Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 494/2012
PDF · 268.53 KB
No categories available
IV. ÚS 494/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť V. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. Š., S., vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov
v konaniach vedených pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť V. P. o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra
2011 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa
čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)
v konaniach vedených pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007.
Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že podstatou sťažnosti je
nesúhlas sťažovateľa so spôsobom, akým okresný súd konal o jeho námietkach proti
platobnému rozkazu vydanému 26. novembra 2007 pod č. k. 21 Rob/370/2007-30 (ďalej len
„platobný rozkaz“). Týmto platobným rozkazom okresný súd uložil sťažovateľovi, aby
do 15 dní od jeho doručenia zaplatil navrhovateľovi v ňom uvedenú sumu a nahradil mu
trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal na tomto súde odôvodnený odpor. Platobný
rozkaz bol 5. decembra 2007 doručený sťažovateľovi do vlastných rúk.
Sťažovateľ 19. decembra 2007 doručil okresnému súdu písomné podanie, ktoré
označil ho „Vyjadrenie k platobnému rozkazu“. V texte tohto podania výslovne uvádza:
„Svoj dlh voči spoločnosti C., a. s., uznávam. Nechcel som spoločnosť okradnúť ani
podviesť, spôsobila to moja nemoc a potom aj nevyplácané mzdy z predchádzajúcej práce.
Napriek tomu som aj zopár splátok uhradil podľa možnosti, čo si myslím, že to poukazuje
aj o tom, že som to mal snahu uhradiť a aj komunikoval som s nimi. Platobný rozkaz beriem
na vedomie avšak nie som schopný vyplatiť celú sumu naraz, tak chcem požiadať
o splátkový kalendár, kde by sa táto suma rozrátala na splátky desať mesiacov, poprípade
jedného roka.“ Okresný súd zaslal predmetnú žiadosť sťažovateľa navrhovateľovi
na zaujatie stanoviska.
Podaním doručeným okresnému súdu 28. januára 2008 označeným ako „Vyjadrenie
žalobcu k odporu žalovaného“ zaslal navrhovateľ „z dôvodu odstránenia zrejmej chyby
v počítaní“ opravený návrh na začatie konania (žalobu) a zároveň súhlasil so splácaním
dlhu sťažovateľom v mesačných splátkach v sume 6 000 Sk pod hrozbou straty výhody
splátok. V prílohe tohto podania bola priložená upravená žaloba s návrhom na vydanie
platobného rozkazu na zaplatenie sumy zníženej oproti pôvodnému platobnému rozkazu.
Okresný súd 30. januára 2008 zaslal (stále ešte v konaní vedenom pod sp. zn.
21 Rob/370/2007) sťažovateľovi podanie navrhovateľa spolu s výzvou na vyjadrenie,
v ktorom uviedol, že „bolo tunajšiemu súdu dňa 19. 12. 2007 doručené podanie, v ktorom
žiadate o možnosť zaplatenia dlžnej sumy 75.093,97 Sk v mesačných splátkach počas
obdobia 10 mesiacov alebo jedného roka vzhľadom na Vašu finančnú situáciu. Súd
posudzuje každé podanie podľa svojho obsahu, aj keď je nesprávne označené. Z Vami
doručeného podania však nie je zrejmé, čoho sa domáhate s prihliadnutím na to, ako by mal
súd rozhodnúť. Ak sa svojím podaním domáhate len odkladu zaplatenia dlžnej sumy, ktorú
inak bez výhrad uznávate, čo do dôvodu i výšky, je v takomto prípade potrebné obrátiť sa
priamo na navrhovateľa – C., a. s. a dohodnúť sa s ním, že od Vás nebude vymáhať dlžnú
čiastku okamžite, ale povolí Vám zaplatenie dlhu v splátkach. Vaše podanie bolo zaslané
žalobcovi na vyjadrenie, pričom jeho odpoveď Vám prikladáme v tejto výzve. V prípade, že
ste svojím podaním mienili dosiahnuť iného rozhodnutia vo veci, teda máte výhrady voči
uplatnenému nároku navrhovateľa a podávate týmto odpor voči platobnému rozkazu, je
potrebné túto skutočnosť oznámiť v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy. Ak ostane táto
výzva bezvýsledná a v poskytnutej lehote nebude súdu predložené vyjadrenie, či má podanie
zo dňa 19. 12. 2007 považovať za odpor proti platobnému rozkazu, súd v zmysle § 43 ods. 3
O. s. p. už na toto podanie nebude prihliadať.“.
Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 13. februára 2008 oznámil, že jeho
predchádzajúce podanie nebolo podaním odporu proti platobnému rozkazu a ani podaním
smerujúcim proti výroku o trovách konania. Ďalej uviedol: „Ja som vo Vyjadrení
k Platobnému rozkazu zobral jeho obsah na vedomie. Oznamoval som Okresnému súdu
v Prešove, že nie som schopný uhradiť celú vynesenú čiastku vo výške 75.093,97 Sk
s 29,99 % úrokom zúčtovanú zo sumy 63.250,00 od 13. 7. 2006 do zaplatenia, nahradiť
trovy konania vo výške 12.115,00 Sk. Žiadal som Okresný súd, aby rozhodol a povolil pre
mňa splátkový kalendár na dobu jedného roka... Opakovane zdôrazňujem, že uznávam
záväzok k úhrade 75.093,97 Sk s príslušenstvom včítane trov konania. Poznamenávam, že
v čase podpísania úverovej zmluvy dňa 2. 2. 2005 uvedená C., a. s. poukázala na môj účet
v banke čiastku 55.000,00 Sk. Uvedená banka si hneď k poskytnutému úveru naúčtovala
poplatok vo výške 8.250,00 Sk, čím pre mňa ostala celková dlžná čiastka 63.250,00 Sk.
Ja ako dlžník som uvedenej banke v 13 splátkach uhradil 41.824,21 Sk. Ostalo
uhradiť 21.426,00 Sk istiny plus úroky. Je až neuveriteľný zisk žalobcu, keď z úveru
55.000,00 Sk uhradil som 41.824,21 Sk. Považujem to všetko za neoprávnené obohacovanie
žalobcu. Je neuveriteľné, keď žalobca v návrhu tvrdí, že zaslal na moju adresu 13x výzvu
na úhradu dlhu a za každú výzvu či upomienku si účtuje po á 300,- Sk čo spolu naúčtovali
ďalších 3.900,- Sk. Toto tvrdenie namietam, popieram a neuznávam.
Navrhujem, aby Okresný súd v Prešove obsah môjho vyjadrenia právne prehodnotil.
Aby po predložení splátkového kalendára žalobcom C., a. s. rozhodol o reálnych splátkach,
ktoré ja zo svojej mesačnej mzdy budem môcť uhrádzať.“
Sťažovateľ 8. apríla 2008 osobne doručil okresnému súdu podanie k sp. zn.
21 Rob/370/2007 označené ako „Návrh na zrušenie platobného rozkazu zo dňa
26. 11. 2007“, ktorým ho požiadal, aby vydaný platobný rozkaz zrušil. V danom podaní
okrem iného uviedol: „Prehodnocujem moje príjmy a výdaje v rodine, oznamujem
Okresnému súd Prešov aj navrhovateľovi, že nie som spôsobilý mesačne uhrádzať
pohľadávku navrhovateľa C., a. s. uhrádzať po 6.000 Sk ale len po 3.000 Sk počnúc
mesiacom apríl 2008. Navrhujem Okresnému súdu Prešov, aby tento môj návrh odobril
a schválil.“
Následne 9. apríla 2008 bol spis doteraz vedený pod sp. zn. 21 Rob/370/2007
z dôvodu procesného úkonu sťažovateľa preradený do registra Cb pod sp. zn.
19 Cb 120/2008. Okresný súd uznesením č. k. 19 Cb 120/2008-50 z 29. júla 2008 návrh
sťažovateľa na zrušenie platobného rozkazu zamietol. Podľa okresného súdu sťažovateľ
nepodal proti platobnému rozkazu v zákonom ustanovenej lehote odpor, v ktorom by
namietal základ a výšku pohľadávky. Okresný súd vychádzal z toho, že podanie sťažovateľa
z 19. decembra 2007 bolo iba vyjadrením sa k platobnému rozkazu, a nie odporom a že
sťažovateľ v ňom nespochybňoval povinnosť uvedenú v platobnom rozkaze. Platobný
rozkaz preto nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Návrh sťažovateľa na zrušenie
predmetného platobného rozkazu okresný súd zamietol ako nedôvodný, čo odôvodnil tým,
že na takéto rozhodnutie nie je žiaden právny podklad, keďže návrh na vydanie platobného
rozkazu možno zrušiť iba z dôvodov taxatívne uvedených v § 173 ods. 2 a § 174 ods. 2
a ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), a v danom prípade nebol
naplnený ani jeden z týchto zákonných dôvodov. Sťažovateľ nepodal proti predmetnému
uzneseniu odvolanie. V príslušnom registri vedenom okresným súdom bola vyznačená
právoplatnosť a vykonateľnosť predmetného uznesenia a následne bol daný pokyn preradiť
spis do registra Rob (opätovne pod sp. zn. 21 Rob/370/2007) z dôvodu vyznačenia
právoplatnosti platobného rozkazu.
Sťažovateľ neskôr opakovane adresoval okresnému súdu podania (označené ako
„Sťažnosť“ z 8. marca 2010 a „Doplnenie dôvodov odporu“ zo 6. júla 2010), v ktorých
poukazoval na to, že jeho vyjadrenia mali byť považované za odpor proti platobnému
rozkazu.
Okresný súd zaslal sťažovateľovi písomnosť označenú ako „Podanie žalovaného
zo dňa 8. 3. 2010 a 6. 7. 2010 – odpoveď“ z 29. júla 2010, v ktorej rekapituloval doterajší
priebeh konania a uviedol, prečo nepovažoval podania sťažovateľa za odpor proti
platobnému rozkazu, a zároveň poukázal aj na nepodanie odvolania proti uzneseniu
okresného súdu č. k. 19 Cb 120/2008-50 z 29. júla 2008. Predmetná písomnosť nemala
formu rozhodnutia.
Sťažovateľ 9. augusta 2010 podal „odvolanie“ proti „právnemu aktu Okresného
súdu Prešov z 29. 07. 2010...“, v ktorom tvrdil, že písomnosť z 29. júla 2010 mala mať
podobu rozhodnutia, a žiadal, aby sa vecou začal zaoberať nadriadený súd ako odvolací
orgán.
Podľa sťažovateľa tak existuje platobný rozkaz, ktorý nie je právoplatný,
a sťažovateľ nedokáže dosiahnuť, aby v jeho veci konal nadriadený súd, hoci podľa jeho
názoru podal opravný prostriedok. Podľa sťažovateľa „nemal možnosť zaplatiť do 15 dní,
a preto podal odpor, no z neskúsenosti ho tak neoznačil a naviac nechcel, aby to vyznelo
tak, že nechce platiť“.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Vo vzájomnej komunikácii so súdom, sa „mu“
nepodarilo, napriek rôznym sťažnostiam, dosiahnuť také procesné rozhodnutie Okresného
súdu Prešov, aby dosiahol predloženie veci odvolaciemu súdu, prípadne dovolaciemu súdu.
Podľa okresného súdu je vec právoplatne skončená a odmieta sa ňou ďalej zaoberať. Tento
stav neistoty pretrváva a exekúciu súd nezastavil, pretože pre exekučný súd je dôležitý
pečiatkou vykonateľnosti opatrený platobný rozkaz. Sťažovateľ je presvedčený, že na jeho
procesný návrh, na nariadenie pojednávania, by mal súd reflektovať rozhodnutím, hoci
aj nevyhovujúcim, proti ktorému by bolo možné podať opravný prostriedok. Ak je súd
presvedčený o oneskorene podanom odpore alebo o odpore podanom bez odôvodnenia, mal
správne odpor odmietnuť, čím by sa vytvorili podmienky na inštančný postup. Takýto postup
predpokladá zákon v § 174 ods. 3 písm. a) OSP.».
Sťažovateľ zastáva názor, že protiprávny stav trvá. Podľa neho je exekúcia proti
nemu vedená na základe neprávoplatného platobného rozkazu a navyše dochádza
aj k porušovaniu európskeho práva. Exekúcia vedená na základe uvedeného platobného
rozkazu bola síce uznesením okresného súdu sp. zn. 20 Er 360/2010 z 3. novembra 2011
odložená do času, kým vo veci rozhodne Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“),
avšak sťažovateľ tvrdí, že okresný súd odmieta predložiť vec odvolaciemu súdu.
Z toho dôvodu podal sťažovateľ proti postupu okresného súdu sťažnosť podľa čl. 127
ods. 1 ústavy, v ktorej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné práva podľa
čl. 46 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako aj právo podľa čl. 6 dohovoru boli postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007
porušené, a aby prikázal okresnému súdu v uvedených konaniach konať a vo veci
rozhodnúť.
Ústavný súd 6. decembra 2011 zaslal sťažnosť na vyjadrenie okresnému súdu.
Predsedníčka okresného súdu sa vo vyjadrení z 19. decembra 2011 doručenom ústavnému
súdu 27. decembra 2011 v celom rozsahu stotožnila s priloženým vyjadrením zákonnej
sudkyne, podľa ktorej „Za daného právneho stavu, pokiaľ žalovaný (sťažovateľ, pozn.)
v lehote na podanie odporu nepodal proti tomuto platobného rozkazu odpor, t. j. v ktorom
by nesúhlasil so základom a výškou pohľadávky /podanie zo dňa 19. 12. 2007 jednoznačne
nebolo odporom a ani sa nejednalo o neurčitý a nezrozumiteľný právny úkon, ktorý by
vyžadoval následné poučovacie úkony súdu a následný nesúhlas preto tento právny stav
nemohol zvrátiť a priznať odporcovi práva, ktoré mu nepatria/, preto súd postupoval
v zmysle platných procesných v tom čase platných predpisov. Procesnými úkonmi žalovaný
raz pohľadávku uznal, potom ju sčasti poprel a následne aj popretú časť uznal a voči
uzneseniu zo dňa 29. 7. 2008 odvolanie nepodal. Nemožno teda súdu vyčítať, že vo veci
nekonal, keď rozhodnutie vydal a bolo na žalovanom, aby využil opravný prostriedok voči
tomuto rozhodnutiu. Žalovaný sa teda svojou procesnou aktivitou, keď neustále menil svoje
tvrdenia a nečinnosťou voči vydanému rozhodnutiu súdu, dostal do terajšej situácie, hoci
ak žalobca uplatňuje v exekučnom konaní pohľadávku v rozpore s hmotným právom, aj keď
na základe právoplatného platobného rozkazu, bolo možné v exekučnom konaní
prostredníctvom námietok voči exekúcii zvrátiť tento stav, o čom svedčí aj súčasná
rozhodovacia prax súdov. Keďže však od vydania platobného rozkazu v predmetnej veci
a ostatných úkonov vo veci 19 Cb 120/08 došlo k takému vývoju spotrebiteľskej legislatívy,
z ktorého vyplynuli nielen hmotnoprávne úpravy, ale aj procesnoprávne úpravy
s retrospektívnymi účinkami a za daného právneho stavu by súd nevydal platobný rozkaz
s poukazom na ustanovenie § 172 ods. 9 OSP, nakoľko sa jedná o zaplatenie peňažnej sumy
zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľné podmienky, a ak by ho aj napriek
tomu vydal, jednalo by sa o nulitný právny úkon.“.
Ústavný súd si vyžiadal spisy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.
19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007, postup v ktorých sťažovateľ namieta. Ústavný
súd opakovane (výzva zo 6. decembra 2011 a následné urgencie z 8. marca 2012, 24. mája
2012, 14. augusta 2012 a zo 17. augusta 2012) vyzýval okresný súd na predloženie spisu
tak, aby mohol po jeho preštudovaní vec predbežne prerokovať [§ 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)]. Po informácii, že vo veci koná krajský súd,
bol predmetný spis (pripojený ku spisu vedenému krajským súdom pod sp. zn.
7 Cob 108/2011) vyžiadaný z krajského súdu a 27. augusta 2012 bol doručený ústavnému
súdu.
Ústavný súd tak z vyžiadaného spisu zistil, že vec, o ktorej konal okresný súd pod
sp. zn. 21 Rob/370/2007, bola 20. decembra 2011 predložená krajskému súdu
na rozhodnutie o opravnom prostriedku (odvolaní sťažovateľa z 9. augusta 2010), a že
krajský súd doteraz vo veci nerozhodol.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.
Zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že
ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného
súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.
Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať
príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad
uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada
subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu
do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti
preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom
sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto
v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv tými orgánmi, vyslovenia
porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.
Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov charty (čl. 38 charty), ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 287/2011).
Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že obe veci vedené pod sp. zn.
19 Cb 120/2008 a sp. zn. 21 Rob/370/2007 sa týkajú toho istého platobného rozkazu
a predstavujú rôzne štádia konania, v rámci ktorých sa rozhodovalo o viacerých procesných
návrhoch navrhovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi (sp. zn. 21 Rob/370/2007 –
konanie o návrhu na vydanie platobného rozkazu – žalobe) a sťažovateľa (sp. zn.
19 Cb 120/2008 – odvolacie konanie o návrhu na zrušenie platobného rozkazu).
Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 19 Cb 120/2008 o zrušenie platobného rozkazu ústavný súd uvádza, že
sťažovateľ sťažnosťou výslovne nenapadol uznesenie okresného súdu sp. zn.
19 Cb 120/2008 z 29. júla 2008, ktorým bol jeho návrh na zrušenie platobného rozkazu
zamietnutý, ale iba postup okresného súdu v tomto konaní. Sťažovateľ mal možnosť podať
proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 19 Cb 120/2008 z 29. júla 2008 riadny opravný
prostriedok – odvolanie, ktoré mohol odôvodniť aj prípadnými námietkami proti postupu
okresného súdu v danom konaní. Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že sťažovateľ proti
uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie nepodal a predmetné uznesenie tak
nadobudlo právoplatnosť.
Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v čl. 127 ods. 1 ústavy a v zmysle § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky
procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je
sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba v tom, aby bola vec posúdená
tým orgánom, ktorý je na posúdenie danej veci príslušný, ale aj v tom, aby prípadné
nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred správnymi orgánmi
alebo súdmi a odstránené spôsobom predpokladaným zákonom. Z toho vyplýva, že
námietky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecným súdom, hoci v tomto konaní už
uplatnené byť mohli, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ods. 1 ústavy.
Sťažnosť sťažovateľa je preto v časti namietajúcej porušenie jeho označených
základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 Cb 120/2008
neprípustná podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd navyše dodáva, že v zmysle § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia
opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, z čoho je zrejmé, že by sťažnosť sťažovateľa
v tejto časti bolo možné odmietnuť aj ako návrh podaný oneskorene.
Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti taktiež domáha, aby ústavný súd rozhodol, že
okresný súd je povinný konať vo veci vedenej pod sp. zn. 21 Rob/370/2007 a predložiť vec
na rozhodnutie krajskému súdu. Sťažovateľ tvrdí, že protiprávny stav trvá (okresný súd
odmieta vec predložiť odvolaciemu súdu) a domáha sa jeho odstránenia. Ústavný súd
z vyžiadaného spisu zistil, že vec bola 20. decembra 2011 predložená krajskému súdu, ktorý
vo veci koná. Sťažovateľom zamýšľaný výsledok sťažnosti v tejto časti, a to predloženie
veci na rozhodnutie krajského súdu, bol teda podľa zistenia ústavného súdu medzičasom
dosiahnutý. O námietkach sťažovateľa už koná krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Cob 108/2011, ktorý má povinnosť zabezpečiť plnú realizáciu a ochranu označených
základných práv sťažovateľa, a to nielen s ohľadom na aplikáciu vnútroštátneho práva, ale
aj dôsledkov práva Európskej únie, osobitne záverov vyplývajúcich z judikatúry Súdneho
dvora Európskej únie (vo vzťahu k danej veci ide osobitne o rozsudok Súdneho dvora
Európskej únie vo veci vedenej pod sp. zn. C-618/10 Banco Español de Crédito SA proti
Joaquín Calderón Camino zo 14. júna 2012).
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba takými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína,
že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom
zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo
Ústavný súd nemôže paralelne konať o tej istej veci, o ktorej sa koná pred
všeobecným súdom. V podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty
nie je prípustné, aby o jednej veci mali súčasne rozhodovať dva orgány súdneho typu,
pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci.
Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci krajského súdu vo veci sťažovateľa
predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti
ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu za predčasné (m. m.
IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 232/2011).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou aj v časti
smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Rob/370/2007
meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre
predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom
prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími
návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012