Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 232/2011
PDF · 200.69 KB
No categories available
IV. ÚS 232/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., M., zastúpenej P.,
s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. M. H., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Malacky č. k.
4 C 29/2008-316 z 21. januára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k.
8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. marca 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Malacky (ďalej len „okresný súd“) č. k. 4 C 29/2008-316 z 21.
januára 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k.
8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Zo sťažnosti a z pripojenej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou proti
odporcom v 1. až 3. rade domáhala určenia neplatnosti darovacej zmluvy a určenia
vlastníckeho práva, resp. návrhom in eventum zaplatenia sumy 804 862 Sk.
Okresný súd v právnej veci sťažovateľky vydal 21. januára 2009 rozsudok č. k.
4 C 29/2008-316, ktorým jej žalobu zamietol.
Proti označenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, ktorým
sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia veci súdu I. stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010 rozsudok súdu
I. stupňa vo veci samej potvrdil, pričom sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v plnom
rozsahu stotožnil s jeho argumentáciou. Sťažovateľka v súvislosti s tým tvrdí, že krajský
súd sa vôbec nezaoberal jej námietkami a okrem toho navyše nerozhodol o prípustnosti
dovolania, čo nijako nezdôvodnil. Zároveň krajský súd zmenil rozsudok súdu I. stupňa
v časti náhrady trov konania a uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť odporcom spoločne
a nerozdielne náhradu trov odvolacieho konania.
Proti právoplatnému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 16. februára 2011
dovolanie.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka podrobne opisuje skutkový stav a rozhodujúce
skutočnosti, ktoré predchádzali jej podaniu, analyzuje dôvody zamietnutia návrhu okresným
súdom, resp. dôvody potvrdenia rozsudku súdu I. stupňa odvolacím súdom akcentujúc, že
okresný súd, ako aj krajský súd nezohľadnili jej námietky ani počas pojednávania pred
okresným súdom, ani v samotnom odvolaní.
Sťažovateľka taktiež odôvodňuje, v čom z jej pohľadu spočíva porušenie jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prečo považuje rozsudky
súdu I. a II. stupňa za arbitrárne, a v tejto súvislosti okrem iného uvádza, že „Odvolací súd
sa vo svojom rozhodnutí vyhol posúdeniu uvedených skutočností ako aj prezentovanej
právnej argumentácii sťažovateľ[ky], uvedenú právnu argumentáciu vôbec nevzal do úvahy
a úplne odignoroval odôvodnenie neaplikácie právnych predpisov, naopak len stroho
a arbitrárne odcitoval názor Okresného súdu...“.
Napokon sťažovateľka z jej pohľadu konkretizuje ďalšie nedostatky, ktoré považuje
za pochybenia zo strany všeobecných súdov prerokúvajúcich a rozhodujúcich v jej právnej
veci.
K vyčerpaniu opravných prostriedkov alebo iných prostriedkov nápravy pred
podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy sťažovateľka uviedla, že proti rozsudku
okresného súdu podala 6. marca 2009 odvolanie, o ktorom „rozhodol Krajský súd
v Bratislave právoplatným rozsudkom, ktorý je zároveň predmetom napadnutia touto
ústavnou sťažnosťou. Proti právoplatnému rozsudku podal[a] sťažovateľ [ka] dňa
16. 02. 2011 dovolanie. Do podania tejto ústavnej sťažnosti nebol[a] sťažovateľ[ka]
upovedomen[á] o tom, že by dovolací súd rozhodol o je[j] dovolaní, a tiež či dovolací súd
pripustí dovolanie voči rozhodnutiu napádaného touto ústavnou sťažnosťou. Na základe
tejto skutočnosti vzhľadom k dvojmesačnej lehote ustanovenej v zmysle § 53 ods. 3 zákona
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov pre podanie ústavnej sťažnosti, podáva sťažovateľ[ka] túto
sťažnosť z dôvodu opatrnosti, aby nedošlo k uplynutiu lehoty na jej podanie pre prípadnú
neskoršie vyslovenú neprípustnosť podaného dovolania.“.
Na základe toho sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol tak,
že vysloví, že namietaným rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň tento
rozsudok zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha priznania
finančného zadosťučinenia v sume 15 000 €, ako aj úhrady trov konania.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že zodpovedá skutočnosti tvrdenie
sťažovateľky, že 16. februára 2011 podala dovolanie proti rozsudku krajského súdu č. k.
8 Co 159/2009-375 z 9. novembra 2010. Spis bol spolu s mimoriadnym opravným
prostriedkom zaslaný 12. mája 2011 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) ako súdu dovolaciemu. Podľa zistenia ústavného súdu o sťažovateľkou
podanom dovolaní nebolo do dňa predbežného prerokovania o tejto sťažnosti rozhodnuté.
Z obsahu dovolania predloženého ústavnému súdu sťažovateľkou vyplýva, že je
argumentačne založené na porovnateľných dôvodoch ako sťažnosť adresovaná ústavnému
súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie
dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V tejto súvislosti považoval
za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane ústavou garantovaných
práv.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že samotné
namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti
fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie a rozhodovanie o nej.
Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani
podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú
v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny
prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré
ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú
v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Vzhľadom na takto formulovaný princíp subsidiarity je tak vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľkou uplatnených námietkach
porušenia jej v sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom okresného súdu.
Ochrany svojich práv sa sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania
proti nemu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde. Ďalej sa preto zaoberal sťažnosťou
len vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.
Podstatou sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 8 Co 159/2009-375
z 9. novembra 2010 je tvrdenie, že krajský súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky
nerešpektoval je základné právo na súdnu ochranu tým, že „porušil svoju povinnosť dať
jednoznačnú odpoveď na námietky a právne dôležitú argumentáciu sťažovateľ[ky].
Z dôvodu absencie týchto náležitostí riadneho odôvodnenia právoplatného rozsudku, je
tento rozsudok podľa názoru sťažovateľ[ky] nepresvedčivý, zjavne neodôvodnený, čím
nebolo zabezpečené právo sťažovateľ[ky] podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 6 Dohovoru.“.
Z už dosiaľ uvedeného vyplýva, že ochrany svojich ústavou a kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa sťažovateľka domáha tak sťažnosťou podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy, ako aj dovolaním doručeným okresnému súdu 16. februára 2011,
o ktorom najvyšší súd ako dovolací súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte
nerozhodol. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľka podaním dovolania (založeného
na v zásade obdobnej argumentácii, akú uplatňuje v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako
aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci
mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a
ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych
rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho
súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno
považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o
poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné
(porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).
Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť
až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu
do základných práv alebo slobôd napraviť.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého
vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré
zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje
a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,
neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným
orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).
Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich
uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy pre namietané
porušenie tohto základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že
sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry
ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany
využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi
k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá
sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo
je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.
Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 145/2010, IV. ÚS 195/2010), že v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní.
Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. I. ÚS 184/09,
I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 195/2010), že
lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch
považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému
rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra
2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus
Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).
Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.
V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať
potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolila v okolnostiach daného
prípadu sťažovateľka, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň
s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.
S odvolaním sa na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou
meritórne nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už
nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011