Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 97/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou I. s. r.

o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. R., vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a 2 a

Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3

Cob 222/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2010 v spojení s postupom Okresného súdu

Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla

2009, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010

faxovou správou a 12. augusta 2010 poštou doručená sťažnosť Ing. V. S., P. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou I. s. r. o., K., konajúcej

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. R. R., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , a 2 a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob

222/2009 a jeho rozsudkom z 21. apríla 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského

súdu“) v spojení s postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v

konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009 (ďalej aj

„namietaný rozsudok okresného súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou okresnému súdu

15. mája 2006 domáhal určenia neplatnosti uznesení č. 2 a č. 3 obchodnej spoločnosti S., a.

s., prijatých na mimoriadnom valnom zhromaždení 15. februára 2006 (ďalej len „uznesenia

valného zhromaždenia“). Napadnutými uzneseniami valného zhromaždenia došlo k zmene

právnej formy z akciovej spoločnosti na S. (ďalej len „žalovaný“), pričom zároveň bolo

určené, že namiesto akcií sťažovateľ ako akcionár (vlastník 21 akcií) získava členský podiel

v družstve krytý z vlastných zdrojov v sume 2 520 Sk (splatený vklad) a sumu 357 480 Sk

je povinný doplatiť do 40 dní odo dňa zápisu zmeny právnej formy do obchodného registra.

Návrh predložený všeobecnému súdu, ktorým sa sťažovateľ domáhal vyslovenia

neplatnosti predmetných uznesení valného zhromaždenia, bol založený na takýchto

dôvodoch:

- pri premene akciovej spoločnosti na družstvo boli podmienky pre členstvo

v družstve stanovené tak, aby ich existujúci akcionári, ktorí sa zo zákona stávajú členmi

družstva pri zmene právnej formy, nesplnili a bolo ich možné z družstva vylúčiť,

- stanovené podmienky s prihliadnutím na pomer medzi výškou doplatku vkladu

(357 480 Sk) a splateným vkladom (2 520 Sk) sú nielen nezákonné, ale aj v rozpore

s dobrými mravmi,

- sťažovateľ bol pripravený o doterajší majetkový podiel v spoločnosti.

Okresný súd vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. uznesením

z 18. januára 2007 najprv konanie zastavil s poukazom na rozhodnutie v konaní iného

žalobcu MUDr. M. J. o neplatnosť napadnutých uznesení valného zhromaždenia vedenom

okresným súdom pod sp. zn. . Na základe odvolania sťažovateľa krajský súd

uznesením sp. zn. z 30. apríla 2008 zrušil napadnuté uznesenie okresného

súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Rozsudkom sp. zn. z 27. apríla 2009 okresný súd návrh sťažovateľa

na vyslovenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia zamietol. Proti tomuto rozsudku

podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 21. apríla 2010 tak, že namietaný rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ zastáva názor, že namietaným postupom a namietaným rozsudkom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s postupom

a rozsudkom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo

k porušeniu ním označených základných práv podľa a práv dohovoru a dodatkového

protokolu, a to „procesným postupom v konaní, kedy sa súdy odmietli zaoberať vecne

mojou žalobou o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia ma pripravujúcich o

postavenie akcionára spoločnosti a súvisiace majetkové práva“.

K porušeniu základného práva podľa a 2 a práva podľa

ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom krajského súdu v spojení s postupom a rozsudkom

okresného súdu došlo podľa sťažovateľa tým, že

- v jeho veci konajúce súdy nerozhodli o spojení konania o jeho žalobe s konaním

o žalobe v paralelnej veci (pre záväznosť prvého rozsudku v danej veci i pre každého

ďalšieho) pre účely zabezpečenia plnohodnotného výkonu práv účastníkov konania,

- vecným neprerokovaním jeho žaloby a odkazom na rozhodnutie okresného súdu

v konaní sp. zn. mu vo veci konajúce súdy odopreli spravodlivosť; v tejto

súvislosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn.

nemohol prednášať prednesy a návrhy na vykonanie dokazovania, nemal

možnosť reagovať na priebeh konania, a napriek tomu má byť výsledok tohto konania pre

neho záväzný, s čím sťažovateľ nesúhlasí.

Podľa sťažovateľa postupom krajského súdu pri prerokovávaní a rozhodovaní o jeho

návrhu na neplatnosť uznesení valného zhromaždenia, ako aj samotným rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom okresného

súdu sp. zn. z 27. apríla 2009 došlo aj k porušeniu a

dodatkového protokolu. V tejto súvislosti argumentuje tým, že „došlo k prijatiu uznesení

valného zhromaždenia akciovej spoločnosti, ktorých jasným zámerom bolo zbaviť ma účasti

v akciovej spoločnosti, a to stanovením nezákonných a i výškou nadmerných - na vytesnenie

menšinových akcionárov zameraných doplatkových povinností na základný členský vklad

člena družstva (ktorý mal byť inak v družstve nadobudnutý jednoduchou transformáciou

podielov a. s.)“.

Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť tým, že

k rozhodnutiu vo veci neplatnosti uznesení valného zhromaždenia došlo až potom, keď bolo

prijaté rozhodnutie o cezhraničnej fúzii dotknutej spoločnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že:

«Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21. apríla 2010, v konaní sp. zn.

, v s spojení rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27. apríla

2010 (ide o zjavnú chybu, sťažovateľ má zrejme na mysli „zo dňa 27. apríla 2009“, pozn.),

v konaní sp. zn. , porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok podľa

článku 20 a právo na pokojné užívanie majetku podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Konaním a rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. , vrátane

konania a rozhodovania Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. , bolo

porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21. apríla 2010, sp. zn.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 7 000 € do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,27 €,

ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do

pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

alternatívne

„Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 21. apríla 2010, v konaní sp. zn.

, v s spojení rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 27. apríla

2010 v konaní sp. zn. , porušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo vlastniť majetok

podľa článku 20 a právo na pokojné užívanie majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Konaním a rozhodovaním Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. , vrátane

konania a rozhodovania Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. , bolo

porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa článku 48 ods. 2

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie vo výške 15 000 €, a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto

nálezu.

Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 303,27 €,

ktorú je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu do

pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a 2 a a práv podľa dohovoru a dodatkového

protokolu postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 21. apríla 2010 v spojení s postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009.

1. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

a a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2009

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,

že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je

právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc

všeobecných súdov (m. m. ).

V danom prípade mohol sťažovateľ podať proti namietanému postupu a rozsudku

okresného súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť

krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri

predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 21. apríla 2010

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , ).

Podstatou sťažnosti sťažovateľa je tvrdenie, že rozsudok krajského súdu ako

odvolacieho súdu sp. zn. z 21. apríla 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok

okresného súdu sp. zn. z 24. apríla 2009 o zamietnutí žaloby, ktorou sa

sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, má také závažné

nedostatky, že v dôsledku nich došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súde konanie podľa

dohovoru. Podľa sťažovateľa prijaté uznesenia valného zhromaždenia ho obmedzili v jeho

právach, a to tým, že mu bola uložená povinnosť splatiť doplatok vkladu, pričom

z koncepcie vyplýva, že záväzok na prevzatie majetkového vkladu

do obchodnej spoločnosti preberá každý zo spoločníkov dobrovoľne s poukazom na § 223

ods. 1 . V konkrétnom prípade malo ísť o zneužitie väčšiny hlasov

spoločnosti, pričom ide o konanie, ktoré je podľa zakázané.

V okolnostiach prípadu zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh ústavný súd zistil, že

súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal určenia neplatnosti

uznesení valného zhromaždenia z dôvodu, že neplatnosť týchto uznesení bola posudzovaná

už na návrh iného akcionára MUDr. M. J. v inom konaní vedenom okresným súdom pod sp.

zn. . V tomto konaní krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. júna

2007 zmenil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 18. januára 2007

v napadnutej vyhovujúcej časti tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že zo strany

žalovaného boli dodržané všetky zákonné postupy pri zmene právnej formy z akciovej

spoločnosti na družstvo, a preto nebolo možné vyhovieť žalobe o určenie neplatnosti

uznesení valného zhromaždenia podľa . V predmetnej

veci Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 4

Obdo 38/2007 z 3. februára 2009 zamietol dovolanie MUDr. M. J. proti rozsudku krajského

súdu z 27. júna 2007. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v označenom

rozsudku prijatými uzneseniami došlo k zmene stanov, ktorými bol navýšený členský vklad

pôvodných akcionárov, pričom takýto postup – prijatie stanov a následné odsúhlasenie

zmeny právnej formy, nemožno označiť za vyvlastnenie majetku, a tým porušenie čl. 20

. Pre platné prijatie uznesení na valnom zhromaždení platia zákonom ustanovené

postupy. Pokiaľ zákonom ustanovený postup porušený nebol, pričom bolo prijaté uznesenie,

s ktorým nesúhlasili úplne všetci akcionári, nejde podľa názoru najvyššieho súdu o

uznesenie prijaté v rozpore s .

Vo veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn. okresný súd rozsudkom

z 27. apríla 2009 jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol s poukazom na § 131 ods. 5

Obchodníka zákonníka, podľa ktorého právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1 je

záväzné pre každého, pričom vychádzal z právnych názorov všeobecných súdov, ktoré boli

vyjadrené v konaní vedenom pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo tiež

posudzovanie otázky platnosti uznesení valného zhromaždenia.

Podľa právneho záveru okresného súdu dôvodom takejto zákonnej konštrukcie

viazanosti subjektov predmetným rozhodnutím je potreba zabezpečenia jednotného

uplatňovania prijatých uznesení valného zhromaždenia vo vzťahu ku každej dotknutej

osobe, t. j. každému spoločníkovi (akcionárovi), členovi štatutárneho orgánu, členovi

dozornej rady, správcovi konkurznej podstaty, štátnemu orgánu. Uvedené ustanovenie

je ustanovením zabezpečujúcim právnu istotu každého vo vzťahu

k určitému uzneseniu valného zhromaždenia, a teda ustanovením zabraňujúcim vzniku

chaotického a neprehľadného právneho stavu.

Spoločnosť je totiž vždy účastníkom konania o určenie neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia a voči nej každý právoplatný rozsudok nadobudne bezprostredne účinok.

Prostredníctvom osôb oprávnených konať v mene spoločnosti, t. j. svojho štatutárneho

orgánu, je potom spoločnosť povinná zabezpečiť nápravu, ktorá by sa mala prejaviť

vo vzťahu ku všetkým akcionárom spoločnosti (nielen voči subjektu, ktorý mal v spore

aktívnu legitimáciu, ktorým nemusí byť iba akcionár). Právna úprava, v ktorej by

absentovalo vyjadrenie záväznosti účinkov právoplatného rozhodnutia pre všetky dotknuté

osoby, by preto spôsobovalo zmätok. Spoločnosť by vo vzťahu k akcionárovi, ktorý bol

úspešný v spore o určenie neplatnosti uznesení valného zhromaždenia, musela aplikovať iné

pravidlá ako vo vzťahu k ostatným akcionárom spoločnosti (pre ktorých by prijaté

uznesenia ostali v platnosti). Práve preto zákonodarca explicitne vyjadril účinok

právoplatného rozhodnutia, ktorým súd rozhodol v konaní o určení neplatnosti uznesenia

valného zhromaždenia, vo vzťahu ku všetkým akcionárom, pre ktorých musia platiť

rovnaké pravidlá.

V danom prípade okresný súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na prerušenie konania

podľa (ďalej len „OSP“) poukazujúc

na vedomosť sťažovateľa o prebiehajúcom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

. Sťažovateľ napriek tejto vedomosti nevyužil právo chrániť svoje záujmy

vstupom do tohto konania ako vedľajší účastník. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj

na svoje uznesenie sp. zn. z 29. mája 2007, v ktorom uviedol v porovnateľnej

právnej situácii, že sťažovateľ nemôže účinne namietať, že bolo porušené jeho základné

právo na súdnu ochranu, keď nevstúpil do konania o neplatnosť stanov ako vedľajší

účastník, a tak nechránil svoje práva.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 21. apríla 2010 tak, že rozsudok okresného súdu sp. zn. z 27. apríla 2009

potvrdil.

Krajský súd sa vo vzťahu k obsahu sťažovateľovej žaloby a namietanému rozsudku

okresného súdu o nej obmedzil na konštatovanie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého

stupňa, keď uviedol, že „súd prvého stupňa správne dostatočne zistil skutkový stav, správne

vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke...

Odvolací súd sa stotožnil v celom rozsahu so závermi súdu prvého stupňa, a to

z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, a preto ho podľa § 219 ods. 2

ako vecne správny potvrdil.“.

Podľa názoru ústavného súdu takéto zdôvodnenie vzhľadom na nevyhnutnú spätosť

prvostupňového rozsudku a druhostupňového rozsudku () nesignalizuje

porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, a to predovšetkým na už

zdôraznený právny záver okresného súdu vo veci sťažovateľa. Napokon, bezvadnosť

uvedeného stručného odôvodnenia preukazuje aj ustanovenie , podľa

ktorého, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Krajský súd teda nebol povinný opakovať správnosť právneho

záveru okresného súdu o vecnej podstate predmetu súdneho prieskumu v sťažovateľovom

prípade, ak sa s týmito závermi stotožnil. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na

svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu

a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (, ,

), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania

tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania

všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré

boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania ().

Ústavný súd v nadväznosti na už uvedené považuje za potrebné tiež uviesť, že

kapitálové obchodné spoločnosti sú samostatnými právnymi subjektmi s vlastnou vnútornou

štruktúrou, osobným a majetkovým substrátom. V prípadoch ustanovených právnymi

predpismi orgány verejnej moci, teda aj súdy, zasahujú do právneho postavenia a následne

aj do podnikateľskej činnosti obchodných spoločností. Akékoľvek obmedzenie či zásah do

ich vnútorných a vonkajších pomerov (vrátane ochrany práv menšinových akcionárov) však

musí mať svoje hranice a môže byť akceptovateľné len do určitej miery. Aj právnická osoba

musí mať určité práva a slobody a každý zásah do týchto práv musí mať svoj legitímny,

oprávnený účel.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie o tom, či uznesenie prijaté na valnom

zhromaždení akciovej spoločnosti má byť vyhlásené za neplatné, ako aj posúdenie otázky,

či bolo rozhodnutie valného zhromaždenia prijaté v rozpore so zákonom, spoločenskou

zmluvou alebo so stanovami, patrí všeobecnému súdu, ktorý v danej veci aj ústavne

akceptovateľným spôsobom rozhodol. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s právnym názorom

krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Podľa právoplatné rozhodnutie súdu v konaní

o určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia je záväzné pre každého. Týmto

ustanovením zákonodarca prisúdil rozhodnutiu súdu o platnosti alebo neplatnosti

napadnutého uznesenia valného zhromaždenia obdobný právny význam ako rozhodnutiam

o osobnom stave (pozri ).

Sťažovateľ namieta, že práve z dôvodu záväznosti predchádzajúceho rozhodnutia

v paralelnej veci (o neplatnosť tých istých uznesení valného zhromaždenia iným

akcionárom) vedenej pod sp. zn. podľa

sa okresný súd vecne jeho žalobnými dôvodmi v konaní vedenom pod sp. zn.

nezaoberal a žalobu zamietol.

Na druhej strane podstatnou súčasťou argumentácie sťažovateľa a jedným

z ťažiskových argumentov obsahu sťažnosti je námietka týkajúca sa tvrdenej nemožnosti

v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. prednášať prednesy

a návrhy na vykonanie dokazovania, reagovať na priebeh konania, a tak ovplyvniť jeho

výsledok. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že „... toto právo som však nemohol

uplatniť v konaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. , ktorého výsledok má

byť pre mňa záväzný“. Je nesporné, že postup okresného súdu a právoplatné rozhodnutie v

danej veci (veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. ) ale sťažovateľ

v tomto konaní pred ústavným súdom (vzhľadom na petit sťažnosti) nenamieta.

Ústavný súd však zistil, že sťažovateľ sa s uvedenými námietkami týkajúcimi sa

postupu všeobecných súdov v konaní vedenom pod sp. zn. už obrátil na

ústavný súd, a to sťažnosťou doručenou mu 3. júna 2009. Ústavný súd uznesením sp. zn.

z 10. septembra 2009 odmietol jeho sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, a to

z dôvodu, že sťažovateľ sa o postavenie účastníka v tomto konaní právne relevantným

spôsobom neuchádzal (nevyužil možnosť vstúpiť do konania ako vedľajší účastník), a tak

nevyužil právo chrániť svoje záujmy. Z tohto právneho názoru ústavný súd vychádzal aj

v tomto konaní.

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych

(vrátane obchodných) veciach patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je

súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy

všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových

a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. ).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , ,

).

O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie,

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne, ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ). Ústavný súd po oboznámení

sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu (s prihliadnutím na odôvodnenie

rozsudku súdu prvého stupňa), ktorý v súlade s princípom právnej istoty vychádzal z úpravy

záväznosti rozhodnutia súdu v konaní o určenie neplatnosti uznesenia valného

zhromaždenia podľa tak, že toto rozhodnutie je

záväzné pre všetkých, však nedospel k takémuto záveru. Ústavný súd v tejto súvislosti

poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého postup všeobecného súdu

v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako porušovanie základných

práv (m. m. , , ).

S prihliadnutím na uvedené, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

, , , ), ústavný súd nezistil

v napadnutom postupe alebo v rozsudku krajského súdu také pochybenia, ktoré by

signalizovali ústavne neakceptovateľný zásah do základných práv sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a jeho práva podľa dohovoru, a preto pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2

.

3. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 21. apríla 2010

Ústavný súd už opakovane judikoval, že možnosť porušenia základných práv

hmotného charakteru, v danom prípade základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , ako aj práva na ochranu majetku podľa dodatkového protokolu, treba

posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (, ), resp. práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ teda zo strany všeobecného súdu nedôjde ku konaniu,

ktoré by predstavovalo zásah do základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivé súdne konanie, nemôže byť všeobecný súd svojím rozhodnutím zároveň

sekundárnym porušovateľom základného práva hmotného charakteru, medzi ktoré patrí aj

právo vlastniť majetok. Keďže ústavný súd pri preskúmaní sťažnosti nezistil v konaní alebo

rozhodnutí krajského súdu (v spojení s konaním a rozhodnutím okresného súdu) také

pochybenia, ktorými mohlo dôjsť k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru,

nemohol vysloviť porušenie základného práva vlastniť majetok podľa .

Toto platí rovnako vo vzťahu k čl. 1 dodatkového protokolu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti podľa odmietol z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

4. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

V súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti ústavný súd poukazuje

na skutočnosť, že jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov

verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený právny názor vychádza zo

skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu

došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) sa ochrana základného práva vrátane práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov (v primeranej lehote) poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie práva označeným orgánom

verejnej moci (v tomto prípade okresným a krajským súdom) trvalo.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na

konanie bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zohľadňuje aj to, či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho

veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva

().

Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k porušovaniu

základného práva podľa a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ) bez ohľadu na to, z akých dôvodov

skončilo toto porušovanie (m. m. ).

Z uvedených právnych názorov a východísk ústavný súd vychádzal pri posudzovaní

opodstatnenosti tejto časti sťažnosti sťažovateľa.

Ústavný súd v súvislosti so svojimi skutkovými zisteniami konštatuje, že v čase, keď

bola sťažnosť sťažovateľa doručená ústavnému súdu, t. j. 9. augusta 2010, už bol

odstránený stav právnej neistoty, v ktorom sa sťažovateľ nachádzal po celý čas trvania

konania o neplatnosť uznesení valného zhromaždenia vedeného okresným súdom pod sp.

zn. a krajským súdom pod sp. zn. . V danom prípade

označené konania právoplatne skončili 9. júna 2010. Sťažovateľ sa obrátil na ústavný súd so

svojou sťažnosťou podaním doručeným faxovou správou 9. augusta 2010 a poštou 12.

augusta 2010, teda v čase, keď okresný súd ani krajský súd svojím postupom nemohli

porušovať jeho označené základné právo (obdobne , ).

Ak bol sťažovateľ toho názoru, že v označenom konaní dochádza k zbytočným

prieťahom, mohol sa domáhať ochrany svojho základného práva podľa

podaním sťažnosti ústavnému súdu v takom štádiu tohto súdneho konania, v ktorom sa ešte

mohol naplniť účel sledovaný takouto sťažnosťou, ktorým je podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty účastníkov namietaného súdneho konania

(napr. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti za

zjavne neopodstatnenú, a preto ju po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2

.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011