Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)III. ÚS 471/2010
PDF · 157.53 KB
No categories available
III. ÚS 471/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. A. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv na súdnu ochranu a na
rovnosť účastníkov podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoE 257/2010 z 29. júla
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. novembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu a na rovnosť účastníkov v
konaní podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.
12 CoE 257/2010 z 29. júla 2010.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
ktorej predmetom je aj poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných
zdrojov, poskytla viacerým fyzickým osobám úvery, ktoré v dôsledku ich nesplácania
dohodnutým spôsobom stali sa predmetom rozhodcovského konania a rozhodnutia (podľa
názoru sťažovateľky exekučného titulu, pozn.). Následne sa sťažovateľka podanými
exekučnými návrhmi domáhala u súdneho exekútora na základe exekučných titulov
(rozhodcovských rozsudkov) vykonania exekúcií. Žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“)
uznesením sp. zn. 2 Er/910/2009 zo 7. júna 2010 zamietol z dôvodu, že „dojednanie
rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou,
ktorá je neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ“. Na odvolanie sťažovateľky krajský súd
napadnutým uznesením potvrdil prvostupňové uznesenie.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej v petite označené základné práva,
čo dokumentovala vlastnou právnou analýzou predmetných vecí, v ktorej okrem iného
poukázala na judikatúru ústavného súdu, Európskeho súdu pre ľudské práva a Európskeho
súdneho dvora. Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie základných práv „na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...“ a „na
rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy a čl. 48 ods. 2 ústavy...“
napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti na ďalšie
konanie a prizná jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľka
domáhala. Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite
svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila za porušovateľa svojich práv
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
1. Sťažovateľka v časti sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci
sú si v konaní... rovní.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie
v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy sa možno domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími
zákonmi (napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Z obsahu sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľky s postupom
exekučných súdov, ktoré v rámci exekučného konania (žiadosti o povolenie vykonania
exekúcie) vecne posúdili a rozhodli o rozhodcovskom rozsudku (exekučnom titule) tak, že
„dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve bolo neprijateľnou zmluvnou
podmienkou, ktorá je neplatná podľa § 53 ods. 5 OZ“.
V nadväznosti na to sťažovateľka nesúhlasila s hodnotením vykonaného dokazovania
a ich právnym názorom, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných
ustanovení v jej právnej veci.
V danej veci ústavný súd nedospel k záveru, žeby napadnuté uznesenie krajského
súdu bolo svojvoľné a zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1
ústavy. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods.
1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo
svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu
ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne,
zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona, a to predovšetkým § 44 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení, § 45
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v platnom znení, § 52, § 53 a 54 zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení a smernice Rady Európskych
spoločenstiev č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách (ústavný súd rovnako poukazuje na právnu úpravu nadväzujúcich právnych
noriem ako je zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení
neskorších predpisov v platnom znení a Nariadenie vlády Slovenskej republiky
č. 238/2008 Z. z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytnutie
spotrebiteľského úveru), ako aj obsahu relevantných dôkazov, je napadnuté uznesenie
krajského súdu sp. zn. 12 CoE 257/2010 z 29. júla 2010 aj náležite odôvodnené. Ústavný
súd považuje postup krajského súdu pri preskúmaní uznesenia okresného súdu za legitímny
s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení
a vylučujúci porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
I. ÚS 202/2010, I. ÚS 419/2010).
V neposlednom rade ústavný súd poukazuje tiež na ustálenú judikatúru Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn.
3 Cdo/164/1996 (publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997)
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými uzneseniami
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so
zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať
ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod
zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv
(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že keďže nezistil zjavnú
neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaných uznesení krajského súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 ústavy, nemohlo dôjsť k arbitrárnosti týchto rozhodnutí ani
v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy. Preto sťažnosť aj vo vzťahu
k namietanému základnému právu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
2. Podstatou námietok sťažovateľky v ostatnej časti sťažnosti je jej tvrdenie, že
krajský súd neumožnením zúčastniť sa jej na prerokovaní veci a vyjadriť sa k podstate veci
porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Podstata námietok sťažovateľky ďalej spočíva v tom, že postupom krajského súdu jej
bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP
považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Vzhľadom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku mohla
sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať
ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka
dovolanie nepodala, preto možno urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje a na
ktorého použitie bola oprávnená podľa Občianskeho súdneho poriadku. Preto treba sťažnosť
považovať v tejto časti za neprípustnú.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec
neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2
zákona o ústavnom súde (obdobne III. ÚS 360/2010).
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalším návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozhodnutí),
keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvej vety ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010