Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 127/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. M. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. F., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 46 ods. 1

a a práv podľa a 4 a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 25. októbra 2010 a Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. 86/2010 z 15. októbra

2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. M. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra

2010 doručená sťažnosť Mgr. M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv a slobôd podľa a 5, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a 4 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. októbra 2010 a Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 86/2010 z 15. októbra 2010.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že proti jeho osobe je vykonávané väzobné

trestné stíhanie. O jeho vzatí do väzby rozhodol špecializovaný trestný súd uznesením

sp. zn. 86/2010 z 15. októbra 2010, ktoré bolo opreté o väzobné dôvody v zmysle

ods. 1 písm. a) a c) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Proti uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorú najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2010 zamietol.

Podľa sťažovateľa rozhodnutie najvyššieho súdu v spojitosti s rozhodnutím

špecializovaného trestného súdu neobsahuje „žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré jediné

môžu zákonne založiť dôvod väzby v súlade so zákonom“, a súčasne je v rozpore aj

s a dohovorom. Porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vidí sťažovateľ najmä v tom, že najvyšší súd sa vôbec

nevysporiadal s dôvodmi uvedenými v jeho sťažnosti proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu, preto toto rozhodnutie považuje za nedôvodné a súčasne vydané v rozpore

so zákonom.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podrobne cituje uvedené články a dohovoru, ako

aj ustanovenia [najmä až c)], ktorých porušenie

namieta a tvrdí, že v jeho prípade neboli splnené základné materiálne podmienky väzby,

a pritom cituje z rozhodnutí špecializovaného trestného súdu a najvyššieho súdu k „tzv.

útekovej väzbe ( .. a k preventívnej väzbe

“.

Domnieva sa tiež, že „tento súd porušil jeho základné právo na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 a práva podľa a ods. 4 dohovoru“,

pretože v súvislosti s dôvodmi väzby je odôvodnenie rozhodnutia založené nie na reálnych

skutkových zisteniach vo vzťahu k sťažovateľovi, ale iba na údajnej „sofistikovanosti

trestnej činnosti, rozsiahlosti trestnej činnosti a finančnom zázemí“, ktoré podľa neho

nemôžu byť dôvodom útekovej väzby.

Špecializovaný trestný súd podľa sťažovateľa navyše neodôvodnil existenciu

útekovej väzby u sťažovateľa relevantnými konkrétnymi skutočnosťami vôbec a najvyšší

súd len konštatoval, že „Obvinený napriek tomu, že mu bola súdom uložená povinnosť

oznámiť zmenu miesta bydliska túto si nesplnil opustil územie Slovenskej republiku

a odcestoval do zahraničia. Uvedenú skutočnosť nepoprel a na svoju obhajobu neuviedol

žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by skôr uvedené zistenie o jeho konaní z hľadiska mu

uloženej povinnosti zákonným spôsobom legalizovalo. Uvedené zistenie spolu s hrozbou

uloženia vysokého trestu odôvodňuje obavu z možného konania obvineného uvedeného

v a na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že po návrate

zo zahraničia sa dobrovoľne prihlásil na polícii. Týmito skutočnosťami je daný dôvod väzby

obvineného Mgr. M. H. uvedený v ..

Toto tvrdenie najvyššieho súdu je však tendenčné a účelové...“

K tomu sťažovateľ poukazuje „na významnejší moment, ktorý súvisí s existenciu,

resp. neexistenciu dôvodov útekovej väzby, a to je skutočnosť, že som sa ihneď po návrate

z dovolenky dobrovoľne prihlásil na príslušnom útvare policajného zboru..., pričom je pre

neho nepochopiteľné, že „súdy túto konkrétnu skutočnosť vo svojich väzobných

rozhodnutiach ignorujú, čo je ďalším dôvodom formálnosti a arbitrárnosti namietaných

rozhodnutí...“

Obdobne sťažovateľ dôvody, ktoré uviedli špecializovaný trestný súd a najvyšší súd,

považuje za arbitrárne vo vzťahu k údajnej trestnej činnosti sťažovateľa a jeho obvinenie je

založené len na výpovedi jedného svedka, preto považuje ustálenie existencie dôvodu väzby

podľa „za predčasné a irelevantné...“.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že „absencia

dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, ktorý sa mi kladie za vinu je bez

akýchkoľvek pochybnosti spôsobilá založiť nezákonnosť a týmto momentom aj

protiústavnosť mojej väzby...

Opierajúc sa o svoju argumentáciu sťažovateľ v závere ústavnému súdu navrhuje,

aby vo veci takto rozhodol: „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 25.10.2007 sp. zn. a uznesením Špecializovaného trestného súdu,

pracovisko Banská Bystrica z 15.10.2010 sp. zn. 86/2010 bol porušený

a 5, , , ako aj

písm. c), ods. 4 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.10.2010 sp. zn.

v spojitosti s uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica

z 15.10.2010 sp. zn. 86/2010, sa zrušujú a prikazuje sa Špecializovanému trestnému

súdu, aby Mgr. M. H. neodkladne prepustil z väzby na slobodu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(v tomto prípade sťažnosti) podľa až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal

preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (, , ).

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť aj vtedy, keď namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, alebo z iných dôvodov ().

Vychádzajúc z petitu sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že

uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. z 25. októbra 2010 a špecializovaného

trestného súdu sp. zn. 86/2010 z 15. októbra 2010 došlo k porušeniu jeho základných

práv podľa a 5, a a práv podľa a 4

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,

ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest,

prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú

bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa

tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné

pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné

podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je

potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že proti sťažovateľovi bolo

vedené väzobné trestné stíhanie „pre zločin založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa a pre obzvlášť závažný zločin

legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a), ods. 4 písm. a b c)

...“, ktoré je aj predmetom namietaného porušenia základných práv

a slobôd sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ bol vzatý do väzby

na základe rozhodnutia špecializovaného trestného súdu sp. zn. 86/2010 z 15. októbra

2010 z dôvodov uvedených v a .

1. V rámci samotného predbežného prerokovania sťažnosti prihliadal ústavný súd

najprv na vymedzenie jeho právomoci vymedzenej v . Označené

ustanovenie limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej

moci princípom subsidiarity, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych

sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv

alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a ).

Uvedený princíp sa nepochybne týka aj prípadov, v ktorých sa sťažovateľ pred

súdom môže domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd využitím opravných

prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (príslušný procesný predpis).

V danej veci sa sťažovateľ mohol ochrany svojich označených práv podľa

a dohovoru vo vzťahu k uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. 86/2010

z 15. októbra 2010 domáhať využitím opravného prostriedku – sťažnosti (§ 83, § 185 až

), o ktorej rozhodoval najvyšší súd. Tento súd konal s plnou

jurisdikciou, keďže v jeho právomoci bolo skúmať a posúdiť všetky skutkové aj právne

otázky relevantné na rozhodnutie v danej veci, preskúmať správnosť a zákonnosť nielen

napádaného rozhodnutia špecializovaného trestného súdu, ale aj jeho procesného postupu,

ktorý vydaniu napádaného uznesenia predchádzal. Najvyšší súd taktiež disponoval

právomocou zrušiť rozhodnutie špecializovaného trestného súdu a vrátiť mu vec na ďalšie

konanie alebo jeho sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby zamietnuť [§ 194 ods. 1

].

Sťažovateľ vo vzťahu k napádanému uzneseniu disponoval dostupným a účinným

prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní

pred všeobecnými súdmi podľa ustanovení a pred právomocou

ústavného súdu tu existoval iný súd (najvyšší súd), ktorý bol v prvom rade povinný

zabezpečiť ochranu sťažovateľovým právam.

Na základe už uvedených skutočností ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa namietaného postupu a uznesenia

špecializovaného trestného súdu sp. zn. 86/2010 z 15. októbra 2010 v súvislosti

s rozhodovaním o jeho vzatí do väzby odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr.

a ).

2. V ďalšej časti sa ústavný súd zaoberal preskúmaním postupu a sťažnosťou

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. augusta 2009.

Úlohou ústavného súdu ako nezávislého orgánu ochrany ústavnosti ( )

nie je konať ako súd tretej inštancie, ale jeho úlohou je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia,

ktorým jednotlivec je pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (, ).

A. V súvislosti s námietkou o porušení práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného a dohovoru postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu pri rozhodovaní o väzbe je potrebné poznamenať, že konania všeobecných

súdov, ktorými sa rozhoduje o väzbe, nie sú konaniami o trestnom obvinení a ani konaniami

o občianskych právach alebo záväzkoch, ako to vyžaduje citovaný článok dohovoru.

Citované články upravujú zásahy súdneho konania a spravodlivého rozhodovania

a zásadne sa nevzťahujú na konanie o väzbe, pre ktoré platí špeciálna, pokiaľ ide

o procesné záruky poskytnuté osobe nachádzajúcej sa vo väzbe, v zásade prísnejšia právna

úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na slobodu a bezpečnosť

(napr. ). Ústavný súd v tomto smere poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax

Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru

(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva de Wilde at al v. Belgicko z 18. júna

1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71–77 etc.).

Aj pokiaľ ide o vzťah ustanovenia a 5 týkajúcich sa špecificky

základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd konštatoval, že zahŕňa

základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva

na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana

zahŕňa základné procesné garancie spravodlivého súdneho konania s prihliadnutím na

povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe

aplikovateľné špeciálne ustanovenia a 5 o osobnej slobode, a nie

všeobecné ustanovenie (napr. uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 18. marca 2008 a v ňom citovaná judikatúra).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru

a čl. 46 ods. 1 rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu o jeho

vzatí do väzby, teda takým rozhodnutím všeobecného súdu, na ktoré sa čl. 6 ods. 1

dohovoru vecne nevzťahuje. Ochrana základných práv a slobôd v súvislosti s rozhodovaním

o vzatí konkrétnej osoby do väzby, t. j. s rozhodovaním o osobnej slobode fyzickej osoby

(zákonnosť väzby), spadá (ratione materiae) pod ustanovenia a pod

ustanovenia čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty

osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení (obdobne pozri

, ) a väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu nemôže

dôjsť ani k porušeniu dohovoru a ani , aj z dôvodu, že túto

oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach najmä čl. 5 dohovoru a čl. 17

.

Keďže neexistuje žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

najvyššieho súdu o zamietnutí sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu prvostupňového súdu

o vzatí do väzby a namietaným porušením základného práva podľa

a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2

).

B. Ústavný súd tiež v súvislosti s ďalšou časťou sťažnosti konštatuje, že nemá

právomoc preskúmavať námietky sťažovateľa smerujúce k absencii príčinnej súvislosti

medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, keďže

v súvislosti s právom byť vzatý do väzby a zostať vo väzbe iba na základe zákonného

stíhania podľa mal možnosť tieto okolnosti sťažovateľ namietať najmä

v konaní pred špecializovaným trestným súdom, v ktorom sa rozhodovalo o jeho vzatí do

väzby 15. októbra 2010, pričom jednotlivé hmotnoprávne a procesné záruky tohto konania

sú obsiahnuté najmä v čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosť aj v časti namietaného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5

ods. 1 písm. c) dohovoru.

C. Napokon sa ústavný súd zaoberal namietaným porušením základného práva

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa a 5 a dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu k a 5 a dohovoru

vyplýva, že osoba vo väzbe je oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných

podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania

hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti

väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu,

alebo prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú (pozri ,

a ).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že konanie podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru musí mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk

nezávislosti a nestrannosti orgánu rozhodujúceho vo veci musí poskytovať garancie

procesnej povahy primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby

v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra

1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Neexistenciu dôvodov väzby podľa a

sťažovateľ namietal prostredníctvom svojho obhajcu v sťažnosti napísanej 19. októbra

2010. V písomnom odôvodnení sťažnosti uviedol, že trestné činy, pre ktoré bolo voči nemu

vznesené obvinenie, nespáchal, a preto dôvody väzby u neho nie sú dané.

Poukázal v nej na a 5 a zdôraznil, že väzba ako zabezpečovací inštitút

nemá sankčnú povahu ani výchovné poslanie a nesmie byť prostriedkom na uľahčenie

trestného stíhania. Upriamil pozornosť na materiálne a formálne podmienky väzby, ktoré

pre kladné rozhodnutie o väzbe musia byť splnené súčasne a ktoré vo vzťahu k jeho osobe

splnené nie sú. Podľa jeho názoru je napadnuté rozhodnutie arbitrárne, pretože nie je

založené na žiadnych konkrétnych skutočnostiach, ktoré by odôvodňovali čo i len jeden

z dôvodov, pre ktoré bol vzatý do väzby. Skutočnosti, ktoré v napadnutom rozhodnutí

uvádza súd, sú ničím nepodloženými domnienkami a hypotézami. V závere sťažnosti žiadal,

aby najvyšší súd „napadnuté uznesenie zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu...“.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. októbra 2010 sťažnosť

sťažovateľa proti prvostupňovému uzneseniu špecializovaného trestného súdu z 11. októbra

2010 zamietol, pretože nebola dôvodná.

Najvyšší súd k tomu dospel po opísaní týchto rozhodujúcich skutočností:

„Proti Mgr. M. H. a spol. sa na podklade uznesenia vyšetrovateľa Prezídia

Policajného zboru Úradu boja proti organizovanej kriminalite z 5. októbra 2010, sp. zn.

ČVS: PPZ-69/BOK-B2-2009 MH, vedie trestné stíhanie a bolo voči nemu vznesené

obvinenie v bode 1/ pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa § 296 Tr. zák. a v bode 4/, pre obzvlášť závažný zločin legalizácie príjmu

z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. zák.

s poukazom na § 141 písm. a/ Tr. zák., ktoré mal spáchať na tom skutkovom základe, že

1/ obvinení T. H., Z. P., J. D., B. V., M. A. a R. Z. sú členovia zločineckej skupiny, ktorá

bola založená v B. približne v roku 2005 s cieľom najmä na území B. páchať rôznu trestnú

činnosť, zameranú predovšetkým na nelegálne prevody nehnuteľností, pričom ich činnosť...

podporovali ju zadovážením a poskytovaním informácií, dokumentov z dedičského konania,

zahraničných pasov, príprave dokumentov potrebných na prevody a ingerencie na Správe

katastra pre m. Slovenskej republiky B.... obvinení D. A., Mgr. M. H., V. L. a G. J.,

4/ na nezistenom mieste a v presne nezistenom čase začiatkom roka 2007 obvinený

D. A. oboznámil obvineného Mgr. M. H. a obvineného V. L., že v katastrálnom území R. sa

nachádzajú pozemky vo vlastníctve A. S..., približne 40 hektárov v extraviláne a približne 40

árov v intraviláne mestskej časti, o ktoré má záujem, avšak poškodený je v kóme v sanatóriu

v R. a legálnou cestou nie je možné ich získať, a preto ich požiadal, aby nejakým spôsobom

zabezpečili, aby si on mohol kúpiť pozemky, na ktorých stoja stavby v jeho vlastníctve, za čo

im vyplatí polovicu z plánovaného úveru, a oni si ďalej môžu vo svoj prospech previesť

ostatné pozemky poškodeného, z čoho chce podiel 20 %, neskôr obvinený Mgr. M. H. a

obvinený V. L. v kancelárii spol. T., s. r. o., v B. navrhli obvinenému J. D., obvinenému B.

V., obvinenému M. A. a obvinenej G. J., aby nejakým spôsobom zabezpečili prevod

pozemkov po cudzom štátnom príslušníkovi, ktorý je v kóme, na obvineného D. A. a

zlegalizovali ich...

Najvyšší súd ďalej citoval z ustanovení § 71 ods. 1 písm. a) až c) Trestného

poriadku, čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a k dôvodom väzby tiež uviedol, že «Dôvodnosť

podozrenia, že obvinený Mgr. M. H. (ďalej aj „obvinený“) sa dopustil konania, pre ktoré je

trestne stíhaný (materiálna podmienka väzby) v súčasnom štádiu trestného stíhania vyplýva

z výpovede obvineného J. D. Menovaný vo svojej výpovedi uviedol, že s obvineným a s

inými osobami sa v roku 2007 stretol v sídle spoločnosti T. Na tomto stretnutí obvinený...

hovoril o tom, že sa pozná so starostom obce R. obvineným D. A., ktorý ho požiadal, aby

využil svoje známosti na nelegálne nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemkom

nachádzajúcim sa v extraviláne a intraviláne uvedenej obce, pretože zákonným spôsobom

tieto získať nebolo možné. Za ich získanie mali prisľúbené pozemky od neznámych

vlastníkov podľa vlastného výberu, ktoré by im obvinený D. A. ako starosta obce pridelil.

Podľa obvineného... mal obvinený V. L. k tomu dodať potrebné doklady a obvinená G. J.

mala zabezpečiť veci na katastrálnom úrade. Obvinený... ich na stretnutí tiež informoval

o megaprojektoch, ktoré sa v budúcnosti v uvedenej lokalite mali realizovať a s tým

súvisiacim vysokým nárastom cien pozemkov. Rozhovor bol aj o vyhliadkach ďalšej

spolupráce s obvineným D. A. Obvinený J. D. tiež uviedol, cez ktorú osobu bol Mgr. M. H.

informovaný o podmienkach deľby zisku z trestnej činnosti, ktoré označil za relatívne dobré

a povedal, aby bola vec zrealizovaná. Menovaný bol informovaný aj o spôsobe nelegálneho

prevodu vlastníctva pozemkov patriacich A. S. a mal tak o veci dostatočný prehľad.

Prospech obvineného na zisku z trestnej činnosti bol dohodnutý na dvadsaťpäť percent...

Z obsahu predloženého procesného spisu vyplýva, že Okresný súd Bratislava I

uznesením z 15. decembra 2008, sp. zn. na podklade

prijal peňažnú záruku a obvineného... prepustil z väzby na slobodu. Zároveň mu uložil

povinnosť orgánom činným v trestnom konaní a po prípadnom podaní obžaloby súdu

oznámiť zmenu miesta bydliska.

Obvinený má trvalé bydlisko v B., ktorá je uvedená v citovanom uznesení okresného

súdu. Až pri výsluchu v posudzovanej veci pri rozhodovaní sudcu o väzbe obvineného

obvinený uviedol, že prespáva v S., kde má prechodné bydlisko. Zo záznamu vyšetrovateľa z

5. októbra 2010 možno zistiť, že obvinený sa v mieste trvalého bydliska nenachádzal, a

preto mu uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia nemohol doručiť.

Neznáma žena, ktorá po zazvonení otvorila dvere im oznámila, že pán H. starší, ktorý býva

v tomto byte je chorý a nemôže prísť dole k vchodovej bráne a jeho syn Mgr. M. H. sa tam

dlhodobo nenachádza.

Obvinený napriek tomu, že mu bola súdom uložená povinnosť oznámiť zmenu miesta

bydliska túto si nesplnil, opustil územie Slovenskej republiky a odcestoval do zahraničia.

Uvedenú skutočnosť nepoprel a na svoju obhajobu neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,

ktoré by skôr uvedené zistenie o jeho konaní z hľadiska mu uloženej povinnosti zákonným

spôsobom legalizovalo. Uvedené zistenie spolu s hrozbou uloženia vysokého trestu

odôvodňuje obavu z možného konania obvineného uvedeného v

a na tomto závere nemení nič ani skutočnosť, že po návrate zo zahraničia sa dobrovoľne

prihlásil na polícii. Týmito skutočnosťami je daný dôvod väzby obvineného... uvedený

v

Pokiaľ ide o dôvod tzv. preventívnej väzby najvyšší súd... poukazuje na to, že

pohnútkou konania (v podstate sprostredkovateľskej a organizačnej činnosti), ktorého sa

mal obvinený... dopustiť, mal byť nezanedbateľný finančný zisk z prevodov pozemkov

nachádzajúcich sa v lukratívnej mestskej časti B. vo veľkej výmere a hodnote. Do konania,

pre ktoré je obvinený stíhaný mal byť zapojený ešte ďalší počet doposiaľ nezistených osôb,

ktoré z pozície svojho pracovného zaradenia mali na trestnej činnosti participovať a

umožniť jej spáchanie. Zistené okolnosti prípadu, za ktorých sa mal obvinený dopustiť

konania, ktoré sa mu kladie za vinu odôvodňujú obavu, že obvinený na slobode bude v

páchaní trestnej činnosti pokračovať s cieľom dosiahnuť finančný zisk. Navyše skutočnosť,

že obvinený... je trestne stíhaný v inej trestnej veci, kde bol z väzby prepustený na kauciu z

hľadiska hodnotenia osoby páchateľa posilňuje obavu, že po prepustení na slobodu by

mohol pokračovať v trestnej činnosti.

Pre vzatie obvineného do väzby musia byť súčasne splnené materiálna a aspoň

niektorá z formálnych podmienok väzby. V posudzovanom prípade boli splnené materiálne

ako aj formálne podmienky väzby uvedené v a , a preto

rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie je správne a zákonné.

U obvineného... sú teda dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr.

por. Najvyšší súd písomný sľub obvineného vzhľadom na osobu obvineného a povahu

prejednávaného prípadu nepovažoval za dostatočný, a preto dospel k záveru, že zákonné

podmienky na jeho prijatie nie sú splnené.

Na podklade týchto úvah Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol tak, ako je to

uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia».

Vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľovi

existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti a záver najvyššieho

súdu o existencii dôvodu väzby bol dostatočne individualizovaný a dôvodnosť ďalšieho

trvania sťažovateľovej väzby v zmysle a na

základe uvedených zistení nemožno považovať za arbitrárnu alebo zjavne nepodloženú,

ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu. Hoci všeobecné

súdy mali „údajnú trestnú činnosť preukázanú iba výpoveďou obvineného J. D.,“ čo

sťažovateľ spochybňuje, ústavný súd nemá žiadny dôvod v súčasnosti na prehodnocovanie

jeho záverov, keďže trestné konanie ďalej pokračuje a ústavný súd po preskúmaní

uvedeného uznesenia najvyššieho súdu (ale aj špecializovaného trestného súdu) je toho

názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného

poriadku všeobecné súdy riadne odôvodnili a ich zistenia, dôvody a závery neodporujú

zásadám právnej a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti,

arbitrárnosti a svojvôle.

Ústavný súd preto nemohol tieto skutočnosti prehliadnuť, hoci medzičasom už bol

sťažovateľ z väzby navyše aj prepustený na základe uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 5. januára 2011, ktorým prijal písomný sľub sťažovateľa a uložil mu

dohľad probačného a mediačného úradníka, čím nahradil jeho väzbu z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. c) . Týmto rozhodnutím súčasne najvyšší súd zrušil

rozhodnutie špecializovaného trestného súdu sp. zn. 86/2010 zo 17. decembra 2010,

ktorým jeho žiadosť o prepustenie z väzby z 23. novembra 2010 opätovne zamietol

a ktorým rozhodol okrem iného aj o zmene dôvodov väzby tak, že pretrvávajú dôvody

väzby len podľa ustanovenia .

Keďže však ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil, že by účinky

výkonu právomoci najvyššieho súdu v uvedenej namietanej veci neboli zlučiteľné so

sťažovateľom označenými právami podľa a 5 a podľa

dohovoru, jeho sťažnosť podľa aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ napokon videl porušenie v tom, že v jeho prípade bol vzatý

do väzby napriek tomu, že „nebola splnená podmienka zákonného dôvodu trestného

stíhania“.

Čo sa týka namietaného porušenia , ústavný súd konštatuje, že aj v tejto

časti je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v danej trestnej

veci príslušný súd ešte nerozhodoval o vine ani o treste. Článok 49 vyjadruje jeden

z princípov právneho štátu, požiadavku zákonnosti v trestnom práve a vymedzuje

podmienky trestnej zodpovednosti a požiadavku presného zákonného vymedzenia druhu

a intenzity trestných sankcií. Podľa ustanovenia tohto článku len Národná rada Slovenskej

republiky môže zákonom stanoviť, čo je trestný čin, aké sú podmienky trestnej

zodpovednosti a aký trest a za akých podmienok je možné za spáchanie trestného činu

uložiť. musí obsahovať uzavretý katalóg trestných činov a uzavretý katalóg

trestov, a súčasne zákaz analógie v neprospech páchateľa, čím štát stanovuje zákonné limity

pre obmedzenie základných práv a slobôd občanov (obdobne napr. ).

Ústavný súd konštatuje nemožnosť porušenia základných práv a slobôd všeobecnými

súdmi tak, ako to namieta sťažovateľ, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. marca 2011