Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 121/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

, základného práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu podľa čl. 46 ods. 3

, základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť v právach podľa

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -70

z 19. júna 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. októbra

2008 doručená sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu podľa čl. 46 ods. 3

, základného práva vlastniť majetok podľa a základného práva na

rovnosť v právach podľa rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) č. k. -70 z 19. júna 2008.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vydania tohto nálezu:

„1/ Základné práva sťažovateľa JUDr. P. P. priznané v čl. 12 ods. 1, 20 ods. 1, 46

ods. 1, 46 ods. 3 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-70 z 19.6.2008 porušené bolo.

2/ Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -70 z 19.6.2008 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3/ JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,-Sk (slovom

stotisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti

nálezu nahradiť trovy konania sťažovateľovi, na účet právneho zástupcu JUDr. T. P. tak

ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Z obsahu sťažnosti zo súvisiacich spisov Okresného súdu Bratislava I (ďalej len

„okresný súd“) sp. zn. a sp. zn. , do ktorých bolo nahliadnuté,

vyplynulo, že sťažovateľ bol ako žalobca účastníkom konania vedeného pred okresným

súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáhal ochrany svojej osobnosti proti

JUDr. D. K. ako žalovanému v 1. rade a JUDr. J. Č. ako žalovanému v 2. rade v súvislosti

s podaním žalovaného v 1. rade ako právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, ktoré bolo

2. júla 2001 doručené Okresnému súdu Bratislava III vo veci sp. zn. o ochranu

osobnosti. Sťažovateľ považoval toto podanie za hrubo urážajúce a poškodzujúce jeho

občiansku česť a pracovnú bezúhonnosť. Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol

rozsudkom č. k. -79 z 15. októbra 2003 tak, že žalobu zamietol a sťažovateľa

zaviazal nahradiť trovy konania žalovaným spolu v sume 47 090 Sk. Sťažovateľ proti

tomuto rozsudku podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-109 z 20. októbra 2004 tak, že napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil

a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania v sume 31 430 Sk.

Rozsudok okresného súdu č. k. -79 z 15. októbra 2003 v spojení s rozsudkom

krajského súdu č. k. -109 z 20. októbra 2004 nadobudol právoplatnosť

21. decembra 2004.

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -109 z 20. októbra 2004 podal

sťažovateľ 30. decembra 2004 dovolanie. Súdny poplatok za podané dovolanie uhradil

okresnému súdu na jeho výzvu z 23. januára 2005 vo výške 54 000 Sk 27. januára 2005.

O podanom dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. z 28. februára 2005 tak, že dovolanie

sťažovateľa odmietol a sťažovateľa zaviazal nahradiť žalovaným trovy dovolacieho konania

v sume 15 740 Sk. Najvyšší súd tak rozhodol potom, ako dospel k názoru, že dovolanie

sťažovateľa je neprípustné, a preto neostalo iné, než ho odmietnuť podľa § 218 ods. 1

písm. c) (ďalej len „OSP“) a , keďže

smerovalo proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu a najvyšší súd nezistil ani

vady, ktoré odôvodňovali prípustnosť dovolania podľa .

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 9. mája 2005 požiadal okresný súd

o vrátenie kráteného súdneho poplatku za podané dovolanie v sume 53 900 Sk s poukazom

na ustanovenie o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), keďže jeho dovolanie bolo najvyšším súdom odmietnuté.

O tejto žiadosti sťažovateľa o vrátenie súdneho poplatku rozhodol okresný súd

samostatným uznesením č. k. -134 z 27. júna 2005 s výrokom: „súd návrh

navrhovateľa o vrátenie súdneho poplatku za dovolanie zamieta.“ Svoje rozhodnutie

okresný súd odôvodnil tým, že ak v ukladá

povinnosť súdu vrátiť súdny poplatok v prípade, ak sa „podanie odmietlo“, toto ustanovenie

nemožno vykladať tak, že súd je povinný vrátiť súdny poplatok aj za podané dovolanie, keď

bolo dovolanie odmietnuté podľa v spojení s , pretože

dotknuté ustanovenie hovorí o odmietnutí „podania“, a nie o odmietnutí „dovolania“.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa prerokoval a po preskúmaní ním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu dovolanie ako neprípustné odmietol.

Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podal sťažovateľ 18. júla 2005 odvolanie

a navrhol napadnuté rozhodnutie odvolaciemu súdu zmeniť tak, že sa sťažovateľovi súdny

poplatok v sume 53 900 Sk vracia. Uznesenie okresného súdu je podľa názoru sťažovateľa

založené na nesprávnom právnom posúdení veci spočívajúcom v nesprávnom výklade

aplikovaného ustanovenia . Zmysel, aký tomuto

ustanoveniu priznal okresný súd, je v rozpore s cieľom zákonodarcu. Vo veci sťažovateľa

bolo najvyšším súdom jeho podanie odmietnuté. Okresný súd nesprávne interpretoval

pojem „podanie“ v , pretože „podaním“ toto

ustanovenie rozumie aj dovolanie. Ak najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa, svojím

rozhodnutím deklaroval, teda autoritatívne konštatoval, neexistenciu práva sťažovateľa

podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu. Ak sťažovateľ nebol oprávnený

dovolanie podať, potom poplatok za podanie dovolania zaplatil ten, kto ho nebol povinný

zaplatiť, a preto sa poplatok musí vrátiť.

O tomto odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. -141

z 15. marca 2006 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu č. k. -134

z 27. júna 2005 potvrdil, keď ho považoval za vecne správne a s jeho dôvodmi sa stotožnil.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa v jeho odvolaní odvolací súd uviedol, že nie je

správna, a to preto, že najvyšší súd mohol k svojmu rozhodnutiu o odmietnutí dovolania

dospieť až po preskúmaní veci. Uznesenie krajského súdu č. k. -141 z 15. marca

2006 nadobudlo právoplatnosť 21. apríla 2006.

Sťažovateľ podal okresnému súdu 6. decembra 2005 žalobu o zaplatenie 53 900 Sk

proti Slovenskej republike – Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorú

okresný súd prerokovával pod sp. zn. . Sťažovateľ tvrdil, že okresný súd vo

veci sp. zn. potom, ako najvyšší súd odmietol jeho dovolanie, ostal nečinný

a predmetný súdny poplatok za podané dovolanie mu nevrátil. Preto sa podaním z 3. júna

2005 „Návrhom na predbežné prejednanie nároku na náhradu škody v zmysle § 15 ods. 1

“ obrátil na žalovaného, avšak ten v zákonom ustanovenej lehote

nereagoval, a preto sťažovateľovi neostalo nič iné, ako podať proti nemu žalobu o náhradu

škody, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym úradným postupom okresného súdu vo veci

sp. zn. , ktorým mu vznikla škoda vo výške 53 900 Sk.

O podanej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. -52

z 8. septembra 2006 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a žalovanému náhradu trov konania

nepriznal. Okresný súd tak rozhodol vychádzajúc z toho, že nejde o prípad náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom okresného súdu vo veci sp. zn.

v dôsledku jeho nečinnosti, keďže okresný súd vo veci sp. zn. o návrhu

sťažovateľa na vrátenie súdneho poplatku za podané dovolanie rozhodol uznesením č. k.

-134 z 27. júna 2005. Keďže toto uznesenie okresného súdu bolo následne

potvrdené uznesením krajského súdu č. k. -141 z 15. marca 2006 a nadobudlo

právoplatnosť 21. apríla 2006, nemôže ísť ani o prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktorým navrhol odvolaciemu

súdu napadnutý rozsudok zmeniť tak, že žalobe vyhovie. V odvolaní poukázal na to, že na

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa so žiadosťou o predbežné prerokovanie

jeho nároku na náhradu škody obrátil podaním z 3. júna 2005 a okresný súd vo veci sp. zn.

o jeho žiadosti o vrátenie súdneho poplatku doručenej okresnému súdu 9. mája

2005 rozhodol až 27. júna 2005. Nesprávnym úradným postupom je aj stav, keď štátny

orgán nekoná, hoci je konať povinný. Ak nebol vrátený súdny poplatok okresným súdom

sťažovateľovi bez ďalšieho po rozhodnutí dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania,

vznikol sťažovateľovi nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu.

Nesprávnym úradným postupom súdu je nielen jeho úplná nečinnosť, teda spôsobenie

zbytočných prieťahov v konaní, ale aj nečinnosť, ktorá je výsledkom nesprávnych

a nezákonných úvah súdu. Pre prípad, že odvolací súd napriek uvedeným argumentom

sťažovateľa napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdí, požiadal sťažovateľ odvolací súd,

aby pripustil proti svojmu potvrdzujúcemu rozhodnutiu dovolanie, pokiaľ ide o otázku

zásadného právneho významu, a to „Vráti sa zaplatený súdny poplatok splatný podaním

dovolania, ak sa dovolanie odmietlo, bez ďalšieho tomu, kto ho zaplatil?“.

Krajský súd nariadil vo veci sp. zn. pojednávanie na 19. jún 2008.

Na tomto pojednávaní sa zúčastnil sťažovateľ a poverený zástupca žalovaného. Sťažovateľ

v jeho priebehu poukázal na to, že „nesprávny úradný postup a nevrátenie súdneho

poplatku namieta od samého momentu ako sa malo rozhodnúť o jeho vrátení až do teraz,

lebo doteraz súdny poplatok vrátený nebol“. Sťažovateľ poukázal zároveň aj na zmenu

právnej úpravy – novelizáciu s účinnosťou od 1. júla 2007 –

podľa ktorej je zrejmé, že súdny poplatok sa vracia nielen v prípade odmietnutia podania,

ale aj v prípade odmietnutia dovolania.

O podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

70 z 19. júna 2008 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. -52 z 8. septembra

2006 potvrdil a trovy odvolacieho konania žalovanému nepriznal. V odôvodnení tohto

rozsudku krajský súd uviedol, že sťažovateľ správne tvrdí, že o vrátení súdneho poplatku

koná súd z úradnej povinnosti, avšak v konaní nebolo preukázané, že by okresný súd

vo veci sp. zn. takto nepostupoval. Ak bol okresný súd vo veci sp. zn.

po rozhodnutí najvyššieho súdu o podanom dovolaní toho názoru, že nárok na

vrátenie súdneho poplatku sťažovateľovi nevznikol, v takom prípade nebol povinný o tom

z úradnej moci vydať rozhodnutie, jeho povinnosťou po vrátení spisu z najvyššieho súdu,

k čomu došlo 14. apríla 2005, bolo vo vzťahu k súdnym poplatkom spis iba poplatkovo

preveriť a dať príkaz na uloženie do archívu. Keďže sťažovateľ podal žiadosť o vrátenie

súdneho poplatku z 2. mája 2005, okresný súd o nej konal a rozhodol uznesením z 27. júna

2005, ktoré je právoplatné od 21. apríla 2006. Okresný súd bol preto v konaní sp. zn.

viazaný v zmysle právoplatným uznesením okresného súdu č. k.

-134 z 27. júna 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -141

z 15. marca 2006 a nemožno o prípadnom vrátení súdneho poplatku konať znovu,

čo vyplýva z a . Podľa názoru krajského súdu okresný

súd vo veci sp. zn. konal bez prieťahov. Ak sťažovateľ poukazoval na zmenu

ustanovenia s účinnosťou od 1. júla 2007, ktorá

jasnejšie stanovila, ktoré súdne poplatky sa vracajú a z ktorej podľa jeho názoru vyplýva

povinnosť súdny poplatok za dovolanie v prípadoch zhodných s prípadom sťažovateľa

vrátiť, toto tvrdenie sťažovateľa nepovažoval krajský súd za významné preto, že táto novela

na sťažovateľovu vec nedopadá, keďže nepôsobí spätne, ako

aj preto, že o jeho žiadosti o vrátenie súdneho poplatku už bolo právoplatne rozhodnuté

v konaní sp. zn. .

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ poukazuje na to, že rozhodnutie okresného súdu č. k.

-134 z 27. júna 2005 a rovnako tak rozhodnutie krajského súdu č. k.

-141 z 15. marca 2006 sú zmätočné a nadbytočné, pretože nebol žiaden vecný

a právny dôvod reagovať na žiadosť sťažovateľa o vrátenie súdneho poplatku rozhodnutím,

čo vyplýva podľa názoru sťažovateľa aj z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu č. k.

-70 z 19. júna 2008.

K porušeniu rozhodnutím krajského súdu č. k. -70

z 19. júna 2008 došlo podľa názoru sťažovateľa preto, že toto rozhodnutie nie je riadne

odôvodnené, neobsahuje náležitosti odôvodnenia rozsudku podľa a nie je

z neho najmä zrejmé, ako sa krajský súd vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa

v odvolaní, o ktorom rozhodoval.

Keďže krajský súd podľa názoru sťažovateľa neodôvodnil odlišnosť svojho právneho

názoru od názoru dominujúceho v rozhodnutiach iných súdov, pristupoval k sťažovateľovi

v rozpore s princípom rovnosti a nediskriminácie vyplývajúcim z . Ak sa

každý môže spoliehať na to, že v podobnej veci bude rozhodnuté podobne, odchýliť sa od

tejto zásady možno iba v prípade, ak je na takýto postup relevantný dôvod, ktorý navyše

musí byť v rozhodnutí súdu uvedený. Postup krajského súdu, ktorý nerešpektoval tento

princíp, bol voči sťažovateľovi preto diskriminačný.

K porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

malo dôjsť preto, že sťažovateľovi bolo upreté jeho právo na majetok, ktorým bol aj

zaplatený súdny poplatok, pretože tento mu v zmysle § 11 ods. 3 zákona o súdnych

poplatkoch bol okresný súd povinný vrátiť. Sťažovateľ spoliehajúc sa na právnu úpravu mal

pohľadávku na jeho vrátenie, svedčala mu legitímna nádej na nadobudnutie tohto jeho

majetku – na vrátenie súdneho poplatku, pretože pre povinnosť okresného súdu vrátiť mu

poplatok boli splnené všetky predpoklady ustanovené zákonom.

K porušeniu základného práva sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom súdu podľa čl. 46 ods. 3

malo dôjsť tým, že rozsudok krajského súdu je v rozpore s princípom, podľa ktorého

je štát povinný odstrániť každú nezákonnosť, ku ktorej došlo pri výkone štátnej moci.

K náprave v tomto prípade mohlo dôjsť iba vyhovením sťažovateľovej žalobe o náhradu

škody.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že rozsudkom krajského súdu č. k.

-70 z 19. júna 2008 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1,

a a 3 .

Z citovaného vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach

týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným

súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. ).

Nahliadnutím do pripojeného súvisiaceho spisu ústavný súd zistil, že sťažovateľ

podal dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu z dôvodov uvedených

v . Ústavný súd si v tomto smere vyžiadal aj stanovisko priamo od

sťažovateľa, ktorý mu na dopyt z 10. marca 2009 uviedol, že dovolanie proti napadnutému

rozhodnutiu podal a faxom doručil opis predmetného dovolania ústavnému súdu. Dovolanie

bolo podané 10. septembra 2007.

O podanom dovolaní ku dňu rozhodnutia ústavného súdu najvyšším súdom ešte

rozhodnuté nebolo. Vzhľadom na túto skutočnosť právomoc poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa vyplývajúcim z a dohovoru prináleží najvyššiemu súdu

v dovolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2009