Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 247/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,

K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

a druhým výrokom jeho rozsudku z 3. februára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2009

faxom a 5. júna 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. V. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva podľa (ďalej len „“) a práva podľa

čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a druhým výrokom jeho rozsudku z 3. februára 2009.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva:

«1. Na Okresnom súde Bratislava III prebiehajú (prebiehali) dve konania, ktoré

sa týkajú určenia neplatností tých istých uznesení č. 2 a 3 mimoriadneho valného

zhromaždenia S... B... (ďalej len „žalovaný“) zo dňa 15. februára 2006 (ďalej len

„uznesenia MVZ“).

2. V prvom súdnom konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod

sp. zn. , sa prejednáva žaloba, ktorú som podal ja. Druhú žalobu, podanú

MUDr. M. J., bytom B., prejednával Okresný súd Bratislava III pod sp. zn.

(ďalej len „konanie sp. zn. “).

3. V konaní sp. zn. Okresný súd Bratislava III svojím rozsudkom zo dňa

18. januára 2007, č. k. -160, rozhodol tak, že určil čiastočnú neplatnosť

uznesenia č. 2 a 3 mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného (predtým S., a. s.)

konaného dňa 15. februára 2006... v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

4. O tomto druhom konaní som nevedel a dozvedel som sa o ňom až v čase, keď

žalovaný uvedený rozsudok predložil v konaní, v ktorom vystupujem ako žalobca.

5. Podľa ustanovenia v spojení s

č. v znení neskorších predpisov právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1

je záväzné pre každého. Z uvedeného ustanovenia sa teda podáva záver, že účinky

právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného v konám sp. zn. by sa mali

vzťahovať aj na mňa ako žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III,

sp. zn. ...

Nakoľko som nemal možnosť vystupovať v konaní sp. zn. ako účastník

konania, hoci sa na mňa majú vzťahovať účinky výsledku tohto konania, právne som

uvedenú situáciu posúdil tak, že mi v tomto druhom konaní patrilo postavenie dobrovoľného

nerozlučného spoločníka.

6. Voči rozsudku súdu prvého stupňa, konkrétne voči jeho zamietavej časti, som

podal odvolanie. O mojom odvolaní rozhodol uznesením Krajský súd v Bratislave zo dňa

27. júna 2007, č. k. -255, ktorým odvolací súd moje odvolanie podané proti

rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. januára 2007, č. k. -160,

odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Uvedené odôvodnil tým, že som v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III

vedenom pod sp. zn. nebol účastníkom na strane žalobcu a ani ma žalobca

nenavrhol ako ďalšieho účastníka na strane žalobcu...

7. ... toto uznesenie som napadol dovolaním. O mojom dovolaní rozhodol

Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 3. februára 2009, sp. zn.

, a to svojím druhým výrokom tak, že moje dovolanie odmietol, pretože som

nebol účastníkom konania, a teda som nebol na podanie dovolania oprávnený...

8. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. februára 2009, sp. zn.

, v jeho druhom výroku napádam touto sťažnosťou, pričom tvrdím,

že ma ukracuje na mojich ústavných právach, pretože

a) mi bola postupom súdov, od súdu prvého stupňa, cez odvolací súd až po

dovolací súd, uprená možnosť uplatňovať v konaní sp. zn. postavenie účastníka

konania, ktoré mi patrí, a

a) dovolací súd sa nevysporiadal s mojou argumentáciou obsiahnutou v mojom

dovolaní a ani len okrajovo nevysvetlil, prečo mi postavenie účastníka konania v konaní

nepatrí.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky a podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Výrok II rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. februára 2009,

sp. zn. , sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na nové prejednanie a rozhodnutie.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť priamo na účet právneho zástupcu sťažovateľa

do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť

vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov (, , ). Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Sťažovateľ vidí porušenie ním označeného základného práva a práva v postupe

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a v druhom výroku jeho

rozsudku z 3. februára 2009.

Z argumentácie sťažovateľa v uvedenej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu

označených práv malo dôjsť

- tým, že najvyšší súd vykladal príslušné ustanovenia

(ďalej aj „OSP“) a ústavne nekonformným spôsobom, v dôsledku

čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

- nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z doterajšej judikatúry, podľa ktorej

predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov

práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Zároveň podľa podmienky a podrobnosti o tejto

ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle je možné domáhať

sa základného práva podľa len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie

vykonávajú (napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu

ochranu podľa by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým

ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo

právnickej osoby (), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd

odmietol opravný prostriedok alebo zastavil konanie o ňom bez toho, aby ho meritórne

preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

Ak fyzická alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí

takejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými právami

a povinnosťami, ktoré jej z tohto postavenia vyplývajú.

Úlohou ústavného súdu v bolo v súlade s už uvedenými názormi posúdiť, či najvyšší

súd druhým výrokom rozsudku, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, neporušil základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. a najvyššieho

súdu sp. zn. a zistil tento stav:

Na základe žaloby navrhovateľa M. J. proti odporcovi S., B., prebiehalo

na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) konanie vedené pod sp. zn.

, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o neplatnosti uznesenia č. 2 a č. 3

mimoriadneho valného zhromaždenia S. z 15. februára 2006. Vo veci rozhodol okresný súd

rozsudkom sp. zn. z 18. januára 2007, proti ktorému podal sťažovateľ

odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. -255 z 27. júna

2007, ktorým odvolanie zamietol ako podané neoprávnenou osobou. Citované uznesenie

napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde, o ktorom rozhodol najvyšší súd

rozsudkom, ktorý je predmetom preskúmavania ústavným súdom.

Na základe žaloby podanej sťažovateľom prebieha na okresnom súde konanie vedené

pod sp. zn. , ktorého predmetom je rozhodovanie súdu o neplatnosti uznesenia

č. 2 a č. 3 mimoriadneho valného zhromaždenia S. z 15. februára 2006, pričom žalovaným

je S., B.

V konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. a sp. zn.

ide teda o totožný predmet konania a totožného účastníka na strane

žalovaného.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza:

„Dovolanie založené v spise, označené ako dovolanie nerozlučného dobrovoľného

spoločníka na strane žalobcu, s odkazom na ustanovenie , podľa

v spojení s , odmietol. Ing. V. S., nie je účastník konania, a preto nebol na

podanie dovolania oprávnený.“

Podstatou sťažnosti proti postupu a rozsudku najvyššieho súdu je odlišný právny

názor sťažovateľa na jeho postavenie v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

, keď tvrdí, že vzhľadom na to, že je navrhovateľom v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. s totožným predmetom konania a totožným

žalovaným, stáva sa bez ďalšieho účastníkom v konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. .

Z vyplýva, že právo podať dovolanie má iba účastník konania.

S prihliadnutím na podstatu sťažnosti, odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu

a citované ustanovenie sa ústavný súd zameral na zistenie,

či sťažovateľ bol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, proti ktorému

smerovalo dovolanie sťažovateľa.

Podľa aplikovateľného na sťažovateľom označené súdne konanie

účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon

za účastníkov označuje.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru postupom a druhým výrokom

rozsudku najvyššieho súdu, ktorým rozhodol o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu

č. k. -255 z 27. júna 2007 (ide o uznesenie, ktorým krajský súd rozhodol

o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. -160 z 18. januára

2007).

Ústavný súd zo sťažnosti, jej príloh a zo spisov krajského súdu a najvyššieho súdu

zistil, že sťažovateľ nemal v predmetnom konaní procesné postavenie účastníka konania.

Ústavný súd nepovažoval v okolnostiach daného prípadu za akceptovateľnú túto

sťažovateľovu argumentáciu: „Podľa ustanovenia § 183 v spojení s § 131 ods. 5

právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1 je záväzné

pre každého. Z uvedeného ustanovenia sa teda podáva záver, že účinky rozsudku by sa mali

vzťahovať aj na mňa ako žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III,

sp. zn. . Túto situáciu posudzujem tak, že mi v konaní sp. zn. patrí

postavenie dobrovoľného nerozlučného spoločníka podľa “

Sťažovateľ zároveň cituje časť komentovaného znenia Občianskeho súdneho

poriadku, z ktorého vyplýva, že „Dobrovoľným je také nerozlučné spoločenstvo, kde

sa účinok rozsudku musí (a bude) vzťahovať na všetky dotknuté osoby, avšak napriek tomu,

že sa všetky dotknuté osoby budú vzťahovať účinky rozsudku podľa právneho predpisu, tieto

sa nemusia zúčastniť konania. V tomto prípade sa dotknuté osoby stávajú nerozlučnými

spoločníkmi, iba ak vystupujú v roli navrhovateľov (žalobcov) alebo odporcov

(žalovaných)...“. Práve zo znenia poslednej vety citovaného komentára jednoznačne

vyplýva, že sťažovateľ sa nestal účastníkom konania, a to napriek tomu, že sa ho

rozhodnutie vydané v takomto konaní dotýka. Ústavný súd tiež nepovažuje

za akceptovateľnú sťažovateľovu argumentáciu, že sa stal účastníkom konania vedeného

okresným súdom pod sp. zn. , keďže je už navrhovateľom v konaní vedenom

okresným súdom pod sp. zn. , kde ide o totožný predmet konania a totožného

žalovaného. V zmysle v záujme hospodárnosti môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú

tých istých účastníkov. dáva súdu na zváženie, či takéto veci

na spoločné konanie spojí, alebo nie. Nejde o príkaz alebo o možnosť, ktorú okresný súd

nevyužil. V prípade, že by okresný súd spojil na spoločné konanie veci vedené

pod sp. zn. a sp. zn. , stal by sa sťažovateľ účastníkom aj konania

vedeného pod sp. zn. . O takýto prípad však nešlo.

Pokiaľ ide o osoby, ktorých právne postavenie môže byť dotknuté rozhodnutím súdu

vo veci samej, zabezpečuje ochranu ich práv tým, že v tzv.

„nesporových konaniach“ im priamo priznáva postavenie účastníka (podľa § 94 ods. 1 prvej

vety sú v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, účastníkmi aj tí, o právach alebo

povinnostiach ktorých sa má konať; podľa ak sa niekto z tých, o právach

a povinnostiach ktorých sa má konať, nezúčastní konania od jeho začatia, vydá súd,

len čo sa o ňom dozvie, uznesenie, ktorým ho priberie do konania ako účastníka) a v konaní

sporovom (o ktoré ide aj v sťažovateľovom prípade) umožňuje tomu, kto má právny záujem

na jeho výsledku, vstúpiť do konania aj z vlastného podnetu na strane niektorého

z účastníkov ako vedľajší účastník ( ). Podľa má vedľajší účastník

v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho

úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení

všetkých okolností.

V konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. a krajským súdom

pod sp. zn. sťažovateľ nevyužil možnosť vstúpiť do konania ako vedľajší

účastník. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že si svoje právo uplatnil žalobou, a preto

nie je od neho spravodlivé požadovať, aby si ešte osobitne uplatňoval postavenie

vedľajšieho účastníka, pričom podľa sťažovateľa postavenie vedľajšieho účastníka

neposkytuje tomuto dostatočný stupeň ochrany. Takéto dôvody uvedené v sťažnosti

nepovažoval ústavný súd za dostatočné.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že sa snažil do konania vedeného okresným

súdom pod sp. zn. vstúpiť podaním odvolania a následne dovolania, ústavný

súd poukazuje na to, že z nevyplýva možnosť tomu,

kto má právny záujem na výsledku konania, stať sa účastníkom konania podaním odvolania,

resp. dovolania.

Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti

majúce za následok porušenie základného práva podľa a práva podľa

čl. 6 dohovoru, keďže sťažovateľ nebol na podanie dovolania oprávnenou osobou

a v dôsledku toho nesplnil podmienky vyžadované zákonom na to, aby o jeho dovolaní

bol najvyšší súd povinný meritórne rozhodnúť.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa a práva podľa dohovoru je aj právo

účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne

dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je právom účastníka konania,

avšak sťažovateľ účastníkom v konaní, ktoré bolo predmetom preskúmavania ústavným

súdom, nebol.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd už citované odôvodnenie rozsudku najvyššieho

súdu považuje za dostatočné, a preto jeho obsah nemá žiadny tvrdený súvis s porušením

práva na spravodlivý proces v rozsahu nároku na ústavne korektné dôvody rozhodnutia

najvyššieho súdu.

Na záver ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ má možnosť všetky svoje

tvrdenia, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 18. januára 2007 a ktoré boli obsahom jeho dovolania, o ktorom rozhodol napadnutým

rozsudkom najvyšší súd, uviesť v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.

a týmito tvrdeniami budú povinné zaoberať sa príslušné všeobecné súdy.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho

sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009