Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 131/2010
PDF · 294.78 KB
No categories available
I. ÚS 131/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. apríla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B., zastúpeného advokátkou Mgr. M. L.,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndob 15/2009 z 9. júla 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. B., PhD., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra
2009 doručená sťažnosť JUDr. M. B., PhD., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
advokátkou Mgr. M. L., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141
ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ndob 15/2009 z 9. júla 2009 (ďalej len „uznesenie z 9. júla 2009“
alebo „uznesenie najvyššieho súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: «20. januára 2004 sťažovateľ
uzatvoril so spoločnosťou W... mandátnu zmluvu, ktorej predmetom bolo poskytovanie
právnej pomoci...
Na základe uvedenej mandátnej zmluvy a viacerých splnomocnení udelených
spoločnosťou W... poskytoval sťažovateľ uvedenej spoločnosti právnu pomoc proti
protiprávnemu... scudzovaniu majetku spoločnosti menšinovým spoločníkom a konateľom...
Ing. S. R...
Dňa 13. septembra 2005 spoločnosť W... sťažovateľovi písomne uznala svoj dlh za
poskytnuté právne služby...
Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 1K 116/04-591 z 20. septembra 2005
vyhlásil konkurz na majetok spoločnosti W... Sťažovateľ si... podaním z 18. novembra 2005
svoju pohľadávku za poskytnuté právne služby ako konkurzný veriteľ riadne prihlásil
v konkurznom konaní...
správca konkurznej podstaty JUDr. T. V. na prieskumnom pojednávaní dňa 30.
marca 2006 poprel pravosť prihlásenej pohľadávky sťažovateľa (v celej výške)
s odôvodnením, že pohľadávka nie je špecifikovaná a je nepreskúmateľná čo do výšky...
Dňa 18. mája 2006 sťažovateľ podal na Krajskom súde v Bratislave žalobu vo veci
určenia pravosti prihlásenej pohľadávky...
Krajský súd... rozsudkom sp. zn. 8 Cbi 64/06-58 zo 6. decembra 2006 žalobu
sťažovateľa vo veci určenia pravosti prihlásenej pohľadávky zamietol. Súd o žalobe
rozhodol na prvom pojednávaní a v neprítomnosti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne,
a napriek tomu, že právna zástupkyňa neúčasť sťažovateľa na pojednávaní riadne
ospravedlnila (sťažovateľ mal v čase predmetného pojednávania iné súdne pojednávanie,
v ktorom vystupoval ako právny zástupca účastníka konania) a požiadala o odročenie
pojednávania.
Proti... rozsudku Krajského súdu... sťažovateľ... podal odvolanie z 12. januára 2007,
v ktorom poukázal na zjavnú nezákonnosť rozhodnutia krajského súdu...
Najvyšší súd... uznesením sp. zn. 3 Obo 135/2008-131 z 10. decembra 2008 zrušil
rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cbi 64/06-58 zo 6. decembra 2006 a vec
vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom uznesení konštatoval, že viaceré
závery súdu prvého stupňa v rozsudku zo 6. decembra 2006 sú zjavne nesprávne a nemajú
oporu v spisovom materiáli ani v právnom poriadku Slovenskej republiky (t. j. uvedené
rozhodnutie prvostupňového súdu možno označiť za svojvoľné), a tiež., že krajský súd
svojím postupom sťažovateľovi odňal ústavné právo konať pred súdom a ústavné právo na
spravodlivý súdny proces…
Pri nazretí do súdneho spisu vedeného na Krajskom súde... sp. zn. 8Cbi 64/2006...
11. mája 2009 sťažovateľ zistil, že... 17. februára 2009 do predmetného súdneho spisu
nazrela neoprávnená osoba a boli jej... vyhotovené fotokópie z dokumentov nachádzajúcich
sa v... spise (úradný záznam - č. l. 141). Z uvedeného dôvodu preto sťažovateľ ako účastník
konania podal na Krajský súd... sťažnosť a upozornenie na nesprávny úradný postup...
Krajský súd v Bratislave v predmetnej právnej veci sp. zn. 8Cbi 64/2006 vytýčil
pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo dňa 13. mája 2009.
V priebehu uvedeného pojednávania sťažovateľ z viacerých vyjadrení sudkyne JUDr.
T. P. nadobudol vážne pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti vo vzťahu
k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania. Vzhľadom na uvedené vyjadrenia
sudkyne, v spojení s jej vyššie uvedeným zjavne nezákonným, a teda svojvoľným
rozhodnutím zo 6. decembra 2006, ktorým sťažovateľovi podľa konštatovania odvolacieho
súdu odňala ústavné právo konať pred súdom a ústavné právo na spravodlivý súdny proces,
sťažovateľ voči sudkyni na uvedenom pojednávaní podal do zápisnice námietku zaujatosti...
námietku zaujatosti sťažovateľ... konkretizoval písomným podaním z 15. mája 2009.
Prílohou uvedeného podania bol zvukový záznam, ktorý vyhotovil sťažovateľ z priebehu
pojednávania konaného 13. mája 2009.
Dňa 8. júna 2009 bola sťažovateľovi doručená odpoveď Krajského súdu... na vyššie
uvedenú sťažnosť a upozornenie na nesprávny úradný postup z 11. mája 2009. Podpredseda
krajského súdu v... odpovedi uvádza: „PhDr. E. H. vec ohľadom jej nahliadania do
súdneho spisu, osobne prekonzultovala so zákonnou sudkyňou. Zákonná sudkyňa dala dňa
19. 05. 2009 písomný súhlas s nahliadnutím do súdneho spisu sp. zn. 8Cbi 64/2006 pre
PhDr. E. H. (č. l. 218 súdneho spisu). Následne došlo k reálnemu fyzickému nahliadaniu do
súdneho spisu sp. zn. 8Cbi 64/2006 samotnou advokátkou JUDr. Ľ. B. v súlade s
Vzhľadom na uvedené... podaním z 12. júna 2009 sťažovateľ doplnil svoju námietku
zaujatosti voči sudkyni JUDr. T. P. V uvedenom doplnení... sťažovateľ poukázal na ďalší
zjavne nezákonný postup sudkyne (t. j. postup z 19. mája 2009, o ktorom sa sťažovateľ
dozvedel z... odpovede podpredsedu Krajského súdu...), ktorý vzbudzuje ďalšie oprávnené
pochybnosti o jej nezaujatosti a nestrannosti vo vzťahu k prejednávanej veci, resp.
k účastníkom konania, a preto nie je garanciou nestranného sudcu...
Dňa 21. augusta 2009 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie Najvyššieho súdu...
sp. zn. 3 Ndob/15/2009 z 9. júla 2009, ktorým najvyšší súd rozhodol, že sudkyňa Krajského
súdu v Bratislave JUDr. T. P. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej
na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 8Cbi/64/2006...
Ako konštatoval Ústavný súd... existencia nestrannosti musí byť určená podľa
subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania
konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,
Či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek
oprávnená pochybnosť. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí uplatnil
princíp nestrannosti sudcu prejavujúci sa v dvoch aspektoch, a to v subjektívnom
a objektívnom hľadisku, pričom zohľadnil judikatúru štrasburských orgánov. Podľa tejto
judikatúry existencia nestranností pre účely článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd musí byť určená podľa subjektívneho
hľadiska, to znamená na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu
v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval
dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť.
Pokiaľ ide o druhé hľadisko, musí byť určené, či, odhliadnuc od správania sudcu,
existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu jeho nestrannosť spochybniť. V tomto smere môže
mať dokonca určitý význam aj zdanie, pričom ide o vyjadrenie inými slovami výstižného
výroku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Delcourt v. Belgicko, že „spravodlivosť
nielenže má byť vykonávaná, ak musí sa tiež javiť ako vykonávaná“. Sudca sa má
objektívne javiť v očiach strán, že je nestranný a zároveň musí byť vylúčená akákoľvek
vonkajšia oprávnená pochybnosť o jeho nestrannosti. Podstatou je tu dôvera, ktorú musia
súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (Ferrantelli and Santangelo
v. Taliansko).
V zmysle ďalšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Belilos
v. Švajčiarsko, Gregory v. Spojené kráľovstvo), aj judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napr. uznesenie NS SR, sp. zn. Tzo V 7/2002), „medzi záruky nezávislosti súdu,
ktorá je účelom zabezpečenia najmä jeho nestranností, patria aj záruky psychologickej
povahy, t. j. hľadisko, ako sa súd javí v očiach strán, tzv. „zdanie nezávislosti“, založené na
javovej stránke veci. Súd musí byť nielen fakticky nezávislý, ale musí sa ako taký aj javiť
v očiach strán.“...
Ako však uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 153/08), podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu subjektívne chápanie nestrannosti je vlastne posudzovaním
správania sudcu, pričom sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až kým nie je dokázaný
opak. Vzhľadom na to, že ide o správanie sudcu, nemožno z okruhu relevantných
skutočností prípustných na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne všetky
„postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“. Treba vymedziť hranicu tak, aby sa
zachovala spravodlivá rovnováha medzi základným právom na súdne konanie bez
zbytočných prieťahov na jednej strane a právom na nestranného sudcu v rámci základného
práva na súdnu ochranu na strane druhej. Len takýto výklad ustanovenia § 15a ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku možno považovať za ústavne konformný (čl. 152 ods. 4
ústavy).
Ako ďalej uviedol Ústavný súd Slovenskej republiky v uvedenom rozhodnutí, možno
urobiť záver, podľa ktorého taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní
o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola preukázaná) za
nezákonnú, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5
Občianskeho súdneho poriadku. Obdobne, skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v
konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, ak by bola preukázaná) za
prejav svojvôle z dôvodu jej nejednoznačnosti či protirečivosti z hľadiska zákona, je tiež
spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku. V konečnom dôsledku treba dospieť k záveru, že námietky nezákonného
postupu sudcu v konaní o prejednávanej veci, ako aj postupu sudcu majúceho znaky
svojvôle sú spôsobilými skutkovými dôvodmi na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5
Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, o arbitrárnosti
(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať
len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by
zásadne poprel ich účel a význam (L ÚS 115/02,1. ÚS 12/05,1. ÚS 382/06).
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne aj tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (TV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06, I. ÚS 183/09)...
Z odôvodnenia uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu... sp. zn. 3 Obo 135/2008-
131 z 10. decembra 2008 i konštantnej judikatúry Ústavného súdu... (napríklad rozhodnutia
ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07) je zrejmé, že
predmetný rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Cbi 64/06-58 zo 6. decembra
2006 tým, že je v zjavnom rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky,
pričom nemá oporu ani v spisovom materiáli, navyše obsahuje iracionálne a nelogické
odôvodnenie, a došlo ním k porušeniu viacerých ústavných práv účastníka konania (najmä
práva na prístup k súdu a práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia), napĺňa znaky
svojvoľného rozhodnutia.
Uvedené zjavne nezákonné a svojvoľné rozhodnutie sudkyne JUDr. T. P. má toľko
závažných skutkových a právnych vád, že už samé o osebe vzbudzuje otázky o nezaujatosti a
nestrannosti uvedenej sudkyne vo vzťahu k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania.
Predmetný rozsudok zo 6. decembra 2009... JUDr... P. vydala hneď na prvom
pojednávaní a v neprítomností sťažovateľa ako žalobcu, hoci tento sa riadne ospravedlnil z
dôležitého dôvodu a požiadal o odročenie pojednávania. Ako vyplýva aj z rozhodnutia
odvolacieho súdu... tento svoj nezákonný postup sudkyňa navyše odôvodnila iracionálnymi
a nelogickými dôvodmi., ktoré nemajú oporu v spisovom materiáli ani v právnom poriadku
Slovenskej republiky.»
Sťažovateľ v sťažnosti tiež poukazuje na nesprávny právny názor týkajúci sa inštitútu
uznania dlhu, ktorým odôvodnil Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudok v merite veci, pričom konštatuje, že rozhodnutie založené na nesprávnom
právnom názore je potrebné hodnotiť ako svojvoľné rozhodnutie.
Sťažovateľ ďalej uvádza: «Sudkyňa JUDr. T. P. svojimi vyjadreniami na
pojednávaní dňa 13. mája 2009 založila objektívne pochybnosti o svojej nezaujatosti
a nestrannosti k prejednávanej veci, resp. k účastníkom súdneho konania, a to najmä
opakovaným prejudikovaním podstatnej právnej otázky predmetného súdneho sporu,
urážlivým komentovaním vyjadrení účastníka konania (sťažovateľa) prednesených pred
súdom, nedôstojným správaním, ako aj prejavovaním evidentnej náklonnosti voči druhému
účastníkovi konania. Svojím vyjadrením: „Nech sa páči, môžete vniesť námietku zaujatosti,
budem veľmi rada.“ prejavila aj svoj subjektívny postoj zaujatosti k prejednávanej veci,
resp. k účastníkom konania...
Ako vyplýva z podanej námietky zaujatosti aj z priloženého zvukového záznamu...
JUDr... P. viackrát počas priebehu pojednávania... 13. mája 2009 nevhodným
a nedôstojným spôsobom komentovala vyjadrenia sťažovateľa počas prednášania návrhu
a na opakované námietky adresované sťažovateľom sudkyni, že ho odporca verbálne
prerušuje a nahlas komentuje ním predkladané dôkazy, sudkyňa reagovala bez povšimnutia.
Takýto postup sudkyne vnáša tiež objektívne pochybnosti o jej nezaujatostí a nestrannosti
vo vzťahu k prejednávanej veci, resp. k účastníkom konania.»
Sťažovateľ vidí pochybenie najvyššieho súdu v tom, že: „... najvyšší súd sa
doplnením námietky zaujatosti podaným sťažovateľom 15. júna 2009 vôbec nezaoberal, čo
odôvodnil tým, že o dôvodoch zaujatosti sudkyne uvedených v tomto podaní sa sťažovateľ
dozvedel už 11. mája 2009 pri nahliadnutí do spisu, a preto tieto dôvody boli sťažovateľom
uplatnené až po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty...“
Podľa sťažovateľa je toto tvrdenie nesprávne, keďže „... doplnenie námietky
zaujatosti sa týkalo skutočností, o ktorých sa sťažovateľ dozvedel z uvedenej odpovede
krajského súdu, ktorá mu bola doručená 8. júna 2009“.
Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv tiež v tom, že „... najvyšší súd vôbec
nevykonal dôkaz zvukového záznamu z priebehu pojednávania zo dňa 13. mája 2009. hoci
uvedený zvukový záznam bol podstatnou súčasťou námietky zaujatosti... V tejto časti je
preto uznesenie najvyššieho súdu zjavne neodôvodnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsiahlu námietku zaujatosti sťažovateľa v časti
týkajúcej sa priebehu pojednávania z 13. mája 2009, vrátane prejudikovania rozhodnutia
sudkyňou JUDr. T. P., odmietol len veľmi stručným a všeobecným konštatovaním... Najvyšší
súd sa s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v námietke zaujatosti vôbec nevysporiadal a
fakticky na námietky sťažovateľa konkrétne vôbec nereagoval. Aj v tejto časti je preto
uznesenie najvyššieho súdu zjavne neodôvodnené.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v predmetnej veci
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:
„Základné právo JUDr. M. B., PhD. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvá veta Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, v spojení s čl. 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 141
ods. 1 a článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3Ndob/15/2009 z 9. júla 2009 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Ndob/15/2009 z 9. júla
2009 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť JUDr. M. B., PhD. trovy
právneho zastúpenia na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. L., advokátky, do desiatich
dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil,
uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ namietal porušenie označených
základných a iných práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ndob/15/2005 z 9. júla 2009.
Týmto uznesením, ako už bolo uvedené, rozhodol najvyšší súd o námietke zaujatosti
vznesenej sťažovateľom vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. 8 Cbi 64/04
o nevylúčení zákonného sudcu z jej prerokúvania a rozhodovania.
Sťažovateľ vidí porušenie uvedených základných a iných práv v tom, že najvyšší súd
sa
- vôbec nezaoberal doplnením námietky zaujatosti z 15. júna 2009,
- nevykonal dôkaz zvukového záznamu z priebehu pojednávania z 13. mája 2009
a túto skutočnosť ničím neodôvodnil,
- námietkou sťažovateľa týkajúcu sa priebehu pojednávania konaného 13. mája 2009
sa zaoberal len veľmi stručne.
1. K tvrdeniu sťažovateľa, že najvyšší súd sa odmietol zaoberať doplnením
námietky zaujatosti podaným 15. júna 2009 a odôvodnenie v tejto časti je zmätočné,
pretože o tom, že zákonná sudkyňa dala súhlas na nahliadnutie do spisu osobe, ktorá
nebola účastníkom konania, sa dozvedel až 8. júna 2009 z listu predsedu krajského
súdu
V relevantnej časti uznesenia najvyšší súd uvádza: „K ďalším dôvodom zaujatosti
sudkyne, uvedeným v doplnení podanej námietky zaujatosti, Najvyšší súd Slovenskej
republiky neprihliadol, pretože ako vyplýva z obsahu spisu, žalobca sa o týchto dozvedel
dňa 11. 05. 2009 pri nahliadnutí do spisu, pre ktorý dôvod boli dňa 15. 06. 2009 uplatnené
až po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, v ktorom prípade sa vec na rozhodnutie
o námietke zaujatosti nadriadenému súdu nepredkladá.“
Zo spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že o tom, že do spisu krajského súdu
sp. zn. 8 Cbi 64/06 nahliadla so súhlasom zákonnej sudkyne iná osoba ako účastník
konania, sa sťažovateľ skutočne dozvedel až 8. júna 2009, a preto námietka zaujatosti
podaná z tohto dôvodu bola podaná v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote.
Podľa § 44 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) niekomu inému
než účastníkovi môže predseda senátu alebo samosudca povoliť nazerať do spisu a robiť si
z neho výpisy a odpisy, ak sú pre to vážne dôvody a oprávnené záujmy účastníkov tým
nemôžu byť dotknuté.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že predpokladom na súhlas s nahliadnutím do
spisu iného ako účastníka konania je kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvá
podmienka sú vážne dôvody na strane subjektu, ktorý má do spisu nahliadnuť. V tomto
prípade išlo o konateľku úpadcu.
Druhou podmienkou je, aby oprávnené záujmy účastníka konania neboli dotknuté.
V sťažnosti a ani v námietke zaujatosti sťažovateľ neuvádza žiadne okolnosti, z ktorých by
bolo zrejmé, že jeho oprávnené záujmy boli takýmto nahliadnutím dotknuté. Sťažovateľ iba
uvádza, že osoba, ktorá do spisu nahliadla, má byť v konaní vypočutá ako svedok. Avšak aj
v prípade, že by zákonná sudkyňa pochybila a dovolila nahliadnuť do spisu neoprávnenej
osobe, nešlo by podľa názoru ústavného súdu o také vážne pochybenie, ktoré by spolu
s ďalšími dôvodmi uvádzanými v námietke zaujatosti signalizovali záver, že zákonná
sudkyňa je zaujatá, a preto by mala byť z prerokúvania a rozhodovania veci vylúčená.
Možno teda najvyššiemu súdu vyčítať, že nepostupoval správne, keď sa touto časťou
námietky nezaoberal z dôvodov, že táto mala byť podaná po uplynutí 15-dňovej zákonnej
lehoty. S poukazom na už uvedené ústavný súd konštatuje, že nejde o taký nedostatok
v odôvodnení uznesenia najvyššieho súdu, ktorým by došlo k porušeniu označených
základných a iných práv sťažovateľa.
2. K námietkam sťažovateľa, že najvyšší súd nevykonal dôkaz zvukového
záznamu z priebehu pojednávania konaného 13. mája 2009 a túto skutočnosť ničím
neodôvodnil a námietkou sťažovateľa týkajúcou sa priebehu pojednávania konaného
13. mája 2009 sa zaoberal len veľmi stručne
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza: „Podľa § 14 ods. 1 O. s. p.
sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer
k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.
Uvedené zákonné ustanovenie predpokladá u sudcu, ktorý má vec prejednať a o veci
rozhodnúť, taký vzťah jeho osobného záujmu k veci, účastníkom, alebo ich zástupcom, ktorý
by napriek snahe o objektívnosť rozhodovania mohol ovplyvniť jeho objektivitu. Pomer
sudcu k účastníkom alebo ich zástupcom môže byť založený predovšetkým na príbuzenskom
alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorý môže byť pozitívny, resp. negatívny. Za pomer k veci
ako okolnosti rovnakého významu ako pomer k účastníkovi, ktorý vyplýva predovšetkým
z priameho právneho záujmu sudcu k prejednávanej veci, možno v zmysle uvedeného
považovať taký pomer, kedy by sudca bol sám účastníkom konania, alebo rozhodnutím súdu
by bol priamo dotknutý na svojich právach.
Súdna prax už viackrát judikovala, že nestrannosť sudcu v konaní sa prejavuje
v dvoch aspektoch. Ide o subjektívne kritérium, ktoré sa zakladá na osobnom presvedčení
jednotlivého sudcu v danej veci, a o kritérium objektívne, ktoré spočíva v ubezpečení sa, či
sudca poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek oprávnenej pochybnosti v tomto
smere. Z hľadiska subjektívneho musí byť osobná nestrannosť sudcu predpokladaná, až kým
sa nepreukáže opak. Naproti tomu z hľadiska objektívneho, musí byť oddelene od osobného
správania sa sudcu zistené, že tu existujú skutočnosti, ktoré môžu vyvolať pochybnosti
o jeho nestrannosti.
Pri rozhodovaní, či v danom prípade existuje oprávnený dôvod obávať sa, že
konkrétny sudca nie je nestranný, je stanovisko dotknutého účastníka dôležité, ale nie
rozhodujúce. Rozhodujúce je, či tento dôvod, resp. obava môže byť považovaná za
objektívne oprávnenú (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Wettstein proti
Švajčiarsku, č. 33958/96, ECHR 2000-XII).
Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky je tiež zrejmé, že skutkovým
dôvodom spôsobilým na námietku zaujatosti je tiež taká skutková okolnosť spočívajúca
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať za nezákonnú.
Dôvodom vylúčenia sudcu, ktorý by mal spočívať v spôsobe, akým tento koná
a rozhoduje, môže byť však iba také zistenie, pre ktoré je možno objektívne pochybovať
o nezaujatosti namietaného sudcu.
Takéto pochybnosti môžu byť vyvolané, tiež tým, že sa sudca dopustí viacerých
závažných procesných pochybení, ktoré by poškodzovali niektorého účastníka, napr. tým, že
mu v prejednávanej veci opakovane vadným postupom znemožnil realizáciu niektorého
zákonného procesného práva a v dôsledku toho tiež porušil povinnosť zabezpečiť
účastníkom rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.
I keď v predmetnej veci došlo zo strany konajúcej sudkyne pri pojednávaní, ktoré sa
konalo 06. 12. 2006 bez účasti žalobcu, k procesnému pochybeniu, ktorá skutočnosť bola
i dôvodom pre zrušenie rozsudku vydaného na tomto pojednávaní, neboli zistené iné
závažné procesné pochybenia, ku ktorým na základe podanej námietky zaujatosti mohol
Najvyšší súd Slovenskej republiky prihliadnuť.
Nemožno totiž súhlasiť so žalobcom, že uvedené rozhodnutie vykazuje znaky svojvôle,
pretože z objektívneho hľadiska zaujatosť sudcu nezakladá odlišnosť právneho názoru
sudkyne prezentovaného v uvedenom rozhodnutí, s právnym názorom žalobcu vo veci
samej.
Taktiež vychádzajúc z tvrdení žalobcu o správaní sa konajúcej sudkyne na
pojednávaní 13. 05. 2009, ako i jej vyjadrenia k priebehu pojednávania a tiež zápisnice
z priebehu tohto pojednávania, nezistil Najvyšší súd Slovenskej republiky pri vedení
pojednávania žiadne závažné pochybenia, ktorými by žalobcovi boli upreté jeho zákonné
práva, resp. by účastníkom neboli zabezpečené rovnaké možnosti, pre ktoré by bolo možné
vyvodiť tiež, že vzbudzujú pochybnosti o zaujatosti konajúcej sudkyne.“
S takýmto odôvodnením najvyššieho súdu sa ústavný súd v plnom rozsahu
stotožňuje.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že najvyšší súd nevykonal dôkaz zvukovým
záznamom z pojednávania konaného 13. mája 2009, ústavný súd uvádza, že z uznesenia
najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd vychádzal pri rozhodovaní tiež z vyjadrení
sťažovateľa. Po preštudovaní týchto vyjadrení ústavný súd zistil, že obsahujú doslovný
prepis výrokov zákonnej sudkyne, ktoré majú podľa sťažovateľa svedčiť o jej zaujatosti. Aj
v prípade, že by najvyšší súd dôkaz zvukovým záznamom nevykonal, bol oboznámený so
všetkými pre rozhodnutie podstatnými skutočnosťami. V tejto súvislosti ústavný súd
poukazuje na ustálenú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej všeobecný súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len tie ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania.
Čo sa týka správania zákonnej sudkyne na pojednávaní konanom 13. mája 2009, aj
v tejto časti považuje ústavný súd odôvodnenie za dostatočné.
V namietanom prípade sudkyňa JUDr. T. P. uviedla, že sa necíti byť zaujatá, keďže
je bez vzťahu k prerokúvanej veci, účastníkom konania, ako aj k zástupcovi sťažovateľa.
Vnútorné pocity sudcu o svojej nestrannosti a nezávislosti treba akceptovať a predpokladať,
pokiaľ sa nepreukáže opak, že nezakladajú dôvod jeho zaujatosti. Z objektívneho hľadiska
sa však sťažovateľ snažil spochybniť nestrannosť uvedenej sudkyne. Skutočnosť, že počas
pojednávania došlo k verbálnemu „stretu“ medzi sťažovateľom a sudkyňou, nemôže
postačovať podľa názoru ústavného súdu na založenie pochybnosti o nezaujatosti
zákonného sudcu k prerokúvanej veci, účastníkom konania ani k ich zástupcom.
Je potrebné poukázať na skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova
zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločnosti.
Týka sa to tiež (podľa názoru ústavného súdu – nie nevyhnutných) emočne ladených stretov
osôb, sledujúcich vlastné profesionálne záujmy, ktoré, pokiaľ nepresiahnú únosnú mieru, je
pomerne komplikovane následne ich objektivizovať a vyvodiť z nich primerané závery.
V namietanom prípade bol súčasťou takéhoto verbálneho stretu zákonný sudca a sťažovateľ,
pričom prikladať tomuto excesu intenzitu a závažnosť, ktorá by založila pochybnosť
o nezaujatosti zákonného sudcu, považuje ústavný súd v okolnostiach danej veci za
nedôvodné.
Vo vzťahu k rozsiahlym tvrdeniam sťažovateľa o nesprávnom právnom názore
zákonnej sudkyne vyjadrenom v rozsudku krajského súdu č. k. 8 Cbi 64/06-58 zo
6. decembra 2006 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) o neplatnosti uznania dlhu
úpadcom v čase, keď mu bol ustanovený predbežný správca, ktorý má byť prejavom
svojvôle zákonnej sudkyne, čo zakladá dôvod na vylúčenie z prerokovávania
a rozhodovania veci, ústavný súd uvádza, že rozsudok krajského súdu bol dovolacím súdom
zrušený pre procesné pochybenie súdu, pričom sa samotným meritom veci vôbec
nezaoberal, a toto konštatuje sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Nebolo teda zistené, že
takýto názor je nesprávny, resp. svojvoľný, ako to sťažovateľ uvádza. Navyše, takéto
tvrdenia neboli uvádzané sťažovateľom v námietke zaujatosti, a preto sa ústavný súd nimi
nemá dôvod zaoberať a prikladať im pri rozhodovaní o sťažnosti význam.
Je pravda, že rozsudok krajského súdu bol dovolacím súdom zrušený pre porušenie
základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces a z dôvodu, že mu krajským súdom
bola odňatá možnosť konať pred súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti zhodne s názorom
najvyššieho súdu uvádza, že išlo o jediné závažné procesné pochybenie, pričom takáto
skutočnosť nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu z dôvodu zaujatosti.
K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení
sťažovateľom akcentovanej tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah
k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj
napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda
nezávisle a nestranne. Analýza skutočností uvádzaných sťažovateľom v námietke zaujatosti
vznesenej proti zákonnému sudcovi v označenej právnej veci vedenej krajským súdom
a v sťažnosti podľa čl. 127 ústavy však podľa názoru ústavného súdu prijatie takéhoto
záveru neumožňuje.
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných
súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Ústavný súd konštatuje, že namietané uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky
arbitrárnosti, a zároveň považuje právny názor najvyššieho súdu za legitímny
a akceptovateľný. Ústavný súd nezistil, že by uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn.
3 Ndob/15/2009 z 9. júla 2009 bolo možné vyčítať jednostrannosť, ktorá by zakladala
svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti uzavrel, že skutkové
alebo právne závery krajského súdu nemožno kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru.
Takto koncipované odôvodnenie dalo odpoveď na skutkovú a právnu podstatu
sťažovateľom podaného návrhu na vylúčenie sudkyne krajského súdu, a preto jeho obsah
neosvedčuje okolnosti naznačujúce príčinnú súvislosť s možným sťažovateľom namietaným
porušením jeho označených práv.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že základné právo na prerokovanie
a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je v občianskom súdnom
konaní garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania pre
zaujatosť v zmysle ustanovení § 14 až § 16 OSP. Obsahom základného práva na
prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu
oprávnených osôb (t. j. samotného sudcu, ktorý podal takýto návrh podľa § 15 OSP, resp.
účastníka súdneho konania, ktorý podal návrh podľa § 15a ods. 1 OSP) a vylúčiť nimi
označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom
základného práva na prejednanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu prerokovať
každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodnutia
veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (napr. I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).
Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.
Základom nezávislosti a nestrannosti súdu je docieliť právnu istotu, že práve súdy sú tými
orgánmi štátu, ktoré poskytnú účinnú a nespochybniteľnú ochranu práva. ESĽP pri riešení
otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem jeho nezávislosti je potrebné brať
zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho charakteru. Podľa názoru ESĽP sa
subjektívna stránka nestrannosti sudcu týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku
konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania, prípadne ich zástupcom. Objektívny aspekt
nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných
prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prerokúvanej veci a k účastníkom konania. Rozhodujúcim
prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania (jeho
právneho zástupcu) je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom
prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že naznačujú nedostatok nestrannosti súdu
(Pullar v. Spojené kráľovstvo). Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa
nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (účastníkovi konania),
ale to, či reálne neexistujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli objektívne viesť
k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci
disponuje.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05,
I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil, že
ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva
alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne
ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03). Ústavný súd je toho názoru,
že aj keď argumenty sťažovateľa nie sú nezávažné, nie sú ani zásadné pre jeho rozhodnutie.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi
označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Z rozhodovacej činnosti ESĽP v spojitosti s čl. 6 ods. 1 dohovoru tiež vyplýva, že
súd, ktorý prejednáva námietku účastníka konania o zaujatosti sudcu, nerozhoduje o merite
veci (sťažnosť č. 19231/91, rozhodnutie z 9. januára 1995). Jeho rozhodnutie sa týka len
zloženia súdu, ktoré nie je „občianskoprávneho charakteru“ v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pretože ide o právo procesné. Pokiaľ by malo zloženie súdu vplyv na hlavné konanie
a rozhodnutie na ňom prijímané, je potrebné pripomenúť, že podstata konania sa musí
priamo týkať práv a záväzkov súkromného charakteru (Ringeisen vs. Rakúsko, rozsudok zo
16. júla 1971, séria A č. 13), čo v konaní o námietke zaujatosti sudcu nemožno tvrdiť
(sťažnosť č. 58751/00, rozhodnutie z 11. decembra 2003).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. apríla 2010