Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 202/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., k. s., B., zastúpenej advokátom

JUDr. J. L., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a základného práva na zákonného

sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

, z 10. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., k. s., o d m i e t a z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 13. januára

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti S., k. s., (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a základného práva na zákonného

sudcu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na

spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 Charty základných práv

Európskej únie (ďalej len „charta“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. , z 10. novembra 2010 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľkou podanej sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Banská

Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uzneseniami č. k. -1052 z 3. mája 2010

a č. k. -1059 zo 4. mája 2010 zamietol návrh zabezpečeného veriteľa obchodnej

spoločnosti R., s. r. o., Česká republika (ďalej len „zabezpečený veriteľ“), na odvolanie

sťažovateľky ako správcu konkurznej podstaty a ustanovenie nového správcu konkurznej

podstaty JUDr. T. K. Krajský súd na odvolanie zabezpečeného veriteľa rozhodol

napadnutým rozhodnutím o zmene uznesení okresného súdu č. k. -1052 z 3.

mája 2010 a č. k. -1059 z 4. mája 2010 tak, že odvolal sťažovateľku ako

správcu konkurznej podstaty a za správcu ustanovil JUDr. T. K.

3. Sťažovateľka napadla ústavnou sťažnosťou uznesenie krajského súdu sp. zn.

, z 10. novembra 2010. Jej argumentácia sa

koncentrovala do dvoch oblastí rozhodovacej činnosti krajského súdu. V prvej (i) napáda

porušenie svojho práva na zákonného sudcu podľa , k porušeniu ktorého

malo dôjsť tým, že „... na prejednanie predmetnej veci boli podľa Rozvrhu práce Krajského

súdu... (v znení dodatku č. 15, účinného v čase rozhodovania súdu) určení 4... sudcovia

senátu... Z rozvrhu práce nevyplýva, ktorí traja z vyššie uvedených štyroch sudcov sú

zákonnými sudcami tvoriaci senát 41CoKR. Táto skutočnosť nevyplýva ani zo súdneho spisu

Krajského súdu..., v ktorom sa nenachádza potvrdenie o pridelení veci senátu 41CoKR, ani

doklad o spôsobe výberu troch zo štyroch členov senátu, teda sťažovateľ nevedel a nemal

možnosť sa dozvedieť o tom, kto je jeho zákonným sudcom.“. Svoju argumentáciu podporila

aj citovaním príslušných rozhodnutí ústavného súdu pojednávajúcich o ochrane základného

práva na zákonného sudcu podľa . V druhej oblasti (ii) napáda

arbitrárnosť právnych záverov krajského súdu v napadnutom rozhodnutí, proti ktorému

výhrady zhrnula takto: „Závery, ktoré Krajský súd... v predmetnom uznesení vyvodil,

nemajú oporu v platnom zákone ani rozhodovacej praxi..., napádané rozhodnutie je

arbitrárne, nie je relevantným spôsobom odôvodnené a rozhodnutie je nevykonateľné, čo

potvrdzujú nasledovné skutočnosti... Krajský súd... vytýka Sťažovateľovi, že sa nechal

zastúpiť pri jednotlivých úkonoch advokátom... že Sťažovateľ by mal byť zaujatý podľa § 4

ods. 1 o správcoch pre pomer k veci. Odvolací súd však vôbec

neodôvodnil, prečo by mal mať sťažovateľ nejaký pomer k veci... Ďalším dôvodom –

porušením povinnosti Sťažovateľa pri výkone funkcie správcu, mala byť podľa názoru

odvolacieho súdu skutočnosť, že Sťažovateľ po ustanovení do funkcie správcu nevypovedal

nájomnú zmluvu... Ďalším vytýkaným porušením povinnosti správcu mala byť

nepreskúmateľnosť zápisníc zo schôdzí veriteľského výboru a zo schôdze veriteľov.“.

V závere svojej argumentácie (iii) poukázala na nevykonateľnosť napadnutého rozhodnutia

krajského súdu, ktorý ustanovil za nového správcu osobu, ktorej výkon činnosti bol

obmedzený zákonnou prekážkou „Z výpisu zo zoznamu správcov,... vyplýva, že JUDr. T. K.

mal od 20. 08. 2010, aj v čase rozhodnutia odvolacieho súdu, pozastavenú činnosť.

Napadnutým uznesením tak odvolací súd odvolal Sťažovateľa z funkcie a... ustanovil do

funkcie správcu JUDr. T. K., ktorému bránila vo výkone funkcie zákonná prekážka

(pozastavenie činnosti) – rozhodnutie odvolacieho súdu je tak nevykonateľné.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„I. Uznesením Krajského súdu... č. k. , zo dňa

10. 11. 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa... upravené v čl. 46 a čl. 48 ods. 1

... , v Dohovoru... a v Charty...

II. Uznesenie Krajského súdu... č. k. , zo dňa

10. 11. 2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

III. Priznáva sťažovateľovi... náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 303,31,-

Eur.

IV. Zaväzuje Krajský súd... na náhradu trov právneho zastúpenia...“

II.

5. Ústavný súd pred predbežným prerokovaním sťažnosti požiadal predsedu

krajského súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Vyjadrenie bolo ústavnému súdu doručené

10. marca 2011. Predseda krajského súdu v podstatnom uviedol:

„Krajský súd... rozhoduje o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam vydaných

v konkurznom konaní a vyrovnacom konaní Okresným súdom Žilina a Okresným súdom

v Banskej Bystrici, a to podľa ... Z týchto

dôvodov krajský súd... bol funkčne a miestne príslušným na rozhodnutie o odvolaní... Podľa

rozvrhu práce na rok 2010 (aj 2011) senát 41CoKR má štyroch sudcov. Senáty zložené zo

štyroch alebo piatich sudcov sú bežnou praxou krajských súdov, a to vtedy, keď nie je

možné vzhľadom na počet sudcov krajského súdu... vytvoriť trojčlenné senáty, pretože každý

sudca odvolacieho súdu musí byť zaradený do senátu. V prípade, že počet sudcov nie je

taký, aby umožňoval vytvoriť úplné trojčlenné senáty, vytvoria sa štvorčlenné alebo

päťčlenné senáty. K takejto organizácii práce sa siahne aj vtedy, keď príslušný krajský súd

nemá dostatok predsedov senátov... Senát 41CoKR má riadiacu predsedníčku senátu JUDr.

A. K., predsedu senátu doc. JUDr. M. Ď., PhD., a dvoch členov senátu (votantov) JUDr. D.

M. a JUDr. M. P.

Podľa § 16 ods. 2 zákona o súdoch, veta in fine, každý predseda senátu má právo

predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi.

Štandardný a zákonný postup je taký, že pokiaľ si vec pridelí ako spravodajca

riadiaca predsedníčka senátu JUDr. A. K. sebe, táto rozhoduje s JUDr. D. M. a JUDr. M.

P. (členovia senátu). V prípade, že je vec pridelená ako spravodajcovi doc. JUDr. M. Ď.,

PhD., tento... rozhoduje ako predseda senátu a členmi tohto senátu súd JUDr. D. M.

a JUDr. M. P. Štvorčlenný senát je v tomto prípade vytvorený aj preto, že doc. JUDr. M.

Ď., PhD. vykonáva funkciu podpredsedu krajského súdu a počet vecí mu je prideľovaných

v závislosti na zaťaženosti funkciou v štátnej správe. Nejde teda o náhodný postup pri

určovaní členov konkrétneho senátu, ale jeho zloženie je dané vždy dvomi členmi senátu

(votanti) a predsedom senátu, ktorý má vec pridelenú ako spravodajca... Okrem

porušovania povinnosti zo strany správcu to boli aj objektívne pochybnosti o nezaujatosti

správcu... V konečnom dôsledku je potrebné konštatovať, že odvolací súd realizoval len

vôľu veriteľov, ktorá bola vyjadrená na schôdzi veriteľov 5. marca 2010... Odvolaný

správca sa môže domáhať svojich práv len v súvislosti s tým, že bol odvolaný a nie

v súvislosti s tým, že bola iná osoba ustanovená za správcu a táto mala pozastavený výkon

činnosti. Ustanovením konkrétnej osoby za správcu nie sú dotknuté práva sťažovateľa.

V konečnom dôsledku odvolací súd musel ustanoviť za správcu tú osobu, ktorú zvolila

schôdza veriteľov a v prípade, ak by tomuto ustanovenému správcovi bránila vo výkone

funkcie nejaká zákonná prekážka, len okresný súd ako konkurzný súd môže a musí zvolať

schôdzu veriteľov ... a na základe rozhodnutia schôdze veriteľov ustanoviť inú osobu za

správcu.“

6. Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedu krajského súdu právnemu zástupcovi

sťažovateľky na vedomie listom z 25. marca 2011.

III.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

9. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

III.A

K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48

ods. 1

10. Sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa , k porušeniu ktorého malo dôjsť tým, že „Vzhľadom na

skutočnosť, že v zmysle konštantnej judikatúry zákonnými sudcami sú sudcovia príslušného

súdu, určení podľa rozvrhu práce a vzhľadom na skutočnosť, že predmetnú vec mohli

rozhodovať v senáte len 3 sudcovia zo 4 sudcov senátu, došlo k odňatiu jedného zo

zákonných sudcov a tým k porušeniu ústavného práva v zmysle ...“.

11. Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti ( ). Túto

ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi

(všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených

zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými

orgánmi ( až ) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci

tým sudcom, ktorého určuje zákon.

12. Podľa nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu.

13. Dikcia sa v súvislosti s princípom zákonného sudcu najskôr odvoláva na

zákonom určenú príslušnosť súdu na konanie („Príslušnosť súdu ustanoví zákon“).

Zákonom, na ktorý sa v citovanom článku odkazuje, je

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). Občiansky súdny

poriadok ustanovuje, ktorý súd je vecne, miestne a funkčne príslušný na prerokovanie veci,

čo je prvým predpokladom na určenie zákonného sudcu. Sústava súdov je upravená

v o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon o súdoch“), z tejto sústavy v okolnostiach danej veci vecná a miestna príslušnosť

svedčí krajskému súdu ako súdu konkurznému [pozri

Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene

v znení neskorších predpisov]. V naznačených súvislostiach

možno urobiť predbežný záver, že za osobu zákonného sudcu treba pokladať sudcu

určeného v súlade s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu (,

, ). Nevyhnutným predpokladom na to, aby účastník konania

nebol odňatý svojmu zákonnému sudcovi, je rozhodovanie o jeho veci tým súdom, ktorý je

podľa zákona na rozhodovanie o nej vecne, miestne i funkčne príslušný. Zákon, ktorý

upravuje príslušnosť súdu priamo, je nevyhnutné uplatňovať aj pri rozhodovaní o určení

súdu príslušného na konanie v konkrétnej veci. Inak môže dôjsť k jej prerokovaniu súdom

nepríslušným, čo je v konečnom dôsledku porušením základného práva účastníka konania

nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

14. V zmysle judikatúry ústavného súdu zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa

zákonom ustanovené podmienky na funkciu sudcu. Okrem toho z nej vyplýva, že za

zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade s rozvrhom práce (napr.

, ) a tiež sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia

iného sudcu pre zaujatosť v zmysle a nasl. alebo pre iné ďalšie dôvody

(, ).

15. Podľa ustanovenia § 3 ods. 3 a 4 zákona o súdoch zákonným sudcom je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prerokovávanej veci. Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade

so zákonom a rozvrhom práce. Podľa ustanovenia § 16 ods. 1 a 2 zákona o súdoch senát

krajského súdu sa skladá z troch sudcov, z ktorých jeden je predsedom senátu. Predseda

senátu riadi a organizuje činnosť senátu. Ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu

senátu, určí predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce. Každý

predseda senátu má právo predsedať senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako

spravodajcovi. Podľa ustanovenia § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov

zabezpečujú riadenie súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce. Podľa

ustanovenia § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

16. Po preskúmaní postupu krajského súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci

senátu 41CoKR (jeho členov) a vychádzajúc zo schváleného rozvrhu práce krajského súdu

na rok 2010, ústavný súd nezistil rozpor v postupe krajského súdu a sťažovateľkou

namietaným základným právom na zákonného sudcu podľa , dôsledkom

ktorého postupu „... sťažovateľ nevedel a nemal možnosť sa dozvedieť o tom, kto je jeho

zákonným sudcom...“, resp. dôsledkom ktorého postupu „... došlo k odňatiu jedného zo

zákonných sudcov...“. K prideleniu posudzovanej veci sťažovateľky do senátu krajského

súdu 41CoKR došlo zákonnom predvídaným postupom, vopred daným postupom

schváleným v rozvrhu práce na rok 2010. Z dikcie ustanovenia § 16 ods. 2 zákona o súdoch

vyplýva aj skutočnosť „... ak má v senáte viac sudcov funkciu predsedu senátu, určí

predsedu senátu, ktorý riadi a organizuje činnosť senátu, rozvrh práce“. Z rozvrhu práce

krajského súdu na rok 2010 je zrejmé, že agenda tohto súdu vedená pod sp. zn. je

prideľovaná do senátu tohto súdu, ktorého riadiacou predsedníčkou je/bola v danom čase

JUDr. A. K. a predsedom senátu je/bol v danom čase doc. JUDr. M. Ď., PhD. Postup

krajského súdu, keď je zloženie senátu ovplyvnené tým, ktorému z predsedov bola vec

pridelená ako spravodajcovi [„... jeho zloženie je dané vždy dvomi členmi senátu (votanti)

a predsedom senátu, ktorý má vec pridelenú ako spravodajca“], je postupom v súlade so

zákonom a navyše aj naplnením zákonom predpokladanej skutočnosti vyjadrenej

v ustanovení § 16 ods. 2 zákona o súdoch: „... každý predseda senátu má právo predsedať

senátu vo veci, ktorá mu bola pridelená ako spravodajcovi.“ V konečnom dôsledku

zákonného postupu pri prideľovaní vecí sa dožadovala aj samotná sťažovateľka, keď

poukázala na to, že „... zákonnosť súdu musí byť okrem iného založená aj na jeho zložení.

Súd zriadený zákonom musí byť teda obsadený zákonným spôsobom“. S poukazom na

zistenie ústavného súdu, že postup krajského súdu pri pridelení veci do senátu krajského

súdu , ako aj jeho zloženie a rozhodovanie bolo v súlade so zákonom, bolo

potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

III.B

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na

spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 charty

17. Sťažovateľka namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva

na spravodlivý proces a účinný prostriedok nápravy podľa čl. 47 charty uznesením

krajského súdu sp. zn. , z 10. novembra 2010.

K porušeniu označených práv malo dojsť napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorého

výklad právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec bol arbitrárny

a v rozpore s platnou právnou úpravou: „Závery, ktoré Krajský súd... v predmetnom

uznesení vyvodil, nemajú oporu v platnom zákone, ani v rozhodovacej praxi, naopak,

v niektorých prípadoch popierajú účel zákonného znenia, napádané rozhodnutie je

arbitrárne, nie je relevantným spôsobom odôvodnené a rozhodnutie je nevykonateľné...“

18. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce

z a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

19. Krajský súd v rozhodnutí sp. zn. ,

z 10. novembra 2010 v podstatnom argumentoval:

«Krajský súd... ako súd odvolací prejednal podané odvolania... a napadnuté

rozhodnutia zmenil... Vzhľadom na to, že predmetom konaní v ktorých bolo vydané

konkurzným súdom prvé a druhé rozhodnutie, boli návrhy na zbavenie súčasného správcu

funkcie a návrh na ustanovenie nového správcu, odvolací súd rozhodol o týchto

odvolaniach spoločným rozhodnutím.

Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie o návrhoch zabezpečeného veriteľa

na zbavenie súčasného správcu funkcie a ustanovenie nového správcu na základe

rozhodnutia schôdze veriteľov.

Odvolací súd v prvom rade považuje za potrebné konštatovať, že o odvolaní správcu

a ustanovení nového správcu môže rozhodnúť len konkurzný súd, a to uznesením ktorým

odvolá pôvodného správcu a ustanoví nového správcu... Pôvodného správcu môže odvolať

súd na návrh alebo bez návrhu... Súd je oprávnený odvolať pôvodného správcu bez návrhu

za podmienok stanovených v § 42 ods. 1 ZoKR.

V prípade, že takto súd rozhodne (odvolá správcu), je povinný bezodkladne zvolať

schôdzu veriteľov na účely schválenia návrhu na nového správcu. Súd potom ustanoví

rozhodnutím toho správcu, na ktorom sa uznesie schôdza veriteľov. Pokiaľ by sa schôdza

veriteľov neuzniesla na novom správcovi súd je oprávnený ustanoviť nového správcu aj bez

rozhodnutia schôdze náhodným výberom (§ 42 ods. 5 veta in fine ZoKR).

Súd rozhoduje o odvolaní správcu aj na návrh, pričom aktívnu vecnú legitimáciu na

podanie takého návrhu má veriteľský výbor alebo zabezpečený veriteľ. Pokiaľ sú splnené

podmienky pre odvolanie správcu stanovené v alebo v zákone

o správcoch, konkurzný súd je povinný bezodkladne správcu z funkcie odvolať. Nového

správcu ustanoví konkurzný súd na základe rozhodnutia schôdze veriteľov, ktorú je povinný

bezodkladne za týmto účelom zvolať, alebo aj bez tohto návrhu, ak schôdza konkurzných

veriteľov sa neuznesie na novom správcovi ( § 42 ods. 5 veta in fine ZoKR).

Zabezpečený veriteľ môže podať návrh konkurznému súdu na odvolanie doterajšieho

správcu z funkcie, ale nie je oprávnený navrhnúť a ani ustanoviť nového správcu.

Konkurzný súd je ďalej povinný rozhodovať o zbavení funkcie pôvodného správcu

a ustanovení nového správcu a j na základe rozhodnutia schôdze veriteľov. Ako to vyplýva

z § 36 ods. 3 ZoKR, konkurzný súd rozhoduje o odvolaní pôvodného správcu z funkcie

a ustanovení nového správcu na základe doručenej zápisnice zo schôdze veriteľov, ktorá sa

uzniesla na výmene správcu. Výmenou správcu pritom zákon rozumie schválenie návrhu na

ustanovenie nového správcu zo zoznamu správcov, pričom schôdza veriteľov v zásade

nerozhoduje o odvolávaní doterajšieho správcu, i keď programom schôdze veriteľov je

výmena správcu. Rozhodnutie schôdze má len deklaratórny účinok a je takou právnou

skutočnosťou, na základe ktorej je konkurzný súd povinný v prípade, že schôdza veriteľov

schválila návrh na ustanovenie nového správcu, rozhodnúť o zbavení doterajšieho správcu

jeho funkcie a ustanovení nového správcu, ktorého schôdza veriteľov schválila, alebo ak

nebudú splnené zákonom stanovené podmienky rozhodnúť o odmietnutí hlasovania schôdze

veriteľov.

Zabezpečený veriteľ je osobou, ktorá má aktívnu vecnú legitimáciu na podanie

návrhu na odvolanie správcu z jeho funkcie a súd je povinný o tomto návrhu rozhodnúť...

Odvolací súd ďalej považuje za potrebné konštatoval, že pokiaľ by takýto návrh podala

neoprávnená osoba, teda taká, ktorej zákon nepriznáva aktívnu vecnú legitimáciu, je tento

návrh pre súd podnetom, aby rozhodol o odvolaní správcu bez návrhu..., ak sú dané

zákonné dôvody na jeho odvolanie. Dôvodom pre zbavenie správcu funkcie je aj existencia

zákonnej prekážky, teda takej prekážky, ktorú predpokladá zákon a ktorá mu bráni vo

výkone funkcie... Zabezpečený veriteľ nemá však právo podať návrh na ustanovenie nového

správcu, ktorého sám „podľa vlastného výberu“ vyberie.

Schôdza konkurzných veriteľov podľa doslovného znenia § 36 ods. 1 ZoKR môže

rozhodnúť o výmene správcu len z dôvodov uvedených v tomto ustanovení pod písmenom a)

alebo b). Schôdza veriteľov by podľa doslovného znenia nebola oprávnená rozhodnúť

o výmene správcu, ak by tomu bránili zákonné prekážky. Také rozhodnutie schôdze

konkurzných veriteľov, ktorá by rozhodla o výmene správcu len z dôvodov uvedených

v zákone o správcoch je potom podnetom pre konkurzný súd na to, aby zbavil doterajšieho

správcu funkcie, ak mu bráni vo výkone funkcie zákonná prekážka a ustanovil toho správcu,

ktorého schôdza konkurzných veriteľov hlasovaním navrhla.

Konkurzný súd v obidvoch rozhodnutiach rozhodoval o návrhu na zbavenie funkcie

pôvodného správcu a o ustanovení nového správcu, ktorého hlasovaním navrhla schôdza

veriteľov a ktorého navrhol aj zabezpečený veriteľ. Z týchto dôvodov odvolací súd

rozhodoval spoločným rozhodnutím o obidvoch odvolaniach proti prvému a druhému

rozhodnutiu.

K námietkam správcu ohľadne perfektnosti odvolania proti prvému rozhodnutiu

odvolací súd konštatuje, že identifikácia prvého rozhodnutia zabezpečeným veriteľom nie je

presná, pretože v odvolaní sa neuvádza správne číslo spisovej značky a ani dátum

rozhodnutia (4. mája 2010 bolo vydané druhé rozhodnutie, pričom prvé rozhodnutie bolo

vydané 3. mája 2010). Napriek týmto nepresnostiam je nesporné, že odvolanie je podané

proti prvému rozhodnutiu. Odvolací súd vychádza predovšetkým z za

použitia § 196 ZoKR, podľa ktorého súd každý úkon posudzuje podľa jeho obsahu, aj keď je

úkon nesprávne označený. Odvolanie proti prvému rozhodnutiu je nesprávne len pokiaľ ide

o identifikáciu napadnutého rozhodnutia spisovou značkou a dátumom jeho vydania.

Z obsahu samotného odvolania je nesporné, proti ktorému rozhodnutiu je podané, pretože

zabezpečený veriteľ sa v ňom podrobne zaoberá tak výrokom napadnutého rozhodnutia ako

aj jeho odôvodnením. Nesporná identifikácia napadnutého rozhodnutia je daná

predovšetkým číslom listu, na ktorom sa rozhodnutie nachádza.

Odvolací súd v konaní zistil, že o návrhu zabezpečeného veriteľa na zbavenie

správcu funkcie podaného 8. júla 2009 rozhodol konkurzný súd uznesením č. k. 2

-589 z 22. decembra 2009. Na základe podaného odvolania odvolací súd

uznesením č. z 13. apríla 2010 zrušil uvedené uznesenie konkurzného

súdu a vec vrátil na ďalšie konanie. Pôvodný návrh zabezpečeného veriteľa podaný 8. júla

2009 na odvolanie súčasného správcu doplnil zabezpečený veriteľ 16. júla 2009 a 24. júla

2009 o ďalšie dôvody. Ďalší návrh na odvolanie súčasného správcu podal zabezpečený

veriteľ 21. januára 2010, o ktorom konkurzný súd rozhodoval v druhom odvolaní.

Jednotlivé dôvody pre zbavenie funkcie správcu odvolací súd hodnotil v súvislosti

s celkovým výkonom funkcie správcu. Pokiaľ ide o zápisnice zo schôdzí veriteľského výboru

a schôdze veriteľov odvolací súd opakovane konštatuje, že tieto sú nepreskúmateľné.

Funkcia správcu tak ako to bolo uvedené, je kreovaná vždy na základe rozhodnutia

konkurzného súdu, a to aj vtedy, keď o výmene správcu rozhodne schôdza veriteľov (§36

ods. 3 ZoKR). Správca ako osobitný procesný subjekt, ktorý v zásade nie je účastníkom

konania (pokiaľ sa nerozhoduje o jeho právach a povinnostiach), vykonáva procesné úkony

v rozsahu stanovenom zákonom a koná akoby zástupca konkurzného súdu s účastníkmi

konkurzného konania. Obsah zápisnice zo zasadania veriteľského výboru a schôdze

veriteľov musí mať náležitosti stanovené v § 35 ods. 6 a v 38 ods. 6 ZoKR. V ostatnom sa na

postup správcu primerane aplikujú ustanovenia a súvisiacich predpisov. Konanie

schôdze veriteľov bolo delegované z pôvodnej právnej úpravy ( Zb

o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov) z konkurzného súdu na správcu. Zo

zápisnice resp. z prezenčnej listiny ako jej súčasti musí vyplývať kto sa schôdze veriteľov

alebo zasadania veriteľského výboru zúčastnil, kto za účastníka konkurzného konania konal

( 1 a 24 ) a na základe akých právnych skutočností (plnomocenstvo, poverenie

a pod.) Zabezpečený veriteľ správne v návrhu konštatuje, že ak si člen veriteľského výboru

zvolí zástupcu na základe dohody, musí byť pravosť podpisu člena veriteľského výboru na

plnomocenstve úradne osvedčená (tu nejde o prípad zákonného zastúpenia alebo zastúpenia

na základe rozhodnutia). Pretože veriteľské orgány prijímajú svoje rozhodnutia na základe

hlasovania, musí byť zrejmé, ktorý účastník hlasoval za prijatie rozhodnutia (resp.

z praktických dôvodov, ktorý hlasoval proti resp. sa zdržal hlasovania). Neuvedenie týchto

údajov a počtu hlasov jednotlivých veriteľov robí výsledky hlasovania nepreskúmateľným,

čo je v rozpore aj s právnou istotou účastníkov konania. Navyše je potrebné uviesť, že pri

odmietnutí hlasovania schôdze veriteľov o výmene správcu má aktívnu vecnú legitimáciu na

podanie odvolania proti rozhodnutiu konkurzného súdu len ten konkrétny veriteľ, ktorý

hlasoval za správcu schváleného schôdzou veriteľov (§ 36 ods. 4 ZoKR). Bez uvedenia

hlasovania podľa jednotlivých veriteľov nieje možné posúdiť aktívnu vecnú legitimáciu na

podanie odvolania. Zápisnica, ktorú vyhotovuje správca musí okrem náležitostí stanovených

zákonom obsahovať aj ďalšie náležitosti, ktoré sú stanovené v § 11 vyhlášky č. 666/2005

Z. z. o kancelárskom poriadku pre správcov v znení neskorších predpisov. Podľa tohto

ustanovenia kancelárskeho poriadku pre správcov musí zápisnica obsahovať aj označenie

správcu, značku správcu, miesto a čas skutočností, o ktorej sa zápisnica vyhovuje, osoby

ktoré boli vtedy prítomné, miesto a deň vyhotovenia zápisnice, podpis zapisovateľa a podpis

správcu.

Citované ustanovenia právnych predpisov sú kogentné, a preto nie možné akceptovať

stanovisko konkurzného súdu, ktoré sa odvoláva na „prax správcov“ ohľadne obsahu

zápisníc. Konkurzné konanie je súdnym konaním, v ktorom je súd povinný vykonávať

dohľad nad činnosťou správcu (§ 42 ods. 1 ZoKR), a preto musí v rámci tohto dohľadu

bezvýhradne trvať nad dodržiavaní právnych predpisov. Tento dohľad musí byť

permanentný v záujme zabezpečenia plynulého priebehu súdneho konania a efektívny z

hľadiska jeho výsledku v záujme zabezpečenia čím najvyššieho uspokojenia pohľadávok

veriteľov (§ 5 ZoKR)... K zastupovaniu správcu advokátom sa odvolací súd vyjadroval v

iných rozhodnutiach v súvislosti s rozhodovaním o trovách konania (napr. sp. zn. 41 CoKR

32/2010) a konštatoval, že správca má osobitné právne postavenie vyplývajúce z osobitných

predpisov. Podľa § 40 ods. l ZoKR môže súd za správcu ustanoviť len osobu, ktorá je

zapísaná do zoznamu správcov, pričom správcom môže byť iba taká osoba, ktorá má

vykonanú správcovskú skúšku a iná osoba túto funkciu vykonávať nemôže. Účelom takejto

skúšky je zistiť odborné, právne a ekonomické vedomosti a schopnosti uchádzača potrebné

na riadny výkon správcovskej činnosti ( z. č. o správcoch). U osoby, ktorá

vykoná správcovskú skúšku a následne je zapísaná do zoznamu správcov sa preto

predpokladá, že takáto osoba má potrebné odborné, právne a ekonomické vedomosti

a schopnosti na riadny výkon správcovskej činnosti. Za výkon tejto funkcie patrí správcovi

odmena.

Výkon funkcie správcu predpokladá vykonávanie rôznych procesnoprávnych

a hmotnoprávnych úkonov pri zisťovaní majetku podliehajúceho konkurzu, pri správe

a speňažovaní tohto majetku, pri zapisovaní pohľadávok veriteľov, verifikácii pohľadávok

a pri ich uspokojovaní. Funkcia správcu je v zásade neprenosná a správca musí túto

funkciu vykonávať osobne. Zákon o správcoch stanovuje za akých podmienok môže správca

poveriť inú osobu vykonaním jednotlivých úkonov správcovskej činnosti. Správca je povinný

požiadať o pomoc odborníka iba v prípade, ak nemá potrebné skúsenosti alebo odborné

vedomosti na riadne vykonanie niektorého úkonu správcovskej činnosti (§ 3 ods.2 zákona

o správcoch) a inak nie je oprávnený na takýto postup. Zákon o správcoch prikazuje

správcovi vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou, čestne, zodpovedne

a svedomito (§ 3 ods. 1 zákona o správcoch). Len takéto plnenie zabezpečí riadny výkon

funkcie správcu, za ktorú nesie správca objektívnu zodpovednosť za škodu (§ 12 zákona

o správcoch). Obmedzený prenos výkonu funkcie vyplýva aj z § 80 ods. 2 ZoKR, kde zákon

umožňuje správcovi, aby výkonom jednotlivých úkonov poveril advokáta alebo súdneho

exekútora. Pokiaľ by sa správcovi priznala možnosť poverenia výkonom funkcie

(prostredníctvom poverenia na jednotlivé úkony) podľa všeobecných predpisov nebolo by

potrebné výslovné zmocnenie v citovanom ustanovení ZoKR. Tomu zodpovedá aj

ustanovenie vyhlášky č. , ktorou sa vykonávajú niektoré

ustanovenia o konkurze a o reštrukturalizácii a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak bol správca pri

uplatnení odporovacieho práva a vymáhaní nárokov z neho zastúpený advokátom odmena

z výťažku podľa odseku 1 tohto ustanovenia sa zníži o náklady vynaložené na advokáta,

ktoré sa majú uspokojiť zo speňaženia podliehajúceho konkurzu ako pohľadávka proti

podstate. Všeobecný prenos činností na tretie osoby by bol v rozpore tak s citovanými

ustanoveniami ZoKR ako aj zákona o správcoch. Takýto postup je v rozpore aj s § 5 ZoKR,

podľa ktorého správca, súd, veriteľský výbor postupujú prie riešení úpadku dlžníka tak, aby

dosiahli pre veriteľa čo najvyššiu mieru uspokojovania pohľadávok. Odmena za

zastupovanie sa stane privilegovanou pohľadávkou ako pohľadávka proti podstate, ktorá sa

uspokojuje prednostne na úkor pohľadávok veriteľov, ktoré boli prihlásené do konkurzu

prihláškou a na ktorých uspokojenie sa konkurzné konanie vedie. Súčasný správca bol

ustanovený do funkcie uznesením konkurzného súdu č. k. z 13. januára 2009,

ktoré nadobudlo právoplatnosť 17. januára 2009 zmluvu s advokátom uzatvoril na

poskytovanie právnej pomoci 1. februára 2009, teda bezprostredne po ustanovení do

funkcie. Podľa fakturácie advokát vyhotovil odporovaciu žalobu, výzvy na splnenie dlhu,

vyjadrenie k žalobe o určenie pohľadávky a vyjadrenie k odvolaniu. Súčasný správca

poveril advokáta na právne služby, pričom nepreukázal nevyhnutnosť, účelnosť a

hospodárnosť tohto postupu.

Pokiaľ sa už konkurzný a odvolací súd zaoberal niektorými konkrétnymi dôvodmi na

odvolanie správcu a vyslovil v právoplatnom rozhodnutí, že tieto nie sú takej intenzity, aby

boli splnené podmienky na odvolanie správcu, nie je ich možné opakovane uvádzať, pretože

by išlo o preskúmavanie týchto rozhodnutí bez podania opravných prostriedkov. To však

neznamená, že nie je možné ich vziať do úvahy pri vyslovení záveru, že správca nevykonáva

funkciu s odbornou starostlivosťou, keď toto porušovanie pokračuje.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o správcoch správca je vylúčený z výkonu správcovskej

činnosti, ak so zreteľom na jeho pomer k veci, v ktorej vykonáva správcovskú činnosť,

možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti. Tak ako už odvolací súd konštatoval, na

správcu prešli niektoré právomoci súdu. Správca má osobitné procesné postavenie, pretože

v zásade nie je účastníkom konania a musí svoju funkciu vykonávať čestne, zodpovedne

a svedomito. Výkon funkcie správcu musí byť nestranný tak vo vzťahu k úpadcovi i keď

spravuje jeho majetok ako aj k veriteľom i keď je povinný postupovať tak, aby boli ich

pohľadávky maximálne uspokojené. Z týchto dôvodov zákon vylučuje správcu z výkonu jeho

činnosti, ak je správca zaujatý. Pre vylúčenie správcu stačia už pochybnosti o jeho

nezaujatosti. Z vyjadrenia veriteľov vyplýva, že veritelia ako účastníci konania a orgány

veriteľov (veriteľský výbor a schôdza veriteľov) majú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti

správcu. Správca nepreukázal relevantné dôvody, prečo na vykonanie niektorých úkonov

poveril advokáta. Dôvodné pochybnosti o nezaujatosti súčasného správcu vzbudzujú aj tie

skutočnosti, že výkonom týchto úkonov poveril advokáta u ktorého bol štatutárny orgán

súčasného správcu (ktorý osobne vykonáva činnosti správcu) v pracovnom pomere, pričom

tieto skutočnosti veriteľov neoznámil a potrebné informácie im poskytol až na základe ich

opakovaných žiadostí. Zo stanoviska veriteľov ako aj samotnej schôdze veriteľov vyplýva, že

títo namietajú zaujatosť správcu. Vzhľadom na postup pri poverení advokáta, vzťahu

advokáta k správcovi a vyplatenie odmeny za advokátovi bez informovania veriteľov

vznikajú objektívne pochybnosti o nezaujatosti správcu (tzv. teórii zdania ako objektívna

stránka zaujatosti -rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. z 29. júna 2005).

K obsahu správ súčasného správcu pre veriteľský výbor odvolací súd konštatuje, že

správy síce nemajú vždy potrebnú vypovedaciu schopnosť o postupe správcu a priebehu

konkurzného konania, avšak veriteľský výbor môže žiadať od správcu ich doplnenie alebo

určiť správcovi obsah týchto správ.

Na základe takto zisteného skutkového stavu prišiel odvolací súd k záveru, že sú dané

dôvody pre zbavenie správcu jeho funkcie, a preto zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že

rozhodol o zbavení súčasného správcu jeho funkcie a ustanovil správcu, na ustanovení

ktorého sa uzniesla schôdza veriteľov, ktorá sa konala 5. marca 2010. Na tejto schôdzi za

odvolanie súčasného správcu a ustanovenie JUDr. T. K. ako nového správcu hlasovali

veritelia, ktorých hlasy predstavujú 9,361.171 počítaných podľa výšky pohľadávok s

ktorými je spojené hlasovacie právo a proti bolo 9.126 hlasov.»

20. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , ).

21. Podstata argumentácie sťažovateľky spočívala (bod 3 a 17) v jej právnom názore

o nedostatočnom vysporiadaní sa krajského súdu s ňou nastolenými argumentmi, o zákonne

a ústavne nekonformnom výklade právnych predpisov krajským súdom („Postup

všeobecného súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov

v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup arbitrárny.

Takýto postup je zároveň zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu

podľa SR. Za arbitrárne možno tiež považovať také rozhodnutie súdu,

ktorým by sa súd odchýlil od zákonného znenia tak, že by poprel jeho účel a význam.“).

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.

, z 10. novembra 2010 bolo svojvoľné a že by tak

zasahovalo do základného práva sťažovateľky podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle

a právo podľa dohovoru nemôže byť porušené iba tou

skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami

účastníka konania.

22. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych

a procesnoprávnych zákonných ustanovení je namietané uznesenie krajského súdu aj

náležite odôvodnené. Pokiaľ sťažovateľka namietala skutočnosť, že do funkcie správcu bol

namiesto nej ustanovený správca JUDr. T. K., ktorý mal pozastavený výkon [pozri bod

3(iii)], ústavný súd bez potreby podrobnejšieho overenia tohto stavu v čase rozhodovania

krajského súdu konštatuje, že z výpisu zo zoznamu správcov z 12. mája 2011 (verejne

dostupného na internetovej stránke ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky)

vyplýva, že JUDr. T. K. bol zapísaný do zoznamu správcov 24. júla 2008, od toho času

nemal pozastavenú činnosť ani mu neboli uložené pokuty, resp. nebol vyčiarknutý zo

zoznamu správcov; v čase rozhodovania ústavného súdu nepochybne funkciu správcu

vykonáva/vykonával. Navyše, ako správne uvádza odporca (bod 5), sťažovateľkine práva

mohli byť prípadne porušené v súvislosti s jej odvolaním z funkcie správcu, ale nie

vymenovaním iného/nového správcu.

23. V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným

uznesením krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

a inú právnu ochranu podľa a práva podľa dohovoru nie je

záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania.

Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný

a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné

a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv (

a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

24. Závery zistené ústavným súdom o zjavnej neopodstatnenosti (bod 23) platia tiež

v súvislosti so sťažovateľkou namietaným právom podľa čl. 47 charty, keďže sťažovateľka

v spojitosti s uvedeným právom neuviedla žiadne iné/odlišné dôvody. Nezistiac preto

porušenia základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

nemohlo dôjsť ani k porušeniu práva podľa čl. 47 charty.

IV.

25. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutého uznesenia

krajského súdu sp. zn. , z 10. novembra 2010), keďže

rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2

prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011