Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 572/2014
PDF · 636.06 KB
No categories available
II. ÚS 572/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza v konaní o sťažnostiach , ,
, , vo veci namietaného porušenia ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a , , zastúpených Advokátskou kanceláriou
Mendel, Mestická, Slovíková, s. r. o., Hollého 37/371, Žilina, v mene ktorej koná advokátka
JUDr. Zuzana Slovíková, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38
ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva
podľa čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 takto
rozhodol:
1. Základné právo a na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 p o r u š e n é b o l o .
2. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 p o r u š e n é b o l i .
3. , a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každej v sume po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Žilina
p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť ,
a spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 540,29 €
(slovom päťstoštyridsať eur a dvadsaťdeväť centov) na účet Advokátskej kancelárie Mendel,
Mestická, Slovíková, s. r. o., Hollého 37/371, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uzneseniami
sp. zn. II. ÚS 572/2014 z 18. septembra 2014, sp. zn. II. ÚS 778/2014 z 13. novembra 2014
a sp. zn. PLs. ÚS 5/2014 zo 17. decembra 2014 prijal a spojil podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a § 112 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“) na ďalšie konanie sťažnosti ,
a (ďalej len „sťažovateľky“ alebo „sťažovateľky v prvom až
treťom rade“), ktorými namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a sťažovateľka v treťom rade aj porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1
ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva podľa čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľky sú od roku 1998 účastníčkami napadnutého
konania na strane žalovaných „o vydanie bezdôvodného obohatenia“, ktoré podľa nich
v čase podania ich sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy na ústavnom súde v júni a auguste
2014 ani po 16 rokov nebolo ešte právoplatne skončené. V napadnutom konaní bolo dvakrát
rozhodnuté rozsudkom súdu prvého stupňa, ale následne po zrušovacom uznesení
odvolacieho súdu bola vec znovu vrátená na opätovné prerokovaie a nové rozhodnutie,
naposledy tak odvolací súd rozhodol uznesením z 31. júla 2013. Sťažovateľky poukazujú
na viaceré obdobia nečinnosti okresného súdu v ich veci a jeho neefektívnu činnosť a tiež
na to, že ich vzájomným žalobným návrhom podaným 15. apríla 1999 na zaplatenie sumy
114 183 Sk s prísl. proti žalobcovi sa okresný súd niekoľko rokov vôbec nezaoberal.
Sťažovateľky v prvom a druhom rade z dôvodu nečinnosti okresného súdu
požadovali, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 1399/98 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a prikázal okresnému súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 7 C 1399/98 konať vo veci bez prieťahov. Okrem toho sa domáhajú, aby im
ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie každej v sume 15 000 € „s ohľadom
na hodnotu predmetu sporu, dĺžku konania, vek sťažovateliek a ďalšie závažné nedostatky
priebehu súdneho konania. Sťažovateľky si uplatňujú v predmetnom súdnom konaní formou
protinávrhu voči navrhovateľovi vzájomnú pohľadávku každá v sume 7.292,53 EUR,
považujú preto dvojnásobok tejto sumy (s ohľadom na dĺžku trvania konania, úroky
z omeškania, náklady na súdne konanie, možnosť vymoženia prípadnej pohľadávky
od navrhovateľa) za opodstatnenú...“, a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1 146,67
€ [sťažovateľky v prvom a druhom rade k tomu uvádzajú, že „hodnota požadovaného
zadosťučinenia predstavuje spolu 30.000, EUR a odmena za jeden úkon predstavuje
469,74 €, režijný paušál 8,04 €, a za 2 úkony predstavuje odmena spolu 1 146,67 €
(prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti) + DPH.“, pozn.].
Sťažovateľka v treťom rade žiada, aby ústavný súd vyslovil, že jej základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1
a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 17 dohovoru postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 porušené bolo, a prikázal okresnému súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 konať vo veci bez prieťahov. Domáha sa aj
priznania finančného zadosťučinenia v sume 40 802 €, ktorá pozostáva z ekonomickej ujmy
v sume 20 401 € (pozostávajúcej zo znášania trov právneho zastúpenia v konaní pred
všeobecným súdom) a tiež morálnej a psychickej ujmy tiež v sume 20 401 € najmä
z dôvodu, že okresný súd jej odopiera poskytnúť právnu ochranu v napadnutom konaní, čím
dochádza aj k odopretiu spravodlivosti (denegatio justitiae).
K týmto sťažnostiam sa vyjadril i okresný súd, ktorý vo svojom podaní
sp. zn. 1 SprS 442/2015 z 10. februára 2013 doručenom ústavnému súdu 5. marca 2015
uviedol:
„Čo sa týka vecnej stránky, v prílohe Vám zasielame vyjadrenie zákonného sudcu,
s ktorým sa stotožňujeme, aj keď nie vždy sa konalo v zmysle § 6 O. s. p.
K tomu je však nutné poukázať na neprimeranú zaťaženosť nielen zákonného sudcu,
ale všetkých sudcov tunajšieho súdu v porovnaní s inými súdmi – ročný nápad vecí
na tunajšom súde je cca 57.000 pri výkone +/ 32 sudcov, pričom tunajší súd asi ako jediný
súd na Slovensku vykonáva súdnictvo pre 3 okresy (Žilina, Bytča, Kysucké Nové Mesto),
pričom ide aj o agendu špecifickú, pre ktorú je tunajší súd príslušný ako súd v sídle
krajského súdu.
Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné konať bez prieťahov za takého stavu,
čo žiadame zohľadniť. Hoci personálne obsadenie súdu nemôže byť na úkor účastníkov,
nemôže to byť ani na úkor samotných sudcov, či súdov, pričom na tieto nedostatky neustále
upozorňujeme. Sudcovia tunajšieho súdu vykonávajú sudcovskú prax za tých istých
podmienok – platových, ako aj na iných súdoch, avšak pri oveľa vyššej zaťaženosti
(napr. sudca tunajšieho súdu na C úseku má cca 40 45 53 vecí mesačne, hoci na inom
menšom súde má sudca nápad 14 vecí mesačne.) Pokiaľ sa však táto situácia nevyrieši, nie
je možné konať vo všetkých veciach bez prieťahov. Sudcovia tunajšieho súdu konajú už nad
rámec fyzických a psychických možností, čo sa odráža na ich zdravotnom stave. Aj
ombudsmanka skonštatovala pri osobnom stretnutí, že tunajší súd je neprimerane
personálne poddimenzovaný.
Tieto skutočnosti žiadame zohľadniť pri prípadné priznanie finančného
zadosťučinenia.“
Súčasťou vyjadrenia okresného súdu bolo stanovisko zákonného sudcu
JUDr. Rybárika, v ktorom sa uvádza:
„Ja môžem zopakovať, čo som uvádzal pri sťažnosti a
. Táto sťažnosť je zhodná so sťažnosťou a .
V podstate zhodne aj pani uvádza to isté, čo aj ostatné dve odporkyne
v tomto spore, že konajúci súd bol nečinný počas priebehu konania niekoľko krát. Súdne
konanie trvá už 16 ty rok. Aj pani Ďurkovská poukazuje na to, že hodnota predmetu sporu
v dnešnej dobe devalvovala najmenej na polovičnú hodnotu, než ako mala v reálnom čase...
Je pravdou, že návrh na tunajší súd podal navrhovateľ , a to dňa
20. 5. 1998. Pôvodne bol spis vedený po sp. zn. Nc/375/1998, neskôr bol prevedený do reg.
C pod sp. zn. 7C/1399/1998. Uvedené konanie napadlo do senátu mojej kolegyni
JUDr. Gabriele Dúbravkovej.
Navrhovateľ sa návrhom domáhal, aby mu každá z odporkýň zaplatila v tom čase
viac ako 84.000, Sk. Posledné pojednávanie v tejto veci mala moja JUDr. Dúbravková dňa
26. 1. 2007. Následne, na základe vznesenej námietky zaujatosti, bola vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci.
Na základe opatrenia predsedu tunajšieho súdu zo dňa 3. 10. 2007 bol spisový
materiál pridelený do môjho senátu. Vo veci bolo nariadené, po mnohých úkonoch
a doplnení dokazovania, vzhľadom na ďalšie návrhy a žiadosti účastníkov konania,
pojednávanie na deň 16. 2. 2009. Až na pojednávaní dňa 20. 4. 2009 odporcovia predložili
protinávrh na zaplatenie príslušného spoluvlastníckeho podielu každá z odporkýň v podiele
1/4 z celkového nájomného, ktoré obdržal navrhovateľ namiesto nich v rokoch 1995
až 1998. Na pojednávaní dňa 18. 6. 2009 bol vo veci vyhlásený rozsudok, kedy súd návrh
navrhovateľa zamietol a zmietol aj vzájomný návrh odporcov.
Takže o ich protinávrhu bolo rozhodnuté do dvoch mesiacov od ich podania.
Na základe odvolaní vo veci rozhodoval KS v Žiline, ktorý svojím rozhodnutím
6Co/342/2009 prvostupňový rozsudok zrušil vo výrokoch, ktorým vzájomný návrh odporcov
v rade 1/, 2/, 3/ zamietol. Čo sa týka výroku, ktorým návrh navrhovateľa zamietol, tak v tejto
časti potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
Následne odporcovia podali návrhy na oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd sa
zaoberal týmito návrhmi a nakoniec rozhodol, že návrhy na oslobodenie od súdnych
poplatkov zamietol. Vyzval odporcov na zaplatenie súdnych poplatkov, zapodieval sa radom
podaných návrhov a písomnými vyjadreniami navrhovateľa a nariadil ďalšie pojednávania.
V zmysle rozhodnutia KS dokonca súd vypočul v konaní aj svedka v Košiciach dožiadaným
súdom, zapodieval sa ďalšími návrhmi a spol. ohľadom úpravy ich návrhu,
pričom pripustil ďalšiu zmenu návrhu, ohľadom úrokov z omeškania, čo bolo dňa 10. 11.
2011.
Napokon po 7 mich pojednávaniach dňa 8. 12. 2011 vyniesol súd rozsudok, kedy
zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľkám sumu vo výške 9.478,29 Eur
s úrokom z omeškania. Proti tomuto rozsudku opätovne podal odvolanie navrhovateľ a aj
samotné odporkyne. Následne podal návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov
. O tomto sa rozhodovalo a súd mu priznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
Ešte predtým, ako OS odoslal spisový materiál na KS, podal námietky
zaujatosti voči mojej osobne. Musel som spisový materiál bez meritórneho rozhodnutia
zaslať na KS. Až potom súd mohol vo veci rozhodnúť. Opätovne sa spor kvôli námietkam
zaujatosti predĺžil.
Napokon KS uznesením dňa 31. 7. 2013 rozsudok OS rozsudok v spojení s dopĺňacím
rozsudkom zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spisový materiál na OS vrátil dňa 18. 9.
2013 a ja som sa snažil v rámci mojich schopností a možností, aj vzhľadom na nápad
v senáte, vo veci konať v zmysle rozhodnutia KS. Napokon bolo pojednávanie stanovené
na deň 14. 8. 2014, ktoré však muselo byť zrušené kvôli mojej PN v dôsledku úrazu.
Najnovšie pojednávanie bolo stanovené na deň 12. 1. 2015, kedy malo byť vo veci
rozhodnuté. Odporkyňa však podala návrh na rozšírenie svojho
protinávrhu, kde týmto návrhom sa domáha zaplatenia istiny v sume 9.067,49 Eur pre
každú odporkyňu zvlášť. Navrhovateľ na tomto pojednávaní dal návrh na
uzavretie zmieru v tejto veci. Sťažovateľka a jej právny zástupca požiadali,
aby bolo pojednávanie odročené, aby sa mohli poradiť s ostatným i odporcami o návrhu
navrhovateľa. Pojednávanie bolo teda opätovne odročené na deň 23. 2. 2015, kedy sa má
sťažovateľka – odporkyňa vyjadriť k návrhu na uzavretie súdneho zmieru.
Ja chápem sťažovateľku, že konanie trvá prakticky od roku 1998. Ona však
protinávrh podala až 20. 4. 2009. Musím však podotknúť, že ja som už vo veci trikrát
rozhodol, pričom v časti sa stal rozsudok tunajšieho súdu právoplatným, a to v časti, kde sa
domáhal od každej z odporkýň po 84.130, Sk v tom čase.
V súčasnosti sa vedie už len konanie o protinávrhu odporkýň, v ktorom každá žiada
od navrhovateľa v súčasnej dobe po rozšírení návrhu 9.067,46 Eur. V tejto veci som už
rozhodol, priznal som odporkyniam istinu, avšak nie v plnej výške, a to vzhľadom
na námietky premlčania.
Teraz súd, po rozhodnutí KS v jeho intenciách naďalej koná. Dávam do pozornosti
jednak predsedovi súdu, ako aj ÚS SR, že mne bol spisový materiál do môjho senátu
pridelený 3. 10. 2007. Protinávrh odporcov bol podaný 20. 4. 2009. Skutočne som sa podľa
mojich schopností a časových možností prípadu venoval, mám snahu toto konanie čo
najskôr ukončiť, už aj vzhľadom na to, že tento spisový materiál má v súčasnej dobe už 670
strán. Nemôžem súhlasiť so sťažovateľkou, že sa jedná o jednoduchý spor, o ktorom je
možné rozhodnúť bezprostredne. Samotné sťažovateľky, ako aj sťažujú postup
súdu zmenou návrhu. Teraz na poslednom pojednávaní opätovne rozšírili svoj návrh.
Spočiatku žiadali len zaplatenie istiny, neskôr rozšírili svoje návrhy aj o úroky z omeškania.
Nevedeli presne určiť, odkedy má byť úrok z omeškania stanovený.
Podľa môjho názoru sťažovateľka svojou sťažnosťou na ÚS SR využíva tú skutočnosť,
že navrhovateľ svoj návrh, ktorý bol zamietnutý, podal na súd v roku 1998. O jeho návrhu
bolo právoplatne rozhodnuté. Píše, že už 16 ty rok sa vo veci nekoná. Objektívne treba však
povedať, že o ich návrhu z roku 2009 zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté, t. j. 6 rokov
a nie 16 rokov. Navyše namiesto samotného konania sa musím opätovne vyjadrovať
k sťažnosti sťažovateľky, pričom obdobnú sťažnosť podávali aj ostane odporkyne. Znova som
posledné pojednávanie musel odročovať za tým účelom, že sa potrebujú sťažovateľky
oboznámiť s návrhom na mimosúdnu dohodu. Pojednávanie má byť dňa 23. 2. 2015. Neviem
však, či medzičasom zase nebude spisový materiál odstúpený na ÚS SR, čím sa znova toto
konanie predĺži.“
Právna zástupkyňa sťažovateliek sa k stanovisku okresného súdu vyjadrila v podaní
doručenom ústavnému súdu 7. apríla 2015, v ktorom okrem iného uviedla:
«... Na základe výzvy konajúceho súdu zo dňa 09. 09. 2015, ktorá mi bola doručená
dňa 16. 03. 2015, právna zástupkyňa sťažovateliek v prílohe zasielam stanovisko
sťažovateľky na vyjadrenia Okresného súdu v Žiline a aktuálneho
zákonného sudcu vo veci.
K stanovisku zároveň dokladám vo fotokópii vzájomný návrh podaný sťažovateľkami
ako odporkyňami v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod č. k. 7C 1399/98,
na ktoré poukazuje.
V ostatnom v celom rozsahu poukazujem na moje podanie zo dňa 18. 08. 2014,
na dôvodoch ktorého trvám aj naďalej...
Vyjadrenie :
S poľutovaním konštatujem, že pani podpredsedníčka Okresného súdu v Žiline sa
bezvýhradne stotožnila s vyjadrením zákonného sudcu, ktoré okrem iného obsahuje aj
nepravdivé skutkové tvrdenie, podľa ktorého som vraj protinávrh podala až 20. 04. 2009.
V prvom rade, aj keby sa protinávrh podal v tomto termíne, nič to nemení na dôvodne
napadnutých prieťahoch v konaní. Čo je však podstatnejšie, protinávrh sa podal u 14. 04.
1999, čiže o desať rokov prv, než uvádza zákonný sudca JUDr. Ján Rybárik.
K ostatnému dodávam, že ústavná sťažnosť nie je sťažnosťou na posledného
zákonného sudcu, ale na Okresný súd v Žiline, ktorý má mať objektívnu zodpovednosť en
bloc. Interné vzťahy, problémy, možný podstav, vzťahy s Krajským súdom pri odvolacom
konaní a ďalšie Okresným súdom v Žiline označené skutočnosti patria do riešenia interných
problémov, respektíve prináležia do vzťahov medzi predmetným súdom a ostanými štátnymi
orgánmi, vrátane Vlády Slovenskej republiky a Národnej rady Slovenskej republiky a je
nemiestne sa na ne odvolávať. Ani Ústava Slovenskej republiky, ani občiansky súdny
poriadok, a ani iná právna norma nezaväzuje účastníkov civilného konania k spoluúčasti
na technických problémoch súdov a problémov sudcov celkovo. Naopak, súd je podľa týchto
noriem jediným, kto svojim usporiadaním, právomocou a procesnými prostriedkami môže
zistiť spoľahlivo skutkový stav a na základe pozitívneho práva má bezodkladne rozhodnúť.
Ja som k napadnutému súdnemu konaniu 7C 1399/98 nedala žiaden podnet, no už šestnásť
rokov tvorí ťažisko môjho života spôsobom, ktorý som opísala v prvopise ústavnej sťažnosti.
Ani ja, ani nikto z našej strany odporcov nesťažujeme postup súdu zmenou návrhu,
ale sme sa bránili pred nedôvodným napadnutím zo strany navrhovateľa. Naopak, Okresný
súd dával neustále tomuto navrhovateľovi priestor na neustále doplňovania, pričom
prestávky medzi konaniami boli neprimerane dlhé. O skutočne jednoduchý spor sprvu
naozaj išlo a dávať nám odporcom za vinu, že sme sa bránili, je takisto nemiestne.
Zákonný sudca JUDr. Ján Rybárik v závere vyjadrenia píše doslova: „Znova som
posledné pojednávanie musel odročovať za tým účelom, že sa potrebujú sťažovateľky
oboznámiť s návrhom na mimosúdnu dohodu.“ U neinformovaného to vyvoláva dojem, že
všetky odročenia sa konali kvôli nám, pritom v skutočnosti ich vždy úmyselne vyvolávala
naša protistrana – s manželkou a zákonný sudca im bezvýhradne prieťahy
robiť umožňoval.
Nepamätám sa, kto v opísanom prípade po návrhu protistrany na tzv. mimosúdnu
dohodu prvý navrhol odročenie, no keby k nemu nebolo došlo a nepreštudovali by sme si
návrh protistrany, celé šestnásťročné konanie by skončilo prijatím daru od protistrany,
ktorý by onedlho podľa občianskeho zákonníka žiadala späť.
Dňa 26. 03. 2015 bola následne uzavretá súdom schválená dohoda o urovnaní,
pričom navrhovateľ každej z odporkýň vyplatil v hotovosti 5.300, EUR, pričom všetky
poplatky si má každý hradiť sám. Vzhľadom na uvedené v porovnaní s pôvodne
požadovanou sumou 9.067,46 EUR + úroky z omeškania, popri ktorej mal aj poplatky platiť
navrhovateľ, a pri zohľadnení šestnástich rokov šikanózneho súdneho konania, ide o veľmi
nízku sumu, avšak v priebehu šestnásťročných prieťahov mal tento dostatok času, aby všetok
svoj majetok, vrátane bytu, v ktorom býva, previedol na blízke osoby, pričom všade už
uplynula lehota, po ktorej odporovateľnosť právneho úkonu nemožno namietať. Nemali sme
teda ani najmenšiu nádej, aby sme mohli po nadobudnutí právoplatnosti možného rozsudku
získať viacej.
O odpustenie súdnych poplatkov sa už na našej strane žiadalo, no bez úspechu. A nie
je teda predpoklad, že by teraz po podaní predmetnej ústavnej sťažnosti sa Okresný súd
v Žiline zachoval inak. Mám dôvodnú obavu teraz zákonného sudcu o odpustenie súdnych
poplatkov žiadať, keďže jeho vyjadrenie k predmetnej ústavnej sťažnosti je plné
nepravdivých skutkových tvrdení, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti majú byť úmyselné.
Na základe uvedeného žiadam od ústavného súd tiež, aby mi k sume požadovaného
zadosťučinenia priznal aj náhradu súdnych poplatkov vo výške 800, EUR.»
Z obsahu sťažnosti, k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti:
Napadnuté konanie začalo 20. mája 1998, keď žalobca podal
proti sťažovateľkám „žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, o prednostné právo kúpy
nehnuteľností a o vklad nehnuteľností do katastra“, ktorá bol zapísaná v registri
Nc pod sp. zn. Nc 375/98. Dňa 15. apríla 1999 doručili sťažovateľky žalobu o zaplatenie
sumy 114 183 Sk s prísl. proti a vec bola zaevidovaná
pod sp. zn. Nc 311/99.
V roku 2001 sa uskutočnili dve pojednávania, a to 29. marca 2001 a 4. mája 2001.
Na druhom z nich okresný súd konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej
na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 71/00, avšak po podaní odvolania sťažovateľkami sa spis
nachádzal od 14. decembra 2001 do 25. marca 2002 na Krajskom súde v Žiline (ďalej len
„krajský súd“), ktorý zrušil rozhodnutie okresného súdu o prerušení konania a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie.
Dňa 7. júna 2006 okresný súd zamietol návrh sťažovateliek na spojenie vecí
vedených na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 1399/98 a sp. zn. 14 C 71/00. Ďalšie
pojednávanie sa uskutočnilo 8. decembra 2006, na ktorom okresný súd konanie v časti
o zaplatenie sumy 84 130 Sk zastavil.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 26. januára 2007. Po podaní námietky zaujatosti
žalobcom okresný súd zrušil pojednávanie, ktoré sa malo konať 30. marca 2007.
Dňa 11. júna 2007 bol spis s vyjadrením sudkyne JUDr. Dúbravskej, že sa cíti byť zaujatá,
predložený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti. Dňa 3. októbra 2007
opatrením predsedu okresného súdu vec bola pridelená inému sudcovi JUDr. Rybárikovi.
Dňa 20. apríla 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd pripustil
protinávrh odporcov v 1. až 3. rade, ktorý bol vedený pod sp. zn. Nc 311/99, ďalšie
pojednávania sa konali 18. mája 2009 a 18. júna 2009, okresný súd vyhlásil rozsudok
vo veci samej, ktorým žaloby žalobcu a vzájomný návrh sťažovateliek zamietol.
Dňa 30. júla 2009 sťažovateľky podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 18.
júna 2009. Od 1. októbra 2009 do 5. mája 2010 sa spis nachádzal na krajskom súde, ktorý
uznesením sp. zn. 6 Co 342/2009 z 31. marca 2010 zrušil rozsudok okresného súdu
vo výrokoch, ktorými vzájomný návrh sťažovateliek zamietol a vo výroku o trovách
konania vec vrátil okresnému súdu. Vo vzťahu k žalobcovi krajský súd potvrdil rozsudok
okresného súdu o zamietnutí jeho žaloby a konanie bolo právoplatne skončené.
Dňa 9. júla 2010 okresný súd uznesením vyzval sťažovateľky na odstránenie
nedostatkov podania – zmeny vzájomného návrhu z 15. apríla 2009, na výzvu reagovali
podaním doručeným okresnému súdu 11. augusta 2010.
Ďalšie pojednávania sa konali 15. novembra 2010, 27. januára 2011, 7. marca 2011
14. apríla 2011 a po doručení spisu Okresnému súdu Košice I 16. mája 2011 bol
uskutočnený výsluch svedka 9. júna 2011. Dňa 10. novembra 2011 okresný súd pripustil
zmenu protinávrhu sťažovateliek a v dňoch 5. decembra a 8. decembra 2011 sa konali ďalšie
pojednávania. Na poslednom z nich bol vyhlásený druhý rozsudok. Následne od 3. júla
2012 bol spis doručený krajskému súdu, ale 30. augusta 2012 bol spis vrátený okresnému
súdu bez meritórneho rozhodnutia ako predčasne predložený. Dňa 26. októbra 2012 bol spis
doručený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorý sudcu nevylúčil
z prerokovania rozhodovania veci. Dňa 11. februára 2013 bol vyhlásený dopĺňací rozsudok.
Dňa 19. apríla 2013 bol spis doručený krajskému súdu, ktorý 18. septembra 2013 spis vrátil
okresnému súdu s tým, že rozsudok okresného súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ďalšie pojednávania sa uskutočnili 9. júna 2014 a 12. januára 2015, keď malo byť
rozhodnuté, ale sťažovateľka v treťom rade „podala návrh na rozšírenie svojho protinávrhu,
kde týmto návrhom sa domáha zaplatenia istiny v sume 9.067,49 Eur pre každú odporkyňu
zvlášť“. Žalovaný na tomto pojednávaní podal návrh na uzavretie zmieru v tejto veci
a následne na základe žiadosti sťažovateliek bolo pojednávanie odročené.
Na poslednom pojednávaní konanom 26. marca 2015 účastníci konania oznámili,
že došlo medzi nimi k súdnemu zmieru (sťažovateľky potvrdili, že im bolo žalovaným
vyplatené 5 300 €, pozn.) a okresný súd konanie zastavil. Všetci účastníci konania sa pritom
vzdali opravného prostriedku.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľky sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľka v treťom rade zároveň namietala aj porušenie svojho práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, a tiež základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 ústavy, čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 17
dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza
zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (m. m. IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a
rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou
(IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho
konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. II. ÚS 32/02,
1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory
o vydanie bezdôvodného obohatenia tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných
súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité, hoci v priebehu
konania bolo potrebné rozhodovať o zmene žalobného petitu, o návrhu na prerušenie
konania a spojení veci s ďalšou vecou, o námietkach proti zákonnému sudcovi,
o vzájomnom návrhu, o oslobodení od platenia súdneho poplatku a podobne. Doterajší
zdĺhavý priebeh napadnutého konania však podľa ústavného súdu nebol závislý
od skutkovej náročnosti prerokovávanej veci a ani okresný súd nenamietal vo svojom
vyjadrení k sťažnosti prípadnú skutkovú zložitosť veci.
2. Pri hodnotení podľa druhého kritéria, t. j. správania sťažovateliek ako účastníčok
konania, ústavný súd dospel k záveru, že aj ich správanie, resp. správanie ich právnej
zástupkyne, zásadne neprispelo k predĺženiu posudzovaného konania. Zúčastňovali sa
nariadených pojednávaní a v roku 2014 podali aj sťažnosti na zbytočné prieťahy predsedovi
okresného súdu. Na druhej strane im však možno vytknúť, že od podania ich odvolania proti
uzneseniu okresného súdu o prerušení konania (16. november 2001) sa štyri roky o svoju
vec riadne nezaujímali a až v podaní z 13. septembra 2006 ich právna zástupkyňa
poukazovala na neprimeranú dĺžku tohto konania. V danom prípade ide o spor, v ktorom je
každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie
o súčinnosť so súdom tak, aby mohol o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom.
K celkovej dĺžke trvania konania nepochybne prispelo aj podávanie opravných prostriedkov
sťažovateľkami proti rozhodnutiam okresného súdu vo veci samej v roku 2009 a v roku
2012, dopĺňaciemu rozsudku z februára 2013, o vyrubení súdneho poplatku z roku 2012
a o prerušení konania z roku 2001, o ktorých musel rozhodovať súd druhého stupňa, čo si
vyžiadalo ďalší časový priestor v rámci prebiehajúceho konania, a tiež aj odročovanie
pojednávaní na uzavretie prípadnej mimosúdnej dohody. Samozrejme, ak v dôsledku
uplatnenia procesných práv účastníkom dochádza k predĺženiu konania, zodpovednosť za
tento stav neznáša oprávnená osoba, ale nemožno ju pripísať ani orgánu verenej moci
konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom v posudzovanej veci a ako vyplýva
z prehľadu procesných úkonov a hodnotenia kritéria správania sťažovateliek, okresný súd
bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky viac ako štyri roky v rokoch 2002 až 2006
a okrem toho bol jeho postup aj neefektívny, pretože dva jeho rozsudky boli zrušené, ale na
druhej strane rozsudok z 18. júna 2009 v časti, v ktorej bola zamietnutá žaloba žalobcu,
nadobudol právoplatnosť po rozhodnutí krajského súdu sp. zn. 6 Co 342/2009 z 31. marca
2010. Napadnuté konanie sa vyznačovalo aj značnou nehospodárnosťou, pretože okresný
spolu nariadil množstvo pojednávaní. Aj keď v konaní sa vyskytli aj iné menšie obdobia
nečinnosti, v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (napr. IV. ÚS 280/2011,
III. ÚS 231/2012, III. ÚS 473/2012) ústavný súd zastáva názor, že takéto konanie už len
vzhľadom na dĺžku jeho trvania nie je potrebné ďalej osobitne vyhodnocovať a podrobne
rozoberať aj iný neefektívny, resp. nesústredený postup okresného súdu, pretože už len
poukazom na celkovú dobu trvania konania možno konštatovať porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav
právnej neistoty účastníka do takej miery, že sa jeho právo na súdnu ochranu stáva
iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00,
Sťažovateľka v treťom rade vo svojej sťažnosti to aj namietala, keď tvrdila, že
postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo aj k porušeniu jej základného práva
na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry
vyslovil, že k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na
nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
(žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98, II. ÚS 8/01). Spôsobenie zbytočných
prieťahov v konaní súdom môže založiť porušenie základného práva účastníka súdneho
konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 prvej vety
ústavy a čl. 38 ods. 2 prvej vety listiny, ale neznamená spravidla odmietnutie spravodlivosti
majúce za následok porušenie základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 8/01).
K porušeniu tohto základného práva zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní by však
mohlo dôjsť v prípade, ak by postup všeobecného súdu v takomto konaní v dôsledku
zbytočných prieťahov viedol v konečnom dôsledku k zmareniu možnosti poskytnúť
efektívnu a účinnú ochranu tým právam účastníka konania, ochrany ktorých sa domáha
(obdobne IV. ÚS 132/2010). Sťažovateľka v treťom rade sa v procesnom postavení
odporkyne v 3. rade v konaní sa nachádzala dlhodobo v právnej neistote, pretože okresný
súd právoplatne nerozhodol o jej žalobnom návrhu, ktorý podala spolu so svojimi sestrami
ešte v roku 1999.
Pokiaľ sťažovateľka v treťom rade namietala porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 ústavy, ústavný súd, odvolávajúc sa na svoju
doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07), uvádza, že tieto články ústavy majú charakter
ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade
a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania
ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd
garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd nepovažoval
za potrebné osobitne vysloviť aj porušenie týchto článkov ústavy vo výrokovej časti tohto
nálezu. To isté v zásade platí aj o čl. 17 dohovoru, ktorý má charakter jedného
zo základných interpretačných pravidiel dohovoru. Vzhľadom na to v tejto časti sťažnosti
nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
Nemožno akceptovať obranné tvrdenie okresného súdu, pretože ústavný súd už
v podobných súvislostiach viackrát vyslovil (pozri napr. I. ÚS 23/03 a v ňom citovanú
predchádzajúcu judikatúru ústavného súdu), že nedostatočné personálne obsadenie súdu
a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo
len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa na ten účel prijali
včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov
spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci, a teda
vykonanie spravodlivosti, bez zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie
tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho
sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu
účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri
napr. I. ÚS 119/03).
Vychádzajúc teda zo samotnej dĺžky predmetného konania a zo zistených období
absolútnej nečinnosti konajúceho súdu a jeho neefektívnej činnosti, ústavný súd dospel
k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1399/98 bolo
porušené základné právo sťažovateliek v prvom a druhom rade na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto rozhodnutia, a tiež práva sťažovateľky v treťom rade podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pretože v súčasnosti bolo konanie zastavené v dôsledku schváleného súdneho zmieru
a účastníci sa vzdali opravných prostriedkov, ústavný súd neprikázal okresnému súdu
vzhľadom na stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo ku dňu rozhodovania
ústavného súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých
dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne
o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo
slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľky v prvom a druhom rade žiadali aj o priznanie finančného
zadosťučinenia každej v sume 15 000 € „s ohľadom na hodnotu predmetu sporu, dĺžku
konania, vek sťažovateliek a ďalšie závažné nedostatky priebehu súdneho konania.
Sťažovateľky si uplatňujú v predmetnom súdnom konaní formou protinávrhu voči
navrhovateľovi vzájomnú pohľadávku každá v sume 7.292,53 EUR, považujú preto
dvojnásobok tejto sumy (s ohľadom na dĺžku trvania konania, úroky z omeškania, náklady
na súdne konanie, možnosť vymoženia prípadnej pohľadávky od navrhovateľa)
za opodstatnenú...“ a sťažovateľka v treťom rade sa domáha priznania finančného
zadosťučinenia v sume 40 802 €, ktorá pozostáva z ekonomickej ujmy v sume 20 401 €
(pozostávajúcej zo znášania trov právneho zastúpenia v konaní pred všeobecným súdom)
a tiež morálnej a psychickej ujmy v sume 20 401 € najmä z dôvodu, že okresný súd jej
odopiera poskytnúť právnu ochranu v napadnutom konaní, čím dochádza aj k odopretiu
spravodlivosti (denegatio iustitiae).
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a ďalších označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru nie je
dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľky. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené
priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom
súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a s prihliadnutím aj na povahu veci (ako aj na to, že
nejde o náhradu škody a úhradu súdnych poplatkov) a súčasný stav veci považuje
za primerané každej v sume po 3 000 € (bod 3 výroku rozhodnutia). Preto vo zvyšnej časti
ich sťažnosti nevyhovel. Pri priznávaní finančného zadosťučinenia ústavný súd zohľadnil aj
skutočnosť, že konanie bolo prerušené na 5 rokov, čo nemožno pripočítať na ťarchu
okresného súdu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym zastupovaním advokátkou
JUDr. Zuzanou Slovíkovou. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014). Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby vykonané (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1
ods. 3, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“). Každej zo sťažovateliek priznal za každý úkon vykonaný v roku 2014 sumu
134 €, čo po znížení o 50 % podľa § 13 ods. 2 vyhlášky predstavuje sumu 402 €, režijný
paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony pri troch sťažovateľkách vykonané v roku 2014 po
8,04 €, čo spolu predstavuje sumu 450,24 €; túto sumu bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH
podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (90,05 €), keďže advokátska kancelária je platkyňou dane
z pridanej hodnoty. Celková suma trov konania tak predstavuje 540,29 € (bod 4 výroku
tohto nálezu), teda nie sumu 1 146,67 €, ktorú požadujú sťažovateľky.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
Advokátskej kancelárie Mendel, Mestická, Slovíková, s. r. o., Hollého 37/371, Žilina (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. júna 2015