Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 95/2011
PDF · 202.19 KB
No categories available
IV. ÚS 95/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. mája 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána
Lubyho v konaní o sťažnosti Ing. M. Š., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., P., ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v
primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod. sp. zn. 2 C 84/2006, za
účasti Okresného súdu Kežmarok, takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 84/2006 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresnému súdu Kežmarok p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
2 C 84/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. M. Š. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto
eur), ktoré jej j e Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Kežmarok j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. Š. trovy konania v sume
261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. J. H., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 10. januára
2011 doručená sťažnosť Ing. M. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. J. H., P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovoru“) postupom
Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C
84/2006.
Z obsahu sťažnosti, ako aj z obsahu spisu vyplýva, že okresným súdom je pod sp. zn.
2 C 84/2006 vedené občianskoprávne konanie v právnej veci žalobkyne E. K. (ďalej len
„žalobkyňa) proti sťažovateľke o vrátenie vzájomného plnenia po odstúpení od zmluvy o
zhotovení dvojlôžka v sume 9 200 Sk (305,40 €). Návrh na začatie konania bol Okresnému
súdu Poprad doručený 3. novembra 2005 a bola mu pridelená sp. zn. 10 C 95/2005.
Sťažovateľka podaním zo 14. júna 2006 vzniesla námietku zaujatosti proti všetkým
sudcom Okresného súdu Poprad a zároveň požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov.
Okresný súd Poprad nariadil vo veci pojednávanie na 19. jún 2006, ktoré vzhľadom na
vznesenú námietku zaujatosti odročil na neurčito s tým, že vec bude po vyjadrení sa
konajúcej sudkyne a ostatných sudcov Okresného súdu Poprad predložená na rozhodnutie
Krajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“). Dňa 24. augusta 2006 bol spis
doručený krajskému súdu na rozhodnutie o námietke zaujatosti; krajský súd o vznesenej
námietke zaujatosti rozhodol uznesením z 28. augusta 2006 tak, že vylúčil z prerokovania
veci všetkých sudcov Okresného súdu Poprad a prikázal vec na ďalšie konanie
a rozhodnutie okresnému súdu. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6. októbra 2006;
spis bol okresnému súdu predložený 24. októbra 2006. Po doručení spisu okresnému súdu
bola vec pridelená sudkyni JUDr. I. J. a konanie sa vedie pod sp. zn. 2 C 84/2006.
Okresný súd prvýkrát nariadil pojednávanie vo veci na 11. apríl 2007, na ktorom
vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov a svedkov a pojednávanie odročil na 30. apríl
2007, ktoré odročil na účely nariadenia znaleckého dokazovania. Rozhodnutie o ustanovení
znalca nadobudlo právoplatnosť 21. augusta 2007. Po doručení znaleckého posudku
okresnému súdu (1. apríla 2008) a účastníkom konania (v rozpätí od l6. mája do 20. mája
2008) bolo nariadené pojednávanie na 17. február 2009, na ktorom sa uskutočnili výsluchy
účastníkov a znalkyne. Pojednávanie bolo odročené na 27. február 2009 pre účely
preštudovania znaleckého posudku. Pojednávanie konané 27. februára 2009 bolo odročené
na 30. marec 2009; na tomto pojednávaní okresný súd vyhodnotil doterajšie výsledky
dokazovania a vec bola odročená na 17. apríl 2009 na účely vyhlásenia rozsudku.
Sťažovateľka v tej súvislosti poukazuje na to, že „… V predmetnej právnej veci bol 1-krát
vynesený rozsudok Okresného súdu Kežmarok č. k. 2 C 84/2006-176 po necelých 3 rokoch
(17. 4. 2009), pričom nedošlo k jeho vyhotoveniu a doručeniu v zákonnej trojtýždňovej
lehote od odročenia pojednávania na vyhlásenie rozsudku v zmysle § 156 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení. Vzhľadom na dĺžku trvania sporu
a dokonca ďalší zbytočný prieťah vo vyhotovovaní meritórneho rozhodnutia som dňa 27. 4.
2009 podala sťažnosť u predsedu Okresného súdu Kežmarok, ktorú vyhodnotil ako
dôvodnú.“.
Proti rozhodnutiu okresného súdu zo 17. apríla 2009 podala sťažovateľka odvolanie
(6. mája 2009), o ktorom krajský súd rozhodol uznesením z 15. októbra 2009 tak, že
napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uznesenie
krajského súdu bolo účastníkom konania doručené 13. novembra 2009. Krajský súd
v zrušujúcom uznesení nariadil okresnému súdu vyzvať žalobkyňu na upresnenie petitu
a podľa takejto úpravy ďalej konať a vo veci rozhodnúť.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza, že „... od 13. 11. 2009 do súčasnosti nebol
v danej právnej veci vykonaný žiadny úkon v zmysle právneho názoru Krajského súdu
v Prešove vysloveného v závere zrušujúceho uznesenia, už viac ako rok je Okresný súd
Kežmarok vo veci opätovne nečinný, samotný spor trvá viac ako 5 rokov, z toho viac ako
4 roky na Okresnom súde Kežmarok, dochádza teda k opätovným zbytočným prieťahom
v konaní a dôvodná sťažnosť na Okresnom súde Kežmarok neviedla k zabráneniu vznikania
ďalších prieťahov v konaní, musím vo veci podať túto ústavnú sťažnosť.“.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľky Ing. M. Š., bytom K. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2
C 84/2006 porušené bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Kežmarok v právnej
veci sp. zn. 2 C 84/2006 konal bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľke Ing. M. Š., bytom K., priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,-
eur (slovom dvetisíc eur), ktoré jej je Okresný súd Kežmarok povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Kežmarok je povinný uhradiť sťažovateľke Ing. M. Š., bytom K. trovy
právneho zastúpenia v sume 261,82 eura (slovom dvestošesťdesiatjeden eur osemdesiatdva
eurocentov) na účet právneho zástupcu JUDr. J. H., Advokátska kancelária so sídlom P., do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Uplatňovanú výšku finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje tým, „že
zbytočne dlho trvajúce nesprávne vedené konanie a chodenie po súdoch je ujmou samou
o sebe. Navyše má neželané následky spočívajúce v právnej neistote účastníkov konania
spôsobenej neúmerne dlhou dobou rozhodovania súdu, ktorá sa nepriaznivo odrazila na
mojom psychickom stave a celkove na zdraví...“.
Súčasťou podania právneho zástupcu sťažovateľky bolo aj vyčíslenie trov právneho
zastúpenia. Právny zástupca ich vyčíslil sumou 261,82 €.
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 95/2011-15 zo 17. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu
okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny
zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo
veci konalo ústne pojednávanie.
Vyjadrenie predsedu okresného súdu pod sp. zn. 1 Spr.O 168/2011 z 24. februára
2011 bolo ústavnému doručené 28. februára 2011, ktoré doplnil prípisom pod sp. zn.
1 Spr.O z 11. apríla 2011; vo vyjadrení z 24. februára 2011 najmä uviedol:
„Po dôkladnom oboznámení sa s podaním sťažovateľky som v predloženom spise
zistil, že okolnosti udávané sťažovateľkou sú bohužiaľ pravdivé.
Je pravdou, že zákonná sudkyňa od uvedenej doby vo veci nekonala, pričom spis
referovala až po tom, ako si vyžiadal stanovisko k celej záležitosti Ústavný súd.
Vyššie zistený stav ma vedie k vysloveniu úprimnej ľútosti. Je samozrejmosťou, že
táto občiansko-právna vec bude v osobitnej pozornosti vedenia tohto súdu. Rovnako mi je
ľúto, že sa nekonalo aj napriek tomu, že vo veci bola podaná aj sťažnosť, ktorú som
vybavoval ešte dňa 1. 6. 2009.“
Vzhľadom na oznámenie právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods.1 sú porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre
účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej
ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety
OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj
k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri
základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Ústavný súd
(obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu
veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.
1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je rozhodovanie
o žalobe vo veci „vrátenia vzájomného plnenia po odstúpení od zmluvy o zhotovení
dvojlôžka v sume 9 200 Sk“. Ústavný súd z obsahu spisu, z vyjadrení sťažovateľky
a okresného súdu a nimi predložených na vec sa vzťahujúcich listín nezistil žiadnu
skutočnosť svedčiacu o právnej zložitosti veci, a tiež po skutkovej stránke nemožno
konštatovať, že v danom prípade ide o vec skutkovo zložitejšiu, vyžadujúcu si vykonanie
obsiahlejšieho dokazovania, ktoré by mohlo spôsobiť predĺženie konania a ospravedlniť
aspoň čiastočne jeho doterajšiu dĺžku.
2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne
a súčinnostné; sťažovateľka reagovala včas na výzvy okresného súdu, zúčastňovala sa
jednotlivých pojednávaní, označovala dôkazy na preukazovanie svojich tvrdení a počas
celej doby konania bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. V správaní
sťažovateľky teda ústavný súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by bolo možné pripísať na jej
ťarchu.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd hodnotil postup
okresného súdu v namietanom konaní od 24. októbra 2006, keď mu bol po
predchádzajúcom postúpení veci Okresným súdom Poprad predložený spis (postup
Okresného súdu Poprad v predmetnej veci sťažovateľka v petite nenamieta, pozn.).
Ústavný súd ešte pred vyhodnotením postupu okresného súdu v namietanom konaní
poukázal na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej zbytočné prieťahy v súdnom
konaní môžu byť zapríčinené nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj
jeho neefektívnou, príp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (m. m. II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04,
Vychádzajúc z obsahu spisu ústavný súd konštatoval, že v období po postúpení veci
došlo v postupe okresného súdu v namietanom konaní k viacerým obdobiam aj dlhodobejšej
neodôvodnenej nečinnosti okresného súdu; ide najmä o obdobie od 1. apríla 2008, keď bol
okresnému súdu doručený znalecký posudok, až do 17. februára 2009, keď sa uskutočnilo
vo veci pojednávanie, a následne v období od 13. novembra 2009, keď bolo účastníkom
konania doručené zrušujúce uznesenie krajského súdu, až do podania sťažnosti ústavnému
súdu, t. j. do januára 2011. Vzhľadom na dôvody, pre ktoré krajský súd uznesením
z 15. októbra 2009 zrušil rozsudok okresného súdu zo 17. apríla 2009, ústavný súd hodnotí
postup okresného súdu v namietanom období do vydania tohto rozsudku aj ako neefektívny.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že neodôvodnenou
nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou okresného súdu došlo v namietanom konaní
k zbytočným prieťahom, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že namietané konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
okresnému súdu prikázal, aby v ďalšom v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 84/2006 konal
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný
ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného
súdu.
Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
2 000 € z dôvodov uvedených v sťažnosti.
Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných
Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa
čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Zohľadňujúc na jednej strane doterajšiu zjavne neprimeranú dĺžku namietaného
konania a zbytočné prieťahy v konaní spôsobené neodôvodnenou nečinnosťou
a neefektívnou činnosťou okresného súdu a na druhej strane predovšetkým predmet sporu
(„vrátenie vzájomného plnenia po odstúpení od zmluvy o zhotovení dvojlôžka v sume 9 200
Sk“), t. j. čo bolo v stávke – „at stake“ pre sťažovateľku (obdobne pozri napr. I. ÚS 70/98,
alebo IV. ÚS 132/2010 a tam citovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva),
ústavný súd dospel k záveru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 800 € bude
v danom prípade primerané konkrétnym okolnostiam prípadu.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H.
Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2010, ktorá bola 741 €,
keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2011. Úhradu priznal za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11
ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon
po 123,50 €, t. j. spolu v sume 247 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,41 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011