Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 360/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. A. C.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených

, a uznesením Krajského

súdu v Trnave č. k. -54 z 31. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010

doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -54 z 31. marca 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky súdny exekútor podal

14. mája 2009 na Okresnom súde Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka sa domáhala vymoženia sumy

5 146,48 € s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok sp. zn.

RK-253/08-EK z 22. mája 2008, ktorý sa stal právoplatným 7. júna 2008 a vykonateľným

11. júna 2008. Uznesením okresného súdu č. k. -36 z 13. júla 2009 bola

žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá s odôvodnením, že

rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, zaväzuje osobu povinnú na nedovolené

plnenie, keď výška zmluvnej odmeny je v rozpore s obchodnými zvyklosťami a dobrými

mravmi. Samotná zmluva, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu, je

absolútne neplatná, pretože je „nejasná, neurčitá a nezrozumiteľná“ a „za poskytnutie

úveru vo výške 100% sa žiada odmena 100% úveru. V danej veci rozhodcovský rozsudok,

ktorý je exekučným titulom ukladá povinnej osobe plnenie z absolútne neplatného právneho

úkonu, z neplatnej zmluvy o úvere. Ak takéto plnenie ukladá, ukladá plnenie zákonom

nedovolené plnenie. Rozhodcovský rozsudok je potom v rozpore so zákonom a to s Obč. zák.

Keď je v rozpore so zákonom exekučný titul, a z neho vychádza návrh na vykonanie

exekúcie, je aj tento návrh v rozpore so zákonom. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie vychádza z týchto dvoch skutočností, ktoré sú v rozpore so

zákonom a preto je nutné konštatovať, že aj táto žiadosť je v konečnom dôsledku v rozpore

so zákonom, s ust. Obč. zák., z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere.“.

Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala

nedostatok právomoci okresného súdu ako exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku

exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu,

ktorý ho vydal. Uznesením krajského súdu č. k. -54 z 31. marca 2010

(ďalej len „napadnuté uznesenie“) bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Písomné

vyhotovenie uznesenia krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 2. júna 2010.

Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z dôvodu

vecnej správnosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „správny bol preto postup

súdu prvého stupňa, ktorý vec skúmal, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,

teda tak, ako by to mohol urobiť, keby sám rozhodoval vo veci, a teda správne posudzoval

i obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska objektívnej možnosti,

súladu s právom alebo dobrými mravmi, pričom toto posudzovanie je neoddeliteľne späté

i s posúdením platnosti uzatvorenej zmluvy.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa

o absolútnej neplatnosti uzatvorenej zmluvy, pričom v podrobnostiach odkazuje

na odôvodnenie napadnutého rozsudku ( ), v ktorom sa súd vyporiadal

so všetkými podstatnými okolnosťami prípadu.“ .

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením boli porušené jej označené

základné práva podľa .

Sťažovateľka tvrdí, že materiálny prieskum právoplatného rozhodcovského rozsudku

je možný len v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tomto smere

sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny

dvor“), najmä na rozhodnutie vo veci Mostaza Claro (C 168/05) a Asturcom

Telecomunicaciones Sl proti Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08) a aj v tejto súvislosti je

podľa sťažovateľky „Výklad právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Trnave

a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením

článku 2 ods. 2 a článku 46 ods. 1 SR.“.

Navyše sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie nie je ani dostatočným spôsobom

odôvodnené.

Porušenie svojho základného práva podľa videla sťažovateľka

vo zvýhodnení povinného na úkor sťažovateľky a odôvodnila to touto argumentáciou:

„Postupom Krajského súdu v Trnave bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený.

Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu,

nezaoberaním sa skutočným predmetom konania bolo povinným vytvorené priaznivejšie

postavenie. Povinní napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek

absencii ich námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej

odpovede boli postupom Krajského súdu v Trnave postavení do pozície ako keby námietky

podali, teda ako keby vykonali procesný úkon. V prípade podaných námietok by však

sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii

porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.“

K porušeniu základného práva zaručeného (možnosť vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom) malo dôjsť podľa sťažovateľky tým, že «Krajský súd

pri konštatovaní „... skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny

rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť), keby sám rozhodoval

o týchto otázkach“ akceptoval porušenie práva sťažovateľa sa k takémuto posudzovaniu

(exekučného titulu, pozn.) exekučným súdom vyjadriť, predložiť dôkazy, čím došlo

k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 SR, keďže pri takomto

konštatovaní mal ex offo prvostupňové rozhodnutie exekučného súdu Sp. zn.

36 zrušiť.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:

„1. Uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. -54 zo dňa 31.03.

2010 bol porušený .

2. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. -54

zo dňa 31.03. 2010 porušené.

3. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 47 ods. 3

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. -54

zo dňa 31.03. 2010 porušené.

4. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 48 ods. 2

Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. -54

zo dňa 31.03. 2010 porušené.

5. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, č.k. -54 zo dňa 31.03. 2010

sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

6. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR vrátane DPH

(slovom tristotri eúr tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby - prevzatie zastúpenia

a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH /120,23 EUR + 19% DPH/ + 2 x režijný

paušál á 8,58 EUR vrátane DPH /7,21 EUR + 19% DPH/ na účet jeho právneho

zástupcu.“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu dovolanie.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že exekučný súd nie je oprávnený

skúmať exekučný titul – právoplatný rozhodcovský rozsudok, a «pokiaľ argument

porušovateľa (cit. „Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu

žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak ako by to mohol urobiť“) mal byť ústavne

konformný, potom svojím postupom porušovateľ (rovnako ako prvostupňový súd) porušil

práva sťažovateľa podľa SR, nakoľko neumožnil sťažovateľovi sa

na prejednaní veci zúčastniť, k veci sa vyjadriť...». Inými slovami, sťažovateľka tvrdí, že jej

postupom všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť konať v dôsledku neústavného

výkladu zákona, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd v napadnutom uznesení, čím podľa jej

názoru došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

a zároveň tiež k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní podľa

ods. 3 („neústavným výkladom zákona bolo povinným vytvorené priaznivejšie

postavenie“) a základného práva na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti a základného

práva, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2

.

Z uvedeného je zrejmé, že námietky sťažovateľky spolu vzájomne súvisia,

vychádzajú z premisy, že všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky aplikovali ústavne

nekonformný výklad a že práve v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného výkladu

zákona jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že

postupom všeobecných súdov bola pozbavená súdnej ochrany v exekučnom konaní, teda

možnosti konať pred súdom v exekučnom konaní.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom.

Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v

považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť

konať pred súdom) (, ).

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Vzhľadom na citované ustanovenie mohla

sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať

ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka

dovolanie nepodala, preto možno urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje

a na ktorého použitie bola sťažovateľka oprávnená podľa .

Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku

vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec

neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2

.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Ústavný súd napriek už uvedeným dôvodom, ktoré ho viedli k odmietnutiu sťažnosti

z dôvodu jej neprípustnosti, po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského

súdu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne

závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Vychádzajúc z uvedeného a námietok sťažovateľky, ktorých podstatou bol nesúhlas

s hodnotením vykonaného dokazovania a s interpretáciou a aplikáciou relevantných

ustanovení príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci, ústavný súd nedospel

k záveru, že postup a napadnuté uznesenie krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali

do základného práva sťažovateľky podľa .

Nad rámec už uvedeného odôvodnenia ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť

svoj názor aj k niektorým čiastkovým, ale v okolnostiach prípadu nie nevýznamným

otázkam nastoleným v sťažnosti.

Okresný súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným

spôsobom ozrejmil, z akých dôvodov považoval zmluvu o revolvingovom úvere

za absolútne neplatný právny úkon (v rozpore s dobrými mravmi), a vzhľadom na uvedené

dospel k záveru, že exekučný titul – rozhodcovský rozsudok uložil plnenie záväzku

z absolútne neplatného právneho úkonu, inými slovami, všeobecný súd zistil nedostatok

v rozhodcovskom konaní, ktorý spočíva v tom, že rozhodcovský súd zaviazal osobu

na plnenie zákonom nedovolené, resp. že rozhodcovský súd priznal plnenie v rozpore

so zákonom. Takýto prieskum tzv. materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu odôvodnil

aplikáciou o rozhodcovskom konaní v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorý ustanovuje, že exekučný súd

aj bez návrhu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak zistí

v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c), teda okrem iného aj

v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je právom nedovolené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď

príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy

vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne

akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia

okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec

použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 .

Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora

vo veci Asturcom Telecomunicaciones Sl proti Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08),

ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval

o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného

rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu

rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že

vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade

právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu,

v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných

prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu

vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok

rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je

podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum

materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon

rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup

všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho

poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom

Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia

krajského súdu.

Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa odôvodňujúc to „nahradením vôle a činnosti protistrany

sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Trnave“, čím podľa názoru sťažovateľky bol

účastník zvýhodnený na úkor sťažovateľky a bolo mu „vytvorené priaznivejšie postavenie“.

K tomu malo dôjsť tým, že účastník „napriek absolútnej pasivite..., napriek absencie

námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej odpovede bol

postavený do pozície ako keby námietky podali...“.

Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok a nároky v ňom priznané vychádzali zo zmluvy o revolvingovom

úvere, preto námietky podľa zmenkového a šekového zákona neprichádzali do úvahy.

Námietku sťažovateľky v tomto smere ústavný súd považoval za neadekvátnu bez vecnej

súvislosti. Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že bola znevýhodnená oproti protistrane tým,

že všeobecný súd aplikoval ustanovenia zákona, na ktoré je povinný prihliadať ex offo,

a v dôsledku toho podľa jej názoru došlo k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, ústavný

súd bez bližšieho skúmania konštatuje, že takýmto konaním všeobecného súdu nemohlo

dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného práva na rovnosť účastníkov

v konaní, preto námietku sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov

podľa považuje za zjavne neopodstatnenú.

Z týchto dôvodov mohol ústavný súd túto sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2

aj ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010