Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 305/09
PDF · 155.87 KB
No categories available
III. ÚS 305/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D., obaja bytom B., vo veci namietaného
porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 39 Er 2431/2005 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. septembra
2009 doručená sťažnosť Bc. M. D. a Ľ. D. (ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietajú
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 2431/2005.
Zo sťažnosti vyplýva, že k porušovaniu základného práva sťažovateľov na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov dochádza od decembra 2005 postupom
okresného súdu v exekučnej veci, kde vystupujú ako povinní, na tomto skutkovom základe,
že exekučným titulom pre dané konanie „je nenaplnená Notárska zápisnica“.
Sťažovatelia ďalej citujú niektoré ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) a opisujú priebeh exekučného konania a úkony účastníkov i to, že
napriek ich námietkam proti exekúcii bez naplnenia exekučného titulu (notárskej zápisnice)
okresný súd nebral tieto námietky do úvahy a nepostupoval v tomto konaní podľa
citovaného zákona. Zároveň ich neoslobodil od platenia súdnych poplatkov, čo tiež
považujú za porušenie právnych predpisov.
Sťažovatelia niekoľkokrát využili právne prostriedky nápravy priznané im podľa
§ 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, avšak bez požadovaného výsledku.
Sťažovatelia v závere sťažnosti žiadajú ústavný súd o ustanovenie právneho zástupcu
v konaní pred ústavným súdom.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa toho ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho,
že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov, že postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 2431/2005 bolo porušené ich základné právo
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02,
I. ÚS 154/03, IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že
charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí
aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01,
IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako
zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Podľa názoru ústavného súdu na základe skutočností uvedených sťažovateľmi
v sťažnosti a z jej príloh nemožno považovať namietaný postup okresného súdu v exekučnej
veci za taký, ktorý by bolo možné najmä vzhľadom na doterajšiu dĺžku tohto konania
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“, ak navyše v predmetnej veci okresný súd konal.
Svedčí o tom to, že na základe žiadosti súdnej exekútorky z 21. novembra 2005 vydal
poverenie na vykonanie exekúcie pre súdneho exekútora (2. december 2005). Neskôr
zamietol ich návrh na zastavenie exekúcie uznesením zo 6. marca 2006.
Okresný súd 20. februára 2006 vyzval sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku
za námietky proti exekúcii (december 2005) a po ich žiadosti z 8. marca 2006 im uznesením
z 18. septembra 2006 nepriznal oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (po vykonaní
zisťovania ich majetkových pomerov), hoci neskôr jeho uznesenie zrušil odvolací súd
11. apríla 2007 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Dňa 16. júla 2007 sťažovatelia požiadali opätovne o zastavenie exekučného konania.
Okresný súd následne uznesením č. k. 39 Er/2431/2005-146 z 8. októbra 2007
opätovne rozhodol tak, že návrh sťažovateľov na zastavenie exekúcie opätovne zamietol.
Proti rozhodnutiu okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie 19. októbra 2007. Spis bol
predložený v októbri 2009 na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“), ktorý 14. mája 2008 potvrdil uznesenie okresného súdu o zamietnutí ich návrhu
na zastavenie exekúcie.
Neskôr okresný súd opätovne skúmal majetkové pomery sťažovateľov a ich príjmy
a 8. júna 2009 opätovne zamietol ich žiadosť o oslobodenie od platenia súdneho poplatku za
podané námietky. Proti rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie, v dôsledku čoho okresný
súd zaslal spis na rozhodnutie krajskému súdu 13. júla 2009 ako súdu odvolaciemu (bol mu
doručený 15. júla 2009).
Vychádzajúc z uvedeného prehľadu úkonov ústavný súd konštatuje, že okrem toho,
že exekučný súd bol viackrát konfrontovaný s úkonmi a návrhmi sťažovateľov (rozhodoval
dvakrát o ich návrhoch na zastavenie exekúcie a ich žiadosti o oslobodenie súdnych
poplatkov), ktoré zamietol, ústavný súd nezistil väčšie obdobie nečinnosti, ktoré by malo za
následok porušenie základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Navyše
v dôsledku podaných odvolaní sťažovateľov sa vec nachádzala aj na krajskom súde v čase
od októbra 2006 do apríla 2007, resp. od októbra 2007 do mája 2008, ako aj od 15. júla
2009 do septembra 2009, čo nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu.
Ústavný súd poznamenáva, že v konaní okresného súdu nezistil také prieťahy, ktoré
by mali za následok porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažovatelia v predmetnom konaní využívali
svoje procesné práva, keď podali až dvakrát návrhy na zastavenie exekúcie a tiež odvolania
proti uzneseniam okresného súdu. Ústavný súd sa v tejto súvislosti odvoláva na svoju
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, že za neodstránenie stavu právnej neistoty
v dôsledku uplatnenia procesných práv účastníka konania neznáša zodpovednosť oprávnená
osoba, ale zodpovednosť v takom prípade nemožno pripísať ani štátnemu orgánu
konajúcemu vo veci (II. ÚS 52/99, III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04, II. ÚS 328/06,
III. ÚS 242/07, III. ÚS 79/07).
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd posúdil, že v konaní vedenom okresným
súdom vo veci sp. zn. 39 Er/2431/2005 zatiaľ nedošlo k takej intenzite zásahu do práva
sťažovateľov, ktorá by zodpovedala ústavnorelevantnému porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne napr.
Navyše, v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (11. september 2009) okresný
súd vo veci nekonal a nemohol už žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať
priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom (m. m. IV. ÚS 219/03,
Sťažnosť sťažovateľov bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
V prípade, ak všeobecné súdy posudzujúce danú vec sa budú v budúcnosti dopúšťať
prieťahov v konaní (budú nečinné alebo ich konanie bude neefektívne), nič nebráni
sťažovateľom, aby opakovane podali ústavnú sťažnosť, v rámci ktorej ústavný súd zohľadní
celý doterajší priebeh konania, to znamená, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku
rozhodnutej veci.
Čo sa týka ostatných práv, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú [porušovanie
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní, resp. nezákonnosti rozhodnutí okresného
súdu pri rozhodovaní o ich námietkach voči exekúcii (údajne vedenej bez naplnenia
exekučného titulu - notárskej zápisnice)], ústavný súd konštatuje, že sa týmito námietkami
sťažovateľov už nezaoberal, pretože nastali podstatne skôr, ako ich sťažovatelia namietajú
v súčasnosti v konaní pred ústavným súdom (okresný súd tieto rozhodnutia vydal ešte
v marci 2006, resp. októbri 2007), a teda sú zjavne podané oneskorene (po dvojmesačnej
zákonnej lehote, ktorú ustanovuje zákon o ústavnom súde).
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd
o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2009