Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_1CoE-47-2014.pdf
PDF · 91.53 KB
Case nature
Subarea
1CoE/47/2014
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: W. W., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom A. H. č. XXX, t. č. na neznámom mieste, pre vymoženie pohľadávky 1.190,98 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu v T., W. č. 60, pod sp.zn. EX 9991/10u, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10Er/284/2010-30 zo 17.12.2013, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10Er/284/2010-30 zo 17.12.2013 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 10Er/284/2010-30 zo 17.12.2013 zastavil exekúciu. Rozhodnutie o trovách exekúcie podmienil právoplatnosťou rozhodnutia vo veci samej.
Svoje rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil okresný súd, poukazujúc najmä na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. a), § 58 ods. 1 Exekučného poriadku; § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa; § 39, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v podstate tým, že rozhodcovská doložka uvedená v bode 11 (XI.) obchodných podmienok poskytovania pôžičkových kariet (v danom prípade ide o Obchodné podmienky pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Slovenské kreditné karty, a.s. - poznámka odvolacieho súdu) je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je absolútne neplatná. Dôsledkom uvedeného v podstate je, že predmetná rozhodcovská doložka nemohla založiť legitimitu pre exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, sp.zn. EP 82804/09 zo 2.2.2010 (ďalej aj len „rozhodcovský rozsudok“ alebo „exekučný titul“).
Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený. Podľa jeho názoru exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Exekučný súd nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu, skúma iba materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Podľa jeho názoru súdy často zastávajú nesprávny názor, že rozhodnutie ASTURCOM ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív, preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky, a tým zasiahnuť do princípu nezmeniteľnosti konečných rozhodnutí (princíp res iudicata) bez ohľadu na to, či právna úprava členského štátu preskúmanie platnosti rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní umožňuje alebo vylučuje. Namietal pri tom nesprávnosť slovenského prekladu označeného rozhodnutia ASTURCOM.
V zmysle nesprávneho prekladu do slovenského jazyka sa exekučnému súdu ukladá povinnosť „preskúmať“ rozhodcovskú doložku, a to „hneď“ ako sa exekučný súd oboznámi s potrebnými skutkovými okolnosťami prípadu. Slovo „preskúmať“ navádza k tomu, že exekučný súd je povinný vykonať určitú aktivitu za účelom zisťovania. Správny preklad je však taký, že exekučný súd má vtedy povinnosť „posúdiť“, resp. „vyhodnotiť“ či je rozhodcovská doložka nekalá (alebo či nie je nekalá), ak má pre takéto posúdenie skutkové okolnosti k dispozícii. Exekučný súd nie je v zmysle rozhodnutia ASTURCOM povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu okolnosti prípadu. V ďalšom poukazujúc na ustanovenia § 35 zák. č. 244/2002 Z.z. a § 159 O.s.p., uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že aj rozhodcovský rozsudok je prekážkou na opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie aj vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Súdny dvor nemal v žiadnom prípade úmysel, uložiť exekučným súdom členských štátov, aby zrušili rozhodcovské nálezy so silou res iudicata v prípadoch, kedy takýto postup podľa domáceho práva členského štátu nie je možný. To by vyvolalo nebezpečnú právnu neistotu, najmä čo sa týka právneho osudu veriteľovej pohľadávky, ktorá by sa musela neštandardným spôsobom opätovne zažalovať, pričom je otázne, či by to vôbec bolo možné, resp. či by pohľadávka už nebola premlčaná a pod. Je daný dôvodný predpoklad, že v tých členských štátoch, kde domáce právo výslovne umožňuje v rámci exekučného konania preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky, existuje aj právna úprava ďalšieho postupu týkajúceho sa vymáhania veriteľovej pohľadávky. V slovenskom práve je výslovne zakotvený postup pre prípad, ak sa neplatnosť rozhodcovskej doložky zistí v zákonom na tento účel určenom konaní o neplatnosť rozhodcovského nálezu. Podľa § 43 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak súd zruší rozhodcovský rozsudok z dôvodov podľa § 40 písm. a) a c), pokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z uvedeného vyplýva, že slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku ASTURCOM povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávneho dôvodu vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. V slovenskom právnom poriadku je príslušný na posúdenie platnosti rozhodcovskej zmluvy súd, ktorý rozhoduje o žalobe účastníka rozhodcovského konania proti rozhodcovskému rozsudku, pričom ak tento súd vysloví neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, je povinný vecne rozhodnúť o žalovanom nároku. Tiež je potrebné zdôrazniť, že Súdny dvor rozhodujúci vo veci ASTURCOM, predovšetkým skúmal, či sa v danom prípade nezasiahne do práva garantovaného v článku 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „Dohovor“), ktoré zahŕňa právo, aby konečné rozhodnutie bolo vykonané a nezmeniteľné (res iudicata). Až potom, čo Súdny dvor dôsledne zistil, že v španielskom práve existuje procesný mechanizmus, umožňujúci exekučnému súdu skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy ex offo (pre rozpor s verejným poriadkom), uviedol, že exekučný súd je povinný prihliadnuť aj na nekalú rozhodcovskú doložku. Neprijateľnosť rozhodcovskej doložky nie je možné skonštatovať ani s odvolaním sa na ustanovenia Smernice 93/13/EHS v kontexte úvah vyplývajúcich z prílohy 1 písm. q) tejto smernice, ktorá hodnotí, čo je možné považovať za neprijateľnú podmienku, keďže interpretácia súdov vychádza u jej nesprávneho prekladu. V kontexte ním citovaného prekladu nemožno dojednanie rozhodcovskej doložky hodnotiť ako nekalú podmienku, nakoľko rozhodcovské konanie je súčasťou legislatívne upraveného procesu a je súčasťou civilného práva. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno zo slovenského a ani z európskeho práva za súčasného právneho stavu vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. On oprávnený má v zmysle § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Podľa jeho názoru namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do jeho základného práva na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím mu je znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. V závere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 11/2010 z 26.9.2011, z ktorého vyplýva, že preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. (rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie, a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim
bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd aj s ohľadom na odvolacie námietky oprávneného dodáva:
Základnou normou vzťahujúcou sa na ochranu spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy č. 0004723329 uzavretej 21.10.2005 medzi povinným a právnym predchodcom oprávneného (Všeobecná úverová banka, a.s..) najmä Základnými normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia vyššie označenej zmluvy najmä Občiansky zákonník, konkrétne ustanovenia §§ 52 až 60, ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené novelou 1 Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č. 150/2004, účinnou od 1.4.2004 a zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., účinného v čase uzavretia zmluvy, definovalo spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V tomto ustanovení (ods. 2) bolo zároveň ustanovené, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
K procesnému postupu odvolací súd uvádza, že okresný súd postupoval správne, keď pred skúmaním obsahu rozhodcovského rozsudku vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou uvedenou v bode XI. Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Slovenské kreditné karty, a.s.
Dojednanie o rozhodcovskej doložke v posudzovanej veci je zaradené do všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.
Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítava okruh neprijateľných zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona.
Predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom konaní. Od spotrebiteľa totiž v podstate vyžaduje, aby všetky spory vzniknuté zo zmluvy alebo s ňou súvisiace, boli riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom - Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie s tým, že rozhodcovský rozsudok je konečný a záväzný a dňom doručenia nadobúda účinky právoplatného súdneho rozhodnutia. Spotrebiteľ nemal
inú možnosť a viac-menej „musel súhlasiť“ so všeobecnými obchodnými podmienkami, v ktorých je rozhodcovská doložka zakomponovaná.
Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky (a nie vecný prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku), s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd, pričom táto neplatnosť rozhodcovskej doložky vyplýva nielen z posudzovania predmetnej rozhodcovskej doložky podľa spotrebiteľských právnych noriem (viď vyššie, rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná), ale (ako správne uviedol i okresný súd) i z posúdenia rozhodcovskej doložky podľa zákona č. 244/2002 Z.z. Aj podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka zakomponovaná len do všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011).
Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 471/2010 zo 7.12.2010).
Logickým dôsledkom toho je záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom exekúcie alebo tiež exekučným titulom).
Z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.1.1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod R 58/1997) vyplýva, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Exekučný súd je vždy povinný skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je skutočne exekučným titulom v zmysle Exekučného poriadku, najmä či orgán, ktorý ho vydal, mal právomoc na jeho vydanie.
Na uvedenom závere nedokáže nič zmeniť ani právny záver prezentovaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3 MCdo 11/2010 z 26.9.2011, keďže označené rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa týka preskúmavania správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom, ku ktorému v danom prípade ani nedošlo.
K odvolacej námietke oprávneného, že slovenské exekučné súdy v dôsledku nesprávneho prekladu nesprávne aplikujú rozhodnutie ASTURCOM odvolací súd poznamenáva, že rozhodnutie okresného súdu sa primárne neopieralo o toto rozhodnutie a o jeho prípadne spornú slovenskú verziu, z ktorého dôvodu nepovažoval krajský súd odvolacie námietky oprávneného za opodstatnené.
Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že vysloveným právnym záverom súdy obidvoch stupňov v žiadnom prípade nedeklarujú záver o paušálnej neprípustnosti rozhodcovských doložiek a rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach. Samotný zákon č. 244/2002 Z.z. totiž počíta s tým, aby spotrebiteľská agenda bola riešená v rozhodcovskom konaní, pričom odvolací súd sa domnieva, že po oboznámení sa s doterajšou judikatúrou súdov Slovenskej republiky by tak rozhodcovské súdy robili so znalosťou veci. Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní totiž minimálne v troch ustanoveniach, konkrétne v § 31 ods. 3, § 33 ods. 2 a § 40 ods. 1 písm. j), počíta s tým, že v rozhodcovskom konaní sa rozhoduje aj v spotrebiteľských veciach. Zo skutočnosti, že zákonodarca umožnil, aby rozhodcovské súdy rozhodovali aj v spotrebiteľskej agende, je nevyhnutné vyvodiť aj záver, že existuje - musí existovať taká rozhodcovská zmluva (rozhodcovská doložka), ktorá napĺňa všetky predpoklady prijateľnej podmienky spotrebiteľskej zmluvy.
K tvrdeniu odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie mu znemožní reálnu vymáhateľnosť jeho pohľadávky voči povinnému, odvolací súd poznamenáva, že podľa jeho názoru uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti oprávneným zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.