Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 360/2010
PDF · 196.39 KB
No categories available
III. ÚS 360/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej JUDr. A. C.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených
čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského
súdu v Trnave č. k. 10 CoE /117/2009-54 z 31. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júla 2010
doručená sťažnosť spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 CoE /117/2009-54 z 31. marca 2010.
Zo sťažnosti vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky súdny exekútor podal
14. mája 2009 na Okresnom súde Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľka sa domáhala vymoženia sumy
5 146,48 € s prísl. na základe exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok sp. zn.
RK-253/08-EK z 22. mája 2008, ktorý sa stal právoplatným 7. júna 2008 a vykonateľným
11. júna 2008. Uznesením okresného súdu č. k. 8 Er 351/2009-36 z 13. júla 2009 bola
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá s odôvodnením, že
rozhodcovský rozsudok je v rozpore so zákonom, zaväzuje osobu povinnú na nedovolené
plnenie, keď výška zmluvnej odmeny je v rozpore s obchodnými zvyklosťami a dobrými
mravmi. Samotná zmluva, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie rozhodcovského súdu, je
absolútne neplatná, pretože je „nejasná, neurčitá a nezrozumiteľná“ a „za poskytnutie
úveru vo výške 100% sa žiada odmena 100% úveru. V danej veci rozhodcovský rozsudok,
ktorý je exekučným titulom ukladá povinnej osobe plnenie z absolútne neplatného právneho
úkonu, z neplatnej zmluvy o úvere. Ak takéto plnenie ukladá, ukladá plnenie zákonom
nedovolené plnenie. Rozhodcovský rozsudok je potom v rozpore so zákonom a to s Obč. zák.
Keď je v rozpore so zákonom exekučný titul, a z neho vychádza návrh na vykonanie
exekúcie, je aj tento návrh v rozpore so zákonom. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vychádza z týchto dvoch skutočností, ktoré sú v rozpore so
zákonom a preto je nutné konštatovať, že aj táto žiadosť je v konečnom dôsledku v rozpore
so zákonom, s ust. Obč. zák., z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o úvere.“.
Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala
nedostatok právomoci okresného súdu ako exekučného súdu preskúmavať vecnú stránku
exekučného titulu, teda zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu,
ktorý ho vydal. Uznesením krajského súdu č. k. 10 CoE 117/2009-54 z 31. marca 2010
(ďalej len „napadnuté uznesenie“) bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Písomné
vyhotovenie uznesenia krajského súdu bolo sťažovateľke doručené 2. júna 2010.
Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu z dôvodu
vecnej správnosti. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „správny bol preto postup
súdu prvého stupňa, ktorý vec skúmal, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol,
teda tak, ako by to mohol urobiť, keby sám rozhodoval vo veci, a teda správne posudzoval
i obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska objektívnej možnosti,
súladu s právom alebo dobrými mravmi, pričom toto posudzovanie je neoddeliteľne späté
i s posúdením platnosti uzatvorenej zmluvy.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa
o absolútnej neplatnosti uzatvorenej zmluvy, pričom v podrobnostiach odkazuje
na odôvodnenie napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.), v ktorom sa súd vyporiadal
so všetkými podstatnými okolnosťami prípadu.“ .
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením boli porušené jej označené
základné práva podľa ústavy.
Sťažovateľka tvrdí, že materiálny prieskum právoplatného rozhodcovského rozsudku
je možný len v rámci žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V tomto smere
sťažovateľka poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny
dvor“), najmä na rozhodnutie vo veci Mostaza Claro (C 168/05) a Asturcom
Telecomunicaciones Sl proti Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08) a aj v tejto súvislosti je
podľa sťažovateľky „Výklad právomoci exekučného súdu Krajským súdom v Trnave
a postup v zmysle takéhoto výkladu je v rozpore so zákonnou úpravou a teda porušením
článku 2 ods. 2 Ústavy a článku 46 ods. 1 Ústavy SR.“.
Navyše sťažovateľka tvrdí, že napadnuté uznesenie nie je ani dostatočným spôsobom
odôvodnené.
Porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy videla sťažovateľka
vo zvýhodnení povinného na úkor sťažovateľky a odôvodnila to touto argumentáciou:
„Postupom Krajského súdu v Trnave bol ústavný článok 47 ods. 3 porušený.
Neústavným výkladom zákona a jeho obchádzaním v otázke právomoci exekučného súdu,
nezaoberaním sa skutočným predmetom konania bolo povinným vytvorené priaznivejšie
postavenie. Povinní napriek absolútnej pasivite v celom predchádzajúcom konaní, napriek
absencii ich námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej
odpovede boli postupom Krajského súdu v Trnave postavení do pozície ako keby námietky
podali, teda ako keby vykonali procesný úkon. V prípade podaných námietok by však
sťažovateľ mal aspoň právo sa k nim vyjadriť, kým v tomto prípade k argumentácii
porušovateľa nemohol zaujať ani stanovisko.“
K porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy (možnosť vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom) malo dôjsť podľa sťažovateľky tým, že «Krajský súd
pri konštatovaní „... skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny
rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť), keby sám rozhodoval
o týchto otázkach“ akceptoval porušenie práva sťažovateľa sa k takémuto posudzovaniu
(exekučného titulu, pozn.) exekučným súdom vyjadriť, predložiť dôkazy, čím došlo
k porušeniu práva sťažovateľa podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, keďže pri takomto
konštatovaní mal ex offo prvostupňové rozhodnutie exekučného súdu Sp. zn. 8Er/351/2009-
36 zrušiť.».
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje vydať tento nález:
„1. Uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 10 CoE/1 17/2009-54 zo dňa 31.03.
2010 bol porušený článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. IOCoE/117/2009-54
zo dňa 31.03. 2010 porušené.
3. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. 10CoE/117/2009-54
zo dňa 31.03. 2010 porušené.
4. Základné právo spoločnosti P., s.r.o., so sídlom B., podľa článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Trnave, č.k. IOCoE/117/2009-54
zo dňa 31.03. 2010 porušené.
5. Uznesenie Krajského súdu v Trnave, č.k. IOCoE/117/2009-54 zo dňa 31.03. 2010
sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
6. Krajský súd v Trnave je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky vo výške 303,30 EUR vrátane DPH
(slovom tristotri eúr tridsať eurocentov) za dva úkony právnej služby - prevzatie zastúpenia
a podanie sťažnosti á 143,07 EUR vrátane DPH /120,23 EUR + 19% DPH/ + 2 x režijný
paušál á 8,58 EUR vrátane DPH /7,21 EUR + 19% DPH/ na účet jeho právneho
zástupcu.“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu dovolanie.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že exekučný súd nie je oprávnený
skúmať exekučný titul – právoplatný rozhodcovský rozsudok, a «pokiaľ argument
porušovateľa (cit. „Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu
žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak ako by to mohol urobiť“) mal byť ústavne
konformný, potom svojím postupom porušovateľ (rovnako ako prvostupňový súd) porušil
práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, nakoľko neumožnil sťažovateľovi sa
na prejednaní veci zúčastniť, k veci sa vyjadriť...». Inými slovami, sťažovateľka tvrdí, že jej
postupom všeobecných súdov jej bola odňatá možnosť konať v dôsledku neústavného
výkladu zákona, s ktorým sa stotožnil aj krajský súd v napadnutom uznesení, čím podľa jej
názoru došlo k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a zároveň tiež k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy („neústavným výkladom zákona bolo povinným vytvorené priaznivejšie
postavenie“) a základného práva na prerokovanie jej veci v jej prítomnosti a základného
práva, aby sa mohla vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, podľa čl. 48 ods. 2
Z uvedeného je zrejmé, že námietky sťažovateľky spolu vzájomne súvisia,
vychádzajú z premisy, že všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky aplikovali ústavne
nekonformný výklad a že práve v dôsledku aplikácie ústavne nekonformného výkladu
zákona jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. Sťažovateľka teda vlastne tvrdí, že
postupom všeobecných súdov bola pozbavená súdnej ochrany v exekučnom konaní, teda
možnosti konať pred súdom v exekučnom konaní.
Podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Ústavný súd pripomína, že dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP
považuje za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť
konať pred súdom) (II. ÚS 31/00, II. ÚS 102/04).
Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom
nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ
k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých
prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv
alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).
Vzhľadom na citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku mohla
sťažovateľka podať proti uzneseniu krajského súdu dovolanie a v rámci neho sa domáhať
ochrany označených základných práv. Podľa zistenia ústavného súdu však sťažovateľka
dovolanie nepodala, preto možno urobiť záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny
opravný prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytuje
a na ktorého použitie bola sťažovateľka oprávnená podľa Občianskeho súdneho poriadku.
Preto treba sťažnosť považovať za neprípustnú.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by nesplnila podmienku
vyčerpania opravného prostriedku z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto vôbec
neprichádzal do úvahy zo strany ústavného súdu postup v zmysle ustanovenia § 53 ods. 2
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Ústavný súd napriek už uvedeným dôvodom, ktoré ho viedli k odmietnutiu sťažnosti
z dôvodu jej neprípustnosti, po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského
súdu poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ústavný súd zásadne nie je
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred
všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne
závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Vychádzajúc z uvedeného a námietok sťažovateľky, ktorých podstatou bol nesúhlas
s hodnotením vykonaného dokazovania a s interpretáciou a aplikáciou relevantných
ustanovení príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci, ústavný súd nedospel
k záveru, že postup a napadnuté uznesenie krajského súdu boli svojvoľné a že by zasahovali
do základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Nad rámec už uvedeného odôvodnenia ústavný súd považoval za potrebné vyjadriť
svoj názor aj k niektorým čiastkovým, ale v okolnostiach prípadu nie nevýznamným
otázkam nastoleným v sťažnosti.
Okresný súd, ako aj krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočným
spôsobom ozrejmil, z akých dôvodov považoval zmluvu o revolvingovom úvere
za absolútne neplatný právny úkon (v rozpore s dobrými mravmi), a vzhľadom na uvedené
dospel k záveru, že exekučný titul – rozhodcovský rozsudok uložil plnenie záväzku
z absolútne neplatného právneho úkonu, inými slovami, všeobecný súd zistil nedostatok
v rozhodcovskom konaní, ktorý spočíva v tom, že rozhodcovský súd zaviazal osobu
na plnenie zákonom nedovolené, resp. že rozhodcovský súd priznal plnenie v rozpore
so zákonom. Takýto prieskum tzv. materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu odôvodnil
aplikáciou § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“), ktorý ustanovuje, že exekučný súd
aj bez návrhu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak zistí
v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c), teda okrem iného aj
v prípade, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je právom nedovolené.
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď
príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy
vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne
akceptovateľné. Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia
okresného súdu za legitímny s ústavne korešpondujúcou mierou interpretácie na vec
použitých zákonných ustanovení a vylučujúci porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii poukázala aj na rozsudok Súdneho dvora
vo veci Asturcom Telecomunicaciones Sl proti Cristina Rodríguez Nogueira (C 40/08),
ktorý pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti so spotrebiteľskými zmluvami rozhodoval
o otázke právomoci vnútroštátneho súdu (ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku), či je oprávnený konštatovať ex offo nekalú povahu
rozhodcovskej doložky. Súdny dvor vo výroku svojho rozsudku konštatoval, že
vnútroštátny súd môže ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade
právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu,
v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá v rámci obdobných opravných
prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok
rozhodcovského súdu v právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je
podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za určitých okolností prieskum
materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o návrhu na výkon
rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom postup
všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho
poriadku, je legitímny. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky uvedeným rozsudkom
Súdneho dvora považoval skôr svedčiacu v prospech správnosti napadnutého rozhodnutia
krajského súdu.
Sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy odôvodňujúc to „nahradením vôle a činnosti protistrany
sťažovateľa aj činnosťou Krajského súdu v Trnave“, čím podľa názoru sťažovateľky bol
účastník zvýhodnený na úkor sťažovateľky a bolo mu „vytvorené priaznivejšie postavenie“.
K tomu malo dôjsť tým, že účastník „napriek absolútnej pasivite..., napriek absencie
námietok podľa zmenkového a šekového zákona prostredníctvom žalobnej odpovede bol
postavený do pozície ako keby námietky podali...“.
Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok a nároky v ňom priznané vychádzali zo zmluvy o revolvingovom
úvere, preto námietky podľa zmenkového a šekového zákona neprichádzali do úvahy.
Námietku sťažovateľky v tomto smere ústavný súd považoval za neadekvátnu bez vecnej
súvislosti. Pokiaľ sa sťažovateľka domnievala, že bola znevýhodnená oproti protistrane tým,
že všeobecný súd aplikoval ustanovenia zákona, na ktoré je povinný prihliadať ex offo,
a v dôsledku toho podľa jej názoru došlo k porušeniu rovnosti účastníkov v konaní, ústavný
súd bez bližšieho skúmania konštatuje, že takýmto konaním všeobecného súdu nemohlo
dôjsť k namietanému porušeniu sťažovateľkou označeného práva na rovnosť účastníkov
v konaní, preto námietku sťažovateľky o porušení základného práva na rovnosť účastníkov
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy považuje za zjavne neopodstatnenú.
Z týchto dôvodov mohol ústavný súd túto sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde aj ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2010