Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 19/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť F. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. S. J., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl.

50 ods. 3 a práv podľa a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti

organizovanej kriminalite Bratislava, Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky a uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko

Banská Bystrica, zo 17. júna 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 17/2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. z 28. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť F. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. septembra

2010 doručená sťažnosť F. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa a

na obhajobu podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Prezídia Policajného zboru,

Úradu boja proti organizovanej kriminalite Bratislava (ďalej len „prezídium Policajného

zboru“), Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej

len „úrad špeciálnej prokuratúry“) a uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku,

pracovisko Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. 17/2010 zo 17. júna 2010 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

z 28. júla 2010. Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu

na odstránenie jej nedostatkov podaním sťažovateľa doručeným 11. októbra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej doplnenia vyplýva, že uznesením prezídia Policajného zboru

zo 16. februára 2010 bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie a následne obmedzená osobná

sloboda jeho zadržaním a 17. februára 2010 bol úradom špeciálnej prokuratúry podaný

návrh na vzatie sťažovateľa do väzby.

Uznesením úradu špeciálnej prokuratúry zo 17. februára 2010 prokurátor zamietol

sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu o vznesení obvinenia.

Dňa 20. februára 2010 špecializovaný trestný súd rozhodol o vzatí sťažovateľa

do väzby. Sťažovateľ bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) a c),

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“)

Dňa 8. marca 2010 najvyšší súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

o jeho vzatí do väzby.

Dňa 17. mája 2010 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu

žiadosť o prepustenie z väzby na úrad špeciálnej prokuratúry. Žiadosť bola prokurátorom

zamietnutá.

Dňa 15. júna 2010 zaslal sťažovateľ špecializovanému trestnému súdu vyjadrenie

k rozhodovaniu o žiadosti o prepustenie z väzby a 17. júna 2010 špecializovaný trestný súd

vydal uznesenie sp. zn. 17/2010 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

a o neprijatí sľubu a peňažnej záruky.

Dňa 21. júna 2010 sťažovateľ podal na najvyššom súde sťažnosť proti uzneseniu

špecializovaného trestného súdu a 21. júla 2010 túto sťažnosť doplnil.

Najvyšší súd o sťažnosti sťažovateľa rozhodoval 28. júla 2010. Právny zástupca

sťažovateľa 27. júla 2010 hneď ako sa dozvedel o termíne rozhodovania o sťažnosti,

požiadal najvyšší súd o umožnenie svojej účasti. Najvyšší súd však žiadosti právneho

zástupcu sťažovateľa nevyhovel a následne sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu zamietol.

Podľa sťažovateľa v trestnom konaní sa orgány činné v trestnom konaní ani

všeobecné súdy „relevantne nevysporiadali s otázkou existencie dôvodov väzby“ a takisto...

založili svoje rozhodnutia o väzbe na nekonkrétnom vyjadrení hrozby predpokladanej

...

Pre vzatie obvineného do väzby sa okrem ďalších náležitostí vyžadujú nielen zistené

skutočnosti podporené dôkazmi, ale najmä obava založená na konkrétnych dôvodoch.

Samotná ničím nepodložená a indiferentná hrozba tak, ako bola vyjadrená v rozhodnutí

najvyššieho súdu, preto nenapĺňa zákonné podmienky nariadenia väzby...

Sťažovateľ je obvinený zo skutkov, ktoré mali byť spáchané prevažne v rokoch 2006 -

2008, len výnimočne začiatkom roku 2009. V prípade, ak by sťažovateľ skutočne zamýšľal

pôsobiť na svedkov a zmariť ich svedecké výpovede, mal na to dostatočný časový priestor.

Taktiež, ak by v týchto časových obdobiach skutočne boli spáchané trestné činy uvádzané

prokuratúrou, mali aj potenciálni svedkovia, ak existujú, dostatočný priestor, ako aj

možnosti podať na sťažovateľa trestné oznámenie a podieľať sa na trestnom konaní ešte

v dobe, kedy malo dôjsť k údajnému spáchaniu týchto skutkov...

V sťažnosti sa tiež uvádza, že „Od začiatku konania v trestnej veci sťažovateľa až do

súčasnosti je evidentná skutočnosť, že vznesenie obvinenia, návrh na vzatie do väzby a aj

ďalšie rozhodovania o väzbe boli realizované predovšetkým na základe výpovede pôvodne

utajeného svedka – R. G., a to bez uvedenia ďalších relevantných dôkazov v dostatočnej

kvalite a množstve…

Založiť rozhodovanie o väzbe sťažovateľa na skutočnostiach vyplývajúcich z jednej

svedeckej výpovede, nepodložených dostatočne ďalšími dôkazmi, je neprípustné! V prípade

svedka R. G. pritom ide o osobu, ktorá bola v minulosti trestaná za závažné trestné činy a je

dlhodobo závislá na psychotropných látkach. Taktiež sa v doterajšom priebehu konania

vynorili viaceré pochybnosti o duševnom stave tohto svedka. Je vysoko pravdepodobné že

pod tlakom hroziacich obvinení môže dôjsť k ľahkej manipulácii tejto osoby...

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne opisuje dôvody, v čom vidí porušenie svojho

práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže jeho osobná sloboda bola obmedzená

napriek tomu, že „nebola dostatočne preukázaná ani len existencia dôvodného

podozrenia“, že spáchal trestné činy, a takisto citujúc judikatúru Európského súdu pre

ľudské práva k čl. 5 ods. 3 dohovoru (napr. vo veci Schiesser v. Švajčiarsko, Stogmuller

v. Rakúsko) sa domnieva, že rozhodnutiami špecializovaného trestného súdu a najvyššieho

súd pri rozhodovaní o väzbe, ktorými nepreukázali existenciu dôvodov, ktoré by pripúšťali

ďalšie trvanie väzby, došlo k porušeniu jeho označených práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c)

a čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, ktoré vidí

najmä v tom, že najvyšší súd o zamietnutí jeho sťažnosti rozhodol na neverejnom

zasadnutí bez jeho prítomnosti a bez prítomnosti jeho obhajcu napriek ich výslovnej

žiadosti o účasť na neverejnom zasadnutí. Takýto postup je podľa neho v rozpore

s požiadavkou kontradiktórnosti konania a požiadavkou rovnosti zbraní (Toth v. Rakúsko).

Sťažovateľ sa v tejto súvislosti zmieňuje o tom, že bolo porušené tiež jeho základné

právo na obhajobu podľa , „keď v dôsledku absencie obhajcu pri

rozhodovaní o väzbe nie je adekvátne prezentovaný a hájený záujem obvineného. Procesné

postavenie obvineného je v dôsledku tejto skutočnosti výrazne oslabené a jeho právo na

obhajobu sa stáva reálne nevykonateľným...

Neumožnenie účasti obhajcu sťažovateľa na rozhodovaní o väzbe nie je v súlade

s požiadavkou nestranného pôsobenia súdov...“.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutí najvyššieho súdu

z 8. marca 2010 a 28. júla 2010 vyplýva, „že najvyšší súd sa nezaoberal individuálne

sťažnosťou sťažovateľa, ktorá bola podaná zároveň so sťažnosťami iných sťažovateľov.

Súd nebral ohľad na rozsah a dôvody obvinení vznesených proti sťažovateľovi v porovnaní

s rozsahom a dôvodmi obvinení vznesených proti ostatným sťažovateľom. Najvyšší súd

poukazuje len všeobecne na násilnú povahu trestných činov sťažovateľa, pritom

sťažovateľovi bolo obvinenie vznesené pre trestné činy nenásilnej povahy (skutok 1 a skutok

6 vznesenia obvinenia)...

Z uvedených dôvodov mám za to, že rozhodovanie Najvyššieho súdu nezodpovedá

európskym štandardom...

Taktiež v zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, princíp

rovnosti zbraní je jednou z čŕt širšieho ponímania spravodlivého procesu a vyžaduje, aby

každá strana mala primeranú možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju

nestavajú do zjavnej nevýhody voči protistrane (rozsudok Dombo Beheer B.V. v. Holandsko

z 27. októbra 1993, Ankerl v. Švajčiarsko z 23. októbra 1996)

Koncepcia spravodlivého súdneho konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne

konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na

podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými predloženými

dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie,

(rozsudok Nideröst - Huber v. Švajčiarsko, Mantovanelli v. Francúzsko)…“.

Napokon sťažovateľ uvádza v sťažnosti dôvody, v čom vidí porušenie svojho

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa a práva na

spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie týchto práv vidí v tom,

že „Sťažovateľovi nebolo umožnené prezentovať skutočnosti na svoju obhajobu pred

súdom, pretože jeho obhajcovi nebolo umožnené zúčastniť sa na rozhodovaní o väzbe

sťažovateľa. V dôsledku tohto faktu došlo k nerovnovážnemu postaveniu sťažovateľa oproti

ostatným subjektom konania. Potreba rovnosti pritom vystupuje do popredia najmä v

trestnom konaní, kde sa rozhoduje o otázkach zásadného charakteru pre budúci život

stíhanej osoby...“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť

na ďalšie konanie a rozhodol týmto nálezom:

«Postupom Prezídia Policajného Zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite,

Odbor Bratislava I..., Úradu špeciálnej prokuratúry..., Najvyššieho súdu..., v konaní

vedenom pod sp. zn. 17/2010 a došlo k porušeniu práva sťažovateľa na

rovnosť účastníkov v konaní podľa článku 47 ods. 3 SR, práva sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu podľa SR, práva sťažovateľa na obhajobu podľa

SR, práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva sťažovateľa

vyplývajúceho z čl. 5 s názvom „Právo na slobodu a bezpečnosť" Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku…, sp. zn. 17/2010 zo dňa

17. 06. 2010 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

zo dňa 28. 07. 2010 sa zrušujú.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

. Podľa môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na

ktorých prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Sťažovateľ sa na ústavnom súde v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd pri svojom

rozhodovaní viazaný podľa ) domáha ochrany svojich

základných práv podľa , a , práva

vyplývajúceho z čl. 5 dohovoru s názvom „Právo na slobodu a bezpečnosť" a na

spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť

postupmi prezídia Policajného zboru, úradu špeciálnej prokuratúry, špecializovaného

trestného súdu a najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 17/2010 a sp. zn.

a ich uzneseniami sp. zn. 17/2010 zo 17. júna 2010 a sp. zn.

z 28. júla 2010, ktoré žiada zrušiť.

1. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn. 17/2010

zo 17. júna 2010

Ústavný súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti (po vyžiadaní podkladov

zo špecializovaného trestného súdu, ktoré mu neboli riadne sťažovateľom podľa zákona

o ústavnom súde predložené) vychádzal z princípu subsidiarity svojej právomoci pri

ochrane ústavnosti, ktorý je vyjadrený v ustanovení . Zo subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť

využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto

sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie ().

V danom prípade bola proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu prípustná

sťažnosť, o ktorej v zmysle príslušných ustanovení rozhodoval najvyšší

súd, čo v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať o ústavnosti

uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. 17/2010 zo 17. júna 2010, ktoré

sťažovateľ v petite sťažnosti žiada zrušiť, a preto v tejto časti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júla 2010

Pri posudzovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd prihliadol na konanie

pred všeobecnými súdmi ako na celok, teda aj na obsah uznesenia špecializovaného

trestného súdu sp. zn. 17/2010 zo 17. júna 2010 a jeho procesný postup predchádzajúci

vydaniu označeného rozhodnutia, pretože tieto boli predmetom preskúmania zo strany

najvyššieho súdu. Aj napriek tomu, že sťažovateľ v petite neupresnil, podľa ktorého

ustanovenia čl. 5 dohovoru malo dôjsť k porušeniu jeho práv najvyšším súdom, ústavný

súd pri posudzovaní tejto časti sťažnosti vychádzal najmä z jej odôvodnenia.

A. Pokiaľ ide základné právo sťažovateľa podľa , ústavný súd

vo svojej judikatúre opakovane konštatoval (napr. , ),

že ide o všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje základné právo na súdnu ochranu,

a to vo vzťahu ku konaniu vo veci samej, a nevzťahuje sa na konanie o väzbe, na ktoré

je aplikovateľné ustanovenie a 5 , ktoré je vo vzťahu k

v pomere špeciality a sú v ňom implicitne obsiahnuté hmotné a tiež procesné atribúty

základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu v prípadoch

pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa základné procesné garancie

spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto

sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17

ods. 2 a 5 o osobnej slobode (ktoré sťažovateľ nenamieta), a nie všeobecné

ustanovenie .

Z uvedeného dôvodu je sťažnosť v časti namietaného porušenia základného práva

podľa v konaní o väzbe zjavne neopodstatnená (obdobne napr.

).

B. Ústavný súd tiež v ďalšej časti sťažnosti konštatuje absenciu príčinnej súvislosti

medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, pretože

právo na periodickú kontrolu zákonnosti väzby a jednotlivé hmotnoprávne a procesné

záruky tohto konania sú obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti sťažnosť aj v časti namietaného porušenia práva

sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

C. Ústavný súd sa napokon zameral na posúdenie namietaného porušenia práva

sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktoré spočívalo

v tom, že

a) najvyšší súd sa dostatočne nevysporiadal s argumentmi sťažovateľa proti ďalšiemu

trvaniu jeho väzby, a to aj v súvislosti s ponúknutým sľubom a peňažnou zárukou,

b) najvyšší súd v konaní o sťažnosti proti uzneseniu špeciálneho súdu porušil zásadu

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní tým, že o jeho sťažnosti rozhodol bez jeho

vypočutia na neverejnom zasadnutí, aj keď o vypočutie jeho právny zástupca výslovne

žiadal.

K prvej námietke, v ktorej sťažovateľ namietal nedostatočné vysporiadanie

sa najvyššieho súdu s jeho argumentmi proti trvaniu dôvodov väzby a nedostatočné

preskúmanie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, v časti neprijatia písomného

sľubu a nenahradenia väzby ponúknutou peňažnou zárukou ústavný súd konštatuje, že

z judikatúry k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva, že prepustenie na základe záruky

je len možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej

opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen

v prípade takzvanej útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto

záruky (zabezpečenie prítomnosti na pojednávaní), ale možno ňou nahradiť aj väzbu

realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne

právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero

c. Spojené kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Článok 5 ods. 3 dohovoru však nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť

prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím

záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím

určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej

väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby

(, ).

V tejto súvislosti je ústavný súd oprávnený a povinný preskúmať, či všeobecný súd

rešpektoval právo sťažovateľa na podanie žiadosti o nahradenie väzby písomným sľubom,

či o ponuke písomného sľubu rozhodol a či jeho rozhodnutie vychádzalo zo skutkových

dôvodov, ktoré napokon viedli k neprijatiu písomného sľubu, a takisto, či riadne odôvodnil

svoje rozhodnutie o nenahradení väzby peňažnou zárukou. Najvyšší súd (aj špecializovaný

trestný súd) tieto princípy podľa názoru ústavného súdu dodržali, a preto ústavný súd

nemôže vstupovať do ich právomoci preskúmaním úvah a hodnotení o existencii alebo

neexistencii skutkových okolností odôvodňujúcich neprijatie písomného sľubu, nenahradení

väzby peňažnou zárukou a ponechaním obvineného vo väzbe.

Najvyšší súd sa pri rozhodovaní z hľadiska posúdenia vecných aspektov možnosti

nahradenia väzby peňažnou zárukou alebo sľubom obvinených plne stotožnil s názorom

sudcu prvostupňového súdu pre prípravné konanie a konštatoval, že „v danom prípade,

s prihliadnutím na rozsah a povahu trestnej činnosti, pre ktorú sú trestne stíhaní, ani

najvyšší súd písomný sľub a ani ponúknutú peňažnú záruku nepovažuje za dostatočné,

pretože tieto substitučné inštitúty neodstraňujú obavu, že obvinení sa v prípade ich

prepustenia na slobodu nedopustia konania predpokladaného ustanovením § 71 ods. 1

písm. c/ ..“.

Ústavný súd tiež po preskúmaní namietaného uznesenia špecializovaného trestného

súdu zo 17. júna 2010 a ďalších podkladov (žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby

zo 17. mája 2010, písomného sľubu sťažovateľa z 22. mája 2010, návrhu na poskytnutie

peňažnej záruky z 9. júna 2010 podaného D. C., doplnenia písomného sľubu a vyjadrenia

jeho obhajcu k peňažnej záruke z 15. júna 2010 a tiež zápisnice o výsluchu sťažovateľa zo

17. júna 2010), ktoré mu boli doručené 18. novembra 2010, nezistil žiadnu príčinnú

súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho právom

podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, a preto sťažnosť v časti proti postupu a uzneseniu najvyššieho

súdu odmietol v celom rozsahu pre zjavnú neopodstatnenosť. Špecializovaný trestný súd

podľa názoru ústavného súdu uviedol jasné vecné dôvody (na 5 až 6), prečo neprijal

písomný sľub sťažovateľa a ani peňažnú záruku inej osoby.

Ústavný súd taktiež po preskúmaní uvedeného uznesenia najvyššieho súdu

(aj špecializovaného trestného súdu) dospel k záveru, že existenciu zákonných dôvodov

väzby podľa , a všeobecné súdy riadne

odôvodnili opierajúc sa i o výpovede svedka, pričom ich závery neodporujú zásadám

právnej a formálnej logiky a nevykazujú znaky zjavnej jednostrannosti, arbitrárnosti

a svojvôle. Sťažovateľ je podľa nich dôvodne podozrivý z úmyselného a cieleného

používania násilia alebo hrozby násilím na zastrašenie a vydieranie poškodených

a v prípade prepustenia na slobodu by sa (vzhľadom na hrozbu vyplývajúcu z trestného

stíhania) mohol pokúšal pôsobiť na svedkov, spoluobvinených, prípadne ďalších dosiaľ

nestotožnených spolupáchateľov alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre

trestné stíhanie, preto rozhodnutie považuje za preskúmateľné a v súlade s jeho právami

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, aj keď sťažovateľ tvrdí opak. Dôležitým faktom existencie

dôvodov väzby je tiež skutočnosť, že údajný vedúci predstaviteľ zločineckej skupiny tzv.

„s. " je stále na úteku, pričom sťažovateľ sa mal tiež dopustiť aj závažnej trestnej činnosti,

keď mal konať podľa pokynov iného obvineného, o čom svedčia podrobné výpovede

chráneného svedka.

Ústavný súd nemohol tieto skutočnosti prehliadnuť, je toho názoru, že najvyšší súd

posúdil dôvody väzby správne, a preto v súčasnosti nemá žiadny dôvod zasahovať do

rozhodnutia najvyššieho súdu.

a) Pokiaľ ide druhú námietku sťažovateľa, v ktorej tvrdí, že najvyšší súd rozhodol

o jeho žiadosti bez toho, aby ho vypočul, a to napriek tomu, že v sťažnosti výslovne žiadal

o vypočutie, aj v tejto časti považuje ústavný súd sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba

vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré

sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných

podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe

a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo

prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri ,

a ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk

nezávislosti a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie

procesnej povahy primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby

v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko

z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000). Ak je dotknutá

osoba pozbavená osobnej slobody podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, musí byť vypočutá.

Vždy musí byť zaručená kontradiktórnosť konania a rovnosť zbraní (napr. rozsudok vo veci

Nikolova c. Bulharsko z 25. marca 1999).

Postup všeobecných súdov pri rozhodovaní o väzbe a jej ďalšom trvaní je upravený

v , podľa ktorého vziať do väzby možno len obvinenú

fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami.

O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné

konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený

vypočutý. O ďalšom trvaní väzby, zmene dôvodov väzby, návrhu na predĺženie lehoty

väzby alebo žiadosti obvineného o prepustenie z väzby však možno rozhodnúť aj na

neverejnom zasadnutí, ak zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, na ktoré treba

obvineného vypočuť na verejnom zasadnutí, alebo ak obvinený v žiadosti o prepustenie

z väzby výslovne nepožiadal o výsluch a zároveň neuviedol nové skutočnosti súdu skôr

neznáme, ktoré sú významné pre rozhodnutie.

Neexistenciu dôvodov väzby podľa , a

sťažovateľ namietal prostredníctvom svojho obhajcu v žiadosti o prepustenie z väzby

zo 17. mája 2010, ktorú adresoval úradu špeciálnej prokuratúry. Následne špecializovaný

trestný súd na verejnom zasadnutí za účasti sťažovateľa a jeho právneho zástupcu

17. júna 2010 osobne vypočul sťažovateľa, jeho obhajcu a prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry a všetci sa mali možnosť, resp. mohli rovnakým spôsobom vyjadriť k jeho

žiadosti o prepustenie z väzby.

Z citovaného vyplýva, že podľa musí byť obvinený pred

rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí do väzby vypočutý vždy. Oproti tomu o žiadosti

obvineného o prepustenie z väzby možno rozhodnúť aj na neverejnom zasadnutí, ak

zo žiadosti nevyplývajú také skutočnosti, pre ktoré treba obvineného vypočuť na verejnom

zasadnutí. Z toho možno urobiť záver, že v prípade rozhodovania

o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby ponecháva priestor na úvahu všeobecného

súdu, či obvineného osobne vypočuje, t. j. bude konať na verejnom zasadnutí, alebo

ho nevypočuje, t. j. bude konať na neverejnom zasadnutí. Táto úvaha všeobecného súdu

je ale obmedzená znením poslednej vety citovaného

().

Ani z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nevyplýva, že v konaní o väzbe

musí byť sťažovateľ osobne vypočutý na obidvoch stupňoch konania. Rešpektovanie práv

zaručených v , 2 a 5 a dohovoru vyžaduje, aby v priebehu

väzby obvineného bola procesná záruka spočívajúca v jeho možnosti byť osobne prítomný

v konaní pred súdom a osobne sa k veci vyjadriť rešpektovaná v rámci periodickej súdnej

kontroly väzby (v rámci konaní spadajúcich pod režim čl. 5 ods. 4 dohovoru) v primeraných

(t. j. v relatívne krátkych) časových intervaloch. Osobná prítomnosť obvineného v konaní

pred súdom je nevyhnutná vždy, keď to vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu vyžaduje

povaha skutočností (tvrdení a skutkových okolností), ktoré majú byť predmetom posúdenia

súdom, alebo ak vzhľadom na procesnú situáciu a povahu prejednávaných skutočností

je zabezpečenie osobnej prítomnosti obvineného nevyhnutným predpokladom rešpektovania

kontradiktórnosti konania a princípu „rovnosti zbraní“ (napr. , ).

Nevyhnutnosť osobnej prítomnosti obvineného pred súdom v takomto konaní treba

posudzovať vždy individuálne, podľa okolností konkrétneho prípadu. Čisto písomné

konanie o sťažnosti obvineného proti rozhodnutiu o väzbe pred súdom druhého stupňa môže

byť v súlade s a 5 , ako aj s dohovoru, ak ani prokurátor

nebol na zasadnutí súdu prítomný (napr. , , ).

výslovne ukladá konať na verejnom zasadnutí len v konaní

o sťažnosti proti uzneseniu o nevzatí obvineného do väzby (§ 192 ods. 3 Trestného

poriadku). V iných prípadoch môže požiadavka osobného vypočutia obvineného v konaní

o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe vyplývať z konkrétnych okolností prípadu, najmä

ak sťažovateľ uvádza nové skutočnosti významné pre posúdenie dôvodov väzby alebo

ak došlo k zmene dôkaznej situácie. Zo sťažnosti sťažovateľa žiadne také skutočnosti

nevyplývali. Pokiaľ konanie na prvom stupni vyhovuje požiadavke kontradiktórnosti, podľa

názoru ústavného súdu nebolo za daných podmienok povinnosťou najvyššieho súdu konať

o sťažnosti na verejnom zasadnutí, aj keď o to právny zástupca (obhajca) sťažovateľa

výslovne žiadal.

Sťažovateľ ako osoba vo väzbe mal v danom prípade možnosť predložiť súdu

argumenty a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým

okolnostiam týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti a mal možnosť vyjadriť sa

k tvrdeniam protistrany (prokurátora) týkajúcim sa odôvodnenosti trvania väzby a vyvracať

ich aspoň na jednom stupni (na špecializovanom trestnom súde), preto nemohlo dôjsť

k porušeniu princípov kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní, ako to namietal

sťažovateľ, a tým ani k porušeniu a , ak navyše

prokurátor nebol takisto ako obhajca sťažovateľa prítomný v konaní na najvyššom súde.

Z okolností posudzovaného prípadu tiež vyplýva, že sťažovateľ o osobné vypočutie

a o účasť na zasadnutí najvyššieho súdu síce žiadal, ale pokiaľ namietal, že bolo v konaní

porušené jeho základné právo na obhajobu podľa , mal to namietať

prostredníctvom mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania. Svoje námietky v tomto

smere však uplatnil až v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je súdom vyššej inštancie

rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade

preto neposudzuje správnosť procesného postupu či skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. ). Do jeho právomoci v konaní podľa čl. 127

patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie všeobecne záväzných

právnych predpisov orgánmi verejnej moci s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ,

, ). Z uvedeného okrem iných dôsledkov vyplýva, že v prípade

konania pred všeobecnými súdmi musí sťažovateľ ochranu svojich základných práv

a slobôd vrátane argumentácie s tým spojenej uplatniť najskôr v tomto konaní a až následne

v konaní pred ústavným súdom (napr. , ).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred

ústavným súdom a jeho označenými právami podľa a dohovoru, a preto sťažnosť

v časti proti postupu a uzneseniu najvyššieho súdu odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu označených základných práv podľa a práv

podľa dohovoru postupom prezídia Policajného zboru a uznesením úradu špeciálnej

prokuratúry, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn.

Vychádzajúc z obsahu podania sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že táto sťažnosť

v tejto časti napriek tomu, že je sťažovateľ riadne zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa

náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené

najmä v a a .

Hoci z návrhu na začatie konania je zrejmé, akej veci sa týka, kto ho podáva a proti

komu smeruje, sťažnosť neobsahuje v tejto časti návrh rozhodnutia vo veci samej (petit),

ktorého vydania sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom

súde), vymedzený presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť

východiskom pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na

rozhodnutie vo veci samej v tejto časti je neúplná a nezrozumiteľná, keďže neumožňuje

identifikovať, ktorým porušovateľom a v akom konaní boli porušené, prípadne akých

konkrétnych ďalších opatrení smerujúcich k náprave porušenia ústavnosti v súlade s čl. 127

a sa sťažovateľ od ústavného súdu domáha (m. m.

).

Sťažovateľ porušenie svojich práv v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn.

riadne neodôvodnil a v petite tiež neoznačil, v ktorom konaní a pod akou

spisovou značkou malo dôjsť k porušeniu jeho práv postupmi prezídia Policajného zboru

a úradu špeciálnej prokuratúry.

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že taký rozsah nedostatkov zákonom predpísaných

náležitostí, aký vyplýva z podaní sťažovateľa, nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

().

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa

advokátom konštatuje, že sťažnosť v petite aj po výzve ústavného súdu vykazuje nedostatky

náležitostí predpísané a , a preto ju z uvedeného dôvodu

odmietol v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde).

Nad rámec k tomu ústavný súd poznamenáva, že v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ

uviedol aj také skutkové okolnosti a domáhal sa v jej odôvodnení vyslovenia porušenia

tých istých základných práv podľa a práva podľa dohovoru postupmi prezídia

Policajného zboru a úradu špeciálnej prokuratúry, ako aj uznesením špecializovaného

trestného súdu z 20. februára 2010 o jeho vzatí do väzby a najvyššieho súdu

z 8. marca 2010, ktoré sú predmetom posudzovania sťažnosti v konaní pred ústavným

súdom vo veci vedenej pod sp. zn. doručenej ústavnému súdu

14. apríla 2010 (teda prekážka prebiehajúceho súdneho konania – litispendencia bráni tomu,

aby vo veci prebiehalo konanie pod sp. zn. na základe sťažnosti doručenej

ústavnému súdu 10. septembra 2010), preto bolo možné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa (obdobne napr.

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011