Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 143/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 143/2011–24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť R. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., K., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práv na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice

II v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2007

a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 31. marca 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta

2009 faxom a 12. augusta 2009 poštou doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práv na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného

súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 17. decembra 2007 a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca

2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok krajského súdu“).

Skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti, opisuje sťažovateľka od roku

2000, keď sa po smrti otca dostala do konfliktu so svojou sestrou, ktorá sa starala o ich

bezvládnu matku žijúcu v domovej nehnuteľnosti (rodičovskom dome) zapísanej na liste

vlastníctva č. 1402 pre katastrálne územie K. Následne sestra sťažovateľke oznámila, že

predmetný dom (a priľahlé pozemky) jej rodičia medzičasom darovali a stala sa tak jeho

výlučnou vlastníčkou.

Sťažovateľka poukazuje na rozsudok okresného súdu sp. zn.

z 12. decembra 2000, ktorým bolo rozhodnuté o obmedzení jej matky v spôsobilosti

na právne úkony s tým, „že nemôže samostatne konať pred štátnymi orgánmi, vykonávať

akékoľvek právne úkony týkajúce sa majetkových záležitostí a ani poberať dôchodok.

Dokonca, na návrh súdneho znalca MUDr. S. sa upustilo od doručenia rozsudku matke

A. K. Zo záverov znaleckého posudku súdneho znalca z odboru psychiatrie MUDr. S. zo dňa

20. 10. 2000 vyplynulo, že u A. K. ide o organický psychosyndróm na podklade

artériosklerózy mozgových ciev s počínajúcou arteriosklerotickou demenciou.

Artérioskleróza mozgových ciev u menovanej trvá od mozgovej porážky v roku 1975. Znalec

pri svojej výpovedi na pojednávaní v roku 2000 uviedol, že išlo o ťažkú artériosklerózu,

ktorá postupne prechádzala do trvalej duševnej nevyliečiteľnej choroby. Uviedol, že

menovaná je orientovaná len čiastočne, je ľahko manipulovateľná, nie je schopná

zodpovedne posúdiť svoje právne úkony. Uviedol, bolo to v roku 2000, že tento stav trvá

u pani K. najmenej 5 rokov spätne, teda minimálne od roku 1995 bola pani A. ťažko

duševne chorá.“.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že od 11. decembra 2000 žila matka sťažovateľky u nej

a sťažovateľka jej bola okresným súdom ustanovená za opatrovníčku.

Sťažovateľka spolu so svojím bratom 13. septembra 2000 podala okresnému súdu

žalobu, ktorou sa domáhala vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy (ktorej súčasťou bola

aj zmluva o zriadení vecného bremena) uzavretej 22. februára 1999 medzi rodičmi

sťažovateľky ako darcami a oprávnenými z vecného bremena a sestrou sťažovateľky ako

obdarovanou a zároveň povinnou z vecného bremena (ďalej aj „darovacia zmluva“). Počas

súdneho konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. bola sťažovateľke

doručená (30. mája 2003) výzva právneho zástupcu jej sestry (v uvedenom konaní v tom

čase žalovanej v 2. rade) reagujúceho na žiadosť sťažovateľky, aby jej boli odovzdané

kľúče od rodičovského domu. V predmetnej výzve advokát sestry sťažovateľky odmietol

vyhovieť požiadavkám sťažovateľky a zároveň jej oznámil, že na ňu podal trestné

oznámenie pre podozrenie zo spáchania trestného činu porušovania domovej slobody.

Sťažovateľka sa bezprostredne po doručení uvedenej výzvy advokáta dozvedela,

„že dňa 13. 6. 2003, ten istý advokát, ako jediný spoločník a súčasne konateľ firmy A.,

s. r. o., so sídlom v K..., uzavrel kúpnu zmluvu s J. Š., predmetom ktorej boli nehnuteľnosti

zapísané na LV č. 1402 pre kat. územie K., ktoré bolo predmetom súdneho sporu vedeného

na OS Košice II pod sp. zn. , a v tom čase bol k dispozícii aj znalecký

posudok ohľadom duševného zdravia pani A. K., takže bolo jasné, že pani K. nebola

spôsobilá nehnuteľnosti darovať v roku 1999 svojej dcére J. Š... V ten istý deň podal

kupujúci návrh na povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností vo svoj

prospech... Mne sa iba náhodou podarilo zabrániť právoplatnému ukončeniu katastrálneho

konania.“.

Okresný súd na základe návrhu sťažovateľky 4. júla 2003 nariadil predbežným

opatrením sestre sťažovateľky zdržať sa nakladania s nehnuteľnosťami vedenými na liste

vlastníctva č. 1402 pre katastrálne územie K. až do právoplatného skončenia konania

vedeného okresným súdom pod sp. zn. . Dňa 16. novembra 2004 rozhodol

okresný súd rozsudkom sp. zn. , že darovacia zmluva je neplatná. Proti

uvedenému rozsudku podala prostredníctvom svojho advokáta odvolanie žalovaná v 2. rade

(sestra sťažovateľky), ktoré však podľa sťažovateľky nebolo v zákonom ustanovenej lehote

odôvodnené, a preto malo byť podľa jej názoru v zmysle § 218 ods. 1 písm. d) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) odmietnuté „z dôvodov absencie náležitostí odvolania

podľa a “. Odvolací súd však posúdil odvolanie ako včas podané

a v nadväznosti na to napadnutý prvostupňový rozsudok preskúmal a uznesením sp. zn.

z 18. augusta 2005 ho zrušil dospejúc k záveru, „že len pre nezrozumiteľnosť

výroku o náhrade trov prvostupňového konania je rozsudok nepreskúmateľný“.

S takýmto záverom sa však sťažovateľka nestotožňuje a podľa nej „mal odvolací súd

potvrdiť rozsudok súdu I. stupňa v merite veci, keď aj zo zdôvodnenia zrušujúceho

uznesenia vyplýva, že dňa 16. 11. 2004, keď vyhlasoval rozsudok, v zápisnici o pojednávaní

sa nachádza výrok rozsudku týkajúci sa jednak veci samej, ako aj samostatný, oddeliteľný

výrok o trovách prvostupňového konania. Zo zdôvodnenia zrušujúceho uznesenia vyplýva,

že odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu I. stupňa vo veci samej, nemal k nim výhrady.

Dôvod na zrušenie celého rozsudku odvolací súd videl v tom, že prvostupňový súd inak

uviedol svoj výrok v zápisnici dňa 16. 11. 2004, keď rozsudok vyhlásil, a inak uviedol výrok

v písomnom vyhotovení rozsudku.

Pri vyhlásení rozsudku vôbec nerozhodol o povinnosti žalovanej v I. rade vo vzťahu

k náhrade trov konania žalobcom, v písomnom vyhotovení sa už takýto výrok nachádza.

Tieto závery senátu odvolacieho súdu, pričom senátu predsedala JUDr. T., dobrá

priateľka a bývala kolegyňa advokáta žalovanej v II. rade. JUDr. H., vôbec neodôvodňovali

zrušenie výroku rozsudku vo veci samej, keďže enunciát rozsudku, okrem rozhodnutia

vo veci samej, obsahuje aj rozhodnutie o trovách, ktorý výrok je od výroku vo veci samej,

oddeliteľný. Okrem toho, žalovaná v 1. rade dňa 17. 5. 2005 zomrela, takže, ak by odvolací

súd neporušoval zákon v prospech právneho zástupcu žalovanej, konanie proti odporkyni

v I. rade mal zastaviť.“.

Súd prvého stupňa po zrušení pôvodného rozsudku zo 16. novembra 2004 vo veci

opätovne rozhodol rozsudkom z 2. októbra 2006, a to tak, že konanie v časti smerujúcej

proti žalovanej v 1. rade (matke sťažovateľky), ktorá medzičasom zomrela, zastavil a žalobe

sťažovateľky v celom rozsahu vyhovel opierajúc sa najmä o znalecký posudok vypracovaný

na účely konania o pozbavení spôsobilosti na právne úkony žalovanej v 1. rade. Proti

tomuto rozsudku podala 28. októbra 2006 žalovaná v 2. rade [v tom čase už ako jediná

účastníčka na strane žalovanej (ďalej len „žalovaná“)] odvolanie, v ktorom okrem iného

tvrdila, že jej „nebolo umožnené, aby bol vypočutý MUDr. S. za účelom podania

vysvetlenia, či žalovaná mohla byť schopná posúdiť svoje konanie vo februári 1999

(t. j. v čase uzavretia darovacej zmluvy, pozn.)“.

Senát krajského súdu rozhodol o odvolaní žalovanej zastúpenej stále pôvodným

právnym zástupcom tak, že uznesením č. k. -219 z 29. mája 2007 zrušil

prvostupňový rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu

prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Krajský súd v odôvodnení svojho

zrušujúceho uznesenia okrem iného uviedol, „že znalecký posudok znalca MUDr. S. zo dňa

20. 10. 2000 mal konajúci súd posudzovať ako listinný dôkaz a odstrániť rozpory medzi

lekárskou správou MUDr. B. zo dňa 9. 3. 1999 a znaleckým posudkom vypracovaným pre

potreby iného konania, a ktorý posudok údajne posudzoval zdravotný stav darkyne v čase

po právnom úkone, ktorý je predmetom konania. Na to mal konajúci súd vypočuť

predovšetkým MUDr. A., obvodnú lekárku, ktorá prichádzala do styku s rodičmi účastníkov,

ako ich ošetrujúca lekárka, ktorá sa mala vyjadriť podľa dostupnej dokumentácie ku ich

zdravotnému stavu, ďalej vypočuť MUDr. B., ktorá dňa 9. 3. 1999 vystavila správu

o zdravotnom stave, prípadne ju skonfrontovať s MUDr. S. Čiže zákonní sudcovia urobili

všetko, aby vo veci neúmerne zvýhodnili žalovanú v II. rade, ale najmä jej právneho

zástupcu, ktorý mal na výsledku sporu svoj osobný záujem.“.

Okresný súd po vrátení veci na ďalšie konanie v nej opätovne rozhodol rozsudkom

č. k. -258 zo 17. decembra 2007, ktorým žalobu sťažovateľky a jej brata

zamietol a zároveň ich zaviazal na náhradu trov konania. Keďže sťažovateľka sa

so závermi, ku ktorým dospel okresný súd – viazaný pokynmi krajského súdu, v akom

smere má doplniť dokazovanie – v označenom zamietajúcom rozsudku nestotožnila, podala

proti nemu 15. februára 2008 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd bez nariadenia

pojednávania tak, že rozsudkom č. k. -319 z 31. marca 2009 potvrdil rozsudok

súdu I. stupňa zo 17. decembra 2007 a žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania.

V sťažnosti sa ďalej uvádza, že sťažovateľka v predmetnej právnej veci 15. februára

2008 „spolu s odvolaním proti rozsudku OS Košice II zo dňa 17. 12. 2007 podala

aj námietku zaujatosti proti všetkým sudcom Krajského súdu v Košiciach, lebo so zreteľom

na ich pomer ku právnemu zástupcovi žalovanej JUDr. J. H. a rovnako predmetu konania

možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“.

V súvislosti s tým sťažovateľka tvrdí, že menovaný advokát „ovplyvňoval odvolací

senát krajského súdu“ rozhodujúci v jej právnej veci najmä s ohľadom na svoj

„nadštandartne priateľský vzťah“ k predsedníčke tohto senátu v tom smere, aby docielil

vydanie nezákonného rozhodnutia. Ďalej sťažovateľka upriamuje pozornosť aj na tú

skutočnosť, že manželka menovaného advokáta je sudkyňou krajského súdu, a teda

kolegyňou sudcov senátu 6 Co, čo podľa nej zakladá pochybnosti o ich nezaujatosti podľa

. V súvislosti s týmto názorom sťažovateľka argumentuje poukazom

na „procesné pochybenia zásadného charakteru“, ku ktorým malo dôjsť v tejto veci

zo strany senátu 6 Co. Aj keď žalovaná neskôr odvolala splnomocnenie svojmu pôvodnému

advokátovi na svoje zastupovanie v tejto veci, podľa sťažovateľky ju formálne zastupoval

ďalej. Sťažovateľka obviňuje advokáta JUDr. J. H., že si na pojednávaní pred senátom 6 Co

krajského súdu zabezpečil priaznivý výsledok vo svoj prospech, a preto mu už neskôr nič

nebránilo zbaviť sa zastupovania žalovanej, „aby mohol realizovať prevod vlastníctva z nej

na firmu A., s. r. o., kde sa dňom 30. 11. 2006 predvídavo zbavil funkcie jediného konateľa

tejto obchodnej spoločnosti“.

Namietané porušenie základného práva podľa odôvodňuje

sťažovateľka tým, že vo veci „opakovane vzniesla námietku zaujatosti proti členom senátu

6 Co Krajského súdu v Košiciach, ktorej však nebolo vyhovené a uznesením Najvyššieho

súdu SR bolo rozhodnuté, že predsedníčka senátu KS v Košiciach JUDr. A. T., JUDr. M.

a JUDr. H. nie sú vylúčení z prejednania a rozhodovania veci vedenej na uvedenom súde

sp. zn. , hoci, ako som uviedla v sťažnosti, sú splnené podmienky, na vylúčenie

uvedených sudcov z prejednávania a rozhodovania vyššie uvedenej veci, lebo so zreteľom

na ich pomer k právnemu zástupcovi žalovanej možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Rovnako bola vybavená aj moja opakovaná námietka zaujatosti, ktorá dokonca

nebola vybavená meritórne.“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažovateľka

uvádza, že tento článok priznáva „právo domáhať sa svojho práva na prejednanie veci

nezávislým a nestranným súdom, ktoré právo zahŕňa v sebe aj právo na nestranného sudcu.

Toto moje právo bolo vo vyššie označenom konaní pred Krajským súdom v Košiciach

porušené.“.

K namietanému porušeniu práva zaručeného čl. 13 dohovoru malo dôjsť podľa

sťažovateľky tým, že „nemala možnosť napadnúť právoplatné rozhodnutie Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. zo dňa 31. 3. 2009, proti ktorému náš právny poriadok

nepripúšťa opravný prostriedok, a bolo vydané bez toho, aby som mala možnosť byť pri

jeho vyhlásení“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že právoplatným rozsudkom

okresného súdu č. k. -258 zo 17. decembra 2007 a konaním predchádzajúcim

jeho vydaniu, ako aj rozsudkom krajského súdu č. k. -319 z 31. marca 2009

a konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, bolo porušené jej základné právo na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Zároveň sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd uvedené rozsudky prvostupňového

súdu a odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka

taktiež žiadala priznať úhradu trov konania v sume 245,70 €.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti môže ísť vtedy, keď namietaným postupom

všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (obdobne napr. , , ).

Predmetom sťažnosti je namietanie porušenia základného práva sťažovateľky

na súdnu ochranu podľa a práv na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 17. decembra 2007 a tiež postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 31. marca 2009.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné opravné prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle

rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie

niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného

súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že

ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ

mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy

pred iným súdom, musí takúto sťažnosť ústavný súd odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej

právomoci na jej prerokovanie (napr. ).

Vzhľadom na takto vymedzený princíp subsidiarity je vylúčená právomoc ústavného

súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach porušenia jej

označených práv proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku zo 17. decembra 2007. Ochrany svojich práv sa

sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania. Ústavný súd z tohto

dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety . Ďalej sa preto zaoberal sťažnosťou

len vo vzťahu k napadnutému postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudku z 31. marca 2009.

2. Nadväzne na to ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preskúmal

opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere, predovšetkým možnosť

preukázania príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom krajského súdu v odvolacom

konaní (vrátane jeho rozhodnutia) a základným právom podľa vrátane

posúdenia s tým súvisiaceho práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru – na porušenie ktorých

v ich vzájomnej spojitosti – sťažovateľka vo svojej sťažnosti poukázala.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú záruky,

že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť (m. m. ).

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom

a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom

spore (, ).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je

úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Ústavný súd nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ).

Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je limitovaná už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle

ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred

všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu

môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Vzhľadom na to sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu posudzoval ústavný

súd iba z hľadiska možnej kolízie so sťažovateľkou označenými právami garantovanými

a dohovorom. Pre oblasť dokazovania z toho vyplýva zásada, že ústavný súd sa

v konaní o sťažnosti podľa zaoberá sťažnosťou len vo vzťahu

ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú tvrdenia sťažovateľa o zásahu do jeho základných práv

alebo slobôd, avšak nevykonáva dokazovanie vo veci samej, ktoré by v konečnom dôsledku

mohlo viesť k inému meritórnemu rozhodnutiu, než k akému dospel všeobecný súd.

Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

a práva podľa dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek

bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde,

predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

fyzickej osoby alebo právnickej osoby () vrátane návrhu o námietke zaujatosti

alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo

zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti

s napadnutým súdnym rozhodnutím (, ). V prípade

sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie

označených práv, ale o prípad, keď jej základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa jej

subjektívnych názorov. Nespokojnosť sťažovateľky s obsahom rozhodnutia krajského súdu

nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Sťažnosťou napadnutým rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -258 zo 17. decembra 2007, ktorým bola zamietnutá žaloba

sťažovateľky a jej brata o neplatnosť právneho úkonu – darovacej zmluvy, ktorej

predmetom bolo darovanie nehnuteľností zapísaných v Katastrálnom úrade, správe

katastra... na liste vlastníctva č. 1402, kat. úz. K., ako aj zriadenie vecného bremena,

ktorému zodpovedalo právo doživotného bezplatného užívania nehnuteľností darcami

(rodičmi žalobcov) a povinnosť obdarovanej (sestry sťažovateľky) toto vecné bremeno

strpieť.

Hlavné námietky sťažovateľky smerujúce proti označenému rozsudku krajského súdu

a jeho postupu v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, sa týkajú nevylúčenia členov

senátu 6 Co z prerokúvania a rozhodovania v tejto veci, čím malo byť porušené jej právo

na nezávislého a nestranného sudcu a v dôsledku toho bolo podľa nej porušené jej základné

právo podľa a právo podľa dohovoru.

Ústavný súd konštatuje, že tieto námietky sťažovateľky obsiahnuté v jej sťažnosti sú

opakovaním toho, čo už uplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd

poukazuje v tejto súvislosti na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) rozhodol uznesením sp. zn. z 23. apríla 2008 o námietkach žalobcov

a návrhu na vylúčenie sudcov krajského súdu z prerokúvania a rozhodovania vo veci týmto

súdom vedenej pod sp. zn. tak, že predsedníčka senátu ani členovia senátu

6 Co nie sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v uvedenej veci, a vyjadril sa

ku všetkým aspektom námietok žalobcov týkajúcich sa zaujatosti daných sudcov.

V kontexte podstatných námietok sťažovateľky považuje ústavný súd za potrebné upriamiť

pozornosť najmä na túto časť odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho súdu:

„Pokiaľ žalobcovia námietku zaujatosti odvodzovali z existencie určitého vzťahu medzi

sudcami odvolacieho súdu a JUDr. J. H., ktorého označovali za právneho nástupcu

žalovanej, treba uviesť, že táto námietka je v danom štádiu konania bezpredmetná. Najvyšší

súd Slovenskej republiky totiž z obsahu spisu zistil, že JUDr. J. H., ktorý zastupoval

žalovanú v konaní, oznámil okresnému súdu v podaní z 15. augusta 2007 odvolanie plnej

moci udelenej žalovanou. Uvedená skutočnosť mala za následok nielen ukončenie

zastupovania žalovanej, ale aj zánik možnosti žalobcov spochybňovať nestrannosť sudcov

odvolacieho súdu ich pomerom k tomuto advokátovi, ktorý v konaní v mene žalovanej už

nevystupuje.“

Ústavný súd je podľa viazaný návrhom

na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže zásadne rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ). V danom prípade

sťažovateľka za porušovateľa svojich práv označila okresný súd a krajský súd.

Hoci sťažnosť nesmeruje proti najvyššiemu súdu, ústavný súd zastáva názor, že

posúdenie otázky nestrannosti sťažovateľkou namietaných sudcov v konaní vedenom

krajským súdom pod sp. zn. a ich nevylúčenie z prerokúvania a rozhodovania

v predmetnej veci najvyšším súdom bolo dostačujúcim a ústavne prijateľným spôsobom

presvedčivo odôvodnené.

Rovnako tak vysporiadanie sa s „opakovanou námietkou“ proti všetkým sudcom

krajského súdu prípisom najvyššieho súdu sp. zn. z 11. augusta 2008 bez jej

meritórneho vybavenia považuje ústavný súd za ústavne konformný postup. Najvyšší súd

totiž v uvedenom prípise konštatoval, že predmetná opakovaná námietka zaujatosti bola

podaná z toho istého dôvodu ako predošlá námietka, a preto v zmysle sa

na ňu neprihliadne. Z toho dôvodu nebolo ani potrebné predkladať spis najvyššiemu súdu

ako súdu nadriadenému ( ).

Ústavný súd nezistil porušenie žiadneho aspektu spravodlivého procesu, ktorý by

mohol byť spôsobený v súvislosti s rozhodovaním o námietke zaujatosti, a preto nedospel

v tejto časti k záveru o nutnosti jeho zásahu v danej veci.

Sťažovateľka taktiež namietala porušenie svojho práva mať účinné právne

prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 31. marca 2009,

pričom podstata jej námietky spočíva v tom, že „nemala možnosť napadnúť právoplatné

rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 31. 3. 2009, proti

ktorému náš právny poriadok nepripúšťa opravný prostriedok, a bolo vydané bez toho, aby

som mala možnosť byť pri jeho vyhlásení“.

Vo vzťahu k uvedenému (namietanému) porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky

(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , ).

Právo na účinný opravný prostriedok podľa č. 13 dohovoru nemôže všeobecný súd

porušiť vtedy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. ). Takýmto predpisom je zákon

č. v znení neskorších predpisov. Podľa prvej vety

účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to

zákon nevylučuje. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že odvolanie je prípustné len proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľke v podstate

ide aj o to, aby ústavný súd preskúmal, či relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku nepripúšťajúce opravný prostriedok proti rozhodnutiu odvolacieho súdu sú

v súlade s . Na podanie takéhoto návrhu jej však chýba aktívna legitimácia, pretože

podľa a môžu návrh na začatie

konania o súlade právnych predpisov podať len osoby taxatívne uvedené v čl. 130 ods. 1

písm. a) až písm. f) (najmenej jedna pätina poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskej republiky, súd a generálny

prokurátor Slovenskej republiky, prípadne verejný ochranca práv). Na posúdenie ústavnosti

právnych predpisov slúži navyše iný typ konania (konanie o súlade právnych predpisov).

Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako

samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného

druhu konania (konaní) pred ústavným súdom (, tiež ,

, ).

Ústavný súd ďalej dodáva, že v konaní o sťažnosti podľa je

viazaný prezumpciou správnosti normatívnych právnych aktov. Z tohto dôvodu ústavný súd

sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú, keďže jej zjavná

neopodstatnenosť spočíva v rozpore medzi typom konania pred ústavným súdom, ktorý

sťažovateľka zvolila, a obsahom sťažnosti (m. m. , ,

).

Nemožno sa stotožniť ani s tvrdením sťažovateľky, že nemala možnosť byť prítomná

pri vyhlásení namietaného rozsudku krajského súdu. Z č. l. 315 súvisiaceho súdneho spisu

vyplýva, že 13. marca 2009 bolo na úradnej tabuli krajského súdu vyvesené oznámenie, že

podľa (platného a účinného od 15. októbra 2008) v spojení s

bude 31. marca 2009 o 11.10 h na č. dv. 202/II. poschodie verejne vyhlásené

rozhodnutie vo veci R. K. a spol. c/a J. Š. o neplatnosť právneho úkonu (sp. zn. okresného

súdu ). Zo zápisnice z 31. marca 2009 na č. l. 316 o verejnom vyhlásení

rozsudku vo veci vedenej krajským súdom pod sp. zn. vyplýva, že

sťažovateľka ani jej právna zástupkyňa nebola na tomto vyhlásení prítomná, pričom sa

v tejto zápisnici zároveň konštatuje, že lehota podľa bola zachovaná.

Keďže v danom prípade krajský súd pri svojom rozhodovaní nevybočil z uvedeného

rámca platných a účinných právnych predpisov, nemohol namietaným postupom porušiť

právo sťažovateľky mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa

čl. 13 dohovoru, a preto aj v tejto časti považoval ústavný súd sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú.

Podstatou zvyšných námietok sťažovateľky je podľa názoru ústavného súdu

v skutočnosti odlišné právne posúdenie v danej veci relevantných skutočností odvolacím

súdom v konaní o opravnom prostriedku oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľka

zastáva.

Krajský súd svoje faktické a právne závery, ku ktorým dospel po konštatovaní, že

odvolanie žalobcov nie je dôvodné, a preto rozsudok prvostupňového súdu v súlade s § 219

ods. 1 a 2 ako vecne správny potvrdil, odôvodnil takto:

„V tomto prípade žalobcovia napádajú právny úkon zo dňa 22. 2. 1999 tvrdiac, že

nebohí rodičia boli postihnutí duševnou poruchou nielen prechodného charakteru, avšak

toto ich tvrdenie bolo vyvrátené lekárskym vyšetrením dňa 3. 9. 1999, ktoré bolo

realizované MUDr. B., ktorá konštatovala ich zdravotný stav, z ktorého nie je zrejmé, že by

takáto porucha u nich existovala. Pokiaľ žalobcovia poukazujú na stanovisko MUDr. S.

v znaleckom posudku a znalecký posudok o čiastočnom pozbavení spôsobilosti na právne

úkony u matky dávajú za takýto dôkaz, odvolací súd poukazuje na záver odôvodnenia súdu

prvého stupňa, ktorý konštatoval, že znalec v tomto konaní vypočutý ako svedok vo svojej

výpovedi uviedol, že aj psychiater konštatoval v lekárskej správe, že p. K. bola zdravá, tak

bola na tento úkon spôsobilá a artérioskleróza mozgových ciev postupuje a v priebehu

dvoch rokov sa môže zmeniť zdravotný stav, preto v takomto prípade je potrebné

pridržiavať sa lekárskej správy v čase, keď bol právny úkon urobený. Zo správy MUDr. B.

vyplynulo, že pacienti boli bez psychopatologických prejavov, teda p. K. i p. K. boli

spôsobilí na právny úkon darovania. Z týchto dôvodov rozsudok prvostupňového súdu teda

ako vecne správny odvolací súd potvrdil.“

Na základe uvedeného ústavný súd po oboznámení sa so súvisiacim súdnym spisom

vrátane odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal

v danej veci v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné na jej

posúdenie interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd dostatočným

spôsobom vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje skutkové

zistenie oprel. Rovnako riadne uviedol, akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov,

pokiaľ si tieto vzájomne odporovali. V tomto smere sú jeho myšlienkové postupy

a hodnotenia výrazom nezávislého súdneho rozhodovania v zmysle ,

a len pre úplnosť treba dodať, že krajským súdom urobené skutkové zistenia nie sú

v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi a jeho rozhodnutie je ústavne konformné.

Ústavný súd v súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa (čo v plnom rozsahu platí aj vo vzťahu k právu zaručenému

ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy

účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne

akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať

do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného, ako aj z námietok sťažovateľky, podstatou ktorých bol

nesúhlas s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci,

ústavný súd nedospel k záveru, že by postup a napadnutý rozsudok krajského súdu boli

svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 46 ods. 1

, resp. práva zaručeného dohovoru.

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a sťažovateľkou namietaným porušením jej základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2011