Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 187/2010
PDF · 367.46 KB
No categories available
IV. ÚS 187/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. mája 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď..., Česká republika, zastúpeného advokátom
JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3
a 4 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 365/2004 a jeho rozsudkom zo 17. januára
2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
6 Sžo 126/2008 a jeho rozsudkom zo 18. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď... o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. mája 2009
doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď... (ďalej len „sťažovateľ), doplnená podaním doručeným
7. januára 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4
a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
1 S 365/2004 a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 (ďalej aj „napadnutý rozsudok
krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 126/2008 a jeho rozsudkom z 18. februára 2009
(ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“).
Týmito postupmi a rozsudkami označených súdov došlo k zamietnutiu žaloby
sťažovateľa proti Katastrálnemu úradu v B. (ďalej len „žalovaný“) o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Xo 94/04-Pa z 19. novembra 2004, ktorým bol
opravený údaj v katastri nehnuteľností tak, že na liste vlastníctva č. 3820, na ktorom sú
evidované stavby na pozemkoch, zrušil zápis S. (zapísanej ako vlastníka) a ako nového
vlastníka zapísal Ž., spol. s r. o.
Sťažovateľ opísal skutkový stav takto:
«Sťažovateľ sa stal vlastníkom predmetného majetku (ako fyzická osoba) vedeného
na LV č. 3820 k. ú...
Parcela: č.: 17870/3 stavba na pozemku...
Parcela: č.: 17870/4 stavba na pozemku...
na základe „Zmluvy o predaji časti podniku“ uzatvorenej dňa 30. 4. 1992 medzi FFNM
ČSFR a S... (zaregistrovaný v zmysle Hospodárskeho zákonníka dňa 10. 10. 1991) dnes
po zmene názvu v zmysle zákona č. 513/91 Zb. JUDr. Ing. D. Ď... pridelený Českým
štatistickým úradom.
Predmetného majetku sa žalobca nikdy a žiadnym zákonným spôsobom nevzdal,
nikomu nepredal a nikomu nedaroval!!
Vlastníctvo k nehnuteľnostiam bolo zapísané na sťažovateľa (nezrušiteľnou)
záznamovou listinou a to uzatvorenou „Zmluvou o predaji časti podniku“ zo dňa
30. 4. 1992, ktorá nepodliehala registrácii ŠN s poukazom na ust. § 19 ods. 3 zák. č. 92/92
Zb.
To má ten dôsledok, že pokiaľ sťažovateľ nepodpísal „návrh na vklad vlastníckeho
práva“ v zmysle katastrálneho zákona s poukazom na ust. § 133 ods. 2 OZ, a o vlastníctve
k týmto nehnuteľnostiam právoplatne nerozhodol v občiansko-súdnom konaní žiadny súd,
vlastníctvo takto nadobudnutého majetku nemohlo byť prepísané – prevedené na žiadny iný
právny subjekt, iba ak v rozpore so zákonom!!!
Z nepochopiteľných dôvodov (bez akejkoľvek spôsobilej listiny na zmenu vlastníctva)
Správa katastra... prepísala vlastníctvo predmetných nehnuteľnosti na Ž., s. r. o... a ako
záznamovú listinu „správny orgán“ použil Rozsudok NS SR sp. zn. 6 Obo 62/03 zo dňa
24. 9. 2003, ktorým otázka vlastníctva riešená nebola, čoho dôkazom je výrok tohto
rozsudku!! Vo výroku tohto rozsudku nie je označená žiadna nehnuteľnosť, a preto tento
rozsudok nemohol byť použitý ako záznamová listina na prevod vlastníctva. Napriek tomu,
správny orgán nehnuteľnosti na Ž., s. r. o., prepísal (najskôr) na základe rozsudku
č. 6 Obo 62/2003 (opakujeme), ktorým nebolo rozhodnuté o vlastníctve k žiadnemu majetku,
dôkazy sú v spise.
Na základe protestu Okresného prokurátora B. sp. zn. Pd 2027/04-9 zo dňa 16. 6.
2004, správny orgán vydal „Rozhodnutie“ pod č. Z-981/04 dňa 20. 7. 2004, na základe
ktorého vrátil späť vlastníctvo nehnuteľností na sťažovateľa – žalobcu (čo bolo jediným
možným zákonným riešením správneho orgánu)!
Sme toho názoru, že „Rozhodnutie“ správneho orgánu nemohol zrušiť správny
orgán, ktorý rozhodnutie vydal, ale toto rozhodnutie mohol zrušiť iba súd.
Správny orgán opäť prepísal vlastníctvo predmetných nehnuteľností (v rozpore
so zákonom) na Ž., s. r. o., avšak na prevod vlastníctva použil ako záznamovú listinu a to
„Dodatok spoločenskej zmluvy“ spoločnosti Ž., s. r. o., zo dňa 23. 11. 1992 napriek tomu,
tento dodatok spoločenskej zmluvy nie je listinou spôsobilou na prevod vlastníctva a
takouto listinou nie je ani Rozsudok NS SR č. 2 Obo 170/96 zo dňa 14. 5. 1997, čo správny
orgán sám potvrdil v odôvodnení Rozhodnutia Krajského katastrálneho úradu v B. č. k.
Katastr-41-621-2/99-LK dňa 12. 11. 2001 a v rozhodnutí Katastr-5-29-2/98 -LK zo dňa
14. 7. 1999. Tieto rozhodnutia správny orgán sám vydal, avšak v ďalšom konaní (v
naprosto rovnakom predmete sporu, ale o iných nehnuteľnostiach) tieto svoje rozhodnutia
neakceptoval!!
V týchto rozhodnutiach správny orgán konštatuje, že spoločenská zmluva a jej
dodatok č. 1 zo dňa 23. 11. 1992 nespĺňa náležitosti požadované ust. § 37 OZ pre určitosť
právneho úkonu, keď nehnuteľnosti nie sú v nej presne identifikované. Nespĺňa ani
náležitosti § 36, § 42 ods. 1 Katastrálneho zákona a § 39 vyhlášky č. 79/1995 Z. z. v znení
neskorších predpisov, to značí, že registrovaná zmena spoločenskej zmluvy zo dňa
23. 11. 1992 pod č. RI 587/92 z 28. 12. 1992 nespĺňa podmienky pre vykonanie záznamu
na zmeny vlastníctva v prospech Ž., s. r. o. (v tej dobe už v konkurze).»
Sťažovateľ na správnom orgáne v predmetnom spore neuspel a neuspel ani krajský
prokurátor podaním protestu v jeho prospech, preto 3. decembra 2004 podal na krajskom
súde žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Xo94/04-Pa
z 19. novembra 2004, ktorým žalovaný opravil údaj v katastri nehnuteľností tak, že na liste
vlastníctva č. 3820, na ktorom sú evidované stavby na pozemkoch, zrušil zápis S. (zapísanej
ako vlastníka) a namiesto nej zapísal ako nového vlastníka Ž., spol. s r. o.
Porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1
ods. 1 dodatkového protokolu podľa sťažovateľa spočíva v tom, že „nesprávnym
a nezákonným rozhodnutím oboch súdov sťažovateľ nemal možnosť užívať svoj majetok
od nezákonného rozhodnutia správneho orgánu až do súčasnosti“.
Sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené aj jeho základné právo na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, čo vyvodzuje z toho, že „zákonná sudkyňa JUDr. B.
vytýčila pojednávanie na 26. 7. 2007“, ktoré však bolo odročené na 17. január 2008.
Sťažovateľovi bolo 6. novembra 2007 doručené predvolanie na pojednávanie nariadené na
17. január 2008, ktoré „zaslala už ako predsedkyňa senátu JUDr. V. bez vyjadrenia, prečo
nám bol odňatý zákonný sudca JUDr. B.“. Takýto postup krajského súdu mal podľa názoru
sťažovateľa „za následok nesprávne, nezákonné a hlavne nespravodlivé rozhodnutie vo
veci, čím bol porušený čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.
Podľa sťažovateľa konanie trvajúce na oboch stupňoch viac ako „4 roky
a 2 mesiace“ zakladá aj porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a taktiež aj práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ odôvodnil porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru tým, že keďže konanie správneho orgánu (žalovaného) bolo podľa jeho
názoru nezákonné, «čo súdy prvého a druhého stupňa neakceptovali, a preto rozsudky
oboch súdov sú postihnuté vadou „nespravodlivého rozhodnutia“... teda sú nezákonné!».
Sťažovateľ podal v predmetnej veci dovolanie. Dovolacie konanie však bolo
uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 113/2009 z 23. septembra 2009 zastavené, pretože
„zo žiadneho ustanovenia Piatej časti OSP – Správne súdnictvo – nevplýva prípustnosť
dovolania proti rozhodnutiu súdu v správnom súdnictve...“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:
«1/ Krajský súd v Bratislave ako porušovateľ v 2. rade vo veci č. k. 1 S 365/2004
zo dňa 17. 1. 2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako porušovateľ v 1. rade vo veci
č. k. 6 Sžo 126/2008 zo dňa 16. 2. 2009 porušili právo sťažovateľa:
JUDr. Ing. D. Ď..., aby sa jeho vec verejne (za jeho prítomnosti) prerokovala bez
zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 1, a 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho
záležitosti v spravodlivom súdnom spore v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ako aj porušenie
čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy SR a v náväznosti na porušenie čl. 1 ods. 1 dodatkového
protokolu k Dohovoru.
2/ Žiadame, aby Ústavný súd SR vydal „NÁLEZ“, ktorým zruší Rozsudok NS SR
sp. zn. 6 Sžo 128/2008 zo dňa 18. 2. 2009 a zruší aj Rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 1 S 365/2004-137 zo dňa 17. 1. 2008 a vráti vec súdu prvého stupňa na nové konanie
a rozhodnutie.
3/ JUDr. Ing. D. Ď. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 500,-
Eur, ktoré je Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave povinný spoločne a nerozdielne
zaplatiť sťažovateľovi od právoplatnosti nálezu ÚS SR na účet jeho právneho zástupcu
JUDr. Jozefa Holiča..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
4/ Najvyšší súd Slovenskej SR a Krajský súd v Bratislave sú povinní spoločne
a nerozdielne zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 289,64
Eur, na účet advokáta..., a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ÚS SR.»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môžu odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal porušenie viacerých práv, a to
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4, čl. 46 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práv
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ je zastúpený
právnym zástupcom z radov advokátov. Právny zástupca v petite sťažnosti však uplatňuje
iba vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 a čl. 48
ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom na to, že ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný
petitom sťažnosti, zaoberal sa iba namietaným porušením práv uvedených v petite sťažnosti.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom...
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to len na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Ústavný súd poukazuje na to, že v rámci prípravy predbežného prerokovania veci sa
oboznámil s viacerými súvisiacimi súdnymi spismi sťažovateľa vedenými ústavným súdom,
ako aj s na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom krajského súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 365/2004 a jeho
rozsudkom zo 17. januára 2008
Pri predbežnom prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu ako
prvostupňového súdu a jeho rozsudkom zo 17. januára 2008 v napadnutom konaní, ústavný
súd vychádzal zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127
ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity, ktorý limituje výkon tejto jeho
právomoci. Z princípu subsidiarity totiž vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť
ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy, t. j. právomoc ústavného súdu nastupuje až vtedy, ak nie je
daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti rozsudku krajského súdu zo 17. januára 2008 bol sťažovateľ oprávnený podať
(a aj podal) riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu v danom prípade vylučuje právomoc
ústavného súdu, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po predbežnom
prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku
svojej právomoci.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 126/2008 a jeho
rozsudkom z 18. februára 2009
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne
neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní
ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej
judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96),
a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo zisteného skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní
posúdiť, či sťažnosť sťažovateľa nie je v časti, ktorou sa domáha vyslovenia porušenia
svojich práv namietaným postupom a rozsudkom najvyššieho súdu, zjavne neopodstatnená.
Z toho dôvodu ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ako
aj relevantnú časť napadnutého rozsudku krajského súdu, na správnosť ktorého najvyšší súd
v rozsudku poukázal a stotožnil sa s ním.
Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že predmetom preskúmavacieho
konania v danej veci bolo „rozhodnutie katastrálnych orgánov v konaní o oprave chyby
v katastrálnom operáte podľa § 59 ods. 1 písm. a/ katastrálneho zákona, podľa ktorého
správa katastra aj bez návrhu opraví údaje katastra, ak sú v rozpore s verejnou listinou
alebo s inou listinou, alebo s výsledkami prešetrovania zmien údajov katastra, alebo
s výsledkami revízie údajov katastra“.
Najvyšší súd ďalej vysvetľuje, že inštitút opravy chyby v katastrálnom operáte
„v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 písm. a) katastrálneho zákona slúži výlučne
na zosúladenie údajov katastra nehnuteľnosti s verejnými a inými údajmi katastra
nehnuteľností.
Podľa § 59 ods. 4 katastrálneho zákona oprava chýb v katastrálnom operáte nemá
vplyv na vznik, zmenu ani na zánik práv k nehnuteľnostiam; to neplatí, ak ide o opravu
podľa § 59 ods. 1 písm. a/ a § 78 ods. 1.“.
Najvyšší súd ďalej uvádza, že «Opravou údajov katastra podľa ustanovenia § 59
ods. 1 písm. a/ katastrálneho zákona však nemožno riešiť spor o vlastníctvo.
Rozhodnutie vydané podľa citovaného ustanovenia „nemá hmotnoprávne, ale len
evidenčné účinky, samo osebe nerieši konečným spôsobom otázku“, kto je vlastníkom
nehnuteľností, resp. kto má vecné právo k nehnuteľnosti.
Všetky údaje o právnych vzťahoch k nehnuteľnosti zapísané v katastri, o ktorých
oprávnený tvrdí, že alebo nezodpovedajú súčasnému právnemu stavu, že k ich zápisu došlo
bez platného právneho dôvodu, že boli zápisom v katastri vo svojich právach ukrátení,
zbavení možnosti s nehnuteľnosťou nakladať alebo k nej vykonávať iné právo a vyžadujú
preto zmenu zápisu v katastri, nemožno odstrániť opravou chyby nebo zmenou zápisu
postupom podľa § 59 katastrálneho zákona. Právnym prostriedkom k dosiahnutiu zmeny
zápisov v katastru nehnuteľností tak, aby zápisy zodpovedali právnemu stavu, je určovacia
žaloba podľa § 80 písm. d OSP, nie žaloba o výmaz či na zrušenie právneho vzťahu
zapísaného v katastri nehnuteľností.».
V nadväznosti na právne závery krajského súdu najvyšší súd v odôvodnení
napadnutého (potvrdzujúceho) rozsudku uviedol, že «obsahom pripojených
administratívnych spisov a súdneho spisu odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa
dospel k záveru, že námietky žalobcu o nesprávnosti rozhodnutí žalovaných správnych
orgánov neobstoja.
Aj podľa názoru odvolacieho ani jedno zo súdnych rozhodnutí označených žalobcom
sa netýka priamo a výlučne nehnuteľností, ktoré sú predmetom tohto konania, nie je nimi
určené vlastnícke právo k nim a nemajú ani vplyv na platnosť vykonania zápisu zmeny
spoločenskej zmluvy. O viazanosti štátnych orgánov právoplatným rozhodnutím bývalého
Štátneho notárstva B. z 28. decembra 1992 č. k. RI 587/92, z ktorého vychádzal aj krajský
súd, svedčia aj rozsudky Krajského súdu v Bratislave č. k.: 27 S 60/99-37 z 11. januára
2001 a č. k. 27 S 15/98-22 zo 6. októbra 1998 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 4 Sžo KS 151/2006 z 9. júla 2007. Odvolací súd preto opätovne poukazuje
na to, že riešenie spornej otázky vlastníctva vyplývajúceho z rozhodnutia štátneho notárstva
o registrácii spoločenskej zmluvy nepatrí do právomoci správneho orgánu, ale
do právomoci súdu (7 OSP).
Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve (v rámci ktorého
bol vydaný aj žalobcom napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“
rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je
nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať
„zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok
vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.
Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd „nie je súdom skutkovým“,
ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia
orgánu verejnej správy. Rozhodnutie správneho súdu je výsledkom preskúmavania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd nie je správnou inštanciou a nerozhoduje
vo veci samej.».
Keďže najvyšší súd sa stotožnil s právnym posúdením a dôvodmi uvedenými
v napadnutom rozsudku krajského súdu, je odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu potrebné ponímať aj v kontexte odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia. V spojitosti
s tým odkazuje ústavný súd aj na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej nadväznosti na § 219
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) stabilne zdôrazňuje, že odôvodnenia
rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu (vydaným v správnom súdnictve podľa V. časti Občianskeho
súdneho poriadku) je podľa názoru ústavného súdu potrebné zohľadniť špecifiká správneho
súdnictva, v rámci ktorého súdy preskúmavajú „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou
rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Preto treba vziať
do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba
právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vzhľadom
na tieto špecifiká správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok
sťažovateľa proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu (ako aj napadnutého
rozsudku krajského súdu, na ktoré sa v plnom rozsahu odvoláva aj najvyšší súd) vyplýva, že
sťažovateľovi bolo dostatočne vysvetlené, prečo správny orgán začal konanie o oprave
chyby v katastri nehnuteľností (keď sporné nehnuteľnosti boli zapísané do katastra
nehnuteľností až na základe žiadosti sťažovateľa z 21. septembra 1995, teda potom, ako
bola zaregistrovaná zmena spoločenskej zmluvy o založení obchodnej spoločnosti
z 23. novembra 1992, ktorou sťažovateľ vniesol ako nepeňažný vklad majetok
S. do spoločnosti Ž. spol., s r. o., v rozsahu, v akom ho nadobudol na základe zmluvy
o predaji časti podniku z 30. apríla 1992, s výnimkou dvoch označených nehnuteľností)
a opravil zapísaného vlastníka, ktorým bola S. na nového vlastníka Ž., spol. s r. o. Rovnako
ozrejmil sťažovateľovi, že správny orgán už neskúmal spôsobilosť listín z roku 1992 (kúpna
zmluva z 30. apríla 1992 a zmena spoločenskej zmluvy o založení obchodnej spoločnosti
z 23. novembra 1992), ako ani platnosť rozhodnutia bývalého Štátneho notárstva B. č. k.
RI 587/92 z 28. decembra 1992, ktorým bol správny orgán viazaný aj na základe rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 4 SžoKS 151/2006 z 19. júla 2007, ale len zosúlaďoval vykonané
zápisy s nimi. A napokon najvyšší súd správne poukázal na to, že riešenie otázky vlastníctva
k predmetným nehnuteľnostiam patrí do právomoci všeobecného súdu, a nie správneho
orgánu. K uvedenému je potrebné poznamenať, že konanie pred orgánmi správy katastra
o oprave chyby nepredstavuje konanie, cieľom ktorého je riešiť otázku vlastníckeho práva
ku konkrétnej nehnuteľnosti v prípade jej spornosti. Spornosť vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam je oprávnený záväzným spôsobom vyriešiť iba všeobecný súd v rámci
konania o určovacej žalobe. Odvolací súd teda jednoznačne uviedol, ktoré dôvody ho viedli
k záveru, že bolo potrebné potvrdiť napadnutý rozsudok krajského súdu.
Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že
aj keď obsahuje len stručné odôvodnenie opierajúce sa o zistenia správnych orgánov
(a krajského súdu), nemožno ho považovať ani za zjavne neodôvodnený, ani za arbitrárny,
pričom právne názory, na ktorých je založený, sú z ústavného hľadiska akceptovateľné
a udržateľné. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho
súdu svojimi vlastnými právnymi názormi. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, že v danom prípade najvyšší súd ako správny súd nebol
a ani nemohol byť súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nebolo nahrádzať činnosť správnych
orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, považuje ústavný súd označené rozhodnutie
najvyššieho súdu aj v tomto kontexte za ústavne aprobovateľné.
Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť v tejto časti vyhodnotil ako zjavne
neopodstatnenú, a z tohto dôvodu ju už pri predbežnom prerokovaní odmietol (§ 25 ods. 2
Z odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému súdu vyplýva, že porušenie základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu
odvodzuje sťažovateľ vo väzbe na porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu
práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, neprichádza
do úvahy ani možnosť porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy
a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Absencia porušenia ústavnoprocesných
princípov totiž zásadne vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecného súdu
za porušenie práv sťažovateľa hmotnoprávneho charakteru upravených v označenom článku
ústavy a dodatkového protokolu (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07).
Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05,
IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 82/09) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto
odmietol sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 365/2004
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že mu v prvostupňovom konaní „bol odňatý
zákonný sudca, bez udania dôvodu“ (dôvody pozri bližšie na s. 4 tohto uznesenia), a tým
malo byť porušené jeho základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy,
z čoho vyvodzuje, že oba napadnuté rozsudky sú nespravodlivé, ústavný súd túto námietku
vyhodnotil ako neopodstatnenú. Z predloženého spisového materiálu nevyplynulo, že by ju
sťažovateľ uplatnil v odvolacom konaní. Pokiaľ by ju prípadne v odvolacom konaní
namietal, avšak odvolací súd by sa ňou nezaoberal, iba v takomto prípade by mohol
sťažovateľ takýto chybný postup odvolacieho súdu v sťažnosti namietať.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu poskytnutie ochrany konkrétnemu
právu alebo slobode v konaní pred ústavným súdom v zásade nie je prípustné, pokiaľ ten,
kto má v úmysle sa jej dovolať, najprv nevyčerpal všetky účinné opravné prostriedky, ktoré
sú mu dostupné v konaní pred všeobecným súdom (IV. ÚS 201/04, IV. ÚS 254/08).
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené
v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie
o nich (napr. I. ÚS 42/00, IV. ÚS 254/08).
Uvedené právne názory vychádzajú z už citovaného princípu subsidiarity, na ktorom
je založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Princíp subsidiarity
právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto
namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany
a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci,
kompetencia ktorého predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04,
IV. ÚS 254/08). Ak ústavný súd zistí, že sťažovateľ mal pred podaním sťažnosti možnosť
uchádzať sa o ochranu svojich práv na inom orgáne verejnej moci, sťažnosť odmietne
pre nedostatok svojej právomoci, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
Nad rámec uvedenej argumentácie ústavný súd poukazuje na to, že k zmene
zákonného sudcu v posudzovanom konaní došlo podľa jeho zistení zo zákonných dôvodov
za splnenia všetkých zákonných podmienok (na základe zmeny v rozvrhu práce sudcov
krajského súdu).
4. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 S 365/2004, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Sžo 126/2008
a) Ústavný súd z obsahu sťažnosti, jej príloh, ako aj zo spisu krajského súdu zistil, že
napadnutý rozsudok najvyššieho súdu z 18. februára 2009, ktorým bol potvrdený napadnutý
rozsudok krajského súdu zo 17. januára 2008, bol sťažovateľovi doručený 16. marca 2009,
keď aj konanie bolo právoplatne skončené.
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že
musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných
práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva
aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu
do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv
ďalej nepokračovalo.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 96/02, IV. ÚS 61/03,
II. ÚS 212/06, IV. ÚS 103/07) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie práva označeným orgánom verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom
a najvyšším súdom) ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03,
IV. ÚS 102/05), t. j. vtedy, ak mu bola sťažnosť doručená v čase, keď ešte nedošlo
k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľa z dôvodu, že príslušný súd ešte vo veci
sťažovateľa právoplatne nerozhodol.
Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov a práva na konanie v primeranej lehote zohľadňuje
aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci,
pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení týchto práv (IV. ÚS 226/04).
Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu
označených práv, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov toto porušovanie skončilo
Tento skutkový stav bol so zreteľom na obsah sťažnosti, ako aj s prihliadnutím
na obsah a účel čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru základom rozhodujúcim
na posúdenie dôvodnosti sťažnosti v tejto časti ústavným súdom.
Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v čase, keď bola sťažnosť sťažovateľa
doručená ústavnému súdu (22. mája 2009, podaná na poštovú prepravu 18. mája 2009),
už bol odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal po celý čas
trvania súdneho konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vedeného
krajským súdom pod sp. zn. 1 S 365/2004, ako aj odvolacím najvyšším súdom pod sp. zn.
6 Sžo 126/2008. Sťažovateľ sa teda obrátil na ústavný súd so svojou sťažnosťou v čase, keď
krajský súd ani najvyšší súd už svojím postupom nemohli porušovať jeho označené práva
(obdobne IV. ÚS 211/07, IV. ÚS 300/07).
Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v označenom konaní krajského súdu a najvyššieho
súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, mal možnosť domáhať sa ochrany svojho
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru podaním
sťažnosti ústavnému súdu v čase, keď uvedené súdy ešte v jeho veci konali.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
za zjavne neopodstatnenú, a preto ju z tohto dôvodu v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
b) Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že najvyšší súd rozhodol o jeho odvolaní
na neverejnom zasadnutí kvalifikujúc túto okolnosť za jeho pochybenie znamenajúce
porušenie jeho práva na verejné prerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy najvyšším
súdom, ústavný súd uvádza, že postup najvyššieho súdu rozhodujúceho o odvolaní
sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 S 365/2004 zo 17. januára 2008 bez
nariadenia pojednávania bol v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho
poriadku, na ktoré v napadnutom rozsudku výslovne poukazuje (§ 250ja ods. 2 prvá veta
a § 214 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvou vetou OSP). Napokon, ako to vyplýva
zo znenia uvedených zákonných ustanovení účinného v relevantnom čase, hlavnou formou
odvolacieho konania je konanie bez nariadenia pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd vyslovuje názor, že ak orgán verejnej moci
(v danom prípade najvyšší súd) legálnym a dôvodným spôsobom aplikuje právo, dôsledky
vo veci uplatnených právnych predpisov nemôžu znamenať porušenie základného práva
alebo slobody sťažovateľa.
Keďže najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu postupoval, aj pokiaľ ide o túto
námietku sťažovateľa, spôsobom súladným so zákonom, je namieste uzavrieť, že takýmto
spôsobom nemohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie veci
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a sťažnosť je potrebné aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti obsiahnutými v petite jeho sťažnosti
nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. mája 2010