Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 337/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. septembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. H., H., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa zmenkovým

platobným rozkazom Krajského súdu v Bratislave č. k. -11 z 27. mája 2003,

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -71 z 13. októbra 2005 a

rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. -113 z 13. februára

2007 a č. k. V/6/2008-163 z 31. marca 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť I. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. júla 2010

doručené podanie I. H., H. (ďalej len „sťažovateľka“), z ktorého obsahu možno vyvodiť, že

ide o sťažnosť podľa (ďalej len „“), ktorou

sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 zmenkovým platobným rozkazom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -11 z 27. mája 2003, rozsudkom krajského súdu

č. k. -71 z 13. októbra 2005 a rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. -113 z 13. februára 2007 a č. k. 1

MObdo -163 z 31. marca 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok dovolacieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„I. H., podávam návrh na začatie konania ústavného súdu, na prerokovanie mojej

podanej sťažnosti pre porušenie základných práv a slobôd súdmi:

1 MObdoV/6/2008 na základe podaného MOP GP SR sp. zn.VI/2 Pz 592/07 zo dňa

26. 3. 2008, vo veci nezákonnosti súdov a vo veci vydaného

zm. platobného rozkazu č. , dňa 27. 5. 2003.

K veci dožadujem ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred Ústavným súdom

SR k tejto podanej sťažnosti.

Vyššie uvedenými súdmi boli porušené základné práva a slobody, účastníka konania

ako žalovaného, v zmysle ústavného čl. 46 ods. 1, došlo k porušeniu práva na spravodlivé

rozhodnutie vo veci, nestrannými a nezávislými súdmi.

Nezákonným konaním súdov mi vznikla škoda, ktorá predstavuje výšku vyše

5.000,- Eur a stále narastá.

... K ujme na právach, ako zadosťučinenie na vyrovnanie za spôsobenie traumy mne

a manželovi, dožadujem sa aj nemajetkového vyrovnania vo výške 15.000,- Eur.

Súdy rozhodovali na základe návrhu žalobcu P. B., ktorý predložil nim vyplnenú a

čiastku stanovenú k plneniu Zmenku vo výške 89.832,- Sk ako plnenie pokuta vo výške

56.016,- Sk, odmena 33.816, keď pôžičku na základe iba žiadosti zaslanú na môj účet som

vrátila! (viď návrh na NS SR z 4. 6. 2010 o doplnenie, opravy odôvodnenia rozsudku 1

MObdoV/6/2008).

Plnenie požadovali zo Zmluvy, ktorú som nepodpísala!, rovnako Dohodu, na základe

ktorej si vyplnil žalobca čistú, mnou nepodpísanú blankozmenku! a predložil samotnú

Zmenku na vydanie zm. pl. rozkazu.

Konala vyššia súdna úradníčka, ktorá nemala na vydanie zm. pl. rozkazu mandát zo

zákona! Čo konštatoval nález GP SR VI/2 Pz 592/07, keď vydal - podal mimoriadne

dovolanie.

Aj keď navrhovateľ nesplnil literu zákona v zmysle , keď neuniesol

bremeno podaného návrhu, nepreukázal pravosť zmenky a jej oprávnenosť na požadovane

plnenie, teda pravosť zákonného nároku, z platnej a zákonnej Zmluvy so mnou uzatvorenú

a podpísanú ako aj moje podpísanie Dohody na vyplnenie Zmenky, aj keď vyššia súdna

úradnícka nemala preukázané navrhovateľom, nevyžadovala zdokladovať!, ale vydala

zm. pl. rozkaz.

Tento rozkaz bol mi zaslaný bez priloženia Zmenky k videniu!

Podanou námietkou v zákonnej lehote som spochybnila zákonnosť Zmluvy, výšku

finančnej istiny na Zmenke, spochybnila samotnú Zmenku, súdy obsah podanej námietky si

svojvoľne upravili svojmu zámeru a potrebe, aby zm. pl. rozkaz ponechali v platnosti!!!

Nebrali na vedomie ďalšie moje podané dôkazy, skutočnosti či žiadosť o prizvanie

znalca písma, keď som namietala pravosť podpisov, že to nie sú moje na Zmluve, Dohode

a Zmenke, ale iba to čo bolo dane v podanej námietke...

S týmto konaním sa nestotožnil dovolací súd 1 MObdoV/6/2008, na základe

mimoriadneho podaného dovolania GP SR, keď rozsudkom dovolanie zamietol, ktorým GP

SR dožadovala sa právoplatný zm. pl. rozkaz zrušiť a vec vrátiť KS v BA ďalšie konanie,

pritom senát NS SR na 7. str. podaného odôvodnenia podáva ako mali súdy po podanej

námietke proti zm. pl. rozkazu konať (ale nekonali!), že mali preskumávať nielen vecnú

stránku – správnosť zm. pl. roz., ale aj ďalšie skutočnosti, ktoré sú odlišné od skúmania

súdu a podkladom pri vydaní pl. rozkazu.

Keď ďalej v odôvodnení sa uvádza, že podkladom zm. pl. roz. - teda konania je len

tvrdenie navrhovateľa a zmenka a pred vydaním zm. pl. roz. súd síce musí podrobiť

skúmaniu aj Zmenku (dodávam, čo sa nestalo!) avšak len z hľadiska jej formálnych

náležitosti a v rozsahu potrebnom pre predbežný záver o jej pravosti - znenie § 175 ods. 1,

ktorej dôvodu niet pochybovať - dodávam ako mala vyššia súd. úrad. preukázanú pravosť?

dodávam žiadnu a predsa vydala zm. pl. rozkaz!

V ďalšej vete senát NS SR podáva, že obsahom konania o námietkach je nielen

preskúmanie postupu súdnej úradníčky - súdu, ale aj a to najmä! zisťovanie a hodnotenie

oveľa širšieho okruhu, skutočnosti uvádzaných... ide o nové skutočnosti, ktoré neboli ani

nemohli byť predmetom skúmania a hodnotenia súdu pri vydaní zm. pl. rozkazu.

Konanie... atď. v podanom odôvodnení na 7. str. rozsudku.

Aj napriek tomuto konštatovaniu súdu dovolacieho pri vedomosti, že súdy po podanej

námietke nepostupovali tak skutočne mali, mimoriadne dovolanie zamietli.

K veci dožadujem sa, aby senát NS SR reagoval na môj podaný návrh zo dňa 4. 6.

2010 a doplnil, opravil odôvodnenie rozsudku zo dňa 31. 3. 2010.

Na základe vyššie uvedeného dožadujem sa, aby ÚS SR vo svojom uznesení potvrdil

porušenie mojich práv ako žalovanej účastníčky konania, rovnako práv môjho manžela

zablokovaním majetku exekútorom.

Konaním súdov bola mi spôsobená škoda vo výške 7.000,- Eur a ako zadosťučinenie

bude vyplatená nemajetková ujma vo výške 15.000,- Eur.“

Z citovaného vyplýva, že sťažnosť je v predloženom znení do značnej miery

nezrozumiteľná, preto ústavný súd musel priebeh súdneho konania v označenej právnej veci

rekonštruovať na základe priloženej dokumentácie, a to predovšetkým mimoriadneho

dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

č. k. VI/2 Pz 592/07-11 z 26. marca 2008 a namietaného rozsudku dovolacieho súdu.

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že v označenej právnej veci krajský súd na návrh

P., spol. s r. o., B. (ďalej len „navrhovateľ“), zmenkovým platobným rozkazom č. k. 16 Zm

11/03-11 z 27. mája 2003 uložil sťažovateľke ako odporkyni, aby do troch dní odo dňa

doručenia zmenkového platobného rozkazu zaplatila navrhovateľovi sumu 89 832 Sk so

6 % úrokom od 18. decembra 2002 do zaplatenia, zmenkovú odmenu vo výške 299 Sk a

trovy konania vo výške 4 490 Sk alebo aby v tej istej lehote podala krajskému súdu

odôvodnené námietky. Označený zmenkový platobný rozkaz vydala vyššia súdna

úradníčka.

Sťažovateľka v zákonnej lehote podala námietky proti označenému zmenkovému

platobnému rozkazu, v ktorých okrem iného uviedla, že 6. júna 2001 sa nezaviazala svojím

podpisom zaplatiť zmenkovú pohľadávku v sume 89 832 Sk, pretože zmluvu

o revolvingovej pôžičke č. 11592-08359 nepodpísala, a tiež namietala, že podpisy na tejto

zmluve nie sú jej.

Krajský súd po vyjadrení sa navrhovateľa k námietkam, predložení zmluvy

o revolvingovej pôžičke č. 11592-08359 zo 6. júna 2001, splátkového kalendára a dohody

o vyplňovacom práve ku blankozmenke zo 6. júna 2001 navrhovateľom a po vypočutí

sťažovateľky rozsudkom z 13. októbra 2005 č. k. -71 označený zmenkový

platobný rozkaz ponechal v platnosti v celom rozsahu.

Krajský súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že žalovaná v námietkach spochybňovala

nárok žalobcu z dôvodu, že zmluvu o revolvingovej pôžičke nepodpísala. V písomne

podaných námietkach nespochybňovala platnosť zmenky, výšku zmenkovej sumy ani

porušenie dohody o vyplňovacom práve k blankozmenke. Až neskôr v rámci dokazovania,

uvádzala, že zmenku nepodpísala. Súd poukázal na koncentračnú zásadu zakotvenú v § 175

ods. 1 (ďalej len „OSP“).

Proti označenému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. -113 z 13. februára

2007 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že vzhľadom

na koncentračnú zásadu platnú v zmenkovom práve na dodatočne vznesenú námietku nie je

možné prihliadnuť.

Proti označenému zmenkovému platobnému rozkazu krajského súdu v spojení

s označenými rozsudkami krajského súdu a najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu podal

na podnet sťažovateľky mimoriadne dovolanie generálny prokurátor. O mimoriadnom

dovolaní generálneho prokurátora rozhodol najvyšší súd ako dovolací súd rozsudkom

č. k. V/6/2008-163 z 31. marca 2010 tak, že ho zamietol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa zmenkovým platobným rozkazom krajského

súdu č. k. -11 z 27. mája 2003, rozsudkom krajského súdu

č. k. -71 z 13. októbra 2005, rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

č. k. -113 z 13. februára 2007 a namietaným rozsudkom najvyššieho súdu

ako dovolacieho súdu.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 zmenkovým platobným rozkazom krajského súdu č. k. -11

z 27. mája 2003, rozsudkom krajského súdu č. k. -71 z 13. októbra 2005

a rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu č. k. -113

z 13. februára 2007

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom

ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2

). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej

lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr.

, , ).

Z dokumentácie priloženej k sťažnosti ústavný súd zistil, že označený rozsudok

krajského súdu v spojení s označeným rozsudkom najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

nadobudol právoplatnosť 17. apríla 2007. Sťažovateľka doručila svoju sťažnosť ústavnému

súdu 23. júla 2010.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť bola vo vzťahu k zmenkovému platobnému

rozkazu krajského súdu č. k. -11 z 27. mája 2003, rozsudku krajského súdu

č. k. -71 z 13. októbra 2005 a rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

č. k. -113 z 13. februára 2007 podaná zjavne po uplynutí lehoty uvedenej

v . Ústavný súd preto v tejto časti pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa

z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu

č. k. V/6/2008-163 z 31. marca 2010

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená, a to či už ako celok, alebo v niektorej z jej častí. V súlade s konštantnou

judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Ešte pred posúdením opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky ústavný súd považoval

za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, v rámci ktorej opakovane

zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou

ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis , ). Preto

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Ústavný súd pri posudzovaní opodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky vychádzal tiež

zo skutočnosti, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie garantované je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ).

Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom záujme, pretože je

jednou zo záruk, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny, neprehľadný a že rozhodovanie

súdu je kontrolovateľné verejnosťou ().

Podľa v konaní o mimoriadnom dovolaní platia primerane

ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 až 243d), ak tento zákon neustanovuje

niečo iné.

Podľa dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu

v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý. Ak nejde o vady uvedené v § 237,

neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vychádzajúc z uvedených právnych východísk ústavný súd posudzoval

opodstatnenosť námietok sťažovateľky proti namietanému rozsudku najvyššieho súdu ako

dovolacieho súdu. V tejto súvislosti ústavný súd ale zároveň v súlade s citovaným § 242

ods. 1 zdôraznil, že v okolnostiach prípadu sa najvyšší súd ako dovolací súd mohol

a mal zaoberať a vysporiadať len s tými námietkami, ktoré uplatnil generálny prokurátor vo

svojom mimoriadnom dovolaní, t. j. len s tými, ktoré si generálny prokurátor z podnetu

sťažovateľky a obsahu spisovej dokumentácie osvojil a ktoré uplatňoval v dovolacom

konaní. Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu preto nemožno pripísať na ťarchu, že sa

nezaoberal ďalšími námietkami sťažovateľky naznačenými aj v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu. Takéto námietky preto nemohol brať do úvahy ani ústavný súd pri

hodnotení ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku dovolacieho súdu.

Z priloženej dokumentácie vyplýva, že generálny prokurátor uplatnil v mimoriadnom

dovolaní tri zásadné námietky:

a) námietku, podľa ktorej musí byť zmenečník (v danom prípade sťažovateľka,

pozn.) na zaplatenie dlhu zo zmenky majiteľom zmenky kvalifikovaným spôsobom

vyzvaný, pričom podľa generálneho prokurátora v danom prípade „navrhovateľ nepredložil

dôkaz o tom, že by doplnenú zmenku predložil odporkyni k plateniu. Som toho názoru, že

dôkaz o včasnom predložení zmenky mal navrhovateľ k návrhu predložiť ako ďalšiu listinu

na uplatnenie práva. Predloženie zmenky na zaplatenie zmenečníkovi a preukázanie tejto

skutočnosti súdu je jedna z podmienok vydania zmenkového platobného rozkazu.“,

b) námietku, podľa ktorej je v napadnutých „rozhodnutiach nesprávne uvedený deň

sročnosti – 18. december 2002. Zmenka bola splatná 17. decembra 2002 a od tohto dňa

začína plynúť úrokovacie obdobie (§ 48 ods. 1 bod 2 zákona zmenkového a šekového).

Úrokovacie obdobie nemôže začať neskôr“,

c) námietku, že zmenkový platobný rozkaz vydala a podpísala vyššia súdna

úradníčka, hoci podľa v tom čase (27. máj 2003) platného a účinného platného zákona

č. o vyšších súdnych úradníkoch a o zmene a doplnení

Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov to podľa názoru generálneho

prokurátora nebolo možné, a preto mal v predmetnej veci „konať a rozhodovať predseda

senátu krajského súdu“ (generálny prokurátor označil túto námietku ako najzávažnejšiu).

Vychádzajúc z námietok uplatených generálnym prokurátorom ústavný súd

preskúmal odôvodnenie namietaného rozsudku dovolacieho súdu. Najvyšší súd

v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. V/6/2008-163 z 31. marca 2010

najprv poukázal vo všeobecnosti na špecifické črty zmenkového konania, pričom uviedol:

„Zmenkové konanie je zvláštnym, typom konania, ktorého charakter je daný

predovšetkým jeho špecifickým predmetom, ktorým sú nároky zo zmeniek. Záujmom na

rýchlom rozhodovaní o týchto nárokoch je motivovaná úprava špecifickej štruktúry

konania, podmienok konania a foriem rozhodovania. Je to konanie skrátené, v ktorom

možno uplatňovať len nároky zo zmenkových záväzkov, ktoré majú zvláštny nesporný,

abstraktný a priamy charakter. Jedným z osobitných znakov uvedeného konania je dôsledne

uplatnený koncentračný princíp, ktorý sa prejavuje v tom, že určité procesné úkony možno

účinne urobiť len vo vymedzenom procesnom štádiu.

Prvou fázou zmenkového konania je vydanie zmenkového platobného rozkazu.

Nevyhnutnou, ale zároveň postačujúcou podmienkou pre jeho vydanie je podľa § 175 ods. 1

, okrem návrhu predloženie prvopisu zmenky, o pravosti ktorej niet dôvodu

pochybovať a ďalšie listiny potrebné na uplatnenie práva. Súd pred vydaním rozkazu skúma

len či uplatňované právo zo zmenkového záväzku skutočne zo zmenky vyplýva a či zmenka

má minimum formálnych náležitostí. Ak sú uvedené predpoklady splnené, zmenku bez

skúmania ďalších skutočností vydá.

Zmenkovým rozkazom súd uloží žalovanému, aby do troch dní zmenkovú pohľadávku

zaplatil alebo podal proti rozkazu námietky. Ak námietky nie sú podané, zmenkový rozkaz

nadobúda účinky právoplatného rozkazu. Námietky sú jediným procesným prostriedkom,

ktorým možno týmto účinkom zmenkového rozkazu zabrániť. Výnimkou je výrok o trovách

konania, proti ktorému možno podať odvolanie. V odpore musí žalovaný uviesť všetky

výhrady, ktoré proti platobnému rozkazu má. Zákon z pohľadu účinkov a požadovanej

formy nerozlišuje námietky procesnej povahy od námietok, ktoré majú charakter

hmotnoprávny, ktoré napadajú samotnú zmenku alebo skutočnosti, ktoré so zmenkou

súvisia, ani námietky absolútne od námietok relatívnych. Pre námietky a konanie o

námietkach sa prísne uplatňuje koncentračná zásada, spočívajúca v tom, že v konaní o

námietkach súd môže preskúmať len námietky, ktoré boli podané v lehote troch dní od

doručenia zmenkového platobného rozkazu. Na neskôr podané námietky už súd nemôže brať

zreteľ ( ). Výnimkou z uvedeného pravidla nemôžu byť ani námietky

uvedené až v dovolaní podľa § 236 a nasl. (riadne dovolanie) ani v mimoriadnom dovolaní

podľa a nasl. Žiadnym z uvedených dovolaní nemožno do konania vniesť

námietky, ktoré neboli podané v lehote stanovenej v a urobiť ich tak

predmetom konania o námietkach podľa “

Na základe citovaného následne vo vzťahu ku všetkým námietkam generálneho

prokurátora zdôraznil, že „Ani jednu z troch námietok uvedených v dovolaní žalovaná

neuplatnila a nebola preto predmetom konania o námietkach na súde prvého stupňa

a v odvolacom konaní“, a preto „... nepochybne sa nimi súd prvého stupňa ani odvolací súd

nemohol zaoberať a brať na ne zreteľ“.

Vo vzťahu k námietke, že „podmienkou pre vydanie zmenkového platobného rozkazu

je doloženie dôkazu o tom, že zmenka bola predložená na platenie žalovanej“ (už uvedená

ako prvá námietka, pozn.), najvyšší súd navyše vyslovil nesúhlas s právnym názorom

generálneho prokurátora a v tejto súvislosti uviedol: „Takúto povinnosť neukladá ani Zákon

zmenkový a šekový č. (ďalej len zákon) ani . Zákon

síce v § 38 čl. I ukladá majiteľovi zmenky povinnosť predložiť zmenku na platenie, avšak ak

tak neurobí, je sankciou zánik záväzku len proti postihovým dlžníkom. Voči priamemu

dlžníkovi (pri cudzích zmenkách zmenečníkovi) podľa § 53 ods. 1 čl. I zostáva záväzok

nedotknutý. To isté platí s použitím § 77 ods. 2 a § 78 ods. 1, čl. I zákona pri vlastnej

zmenke aj vo vzťahu k vystaviteľovi, ktorý je priamym (hlavným) zmenkovým dlžníkom.

Keďže existencia zmenkového záväzku žalovanej nie je závislá na tom, či jej zmenka bola na

platenie predložená, nemôže byť podmienkou pre vydanie rozkazu doloženie dôkazu

o predložení zmenky. Kvalifikovanou, listinou potrebnou na uplatnenie práva je protestná

listina, avšak len pri uplatňovaní zmenkového práva proti nepriamym dlžníkom.“

Najpodrobnejšie sa najvyšší súd zaoberal námietkou generálneho prokurátora, podľa

ktorej zmenkový platobný rozkaz nemala vydať vyššia súdna úradníčka, ale predseda senátu

krajského súdu, keď uviedol:

«Tretia v mimoriadnom dovolaní uvádzaná námietka má čisto procesnú povahu. Ako

už bolo uvedené, zákonná úprava zmenkového konania nerozlišuje námietky procesné od

hmotnoprávnych a nevylučuje uplatnenie koncentračnej zásady ani pri procesných

námietkach. V literatúre sa vyskytuje názor, že koncentračná zásada nedopadá na tie

procesné námietky, ktoré poukazujú na nedostatok podmienok konania, na ktoré musí súd

prihliadať počas celého konania a to aj bez námietky účastníkov (Bureš/Drápal/Mazanec,

Občanský soudní řád, komentář, 4. vydaní. C. H. Beck Praha, str. 480). Výnimka

z koncentračnej zásady sa však podľa názoru dovolacieho súdu môže vzťahovať len na také

vady konania, ktoré bránia tomu, aby súd mohol vo veci konať a dôsledkom má byť

zastavenie konania, prípadne postúpenie veci na prejedanie vecne príslušnému súdu. Ide

o prípady nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania, nedostatok právomoci súdu,

prekážka litispendecie, právoplatne rozhodnutej veci, prípadne vecná nepríslušnosť súdu.

V prejednávanej veci nejde o žiadnu z takýchto vád konania. Podľa názoru dovolacieho

súdu námietka poukazujúca nato, že platobný rozkaz vydal vyšší súdny úradník, hoci mu

zákon takéto oprávnenie nedáva, nie je námietkou, na ktorú by mohol brať súd zreteľ bez

ohľadu na obmedzenie stanovené v

Vo veci rozhodol súd, ktorý bol vecne i funkčne na prejednanie príslušný, rozhodoval

však v nesprávnom obsadení, keď miesto sudcu rozhodoval vyšší súdny úradník, hoci podľa

právnej úpravy účinnej v čase vydania zmenkového platobného rozkazu na takýto úkon

nebol oprávnený. Proti rozkazu podala žalovaná námietky. Námietky sú formou obrany

proti zmenkovému platobnému rozkazu. Nie sú však opravným prostriedkom v zmysle ich

úpravy v štvrtej časti Občianskeho súdnemu poriadku. Klasickým účinkom riadnych

opravných prostriedkov je to, že majú okrem suspenzívneho účinku aj devolutívny účinok.

Námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu devolutívny účinok nemajú, pretože

v konaní o námietkach, ktoré podanie námietok vyvolá, nerozhoduje nadriadený súd, ako je

to pri odvolaní, ale súd, ktorý zmenkový platobný rozkaz vydal. Konanie o námietkach je

netypickým i v tom, že nepreskúmáva len vecnú správnosť zmenkového rozkazu, ale

spravidla sú v tejto fáze konania predmetom skúmania a hodnotenia skutočnosti odlišné od

skutočností, ktoré boli predmetom skúmania súdu a podkladom pri vydaní platobného

rozkazu. Podkladom zmenkového rozkazného konania je len tvrdenie navrhovateľa

a zmenka. Pred vydaním zmenkovému platobnému rozkazu súd síce musí podrobiť skúmaniu

aj zmenku avšak len z hľadiska jej formálnych náležitosťou a v rozsahu potrebnom pre

predbežný záver o jej pravosti (znenie zákona v § 175 ods. 1 „o pravosti, ktorej nie je dôvod

pochybovať“). Obsahom konania o námietkach preto spravidla nie je len preskúmanie

správnosti postupu súdu pri vydaní zmenkovému platobnému rozkazu, ale najmä zisťovanie

a hodnotenie oveľa širšieho okruhu skutočností uvádzaných v námietkach a ich spôsobilosti

zbaviť žalovaného zmenkového záväzku. Ide o nové skutočnosti, ktoré neboli (ani nemohli

byť) predmetom skúmania a hodnotenia súdu pri vydávaní zmenkovému platobnému

rozkazu. Konanie o námietkach má preto len zriedka charakter opravného konania,

spravidla je pokračovaním konania prvého štádia zmenkového konania (vydanie

zmenkového platobného rozkazu) a rozsudok v ňom vydaný je výsledkom komplexného

zhodnotenia všetkých skutočností majúcich vplyv na záver o existencii zmenkového záväzku

a povinnosti žalovaného ho splniť. Rozhodnutie súdu o námietkach je rozhodnutím súdu

prvého stupňa, proti ktorému je prípustné odvolanie. Ani rozhodnutie súdu, ktorým sa

zmenkový rozkaz zrušuje nie je vrátením veci do pôvodného štádia na nové prejednanie.

V takom prípade už nie je možné zmenkový platobný rozkaz znovu vydať.

Z uvedeného vyplýva, že po podaní námietok je až rozhodnutie súdu o námietkach

konečným výsledkom konania na súde prvého stupňa. V prejednávanej veci o námietkach,

tak ako to upravuje procesný predpis, rozhodol sudca. Ak pri vydaní zmenkového

platobného rozkazu došlo k vytýkanej procesnej chybe, bola zahojená samostatným

prejednaním námietok a rozhodnutím súdu o námietkach v zákonom predpísanom

obsadení.»

Rešpektujúc svoje ústavné postavenie, ktoré ústavnému súdu umožňuje zasahovať do

rozhodovacej činnosti všeobecných súdov len vo výnimočných prípadoch, keď zistí

pochybenia ústavnej intenzity, ústavný súd konštatoval, že namietaný rozsudok dovolacieho

súdu je primeraným spôsobom odôvodnený a nemožno ho v žiadnom prípade považovať za

arbitrárny. Právne závery, na ktorých je založený, vychádzajú v prvom rade zo základnej

zásady zmenkového konania (koncentračná zásada), ako aj zo skutočnosti, že pochybenie,

ku ktorému došlo pri vydaní zmenkového a platobného rozkazu vyššou súdnou úradníčkou,

bolo v ďalšom štádiu namietaného konania napravené tým, že o námietkach proti

zmenkovému platobnému rozkazu už rozhodol krajský súd.

Za daných okolností ústavný súd považuje namietaný rozsudok dovolacieho súdu

z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný. Preto podľa jeho názoru neexistuje

medzi základným právom podľa a rozsudkom najvyššieho súdu

č. k. V/6/2008-163 z 31. marca 2010 taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala

reálnu možnosť dospieť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie k záveru, že týmto rozsudkom

došlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej právo na spravodlivé

súdne konanie vyplývajúce z neznamená právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho

požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno

považovať za porušenie tohto základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov

vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený,

ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. , ).

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v časti týkajúcej sa

rozsudku najvyššieho súdu č. k. V/6/2008-163 z 31. marca 2010 sťažnosť

sťažovateľky odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. septembra 2010