateľa mohlo tieto skutočnosti dozvedieť. O údajných následkoch
vyvolaných odvysielanými príspevkami nepredložil navrhovateľ žiaden konkrétny dôkaz,
teda jeho objektívne poškodenie vo vzťahu k okoliu - spoluväzňom, dozorcom a rodine
nebolo preukázané.“
Odvolací súd reagoval aj na argumenty sťažovateľa týkajúce sa predloženia
rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré podľa názoru sťažovateľa riešili
obdobné prípady ako ten jeho. Krajský súd však uviedol, že tieto rozhodnutia vzhľadom na
odlišnosť právnych a skutkových zistení nemožno na daný prípad aplikovať.
Krajský súd ďalej judikoval: „Tvrdenie navrhovateľa o nedostatočnej výške
finančnej satisfakcie, ktorá mu nebola priznaná s poukazom na porušenie prezumpcie
neviny, práva na ochranu mena a osobných údajov, práva na nezverejňovanie podobizní, na
ovplyvňovanie výsledku trestného konania, na zasahovanie do obhajobných práv, práva na
ochranu pred publicitou, a práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, neobstojí nielen z už
vyššie uvedených dôvodov, ale aj preto, že v spravodajskom príspevku bola zverejnená len
silueta, a nie priamo tvár predvádzanej osoby v putách do súdnej siene, ktorej príchod do
pojednávacej miestnosti nebol nijakým spôsobom komentovaný. Aj v prípade, ak by bol
navrhovateľ priamo identifikovateľný, a teda jeho podobizeň by bola zobrazená, bol by
takýto „zásah“ odporcu možný vzhľadom na spravodajskú licenciu v zmysle ust. § 12 ods. 3
OZ. Tvrdenie o spojitosti medzi údajným porušením obhajobných práv navrhovateľa
a konaním odporcu, príp. že vysielaním odporcu bolo zasiahnuté do práva navrhovateľa na
nestrannosť a nezávislosť súdu, nebolo ničím preukázané. Čo sa týka zverejnenia mena
a priezviska navrhovateľa, v čase odvysielania príspevkov išlo o aktuálnu trestnú kauzu,
o prejednávaní ktorej na súde sa mohol dozvedieť ktokoľvek zo zoznamu trestných vecí
vyveseného pred pojednávacou miestnosťou, teda na verejne prístupnom mieste.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil, aby sa krajský súd
svojím právnym názorom a prezentovanými úvahami v konaní o ochrane osobnosti
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch odchýlil od relevantných ustanovení
Občianskeho zákonníka (§ 11 a nasl.). Podľa názoru ústavného súdu krajský súd celkom
zreteľne predstavil svoj názor o tom, z akého dôvodu nepovažoval postup odporcu za
konanie, ktoré by znamenalo zásah do sťažovateľových osobnostných práv. Tieto úvahy
krajského súdu pritom nevyznievajú svojvoľne, pretože odvolací súd poukázal hlavne na
pravdivosť informácií odvysielaných na T., ako aj na to, že odvysielaním príspevku nebol
sťažovateľ prezentovaný ako vrah, ale ako osoba, ktorá bola v prvostupňovom konaní za
skutky uvedené v obžalobnom návrhu odsúdená, ale s možnosťou daný stav zvrátiť
podaním opravného prostriedku proti prvostupňovému rozsudku. Krajský súd dal do
pozornosti aj právo novinárov, ktorí pri dodržaní novinárskej etiky majú právo pravdivo
informovať verejnosť v oblasti verejného záujmu, vo veciach dôležitých pre spoločnosť,
ako aj vo veciach postupov a rozhodnutí orgánov verejnej moci, ktoré majú význam
z hľadiska ochrany spoločnosti a jej bezpečnosti.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa neakceptovateľného výkladu
ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany krajského súdu, ústavný súd
uvádza, že v naznačených súvislostiach názor sťažovateľa neobstojí. Ústavný súd zistil, že
krajský súd formuloval svoj názor zhodne s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keď
uviedol, že priznanie zadosťučinenia v peniazoch prichádza do úvahy v prípade, ak
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby bolo dané primerané zadosťučinenie) nepostačuje, najmä vtedy, ak došlo
k značnému zníženiu dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby, ktorá sa ochrany domáha.
Odvolací súd poukázal hlavne na význam morálnej satisfakcie, ktorá podľa jeho názoru ako
jediná môže viesť k reparácii vzniknutých následkov, pričom na tomto mieste poukázal na
to, že sťažovateľ sa satisfakcie tohto druhu ani nedomáhal. Krajský súd odvolávajúc sa na
relevantné dôkazy (výpovede svedkov, odvysielanie obdobných informácií nielen T., ale
i viacerými médiami) konštatoval, že nebolo preukázané, aby konaním odporcu došlo
k nepriaznivým následkom na osobnostných právach sťažovateľa. Krajský súd teda vyslovil
názor, že nebol preukázaný príčinný vzťah medzi odvysielaním príspevku a neoprávneným
zásahom do práva na ochranu osobnosti (zníženie dôstojnosti a vážnosti v značnej miere),
a preto sa sťažovateľ nemohol úspešne domáhať náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Vzhľadom na to, že odporca nenapadol výrok rozsudku okresného súdu, čo sa týka výšky
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, krajský súd ním bol viazaný aj napriek
vyslovenému právnemu názoru, že v prípade sťažovateľa nedošlo k zásahu do jeho práv
spojených s ochranou osobnosti.
Podľa názoru ústavného súdu sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu aj
v ďalších častiach (vyjadril sa aj k zverejneniu podobizne a mena sťažovateľa) jasne
a zrozumiteľne podáva výklad použitého právneho predpisu (Občianskeho zákonníka)
a obsahuje dostatočnú argumentáciu. Ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil také
nedostatky, ktoré by ho mohli viesť k záveru o jeho ústavnej nekonformnosti a ktoré by si
z hľadiska ústavnoprávnej ochrany vyžadovali korekciu. Sťažnosťou napadnutý rozsudok
krajského súdu je vnútorne logický, nie je ani prejavom aplikačnej a interpretačnej svojvôle,
a taktiež ho nemožno označiť za arbitrárny, pretože v odôvodnení dáva zrozumiteľným
spôsobom najavo všetky svoje skutkové a právne zistenia. Z tohto dôvodu ústavný súd
považuje rozsudok krajského súdu za zlučiteľný s obsahom práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (obdobne
napr. III. ÚS 209/04, I. ÚS 183/09) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho
názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú
časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru
a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru, pretože
absencia porušenia ústavnoprávnych princípov vylučuje založenie sekundárnej
zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho
charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/07, III. ÚS 284/07, II. ÚS 54/09).
Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru rozsudkom
krajského súdu, ústavný súd dáva do pozornosti, že v danom prípade krajský súd
rozhodoval v civilnom konaní o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, pričom
predmetom rozhodovania neboli otázky týkajúce sa viny sťažovateľa za spáchaný trestný
čin, ktorá je štandardne predmetom trestného konania, ale predmetom konania krajského
súdu bolo rozhodovanie o možnom porušení práv spojených s ochranou osobnosti.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu nevyplývajú žiadne výroky, ktoré by boli
odrazom jeho názoru o vine sťažovateľa v trestnom konaní. Tým, že krajský súd
konštatoval, že odvysielaním príspevku televíznou stanicou T. o prvostupňovom odsúdení
sťažovateľa za protiprávne konanie nedošlo k zásahu do jeho osobnostných práv, ešte
neznamená, že došlo k prelomeniu zásady prezumpcie neviny. Navyše, krajský súd
rozhodujúci v civilnom spore poukázal na obsah odvysielanej reportáže, ktorá pravdivo
informovala verejnosť o sťažovateľovom odsúdení súdom prvého stupňa s dodatkom, že
proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ ešte môže odvolať, a zvrátiť tak preňho nepriaznivý
stav. Z tohto dôvodu sa sťažnosť aj v tejto časti javí ako zjavne neopodstatnená.
Ústavný súd súčasne nezistil, že by rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť
k porušeniu čl. 14 dohovoru, a teda k porušeniu zákazu diskriminácie len preto, že krajský
súd nedal zadosť tvrdeniam sťažovateľa o porušení jeho práv spojených s ochranou
osobnosti a že odvysielanie reportáže na T. považoval za korektný prejav novinára, ktorého
obsahom boli pravdivé skutočnosti.
Z argumentácie uvádzanej sťažovateľom nevyplýva, že by sa s ním z dôvodov
uvedených v čl. 14 dohovoru zaobchádzalo v napadnutom konaní rozdielne oproti iným
osobám v rovnakých situáciách a že takto voči nemu v danej veci postupoval krajský súd.
Subjektívny názor sťažovateľa o diskriminácii jeho osoby nie je dôvodom na prijatie
záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade
chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takému záveru aspoň na účely
prijatia sťažnosti na ďalšie konanie (obdobne II. ÚS 216/06).
Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť aj
v tejto časti je zjavne neopodstatnená.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd
rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2010