Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 494/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť V. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. I. Š., S., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť V. P. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra

2011 doručená sťažnosť V. P. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa

čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“), ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. 21 .

Zo sťažnosti a z predložených podkladov ústavný súd zistil, že podstatou sťažnosti je

nesúhlas sťažovateľa so spôsobom, akým okresný súd konal o jeho námietkach proti

platobnému rozkazu vydanému 26. novembra 2007 pod č. k. -30 (ďalej len

„platobný rozkaz“). Týmto platobným rozkazom okresný súd uložil sťažovateľovi, aby

do 15 dní od jeho doručenia zaplatil navrhovateľovi v ňom uvedenú sumu a nahradil mu

trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal na tomto súde odôvodnený odpor. Platobný

rozkaz bol 5. decembra 2007 doručený sťažovateľovi do vlastných rúk.

Sťažovateľ 19. decembra 2007 doručil okresnému súdu písomné podanie, ktoré

označil ho „Vyjadrenie k platobnému rozkazu“. V texte tohto podania výslovne uvádza:

„Svoj dlh voči spoločnosti C., a. s., uznávam. Nechcel som spoločnosť okradnúť ani

podviesť, spôsobila to moja nemoc a potom aj nevyplácané mzdy z predchádzajúcej práce.

Napriek tomu som aj zopár splátok uhradil podľa možnosti, čo si myslím, že to poukazuje

aj o tom, že som to mal snahu uhradiť a aj komunikoval som s nimi. Platobný rozkaz beriem

na vedomie avšak nie som schopný vyplatiť celú sumu naraz, tak chcem požiadať

o splátkový kalendár, kde by sa táto suma rozrátala na splátky desať mesiacov, poprípade

jedného roka.“ Okresný súd zaslal predmetnú žiadosť sťažovateľa navrhovateľovi

na zaujatie stanoviska.

Podaním doručeným okresnému súdu 28. januára 2008 označeným ako „Vyjadrenie

žalobcu k odporu žalovaného“ zaslal navrhovateľ „z dôvodu odstránenia zrejmej chyby

v počítaní“ opravený návrh na začatie konania (žalobu) a zároveň súhlasil so splácaním

dlhu sťažovateľom v mesačných splátkach v sume 6 000 Sk pod hrozbou straty výhody

splátok. V prílohe tohto podania bola priložená upravená žaloba s návrhom na vydanie

platobného rozkazu na zaplatenie sumy zníženej oproti pôvodnému platobnému rozkazu.

Okresný súd 30. januára 2008 zaslal (stále ešte v konaní vedenom pod sp. zn.

21 ) sťažovateľovi podanie navrhovateľa spolu s výzvou na vyjadrenie,

v ktorom uviedol, že „bolo tunajšiemu súdu dňa 19. 12. 2007 doručené podanie, v ktorom

žiadate o možnosť zaplatenia dlžnej sumy 75.093,97 Sk v mesačných splátkach počas

obdobia 10 mesiacov alebo jedného roka vzhľadom na Vašu finančnú situáciu. Súd

posudzuje každé podanie podľa svojho obsahu, aj keď je nesprávne označené. Z Vami

doručeného podania však nie je zrejmé, čoho sa domáhate s prihliadnutím na to, ako by mal

súd rozhodnúť. Ak sa svojím podaním domáhate len odkladu zaplatenia dlžnej sumy, ktorú

inak bez výhrad uznávate, čo do dôvodu i výšky, je v takomto prípade potrebné obrátiť sa

priamo na navrhovateľa – C., a. s. a dohodnúť sa s ním, že od Vás nebude vymáhať dlžnú

čiastku okamžite, ale povolí Vám zaplatenie dlhu v splátkach. Vaše podanie bolo zaslané

žalobcovi na vyjadrenie, pričom jeho odpoveď Vám prikladáme v tejto výzve. V prípade, že

ste svojím podaním mienili dosiahnuť iného rozhodnutia vo veci, teda máte výhrady voči

uplatnenému nároku navrhovateľa a podávate týmto odpor voči platobnému rozkazu, je

potrebné túto skutočnosť oznámiť v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy. Ak ostane táto

výzva bezvýsledná a v poskytnutej lehote nebude súdu predložené vyjadrenie, či má podanie

zo dňa 19. 12. 2007 považovať za odpor proti platobnému rozkazu, súd v zmysle § 43 ods. 3

už na toto podanie nebude prihliadať.“.

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 13. februára 2008 oznámil, že jeho

predchádzajúce podanie nebolo podaním odporu proti platobnému rozkazu a ani podaním

smerujúcim proti výroku o trovách konania. Ďalej uviedol: „Ja som vo Vyjadrení

k Platobnému rozkazu zobral jeho obsah na vedomie. Oznamoval som Okresnému súdu

v Prešove, že nie som schopný uhradiť celú vynesenú čiastku vo výške 75.093,97 Sk

s 29,99 % úrokom zúčtovanú zo sumy 63.250,00 od 13. 7. 2006 do zaplatenia, nahradiť

trovy konania vo výške 12.115,00 Sk. Žiadal som Okresný súd, aby rozhodol a povolil pre

mňa splátkový kalendár na dobu jedného roka... Opakovane zdôrazňujem, že uznávam

záväzok k úhrade 75.093,97 Sk s príslušenstvom včítane trov konania. Poznamenávam, že

v čase podpísania úverovej zmluvy dňa 2. 2. 2005 uvedená C., a. s. poukázala na môj účet

v banke čiastku 55.000,00 Sk. Uvedená banka si hneď k poskytnutému úveru naúčtovala

poplatok vo výške 8.250,00 Sk, čím pre mňa ostala celková dlžná čiastka 63.250,00 Sk.

Ja ako dlžník som uvedenej banke v 13 splátkach uhradil 41.824,21 Sk. Ostalo

uhradiť 21.426,00 Sk istiny plus úroky. Je až neuveriteľný zisk žalobcu, keď z úveru

55.000,00 Sk uhradil som 41.824,21 Sk. Považujem to všetko za neoprávnené obohacovanie

žalobcu. Je neuveriteľné, keď žalobca v návrhu tvrdí, že zaslal na moju adresu 13x výzvu

na úhradu dlhu a za každú výzvu či upomienku si účtuje po á 300,- Sk čo spolu naúčtovali

ďalších 3.900,- Sk. Toto tvrdenie namietam, popieram a neuznávam.

Navrhujem, aby Okresný súd v Prešove obsah môjho vyjadrenia právne prehodnotil.

Aby po predložení splátkového kalendára žalobcom C., a. s. rozhodol o reálnych splátkach,

ktoré ja zo svojej mesačnej mzdy budem môcť uhrádzať.“

Sťažovateľ 8. apríla 2008 osobne doručil okresnému súdu podanie k sp. zn.

21 označené ako „Návrh na zrušenie platobného rozkazu zo dňa

26. 11. 2007“, ktorým ho požiadal, aby vydaný platobný rozkaz zrušil. V danom podaní

okrem iného uviedol: „Prehodnocujem moje príjmy a výdaje v rodine, oznamujem

Okresnému súd Prešov aj navrhovateľovi, že nie som spôsobilý mesačne uhrádzať

pohľadávku navrhovateľa C., a. s. uhrádzať po 6.000 Sk ale len po 3.000 Sk počnúc

mesiacom apríl 2008. Navrhujem Okresnému súdu Prešov, aby tento môj návrh odobril

a schválil.“

Následne 9. apríla 2008 bol spis doteraz vedený pod sp. zn.

z dôvodu procesného úkonu sťažovateľa preradený do registra Cb pod sp. zn.

. Okresný súd uznesením č. k. -50 z 29. júla 2008 návrh

sťažovateľa na zrušenie platobného rozkazu zamietol. Podľa okresného súdu sťažovateľ

nepodal proti platobnému rozkazu v zákonom ustanovenej lehote odpor, v ktorom by

namietal základ a výšku pohľadávky. Okresný súd vychádzal z toho, že podanie sťažovateľa

z 19. decembra 2007 bolo iba vyjadrením sa k platobnému rozkazu, a nie odporom a že

sťažovateľ v ňom nespochybňoval povinnosť uvedenú v platobnom rozkaze. Platobný

rozkaz preto nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Návrh sťažovateľa na zrušenie

predmetného platobného rozkazu okresný súd zamietol ako nedôvodný, čo odôvodnil tým,

že na takéto rozhodnutie nie je žiaden právny podklad, keďže návrh na vydanie platobného

rozkazu možno zrušiť iba z dôvodov taxatívne uvedených v § 173 ods. 2 a § 174 ods. 2

a ods. 4 (ďalej aj „OSP“), a v danom prípade nebol

naplnený ani jeden z týchto zákonných dôvodov. Sťažovateľ nepodal proti predmetnému

uzneseniu odvolanie. V príslušnom registri vedenom okresným súdom bola vyznačená

právoplatnosť a vykonateľnosť predmetného uznesenia a následne bol daný pokyn preradiť

spis do registra Rob (opätovne pod sp. zn. ) z dôvodu vyznačenia

právoplatnosti platobného rozkazu.

Sťažovateľ neskôr opakovane adresoval okresnému súdu podania (označené ako

„Sťažnosť“ z 8. marca 2010 a „Doplnenie dôvodov odporu“ zo 6. júla 2010), v ktorých

poukazoval na to, že jeho vyjadrenia mali byť považované za odpor proti platobnému

rozkazu.

Okresný súd zaslal sťažovateľovi písomnosť označenú ako „Podanie žalovaného

zo dňa 8. 3. 2010 a 6. 7. 2010 – odpoveď“ z 29. júla 2010, v ktorej rekapituloval doterajší

priebeh konania a uviedol, prečo nepovažoval podania sťažovateľa za odpor proti

platobnému rozkazu, a zároveň poukázal aj na nepodanie odvolania proti uzneseniu

okresného súdu č. k. -50 z 29. júla 2008. Predmetná písomnosť nemala

formu rozhodnutia.

Sťažovateľ 9. augusta 2010 podal „odvolanie“ proti „právnemu aktu Okresného

súdu Prešov z 29. 07. 2010...“, v ktorom tvrdil, že písomnosť z 29. júla 2010 mala mať

podobu rozhodnutia, a žiadal, aby sa vecou začal zaoberať nadriadený súd ako odvolací

orgán.

Podľa sťažovateľa tak existuje platobný rozkaz, ktorý nie je právoplatný,

a sťažovateľ nedokáže dosiahnuť, aby v jeho veci konal nadriadený súd, hoci podľa jeho

názoru podal opravný prostriedok. Podľa sťažovateľa „nemal možnosť zaplatiť do 15 dní,

a preto podal odpor, no z neskúsenosti ho tak neoznačil a naviac nechcel, aby to vyznelo

tak, že nechce platiť“.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že «Vo vzájomnej komunikácii so súdom, sa „mu“

nepodarilo, napriek rôznym sťažnostiam, dosiahnuť také procesné rozhodnutie Okresného

súdu Prešov, aby dosiahol predloženie veci odvolaciemu súdu, prípadne dovolaciemu súdu.

Podľa okresného súdu je vec právoplatne skončená a odmieta sa ňou ďalej zaoberať. Tento

stav neistoty pretrváva a exekúciu súd nezastavil, pretože pre exekučný súd je dôležitý

pečiatkou vykonateľnosti opatrený platobný rozkaz. Sťažovateľ je presvedčený, že na jeho

procesný návrh, na nariadenie pojednávania, by mal súd reflektovať rozhodnutím, hoci

aj nevyhovujúcim, proti ktorému by bolo možné podať opravný prostriedok. Ak je súd

presvedčený o oneskorene podanom odpore alebo o odpore podanom bez odôvodnenia, mal

správne odpor odmietnuť, čím by sa vytvorili podmienky na inštančný postup. Takýto postup

predpokladá zákon v .».

Sťažovateľ zastáva názor, že protiprávny stav trvá. Podľa neho je exekúcia proti

nemu vedená na základe neprávoplatného platobného rozkazu a navyše dochádza

aj k porušovaniu európskeho práva. Exekúcia vedená na základe uvedeného platobného

rozkazu bola síce uznesením okresného súdu sp. zn. z 3. novembra 2011

odložená do času, kým vo veci rozhodne Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“),

avšak sťažovateľ tvrdí, že okresný súd odmieta predložiť vec odvolaciemu súdu.

Z toho dôvodu podal sťažovateľ proti postupu okresného súdu sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , v ktorej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho základné práva podľa

a podľa charty, ako aj právo podľa dohovoru boli postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn.

porušené, a aby prikázal okresnému súdu v uvedených konaniach konať a vo veci

rozhodnúť.

Ústavný súd 6. decembra 2011 zaslal sťažnosť na vyjadrenie okresnému súdu.

Predsedníčka okresného súdu sa vo vyjadrení z 19. decembra 2011 doručenom ústavnému

súdu 27. decembra 2011 v celom rozsahu stotožnila s priloženým vyjadrením zákonnej

sudkyne, podľa ktorej „Za daného právneho stavu, pokiaľ žalovaný (sťažovateľ, pozn.)

v lehote na podanie odporu nepodal proti tomuto platobného rozkazu odpor, t. j. v ktorom

by nesúhlasil so základom a výškou pohľadávky /podanie zo dňa 19. 12. 2007 jednoznačne

nebolo odporom a ani sa nejednalo o neurčitý a nezrozumiteľný právny úkon, ktorý by

vyžadoval následné poučovacie úkony súdu a následný nesúhlas preto tento právny stav

nemohol zvrátiť a priznať odporcovi práva, ktoré mu nepatria/, preto súd postupoval

v zmysle platných procesných v tom čase platných predpisov. Procesnými úkonmi žalovaný

raz pohľadávku uznal, potom ju sčasti poprel a následne aj popretú časť uznal a voči

uzneseniu zo dňa 29. 7. 2008 odvolanie nepodal. Nemožno teda súdu vyčítať, že vo veci

nekonal, keď rozhodnutie vydal a bolo na žalovanom, aby využil opravný prostriedok voči

tomuto rozhodnutiu. Žalovaný sa teda svojou procesnou aktivitou, keď neustále menil svoje

tvrdenia a nečinnosťou voči vydanému rozhodnutiu súdu, dostal do terajšej situácie, hoci

ak žalobca uplatňuje v exekučnom konaní pohľadávku v rozpore s hmotným právom, aj keď

na základe právoplatného platobného rozkazu, bolo možné v exekučnom konaní

prostredníctvom námietok voči exekúcii zvrátiť tento stav, o čom svedčí aj súčasná

rozhodovacia prax súdov. Keďže však od vydania platobného rozkazu v predmetnej veci

a ostatných úkonov vo veci došlo k takému vývoju spotrebiteľskej legislatívy,

z ktorého vyplynuli nielen hmotnoprávne úpravy, ale aj procesnoprávne úpravy

s retrospektívnymi účinkami a za daného právneho stavu by súd nevydal platobný rozkaz

s poukazom na ustanovenie , nakoľko sa jedná o zaplatenie peňažnej sumy

zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá obsahuje neprijateľné podmienky, a ak by ho aj napriek

tomu vydal, jednalo by sa o nulitný právny úkon.“.

Ústavný súd si vyžiadal spisy v konaniach vedených okresným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , postup v ktorých sťažovateľ namieta. Ústavný

súd opakovane (výzva zo 6. decembra 2011 a následné urgencie z 8. marca 2012, 24. mája

2012, 14. augusta 2012 a zo 17. augusta 2012) vyzýval okresný súd na predloženie spisu

tak, aby mohol po jeho preštudovaní vec predbežne prerokovať [§ 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“)]. Po informácii, že vo veci koná krajský súd,

bol predmetný spis (pripojený ku spisu vedenému krajským súdom pod sp. zn.

) vyžiadaný z krajského súdu a 27. augusta 2012 bol doručený ústavnému

súdu.

Ústavný súd tak z vyžiadaného spisu zistil, že vec, o ktorej konal okresný súd pod

sp. zn. , bola 20. decembra 2011 predložená krajskému súdu

na rozhodnutie o opravnom prostriedku (odvolaní sťažovateľa z 9. augusta 2010), a že

krajský súd doteraz vo veci nerozhodol.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd rozhoduje iný súd.

Zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného v je to, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať

príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ). Zásada

subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu

do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti

preskúmavané ().

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

sťažovateľa, ktorý je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto

v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv tými orgánmi, vyslovenia

porušenia ktorých sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti.

Tvrdenia o porušení ďalších základných práv, resp. článkov charty (čl. 38 charty), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, , ).

Ústavný súd ďalej považuje za potrebné zdôrazniť, že obe veci vedené pod sp. zn.

a sp. zn. sa týkajú toho istého platobného rozkazu

a predstavujú rôzne štádia konania, v rámci ktorých sa rozhodovalo o viacerých procesných

návrhoch navrhovateľa v konaní pred všeobecnými súdmi (sp. zn. 21 Rob/370/2007 –

konanie o návrhu na vydanie platobného rozkazu – žalobe) a sťažovateľa (sp. zn.

– odvolacie konanie o návrhu na zrušenie platobného rozkazu).

Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému postupu okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. o zrušenie platobného rozkazu ústavný súd uvádza, že

sťažovateľ sťažnosťou výslovne nenapadol uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 29. júla 2008, ktorým bol jeho návrh na zrušenie platobného rozkazu

zamietnutý, ale iba postup okresného súdu v tomto konaní. Sťažovateľ mal možnosť podať

proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. z 29. júla 2008 riadny opravný

prostriedok – odvolanie, ktoré mohol odôvodniť aj prípadnými námietkami proti postupu

okresného súdu v danom konaní. Ústavný súd z vyžiadaného spisu zistil, že sťažovateľ proti

uvedenému uzneseniu okresného súdu odvolanie nepodal a predmetné uznesenie tak

nadobudlo právoplatnosť.

Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v a v zmysle

ods. 1 musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky

procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je

sťažnosť neprípustná. Zmysel tejto právnej úpravy nie je iba v tom, aby bola vec posúdená

tým orgánom, ktorý je na posúdenie danej veci príslušný, ale aj v tom, aby prípadné

nedostatky mohli byť predmetom posúdenia v opravnom konaní pred správnymi orgánmi

alebo súdmi a odstránené spôsobom predpokladaným zákonom. Z toho vyplýva, že

námietky, ktoré neboli uplatnené v konaní pred všeobecným súdom, hoci v tomto konaní už

uplatnené byť mohli, nemôžu byť úspešne uplatnené až v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 .

Sťažnosť sťažovateľa je preto v časti namietajúcej porušenie jeho označených

základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

neprípustná podľa v spojení s .

Ústavný súd navyše dodáva, že v zmysle

sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia

opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, z čoho je zrejmé, že by sťažnosť sťažovateľa

v tejto časti bolo možné odmietnuť aj ako návrh podaný oneskorene.

Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti taktiež domáha, aby ústavný súd rozhodol, že

okresný súd je povinný konať vo veci vedenej pod sp. zn. a predložiť vec

na rozhodnutie krajskému súdu. Sťažovateľ tvrdí, že protiprávny stav trvá (okresný súd

odmieta vec predložiť odvolaciemu súdu) a domáha sa jeho odstránenia. Ústavný súd

z vyžiadaného spisu zistil, že vec bola 20. decembra 2011 predložená krajskému súdu, ktorý

vo veci koná. Sťažovateľom zamýšľaný výsledok sťažnosti v tejto časti, a to predloženie

veci na rozhodnutie krajského súdu, bol teda podľa zistenia ústavného súdu medzičasom

dosiahnutý. O námietkach sťažovateľa už koná krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

, ktorý má povinnosť zabezpečiť plnú realizáciu a ochranu označených

základných práv sťažovateľa, a to nielen s ohľadom na aplikáciu vnútroštátneho práva, ale

aj dôsledkov práva Európskej únie, osobitne záverov vyplývajúcich z judikatúry Súdneho

dvora Európskej únie (vo vzťahu k danej veci ide osobitne o rozsudok Súdneho dvora

Európskej únie vo veci vedenej pod sp. zn. C-618/10 Banco Español de Crédito SA proti

Joaquín Calderón Camino zo 14. júna 2012).

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba takými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. V nadväznosti na to ústavný súd pripomína,

že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom

zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo

().

Ústavný súd nemôže paralelne konať o tej istej veci, o ktorej sa koná pred

všeobecným súdom. V podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty

nie je prípustné, aby o jednej veci mali súčasne rozhodovať dva orgány súdneho typu,

pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci.

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci krajského súdu vo veci sťažovateľa

predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti

ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím odvolacieho súdu za predčasné (m. m.

, ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou aj v časti

smerujúcej proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre

predčasnosť podľa v spojení s .

So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti a závery ústavný súd po predbežnom

prerokovaní rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, a ďalšími

návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v petite sťažnosti sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012