Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 229/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. júla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., P., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, základného práva na prezumpciu neviny podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove z 23. októbra 2007 sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. januára

2008 doručená sťažnosť JUDr. J. M. (ďalej len „sťažovateľ“) podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na prezumpciu neviny

podľa a práva podľa dohovoru rozsudkom Krajského súdu v

Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 23. októbra 2007 sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa v postavení navrhovateľa (žalujúcej

strany) proti odporkyni M. Š. v rámci občianskoprávneho súdneho konania vedeného

Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. domáhal

zaplatenia odmeny za právne zastúpenie v sume 2 580 Sk. a prísl. V tomto konaní bol

sťažovateľ úspešný a okresný súd rozhodol v jeho prospech rozsudkom z 12. októbra 2005,

pričom zaviazal odporkyňu zaplatiť sťažovateľovi istinu v sume 2 500 Sk a trovy konania

v sume 200 Sk. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podala odporkyňa odvolanie

a domáhala sa, aby krajský súd ako súd odvolací napadnuté rozhodnutie zrušil. Krajský súd

rozsudkom č. k. -151 z 23. októbra 2007 napadnutý rozsudok zmenil podľa

(ďalej len „OSP“) tak, že žalobu zamietol. Odvolací

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „súd rozhoduje na základe skutkového

stavu veci, ktorý vyplynul z vykonaných dôkazov, ako aj z tých skutočností, ktoré akceptoval

z prednesov účastníkov“. Z rozsudku krajského súdu okrem iného vyplynulo, že:

- odporkyňa 5. apríla 2004 navrhla započítanie pohľadávky vedenej navrhovateľom

proti nej,

- sťažovateľ nepreviedol odporkyni vymoženú sumu 4 702 113 Sk, čo je predmetom

konania sp. zn. na okresnom súde,

- odporkyňa jednostranným prejavom vôle započítala pohľadávku sťažovateľa za

nezaplatenú vymoženú sumu,

- sťažovateľ nepreukázal návratnosť namietaných neuhradených prostriedkov

odporkyni.

Sťažovateľ po zistení ďalších právne relevantných skutočností podal proti tomuto

rozsudku krajského súdu, ktorý sa stal právoplatný 20. decembra 2007, v zákonnej lehote

dovolanie, pričom jeho prípustnosť videl v odňatí možnosti konať pred súdom v zmysle

ustanovenia .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti s odvolaním sa na viaceré rozhodnutia krajského súdu

(napr. rozsudok z 25. mája 2007 sp. zn. , rozsudok z 24. novembra 2005

sp. zn. , rozsudok z 12. decembra 2006 č. k. -94 a ďalšie)

poukazuje na to, že „senáty Krajského súdu v Prešove ako odvolacie súdy medzi tými istými

účastníkmi na základe obdobných skutkových zistení dospeli k odlišnému skutkovému

a právnemu záveru, ako dospel odvolací súd v konaní “. Z uvedenej

formulácie pritom nie je úplne zrejmé, v čom vidí sťažovateľ namietané porušenie

ustanovení , ktoré bližšie konkretizoval s poukázaním na tieto skutočnosti:

„K porušeniu uvedených práv prišlo tým, že v porovnaní s rozsudkami všeobecných

súdov (tak ako ich vyššie uviedol) v obdobných veciach bola v rozsudku Krajského súdu v

Prešove zo dňa 23. októbra 2007 sp. zn. odlišne právne posúdená otázka

započítania vzájomných pohľadávok a prenesenie dôkazného bremena z pohľadu ústavných

princípov.

Odvolací súd, aj keď sa oboznámil s rozsudkami odvolacích súdov, ktoré

v podobných skutkovo a právne porovnateľných veciach rozhodli tak, že žalobe sťažovateľa

vyhoveli, nepredvídateľne vo veci rozhodol inak, ako rozhodli iné senáty odvolacieho súdu.

Aj v posudzovanej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemožno považovať

za dostatočné po skutkovej i právnej stránke.“

Z obsahu sťažnosti taktiež vyplynulo, že proti sťažovateľovi ako obvinenému sa

v súčasnosti vedie trestné konanie pod sp. zn. pre pokračujúci trestný čin

sprenevery podľa a a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ktoré nie je právoplatne

skončené. Sťažovateľ pritom poukazuje na skutočnosť, že <Odvolací súd svojím

rozhodnutím a postupom zasiahol do sťažovateľovho základného práva na prezumpciu

neviny, keď vo svojom rozhodnutí konštatuje, že „navrhovateľ nepreukázal, že odporkyni

uhradil sumu 4. 702.163, 90 Sk> V nadväznosti na uvedené sťažovateľ konštatuje, že

„odvolací súd v podstate nepriamo (inými slovami) uznal sťažovateľa za vinného z trestného

činu sprenevery“.

Na základe uvedeného v petite svojej sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

vydal tento nález:

„Základné právo JUDr. J. M. podľa , Slovenskej

republiky ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods.1,2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd boli rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007

č. k. -151 porušené.

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23.októbra 2007 č. k. 10 Co

38/2006-151 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť náhradu trov konania JUDr. J. M.

v celkovej sume 6.732,-Sk na účet jeho právneho zástupcu JUDr. A. N., P., do 15 dní od

právoplatnosti tohto nálezu .“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , , IV. ÚS

179/05, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ( ).

Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie postupu a následného

rozhodnutia krajského súdu z hľadiska rešpektovania požiadavky nezávislosti a nestrannosti

výkonu súdnej moci, pričom po zohľadnení skutkových okolností napadnutého konania

sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva podľa najmä v tom,

že rozhodnutie konajúceho súdu vychádza po právnej stránke z nesprávneho posúdenia veci

a podľa neho: „K porušeniu uvedených práv prišlo tým, že v porovnaní s rozsudkami

všeobecných súdov (tak ako ich vyššie uviedol) v obdobných veciach bola v rozsudku

Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. októbra 2007 zn. odlišne právne

posúdená otázka započítania vzájomných pohľadávok a prenesenie dôkazného bremena

z pohľadu ústavných princípov.“

Námietka, ktorú sťažovateľ uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, je zároveň

aj dovolacím dôvodom podľa . Ak sa za tejto situácie domáhal svojho

práva jednak na dovolacom súde a zároveň aj na ústavnom súde, musela byť sťažnosť

odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie

namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací.

Na základe toho bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na to, že

sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľa už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008