Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 131/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L.,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. júla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. B., PhD., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2009 doručená sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátkou Mgr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141

ods. 1 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 9. júla 2009 (ďalej len „uznesenie z 9. júla 2009“

alebo „uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «20. januára 2004 sťažovateľ

uzatvoril so spoločnosťou W... mandátnu zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie

právnej pomoci...

Na základe uvedenej mandátnej zmluvy a viacerých splnomocnení udelených

spoločnosťou W... poskytoval sťažovateľ uvedenej spoločnosti právnu pomoc proti

protiprávnemu... scudzovaniu majetku spoločnosti menšinovým spoločníkom a konateľom...

Ing. S. R...

Dňa 13. septembra 2005 spoločnosť W... sťažovateľovi písomne uznala svoj dlh za

poskytnuté právne služby...

Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. -591 z 20. septembra 2005

vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti W... Sťažovateľ si... podaním z 18. novembra 2005

svoju pohľadávku za poskytnuté právne služby ako konkurzný veriteľ riadne prihlásil

v konkurznom konaní...

správca konkurznej podstaty JUDr. T. V. na prieskumnom pojednávaní dňa 30.

marca 2006 poprel pravosť prihlásenej pohľadávky sťažovateľa (v celej výške)

s odôvodnením, že pohľadávka nie je špecifikovaná a je nepreskúmateľná čo do výšky...

Dňa 18. mája 2006 sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave žalobu vo veci

určenia pravosti prihlásenej pohľadávky...

Krajský súd... rozsudkom sp. zn. -58 zo 6. decembra 2006 žalobu

sťažovateľa vo veci určenia pravosti prihlásenej pohľadávky zamietol. Súd o žalobe

rozhodol na prvom pojednávaní a v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne,

a napriek tomu, že právna zástupkyňa neúčasť sťažovateľa na pojednávaní riadne

ospravedlnila (sťažovateľ mal v čase predmetného pojednávania iné súdne pojednávanie,

v ktorom vystupoval ako právny zástupca účastníka konania) a požiadala o odročenie

pojednávania.

Proti... rozsudku Krajského súdu... sťažovateľ... podal odvolanie z 12. januára 2007,

v ktorom poukázal na zjavnú nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu...

Najvyšší súd... uznesením sp. zn. -131 z 10. decembra 2008 zrušil

rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -58 zo 6. decembra 2006 a vec

vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení konštatoval, že viaceré

závery súdu prvého stupňa v rozsudku zo 6. decembra 2006 sú zjavne nesprávne a nemajú

oporu v spisovom materiáli ani v právnom poriadku Slovenskej republiky (t. j. uvedené

rozhodnutie prvostupňového súdu možno označiť za svojvoľné), a tiež., že krajský súd

svojím postupom sťažovateľovi odňal ústavné právo konať pred súdom a ústavné právo na

spravodlivý súdny proces…

Pri nazretí do súdneho spisu vedeného na Krajskom súde... sp. zn. ...

11. mája 2009 sťažovateľ zistil, že... 17. februára 2009 do predmetného súdneho spisu

nazrela neoprávnená osoba a boli jej... vyhotovené fotokópie z dokumentov nachádzajúcich

sa v... spise (úradný záznam - č. l. 141). Z uvedeného dôvodu preto sťažovateľ ako účastník

konania podal na Krajský súd... sťažnosť a upozornenie na nesprávny úradný postup...

Krajský súd v Bratislave v predmetnej právnej veci sp. zn. vytýčil

pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 13. mája 2009.

V priebehu uvedeného pojednávania sťažovateľ z viacerých vyjadrení sudkyne JUDr.

T. P. nadobudol vážne pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti vo vzťahu

k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania. Vzhľadom na uvedené vyjadrenia

sudkyne, v spojení s jej vyššie uvedeným zjavne nezákonným, a teda svojvoľným

rozhodnutím zo 6. decembra 2006, ktorým sťažovateľovi podľa konštatovania odvolacieho

súdu odňala ústavné právo konať pred súdom a ústavné právo na spravodlivý súdny proces,

sťažovateľ voči sudkyni na uvedenom pojednávaní podal do zápisnice námietku zaujatosti...

námietku zaujatosti sťažovateľ... konkretizoval písomným podaním z 15. mája 2009.

Prílohou uvedeného podania bol zvukový záznam, ktorý vyhotovil sťažovateľ z priebehu

pojednávania konaného 13. mája 2009.

Dňa 8. júna 2009 bola sťažovateľovi doručená odpoveď Krajského súdu... na vyššie

uvedenú sťažnosť a upozornenie na nesprávny úradný postup z 11. mája 2009. Podpredseda

krajského súdu v... odpovedi uvádza: „PhDr. E. H. vec ohľadom jej nahliadania do

súdneho spisu, osobne prekonzultovala so zákonnou sudkyňou. Zákonná sudkyňa dala dňa

19. 05. 2009 písomný súhlas s nahliadnutím do súdneho spisu sp. zn. pre

PhDr. E. H. (č. l. 218 súdneho spisu). Následne došlo k reálnemu fyzickému nahliadaniu do

súdneho spisu sp. zn. samotnou advokátkou JUDr. Ľ. B. v súlade s

ustanovením “...

Vzhľadom na uvedené... podaním z 12. júna 2009 sťažovateľ doplnil svoju námietku

zaujatosti voči sudkyni JUDr. T. P. V uvedenom doplnení... sťažovateľ poukázal na ďalší

zjavne nezákonný postup sudkyne (t. j. postup z 19. mája 2009, o ktorom sa sťažovateľ

dozvedel z... odpovede podpredsedu Krajského súdu...), ktorý vzbudzuje ďalšie oprávnené

pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti vo vzťahu k prejednávanej veci, resp.

k účastníkom konania, a preto nie je garanciou nestranného sudcu...

Dňa 21. augusta 2009 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Najvyššieho súdu...

sp. zn. z 9. júla 2009, ktorým najvyšší súd rozhodol, že sudkyňa Krajského

súdu v Bratislave JUDr. T. P. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej

na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. ...

Ako konštatoval Ústavný súd... existencia nestrannosti musí byť určená podľa

subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania

konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,

Či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek

oprávnená pochybnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí uplatnil

princíp nestrannosti sudcu prejavujúci sa v dvoch aspektoch, a to v subjektívnom

a objektívnom hľadisku, pričom zohľadnil judikatúru štrasburských orgánov. Podľa tejto

judikatúry existencia nestranností pre účely článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd musí byť určená podľa subjektívneho

hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu

v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval

dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť.

Pokiaľ ide o druhé hľadisko, musí byť určené, či, odhliadnuc od správania sudcu,

existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybniť. V tomto smere môže

mať dokonca určitý význam aj zdanie, pričom ide o vyjadrenie inými slovami výstižného

výroku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko, že „spravodlivosť

nielenže má byť vykonávaná, ak musí sa tiež javiť ako vykonávaná“. Sudca sa má

objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek

vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Podstatou je tu dôvera, ktorú musia

súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (Ferrantelli and Santangelo

v. Taliansko).

V zmysle ďalšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Belilos

v. Švajčiarsko, Gregory v. Spojené kráľovstvo), aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (napr. uznesenie NS SR, sp. zn. Tzo V 7/2002), „medzi záruky nezávislosti súdu,

ktorá je účelom zabezpečenia najmä jeho nestranností, patria aj záruky psychologickej

povahy, t. j. hľadisko, ako sa súd javí v očiach strán, tzv. „zdanie nezávislosti“, založené na

javovej stránke veci. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť

v očiach strán.“...

Ako však uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (), podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu subjektívne chápanie nestrannosti je vlastne posudzovaním

správania sudcu, pričom sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až kým nie je dokázaný

opak. Vzhľadom na to, že ide o správanie sudcu, nemožno z okruhu relevantných

skutočností prípustných na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne všetky

„postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“. Treba vymedziť hranicu tak, aby sa

zachovala spravodlivá rovnováha medzi základným právom na súdne konanie bez

zbytočných prieťahov na jednej strane a právom na nestranného sudcu v rámci základného

práva na súdnu ochranu na strane druhej. Len takýto výklad ustanovenia § 15a ods. 5

možno považovať za ústavne konformný (

).

Ako ďalej uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí, možno

urobiť záver, podľa ktorého taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní

o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola preukázaná) za

nezákonnú, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5

. Obdobne, skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v

konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, ak by bola preukázaná) za

prejav svojvôle z dôvodu jej nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona, je tiež

spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku. V konečnom dôsledku treba dospieť k záveru, že námietky nezákonného

postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci, ako aj postupu sudcu majúceho znaky

svojvôle sú spôsobilými skutkovými dôvodmi na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5

.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, o arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať

len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by

zásadne poprel ich účel a význam (L ÚS 115/02,1. ÚS 12/05,1. ÚS 382/06).

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne aj tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

, )...

Z odôvodnenia uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 135/2008-

131 z 10. decembra 2008 i konštantnej judikatúry Ústavného súdu... (napríklad rozhodnutia

ústavného súdu sp. zn. , , , ) je zrejmé, že

predmetný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. -58 zo 6. decembra

2006 tým, že je v zjavnom rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky,

pričom nemá oporu ani v spisovom materiáli, navyše obsahuje iracionálne a nelogické

odôvodnenie, a došlo ním k porušeniu viacerých ústavných práv účastníka konania (najmä

práva na prístup k súdu a práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia), napĺňa znaky

svojvoľného rozhodnutia.

Uvedené zjavne nezákonné a svojvoľné rozhodnutie sudkyne JUDr. T. P. má toľko

závažných skutkových a právnych vád, že už samé o osebe vzbudzuje otázky o nezaujatosti a

nestrannosti uvedenej sudkyne vo vzťahu k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania.

Predmetný rozsudok zo 6. decembra 2009... JUDr... P. vydala hneď na prvom

pojednávaní a v neprítomností sťažovateľa ako žalobcu, hoci tento sa riadne ospravedlnil z

dôležitého dôvodu a požiadal o odročenie pojednávania. Ako vyplýva aj z rozhodnutia

odvolacieho súdu... tento svoj nezákonný postup sudkyňa navyše odôvodnila iracionálnymi

a nelogickými dôvodmi., ktoré nemajú oporu v spisovom materiáli ani v právnom poriadku

Slovenskej republiky.»

Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na nesprávny právny názor týkajúci sa inštitútu

uznania dlhu, ktorým odôvodnil Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudok v merite veci, pričom konštatuje, že rozhodnutie založené na nesprávnom

právnom názore je potrebné hodnotiť ako svojvoľné rozhodnutie.

Sťažovateľ ďalej uvádza: «Sudkyňa JUDr. T. P. svojimi vyjadreniami na

pojednávaní dňa 13. mája 2009 založila objektívne pochybnosti o svojej nezaujatosti

a nestrannosti k prejednávanej veci, resp. k účastníkom súdneho konania, a to najmä

opakovaným prejudikovaním podstatnej právnej otázky predmetného súdneho sporu,

urážlivým komentovaním vyjadrení účastníka konania (sťažovateľa) prednesených pred

súdom, nedôstojným správaním, ako aj prejavovaním evidentnej náklonnosti voči druhému

účastníkovi konania. Svojím vyjadrením: „Nech sa páči, môžete vniesť námietku zaujatosti,

budem veľmi rada.“ prejavila aj svoj subjektívny postoj zaujatosti k prejednávanej veci,

resp. k účastníkom konania...

Ako vyplýva z podanej námietky zaujatosti aj z priloženého zvukového záznamu...

JUDr... P. viackrát počas priebehu pojednávania... 13. mája 2009 nevhodným

a nedôstojným spôsobom komentovala vyjadrenia sťažovateľa počas prednášania návrhu

a na opakované námietky adresované sťažovateľom sudkyni, že ho odporca verbálne

prerušuje a nahlas komentuje ním predkladané dôkazy, sudkyňa reagovala bez povšimnutia.

Takýto postup sudkyne vnáša tiež objektívne pochybnosti o jej nezaujatostí a nestrannosti

vo vzťahu k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania.»

Sťažovateľ vidí pochybenie najvyššieho súdu v tom, že: „... najvyšší súd sa

doplnením námietky zaujatosti podaným sťažovateľom 15. júna 2009 vôbec nezaoberal, čo

odôvodnil tým, že o dôvodoch zaujatosti sudkyne uvedených v tomto podaní sa sťažovateľ

dozvedel už 11. mája 2009 pri nahliadnutí do spisu, a preto tieto dôvody boli sťažovateľom

uplatnené až po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty...“

Podľa sťažovateľa je toto tvrdenie nesprávne, keďže „... doplnenie námietky

zaujatosti sa týkalo skutočností, o ktorých sa sťažovateľ dozvedel z uvedenej odpovede

krajského súdu, ktorá mu bola doručená 8. júna 2009“.

Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv tiež v tom, že „... najvyšší súd vôbec

nevykonal dôkaz zvukového záznamu z priebehu pojednávania zo dňa 13. mája 2009. hoci

uvedený zvukový záznam bol podstatnou súčasťou námietky zaujatosti... V tejto časti je

preto uznesenie najvyššieho súdu zjavne neodôvodnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsiahlu námietku zaujatosti sťažovateľa v časti

týkajúcej sa priebehu pojednávania z 13. mája 2009, vrátane prejudikovania rozhodnutia

sudkyňou JUDr. T. P., odmietol len veľmi stručným a všeobecným konštatovaním... Najvyšší

súd sa s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v námietke zaujatosti vôbec nevysporiadal a

fakticky na námietky sťažovateľa konkrétne vôbec nereagoval. Aj v tejto časti je preto

uznesenie najvyššieho súdu zjavne neodôvodnené.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

„Základné právo JUDr. M. B., PhD. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 141

ods. 1 a článkom 152 ods. 4 uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 9. júla 2009 porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 9. júla

2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. M. B., PhD. trovy

právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do desiatich

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,

uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označených

základných a iných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 z 9. júla 2009.

Týmto uznesením, ako už bolo uvedené, rozhodol najvyšší súd o námietke zaujatosti

vznesenej sťažovateľom vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn.

o nevylúčení zákonného sudcu z jej prerokúvania a rozhodovania.

Sťažovateľ vidí porušenie uvedených základných a iných práv v tom, že najvyšší súd

sa

- vôbec nezaoberal doplnením námietky zaujatosti z 15. júna 2009,

- nevykonal dôkaz zvukového záznamu z priebehu pojednávania z 13. mája 2009

a túto skutočnosť ničím neodôvodnil,

- námietkou sťažovateľa týkajúcu sa priebehu pojednávania konaného 13. mája 2009

sa zaoberal len veľmi stručne.

1. K tvrdeniu sťažovateľa, že najvyšší súd sa odmietol zaoberať doplnením

námietky zaujatosti podaným 15. júna 2009 a odôvodnenie v tejto časti je zmätočné,

pretože o tom, že zákonná sudkyňa dala súhlas na nahliadnutie do spisu osobe, ktorá

nebola účastníkom konania, sa dozvedel až 8. júna 2009 z listu predsedu krajského

súdu

V relevantnej časti uznesenia najvyšší súd uvádza: „K ďalším dôvodom zaujatosti

sudkyne, uvedeným v doplnení podanej námietky zaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej

republiky neprihliadol, pretože ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca sa o týchto dozvedel

dňa 11. 05. 2009 pri nahliadnutí do spisu, pre ktorý dôvod boli dňa 15. 06. 2009 uplatnené

až po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, v ktorom prípade sa vec na rozhodnutie

o námietke zaujatosti nadriadenému súdu nepredkladá.“

Zo spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že o tom, že do spisu krajského súdu

sp. zn. nahliadla so súhlasom zákonnej sudkyne iná osoba ako účastník

konania, sa sťažovateľ skutočne dozvedel až 8. júna 2009, a preto námietka zaujatosti

podaná z tohto dôvodu bola podaná v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote.

Podľa (ďalej len „OSP“) niekomu inému

než účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si

z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým

nemôžu byť dotknuté.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že predpokladom na súhlas s nahliadnutím do

spisu iného ako účastníka konania je kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvá

podmienka sú vážne dôvody na strane subjektu, ktorý má do spisu nahliadnuť. V tomto

prípade išlo o konateľku úpadcu.

Druhou podmienkou je, aby oprávnené záujmy účastníka konania neboli dotknuté.

V sťažnosti a ani v námietke zaujatosti sťažovateľ neuvádza žiadne okolnosti, z ktorých by

bolo zrejmé, že jeho oprávnené záujmy boli takýmto nahliadnutím dotknuté. Sťažovateľ iba

uvádza, že osoba, ktorá do spisu nahliadla, má byť v konaní vypočutá ako svedok. Avšak aj

v prípade, že by zákonná sudkyňa pochybila a dovolila nahliadnuť do spisu neoprávnenej

osobe, nešlo by podľa názoru ústavného súdu o také vážne pochybenie, ktoré by spolu

s ďalšími dôvodmi uvádzanými v námietke zaujatosti signalizovali záver, že zákonná

sudkyňa je zaujatá, a preto by mala byť z prerokúvania a rozhodovania veci vylúčená.

Možno teda najvyššiemu súdu vyčítať, že nepostupoval správne, keď sa touto časťou

námietky nezaoberal z dôvodov, že táto mala byť podaná po uplynutí 15-dňovej zákonnej

lehoty. S poukazom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že nejde o taký nedostatok

v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu, ktorým by došlo k porušeniu označených

základných a iných práv sťažovateľa.

2. K námietkam sťažovateľa, že najvyšší súd nevykonal dôkaz zvukového

záznamu z priebehu pojednávania konaného 13. mája 2009 a túto skutočnosť ničím

neodôvodnil a námietkou sťažovateľa týkajúcou sa priebehu pojednávania konaného

13. mája 2009 sa zaoberal len veľmi stručne

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza: „Podľa

sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer

k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá u sudcu, ktorý má vec prejednať a o veci

rozhodnúť, taký vzťah jeho osobného záujmu k veci, účastníkom, alebo ich zástupcom, ktorý

by napriek snahe o objektívnosť rozhodovania mohol ovplyvniť jeho objektivitu. Pomer

sudcu k účastníkom alebo ich zástupcom môže byť založený predovšetkým na príbuzenskom

alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorý môže byť pozitívny, resp. negatívny. Za pomer k veci

ako okolnosti rovnakého významu ako pomer k účastníkovi, ktorý vyplýva predovšetkým

z priameho právneho záujmu sudcu k prejednávanej veci, možno v zmysle uvedeného

považovať taký pomer, kedy by sudca bol sám účastníkom konania, alebo rozhodnutím súdu

by bol priamo dotknutý na svojich právach.

Súdna prax už viackrát judikovala, že nestrannosť sudcu v konaní sa prejavuje

v dvoch aspektoch. Ide o subjektívne kritérium, ktoré sa zakladá na osobnom presvedčení

jednotlivého sudcu v danej veci, a o kritérium objektívne, ktoré spočíva v ubezpečení sa, či

sudca poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto

smere. Z hľadiska subjektívneho musí byť osobná nestrannosť sudcu predpokladaná, až kým

sa nepreukáže opak. Naproti tomu z hľadiska objektívneho, musí byť oddelene od osobného

správania sa sudcu zistené, že tu existujú skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti

o jeho nestrannosti.

Pri rozhodovaní, či v danom prípade existuje oprávnený dôvod obávať sa, že

konkrétny sudca nie je nestranný, je stanovisko dotknutého účastníka dôležité, ale nie

rozhodujúce. Rozhodujúce je, či tento dôvod, resp. obava môže byť považovaná za

objektívne oprávnenú (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Wettstein proti

Švajčiarsku, č. 33958/96, ECHR 2000-XII).

Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je tiež zrejmé, že skutkovým

dôvodom spôsobilým na námietku zaujatosti je tiež taká skutková okolnosť spočívajúca

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať za nezákonnú.

Dôvodom vylúčenia sudcu, ktorý by mal spočívať v spôsobe, akým tento koná

a rozhoduje, môže byť však iba také zistenie, pre ktoré je možno objektívne pochybovať

o nezaujatosti namietaného sudcu.

Takéto pochybnosti môžu byť vyvolané, tiež tým, že sa sudca dopustí viacerých

závažných procesných pochybení, ktoré by poškodzovali niektorého účastníka, napr. tým, že

mu v prejednávanej veci opakovane vadným postupom znemožnil realizáciu niektorého

zákonného procesného práva a v dôsledku toho tiež porušil povinnosť zabezpečiť

účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

I keď v predmetnej veci došlo zo strany konajúcej sudkyne pri pojednávaní, ktoré sa

konalo 06. 12. 2006 bez účasti žalobcu, k procesnému pochybeniu, ktorá skutočnosť bola

i dôvodom pre zrušenie rozsudku vydaného na tomto pojednávaní, neboli zistené iné

závažné procesné pochybenia, ku ktorým na základe podanej námietky zaujatosti mohol

Najvyšší súd Slovenskej republiky prihliadnuť.

Nemožno totiž súhlasiť so žalobcom, že uvedené rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle,

pretože z objektívneho hľadiska zaujatosť sudcu nezakladá odlišnosť právneho názoru

sudkyne prezentovaného v uvedenom rozhodnutí, s právnym názorom žalobcu vo veci

samej.

Taktiež vychádzajúc z tvrdení žalobcu o správaní sa konajúcej sudkyne na

pojednávaní 13. 05. 2009, ako i jej vyjadrenia k priebehu pojednávania a tiež zápisnice

z priebehu tohto pojednávania, nezistil Najvyšší súd Slovenskej republiky pri vedení

pojednávania žiadne závažné pochybenia, ktorými by žalobcovi boli upreté jeho zákonné

práva, resp. by účastníkom neboli zabezpečené rovnaké možnosti, pre ktoré by bolo možné

vyvodiť tiež, že vzbudzujú pochybnosti o zaujatosti konajúcej sudkyne.“

S takýmto odôvodnením najvyššieho súdu sa ústavný súd v plnom rozsahu

stotožňuje.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že najvyšší súd nevykonal dôkaz zvukovým

záznamom z pojednávania konaného 13. mája 2009, ústavný súd uvádza, že z uznesenia

najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd vychádzal pri rozhodovaní tiež z vyjadrení

sťažovateľa. Po preštudovaní týchto vyjadrení ústavný súd zistil, že obsahujú doslovný

prepis výrokov zákonnej sudkyne, ktoré majú podľa sťažovateľa svedčiť o jej zaujatosti. Aj

v prípade, že by najvyšší súd dôkaz zvukovým záznamom nevykonal, bol oboznámený so

všetkými pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami. V tejto súvislosti ústavný súd

poukazuje na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len tie ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.

Čo sa týka správania zákonnej sudkyne na pojednávaní konanom 13. mája 2009, aj

v tejto časti považuje ústavný súd odôvodnenie za dostatočné.

V namietanom prípade sudkyňa JUDr. T. P. uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže

je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľa.

Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať,

pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska

sa však sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť uvedenej sudkyne. Skutočnosť, že počas

pojednávania došlo k verbálnemu „stretu“ medzi sťažovateľom a sudkyňou, nemôže

postačovať podľa názoru ústavného súdu na založenie pochybnosti o nezaujatosti

zákonného sudcu k prerokúvanej veci, účastníkom konania ani k ich zástupcom.

Je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova

zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti.

Týka sa to tiež (podľa názoru ústavného súdu – nie nevyhnutných) emočne ladených stretov

osôb, sledujúcich vlastné profesionálne záujmy, ktoré, pokiaľ nepresiahnú únosnú mieru, je

pomerne komplikovane následne ich objektivizovať a vyvodiť z nich primerané závery.

V namietanom prípade bol súčasťou takéhoto verbálneho stretu zákonný sudca a sťažovateľ,

pričom prikladať tomuto excesu intenzitu a závažnosť, ktorá by založila pochybnosť

o nezaujatosti zákonného sudcu, považuje ústavný súd v okolnostiach danej veci za

nedôvodné.

Vo vzťahu k rozsiahlym tvrdeniam sťažovateľa o nesprávnom právnom názore

zákonnej sudkyne vyjadrenom v rozsudku krajského súdu č. k. -58 zo

6. decembra 2006 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) o neplatnosti uznania dlhu

úpadcom v čase, keď mu bol ustanovený predbežný správca, ktorý má byť prejavom

svojvôle zákonnej sudkyne, čo zakladá dôvod na vylúčenie z prerokovávania

a rozhodovania veci, ústavný súd uvádza, že rozsudok krajského súdu bol dovolacím súdom

zrušený pre procesné pochybenie súdu, pričom sa samotným meritom veci vôbec

nezaoberal, a toto konštatuje sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Nebolo teda zistené, že

takýto názor je nesprávny, resp. svojvoľný, ako to sťažovateľ uvádza. Navyše, takéto

tvrdenia neboli uvádzané sťažovateľom v námietke zaujatosti, a preto sa ústavný súd nimi

nemá dôvod zaoberať a prikladať im pri rozhodovaní o sťažnosti význam.

Je pravda, že rozsudok krajského súdu bol dovolacím súdom zrušený pre porušenie

základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces a z dôvodu, že mu krajským súdom

bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti zhodne s názorom

najvyššieho súdu uvádza, že išlo o jediné závažné procesné pochybenie, pričom takáto

skutočnosť nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu z dôvodu zaujatosti.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení

sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah

k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj

napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda

nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v námietke zaujatosti

vznesenej proti zákonnému sudcovi v označenej právnej veci vedenej krajským súdom

a v sťažnosti podľa však podľa názoru ústavného súdu prijatie takéhoto

záveru neumožňuje.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných

súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , ).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky

arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor najvyššieho súdu za legitímny

a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.

3 z 9. júla 2009 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala

svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,

podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové

alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami a dohovoru.

Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu

sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkyne krajského súdu, a preto jeho obsah

neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietaným

porušením jeho označených práv.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa je v občianskom súdnom

konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre

zaujatosť v zmysle ustanovení až . Obsahom základného práva na

prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu

oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa , resp.

účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa ) a vylúčiť nimi

označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom

základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať

každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia

veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. , ).

Podľa vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.

Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými

orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. ESĽP pri riešení

otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať

zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa

subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku

konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt

nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných

prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim

prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho

právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom

prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu

(Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa

nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania),

ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť

k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci

disponuje.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ,

, , ).

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že

ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva

alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne

ako zjavne neopodstatnený (napr. , ). Ústavný súd je toho názoru,

že aj keď argumenty sťažovateľa nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi

označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva na

spravodlivé súdne konanie podľa a listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že

súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite

veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len

zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie

a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí

priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo

16. júla 1971, séria A č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť

(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010