Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 471/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou

JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu a na

rovnosť účastníkov podľa , a Slovenskej

republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 29. júla

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v

konaní podľa a (ďalej len „“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 29. júla 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojej podnikateľskej činnosti,

ktorej predmetom je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných

zdrojov, poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré v dôsledku ich nesplácania

dohodnutým spôsobom stali sa predmetom rozhodcovského konania a rozhodnutia (podľa

názoru sťažovateľky exekučného titulu, pozn.). Následne sa sťažovateľka podanými

exekučnými návrhmi domáhala u súdneho exekútora na základe exekučných titulov

(rozhodcovských rozsudkov) vykonania exekúcií. Žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)

uznesením sp. zn. zo 7. júna 2010 zamietol z dôvodu, že „dojednanie

rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou,

ktorá je neplatná podľa “. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd

napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom

okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej v petite označené základné práva,

čo dokumentovala vlastnou právnou analýzou predmetných vecí, v ktorej okrem iného

poukázala na judikatúru ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho

súdneho dvora. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie základných práv „na súdnu ochranu podľa ...“ a „na

rovnosť účastníkov v konaní podľa a ...“

napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie

konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o

konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka

domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv

( ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

1. Sťažovateľka v časti sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa

a .

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa všetci účastníci

sú si v konaní... rovní.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie

v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími

zákonmi (napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom

exekučných súdov, ktoré v rámci exekučného konania (žiadosti o povolenie vykonania

exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o rozhodcovskom rozsudku (exekučnom titule) tak, že

„dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bolo neprijateľnou zmluvnou

podmienkou, ktorá je neplatná podľa “.

V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania

a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, žeby napadnuté uznesenie krajského

súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle ods.

1 nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo

svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne,

zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45

o rozhodcovskom konaní v platnom znení, , a 54 zákona

č. v platnom znení a smernice Rady Európskych

spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ústavný súd rovnako poukazuje na právnu úpravu nadväzujúcich právnych

noriem ako je o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení

neskorších predpisov v platnom znení a Nariadenie vlády Slovenskej republiky

č. , ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie

spotrebiteľského úveru), ako aj obsahu relevantných dôkazov, je napadnuté uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 29. júla 2010 aj náležite odôvodnené. Ústavný

súd považuje postup krajského súdu pri preskúmaní uznesenia okresného súdu za legitímny

s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení

a vylučujúci porušenie jej základného práva podľa (obdobne

, ).

V neposlednom rade ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.

(publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997)

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so

zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať

ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod

zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv

(obdobne napr. , ).

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú

neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaných uznesení krajského súdu v súvislosti

s označeným , nemohlo dôjsť k arbitrárnosti týchto rozhodnutí ani

v súvislosti s namietaným porušením . Preto sťažnosť aj vo vzťahu

k namietanému základnému právu odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

2. Podstatou námietok sťažovateľky v ostatnej časti sťažnosti je jej tvrdenie, že

krajský súd neumožnením zúčastniť sa jej na prerokovaní veci a vyjadriť sa k podstate veci

porušil jej základné právo podľa .

Podstata námietok sťažovateľky ďalej spočíva v tom, že postupom krajského súdu jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v

považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť

konať pred súdom) (, ).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Vzhľadom na citované ustanovenie mohla

sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať

ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka

dovolanie nepodala, preto možno urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na

ktorého použitie bola oprávnená podľa . Preto treba sťažnosť

považovať v tejto časti za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku

vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec

neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2

(obdobne ).

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí),

keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127

ods. 2 prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010