Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 337/2010
PDF · 250.39 KB
No categories available
IV. ÚS 337/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., H., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zmenkovým
platobným rozkazom Krajského súdu v Bratislave č. k. 16 Zm 11/03-11 z 27. mája 2003,
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Cb 71/03-71 z 13. októbra 2005 a
rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára
2007 a č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť I. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. júla 2010
doručené podanie I. H., H. (ďalej len „sťažovateľka“), z ktorého obsahu možno vyvodiť, že
ide o sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou
sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy zmenkovým platobným rozkazom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 16 Zm 11/03-11 z 27. mája 2003, rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Cb 71/03-71 z 13. októbra 2005 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára 2007 a č. k. 1
MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok dovolacieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
„I. H., podávam návrh na začatie konania ústavného súdu, na prerokovanie mojej
podanej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd súdmi:
1 MObdoV/6/2008 na základe podaného MOP GP SR sp. zn.VI/2 Pz 592/07 zo dňa
26. 3. 2008, vo veci nezákonnosti súdov 8 Cb 71/2003 a 4 Obo 388/05 vo veci vydaného
zm. platobného rozkazu č. 16 Zm 11/2003, dňa 27. 5. 2003.
K veci dožadujem ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred Ústavným súdom
SR k tejto podanej sťažnosti.
Vyššie uvedenými súdmi boli porušené základné práva a slobody, účastníka konania
ako žalovaného, v zmysle ústavného čl. 46 ods. 1, došlo k porušeniu práva na spravodlivé
rozhodnutie vo veci, nestrannými a nezávislými súdmi.
Nezákonným konaním súdov mi vznikla škoda, ktorá predstavuje výšku vyše
5.000,- Eur a stále narastá.
... K ujme na právach, ako zadosťučinenie na vyrovnanie za spôsobenie traumy mne
a manželovi, dožadujem sa aj nemajetkového vyrovnania vo výške 15.000,- Eur.
Súdy rozhodovali na základe návrhu žalobcu P. B., ktorý predložil nim vyplnenú a
čiastku stanovenú k plneniu Zmenku vo výške 89.832,- Sk ako plnenie pokuta vo výške
56.016,- Sk, odmena 33.816, keď pôžičku na základe iba žiadosti zaslanú na môj účet som
vrátila! (viď návrh na NS SR z 4. 6. 2010 o doplnenie, opravy odôvodnenia rozsudku 1
MObdoV/6/2008).
Plnenie požadovali zo Zmluvy, ktorú som nepodpísala!, rovnako Dohodu, na základe
ktorej si vyplnil žalobca čistú, mnou nepodpísanú blankozmenku! a predložil samotnú
Zmenku na vydanie zm. pl. rozkazu.
Konala vyššia súdna úradníčka, ktorá nemala na vydanie zm. pl. rozkazu mandát zo
zákona! Čo konštatoval nález GP SR VI/2 Pz 592/07, keď vydal - podal mimoriadne
dovolanie.
Aj keď navrhovateľ nesplnil literu zákona v zmysle OSP § 175 ods. 1, keď neuniesol
bremeno podaného návrhu, nepreukázal pravosť zmenky a jej oprávnenosť na požadovane
plnenie, teda pravosť zákonného nároku, z platnej a zákonnej Zmluvy so mnou uzatvorenú
a podpísanú ako aj moje podpísanie Dohody na vyplnenie Zmenky, aj keď vyššia súdna
úradnícka nemala preukázané navrhovateľom, nevyžadovala zdokladovať!, ale vydala
zm. pl. rozkaz.
Tento rozkaz bol mi zaslaný bez priloženia Zmenky k videniu!
Podanou námietkou v zákonnej lehote som spochybnila zákonnosť Zmluvy, výšku
finančnej istiny na Zmenke, spochybnila samotnú Zmenku, súdy obsah podanej námietky si
svojvoľne upravili svojmu zámeru a potrebe, aby zm. pl. rozkaz ponechali v platnosti!!!
Nebrali na vedomie ďalšie moje podané dôkazy, skutočnosti či žiadosť o prizvanie
znalca písma, keď som namietala pravosť podpisov, že to nie sú moje na Zmluve, Dohode
a Zmenke, ale iba to čo bolo dane v podanej námietke...
S týmto konaním sa nestotožnil dovolací súd 1 MObdoV/6/2008, na základe
mimoriadneho podaného dovolania GP SR, keď rozsudkom dovolanie zamietol, ktorým GP
SR dožadovala sa právoplatný zm. pl. rozkaz zrušiť a vec vrátiť KS v BA ďalšie konanie,
pritom senát NS SR na 7. str. podaného odôvodnenia podáva ako mali súdy po podanej
námietke proti zm. pl. rozkazu konať (ale nekonali!), že mali preskumávať nielen vecnú
stránku – správnosť zm. pl. roz., ale aj ďalšie skutočnosti, ktoré sú odlišné od skúmania
súdu a podkladom pri vydaní pl. rozkazu.
Keď ďalej v odôvodnení sa uvádza, že podkladom zm. pl. roz. - teda konania je len
tvrdenie navrhovateľa a zmenka a pred vydaním zm. pl. roz. súd síce musí podrobiť
skúmaniu aj Zmenku (dodávam, čo sa nestalo!) avšak len z hľadiska jej formálnych
náležitosti a v rozsahu potrebnom pre predbežný záver o jej pravosti - znenie § 175 ods. 1,
ktorej dôvodu niet pochybovať - dodávam ako mala vyššia súd. úrad. preukázanú pravosť?
dodávam žiadnu a predsa vydala zm. pl. rozkaz!
V ďalšej vete senát NS SR podáva, že obsahom konania o námietkach je nielen
preskúmanie postupu súdnej úradníčky - súdu, ale aj a to najmä! zisťovanie a hodnotenie
oveľa širšieho okruhu, skutočnosti uvádzaných... ide o nové skutočnosti, ktoré neboli ani
nemohli byť predmetom skúmania a hodnotenia súdu pri vydaní zm. pl. rozkazu.
Konanie... atď. v podanom odôvodnení na 7. str. rozsudku.
Aj napriek tomuto konštatovaniu súdu dovolacieho pri vedomosti, že súdy po podanej
námietke nepostupovali tak skutočne mali, mimoriadne dovolanie zamietli.
K veci dožadujem sa, aby senát NS SR reagoval na môj podaný návrh zo dňa 4. 6.
2010 a doplnil, opravil odôvodnenie rozsudku 1 MObdoV/6/2008 zo dňa 31. 3. 2010.
Na základe vyššie uvedeného dožadujem sa, aby ÚS SR vo svojom uznesení potvrdil
porušenie mojich práv ako žalovanej účastníčky konania, rovnako práv môjho manžela
zablokovaním majetku exekútorom.
Konaním súdov bola mi spôsobená škoda vo výške 7.000,- Eur a ako zadosťučinenie
bude vyplatená nemajetková ujma vo výške 15.000,- Eur.“
Z citovaného vyplýva, že sťažnosť je v predloženom znení do značnej miery
nezrozumiteľná, preto ústavný súd musel priebeh súdneho konania v označenej právnej veci
rekonštruovať na základe priloženej dokumentácie, a to predovšetkým mimoriadneho
dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
č. k. VI/2 Pz 592/07-11 z 26. marca 2008 a namietaného rozsudku dovolacieho súdu.
Z priloženej dokumentácie vyplýva, že v označenej právnej veci krajský súd na návrh
P., spol. s r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zmenkovým platobným rozkazom č. k. 16 Zm
11/03-11 z 27. mája 2003 uložil sťažovateľke ako odporkyni, aby do troch dní odo dňa
doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatila navrhovateľovi sumu 89 832 Sk so
6 % úrokom od 18. decembra 2002 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 299 Sk a
trovy konania vo výške 4 490 Sk alebo aby v tej istej lehote podala krajskému súdu
odôvodnené námietky. Označený zmenkový platobný rozkaz vydala vyššia súdna
úradníčka.
Sťažovateľka v zákonnej lehote podala námietky proti označenému zmenkovému
platobnému rozkazu, v ktorých okrem iného uviedla, že 6. júna 2001 sa nezaviazala svojím
podpisom zaplatiť zmenkovú pohľadávku v sume 89 832 Sk, pretože zmluvu
o revolvingovej pôžičke č. 11592-08359 nepodpísala, a tiež namietala, že podpisy na tejto
zmluve nie sú jej.
Krajský súd po vyjadrení sa navrhovateľa k námietkam, predložení zmluvy
o revolvingovej pôžičke č. 11592-08359 zo 6. júna 2001, splátkového kalendára a dohody
o vyplňovacom práve ku blankozmenke zo 6. júna 2001 navrhovateľom a po vypočutí
sťažovateľky rozsudkom z 13. októbra 2005 č. k. 8 Cb 71/03-71 označený zmenkový
platobný rozkaz ponechal v platnosti v celom rozsahu.
Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že žalovaná v námietkach spochybňovala
nárok žalobcu z dôvodu, že zmluvu o revolvingovej pôžičke nepodpísala. V písomne
podaných námietkach nespochybňovala platnosť zmenky, výšku zmenkovej sumy ani
porušenie dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke. Až neskôr v rámci dokazovania,
uvádzala, že zmenku nepodpísala. Súd poukázal na koncentračnú zásadu zakotvenú v § 175
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára
2007 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že vzhľadom
na koncentračnú zásadu platnú v zmenkovom práve na dodatočne vznesenú námietku nie je
možné prihliadnuť.
Proti označenému zmenkovému platobnému rozkazu krajského súdu v spojení
s označenými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal
na podnet sťažovateľky mimoriadne dovolanie generálny prokurátor. O mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom
č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010 tak, že ho zamietol.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zmenkovým platobným rozkazom krajského
súdu č. k. 16 Zm 11/03-11 z 27. mája 2003, rozsudkom krajského súdu
č. k. 8 Cb 71/03-71 z 13. októbra 2005, rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára 2007 a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu
ako dovolacieho súdu.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy zmenkovým platobným rozkazom krajského súdu č. k. 16 Zm 11/03-11
z 27. mája 2003, rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Cb 71/03-71 z 13. októbra 2005
a rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. 4 Obo 388/2005-113
z 13. februára 2007
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej
lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.
IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Z dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd zistil, že označený rozsudok
krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
nadobudol právoplatnosť 17. apríla 2007. Sťažovateľka doručila svoju sťažnosť ústavnému
súdu 23. júla 2010.
Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola vo vzťahu k zmenkovému platobnému
rozkazu krajského súdu č. k. 16 Zm 11/03-11 z 27. mája 2003, rozsudku krajského súdu
č. k. 8 Cb 71/03-71 z 13. októbra 2005 a rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu
č. k. 4 Obo 388/2005-113 z 13. februára 2007 podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu
č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Ešte pred posúdením opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky ústavný súd považoval
za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v rámci ktorej opakovane
zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou
ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Ústavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky vychádzal tiež
zo skutočnosti, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie garantované čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).
Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je
jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie
súdu je kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).
Podľa § 243i ods. 2 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane
ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje
niečo iné.
Podľa § 242 ods. 1 OSP dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu
v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237,
neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd posudzoval
opodstatnenosť námietok sťažovateľky proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu ako
dovolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd ale zároveň v súlade s citovaným § 242
ods. 1 OSP zdôraznil, že v okolnostiach prípadu sa najvyšší súd ako dovolací súd mohol
a mal zaoberať a vysporiadať len s tými námietkami, ktoré uplatnil generálny prokurátor vo
svojom mimoriadnom dovolaní, t. j. len s tými, ktoré si generálny prokurátor z podnetu
sťažovateľky a obsahu spisovej dokumentácie osvojil a ktoré uplatňoval v dovolacom
konaní. Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu preto nemožno pripísať na ťarchu, že sa
nezaoberal ďalšími námietkami sťažovateľky naznačenými aj v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu. Takéto námietky preto nemohol brať do úvahy ani ústavný súd pri
hodnotení ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku dovolacieho súdu.
Z priloženej dokumentácie vyplýva, že generálny prokurátor uplatnil v mimoriadnom
dovolaní tri zásadné námietky:
a) námietku, podľa ktorej musí byť zmenečník (v danom prípade sťažovateľka,
pozn.) na zaplatenie dlhu zo zmenky majiteľom zmenky kvalifikovaným spôsobom
vyzvaný, pričom podľa generálneho prokurátora v danom prípade „navrhovateľ nepredložil
dôkaz o tom, že by doplnenú zmenku predložil odporkyni k plateniu. Som toho názoru, že
dôkaz o včasnom predložení zmenky mal navrhovateľ k návrhu predložiť ako ďalšiu listinu
na uplatnenie práva. Predloženie zmenky na zaplatenie zmenečníkovi a preukázanie tejto
skutočnosti súdu je jedna z podmienok vydania zmenkového platobného rozkazu.“,
b) námietku, podľa ktorej je v napadnutých „rozhodnutiach nesprávne uvedený deň
sročnosti – 18. december 2002. Zmenka bola splatná 17. decembra 2002 a od tohto dňa
začína plynúť úrokovacie obdobie (§ 48 ods. 1 bod 2 zákona zmenkového a šekového).
Úrokovacie obdobie nemôže začať neskôr“,
c) námietku, že zmenkový platobný rozkaz vydala a podpísala vyššia súdna
úradníčka, hoci podľa v tom čase (27. máj 2003) platného a účinného platného zákona
č. 425/2002 Z. z. o vyšších súdnych úradníkoch a o zmene a doplnení zákona č. 335/1991
Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov to podľa názoru generálneho
prokurátora nebolo možné, a preto mal v predmetnej veci „konať a rozhodovať predseda
senátu krajského súdu“ (generálny prokurátor označil túto námietku ako najzávažnejšiu).
Vychádzajúc z námietok uplatených generálnym prokurátorom ústavný súd
preskúmal odôvodnenie namietaného rozsudku dovolacieho súdu. Najvyšší súd
v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010
najprv poukázal vo všeobecnosti na špecifické črty zmenkového konania, pričom uviedol:
„Zmenkové konanie je zvláštnym, typom konania, ktorého charakter je daný
predovšetkým jeho špecifickým predmetom, ktorým sú nároky zo zmeniek. Záujmom na
rýchlom rozhodovaní o týchto nárokoch je motivovaná úprava špecifickej štruktúry
konania, podmienok konania a foriem rozhodovania. Je to konanie skrátené, v ktorom
možno uplatňovať len nároky zo zmenkových záväzkov, ktoré majú zvláštny nesporný,
abstraktný a priamy charakter. Jedným z osobitných znakov uvedeného konania je dôsledne
uplatnený koncentračný princíp, ktorý sa prejavuje v tom, že určité procesné úkony možno
účinne urobiť len vo vymedzenom procesnom štádiu.
Prvou fázou zmenkového konania je vydanie zmenkového platobného rozkazu.
Nevyhnutnou, ale zároveň postačujúcou podmienkou pre jeho vydanie je podľa § 175 ods. 1
O. s. p., okrem návrhu predloženie prvopisu zmenky, o pravosti ktorej niet dôvodu
pochybovať a ďalšie listiny potrebné na uplatnenie práva. Súd pred vydaním rozkazu skúma
len či uplatňované právo zo zmenkového záväzku skutočne zo zmenky vyplýva a či zmenka
má minimum formálnych náležitostí. Ak sú uvedené predpoklady splnené, zmenku bez
skúmania ďalších skutočností vydá.
Zmenkovým rozkazom súd uloží žalovanému, aby do troch dní zmenkovú pohľadávku
zaplatil alebo podal proti rozkazu námietky. Ak námietky nie sú podané, zmenkový rozkaz
nadobúda účinky právoplatného rozkazu. Námietky sú jediným procesným prostriedkom,
ktorým možno týmto účinkom zmenkového rozkazu zabrániť. Výnimkou je výrok o trovách
konania, proti ktorému možno podať odvolanie. V odpore musí žalovaný uviesť všetky
výhrady, ktoré proti platobnému rozkazu má. Zákon z pohľadu účinkov a požadovanej
formy nerozlišuje námietky procesnej povahy od námietok, ktoré majú charakter
hmotnoprávny, ktoré napadajú samotnú zmenku alebo skutočnosti, ktoré so zmenkou
súvisia, ani námietky absolútne od námietok relatívnych. Pre námietky a konanie o
námietkach sa prísne uplatňuje koncentračná zásada, spočívajúca v tom, že v konaní o
námietkach súd môže preskúmať len námietky, ktoré boli podané v lehote troch dní od
doručenia zmenkového platobného rozkazu. Na neskôr podané námietky už súd nemôže brať
zreteľ (§ 175 ods. 3 O. s. p.). Výnimkou z uvedeného pravidla nemôžu byť ani námietky
uvedené až v dovolaní podľa § 236 a nasl. (riadne dovolanie) ani v mimoriadnom dovolaní
podľa § 243e a nasl. O. s. p. Žiadnym z uvedených dovolaní nemožno do konania vniesť
námietky, ktoré neboli podané v lehote stanovenej v § 175 ods. 1 O. s. p. a urobiť ich tak
predmetom konania o námietkach podľa § 175 ods. 3 O. s. p.“
Na základe citovaného následne vo vzťahu ku všetkým námietkam generálneho
prokurátora zdôraznil, že „Ani jednu z troch námietok uvedených v dovolaní žalovaná
neuplatnila a nebola preto predmetom konania o námietkach na súde prvého stupňa
a v odvolacom konaní“, a preto „... nepochybne sa nimi súd prvého stupňa ani odvolací súd
nemohol zaoberať a brať na ne zreteľ“.
Vo vzťahu k námietke, že „podmienkou pre vydanie zmenkového platobného rozkazu
je doloženie dôkazu o tom, že zmenka bola predložená na platenie žalovanej“ (už uvedená
ako prvá námietka, pozn.), najvyšší súd navyše vyslovil nesúhlas s právnym názorom
generálneho prokurátora a v tejto súvislosti uviedol: „Takúto povinnosť neukladá ani Zákon
zmenkový a šekový č. 191/1950 Zb. (ďalej len zákon) ani Občiansky súdny poriadok. Zákon
síce v § 38 čl. I ukladá majiteľovi zmenky povinnosť predložiť zmenku na platenie, avšak ak
tak neurobí, je sankciou zánik záväzku len proti postihovým dlžníkom. Voči priamemu
dlžníkovi (pri cudzích zmenkách zmenečníkovi) podľa § 53 ods. 1 čl. I zostáva záväzok
nedotknutý. To isté platí s použitím § 77 ods. 2 a § 78 ods. 1, čl. I zákona pri vlastnej
zmenke aj vo vzťahu k vystaviteľovi, ktorý je priamym (hlavným) zmenkovým dlžníkom.
Keďže existencia zmenkového záväzku žalovanej nie je závislá na tom, či jej zmenka bola na
platenie predložená, nemôže byť podmienkou pre vydanie rozkazu doloženie dôkazu
o predložení zmenky. Kvalifikovanou, listinou potrebnou na uplatnenie práva je protestná
listina, avšak len pri uplatňovaní zmenkového práva proti nepriamym dlžníkom.“
Najpodrobnejšie sa najvyšší súd zaoberal námietkou generálneho prokurátora, podľa
ktorej zmenkový platobný rozkaz nemala vydať vyššia súdna úradníčka, ale predseda senátu
krajského súdu, keď uviedol:
«Tretia v mimoriadnom dovolaní uvádzaná námietka má čisto procesnú povahu. Ako
už bolo uvedené, zákonná úprava zmenkového konania nerozlišuje námietky procesné od
hmotnoprávnych a nevylučuje uplatnenie koncentračnej zásady ani pri procesných
námietkach. V literatúre sa vyskytuje názor, že koncentračná zásada nedopadá na tie
procesné námietky, ktoré poukazujú na nedostatok podmienok konania, na ktoré musí súd
prihliadať počas celého konania a to aj bez námietky účastníkov (Bureš/Drápal/Mazanec,
Občanský soudní řád, komentář, 4. vydaní. C. H. Beck Praha, str. 480). Výnimka
z koncentračnej zásady sa však podľa názoru dovolacieho súdu môže vzťahovať len na také
vady konania, ktoré bránia tomu, aby súd mohol vo veci konať a dôsledkom má byť
zastavenie konania, prípadne postúpenie veci na prejedanie vecne príslušnému súdu. Ide
o prípady nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania, nedostatok právomoci súdu,
prekážka litispendecie, právoplatne rozhodnutej veci, prípadne vecná nepríslušnosť súdu.
V prejednávanej veci nejde o žiadnu z takýchto vád konania. Podľa názoru dovolacieho
súdu námietka poukazujúca nato, že platobný rozkaz vydal vyšší súdny úradník, hoci mu
zákon takéto oprávnenie nedáva, nie je námietkou, na ktorú by mohol brať súd zreteľ bez
ohľadu na obmedzenie stanovené v § 175 ods. 3 O. s. p.
Vo veci rozhodol súd, ktorý bol vecne i funkčne na prejednanie príslušný, rozhodoval
však v nesprávnom obsadení, keď miesto sudcu rozhodoval vyšší súdny úradník, hoci podľa
právnej úpravy účinnej v čase vydania zmenkového platobného rozkazu na takýto úkon
nebol oprávnený. Proti rozkazu podala žalovaná námietky. Námietky sú formou obrany
proti zmenkovému platobnému rozkazu. Nie sú však opravným prostriedkom v zmysle ich
úpravy v štvrtej časti Občianskeho súdnemu poriadku. Klasickým účinkom riadnych
opravných prostriedkov je to, že majú okrem suspenzívneho účinku aj devolutívny účinok.
Námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu devolutívny účinok nemajú, pretože
v konaní o námietkach, ktoré podanie námietok vyvolá, nerozhoduje nadriadený súd, ako je
to pri odvolaní, ale súd, ktorý zmenkový platobný rozkaz vydal. Konanie o námietkach je
netypickým i v tom, že nepreskúmáva len vecnú správnosť zmenkového rozkazu, ale
spravidla sú v tejto fáze konania predmetom skúmania a hodnotenia skutočnosti odlišné od
skutočností, ktoré boli predmetom skúmania súdu a podkladom pri vydaní platobného
rozkazu. Podkladom zmenkového rozkazného konania je len tvrdenie navrhovateľa
a zmenka. Pred vydaním zmenkovému platobnému rozkazu súd síce musí podrobiť skúmaniu
aj zmenku avšak len z hľadiska jej formálnych náležitosťou a v rozsahu potrebnom pre
predbežný záver o jej pravosti (znenie zákona v § 175 ods. 1 „o pravosti, ktorej nie je dôvod
pochybovať“). Obsahom konania o námietkach preto spravidla nie je len preskúmanie
správnosti postupu súdu pri vydaní zmenkovému platobnému rozkazu, ale najmä zisťovanie
a hodnotenie oveľa širšieho okruhu skutočností uvádzaných v námietkach a ich spôsobilosti
zbaviť žalovaného zmenkového záväzku. Ide o nové skutočnosti, ktoré neboli (ani nemohli
byť) predmetom skúmania a hodnotenia súdu pri vydávaní zmenkovému platobnému
rozkazu. Konanie o námietkach má preto len zriedka charakter opravného konania,
spravidla je pokračovaním konania prvého štádia zmenkového konania (vydanie
zmenkového platobného rozkazu) a rozsudok v ňom vydaný je výsledkom komplexného
zhodnotenia všetkých skutočností majúcich vplyv na záver o existencii zmenkového záväzku
a povinnosti žalovaného ho splniť. Rozhodnutie súdu o námietkach je rozhodnutím súdu
prvého stupňa, proti ktorému je prípustné odvolanie. Ani rozhodnutie súdu, ktorým sa
zmenkový rozkaz zrušuje nie je vrátením veci do pôvodného štádia na nové prejednanie.
V takom prípade už nie je možné zmenkový platobný rozkaz znovu vydať.
Z uvedeného vyplýva, že po podaní námietok je až rozhodnutie súdu o námietkach
konečným výsledkom konania na súde prvého stupňa. V prejednávanej veci o námietkach,
tak ako to upravuje procesný predpis, rozhodol sudca. Ak pri vydaní zmenkového
platobného rozkazu došlo k vytýkanej procesnej chybe, bola zahojená samostatným
prejednaním námietok a rozhodnutím súdu o námietkach v zákonom predpísanom
obsadení.»
Rešpektujúc svoje ústavné postavenie, ktoré ústavnému súdu umožňuje zasahovať do
rozhodovacej činnosti všeobecných súdov len vo výnimočných prípadoch, keď zistí
pochybenia ústavnej intenzity, ústavný súd konštatoval, že namietaný rozsudok dovolacieho
súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za
arbitrárny. Právne závery, na ktorých je založený, vychádzajú v prvom rade zo základnej
zásady zmenkového konania (koncentračná zásada), ako aj zo skutočnosti, že pochybenie,
ku ktorému došlo pri vydaní zmenkového a platobného rozkazu vyššou súdnou úradníčkou,
bolo v ďalšom štádiu namietaného konania napravené tým, že o námietkach proti
zmenkovému platobnému rozkazu už rozhodol krajský súd.
Za daných okolností ústavný súd považuje namietaný rozsudok dovolacieho súdu
z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný. Preto podľa jeho názoru neexistuje
medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a rozsudkom najvyššieho súdu
č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010 taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala
reálnu možnosť dospieť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že týmto rozsudkom
došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej právo na spravodlivé
súdne konanie vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno
považovať za porušenie tohto základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov
vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,
ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v časti týkajúcej sa
rozsudku najvyššieho súdu č. k. 1 MObdo V/6/2008-163 z 31. marca 2010 sťažnosť
sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. septembra 2010