Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 232/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., M., zastúpenej P.,

s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. H., vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k.

-316 z 21. januára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.

-375 z 9. novembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) č. k. -316 z 21.

januára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-375 z 9. novembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou proti

odporcom v 1. až 3. rade domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy a určenia

vlastníckeho práva, resp. návrhom in eventum zaplatenia sumy 804 862 Sk.

Okresný súd v právnej veci sťažovateľky vydal 21. januára 2009 rozsudok č. k.

-316, ktorým jej žalobu zamietol.

Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým

sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu I. stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. -375 z 9. novembra 2010 rozsudok súdu

I. stupňa vo veci samej potvrdil, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnom

rozsahu stotožnil s jeho argumentáciou. Sťažovateľka v súvislosti s tým tvrdí, že krajský

súd sa vôbec nezaoberal jej námietkami a okrem toho navyše nerozhodol o prípustnosti

dovolania, čo nijako nezdôvodnil. Zároveň krajský súd zmenil rozsudok súdu I. stupňa

v časti náhrady trov konania a uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť odporcom spoločne

a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania.

Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 16. februára 2011

dovolanie.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje skutkový stav a rozhodujúce

skutočnosti, ktoré predchádzali jej podaniu, analyzuje dôvody zamietnutia návrhu okresným

súdom, resp. dôvody potvrdenia rozsudku súdu I. stupňa odvolacím súdom akcentujúc, že

okresný súd, ako aj krajský súd nezohľadnili jej námietky ani počas pojednávania pred

okresným súdom, ani v samotnom odvolaní.

Sťažovateľka taktiež odôvodňuje, v čom z jej pohľadu spočíva porušenie jej

základného práva na súdnu ochranu podľa , prečo považuje rozsudky

súdu I. a II. stupňa za arbitrárne, a v tejto súvislosti okrem iného uvádza, že „Odvolací súd

sa vo svojom rozhodnutí vyhol posúdeniu uvedených skutočností ako aj prezentovanej

právnej argumentácii sťažovateľ[ky], uvedenú právnu argumentáciu vôbec nevzal do úvahy

a úplne odignoroval odôvodnenie neaplikácie právnych predpisov, naopak len stroho

a arbitrárne odcitoval názor Okresného súdu...“.

Napokon sťažovateľka z jej pohľadu konkretizuje ďalšie nedostatky, ktoré považuje

za pochybenia zo strany všeobecných súdov prerokúvajúcich a rozhodujúcich v jej právnej

veci.

K vyčerpaniu opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy pred

podaním sťažnosti podľa sťažovateľka uviedla, že proti rozsudku

okresného súdu podala 6. marca 2009 odvolanie, o ktorom „rozhodol Krajský súd

v Bratislave právoplatným rozsudkom, ktorý je zároveň predmetom napadnutia touto

ústavnou sťažnosťou. Proti právoplatnému rozsudku podal[a] sťažovateľ [ka] dňa

16. 02. 2011 dovolanie. Do podania tejto ústavnej sťažnosti nebol[a] sťažovateľ[ka]

upovedomen[á] o tom, že by dovolací súd rozhodol o je[j] dovolaní, a tiež či dovolací súd

pripustí dovolanie voči rozhodnutiu napádaného touto ústavnou sťažnosťou. Na základe

tejto skutočnosti vzhľadom k dvojmesačnej lehote ustanovenej v zmysle § 53 ods. 3 zákona

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov pre podanie ústavnej sťažnosti, podáva sťažovateľ[ka] túto

sťažnosť z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadnú

neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania.“.

Na základe toho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol tak,

že vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného

práva podľa a práva podľa dohovoru, a zároveň tento

rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha priznania

finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €, ako aj úhrady trov konania.

Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že zodpovedá skutočnosti tvrdenie

sťažovateľky, že 16. februára 2011 podala dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k.

-375 z 9. novembra 2010. Spis bol spolu s mimoriadnym opravným

prostriedkom zaslaný 12. mája 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu. Podľa zistenia ústavného súdu o sťažovateľkou

podanom dovolaní nebolo do dňa predbežného prerokovania o tejto sťažnosti rozhodnuté.

Z obsahu dovolania predloženého ústavnému súdu sťažovateľkou vyplýva, že je

argumentačne založené na porovnateľných dôvodoch ako sťažnosť adresovaná ústavnému

súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane garantovaných

práv.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné

namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach

porušenia jej v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu.

Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania

proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti

napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci

podľa prvej vety . Ďalej sa preto zaoberal sťažnosťou

len vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.

Podstatou sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. -375

z 9. novembra 2010 je tvrdenie, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky

nerešpektoval je základné právo na súdnu ochranu tým, že „porušil svoju povinnosť dať

jednoznačnú odpoveď na námietky a právne dôležitú argumentáciu sťažovateľ[ky].

Z dôvodu absencie týchto náležitostí riadneho odôvodnenia právoplatného rozsudku, je

tento rozsudok podľa názoru sťažovateľ[ky] nepresvedčivý, zjavne neodôvodnený, čím

nebolo zabezpečené právo sťažovateľ[ky] podľa

a podľa čl. 6 Dohovoru.“.

Z už dosiaľ uvedeného vyplýva, že ochrany svojich a kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa

, ako aj dovolaním doručeným okresnému súdu 16. februára 2011,

o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte

nerozhodol. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného

na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako

aj podaním sťažnosti podľa vedome vytvorila stav, keď by o jej veci

mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a

ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych

rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho

súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno

považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o

poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné

(porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

S odvolaním sa na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou

meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011