Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 187/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď..., Česká republika, zastúpeného advokátom

JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3

a 4 a a 2 , ako aj práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. januára

2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 18. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď... o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2009

doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď... (ďalej len „sťažovateľ), doplnená podaním doručeným

7. januára 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4

a a 2 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok

krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. februára 2009

(ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).

Týmito postupmi a rozsudkami označených súdov došlo k zamietnutiu žaloby

sťažovateľa proti Katastrálnemu úradu v B. (ďalej len „žalovaný“) o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Xo 94/04-Pa z 19. novembra 2004, ktorým bol

opravený údaj v katastri nehnuteľností tak, že na liste vlastníctva č. 3820, na ktorom sú

evidované stavby na pozemkoch, zrušil zápis S. (zapísanej ako vlastníka) a ako nového

vlastníka zapísal Ž., spol. s r. o.

Sťažovateľ opísal skutkový stav takto:

«Sťažovateľ sa stal vlastníkom predmetného majetku (ako fyzická osoba) vedeného

na LV č. 3820 k. ú...

Parcela: č.: 17870/3 stavba na pozemku...

Parcela: č.: 17870/4 stavba na pozemku...

na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej dňa 30. 4. 1992 medzi FFNM

ČSFR a S... (zaregistrovaný v zmysle Hospodárskeho zákonníka dňa 10. 10. 1991) dnes

po zmene názvu v zmysle zákona č. 513/91 Zb. JUDr. Ing. D. Ď... pridelený Českým

štatistickým úradom.

Predmetného majetku sa žalobca nikdy a žiadnym zákonným spôsobom nevzdal,

nikomu nepredal a nikomu nedaroval!!

Vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo zapísané na sťažovateľa (nezrušiteľnou)

záznamovou listinou a to uzatvorenou „Zmluvou o predaji časti podniku“ zo dňa

30. 4. 1992, ktorá nepodliehala registrácii ŠN s poukazom na ust. § 19 ods. 3 zák. č. 92/92

Zb.

To má ten dôsledok, že pokiaľ sťažovateľ nepodpísal „návrh na vklad vlastníckeho

práva“ v zmysle katastrálneho zákona s poukazom na ust. , a o vlastníctve

k týmto nehnuteľnostiam právoplatne nerozhodol v občiansko-súdnom konaní žiadny súd,

vlastníctvo takto nadobudnutého majetku nemohlo byť prepísané – prevedené na žiadny iný

právny subjekt, iba ak v rozpore so zákonom!!!

Z nepochopiteľných dôvodov (bez akejkoľvek spôsobilej listiny na zmenu vlastníctva)

Správa katastra... prepísala vlastníctvo predmetných nehnuteľnosti na Ž., s. r. o... a ako

záznamovú listinu „správny orgán“ použil Rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa

24. 9. 2003, ktorým otázka vlastníctva riešená nebola, čoho dôkazom je výrok tohto

rozsudku!! Vo výroku tohto rozsudku nie je označená žiadna nehnuteľnosť, a preto tento

rozsudok nemohol byť použitý ako záznamová listina na prevod vlastníctva. Napriek tomu,

správny orgán nehnuteľnosti na Ž., s. r. o., prepísal (najskôr) na základe rozsudku

č. (opakujeme), ktorým nebolo rozhodnuté o vlastníctve k žiadnemu majetku,

dôkazy sú v spise.

Na základe protestu Okresného prokurátora B. sp. zn. Pd 2027/04-9 zo dňa 16. 6.

2004, správny orgán vydal „Rozhodnutie“ pod č. Z-981/04 dňa 20. 7. 2004, na základe

ktorého vrátil späť vlastníctvo nehnuteľností na sťažovateľa – žalobcu (čo bolo jediným

možným zákonným riešením správneho orgánu)!

Sme toho názoru, že „Rozhodnutie“ správneho orgánu nemohol zrušiť správny

orgán, ktorý rozhodnutie vydal, ale toto rozhodnutie mohol zrušiť iba súd.

Správny orgán opäť prepísal vlastníctvo predmetných nehnuteľností (v rozpore

so zákonom) na Ž., s. r. o., avšak na prevod vlastníctva použil ako záznamovú listinu a to

„Dodatok spoločenskej zmluvy“ spoločnosti Ž., s. r. o., zo dňa 23. 11. 1992 napriek tomu,

tento dodatok spoločenskej zmluvy nie je listinou spôsobilou na prevod vlastníctva a

takouto listinou nie je ani Rozsudok NS SR č. zo dňa 14. 5. 1997, čo správny

orgán sám potvrdil v odôvodnení Rozhodnutia Krajského katastrálneho úradu v B. č. k.

-621-2/99-LK dňa 12. 11. 2001 a v rozhodnutí zo dňa

14. 7. 1999. Tieto rozhodnutia správny orgán sám vydal, avšak v ďalšom konaní (v

naprosto rovnakom predmete sporu, ale o iných nehnuteľnostiach) tieto svoje rozhodnutia

neakceptoval!!

V týchto rozhodnutiach správny orgán konštatuje, že spoločenská zmluva a jej

dodatok č. 1 zo dňa 23. 11. 1992 nespĺňa náležitosti požadované ust. pre určitosť

právneho úkonu, keď nehnuteľnosti nie sú v nej presne identifikované. Nespĺňa ani

náležitosti , Katastrálneho zákona a vyhlášky č. v znení

neskorších predpisov, to značí, že registrovaná zmena spoločenskej zmluvy zo dňa

23. 11. 1992 pod č. RI 587/92 z 28. 12. 1992 nespĺňa podmienky pre vykonanie záznamu

na zmeny vlastníctva v prospech Ž., s. r. o. (v tej dobe už v konkurze).»

Sťažovateľ na správnom orgáne v predmetnom spore neuspel a neuspel ani krajský

prokurátor podaním protestu v jeho prospech, preto 3. decembra 2004 podal na krajskom

súde žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Xo94/04-Pa

z 19. novembra 2004, ktorým žalovaný opravil údaj v katastri nehnuteľností tak, že na liste

vlastníctva č. 3820, na ktorom sú evidované stavby na pozemkoch, zrušil zápis S. (zapísanej

ako vlastníka) a namiesto nej zapísal ako nového vlastníka Ž., spol. s r. o.

Porušenie základného práva podľa , 3 a 4 a práva podľa

ods. 1 dodatkového protokolu podľa sťažovateľa spočíva v tom, že „nesprávnym

a nezákonným rozhodnutím oboch súdov sťažovateľ nemal možnosť užívať svoj majetok

od nezákonného rozhodnutia správneho orgánu až do súčasnosti“.

Sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené aj jeho základné právo na zákonného

sudcu podľa , čo vyvodzuje z toho, že „zákonná sudkyňa JUDr. B.

vytýčila pojednávanie na 26. 7. 2007“, ktoré však bolo odročené na 17. január 2008.

Sťažovateľovi bolo 6. novembra 2007 doručené predvolanie na pojednávanie nariadené na

17. január 2008, ktoré „zaslala už ako predsedkyňa senátu JUDr. V. bez vyjadrenia, prečo

nám bol odňatý zákonný sudca JUDr. B.“. Takýto postup krajského súdu mal podľa názoru

sťažovateľa „za následok nesprávne, nezákonné a hlavne nespravodlivé rozhodnutie vo

veci, čím bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Podľa sťažovateľa konanie trvajúce na oboch stupňoch viac ako „4 roky

a 2 mesiace“ zakladá aj porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a taktiež aj práva na prejednanie jeho

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ odôvodnil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru tým, že keďže konanie správneho orgánu (žalovaného) bolo podľa jeho

názoru nezákonné, «čo súdy prvého a druhého stupňa neakceptovali, a preto rozsudky

oboch súdov sú postihnuté vadou „nespravodlivého rozhodnutia“... teda sú nezákonné!».

Sťažovateľ podal v predmetnej veci dovolanie. Dovolacie konanie však bolo

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. septembra 2009 zastavené, pretože

„zo žiadneho ustanovenia Piatej časti – Správne súdnictvo – nevplýva prípustnosť

dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve...“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

«1/ Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 2. rade vo veci č. k.

zo dňa 17. 1. 2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1. rade vo veci

č. k. zo dňa 16. 2. 2009 porušili právo sťažovateľa:

JUDr. Ing. D. Ď..., aby sa jeho vec verejne (za jeho prítomnosti) prerokovala bez

zbytočných prieťahov v zmysle , a 2 SR a právo na prejednanie jeho

záležitosti v spravodlivom súdnom spore v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj porušenie

, 3 a 4 SR a v náväznosti na porušenie dodatkového

protokolu k Dohovoru.

2/ Žiadame, aby Ústavný súd SR vydal „NÁLEZ“, ktorým zruší Rozsudok NS SR

sp. zn. zo dňa 18. 2. 2009 a zruší aj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. -137 zo dňa 17. 1. 2008 a vráti vec súdu prvého stupňa na nové konanie

a rozhodnutie.

3/ JUDr. Ing. D. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 500,-

Eur, ktoré je Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave povinný spoločne a nerozdielne

zaplatiť sťažovateľovi od právoplatnosti nálezu ÚS SR na účet jeho právneho zástupcu

JUDr. Jozefa Holiča..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4/ Najvyšší súd Slovenskej SR a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne

a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 289,64

Eur, na účet advokáta..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ÚS SR.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môžu odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal porušenie viacerých práv, a to

základných práv podľa , 3 a 4, a 3 a a 2 a práv

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ je zastúpený

právnym zástupcom z radov advokátov. Právny zástupca v petite sťažnosti však uplatňuje

iba vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48

ods. 1 a 2 a práv podľa dohovoru a podľa dodatkového protokolu.

Vzhľadom na to, že ústavný súd je v súlade s viazaný

petitom sťažnosti, zaoberal sa iba namietaným porušením práv uvedených v petite sťažnosti.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom...

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to len na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Ústavný súd poukazuje na to, že v rámci prípravy predbežného prerokovania veci sa

oboznámil s viacerými súvisiacimi súdnymi spismi sťažovateľa vedenými ústavným súdom,

ako aj s na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa , 3 a 4 ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 17. januára 2008

Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

svojich základných práv podľa , 3 a 4 , práva podľa dohovoru

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu ako

prvostupňového súdu a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 v napadnutom konaní, ústavný

súd vychádzal zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127

ods. 1 je založená na princípe subsidiarity, ktorý limituje výkon tejto jeho

právomoci. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť

ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy, t. j. právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je

daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti rozsudku krajského súdu zo 17. januára 2008 bol sťažovateľ oprávnený podať

(a aj podal) riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc

ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom

prerokovaní odmietol podľa z dôvodu nedostatku

svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa , 3 a 4 ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 18. februára 2009

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne

neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo

dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní

ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , ).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej

judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , ),

a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní

posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa nie je v časti, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia

svojich práv namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, zjavne neopodstatnená.

Z toho dôvodu ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako

aj relevantnú časť napadnutého rozsudku krajského súdu, na správnosť ktorého najvyšší súd

v rozsudku poukázal a stotožnil sa s ním.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že predmetom preskúmavacieho

konania v danej veci bolo „rozhodnutie katastrálnych orgánov v konaní o oprave chyby

v katastrálnom operáte podľa § 59 ods. 1 písm. a/ katastrálneho zákona, podľa ktorého

správa katastra aj bez návrhu opraví údaje katastra, ak sú v rozpore s verejnou listinou

alebo s inou listinou, alebo s výsledkami prešetrovania zmien údajov katastra, alebo

s výsledkami revízie údajov katastra“.

Najvyšší súd ďalej vysvetľuje, že inštitút opravy chyby v katastrálnom operáte

„v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 písm. a) katastrálneho zákona slúži výlučne

na zosúladenie údajov katastra nehnuteľnosti s verejnými a inými údajmi katastra

nehnuteľností.

Podľa § 59 ods. 4 katastrálneho zákona oprava chýb v katastrálnom operáte nemá

vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam; to neplatí, ak ide o opravu

podľa § 59 ods. 1 písm. a/ a § 78 ods. 1.“.

Najvyšší súd ďalej uvádza, že «Opravou údajov katastra podľa ustanovenia § 59

ods. 1 písm. a/ katastrálneho zákona však nemožno riešiť spor o vlastníctvo.

Rozhodnutie vydané podľa citovaného ustanovenia „nemá hmotnoprávne, ale len

evidenčné účinky, samo osebe nerieši konečným spôsobom otázku“, kto je vlastníkom

nehnuteľností, resp. kto má vecné právo k nehnuteľnosti.

Všetky údaje o právnych vzťahoch k nehnuteľnosti zapísané v katastri, o ktorých

oprávnený tvrdí, že alebo nezodpovedajú súčasnému právnemu stavu, že k ich zápisu došlo

bez platného právneho dôvodu, že boli zápisom v katastri vo svojich právach ukrátení,

zbavení možnosti s nehnuteľnosťou nakladať alebo k nej vykonávať iné právo a vyžadujú

preto zmenu zápisu v katastri, nemožno odstrániť opravou chyby nebo zmenou zápisu

postupom podľa § 59 katastrálneho zákona. Právnym prostriedkom k dosiahnutiu zmeny

zápisov v katastru nehnuteľností tak, aby zápisy zodpovedali právnemu stavu, je určovacia

žaloba podľa , nie žaloba o výmaz či na zrušenie právneho vzťahu

zapísaného v katastri nehnuteľností.».

V nadväznosti na právne závery krajského súdu najvyšší súd v odôvodnení

napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku uviedol, že «obsahom pripojených

administratívnych spisov a súdneho spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa

dospel k záveru, že námietky žalobcu o nesprávnosti rozhodnutí žalovaných správnych

orgánov neobstoja.

Aj podľa názoru odvolacieho ani jedno zo súdnych rozhodnutí označených žalobcom

sa netýka priamo a výlučne nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, nie je nimi

určené vlastnícke právo k nim a nemajú ani vplyv na platnosť vykonania zápisu zmeny

spoločenskej zmluvy. O viazanosti štátnych orgánov právoplatným rozhodnutím bývalého

Štátneho notárstva B. z 28. decembra 1992 č. k. RI 587/92, z ktorého vychádzal aj krajský

súd, svedčia aj rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. k.: -37 z 11. januára

2001 a č. k. -22 zo 6. októbra 1998 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. z 9. júla 2007. Odvolací súd preto opätovne poukazuje

na to, že riešenie spornej otázky vlastníctva vyplývajúceho z rozhodnutia štátneho notárstva

o registrácii spoločenskej zmluvy nepatrí do právomoci správneho orgánu, ale

do právomoci súdu (7 ).

Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve (v rámci ktorého

bol vydaný aj žalobcom napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“

rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je

nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať

„zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“,

ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia

orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania

zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje

vo veci samej.».

Keďže najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi uvedenými

v napadnutom rozsudku krajského súdu, je odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu potrebné ponímať aj v kontexte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. V spojitosti

s tým odkazuje ústavný súd aj na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej nadväznosti na § 219

ods. 2 (ďalej aj „OSP“) stabilne zdôrazňuje, že odôvodnenia

rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho

súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho

súdnictva, v rámci ktorého súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov

verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou

rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať

do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba

právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom

na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok

sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (ako aj napadnutého

rozsudku krajského súdu, na ktoré sa v plnom rozsahu odvoláva aj najvyšší súd) vyplýva, že

sťažovateľovi bolo dostatočne vysvetlené, prečo správny orgán začal konanie o oprave

chyby v katastri nehnuteľností (keď sporné nehnuteľnosti boli zapísané do katastra

nehnuteľností až na základe žiadosti sťažovateľa z 21. septembra 1995, teda potom, ako

bola zaregistrovaná zmena spoločenskej zmluvy o založení obchodnej spoločnosti

z 23. novembra 1992, ktorou sťažovateľ vniesol ako nepeňažný vklad majetok

S. do spoločnosti Ž. spol., s r. o., v rozsahu, v akom ho nadobudol na základe zmluvy

o predaji časti podniku z 30. apríla 1992, s výnimkou dvoch označených nehnuteľností)

a opravil zapísaného vlastníka, ktorým bola S. na nového vlastníka Ž., spol. s r. o. Rovnako

ozrejmil sťažovateľovi, že správny orgán už neskúmal spôsobilosť listín z roku 1992 (kúpna

zmluva z 30. apríla 1992 a zmena spoločenskej zmluvy o založení obchodnej spoločnosti

z 23. novembra 1992), ako ani platnosť rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva B. č. k.

RI 587/92 z 28. decembra 1992, ktorým bol správny orgán viazaný aj na základe rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. z 19. júla 2007, ale len zosúlaďoval vykonané

zápisy s nimi. A napokon najvyšší súd správne poukázal na to, že riešenie otázky vlastníctva

k predmetným nehnuteľnostiam patrí do právomoci všeobecného súdu, a nie správneho

orgánu. K uvedenému je potrebné poznamenať, že konanie pred orgánmi správy katastra

o oprave chyby nepredstavuje konanie, cieľom ktorého je riešiť otázku vlastníckeho práva

ku konkrétnej nehnuteľnosti v prípade jej spornosti. Spornosť vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam je oprávnený záväzným spôsobom vyriešiť iba všeobecný súd v rámci

konania o určovacej žalobe. Odvolací súd teda jednoznačne uviedol, ktoré dôvody ho viedli

k záveru, že bolo potrebné potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu.

Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že

aj keď obsahuje len stručné odôvodnenie opierajúce sa o zistenia správnych orgánov

(a krajského súdu), nemožno ho považovať ani za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny,

pričom právne názory, na ktorých je založený, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné

a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho

súdu svojimi vlastnými právnymi názormi. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že v danom prípade najvyšší súd ako správny súd nebol

a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych

orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd označené rozhodnutie

najvyššieho súdu aj v tomto kontexte za ústavne aprobovateľné.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne

neopodstatnenú, a z tohto dôvodu ju už pri predbežnom prerokovaní odmietol (§ 25 ods. 2

).

Z odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že porušenie základných

práv podľa , 3 a 4 a práva podľa dodatkového protokolu

odvodzuje sťažovateľ vo väzbe na porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu

práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza

do úvahy ani možnosť porušenia jeho základných práv podľa , 3 a 4

a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Absencia porušenia ústavnoprocesných

princípov totiž zásadne vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu

za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upravených v označenom článku

a dodatkového protokolu (m. m. , , ).

Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. ,

, ) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy

vyplývajúce z až , resp. dohovoru. Ústavný súd preto

odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu v prvostupňovom konaní „bol odňatý

zákonný sudca, bez udania dôvodu“ (dôvody pozri bližšie na s. 4 tohto uznesenia), a tým

malo byť porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa ,

z čoho vyvodzuje, že oba napadnuté rozsudky sú nespravodlivé, ústavný súd túto námietku

vyhodnotil ako neopodstatnenú. Z predloženého spisového materiálu nevyplynulo, že by ju

sťažovateľ uplatnil v odvolacom konaní. Pokiaľ by ju prípadne v odvolacom konaní

namietal, avšak odvolací súd by sa ňou nezaoberal, iba v takomto prípade by mohol

sťažovateľ takýto chybný postup odvolacieho súdu v sťažnosti namietať.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu

právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten,

kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré

sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (, ).

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené

v druhej hlave , totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie

o nich (napr. , ).

Uvedené právne názory vychádzajú z už citovaného princípu subsidiarity, na ktorom

je založená právomoc ústavného súdu podľa . Princíp subsidiarity

právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto

namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany

a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,

kompetencia ktorého predchádza právomoci ústavného súdu (,

). Ak ústavný súd zistí, že sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti možnosť

uchádzať sa o ochranu svojich práv na inom orgáne verejnej moci, sťažnosť odmietne

pre nedostatok svojej právomoci, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad rámec uvedenej argumentácie ústavný súd poukazuje na to, že k zmene

zákonného sudcu v posudzovanom konaní došlo podľa jeho zistení zo zákonných dôvodov

za splnenia všetkých zákonných podmienok (na základe zmeny v rozvrhu práce sudcov

krajského súdu).

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn.

a) Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj zo spisu krajského súdu zistil, že

napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 18. februára 2009, ktorým bol potvrdený napadnutý

rozsudok krajského súdu zo 17. januára 2008, bol sťažovateľovi doručený 16. marca 2009,

keď aj konanie bolo právoplatne skončené.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je to, že

musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných

práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva

aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu

do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv

ďalej nepokračovalo.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany

porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom

a najvyšším súdom) ešte mohlo trvať (m. m. , , ,

), t. j. vtedy, ak mu bola sťažnosť doručená v čase, keď ešte nedošlo

k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci

sťažovateľa právoplatne nerozhodol.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov a práva na konanie v primeranej lehote zohľadňuje

aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci,

pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení týchto práv ().

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu

označených práv, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

) bez ohľadu na to, z akých dôvodov toto porušovanie skončilo

().

Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím

na obsah a účel a dohovoru základom rozhodujúcim

na posúdenie dôvodnosti sťažnosti v tejto časti ústavným súdom.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľa

doručená ústavnému súdu (22. mája 2009, podaná na poštovú prepravu 18. mája 2009),

už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal po celý čas

trvania súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vedeného

krajským súdom pod sp. zn. , ako aj odvolacím najvyšším súdom pod sp. zn.

. Sťažovateľ sa teda obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď

krajský súd ani najvyšší súd už svojím postupom nemohli porušovať jeho označené práva

(obdobne , ).

Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v označenom konaní krajského súdu a najvyššieho

súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, mal možnosť domáhať sa ochrany svojho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru podaním

sťažnosti ústavnému súdu v čase, keď uvedené súdy ešte v jeho veci konali.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

za zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

.

b) Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol o jeho odvolaní

na neverejnom zasadnutí kvalifikujúc túto okolnosť za jeho pochybenie znamenajúce

porušenie jeho práva na verejné prerokovanie veci podľa najvyšším

súdom, ústavný súd uvádza, že postup najvyššieho súdu rozhodujúceho o odvolaní

sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. januára 2008 bez

nariadenia pojednávania bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, na ktoré v napadnutom rozsudku výslovne poukazuje (§ 250ja ods. 2 prvá veta

a v spojení s prvou vetou ). Napokon, ako to vyplýva

zo znenia uvedených zákonných ustanovení účinného v relevantnom čase, hlavnou formou

odvolacieho konania je konanie bez nariadenia pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje názor, že ak orgán verejnej moci

(v danom prípade najvyšší súd) legálnym a dôvodným spôsobom aplikuje právo, dôsledky

vo veci uplatnených právnych predpisov nemôžu znamenať porušenie základného práva

alebo slobody sťažovateľa.

Keďže najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu postupoval, aj pokiaľ ide o túto

námietku sťažovateľa, spôsobom súladným so zákonom, je namieste uzavrieť, že takýmto

spôsobom nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie veci

podľa , a sťažnosť je potrebné aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti obsiahnutými v petite jeho sťažnosti

nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2010