Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_1CoE-55-2013.pdf
PDF · 92.42 KB
Case nature
Subarea
1CoE/55/2013
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: SERRAGHIS LOAN MANAGEMENT LTD, so sídlom Afentrika Court, Office 2, Larnaca, Cyprus, IČO: HE 257931, právne zastúpeného JUDr. Martin Jánsky, advokát, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova č. 13, Nitra, IČO: 37 962 078, proti povinnému: V. N., nar. X.X.XXXX, bytom J. č. XX, pre vymoženie pohľadávky 4.115,12 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom Mgr. Jurajom Gallom, so sídlom Exekútorského úradu E. XX, H., pod sp.zn. EX 2939/2012, v štádiu konania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, na základe odvolania oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 7Er/209/2013-61 z 13.3.2013 takto
rozhodol:
Krajský súd uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 7Er/209/2013-61 z 13.3.2013 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením, č.k. 7Er/209/2013-61 z 13.3.2013, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Svoje rozhodnutie odôvodnil okresný súd, poukazujúc najmä na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku; § 4 ods. 1, § 4 ods. 2, § 6a, § 17, § 21 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“); § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 v podstate tým, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v článku II bod 5 Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru č. 001019411310506 z 5.6.2006 uzavretej medzi pôvodným veriteľom Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a povinným a obdobne rozhodcovská doložka obsiahnutá v článku IX. Bod 3 záverečných ustanovení Všeobecných obchodných podmienok vyššie označeného pôvodného veriteľa na poskytovanie spotrebných úverov fyzickým osobám - občanom, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru je neplatná, a to nielen pre to že je neprijateľnou podmienkou podľa spotrebiteľského práva. Dôsledkom uvedeného v podstate je, že predmetná rozhodcovská doložka nemohla založiť legitimitu pre exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp.zn. II/2011-3803 z 22.8.2011 (ďalej aj len „rozhodcovský rozsudok“).
Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie oprávnený. Podľa jeho názoru okrem iného okresný súd nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa jeho názoru exekučný súd vo všeobecnosti (najmä však pri hodnotení dôkazov predložených v rozhodcovskom konaní) jednoznačne konal na rámec zákona, resp. prekročil svoje právomoci, ktoré mu vyplývajú z ustanovenia § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, resp. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. Citujúc ustanovenia § 52 a § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, účinného do 31.12.2007 uviedol, že exekučný súd sa vôbec nevyporiadal so skutočnosťou, že k uzatvoreniu zmluvy, ktorá bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, došlo 5.6.2006. Nemožno sa stotožniť s názorom exekučného súdu, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve, aj keď podľa súčasnej právnej úpravy neprijateľná podmienka, je neplatná. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka bolo do Občianskeho zákonníka zakomponované až počnúc dňom 1.1.2008. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd nedostatočne zohľadnil odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, pretože z toho nevyplýva značná nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Z rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd preskúmal zmluvu aj v súvislosti s ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. že táto nie je v rozpore s ustanoveniami Zákona o spotrebiteľských úveroch, ani s ustanoveniami všeobecne záväzných predpisov na ochranu spotrebiteľa a pod. Keďže zo samotného rozhodcovského rozsudku nevyplýva značná nerovnováha v právach a v povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, záver exekučného súdu o tom, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v Úverovej zmluve je neprijateľnou podmienkou, vychádza aj z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a je predčasný. V tejto súvislosti odvolateľ poukazuje aj na uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 15CoE/130/2011-29 (ďalej aj ako „Rozhodnutie KS NR“), ktorým tento ako odvolací súd v obdobnej veci zrušil rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie. Ako to vyplýva z Rozhodnutia KS NR (exekučný) súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a v povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, pričom za takéto okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa (napr. poplatok za vyjadrenie sa k žalobe, bez zaplatenia ktorého sa na vyjadrenie spotrebiteľa neprihliada). Krajský súd v Nitre dospel k záveru, že súd prvého stupňa síce v zmysle ust. § 44 ods. 2 EP v spojení s ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní správne preskúmaval exekučný titul v spojení s Úverovou zmluvou v zmysle ustanovení upravujúcich spotrebiteľské zmluvy, ale predčasne posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku, a preto mu uložil v ďalšom konaní doplniť dokazovanie o predloženie rozhodcovského spisu a opätovné preskúmanie rozhodcovskej doložky, ako aj jednotlivé plnenia v rámci ust. § 52 a nasl. OZ a v prípade zistenia, že jednotlivé plnenia sú objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujú dobrým mravom, zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, a to v celosti, resp. v časti a vo zvyšku vydať poverenie. Exekučný súd teda nesprávne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú, resp. túto tak predčasne označil bez dostatočne zisteného skutkového stavu veci. Z dikcie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva oprávnenie preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, t.j. zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Rozsah prieskumnej činnosti súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný, resp. či sú oprávnený a povinný hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu. Z ustanovení § 410 ods. 1 písm. a), § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. vyplýva, že exekučný súd má možnosť ex offo zastaviť exekučné konanie len v prípade, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona č. 244/2002 Z.z. Rozhodcovský súd vydal svoje rozhodnutie v súlade s procesnoprávnymi predpismi, ako aj predpismi práva hmotného. Rozhodcovský rozsudok nebol vydaný bez účasti povinného ako spotrebiteľa. Práve naopak, povinný bol v návrhu na začatie rozhodcovského konania riadne označený a boli mu doručované všetky písomnosti, ku ktorým sa mohol vyjadriť. To, že sa v predmetnom rozhodcovskom konaní nevyjadril, resp. iným spôsobom aktívne nevystupoval, nemôže byť pripísané na ťarchu oprávneného ako žalobcu v predmetnom rozhodcovskom konaní. V zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky exekučný súd nie je ex offo oprávnený skúmať neprijateľnosť podmienky v spotrebiteľskej zmluve v rámci exekučného konania. Súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia vôbec neuviedol, resp. neodôvodnil, v čom považuje plnenie uložené rozhodcovským rozsudkom povinnému za objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. V ďalšom citujúc z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-40/08, Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira zo 6.10.2009 uviedol, že tento rozsudok sa zaoberá úplne inou otázkou, a to či sa povinnosť skúmať nekalosť podmienky ex offo vzťahuje aj na exekučné konanie na základe právoplatného rozhodcovského rozsudku. Súdny dvor v rozhodnutí okrem iného uvádza, že dodržiavanie zásady efektivity si nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale taktiež aby úplne nahradil celkovú pasivitu dotknutého spotrebiteľa, akou je pasívny prístup povinného v spore vo veci samej (bod 47). Vyššie označený rozsudok Súdneho dvora môže zhrnúť tak, že exekučný súd má pristúpiť ex offo ku kontrole nekalých klauzúl pri právoplatnom rozhodcovskom rozsudku len vtedy, ak by tak mal na základe vnútroštátnych noriem ex offo urobiť pri výkone iného rozhodnutia, voči ktorému tiež nebol podaný opravný prostriedok podobný žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, tzn. v podmienkach slovenského právneho poriadku napr. v prípade rozsudku,, proti ktorému nebolo podané odvolanie, resp. platobnému rozkazu, voči ktorému nebol podaný odpor a podobne, čo však nie je možné. Ani obsah spornej rozhodcovskej doložky nenapĺňa dikciu ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, nakoľko táto nevyžaduje od spotrebiteľa, aby tento spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Zmluvné strany sa v úverovej zmluve dohodli na prednostnom, nie však výlučnom, prejednaní sporov v rozhodcovskom konaní, čo však nie je v rozpore s daným ustanovením Občianskeho zákonníka. Postupom exekučného súdu dochádza k značnému a neodôvodnenému znevýhodneniu veriteľa pri uplatňovaní, a najmä pri vymáhaní jeho práv vyplývajúcich z takejto zmluvy. Veriteľ je pri podaní žaloby viazaný rozhodcovskou doložkou a v prípade podania žaloby na všeobecnom súde nemožno vylúčiť námietku dlžníka, že na konanie je príslušný práve rozhodcovský súd. Stav právnej neistoty veriteľa spočíva ďalej aj v tom, že právoplatné skončenie veci zakladá prekážku už rozhodnutej veci a v podstate vylúčenie možnosti veriteľa domáhať sa svojich práv v konaní pred všeobecným súdom. Účelom právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa v žiadnom prípade nie je absolútne znemožnenie uplatnenia práv veriteľa. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, resp. aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že súdneho exekútora poverí vykonaním exekúcie. Zároveň si voči povinnému uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 100,01 Eur.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom konania (§ 204 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 Exekučného poriadku) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. Rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia okresného súdu odvolací súd s ohľadom na odvolacie námietky oprávneného dodáva:
Základnými normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia vyššie označenej zmluvy najmä Občiansky zákonník, konkrétne ustanovenia §§ 52 až 60, ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené novelou 1 Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č. 150/2004, účinnou od 1.4.2004 a zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., účinného v čase uzavretia zmluvy, definovalo spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V tomto ustanovení (ods. 2) bolo zároveň ustanovené, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.
K procesnému postupu odvolací súd poznamenáva, že okresný súd postupoval správne, keď pred skúmaním obsahu rozhodcovského rozsudku vykonal prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá bola v danom prípade založená rozhodcovskou doložkou obsiahnutou vo vyššie označenej zmluve a všeobecných obchodných podmienkach právneho predchodcu oprávneného platných v čase uzavretia zmluvy.
Dojednanie o rozhodcovskej doložke v posudzovanej veci je zaradené do formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú obsahovo neoddeliteľnou súčasťou predmetnej zmluvy. Z uvedeného je zrejmé, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný pri uzatváraní zmluvy nemohol ovplyvniť jej obsah.
Keďže Občiansky zákonník len demonštratívne vypočítava okruh neprijateľných zmluvných podmienok, súd môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku. Súdu pritom nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona.
Predmetná rozhodcovská doložka jednoznačne spĺňa charakteristiku neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Táto rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v predmetnom konaní, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu inak ako v rozhodcovskom konaní. Od spotrebiteľa totiž v podstate vyžaduje, aby všetky spory vzniknuté zo zmluvy alebo s ňou súvisiace, boli riešené prednostne (t.j. prvorado) v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom - Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie. Spotrebiteľ nemal inú možnosť a viac-menej „musel súhlasiť“ s formulárovou zmluvou i všeobecnými obchodnými podmienkami, v ktorých je rozhodcovská doložka zakomponovaná.
Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky (a nie vecný prieskum správnosti rozhodcovského rozsudku), s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd, pričom táto neplatnosť rozhodcovskej doložky vyplýva nielen z posudzovania predmetnej rozhodcovskej doložky podľa spotrebiteľských právnych noriem (viď vyššie, rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná), ale i z posúdenia rozhodcovskej doložky podľa zákona č. 244/2002 Z.z. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodcovská doložka zakomponovaná len do formulárovej zmluvy a všeobecných obchodných podmienok je neplatná, a to pre nezachovanie písomnej formy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 245/2010 z 30.11.2011).
Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe, nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom. Svojvoľnosť uvedeného záveru nekonštatoval vo svojich rozhodnutiach zaoberajúcich sa obdobnými prípadmi ani Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 471/2010 zo 7.12.2010).
Vzhľadom k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky sa odvolací súd vecným prieskumom rozhodcovského rozsudku nezaoberal.
Na tomto mieste odvolací súd zároveň poznamenáva, že podľa jeho názoru uznesenie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti oprávneným zvoleného súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie obdobne ako uznesenie okresného súdu o zastavení exekučného konania prelamuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, pričom zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti napadnutého uznesenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicatae na uplatnenie jeho práva na súde.
Na závere o neplatnosti predmetnej rozhodcovskej doložky nemení nič ani ustanovenie § 93b Zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z).
Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že hoci spomínaný zákon č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy ukladal bankám - teda aj právnemu predchodcovi oprávneného povinnosť ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, v zmysle tejto právnej úpravy klient nebol povinný tento návrh rozhodcovskej zmluvy predložený bankou prijať.
Z uvedeného je zrejmé, že aj vtedajšia označená právna úprava mala dať klientovi priestor na to, aby sa sám rozhodol, či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie. Táto možnosť slobodnej voľby pri rozhodovaní sa o (ne)akceptácii predmetného návrhu rozhodcovskej zmluvy nie je zachovaná, ak klient podpíše súhlas s takýmto návrhom banky, ktorý je rovnako ako samotná rozhodcovská doložka zakomponovaný na vopred pripravenom predtlačenom formulári Žiadosti o vydanie a používanie kreditných kariet pre konkrétne č. zmluvy.
Skutočnosť, že klientovi banky je banka povinná poskytnúť aj možnosť slobodne sa rozhodnúť, či návrh rozhodcovskej zmluvy akceptuje alebo nie, je zvýraznená a precizovaná aj právnou úpravou účinnou od 1.12.2009. Podľa ustanovenia § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. v znení účinnom od 1.12.2009 totiž banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i)] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona, a to tak, aby klient mal možnosť voľby, či prijme alebo neprijme predložený návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Banka a pobočka zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.
Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažoval odvolanie oprávneného za dôvodné, a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ
- oprávnený nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na ich náhradu. Naproti tomu povinný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a fakticky mu ani žiadne trovy v súvislosti s odvolacím konaním nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.