Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 247/09
PDF · 231.17 KB
No categories available
I. ÚS 247/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 247/09-20
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. V. S., P., zastúpeného advokátom JUDr. M. K.,
K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.
4 Obdo 38/2007 a druhým výrokom jeho rozsudku z 3. februára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. V. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2009
faxom a 5. júna 2009 poštou doručená sťažnosť Ing. V. S., P. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 38/2007 a druhým výrokom jeho rozsudku z 3. februára 2009.
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva:
«1. Na Okresnom súde Bratislava III prebiehajú (prebiehali) dve konania, ktoré
sa týkajú určenia neplatností tých istých uznesení č. 2 a 3 mimoriadneho valného
zhromaždenia S... B... (ďalej len „žalovaný“) zo dňa 15. februára 2006 (ďalej len
„uznesenia MVZ“).
2. V prvom súdnom konaní, vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod
sp. zn. 26 Cb 115/06, sa prejednáva žaloba, ktorú som podal ja. Druhú žalobu, podanú
MUDr. M. J., bytom B., prejednával Okresný súd Bratislava III pod sp. zn. 22 Cb 59/06
(ďalej len „konanie sp. zn. 22 Cb 59/06“).
3. V konaní sp. zn. 22 Cb 59/06 Okresný súd Bratislava III svojím rozsudkom zo dňa
18. januára 2007, č. k. 22 Cb 59/06-160, rozhodol tak, že určil čiastočnú neplatnosť
uznesenia č. 2 a 3 mimoriadneho valného zhromaždenia žalovaného (predtým S., a. s.)
konaného dňa 15. februára 2006... v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
4. O tomto druhom konaní som nevedel a dozvedel som sa o ňom až v čase, keď
žalovaný uvedený rozsudok predložil v konaní, v ktorom vystupujem ako žalobca.
5. Podľa ustanovenia § 183 v spojení s § 131 ods. 5 Obchodného zákonníka
č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1
je záväzné pre každého. Z uvedeného ustanovenia sa teda podáva záver, že účinky
právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného v konám sp. zn. 22 Cb 59/06 by sa mali
vzťahovať aj na mňa ako žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III,
sp. zn. 26 Cb 115/06...
Nakoľko som nemal možnosť vystupovať v konaní sp. zn. 22 Cb 59/06 ako účastník
konania, hoci sa na mňa majú vzťahovať účinky výsledku tohto konania, právne som
uvedenú situáciu posúdil tak, že mi v tomto druhom konaní patrilo postavenie dobrovoľného
nerozlučného spoločníka.
6. Voči rozsudku súdu prvého stupňa, konkrétne voči jeho zamietavej časti, som
podal odvolanie. O mojom odvolaní rozhodol uznesením Krajský súd v Bratislave zo dňa
27. júna 2007, č. k. 3 Cob 45/07-255, ktorým odvolací súd moje odvolanie podané proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. januára 2007, č. k. 22 Cb 59/06-160,
odmietol ako podané neoprávnenou osobou.
Uvedené odôvodnil tým, že som v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III
vedenom pod sp. zn. 22 Cb 59/06 nebol účastníkom na strane žalobcu a ani ma žalobca
nenavrhol ako ďalšieho účastníka na strane žalobcu...
7. ... toto uznesenie som napadol dovolaním. O mojom dovolaní rozhodol
Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom zo dňa 3. februára 2009, sp. zn.
4 Obdo 38/2007, a to svojím druhým výrokom tak, že moje dovolanie odmietol, pretože som
nebol účastníkom konania, a teda som nebol na podanie dovolania oprávnený...
8. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. februára 2009, sp. zn.
4 Obdo 38/2007, v jeho druhom výroku napádam touto sťažnosťou, pričom tvrdím,
že ma ukracuje na mojich ústavných právach, pretože
a) mi bola postupom súdov, od súdu prvého stupňa, cez odvolací súd až po
dovolací súd, uprená možnosť uplatňovať v konaní sp. zn. 22 Cb 59/06 postavenie účastníka
konania, ktoré mi patrí, a
a) dovolací súd sa nevysporiadal s mojou argumentáciou obsiahnutou v mojom
dovolaní a ani len okrajovo nevysvetlil, prečo mi postavenie účastníka konania v konaní
22 Cb 59/06 nepatrí.»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 38/2007
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Výrok II rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. februára 2009,
sp. zn. 4 Obdo 38/2007, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na nové prejednanie a rozhodnutie.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia, ktorú je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť priamo na účet právneho zástupcu sťažovateľa
do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť
vtedy, keď namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré sťažovateľ označil, či už pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov (I. ÚS 66/98, III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody
na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľ vidí porušenie ním označeného základného práva a práva v postupe
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obdo 38/2007 a v druhom výroku jeho
rozsudku z 3. februára 2009.
Z argumentácie sťažovateľa v uvedenej sťažnosti vyplýva, že k porušeniu
označených práv malo dôjsť
- tým, že najvyšší súd vykladal príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) a Obchodného zákonníka ústavne nekonformným spôsobom, v dôsledku
čoho mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
- nedostatočným odôvodnením rozsudku najvyššieho súdu.
Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z doterajšej judikatúry, podľa ktorej
čl. 46 ods. 1 ústavy predstavuje primárne východisko pre zákonom upravené konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
a na základe toho ho možno považovať aj za základ ústavnej úpravy jednotlivých aspektov
práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto
ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať
sa základného práva podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie
vykonávajú (napr. IV. ÚS 142/07, IV. ÚS 165/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá
možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým
ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo
právnickej osoby (II. ÚS 8/01), alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd
odmietol opravný prostriedok alebo zastavil konanie o ňom bez toho, aby ho meritórne
preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.
Ak fyzická alebo právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí
takejto osobe umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými právami
a povinnosťami, ktoré jej z tohto postavenia vyplývajú.
Úlohou ústavného súdu v bolo v súlade s už uvedenými názormi posúdiť, či najvyšší
súd druhým výrokom rozsudku, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, neporušil základné
právo sťažovateľa na súdnu ochranu.
Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 45/2007 a najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Obdo 38/2007 a zistil tento stav:
Na základe žaloby navrhovateľa M. J. proti odporcovi S., B., prebiehalo
na Okresnom súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) konanie vedené pod sp. zn.
22 Cb 59/06, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o neplatnosti uznesenia č. 2 a č. 3
mimoriadneho valného zhromaždenia S. z 15. februára 2006. Vo veci rozhodol okresný súd
rozsudkom sp. zn. 22 Cb 59/06 z 18. januára 2007, proti ktorému podal sťažovateľ
odvolanie. O odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č. k. 3 Cob 45/2007-255 z 27. júna
2007, ktorým odvolanie zamietol ako podané neoprávnenou osobou. Citované uznesenie
napadol sťažovateľ dovolaním na najvyššom súde, o ktorom rozhodol najvyšší súd
rozsudkom, ktorý je predmetom preskúmavania ústavným súdom.
Na základe žaloby podanej sťažovateľom prebieha na okresnom súde konanie vedené
pod sp. zn. 26 Cb 115/06, ktorého predmetom je rozhodovanie súdu o neplatnosti uznesenia
č. 2 a č. 3 mimoriadneho valného zhromaždenia S. z 15. februára 2006, pričom žalovaným
je S., B.
V konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/06 a sp. zn.
26 Cb 115/06 ide teda o totožný predmet konania a totožného účastníka na strane
žalovaného.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza:
„Dovolanie založené v spise, označené ako dovolanie nerozlučného dobrovoľného
spoločníka na strane žalobcu, s odkazom na ustanovenie § 240 O. s. p., podľa § 218 O. s. p.
v spojení s § 243c O. s. p., odmietol. Ing. V. S., nie je účastník konania, a preto nebol na
podanie dovolania oprávnený.“
Podstatou sťažnosti proti postupu a rozsudku najvyššieho súdu je odlišný právny
názor sťažovateľa na jeho postavenie v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
22 Cb 59/06, keď tvrdí, že vzhľadom na to, že je navrhovateľom v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 115/06 s totožným predmetom konania a totožným
žalovaným, stáva sa bez ďalšieho účastníkom v konaní vedenom okresným súdom
pod sp. zn. 22 Cb 59/06.
Z § 240 ods. 1 OSP vyplýva, že právo podať dovolanie má iba účastník konania.
S prihliadnutím na podstatu sťažnosti, odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu
a citované ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku sa ústavný súd zameral na zistenie,
či sťažovateľ bol účastníkom konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie, proti ktorému
smerovalo dovolanie sťažovateľa.
Podľa § 90 OSP aplikovateľného na sťažovateľom označené súdne konanie
účastníkmi konania sú navrhovateľ (žalobca) a odporca (žalovaný) alebo tí, ktorých zákon
za účastníkov označuje.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru postupom a druhým výrokom
rozsudku najvyššieho súdu, ktorým rozhodol o dovolaní proti uzneseniu krajského súdu
č. k. 3 Cob 45/2007-255 z 27. júna 2007 (ide o uznesenie, ktorým krajský súd rozhodol
o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. 22 Cb 59/06-160 z 18. januára
2007).
Ústavný súd zo sťažnosti, jej príloh a zo spisov krajského súdu a najvyššieho súdu
zistil, že sťažovateľ nemal v predmetnom konaní procesné postavenie účastníka konania.
Ústavný súd nepovažoval v okolnostiach daného prípadu za akceptovateľnú túto
sťažovateľovu argumentáciu: „Podľa ustanovenia § 183 v spojení s § 131 ods. 5
Obchodného zákonníka právoplatné rozhodnutie súdu podľa odseku 1 je záväzné
pre každého. Z uvedeného ustanovenia sa teda podáva záver, že účinky rozsudku by sa mali
vzťahovať aj na mňa ako žalobcu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III,
sp. zn. 26 Cb 115/06. Túto situáciu posudzujem tak, že mi v konaní sp. zn. 22 Cb 59/06 patrí
postavenie dobrovoľného nerozlučného spoločníka podľa § 91 ods. 2 O. s. p.“
Sťažovateľ zároveň cituje časť komentovaného znenia Občianskeho súdneho
poriadku, z ktorého vyplýva, že „Dobrovoľným je také nerozlučné spoločenstvo, kde
sa účinok rozsudku musí (a bude) vzťahovať na všetky dotknuté osoby, avšak napriek tomu,
že sa všetky dotknuté osoby budú vzťahovať účinky rozsudku podľa právneho predpisu, tieto
sa nemusia zúčastniť konania. V tomto prípade sa dotknuté osoby stávajú nerozlučnými
spoločníkmi, iba ak vystupujú v roli navrhovateľov (žalobcov) alebo odporcov
(žalovaných)...“. Práve zo znenia poslednej vety citovaného komentára jednoznačne
vyplýva, že sťažovateľ sa nestal účastníkom konania, a to napriek tomu, že sa ho
rozhodnutie vydané v takomto konaní dotýka. Ústavný súd tiež nepovažuje
za akceptovateľnú sťažovateľovu argumentáciu, že sa stal účastníkom konania vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/06, keďže je už navrhovateľom v konaní vedenom
okresným súdom pod sp. zn. 26 Cb 115/06, kde ide o totožný predmet konania a totožného
žalovaného. V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov. Občiansky súdny poriadok dáva súdu na zváženie, či takéto veci
na spoločné konanie spojí, alebo nie. Nejde o príkaz alebo o možnosť, ktorú okresný súd
nevyužil. V prípade, že by okresný súd spojil na spoločné konanie veci vedené
pod sp. zn. 22 Cb 59/06 a sp. zn. 26 Cb 115/06, stal by sa sťažovateľ účastníkom aj konania
vedeného pod sp. zn. 22 Cb 59/06. O takýto prípad však nešlo.
Pokiaľ ide o osoby, ktorých právne postavenie môže byť dotknuté rozhodnutím súdu
vo veci samej, Občiansky súdny poriadok zabezpečuje ochranu ich práv tým, že v tzv.
„nesporových konaniach“ im priamo priznáva postavenie účastníka (podľa § 94 ods. 1 prvej
vety OSP sú v konaní, ktoré možno začať i bez návrhu, účastníkmi aj tí, o právach alebo
povinnostiach ktorých sa má konať; podľa § 94 ods. 2 OSP ak sa niekto z tých, o právach
a povinnostiach ktorých sa má konať, nezúčastní konania od jeho začatia, vydá súd,
len čo sa o ňom dozvie, uznesenie, ktorým ho priberie do konania ako účastníka) a v konaní
sporovom (o ktoré ide aj v sťažovateľovom prípade) umožňuje tomu, kto má právny záujem
na jeho výsledku, vstúpiť do konania aj z vlastného podnetu na strane niektorého
z účastníkov ako vedľajší účastník (§ 93 OSP). Podľa § 93 ods. 3 OSP má vedľajší účastník
v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho
úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení
všetkých okolností.
V konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/06 a krajským súdom
pod sp. zn. 3 Cob 45/07 sťažovateľ nevyužil možnosť vstúpiť do konania ako vedľajší
účastník. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že si svoje právo uplatnil žalobou, a preto
nie je od neho spravodlivé požadovať, aby si ešte osobitne uplatňoval postavenie
vedľajšieho účastníka, pričom podľa sťažovateľa postavenie vedľajšieho účastníka
neposkytuje tomuto dostatočný stupeň ochrany. Takéto dôvody uvedené v sťažnosti
nepovažoval ústavný súd za dostatočné.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľa, že sa snažil do konania vedeného okresným
súdom pod sp. zn. 22 Cb 59/06 vstúpiť podaním odvolania a následne dovolania, ústavný
súd poukazuje na to, že z Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva možnosť tomu,
kto má právny záujem na výsledku konania, stať sa účastníkom konania podaním odvolania,
resp. dovolania.
Ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti
majúce za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa
čl. 6 dohovoru, keďže sťažovateľ nebol na podanie dovolania oprávnenou osobou
a v dôsledku toho nesplnil podmienky vyžadované zákonom na to, aby o jeho dovolaní
bol najvyšší súd povinný meritórne rozhodnúť.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu. Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru je aj právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany. Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je právom účastníka konania,
avšak sťažovateľ účastníkom v konaní, ktoré bolo predmetom preskúmavania ústavným
súdom, nebol.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd už citované odôvodnenie rozsudku najvyššieho
súdu považuje za dostatočné, a preto jeho obsah nemá žiadny tvrdený súvis s porušením
práva na spravodlivý proces v rozsahu nároku na ústavne korektné dôvody rozhodnutia
najvyššieho súdu.
Na záver ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ má možnosť všetky svoje
tvrdenia, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb 59/06
z 18. januára 2007 a ktoré boli obsahom jeho dovolania, o ktorom rozhodol napadnutým
rozsudkom najvyšší súd, uviesť v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn.
26 Cb 115/06 a týmito tvrdeniami budú povinné zaoberať sa príslušné všeobecné súdy.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v jeho
sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2009