Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 132/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. B., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., B.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a Listiny základných práv a slobôd, základné

právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s , a

postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

rozhodol:

1. Základné právo V. B. na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a

Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é

b o l o .

2. V. B. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur),

ktoré jej j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť V. B. trovy konania v sume

454,96 € (slovom štyristopäťdesiatštyri eur a deväťdesiatšesť centov) na účet jej právneho

zástupcu JUDr. M. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 18. marca 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a listiny a právo na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s , a

postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že napadnuté konanie, v ktorom je sťažovateľka v procesnom

postavení odporkyne v 3. rade, začalo podaním žaloby o zaplatenie schodku na zverených

hodnotách 24. júla 1989.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo označené

konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu

podľa a listiny, základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a listiny, ako aj právo

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení

s , a , zároveň požadovala prikázať okresnému

súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáhala

aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 15 000 € a náhradu trov právneho

zastúpenia.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. Spr. 2031/2010 doručeným ústavnému súdu 2. júna 2010, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, ako aj obsahom predmetného spisu

navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľky na súdnu ochranu

a spravodlivý proces v konaní porušené nebolo a nepriznal sťažovateľke ňou žiadané

finančné odškodnenie.

Skutková a právna zložitosť sporu:

V danom prípade ide o skutkovo zložitú vec jednak z dôvodu veľkého počtu

účastníkov na strane odporcov (30 osôb), pričom u každého bolo potrebné samostatne

posudzovať okolnosti ich zodpovednosti. Z dôvodu problematického ustálenia výšky

schodku, potreby vo veci vykonať znalecké dokazovanie; problematickým pre vysoký počet

účastníkov bolo aj vykonanie ich výsluchov na pojednávaní, u niektorých bolo potrebné

zabezpečiť ich výsluchom cez dožiadané súdy v mieste ich bydliska súdmi so sídlom mimo

Bratislavy. Uvedené úkony súdu vyplývajú zo samotného spisu, ktorý je pripojený.

Návrh na začatie konania bol podaný na tunajší súd dňa 24. 07. 1989, vec bola

zapísaná do registra neúplných návrhov pod spisovou značkou . Do registra C

bola vec prevedená 11. 01. 1992 a je vedená pod spisovou značkou . Vo veci

bol dňa 05. 05. 1993 vyhlásený rozsudok, ktorým súd návrhu vyhovel a zaviazal odporcov

na zaplatenie manka. Krajský súd v Bratislave pod uznesením č. k. -260

zo dňa 19. 06. 1997 prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Vo veci

bol dňa 18. 03. 2010 vynesený rozsudok, čím došlo k odstráneniu právnej neistoty

sťažovateľky.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, súd v tomto konaní konal priebežne, aj keď dĺžku

konania mohla ovplyvniť skutočnosť, že vo veci sa vystriedalo niekoľko sudcov – M. M.,

JUDr. M. K., JUDr. H. D. a naposledy bola zákonnou sudkyňou JUDr. M. P.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 17. júna 2010, v ktorom okrem iného uviedla:

«Ako sme uviedli v ústavnej sťažnosti, predmetná vec nie je právne ani fakticky

natoľko zložitá, aby táto skutočnosť bola spôsobilá ospravedlniť celkovú dĺžku súdneho

konania presahujúcu obdobie viac ako 20 rokov.

V tejto súvislosti poukazujeme na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej

republiky aj Európskeho súde pre ľudské práva, podľa ktorej pri pracovnoprávnych

sporoch sú súdy povinné prejednávať vec s osobitnou starostlivosťou, a preto pri

posudzovaní doby konania treba brať do úvahy aj samotný predmet konania, t. j. čo je pre

účastníka konania v tomto konaní v stávke – „at stake“.

Tvrdenie predsedníčky okresného súdu, že ide o skutkovo zložitú vec, a to najmä

z dôvodu veľkého počtu účastníkov konania na strane odporcov, pričom u každého bolo

potrebné samostatne posudzovať okolnosti ich zodpovednosti a vo veci bolo tiež potrebné

vykonať znalecké dokazovanie, vyznieva rozporuplne, a to aj v súvislosti s obsahom

samotného rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 18. marca 2010, ktorým súd návrh

navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, pretože navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno.

Znalecké dokazovanie, ktoré podľa predsedníčky okresného súdu bolo vo veci

potrebné vykonať, počas celého obdobia súdneho konania (1989 – 2010) vykonané vôbec

nebolo, a to údajne z dôvodu, že navrhovateľ nepredložil súdom ustanovenej znalkyni

potrebné podklady na vypracovanie znaleckého posudku. Okresný súd Bratislava II pritom

nevykonal žiadne opatrenia (napr. formou poriadkovej pokuty), aby navrhovateľa primäl

k potrebnej súčinnosti.

Pokiaľ ide o výsluch jednotlivých účastníkov súdneho konania, z obsahu súdneho

spisu je zrejmé, že väčšina účastníkov súdneho konania bola súdom vypočutá už

v začiatočnom štádiu súdneho konania, pričom viacerí účastníci, vrátane sťažovateľky,

svoje vyjadrenia k predmetu súdneho sporu vyjadrili aj v písomných podaniach.

V tejto súvislosti tiež poukazujeme na skutočnosť, že z dôvodu extrémnych prieťahov

v predmetnom súdnom konaní sa viacero odporcov nedožilo právoplatného rozhodnutia

vo veci a odstránenia právnej neistoty, v ktorej sa dlhé roky nachádzali.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sme toho názoru, že dĺžku predmetného súdneho

konania nemožno ospravedlniť skutkovou ani právnou zložitosťou veci.

Predsedníčka okresného súdu ospravedlňuje dĺžku súdneho konania tiež

skutočnosťou, že vo veci sa vystriedalo viacero zákonných sudcov.

Uvedená skutočnosť však nezakladá legitímny dôvod, ktorým možno ospravedlňovať

dĺžku súdneho konania, a to ani v súdnych konaniach, ktorých celková dĺžka nedosahuje

také mimoriadne rozmery ako v tomto prípade. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky aj Európskeho súdu pre ľudské práva sú súdy povinné organizovať

svoju prácu a plniť svoje povinnosti tak, aby nespôsobovali zbytočné prieťahy v súdnom

konaní a nedochádzalo k porušovaniu práv účastníkov konania.

Podľa názoru predsedníčky súdu nebolo základné právo sťažovateľky

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote v predmetnom

súdnom konaní porušené, pretože vo veci bol dňa 18. marca 2010 vynesený rozsudok, čím

malo dôjsť k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Skutočnosť, že Okresný súd Bratislava II dňa 18. marca 2010 vyniesol v predmetnej

veci rozsudok, nemá právny význam vo vzťahu k celkovej dĺžke predmetného súdneho

konania. Ako už opakovane konštatoval Európsky súd pre ľudské práva, „primeranú

lehotu“ súdneho konania podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd je potrebné vždy posudzovať z hľadiska celkovej dĺžky konania

(napr. Bako proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 60227/00, 15. marec 2005; SOFTEL,

spol. s r. o. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 32836/06, 16. december 2006). V tejto

súvislosti Európsky súd pre ľudské práva tiež konštatoval, že ustálená prax Ústavného súdu

Slovenskej republiky, podľa ktorej je ústavná sťažnosť na zbytočné prieťahy v súdnom

konaní akceptovateľná iba v prípade, ak súdne konanie ešte prebieha, je nezlučiteľná

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, pretože vylučuje posudzovanie celkovej

dĺžky konania (A. R., spol. s r. o. proti Slovenskej republike, sťažnosť č. 13960/06,

9. február 2010).

Z vyjadrenia predsednícky okresného súdu navyše nie je zrejmé, či predmetný

rozsudok prvostupňového súdu už nadobudol právoplatnosť, a teda či skutočne po viac než

dvadsiatich rokoch mohlo na jeho základe dôjsť k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa

sťažovateľka nachádza.

Vzhľadom na celkovú dĺžku súdneho konania, ktorá je extrémne neprimeraná aj pri

porovnaní s priemernou dĺžkou súdnych konaní v Slovenskej republike, zastávame názor, že

postupom Okresného súdu Bratislava II v predmetnom súdnom konaní došlo aj k porušeniu

základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a sťažovateľke bol odmietnutý prístup

k spravodlivosti (denegatio iustitiae).

Z uvedených skutočností je zrejmé, že postupom Okresného súdu Bratislava II

v predmetnom súdnom konaní došlo (dochádza) k dlhodobému a závažnému porušovaniu

viacerých základných práv sťažovateľky, čo nemožno ospravedlniť žiadnym legitímnym

dôvodom.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že napadnuté konanie začalo, ako

už bolo uvedené, 24. júla 1989, keď bola niekdajšiemu Obvodnému súdu Bratislava II

(od 1. januára 1997 premenovaného na okresný súd) doručená žaloba o zaplatenie schodku

na zverených hodnotách proti 30 odporcom (sťažovateľka je v procesnom postavení

odporcu v 3. rade). Po zaplatení súdneho poplatku bolo na pojednávaní uskutočnenom

3. októbra 1989 z 30 označených odporcov k veci vypočutých 21. Následne po uskutočnení

ďalších piatich pojednávaní okresný súd na pojednávaní, ktoré sa konalo 5. mája 1993,

vyhlásil rozsudok, ktorým zaviazal odporcov zaplatiť časť žalovanej sumy navrhovateľovi

a vo zvyšku žalobu zamietol. Okresný súd po podaní odvolaní proti označenému rozsudku

vykonával jednoduché úkony (zisťovanie pobytu, doručovanie odvolaní na vyjadrenie)

až do 6. marca 1996, keď predložil súdny spis na rozhodnutie bývalému Mestskému súdu

Bratislava, ktorý ho 22. apríla 1996 vrátil bez rozhodnutia na opätovné doručovanie

meritórneho rozsudku odporcom v 7., 24. a 30. rade. Po organizačných zmenách v justícii

(uskutočnených , ktorým sa

ustanovujú nové sídla a obvody súdov, a o zmene a doplnení niektorých zákonov) rozhodol

o odvolaní proti rozsudku okresného súdu z 5. mája 1993 Krajský súd v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) uznesením z 19. júna 1997 tak, že uvedený prvostupňový rozsudok zrušil

a 21. júla 1997 vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V nasledujúcom období

okresný súd vykonával jednoduché procesné úkony (dožiadania, zisťovania pobytu,

doručovania písomností na vyjadrenie, pokyny na pripojenie súvisiacich súdnych spisov).

Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. júla 2002 zrušil konkurz vyhlásený

na majetok navrhovateľa (19. februára 1997), pričom podľa uznesenia o zrušení konkurzu

po zabezpečení výmazu obchodnej spoločnosti z obchodného registra s ostávajúcimi

finančnými prostriedkami mal nakladať likvidátor navrhovateľa. Okresný súd uznesením

z 20. júla 2006 ustanovil v napadnutom konaní znalkyňu z odboru ekonomiky a podnikania

a uložil jej, aby v lehote 70 dní vypracovala a doručila znalecký posudok.

Po vykonaní jednoduchých procesných úkonov z úradného záznamu spísaného

na okresnom súde 17. marca 2008 vyplýva, že ustanovená znalkyňa prevzala súdny spis

pre účely vypracovania znaleckého posudku. Po opakovaných neúspešných pokusoch

ustanovenej znalkyne týkajúcich sa snahy získať podklady od likvidátora navrhovateľa

na vypracovanie znaleckého posudku ustanovená znalkyňa 24. novembra 2008 vrátila

poskytnutý súdny spis okresnému súdu. Okresný súd v nasledujúcom období uskutočnil

pojednávania vo veci 24. septembra 2009, 26. novembra 2009, 4. februára 2010

a na pojednávaní uskutočnenom 18. marca 2010 vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Zo zapožičaného súdneho spisu vyplýva, že ostatným procesným úkonom okresného súdu

je uznesenie z 21. apríla 2010, ktorým priznal znalečné ustanovenej znalkyni.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou okrem iného domáhala vyslovenia porušenia

základného práva podľa a podľa listiny, podľa ktorých

každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o listiny a

dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným

prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia

neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu

alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak

ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

Jurisdikcia ústavného súdu (rationae temporis) sa vzťahuje na obdobie

po 15. februári 1993. Ústavný súd preto posudzoval označené konanie (najmä pokiaľ ide

o správanie účastníkov konania a spôsob, akým v konaní postupoval súd) v období

po 15. februári 1993. V rámci posúdenia základnej otázky, či napadnuté konanie prebehlo

bez zbytočných prieťahov, však ústavný súd vychádzajúc zo svojej stabilizovanej judikatúry

prihliadal aj na deň začatia konania na okresnom súde a dobu, ktorá v konaní uplynula

od 15. februára 1993.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje

pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie a

dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania

pred okresným súdom je rozhodovanie o uplatnenom nároku zamestnávateľa na náhradu

škody voči zamestnancom z titulu zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách,

konštatoval, že po právnej stránke ide o štandardnú občianskoprávnu vec patriacu

do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva, a preto namietané konanie nemožno

považovať za právne zložité. Ústavný súd vo vzťahu k faktickej zložitosti veci na základe

skutočností zistených zo zapožičaného súdneho spisu pripustil, najmä s ohľadom na veľký

počet odporcov, že predmetné konanie vykazuje znaky faktickej zložitosti, ale zároveň

zdôraznil, že faktická zložitosť veci nemôže v žiadnom prípade ospravedlniť skutočnosť, že

okresný súd vo veci meritórne rozhodol až po uplynutí viac ako dvadsiatich rokov

od podania žaloby.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania je druhým kritériom, ktoré

ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným

prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu okolnosť,

ktorú by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľky v súvislosti s extrémnou dĺžkou

napadnutého konania.

3. Pokiaľ ide o postup okresného súdu v posudzovanom konaní, ústavný súd

prihliadal na prvú vetu , podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje

v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná

a rozhodnutá.

Z vykonaných procesných úkonov okresného súdu vyplýva, že jeho postup bol

v prevažnej časti trvania konania v podstate neefektívny. Neefektívnosť postupu okresného

súdu je charakteristická pre takmer celý priebeh napadnutého konania, a preto ústavný súd

nepovažuje za potrebné hodnotiť konkrétne procesné úkony okresného súdu, ako napr.

nariadenie znaleckého dokazovania po 7 rokoch od začatia konania, pričom k vypracovaniu

znaleckého posudku pre nepredloženie podkladov napokon ani nedošlo.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre konštatoval, že

z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným

súdom nebola odstránená ani po uplynutí viac ako 20 rokov od jeho začatia (m. m. napr.

, ).

S ohľadom na neefektívnosť procesného postupu okresného súdu v napadnutom

konaní ako celku nemožno dobu predmetného konania považovať z hľadiska požiadaviek

obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za ústavne akceptovateľnú

vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle

prvej vety a prvej vety listiny. Ústavný súd preto dospel

k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené (bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala, že postupom okresného súdu

v napadnutom konaní došlo aj k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu v zmysle

, podľa ktorého sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Citovaný je primárnym východiskom na zákonom upravené

konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej

ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až

).

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že k porušeniu práva na súdnu

ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol

konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby

(, ). Spôsobenie zbytočných prieťahov v konaní súdom môže založiť

porušenie základného práva účastníka súdneho konania na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v zmysle prvej vety a prvej vety

listiny, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie

základného práva upraveného v ().

K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však

mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku

zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť

efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha.

Sťažovateľka sa v procesnom postavení odporkyne v 3. rade v konaní trvajúcom viac

ako dve desaťročia nachádzala v právnej neistote v súvislosti s možným vyslovením jej

spoluzodpovednosti za vzniknutý schodok na zverených hodnotách, za ktoré niesla spolu

s ďalšími odporcami hmotnú zodpovednosť.

Vzhľadom na význam napadnutého konania okresného súdu pre sťažovateľku jeho

mimoriadne neprimeraná dĺžka, vymykajúca sa akejkoľvek možnosti jej akceptácie,

zasahuje podľa názoru ústavného súdu samotnú podstatu a účel práva na súdnu ochranu

zaručeného v , pretože poskytnutie reálnej súdnej ochrany účastníkovi

konania nevyhnutne predpokladá jej poskytnutie v rozumnom čase zodpovedajúcom povahe

práv, ktoré sú predmetom konania, a reálnym okolnostiam prerokúvanej veci. Ústavný súd

preto dospel k záveru, že v danom prípade došlo aj k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa , resp. listiny (bod 1

výroku tohto nálezu).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru v spojení s a , ústavný súd

odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. ) uvádza, že tieto články

majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány

verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Tieto články sú vždy implicitnou

súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných

práv a slobôd garantovaných podľa , a preto ústavný súd

nepovažoval za potrebné osobitne vysloviť aj porušenie týchto článkov vo výrokovej

časti tohto nálezu. To isté v zásade platí o , ktorý má charakter

generálneho interpretačného princípu vždy uplatňovaného ústavným súdom vo svojej

rozhodovacej činnosti. Vzhľadom na to v tejto časti sťažnosti nevyhovel.

IV.

Ústavný súd aj napriek záveru, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní

došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, neprikázal okresnému súdu vzhľadom

na stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo ku dňu rozhodovania ústavného súdu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, keďže okresný súd medzičasom vo veci

rozhodol rozsudkom z 18. marca 2010.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

15 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na celkovú dĺžku

napadnutého konania, v súvislosti s ktorou sa v právnej neistote nachádza viac ako

20 rokov.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie

podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu prihliadol najmä na predmet sporu, čo bolo

v stávke – „at stake“ pre sťažovateľku [obdobne napr. a tam citovaná judikatúra

napr. ESĽP z 31. marca 1987, X. v. France, rozsudok ESĽP z 20. marca 1989, Bock

v. Germany, rozsudok ESĽP z 31. marca 1992, X. v. France, rozsudok ESĽP z 26. apríla

1994, Vallée v. France, rozsudok ESĽP z 8. februára 1996, A. and others v. Denmark a i.

a podobne alebo ]. V danej veci bol predmetom sporu nárok na zaplatenie

sumy 115 500,26 Kčs z titulu schodku na zverených hodnotách, pričom žaloba smerovala

spolu proti 30 odporcom – zamestnancom žalobcu (spoločne hmotne zodpovedným

osobám).

S ohľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že finančné

zadosťučinenie podľa v sume 3 000 € pre sťažovateľku

v súlade s výrokom tohto nálezu (bod 2), ktoré jej je okresný súd povinný uhradiť, je

za porušenie jej označených práv primeranou satisfakciou.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátom

JUDr. M. B. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14

ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 120,23 €, t. j. za tri úkony

360,69 €, čo spolu s režijným paušálom 3 x 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu

382,32 €. Keďže advokát je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená

suma bola zvýšená o DPH vo výške 19 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho

zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume

454,96 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010