Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 74/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. februára 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. A. N., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a

Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tdo

46/2010 z 23. novembra 2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove č. k.

-258 z 10. marca 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. P. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 21. januára

2011 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 23. novembra 2010 (ďalej aj

„rozhodnutie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -258 z 10. marca 2010 (ďalej aj „rozhodnutie krajského

súdu“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) č. k. -227 z 10. marca 2009

uznaný vinným z prečinu výtržníctva podľa § 360 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) zákona č.

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

za spáchanie ktorého mu súd uložil peňažný trest vo výmere 250 € a náhradný trest odňatia

slobody v trvaní dva mesiace. Krajský súd na odvolanie sťažovateľa svojím uznesením č. k.

-258 z 10. marca 2010 prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako vecne

správne potvrdil. Najvyšší súd sťažovateľom podané dovolanie svojím rozhodnutím

odmietol s poukazom na to, že „... je zrejmé, že dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm.

c/, písm. g/ v posudzovanej veci nie sú dané, a preto Najvyšší súd... dovolanie

obvineného odmietol na neverejnom zasadnutí bez preskúmania veci(§382 písm. c/ Tr.

por.).“.

3. Ťažiskom právnej argumentácie sťažovateľa proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

v spojení s rozhodnutím krajského súdu bolo procesné pochybenie povereného príslušníka

Policajného zboru v prípravnom konaní, a to v rámci dokazovania podľa § 119 ods. 1

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), keď nepostupoval v súlade s právom sťažovateľa na obhajobu. V tejto

súvislosti uviedol, že „ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností

po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá

osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia...“ (v jeho prípade sa tak

stalo až 20. marca 2008, keď trestné stíhanie vo veci bolo začaté 8. decembra 2007, pozn.).

4. Proti tomuto postupu sťažovateľ brojil uplatnením svojho práva na obhajobu, keď

uviedol, že „Odkladanie, resp. posúvanie vznesenia obvinenia na neskorší čas, hoci už sú

pre takýto postup splnené podmienky, je... podstatnou chybou celého konania, ktoré

predchádza rozsudku... Až od momentu vznesenia obvinenia má totiž obvinený všetky

práva... ktoré nemá... v prípade, že je len začaté trestné stíhanie vo veci.“. Podľa názoru

sťažovateľa je „uvedený postup v trestnom konaní neprípustný, pretože tým je znemožnené

právo obvineného (v čase vykonávania úkonov len ako svedok) na realizáciu tých práv,

ktoré mu ako obvinenému priznáva. Takýto postup znamená aj porušenie

zásady kontradiktórnosti konania, ktoré má byť v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre

ľudské práva realizované formou tzv. krížového výsluchu aj v prípravnom konaní, čo

v prípade keď je výsluch realizovaný pred vznesením obvinenia nemôže byť dodržaný...“.

5. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo M. P. podľa , ... a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. c) Dohovoru... výrokmi

uznesením Najvyššieho súdu... zo dňa 23.11.2010, sp. zn. porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu... zo dňa 23. 11. 2010, sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. 03. 2010, sp. zn. zrušuje

a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť M. P. trovy právneho zastúpenia

v sume 314,18 €.“

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8. Sťažovateľ namietal porušenie v petite označených základných práv tak

rozhodnutím krajského súdu, ako aj rozhodnutím najvyššieho súdu z dôvodu skutočnosti, že

sa nestotožnil s ich právnym záverom o dodatočnom konvalidovaní porušenia jeho práva na

obhajobu, k porušeniu ktorého došlo v priebehu prípravného konania. „Ak teda...

vyšetrovateľ PZ uznesením začal trestné stíhanie vo veci, pričom bolo už v čase začatia

zrejmé, kto je dôvodne podozrivý zo spáchania skutku a napriek tejto skutočnosti vykonával

dokazovanie výsluchmi svedkov, ich konfrontácií, nariadením znaleckého dokazovania,

postupoval nielen v rozpore s , ale aj v rozpore s namietanými

porušeniami základných práv. Rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu je

založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, pretože výsluchy

svedkov, znalca pred súdom prvého stupňa boli vykonávané pri latentnej alebo konkrétnej

konfrontácii s ich výpoveďami po začatí trestného stíhania pred vznesením obvinenia

a nepochybne boli týmito výpoveďami podstatne ovplyvnené.“.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

10. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

11. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 23. novembra 2010

v podstatnom uviedol:

„Najvyšší súd... pred vydaním rozhodnutia o dovolaní obvineného skúmal procesné

podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo podané proti prípustnému

rozhodnutiu... bolo podané oprávnenou osobou prostredníctvom obhajcu... v zákonnej

lehote a na príslušnom súde... dovolanie spĺňa obligatórne obsahové náležitosti dovolania...

Najvyšší súd... však zároveň dospel k záveru, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na

neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr.

por. ( )... Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným

k náprave výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb a má byť len skutočne

výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability

právnych vzťahov a právnej istoty... Dovolací súd považuje za nevyhnutné zdôrazniť i to, že

obsah konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, ktorými sa v dovolaní

odôvodňuje existencia určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať

zákonnému vymedzeniu takého dovolacieho dôvodu podľa Dôvody dovolania

je teda treba chápať materiálne, a preto nestačí na ne len formálne poukázať v podanom

dovolaní... Na podklade ktoréhokoľvek dovolacieho dôvodu nemožno preskúmavať

a hodnotiť správnosť a úplnosť skutkového stavu, ani preverovať úplnosť vykonaného

dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov. Skutkový stav je v prípade

rozhodovania o dovolaní hodnotený iba z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť

skutkovej povahy boli správne právne posúdené... Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu

uvedenému v ustanovení , treba hneď na úvod zdôrazniť tú

skutočnosť, že zákon pre jeho uplatnenie predpokladá nie každé porušenie práva na

obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie. Zásadným porušením práva na obhajobu,

zakladajúcim uvedený dôvod dovolania, sa pritom rozumie predovšetkým porušenie

ustanovení o povinnej obhajobe.

Právo na obhajobu sa vzťahuje na celé trestné konanie a všetkým orgánom činným

v trestnom konaní ako aj súdu je uložené umožniť osobe, proti ktorej sa konanie vedie,

uplatnenie jej práv. Zmyslom tejto základnej zásady je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných

záujmov a práv obvineného, prispieť k náležitému zisteniu skutkového stavu veci a tiež

k vydaniu zákonného a spravodlivého rozhodnutia.

Súčasťou práva na obhajobu je nepochybne aj právo preštudovať spis po skončení

vyšetrovania a právo podať návrhy na doplnenie vyšetrovania, zakotvené v § 166 ods. 1 Tr.

por. ( v znení neskorších predpisov), resp. v Na

výkon tohto práva musia byť obvinený i jeho obhajca riadne upozornení. Dôležitosť

preštudovania spisu obvineným a jeho obhajcom vyplýva z povahy a významu prípravného

konania a je ovplyvnená aj vzťahom prípravného konania k hlavnému pojednávaniu

v konaní pred súdom, pričom ale nemožno opomenúť ten fakt, že ťažisko dokazovania je

sústredené práve v konaní pred súdom.

Toto právo obvinenému a jeho obhajcovi nebolo ukrátené.

Z obsahu spisu je zrejmé, že obvinený a jeho obhajca mali v prípravnom konaní ako

aj v konaní pred súdom možnosť navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na

jeho obhajobu, klásť svedkom otázky, mali možnosť podať sťažnosť voči uzneseniu

o pribratí znalca, taktiež všetky ostatné práva, ktoré sú vyjadrením práva na obhajobu

a podmienky na spoľahlivé zistenie objektívnej pravdy boli v predmetnej veci riadne

zabezpečené.

Zároveň treba podotknúť, že práve dôkazy vykonané po začatí trestného stíhania

mali za následok, že obvinenému bolo vznesené obvinenie len pre prečin výtržníctva podľa §

364 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zák. a nie aj

pre trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom

na § 159 ods. 1 písm. í) Tr. zák. ako bolo trestné stíhanie začaté.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, zákonné ustanovenia dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že obvineným vytýkané procesné pochybenie

v prípravnom konaní nie je spôsobilé naplniť dovolací dôvod uvedený v ustanovení § 371

ods. 1 písm. c/ , a teda že v danom prípade k zásadnému porušeniu práva na

obhajobu nedošlo...“

12. Vzhľadom na obsahovú spojitosť citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu

s potvrdenými závermi krajského súdu v jeho rozhodnutí č. k. -258

z 10. marca 2010 považoval ústavný súd za podstatné uviesť aj podstatnú časť odôvodnenia

rozhodnutia krajského súdu:

«Krajský súd... preskúmal... zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov

rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

im predchádzalo... V prvom rade treba k veci uviesť, že Okresný súd... vykonal v rámci

riadneho procesného postupu, t. j. bez podstatných chýb konania, ktoré by bez ďalšieho

odôvodňovali zrušenie napadnutého rozsudku, dokazovanie v rozsahu potrebnom pre

náležité objasnenie veci, všetky zákonne vykonané dôkazy následne vyhodnotil jednotlivo

i v ich súhrne a na ich základe v zásade správne ustálil skutkový stav veci. Zároveň

rešpektujúc ustanovenie prvostupňový súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku stručne, ale jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré

dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval... V tomto smere je však

nutné okresnému súdu vytknúť, že v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal sčasti i na

dôkazy, ktoré neboli pred ním vykonané (výpoveď obžalovaného a poškodených L. B. a P.

V. z prípravného konania). So zreteľom na celé odôvodnenie napadnutého rozsudku, ale

nejde o takú chybu, v dôsledku ktorej by boli napadnuté výroky rozsudku nejasné, neúplné,

resp. nepreskúmateľné, keďže pred prvostupňovým súdom vykonané dôkazy vytvárajú vo

svojom súhrnne logickú, ničím nenarušovanú a uzavretú sústavu vzájomne sa doplňujúcich

a na seba nadväzujúcich dôkazov, ktoré vo svojom komplexe zhodne a spoľahlivo

preukazujú okolnosti, ktoré bolo treba v posudzovanej veci dokázať, a ktoré dostatočne

odôvodňujú záver o vine obž. M. P... V tejto súvislosti považuje krajský súd za potrebné

poukázať predovšetkým na výpoveď svedka B. U., ktorý na hlavnom pojednávaní bez toho,

aby sa v podstatných bodoch odchýlil od svojej výpovede z prípravného konania, uviedol, že

keď obžalovaný okolo neho, L. B. a P. V. prechádzal, drgol do L. B., na čo tá i P. V. slovne

reagovali, čo viedlo k tomu, že obžalovaný na adresu L. B. vulgárne zanadával a vzápätí

začal biť najprv ju a potom aj P. V. Oboch pritom podľa svedka udrel viackrát päsťou do

tváre, po čom L. B., ktorá mala v tom čase barle, spadla na chrbát a šmýkala sa po

podlahe. Okrem toho udrel obžalovaný raz päsťou do sánky i jeho a to potom, ako sa ho

spýtal, čo robí a napokon sa rozohnal i na slečnu, ktorá stála za ním (obžalovaným) a

chytila ho za pravé rameno. Výpoveď tohto svedka je pritom v zhode s výpoveďami svedkov

P. V. a L. B., výsluchy ktorých boli pred súdom síce podstatne stručnejšie, než v prípravnom

konaní, no pre náležité objasnenie veci aj so zreteľom na ostatné dôkazy, v konečnom

dôsledku postačujúce. Svedok P. V. pred prvostupňovým súdom potvrdil, že obžalovaný do

jeho priateľky L. B. drgol a následne ju, aj jeho udrel päsťou do tváre. Obdobne i svedkyňa

L. B. potvrdila, že obžalovaný do nej najprv drgol a po údere, ktorý nasledoval, spadla

odletom na zadok a chrbát dozadu, pričom videla ako obžalovaný bil jej priateľa P. V.

najmenej dvakrát päsťou a začal biť aj B. U.. Výpovede týchto svedkov potvrdzuje i znalec z

odvetvia chirurgia a stomatológia, ktorý na hlavnom pojednávaní zotrval na záveroch ním

písomne podaného posudku, podľa ktorého zranenia, ktoré boli u poškodených L. B. a P. V.

bezprostredne po čine zistené, boli s najväčšou pravdepodobnosťou spôsobené údermi

päsťou silou na rozhraní menšej až strednej intenzity.

U poškodenej šlo podľa znalca pravdepodobne o jeden úder do pravého oka a nosa

a u poškodeného šlo najmenej o tri údery do čela, spánkovej oblasti hlavy a pravej strany

tváre. Podľa názoru krajského súdu znalec, zohľadniac charakter, umiestnenie, počet, tvar

i medicínsky vysvetliteľný mechanizmus vzniku jednotlivých zranení, zároveň presvedčivo

vysvetlil, prečo považuje vznik týchto poranení pádom na zem, resp. náhodným zasiahnutím

tváre za nepravdepodobný a prakticky vylúčený.

Následnú zmenu obhajoby v priebehu hlavného pojednávania spočívajúcu v tom, že

zranenia pošk. L. B. spôsobil pri páde P. V. lakťom, považuje krajský súd za účelovú

reakciu na závery znalca, ktorý vylúčil pôvodné tvrdenie obžalovaného, že tieto zranenia

mohli vzniknúť nárazom hlavy poškodeného o hlavu poškodenej.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu predovšetkým tieto dôkazy, ktoré boli pred súdom

prvého stupňa procesné predpísaným spôsobom vykonané, dovoľujú vo svojom súhrne bez

akejkoľvek rozumnej pochybnosti vyvodiť skutkový záver, že to bol práve obž. M. P. kto

pred vstupom do baru vyvolal konflikt medzi ním a poškodenými a to tak, že potom, čo sa L.

B. slovne ohradila voči tomu, že do nej pri prechádzaní vrazil, túto najprv slovne vulgárne

napadol a vzápätí ju napadol aj fyzicky - úderom päsťou do oblasti tváre a následne fyzicky

- údermi do oblasti hlavy napadol i P. V. a B. U., ktorí na jeho správanie voči poškodenej

slovne reagovali, čím L. B. a P. V. spôsobil zranenia vyžadujúce si liečenie po dobu

najmenej šiestich dní. Takto preukázané konanie odvolateľa treba považovať za výtržnosť,

ktorej sa dopustil na mieste verejnosti prístupnom tým, že fyzicky napadol viaceré - tri

osoby.

Krajský súd pritom osobitne posudzoval závažnosť takto preukázaného konania obž.

M. P. Nad rámec dôvodov napadnutého rozsudku treba v tejto súvislosti uviesť, že útok

obžalovaného smeroval prioritne voči len devätnásťročnej žene, ktorá mala v tom čase na

nohe sadru a používala barly. Súčasne je potrebné zdôrazniť, že zo strany odvolateľa šlo o

krajne neadekvátnu reakciu na bežne sa vyskytujúci konflikt. Takéto konanie obžalovaného

je navyše o to zarážajúcejšie, že v tom čase bol príslušníkom Policajného zboru, jednou zo

základných úloh ktorého je spolupôsobiť pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a

bezpečnosti osôb, pričom bol osobitne povinný zdržať sa všetkého, čo by mohlo narušiť

vážnosť tohto zboru alebo ohroziť dôveru v neho. Bez povšimnutia nemožno napokon

ponechať ani následok konania obžalovaného - poškodenie zdravia dvoch osôb. So

zreteľom na tieto skutočnosti dospel krajský súd k záveru, že závažnosť konania obž. M. P.

je vyššia než nepatrná a okresný súd správne a v súlade so zákonom posúdil jeho konanie

ako prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Tr. zákona v spojení s §

138 písm. j) Tr. zákona.

K podstate odvolacích námietok smerujúcich voči skutkovým a právnym záverom

prvostupňového súdu krajský súd nad rámec už uvedeného dodáva:

Výpovede vyššie uvedených svedkov nie sú v pre rozhodnutie podstatných bodoch

podľa názoru odvolacieho súdu vnútorne ani navzájom tak zásadne rozporné, že by to

znižovalo ich hodnovernosť do takej miery, že by o ne, v spojení s ďalšími dôkazmi, nebolo

možné oprieť skutkové závery. V tejto súvislosti dáva krajský súd osobitne do pozornosti

výpoveď svedka B. U., z ktorej okrem iného vyplýva, že tak obžalovaný, ako aj poškodení

boli počas incidentu v pohybe a teda je pochopiteľné (aj vzhľadom na čas, ktorý uplynul), že

títo popisujú ich vzájomné postavenie rozdielne. Navyše, z pohľadu objasnenia skutkového

stavu veci nejde podľa názoru krajského súdu o podstatnú otázku. Rovnako za nepodstatné

považuje odvolací súd to, že svedok P. V. na hlavnom pojednávaní, na rozdiel od

prípravného konania, uviedol, že na mieste činu bola aj ďalšie osoba, obzvlášť ak o tejto

osobe už v prípravnom konaní vypovedala L. B. Obsahu spisu ďalej nezodpovedá tvrdenie

odvolateľa, že svedok B. U. na hlavnom pojednávaní tvrdil, že stál k obžalovanému

chrbtom, pričom jeho vyhlásenie, že „skutočne videl len to, ako bola L. na zemi“ nemožno

hodnotiť izolovane, ale v kontexte jeho celej výpovede. V tejto súvislosti dáva krajský súd do

pozornosti, že šlo o odpoveď svedka na otázku prokurátora, aby popísal správanie P. V. v

čase útoku.

Vierohodnosť výpovedí poškodených nespochybňuje ani fakt, že okresný súd, napriek

ich zhodným výpovediam v prípravnom konaní, vypustil z popisu skutku to, že obžalovaný

mal napokon jedenkrát udrieť päsťou do oblasti tváre aj svoju vtedajšiu priateľku J. M.

Práve naopak, podľa presvedčenia odvolacieho súdu skutočnosť, že títo svedkovia takúto, v

podstate značne absurdnú okolnosť, zhodne uviedli, potvrdzuje pravdivosť ich pôvodných

výpovedí. K tomu krajský súd doplňa, že omyl páchateľa v predmete útoku, ho bez ďalšieho

nezbavuje trestnej zodpovednosti. Na tom nemení nič ani to, že J. M., výpoveď ktorej

okresný súd správne vyhodnotil ako účelovú, takéto konanie obžalovaného poprela a

necítila sa byť poškodenou. Náprava toho pochybenia, ktorá by si navyše vyžadovala

doplnenie dokazovania (na hlavnom pojednávaní k tejto okolnosti vypovedal len svedok B.

U.), však nebola možná, keďže by šlo v zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovaného,

pričom odvolanie bolo podané len v jeho prospech.

Vzhľadom na počet útokov (najmenej štyri), ich charakter (údery päsťou), intenzitu

(menšia až stredná) a oblasť, na ktorú smerovali (hlavy poškodených) je zrejmé, že

obžalovaný chcel poškodených fyzicky napadnúť, čo sa mu aj opakovane podarilo, pričom

nepochybne vedel, že je na mieste verejnosti prístupnom. So zreteľom na uvedené okresný

súd správne ustálil, že obžalovaný sa konania kladeného mu za vinu dopustil v priamom

úmysle. Rovnako neobstojí námietka odvolateľa, že len odvracal nebezpečenstvo priamo

hroziace záujmu chránenému . Na základe výsledkov vykonaného

dokazovania považuje krajský súd za nesporné, že obžalovaný ako prvý najprv slovne

a potom aj fyzicky zaútočil na pošk. L. B., ktorá jeho ani jeho priateľku žiadnym spôsobom

neohrozovala. Rovnako nebolo preukázané, aby následné konanie poškodených P. V. a B.

U. voči obžalovanému, aj vzhľadom na jeho fyzickú dispozíciu, na ktorú v odvolaní

poukazuje, prekročilo rámec slovných námietok voči jeho konaniu a smerovalo k takému

fyzickému útoku z ich strany, že by to bolo možné považovať za vybočenie z medzí nutnej

obrany. V tejto súvislosti je žiadúce pripomenúť, že riziko vyvolané útokom, by mal vždy

niesť útočník a nie obranca, pričom konanie útočníka namierené proti osobe, ktorá

vystúpila na obranu napadnutej osoby, je treba vždy považovať za pokračovanie v útoku

(pokiaľ nedošlo k excesu z medzí nutnej obrany).

Pokiaľ ide o námietky odvolateľa smerujúce proti konaniu, ktoré rozsudku

predchádzalo, krajský súd sa stotožňuje s názorom, že pokiaľ sú naplnené z procesných

pravidiel vyplývajúce podmienky pre to, aby bola určitá fáza trestného konania skončená

a bola začatá iná, je porušením práva na obhajobu, ak policajt bez objektívnych dôvodov

pokračuje v trestnom stíhaní „vo veci“, hoci už mal vzniesť obvinenie určitej osobe. Pri

takomto posudzovaní je však nutné postupovať zdržanlivo, keďže s odstupom času a so

zreteľom na skutočnosti, ktoré vyšli v priebehu konania najavo, sa môže situácia spätne

javiť inak, než v čase vykonávania jednotlivých úkonov. Navyše treba uviesť, že súčasná

právna úprava vyžaduje, aby policajt začal trestné stíhanie vždy, pokiaľ z trestného

oznámenia, resp. jeho doplnenia nie je s istotou zodpovedajúcou danému štádiu konania

zrejmé, že ide o priestupok, iný správny delikt, disciplinárne previnenie, resp. že trestné

stíhanie je neprípustné, neúčelné, zanikla trestnosť činu alebo nejde o trestný čin. Naproti

tomu, pre vznesenie obvinenie sa vyžaduje už vyšší stupeň pravdepodobnosti, že trestný čin

spáchala určitá osoba. Vzhľadom na takúto právnu úpravu môže v praxi nastať (a nastáva)

situácia, že hoci je z trestného oznámenia zjavné kto sa mal skutku dopustiť, bez zistenia

ďalších skutočností presahujúcich doplnenie trestného oznámenia nie je zrejmé, či vôbec

ide o trestný čin. Za takéhoto stavu by bolo vznesenie obvinenia predčasné.

Z obsahu predloženého spisu krajský súd zistil, že príslušný policajt začal konať na

základe trestného oznámenia osoby, ktorá nebola priamy svedkom skutku a na základe ňou

predložených lekárskych správ. V takejto situácii postupoval policajt podľa názoru

krajského správne, pokiaľ začal trestné stíhanie a v záujme preverenia skutočností

vyplývajúcich z trestného oznámenia vypočul priamych svedkov skutku. Pochybil však, keď

následne, bez toho, aby M. P. vzniesol obvinenie, pokračoval v konaní jednak jeho

výsluchom a výsluchom svedkyne J. M., vykonaním konfrontácií medzi poškodenými a

odvolateľom (v tom čase v procesnom postavení svedka) a pribratím znalca z odboru

zdravotníctvo a farmácia, hoci skutočnosti zistené z trestného oznámenia a prvotných

výpovedí poškodených v spojení s lekárskymi správami už dostatočne odôvodňovali záver,

že M. P. mal spáchať skutok vykazujúci znaky minimálne prečinu výtržníctva podľa § 364

Tr. zákona. V tomto smere je nutné námietkam odvolateľa prisvedčiť.

Krajský súd sa ale už nestotožňuje s názorom, že ide o takú podstatnú chybu konania

spočívajúcu v porušení práva obhajoby, ktorá by bez ďalšieho odôvodňovala zrušenie

napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že trestné konanie predstavuje

od svojho začiatku až po koniec organický celok, v ktorom sa v rámci vykonávania

jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu práv a slobôd zo strany orgánov

činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať, resp. korigovať prípadné

predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných práv a slobôd (primerane

napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Z tohto

pohľadu považuje krajský súd za podstatné, že napadnutý rozsudok je založený výlučne na

dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obžalovaného a jeho

obhajcu, ktorí mali reálnu možnosť jednotlivých svedkov a znalca vypočúvať, klásť im

otázky, čo aj využili a taktiež mali možnosť reagovať na ostatné, v konaní pred súdom

vykonané dôkazy. Preto i keď v určitom štádiu konania došlo nesprávnym postupom

policajta k obmedzeniu práva odvolateľa na obhajobu, toto pochybenie bolo postupom

okresného súdu v celom rozsahu napravené. Pokiaľ obžalovaný namieta, že mu bolo

znemožnené spochybniť osobu znalca, resp. vyjadriť sa k otázkam, ktoré mu boli v uznesení

položené, poukazuje krajský súd na to, že hoci bol znalec do konania pribratý ešte pred

vznesením obvinenia, predmetné uznesenie bolo odvolateľovi a jeho obhajcovi dodatočne,

ešte v priebehu vyšetrovania, doručené. Napriek tomu obžalovaný pribratie znalca, či už

pre vecné dôvody, resp. pre osobu znalca ani v prípravnom konaní a ani v konaní pred

súdom, včítane odvolacieho konania, nijak nespochybnil a ani sa žiadny spôsobom

nedomáhal doplnenia okruhu otázok, ktoré by mali byť znalcom riešené. Je teda zrejmé, že

právo obžalovaného na obhajobu v jeho materiálnom ponímaní bolo v konečnom dôsledku

aj v tomto smere zachované a tieto jeho výhrady nemožno taktiež považovať za

opodstatnené.

Vo vzťahu k výroku o treste, voči ktorému odvolateľ nevzniesol žiadne konkrétne

námietky, krajský súd, nezistiac dôvody dovolania, uvádza, že okresným súdom uložený trest

zodpovedá všetkým zásadám ukladania trestov.

Z týchto dôvodov krajský súd odvolanie obž. M. P. ako nedôvodné zamietol.»

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

14. Argumentácia sťažovateľa sa koncentrovala (bod 3, 4 a 8) proti právnemu názoru

krajského súdu a najvyššieho súdu o konvalidovaní prípadných nedostatkov prípravného

konania v čase po začatí trestného stíhania sťažovateľa a po podaní obžaloby – v konaní

pred všeobecnými súdmi. Podľa názoru sťažovateľa tak zásadné porušenie sa prenieslo aj

do konania pred súdom a vytvorilo tak prekážku, ktorú sa účinne nepodarilo prekonať ani

následným postupom okresného súdu opakovaním vykonania jednotlivých dôkazných

prostriedkov. V tejto súvislosti ústavný súd nezistil, žeby rozhodnutie najvyššieho súdu

v spojení s rozhodnutím krajského súdu boli svojvoľné a že by tak zasahovali

do základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46

ods. 1 a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové

a právne závery najvyššieho súdu ani krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne

neopodstatnené.

15. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a v jeho

spojitosti aj s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský

súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na

vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú obidva

napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.

16. V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu a v jeho spojení aj s rozhodnutím krajského súdu ústavný

súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude

spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol

v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu, a v jeho spojení aj

s rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv (čl. 46 ods. 1

a dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

17. Ústavný súd už pri predbežnom prerokúvaní sťažovateľovej sťažnosti dospel

k záveru, že podľa platnej právnej úpravy trestného konania sťažovateľ ako obvinený

v prípravnom konaní, tak aj ako obžalovaný v rámci prerokovania veci pred súdom, pri

uplatnení svojho práva na obhajobu mal možnosť právne účinným spôsobom namietať

porušenie v petite sťažnosti označených základných práv a slobôd garantovaných ,

ktoré mali byť porušené v sťažnosti označeným postupom vyšetrovateľa v rámci

prípravného konania. Okresný súd, ktorý bol oprávnený konať a rozhodovať v trestnej veci

sťažovateľa v prvom stupni, tak aj krajský súd ako súd odvolací, ktorý rozhodoval

o podanom opravnom prostriedku, boli súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci

bolo posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu vrátane

zákonnosti a ústavnosti postupu vyšetrovateľa v prípravnom konaní (obdobne napr.

, alebo ).

18. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa

ktorej trestné konanie predstavuje od svojho začiatku až po koniec organický celok,

v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizáciou garancií na ochranu

práv a slobôd zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov môžu a majú naprávať,

resp. korigovať prípadné predchádzajúce pochybenia týkajúce sa aj porušenia základných

práv a slobôd označených v . Preto spravidla až po právoplatnom

skončení trestného konania možno sťažnosťou podľa namietať

porušenia chránených základných práv a slobôd, ku ktorým došlo v priebehu

trestného konania a neboli v jeho priebehu odstránené.

19. Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ mal v systéme

všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na ochranu svojich v petite sťažnosti

označených základných práv, vrátane práva na obhajobu, ktoré porušenie aj bolo

konvalidované opakovaním dokazovania pred okresným súdom pri plnom naplnení

sťažovateľovho práva na obhajobu. Toto v neposlednom rade potvrdil aj krajský súd vo

svojom rozhodnutí, keď sťažovateľovým námietkam týkajúcim sa porušenia jeho práva na

obhajobu aj s poukazom na ustálenú judikatúru ústavného súdu uviedol, že „Z tohto

pohľadu považuje krajský súd za podstatné, že napadnutý rozsudok je založený výlučne na

dôkazoch, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní v prítomnosti obžalovaného a jeho

obhajcu, ktorí mali reálnu možnosť jednotlivých svedkov a znalca vypočúvať, klásť im

otázky, čo aj využili a taktiež mali možnosť reagovať na ostatné, v konaní pred súdom

vykonané dôkazy. Preto i keď v určitom štádiu konania došlo nesprávnym postupom

policajta k obmedzeniu práva odvolateľa na obhajobu, toto pochybenie bolo postupom

okresného súdu v celom rozsahu napravené.“. Za daných okolností podľa názoru ústavného

súdu neexistuje ústavný dôvod na to, aby ústavný súd vstupoval v predmetnej trestnej veci

sťažovateľa do právomoci všeobecných súdov a ich rozhodnutí. Z uvedených skutočností

teda vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie svojho práva na

obhajobu podľa v spojení s dohovoru zjavne

neopodstatnená.

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie predmetných rozhodnutí

najvyššieho súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2011