Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 346/09
PDF · 357.01 KB
No categories available
IV. ÚS 346/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2010 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava
Orosza v konaní o sťažnosti J. M. a I. M., obaja bytom Rakúsko, zastúpených advokátkou
Mgr. M. B., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2001, za účasti
Okresného súdu Dunajská Streda, takto
rozhodol:
1. Základné právo J. M. a I. M. na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Dunajská Streda
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2001 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Dunajská Streda p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 6 C 124/2001 konal bez zbytočných prieťahov.
3. J. M. a I. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume 2 500 €
(slovom dvetisícpäťsto eur), ktoré im j e Okresný súd Dunajská Streda p o v i n n ý
vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Dunajská Streda j e p o v i n n ý uhradiť J. M. a I. M. trovy
konania v sume 598,02 € (slovom päťstodeväťdesiatosem eur a dva centy) na účet ich
právnej zástupkyne Mgr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
IV. ÚS 346/09 z 8. októbra 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. M. a I. M. (ďalej len „sťažovatelia“),
ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom
Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 124/2001 (ďalej aj „namietané konanie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 19. septembra 2001 okresnému súdu
žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia.
Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie
v ich právnej veci právoplatne skončené.
Okrem toho, že sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 a 3
ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň
požadovali prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných
prieťahov. Napokon žiadali priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 4 000 €
a náhrady trov právneho zastúpenia.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. Spr. 581/09 doručeným ústavnému súdu 23. novembra 2009, v ktorom sa okrem
iného uvádza:
„Sťažovatelia - navrhovatelia J. M. a I. M. dňa 19. 09. 2001 podali na súd návrh
o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 126.000,- Sk s prísl., proti odporcom v 1. rade
H. P., v 2. rade A. P., ktorý návrh bol zaevidovaný pod sp. zn. 6 C 124/2001 a pridelený
do oddelenia zákonnej sudkyne JUDr. E. L.
1./ Podľa predmetu neide o skutkovo a právne zložitú vec. Napriek tomu zložitou sa
stalo z toho dôvodu, že v inom konaní je napadnutá platnosť zmlúv, na základe ktorých
navrhovatelia nadobudli nehnuteľnosť, za užívanie ktorej sa dožadujú vydania
neoprávneného obohatenia od odporcov. Ide o konanie, ktoré bolo na našom súde riešené
pod sp. zn. 4 C 204/1996. V tomto konaní prvostupňový súd vyslovil neplatnosť zmlúv
o prevode nehnuteľnosti. Krajský súd v Trnave pozmenil rozsudok prvostupňového súdu
a návrh zamietol. Vo veci je podané dovolanie a od januára 2009 spis sa nachádza
na Najvyššom súde SR. Poukazom na horeuvedené konanie toto konanie bolo uznesením
súdu zo dňa 25. 09. 2003 prerušené. Krajský súd toto uznesenie prvostupňového súdu zrušil.
Iba poznamenávam, že v súčasnej dobe so sťažovateľmi na tomto súde prebieha
20 neskončených konaní, z ktorých prevážna väčšina sa odvíja od uvedeného základného
konania. Vo viacerých prípadoch konania boli prerušené. Sťažovatelia vždy podali
odvolanie. Ani senáty krajského súdu nezaujali jednotný názor, v niektorých prípadoch
prerušenie konania potvrdili a konania boli až do právoplatného rozhodnutia uvedeného
sporu teda do novembra 2008 prerušené. Vyskytol sa aj prípad, v ktorom konanie prerušené
nebolo, ale z iného dôvodu bol spis bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu a pre
okresný súd bolo odporúčané konanie prerušiť. Z uvedeného dôvodu si dovolím
poznamenať, že ide aj v tomto prípade o konanie, ktoré podľa predmetu konania nedá sa
nazvať za právne a skutkovo zložitú vec, ale práve popísaná skutočnosť a nejednotnosť
názorov ju robí zložitou.
2./ Vo veci boli vykonané tieto úkony:
- dňa 20. 09. 2001 bola daná úprava na vydanie výzvy na zaplatenie súdneho
poplatku a na doručenie opisu návrhu odporcom. Súdny poplatok bol uhradený
08. 10. 2001.
- dňa 25. 10. 2001 bol určený termín pojednávania na 29. 01. 2002,
- pojednávanie dňa 29. 01. 2002 bolo odročené, nakoľko sa dostavili iba navrhovateľ
v 1. rade a odporca v 1. rade, ktorí ospravedlnili neúčasť ostatných účastníkov. Odporcom
bolo uložené, aby súdu predložili písomné vyjadrenie k návrhu. Zároveň bola daná úprava
na pripojenie spisu tunajšieho súdu 5 C 100/1994.
- dňa 18. 02. 2002 odporcovia boli urgovaní na predloženie vyjadrenia,
- dňa 02. 04. 2002 opäť boli urgovaní odporcovia na predloženie vyjadrenia, pritom
bolo zistené, že žiadaný spisový materiál 5 C 100/1994 v tom čase sa nachádzal
na Najvyššom súde SR, preto spis bol lehotovaný a úpravy na predloženie žiadaného spisu
boli dané 27. 05. 2002, 24. 07. 2002 a dňa 23. 08. 2002 bol určený termín pojednávania
na 29. 10. 2002.
- dňa 23. 10. 2002 navrhovatelia zaslali na súd doplnenie návrhu,
- dňa 29. 10. 2002 pojednávanie opäť bolo odročené, nakoľko dostavil sa iba právny
zástupca navrhovateľov. Odporcovia sa nedostavili, svoju neúčasť neospravedlnili. Ďalší
termín pojednávania bol určený na 10. 12. 2002.
- dňa 10. 12. 2002 na pojednávaní bol vypočutý odporca v 1. rade, nakoľko
navrhovatelia sa nedostavili, dostavil sa iba právny zástupca navrhovateľa v 1. rade.
Pojednávanie bolo odročené za účelom opätovného predvolania účastníkov.
- dňa 11. 12. 2002 bol určený ďalší termín pojednávania na 18. 03. 2003,
- dňa 18. 03. 2003 pojednávanie sa uskutočnilo v neprítomnosti odporcov, ktorí sa
nedostavili a doručenie mali riadne vykázané. Boli vypočutí navrhovatelia a pojednávanie
bolo odročené s tým, že budú predvolaní odporcovia pod hrozbou pokuty a bude pripojený
spis tunajšieho súdu 4 C 204/1996.
- dňa 27. 02. 2003 bola daná úprava na vyžiadanie listu vlastníctva od správy
katastra,
- dňa 07. 05. 2003 bola daná úprava na vydanie výzvy na zaplatenie súdneho
poplatku za rozšírenie návrhu a na doručenie rozšírenia návrhu na vyjadrenie odporcom.
Súdny poplatok bol uhradený 02. 06. 2003. Z odporcov výzvu súdu prevzal iba odporca
v 1. rade, odporkyňa v 2. rade napriek ďalšiemu pokusu o doručenie výzvu neprevzala.
- dňa 18. 08. 2003 opäť bola daná úprava na doručenie rozšírenia návrhu
odporcom,
- dňa 25. 09. 2003 súd konanie prerušil. Proti uzneseniu navrhovatelia podali
odvolanie.
- dňa 11. 11. 2003 spis bol predložený na rozhodnutie krajskému súdu,
- dňa 11. 03. 2004 spisový materiál bol z krajského súdu vrátený s tým, že uznesenie
o prerušení konania bolo zrušené,
- dňa 15. 03. 2004 bola daná úprava na doručenie uznesenia krajského súdu.
Odporkyňa v 2. rade napriek viacerým pokusom rozhodnutie krajského súdu neprevzala,
preto dňa 15. 11. 2004 súd urobil dotaz na register obyvateľov SR. Odpoveď na súd bola
doručená 27. 10. 2004. Odporkyňa zásielku súdu ani na uvedenej adrese neprevzala
a zásielka na súd bola vrátená 16. 02. 2005.
- dňa 21. 02. 2005 boli požiadané Mestský úrad v Š. a Obvodné oddelenie PZ
o oznámenie, či odporcovia sa zdržujú na adrese v Š. Odpoveď bola doručená 09. 03. 2005.
- dňa 09. 08. 2005 bol určený termín pojednávania na 24. 11. 2005. O doručenie
predvolania pre odporcov bol požiadaný Okresný súd pre Prahu 3. Dňa 09. 11. 2005 bolo
na súd doručené oznámenie, že odporcovia na uvedenej adrese nemajú pobyt a ani
v centrálnom registri nemajú evidovaný pobyt.
- dňa 24. 11. 2005 pojednávanie bolo odročené na 12. 01. 2006 za účelom
ustanovenia opatrovníka pre odporcov,
- dňa 12. 01. 2006 súd rozhodol o návrhu o zmene petitu, ale pojednávanie opäť bolo
odročené z dôvodu, že navrhovatelia mienili podať ďalší návrh na zmenu petitu. Návrhu
na zmenu petitu na súd bol doručený 20. 02. 2006.
- dňa 20. 04. 2006 bola daná úprava na doručenie návrhu na zmenu petitu
opatrovníkovi,
- dňa 03. 07. 2006 bolo vydané uznesenie o rozšírení petitu,
- dňa 14. 09. 2006 bol určený termín pojednávania na 27. 11. 2006, ktorý termín
však 06. 11. 2006 bol zrušený. Navrhovatelia dňa 27. 11. 2006 podali na súd návrh
na pripustenie ďalšieho účastníka do konania.
- dňa 08. 01. 2007 súd návrh o pristúpenie ďalšieho účastníka do konania zamietol,
navrhovatelia proti uvedenému uzneseniu podali odvolanie,
- dňa 13. 02. 2007 spis bol predložený na krajský súd, ktorý dňa 31. 05. 2007
rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a spisový materiál na tunajší súd bol vrátený
14. 06. 2007,
- dňa 18. 07. 2007 bola vydaná výzva na upresnenie návrhu o pristúpenie ďalšieho
účastníka do konania, navrhovatelia na výzvu nereagovali a nebola od nich vrátená ani
doručenka.
- dňa 11. 10. 2007 opäť bola vydaná výzva navrhovateľom pod hrozbou uloženia
poriadkovej pokuty. Túto výzvu navrhovateľ v 1. rade prevzal 23. 10. 2007. Upresnenie
na súd bolo doručené 26. 10. 2007.
- dňa 15. 11. 2007 súd do konania na strane odporcov pribral Okresnú prokuratúru
v Dunajskej Strede a Slovenskú republiku zast. Generálnou prokuratúrou v Bratislave.
- dňa 28. 01. 2008 súd vyzval okresnú prokuratúru a generálnu prokuratúru
na vyjadrenie k návrhu. Generálna prokuratúra dňa 13. 02. 2008 požiadala súd, aby
navrhovatelia boli vyzvaní na predloženie písomnosti, z ktorých vyplýva opodstatnenosť ich
návrhu. Okresná prokuratúra v Dunajskej Strede podaním zo dňa 29. 02. 2008 navrhla
návrh podaný voči nej zamietnuť.
- dňa 06. 03. 2008 boli dané pokyny na vydanie výzvy pre Generálnu prokuratúru SR
na vyjadrenie k návrhu a pre navrhovateľov k zaujatiu stanoviska. Vyjadrenia boli
urgované 16. 05. 2008. Navrhovatelia dňa 28. 11. 2008 zaslali súdu oznámenie o
nadobudnutí právoplatnosti rozsudku vo veci 4 C 204/1996.
- dňa 29. 03. 2009 súd konanie proti odporcovi v 3. rade Okresnej prokuratúre
v Dunajskej Strede zastavil.
- dňa 24. 03. 2009 bola daná úprava pre vyššieho súdneho úradníka na vypracovanie
návrhu na vylúčenie veci o náhrade škody na samostatné konanie. Uznesenie bolo
vypracované 19. 05. 2009.
- dňa 20. 08. 2009 spisový materiál bol zaslaný na Ústavný súd SR, odkiaľ bol
vrátený 19. 10. 2009.
- dňa 28. 10. 2009 bola daná úprava pre vyššieho súdneho úradníka na zrušenie
uznesenia o ustanovení opatrovníka,
- dňa 05. 11. 2009 bolo vydané uznesenie o zrušení opatrovníka pre odporcov
v 1. a 2. rade. Zároveň bol urobený dotaz na Obvodný súd Praha 3 o zistenie adries
odporcov ako aj na navrhovateľov ohľadne návrhu na ustanovenie opatrovníka pre
odporcov. Bol vyzvaný aj Mestský úrad Š. na spoluprácu. Odpovede k dnešnému dňu
doručené neboli.
3./ Podľa môjho názoru konanie malo byť prerušené v zmysle § 109 ods. 1./ písm. c./
O. s. p. tak ako na to súd poukázal vo svojom uznesení o prerušení konania zo dňa
25. 09. 2003.
4./ V tejto veci pod číslom 1 Spr V 13/06 som riešila sťažnosť navrhovateľov –
sťažovateľov. Ich sťažnosť vtedy som posúdila ako neopodstatnenú. Vychádzala som
zo správania sa odporcov. Uviedla som, že určitý podiel na zdĺhavosti konania majú
aj navrhovatelia. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti poukazujú na to, že zrejme som myslela
na to, že navrhovatelia podávajú návrhy na rozšírenie pôvodného návrhu. Zároveň
konštatujú, že ich postup súvisí s uplatnením práva, čo vyplýva z príslušných ustanovení
zákona a za to zodpovednosť nemôže byť presunutá na účastníka, v danom prípade
na navrhovateľa. Napriek uvedenému som toho názoru, že s tým, že v priebehu tohto
konania viackrát podali návrh na rozšírenie petitu, ako aj na pribratie ďalších účastníkov
do konania, čím jednoznačne sťažili postup súdu, nakoľko súd o týchto návrhoch vždy musel
osobitne rozhodovať.
5./ Z ústavnej sťažnosti navrhovateľov vyplýva, že súdu vytýkajú, že od podania
návrhu uplynulo 8 rokov a súd doteraz vec právoplatne neskončil, teda namietajú dĺžku
konania. V ďalšom poukazujú na konkrétne pochybenia súdu spočívajúcich napr.
v prerušení konania, v zamietnutí návrhu na pristúpenie ďalších účastníkov, ktoré obdobia
sťažovatelia považujú za zbytočné prieťahy. Podľa môjho názoru tieto obdobia ako ich
vymedzili sťažovatelia, nie je možné považovať za zbytočné prieťahy. Súd konanie prerušil
poukazom na určité ustanovenie a o ostatných návrhoch musel konať. Nadriadený súd
na postup súdu mal iný názor, to však ešte neznamená, že súd svojim postupom úmyselne
spôsobil prieťahy, teda zbytočné prieťahy.
6./ Som toho názoru, že napriek dĺžke konania súd úmyselne v tejto veci prieťahy
nespôsobil.
7./ Čo sa týka iných okolností iba by som chcela poukázať na to, že v prípade
sťažovateľov je na tunajšom súde začatých viac konaní, približne 20 a niektoré konania už
aj boli právoplatne skončené. V tomto roku sťažovatelia už podali viac ústavných sťažností.
Vo svojich vyjadreniach som poukázala na to, že skoro všetky ich spory vyplývajú z toho
základného konania, kde sú napadnuté prevody, na základe ktorých sťažovatelia nadobudli
nehnuteľnosti. Konanie je vedené pod sp. zn. 4 C 204/1996 a už bolo právoplatne skončené.
Vo veci inak rozhodol prvostupňový súd a inak nadriadený súd. Bolo podané dovolanie
a spis od januára 2009 sa nachádza na Najvyššom súde SR. Osobne som toho názoru, že
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR môže podstatne ovplyvniť aj priebeh tohto konania.
V predchádzajúcich vyjadreniach takisto som poukázala aj na to, že nadriadený súd v
jednej veci potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým prerušil ďalšie konanie
sťažovateľov až do právoplatného skončenia konania o dovolaní. Týmto som chcela
poukázať na to, že na konania, ktoré vyplývajú zo základného konania, stále nie je rovnaký
názor.“
K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným
ústavnému súdu 29. decembra 2009, v ktorom okrem iného uviedli:
«Návrh na súd bol podaný dňa 19. 09. 2001 a jedná sa o vydanie bezdôvodného
obohatenia, čiže o jednoduchú vec - zistiť skutkový stav a rozhodnúť. Postačilo, aby mal súd
preukázanú protiprávnosť konania odporcov (užívanie nehnuteľnosti bez právneho dôvodu)
a výšku obohatenia, ktoré treba vydať (nájomné obvyklé v danom čase na podobnú
nehnuteľnosť v lokalite).
Skutočnosť, že sa v inom konaní na súde vedie spor o neplatnosť prevodu
nehnuteľností, v ktorej ide aj o nehnuteľnosť, za ktorú sa žiada bezdôvodné obohatenie
vydať (4 C 204/96 s inými účastníkmi konania ako sú odporcovia), je na vydanie
bezdôvodného obohatenia v tomto konaní právne bezvýznamné. Preto bolo aj uznesenie
súdu zo dňa 25. 09. 2003 o prerušení konania odvolacím súdom zrušené.
To, že na OS v DS prebieha toho času okolo 20 neskončených konaní v spojitosti
s konaním 4 C 204/96 o neplatnosť prevodu majetku štátu, je len zavinením Okresného súdu
v Dunajskej Strede pre nesprávny právny názor na vec (ako sa ukázalo v konečnom
právoplatnom rozhodnutí vo veci 4 C 204/96) a pre neefektívnosť postupu súdu
v predmetných konaniach.
Uvedené konania boli podávané v súvislosti s vymáhaním nájomného, resp. vydania
bezdôvodného obohatenia alebo vyprataním nehnuteľnosti a exekúcie bývalých nájomcov,
ktorých súd v podstate povzbudil v neplnení ich povinností platiť nájomné, keď vo veci
nekonal. Len pre vykreslenie uvádzame, že súd v konaní 9 C 158/1996 o zaplatenie
príslušnej sumy za užívanie predmetných nehnuteľností, toto konanie prerušil dňa
28. 11. 1996 pre podanie návrhu vo veci 4 C 204/96 zo dňa 19. 11. 1996, teda do 9 dní
odo dňa podania návrhu vo veci 4 C 204/96 bez návrhu účastníkov konania a pred tým, ako
bolo vo veci nariadené pojednávanie. Ak by súd rešpektoval ústavné právo sťažovateľov
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/1996, nemuseli by sa navrhovatelia domáhať svojho
práva i v predmetnom konaní ako i v ďalších konaniach s inými odporcami, lebo títo by
neboli nepriamo povzbudzovaní k neplneniu si svojich povinností.
Postup súdu, v ktorom vo veci koná na súde prvého stupňa už 8 rokov a vo veci
vykonáva v podstate iba „administratívne“ úkony, nemožno ospravedlniť nejednotnosťou
postojov súdov druhého stupňa tykajúcich sa prerušenie konania ani počtom konaní
vedených na Okresnom súde Dunajská Streda vo veci návrhov sťažovateľov.»
V stanovisku sťažovateľov k vyjadreniu okresného súdu sa taktiež uvádza, že
«Z dôvodu chyby v písaní priamo v petite nebolo uvedené ustanovenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv, z toho dôvodu petit návrhu dopĺňame tak, že za spojenie „právo
na prejednanie veci v primeranej lehote“ dopĺňame nasledovný text „podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“», a v nadväznosti na to
sťažovatelia uviedli nové úplné znenie petitu vrátane nového vyčíslenia trov právneho
zastúpenia.
Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení
13. novembra 2009, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení,
ktoré považuje za preukázané.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou okrem iného domáhali vyslovenia porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,
predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové
pojednávanie.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ústavný súd
v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03)
zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.
1. Predmetom konania pred okresným súdom je sťažovateľmi uplatnený nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté konanie
nemožno považovať právne ani skutkovo za zložité. Akceptáciu uvedeného názoru v zásade
potvrdila predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti, aj keď súčasne
poznamenala, že konanie sa podľa jej mienky stalo zložitým „z dôvodu, že v inom konaní je
napadnutá platnosť zmlúv, na základe ktorých navrhovatelia (sťažovatelia, pozn.)
nadobudli nehnuteľnosť...“, pričom na základe uvedeného okresný súd prerušil sťažnosťou
napadnuté konanie. Napriek tomu ústavný súd zotrváva na názore, že napadnuté konanie
nepovažuje za skutkovo ani právne zložité, pričom argumentácia ozrejmujúca dôvody
prerušenia konania obsiahnutá vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu je predmetom
hodnotenia ústavného súdu v ďalšej časti tohto nálezu.
2. Ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by v súvislosti s doterajšou
dĺžkou napadnutého konania mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľov. Pokiaľ ide
o hodnotenie doterajšieho priebehu preskúmavaného konania podľa druhého kritéria,
ústavný súd je toho názoru, že sťažovatelia zásadne neprispeli k jeho predĺženiu, treba však
uviesť, že v dôsledku ich procesnej aktivity (návrhy na zmeny petitu a návrhy na pribratie
ďalších účastníkov do konania) sa musel okresný súd s týmito návrhmi vysporiadať.
V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr.
II. ÚS 172/07), podľa ktorej viacnásobné zmeny žalobného petitu, ktorými účastník konania
reaguje na aktuálny vývoj procesnej situácie, nemožno pripočítať na jeho ťarchu. O takýto
prípad išlo podľa názoru ústavného súdu aj v okolnostiach danej veci.
3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľov
došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup okresného súdu. Napriek tomu, že
postup okresného súdu v napadnutom konaní bol v zásade plynulý a medzi jednotlivými
procesnými úkonmi (okrem jedného prípadu) neboli neprimerane dlhé odstupy, nemožno
uvedené konanie charakterizovať ako konanie bez prieťahov, a to z dôvodu neefektívnosti
postupu okresného súdu.
Neefektívnosť postupu okresného súdu vyplýva najmä zo skutočnosti, že v priebehu
konania bolo Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v dvoch prípadoch
zrušené procesné uznesenie okresného súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie.
V prvom prípade uznesenie sp. zn. 6 C 124/01 z 25. septembra 2003, ktorým okresný
súd prerušil napadnuté konanie „do právoplatného ukončenia konania 4 C 204/96
Okresného súdu v Dunajskej Strede“ [v ktorom sa žalobcovia (Slovenská republika,
zastúpená Okresnou prokuratúrou v Dunajskej Strede a Slovenským pozemkovým fondom),
domáhajú vyslovenia neplatnosti právneho úkonu, prevodu majetku štátu na sťažovateľov,
pričom sporná nehnuteľnosť je súčasťou tohto prevodu], bolo po podaní odvolania
sťažovateľmi krajským súdom uznesením sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004 zrušené
a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto zrušujúceho
uznesenia krajského súdu bolo okrem iného okresnému súdu vyčítané, že „... aplikoval na
napadnuté rozhodnutie nesprávnu procesnú normu“.
Okresný súd pochybil podľa názoru krajského súdu aj v tom, že sa v napadnutom
uznesení vôbec nezoberal otázkou práva oprávnených držiteľov na úžitky z predmetnej
veci, a preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil s použitím § 221 ods. 1 písm. c)
OSP v znení účinnom v relevantnom čase „z dôvodu nepreskúmateľnosti pre
nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov“ a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2
OSP).
V ďalšom priebehu napadnutého konania bolo uznesenie sp. zn. 6 C 124/01
z 8. januára 2007, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľov na pristúpenie
Slovenskej republiky v zastúpení Okresnej prokuratúry v Dunajskej Strede do konania ako
odporcu 3, po podaní odvolania sťažovateľmi krajským súdom uznesením sp. zn.
10 Co/32/2007 z 31. mája 2007 zrušené a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie
konanie, pričom v odôvodnení uznesenia krajského súdu bolo okrem iného uvedené:
„V danej veci došlo postupom súdu prvého stupňa k odňatiu možnosti navrhovateľov
konať pred súdom, pretože im súd prvého stupňa znemožnil uplatniť práva proti ďalšiemu
odporcovi, ktorého označili v už prebiehajúcom konaní, pričom zdôvodnenie tohto postupu
nedôvodnosťou návrhu neobstojí, pretože dôvodnosť bude posudzovaná pri rozhodovaní
vo veci samej a v prípade jej preukázania bude mať za následok zamietnutie návrhu
na začatie konania voči tomuto odporcovi.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p.
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a podľa odseku 3 citovaného ustanovenia
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.“
Ústavný súd zistil, že konanie bolo v jednom prípade poznačené aj nečinnosťou,
v súvislosti s čím sa stotožňuje s názorom sťažovateľov, že okresný súd „postupoval bez
náležitej plynulosti“, keď po doručení uznesenia krajského súdu zo 17. februára 2004
(doručené 11. marca 2004) nariadil termín pojednávania vo veci až na 24. november 2005.
Napokon ústavný súd prisvedčuje aj názoru sťažovateľov, podľa ktorého «Postup
súdu, v ktorom vo veci koná na súde na súde prvého stupňa už 8 rokov a vo veci vykonáva
v podstate iba „administratívne“ úkony, nemožno ospravedlniť nejednotnosťou postojov
súdov druhého stupňa týkajúcich sa prerušeniam konania ani počtom konaní vedených
na Okresnom súde Dunajská Streda vo veci návrhov sťažovateľov.».
Ústavný súd sa naopak neprikláňa k tej časti vyjadrenia okresného súdu, v ktorej
poukazuje na nejednotnosť názorov krajského súdu na relevantnosť prerušenia viacerých
konaní sťažovateľov vedených okresným súdom, keďže takáto interpretácia v konečnom
dôsledku spochybňuje záväznosť právneho názoru krajského súdu vysloveného v uznesení
sp. zn. 23 Co 247/03 zo 17. februára 2004, čo je v rozpore s § 226 OSP, podľa ktorého
ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
V súvislosti s hodnotením doterajšej dĺžky konania ústavný súd už vo svojej
predchádzajúcej judikatúre vyslovil, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľná samotná
skutočnosť, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani
po viac ako 8 rokoch od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 382/08, IV. ÚS 155/09). Takáto
zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty sťažovateľov do takej miery, že sa
ich základné právo na súdnu ochranu javí ako iluzórne, a teda ho ohrozuje vo svojej
podstate (m. m. I. ÚS 39/00, I. ÚS 66/03, III. ÚS 113/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 124/2001 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
III.
Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa
sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci nachádzajú.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
každému v sume 4 000 € dôvodiac najmä tým, že «Nemajetkovú ujmu vidia navrhovatelia
v psychickej ujme, v pocitoch krivdy a neistoty spôsobených im dlhodobou neschopnosťou
súdu plynulé pokračovať v konaní a včasné rozhodnúť ich spor. Navrhovatelia sa cítia
poškodení pomalým riešením viacerých sporov týkajúcich sa nehnuteľností, ktoré legálne
nadobudli do vlastníctva a ktoré nemohli „vďaka“ týmto sporom riadne užívať.
V napadnutom konaní si navrhovatelia uplatňujú svoje právo na vydanie úžitkov spojených
s vlastníctvom bytu, ktoré im bolo dlhodobo nezákonne upierané zo strany odporcov,
podporovaných laxným a nesprávnym postupom štátnych orgánov (prokuratúry) a súdu.
Pomalým, neefektívnym a chybným konaním súdu v predmetnom konaní sú ukracovaní
na svojich právach, čo má za následok vyvolanie pocitov frustrácie a nemohúcnosti
navrhovateľov pri dovolávaní sa svojich práv pred slovenskými súdmi.».
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.
6 C 124/2001 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že
konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd
považoval priznanie každému po 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56
ods. 4 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou
Mgr. M. B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá
bola 695,41 €. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti a písomné vyjadrenie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1
písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo
potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri
zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za tri úkony právnej služby vykonané
v roku 2009 predstavuje spolu s režijným paušálom (3 x 6,95 €) u jedného sťažovateľa
sumu 299,01 € a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateľov boli priznané v celkovej
sume 598,02 €.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP.
Ústavný súd napokon k podaniu právnej zástupkyne sťažovateľov z 19. decembra
2009, obsahom ktorého bol aj návrh na doplnenie petitu s tým, že okrem porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy žiadajú, aby ústavný súd vyslovil v meritórnom
rozhodnutí aj porušenie ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, poznamenáva, že pri výklade
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 280/08, II. ÚS 55/08). V spojitosti s tým upriamuje
pozornosť na svoju judikatúru, podľa ktorej zvláštnosť konania pred ústavným súdom
vyplýva z toho, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní návrh (sťažnosť) neodloží,
alebo neodmietne, prijme ho podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie
„v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené vylučuje
možnosť navrhovateľov (sťažovateľov) dopĺňať po prijatí sťažnosti návrh na začatie
konania (napr. m. m. I. ÚS 36/02, I. ÚS 109/02, III. ÚS 196/08, III. ÚS 225/08). Vzhľadom
na to nemôže už ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie v konaní vo veci samej
rozširovať predmet konania oproti vymedzeniu uvedenému vo výroku uznesenia
o predbežnom prerokovaní sťažnosti z 8. októbra 2009.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. januára 2010