Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 256/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. K. M. P., Ž.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1

a 3 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -70 z 19. júna 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. februára

2010 doručená sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. K. M. P., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a 4 a a 3 v spojení s (ďalej len

„ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -70 z 19. júna 2008

(ďalej len „krajský súd“), ktorým označený súd rozhodol vo veci tak, že potvrdil rozsudok

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. -52 z 8. septembra

2006 zamietnutí návrhu sťažovateľa na zaplatenie sumy 53 900 Sk s príslušenstvom z titulu

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v právnej veci

o ochranu osobnosti vedenej na okresnom súde pod sp. zn. . Sťažovateľ za

škodu považoval nevrátenie súdneho poplatku okresným súdom, ktorý zaplatil za dovolanie

proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 20. októbra 2004, ktoré Najvyšší súd

Slovenskej republiky odmietol uznesením sp. zn. .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«Okresný súd Bratislava I. rozsudkom č. k. - 52 zo dňa 08.09.2006

zamietol žalobu sťažovateľa o náhradu škody vo výške 53.900,- Sk s príslušenstvom

spôsobenú nesprávnym úradným postupom podľa Podstatou

súdneho sporu bola skutočnosť, že Okresný súd Bratislava 1. po odmietnutí dovolania

Najvyšším súdom Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. v rozpore

s ustanovením veta prvá v znení neskorších predpisov

(v znení platnom v rozhodnom období) nevrátil sťažovateľovi zaplatený súdny poplatok.

V súdnom spore si sťažovateľ uplatnil náhradu škody vo výške zaplateného súdneho

poplatku krátený o sumu 100,- Sk s príslušenstvom. Za nesprávny úradný postup sťažovateľ

považoval nečinnosť súdu spočívajúcu v nevrátení súdneho poplatku tam, kde súdny

poplatok podľa zákona mal byť.

Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. -70 z 19.06.2008, ktorý bol

doručený právnej zástupkyni sťažovateľa 11.08.2008 na odvolanie sťažovateľa potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí vôbec neodôvodnil

dôvody, pre ktoré neprijal argumentáciu sťažovateľa uvedenú v odvolaní. Jediným

relevantným argumentom rozhodnutia napadnutého sťažnosťou je časť, v ktorej odvolací

súd uvádza: „.... je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že súd koná o vrátení súdneho

poplatku z úradnej povinnosti... Vzhľadom na výsledok rozhodnutia ak dospeje súd prvého

stupňa k záveru, že nevznikol nárok na vrátenie súdneho poplatku, v takomto prípade sa

nevydáva žiadne rozhodnutie.“ Odvolací súd si teda osvojil argumentáciu sťažovateľa,

ktorá obsahuje jeho odvolanie a z ktorej jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia všeobecných

súdov vo veci vedenej na OS Bratislava I. sp. zn. a odvolacieho súdu KS

v Bratislave sp. zn. sú zmätočné a nadbytočné, pretože nebol žiaden vecný

a právny dôvod reagovať na žiadosť sťažovateľa, ktorou upozorňoval súd prvého stupňa na

nesprávny úradný postup spočívajúci v nevrátení súdneho poplatku za dovolanie,

rozhodnutím. Podanie sťažovateľa v označenej veci nebolo žiadnym návrhom, o ktorom

bolo potrebné rozhodovať jedným zo zákonom predpísaných spôsobov. Sám odvolací súd

v rozhodnutí napadnutom sťažnosťou už v citovanej časti tento právny názor sťažovateľa

potvrdzuje. Napriek tomu sa nevenuje skutkovej a právnej argumentácií odvolania, ale

svoje rozhodnutie založil na ničím nepodloženom konštatovaní, podľa ktorého o nevrátení

súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté a týmto rozhodnutím je súd prvého stupňa

viazaný. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na to, že rozhodnutie OS Bratislava I vo

veci vedenej pod sp. zn. je svojím spôsobom paaktom, pretože súd o nevrátení

poplatku nerozhoduje uznesením. Takýto paakt potom nezakladá žiadne práva a povinnosti

pre účastníkov konania a ani neurčuje či tu právo je alebo nieje. Nad rámec dôvodov

návrhu a dôvodov odvolania konštatuje odvolací súd, že súd prvého stupňa konal bez

prieťahov.

... Podľa SR každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Odvolací súd svojím rozhodnutím vykladá základné právne normy bez vyloženia

dostatočných dôvodov, inak ako to robia iné súdy. Za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom

stanovuje , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie čoho sa

(žalovaný)), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne , jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, dbá

pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Konkrétnym a i ústavne

konformným výkladom citovaného ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že

s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov

rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu

a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení

v žiadnej možnej interpretácií nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez

špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Povinnosť

súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a

presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými

námietkami účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinností

súdu na strane druhej sa účastníkovi konania odníma možnosť náležíte skutkovo a právne

argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov. Nedostatok

riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne

konanie.

... Skutočnosť, že odvolací súd neodôvodnil odlišnosť svojho právneho názoru od

názoru dominujúceho v rozhodnutiach iných súdov, odôvodňuje záver, že rozhodnutie

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce

správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil.

K odlišnosti rozhodovania všeobecných súdov v rovnakých veciach sťažovateľ

poznamenáva, že takýto prístup k rozhodovaniu môže vykazovať znaky jurisdikčnej ľubovôle

a byť z toho hľadiska protiústavné a tým aj nezákonné. Ústavný súd vo svojom Náleze pod

sp.zn. zo 14.9.2006 povedal:

„Napriek skutočnosti, že v právnom poriadku Slovenskej republiky rozhodnutia

všeobecných súdov vo veci samej nezaväzujú ostatných sudcov rozhodnúť analogicky

v podobných prípadoch, taká situácia keď súdy v druhovo rovnakej veci rozhodujú

protichodným spôsobom, podkopáva efektivitu fungovania systému spravodlivosti a neguje

elementárny princíp a základný predpoklad, ktorý je požiadavka, aby sa v rovnakých

veciach rozhodovalo rovnakým spôsobom.»

Sťažovateľ ďalej v súvislosti s namietaným porušením svojho základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 v spojení s argumentuje takto:

«Odvolací súd pri rozhodovaní o otázke posúdenia vrátenia súdneho poplatku pri

odmietnutí dovolania vyslovil v podstate názor , že dovolanie nie je podaním v občiansko-

súdnom konaní a prisúdil mu iný význam teda, dôsledne sa označeným ústavným princípom

neriadil. Odlišným právnym názorom na pojem „podanie“ sa nevyrovnal s rozhodovacou

praxou všeobecných súdov, na ktorú poukázal sťažovateľ v odvolaní a napriek existencii

iných rozhodnutí nastolenú otázku nepovažoval za otázku zásadného právneho významu

hodnú podrobnej právnej argumentácií čím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 20

ods. 1 SR v spojení s SR.

Zaplatený súdny poplatok považuje sťažovateľ za majetok, ktorý sa nadobúda

splnením zákonných podmienok pre jeho vrátenie po odmietnutí dovolania v súlade

s ustanovením v znení neskorších predpisov a preto

požíva v celom rozsahu ochranu podľa a 4 SR...

Podstatou návrhu sťažovateľa, podstatou dôvodov odvolania, bolo a je, že Okresný

súd Bratislava í po poplatkovom preverení spisu vedenom pod. sp. zn. nevrátil

sťažovateľovi súdny poplatok za dovolanie napriek tomu, že podľa § 11 ods. 3 veta prvá

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov ( podľa textu účinného v rozhodnom čase), poplatok splatný podaním

návrhu na začatie konania, podaním odvolania alebo dovolania sa vráti, ak sa konanie

zastavilo, ak sa podanie odmietlo alebo ak sa návrh, odvolanie alebo dovolanie vzali späť

pred prvým pojednávaním. V prípade, ak poplatníkovi nie je vrátený poplatok po odmietnutí

dovolania, vzniká mu voči štátu nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu

podľa , v rámci ktorého má nielen nárok na vrátenie istiny vo výške

zaplateného a nevráteného poplatku, ale i na úžitky z tejto istiny (analogicky uznesenie NS

SR sp. zn. a príslušná poznámka, ktoré boli uverejnené v odbornom časopise

zo súdnej praxe č. 2/2001 pod č. 16). Za nesprávny úradný postup sťažovateľ teda

považoval a považuje nečinnosť súdu spočívajúcu v nevrátení súdneho poplatku v situácií,

keď podľa zákona tento vrátený poplatníkovi mal byť. Podstatou návrhu teda nebola

činnosť resp. nečinnosť súdu vo vzťahu k vydaniu súdneho rozhodnutia, ani nesprávny

úradný postup z titulu prieťahov v konaní ako nesprávne odôvodňuje nad rámec obsahu

odvolania odvolací súd svoje rozhodnutie. Návrh, ktorý bol právne založený na

ustanoveniach o náhrade škody z titulu nesprávneho úradného postupu

je primeraným a dostupným prostriedkom nápravy. Odvolací súd sa bez bližšieho

odôvodnenia nezaoberal skutkovou a právnou argumentáciou sťažovateľa uvedenou v

odvolaní a svojvoľne sklzol do argumentácie skutkovej a právnej, ktorá ani nebolo

predmetom sporu. Takéto dôvody odvolacieho súdu sú arbitrárne a neudržateľné tak z

pohľadu rozhodovania všeobecných súdov, ako primárnych ochrancov základných práv a

slobôd ako i z ústavného hľadiska.

Súd prvého stupňa ani odvolací súd v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí nedávajú

odpoveď na základnú otázku súdneho sporu, ktorou je rozdielny výklad výrazu „podanie“.

Z postupu súdu vo veci OS Bratislava I vedenej pod sp. zn. jednoznačne vyplýva,

že dovolanie nepovažuje za podanie v občiansko-súdnom konaní. Podľa názoru sťažovateľa

tento výklad je nesprávny a rozhodnutie napadnuté sťažnosťou nedáva odpoveď na to,

prečo sa s týmto výkladom pojmu „podanie“ odvolací súd stotožnil...

Sťažovateľ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 19.06. 2008 podal dovolanie , ale zároveň v označenej veci podal ústavnú sťažnosť podľa

SR. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením č. k. -29

zo 17.03. 2009 sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci, práve s poukazom na

sťažovateľom použitý prostriedok nápravy vo forme dovolania, o ktorom ku dňu

rozhodnutia ústavného súdu ešte rozhodnuté nebolo.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením č. k. z 29.10. 2009

doručené právnej zástupkyni sťažovateľa 28.12. 2009 dovolanie odmietol. Dovolací súd

dospel k záveru , že dovolanie nieje prípustné pre nesplnenie formálnych dôvod a vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia neskúmal.»

Sťažovateľ v nadväznosti na odmietnutie dovolania doručil ústavnému súdu

25. februára 2010 sťažnosť v zásade s identickým obsahom.

Sťažovateľ na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„1/ Základné práva sťažovateľa JUDr. P. P. priznané čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 4 ods.

1, 46 ods. 3 (z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta

porušenie a 3 , pozn.), rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-70 z 19.06.2008 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. - 70 z 19.06.2008 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,-EUR (slovom

tritisíc eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. K. M. P. tak

ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) môže ústavný

súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých

porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu

štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia

základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj

judikatúru vo vzťahu k skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé,

a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory všeobecného súdu, ktoré

ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,

či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (). Do obsahu základného práva na

súdnu ochranu podľa nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa

toho, aby všeobecné súdy prebrali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (napr. , ). Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto výkladu

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách, a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by výklad a aplikácia právnych predpisov všeobecnými súdmi

zasiahla do základných práv a slobôd.

1. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , ku ktorému podľa neho došlo nedostatočne odôvodneným rozhodnutím

krajského súdu sp. zn. z 19. júna 2008. Krajský súd potvrdil prvostupňový

rozsudok súdu č. k. -52 z 8. septembra 2006, ktorým sa sťažovateľ domáhal

náhrady škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd vo vzťahu a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany (, ). Európsky súd pre ľudské

práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa

aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však

neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.

Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom

na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa v odôvodnení rozsudku uvedie

súd podstatný obsah prednesov, stručne, jasne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal i ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu a inú právnu

ochranu v zmysle vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz

v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné

dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov

a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia

zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za

zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis ).

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uvádza:

«Navrhovateľ v odvolacom konaní zotrval na svojom návrhu. Na pojednávaní

konanom na odvolacom súde uviedol, že súd v konaní o vrátenie súdneho poplatku bol

povinný konať /úradnej povinnosti. Poukázal na stanovisko Najvyššieho súdu zo dňa

17.3.1976 č. Cpj. 70/75. Súd prvého stupňa konal až na základe návrhu navrhovateľa.

Nesprávny úradný postup vidí v nečinnosti súdu v tom, že mal vrátiť súdny poplatok a tento

nebol doteraz vrátený. Poukázal na nejednotnosť v rozhodovaní súdov, ako aj na novelu

účinnú od 1.7.2007, ktorá výkladové rozpory ohľadom vrátenia súdneho

poplatku po odmietnutí dovolania odstránila.

Odporca aj v odvolacom konaní zotrval na svojom stanovisku. Žiadal rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdiť z dôvodu, že navrhovateľovi v zmysle

nevznikla.

Predmetom odvolacieho konania bol nárok navrhovateľa na zaplatenie 53.900.- Sk

a príslušenstva na základe 9 ods. 1 z dôvodu, že v konaní Okresného

súdu Bratislava I sp. zn. súd nevrátil navrhovateľovi súdny poplatok za

dovolanie podané voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

20.10.2004. Predmetné dovolanie Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol (uznesenie NS

SR sp. zn. zo dňa 28.2.2005). Postup Okresného súdu Bratislava I považuje

navrhovateľ za nesprávny úradný postup tým, že dodnes nerozhodol o vrátení súdneho

poplatku, ktorý zaplatil za podané dovolanie.“

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,

nečinnosť ogánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo

iný nezákonný zásah do práv právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických

osôb.

Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že v konaní Okresného súdu Bratislava I

sp. zn. sa domáhal navrhovateľ ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej

ujmy. Rozsudkom č. k. - 79 zo dňa 15.10.2003 bol návrh navrhovateľa

zamietnutý. Proti tomuto rozsudku navrhovateľ podal odvolanie. Krajský súd v Bratislave

rozsudkom sp. zn. - 109 zo dňa 20.10.2004 rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil. Proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal navrhovateľ dovolanie.

Dovolanie Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. zo dňa 28.2.2005 odmietol.

Po odmietnutí dovolania bol spis Najvyšším súdom SR vrátený Okresnému súdu Bratislava

I dňa 14.4.2005.

Dňa 2.5.2005 podal navrhovateľ v konaní Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

návrh na vrátenie súdneho poplatku za dovolanie z dôvodu, že toto bolo

odmietnuté. Poukázal na 1 ods. 3 veta prvá v znení neskorších

predpisov.

Okresný súd Bratislava I o návrhu navrhovateľa rozhodol uznesením č. k.

-134 zo dňa 27.6.2005 tak, že návrh navrhovateľa na vrátenie súdneho poplatku

za dovolanie zamietol.

Na základe odvolania navrhovateľa preskúmaval predmetné rozhodnutie Krajský súd

v Bratislave ako odvolací súd. Rozhodnutím sp. zn. zo dňa 1.3.2006

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Z uvedeného vyššie nemal odvolací súd preukázaný nesprávny úradný postup

Okresného súdu Bratislava I v tom, že by bol nečinný a nekonal o vrátení súdneho poplatku.

Je potrebné prisvedčiť navrhovateľovi, že súd koná o vrátení súdneho poplatku z úradnej

povinností. V konaní nebolo preukázané, že by Okresný súd Bratislava l takto nepostupoval.

Vzhľadom na výsledok rozhodnutia ak dospeje súd prvého stupňa k záveru, že nevznikol

nárok na vrátenie súdneho poplatku, v takomto prípade sa nevydáva žiadne rozhodnutie.

Spis sa poplatkovo preverí a dá sa príkaz uložiť spis do archívu. Vyššie uvedený spis bol

vrátený Najvyšším súdom SR Okresnému súdu Bratislava 1 dňa 14.4.2005.

Z dôvodu návrhu navrhovateľa zo dňa 2.5.2005. ktorým sa domáhal vrátenia súdneho

poplatku za dovolanie, súd o tomto jeho návrhu konal a dňa 27.6.2005 rozhodol.

O zamietnutí návrhu rozhodoval odvolací súd. ktorý predmetné rozhodnutie dňa 15.3.2006

potvrdil.

V danom prípade o nevrátení súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté. Týmto

rozhodnutím je Okresný súd Bratislava 1 viazaný (je záväzný aj pre ostane sudy a statne

orgány - ).

Z uvedeného je zrejmé, že nemôže o prípadnom vrátení súdneho poplatku konať znova

( O s. p. . ).

Z postupu Okresného súdu Bratislava I bolo nesporne preukázané, že v danej veci

konal bez prieťahov.

Nie je preto možné súhlasiť s názorom navrhovateľa, že Okresný súd Bratislava I vo

veci vrátenia súdneho poplatku nekonal a preto mu vznikol nárok na náhradu škody podľa

.

Pokiaľ aj došlo k zmene zákona c. s účinnosťou od 1.7.2007 nie je možné túto

zmenu vzťahovať na tento prípad. Predmetná zmena zákona neplatí spätne. Okrem toho

v danej veci ohľadom vrátenia súdneho poplatku bolo právoplatne rozhodnuté.

Odvolací súd z dôvodov uvedených vyššie rozsudok súdu prvého stupňa podľa

ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa uvedenými v odvolaní zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na

konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné otázky.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého odvolacieho rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené. Pretože namietané

rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na

základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený

ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , )

a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Čo sa týka výhrad sťažovateľa k zistenému skutkovému stavu a k tvrdeniam s tým

súvisiacim, ústavný súd najmä s prihliadnutím na svoje osobitné postavenie vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia

a v neposlednom rade aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu, ktorým, ako už bolo uvedené, nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr.

, , , ), nepovažoval už za potrebné

osobitne sa im podrobnejšie venovať.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi rozhodnutím (odôvodnením rozhodnutia krajského súdu) a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa podľa . V tejto časti je sťažnosť

sťažovateľa zjavne neopodstatnená a je dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným

postupom je daná právomoc všeobecných súdov v zmysle Takýto

prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu ().

Z toho dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

3. K namietanému porušeniu ústavný súd poukazuje na svoju

doterajšiu judikatúru, podľa ktorej sa jeho aplikácia v individuálnych sťažnostiach viaže na

vyslovenie porušenia osobitne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa (ide

teda o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody). Zásady vyjadrené

v uvedenom článku vyjadrujú podstatu základných práv ako prirodzených práv

človeka a majú univerzálny charakter. Patria k ústavným direktívam adresovaným

predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov

(, ). Z toho vyplýva, že sťažnosť je v rozsahu namietaného

porušenia zjavne neopodstatnená a je dôvod na odmietnutie podľa

ods. 2 . Len z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta

porušenie v spojení s označeným porušením ďalších ním označených

základných práv. Takúto skutočnosť však nepremietol do návrhu (petitu) na rozhodnutie.

4. V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4

ústavný súd pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. ,

), súčasťou ktorej je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým

patria aj základné práva vyplývajúce z a 4 , ak toto porušenie nevyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až

. O prípadnom porušení základných práv podľa a 4 by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v čl. 46 až čl. 48, resp. v spojení s ich porušením.

V nadväznosti na odmietnutie časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

svojho základného práva podľa , ústavný súd odmietol aj túto časť

sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010