Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 436/2010
PDF · 292.24 KB
No categories available
I. ÚS 436/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu
Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti N. P., toho času vo výkone trestu, zastúpeného
ustanovenou advokátkou JUDr. K. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných
práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a
4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 Ntv 2/2010 zo 17. júna 2010 a jemu predchádzajúcim postupom takto
rozhodol:
1. Základné práva N. P. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, ako
aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Ntv 2/2010 zo 17. júna 2010
tým, že nerozhodol o alternatívnej žiadosti o nahradení väzby peňažnou zárukou alebo
dohľadom probačného a mediačného úradníka, p o r u š e n é b o l i .
2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy
právneho zastúpenia N. P. v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur
a osemdesiatosem centov) na účet advokátky JUDr. K. P. do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho
zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na
účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do jedného mesiaca od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010
doručená sťažnosť N. P.(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená 30. decembra 2010 podaním
ustanovenej advokátky JUDr. K. P., ktorou namietal porušenie svojich základných práv
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ntv
2/2010 zo 17. júna 2010 (ďalej len „uznesenie zo 17. júna 2010“ alebo „napadnuté
uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v júni 2010 bol sťažovateľovi doručený návrh
predsedu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Toš 5/2009 z 21. mája 2010 na predĺženie lehoty
trvania jeho väzby do 15. decembra 2010, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril písomným
podaním doručeným najvyššiemu súdu 16. júna 2010. V uvedenom podaní sa sťažovateľ
okrem iného vyjadril, že návrh na predĺženie väzby považuje za arbitrárny, pretože
neobsahuje dostatočné odôvodnenie ďalšieho trvania jeho väzby.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
bola jeho väzba predĺžená do 15. decembra 2010. V uvedenom rozhodnutí podľa
sťažovateľa najvyšší súd nezohľadnil ním uvádzané argumenty, a to, že bol obžalovaný
prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
zo spáchania piatich skutkov, pričom Špeciálny súd ho pre skutok nedovoleného
ozbrojovania a obchodovania so zbraňami oslobodil a za spáchanie štyroch skutkov (trestný
čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, trestný čin vraždy
spolupáchateľstvom, trestný čin hrubého nátlaku spolupáchateľstvom a trestný čin hrubého
nátlaku) odsúdil. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že za skutok založenie, zosnovanie
a podporovanie zločineckej skupiny bol prepustený z väzby už uznesením Špeciálneho súdu
sp. zn. Pš 16/05 BB z 22. júla 2005 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Toš 123/2005 zo 16. augusta 2005. Následne (13. apríla 2006) bol vyšetrovateľom
Policajného zboru obvinený z totožného skutku založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny, ale prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky dňa 14. apríla 2006 nariadil jeho prepustenie zo zadržania
rozhodnutím č. k. VII/2 Gv 93/06-41. V súčasnosti je sťažovateľ vo väzbe tretíkrát za
totožný skutok.
Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu za
neodôvodnené, nezákonné a arbitrárne predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu
k jeho osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie jeho väzby.
Sťažovateľ tiež poukázal na neprimeranosť trvania jeho väzby, ktorá začala plynúť
24. augusta 2006. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že najvyšší súd porušil jeho
základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru,
a súčasne poukázal na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“).
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval, že najvyšší súd mu uznesením
zo 17. júna 2010 predĺžil lehotu trvania väzby použitím ustanovenia § 76a Trestného
poriadku, a preto jeho väzba už nie je zákonná v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže v čase
jeho vzatia do väzby v roku 2006 bola zákonom ustanovená maximálna väzobná lehota 48
mesiacov. Ustanovenie § 76a Trestného poriadku sa stalo súčasťou Trestného poriadku až
v roku 2009 na politickú objednávku vtedajšej vlády Slovenskej republiky, pričom toto
ustanovenie má podľa sťažovateľa retroaktívny charakter.
Za najpodstatnejšiu považuje sťažovateľ skutočnosť, že najvyšší súd v uznesení
zo 17. júna 2010 nerozhodol o jeho alternatívnej ponuke nahradiť jeho väzbu zárukou,
a teda buď prijať peňažnú záruku, alebo aplikovať inštitút dohľadu probačného
a mediačného úradníka. Najvyšší súd sa k navrhnutej záruke vyjadril, že „... vzhľadom na
osobu obžalovaného, no najmä na charakter prejednávanej trestnej veci neprichádza do
úvahy...“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd „pochybil, keď rozhodnutie o neprijatí peňažnej
záruky, resp. o aplikácii probačného a mediačného úradníka nie je obsahom výrokovej časti
napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Bolo povinnosťou súdu
rozhodnúť o kaucii a probačnom dohľade výrokom v uznesení, pretože to vyplýva z ducha
i litery ustanovenia § 80 a § 81 Trestného poriadku. Navyše, neprijatie kaucie musí byť
odôvodnené zo všetkých hľadísk, ktoré súd viedli k záveru, že nahradenie väzby kauciou,
resp. dohľadom, je vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávanej veci
nedostatočné (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod
R č. 42/ 2007).“.
Absenciou výroku o ponúknutých náhradách za väzbu boli podľa sťažovateľa
porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„1) Základné právo N. P. na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 5 ods. 3
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
uznesením sp. zn. 5 Ntv 2/2010 porušené bolo.
2) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Ntv 2/2010 zo 17. júna 2010
porušil právo N. P. podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky tým, že nerozhodol o alternatívnej
žiadosti o nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného
úradníka.
3) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Ntv 2/2010 zo 17. júna 2010
porušil právo N. P. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
4) N. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000 €, ktoré mu je
povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
5) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť N. P. trovy konania na účet
jeho právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. I. ÚS 436/2010-28
z 9. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa
a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu oznámili, že
netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním vedeným pod
sp. zn. KP 4/2010 doručeným 27. apríla 2011 takto vyjadril najvyšší súd: „Obžalovanému
N. P. bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby doručený, pričom bol v Ústave na výkon
väzby v Košiciach, v zmysle pokynu predsedu senátu JUDr. M. K. poučený o tom, že bez
jeho výsluchu možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak výslovne požiada, aby sa konalo v
jeho neprítomnosti, alebo ak by jeho zdravotný stav neumožňoval jeho výsluch.
V prípade, ak žiada aby sa konalo v jeho neprítomnosti, bol vyzvaný, aby to ihneď
oznámil konajúcemu súdu. Zároveň bol tiež poučený, že písomné vyjadrenie k návrhu môže
zaslať Najvyššiemu súdu SR tak, aby ho tento mal k dispozícii pred 17. júnom 2010.
Zo zápisnice zo 17. júna 2010 vyplýva, že bolo oboznámené vyjadrenie obvineného
N. P., ktoré na základe písomnej výzvy predsedu senátu bolo s ním spísané v Ústave na
výkon väzby v Košiciach k otázke účasti na rozhodovaní o návrhu na predĺženie lehoty
trvania väzby v ktorom obvinený uviedol, že súhlasí, aby sa konalo o návrhu na predĺženie
väzby bez neho, že sa tohto konania zúčastniť nechce a práva účasti na ňom sa vzdáva.
K návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sa obžalovaný N. P. vyjadril písomne,
pričom podstata obsahu jeho vyjadrenia je uvedená v napadnutom uznesení.
Zo zápisnice na účel vypočutia obžalovaného N. P. pred rozhodnutím o návrhu
predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby vyplýva, že obhajca väzby a iba vinou
orgánov trestného konania nebolo trestné konanie skončené a prikláňa sa k tomu, čo vo
vyjadrení k návrhu uviedol obžalovaný.
Zástupkyňa Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR JUDr. B. G. uviedla, že je toho
názoru, že sú splnené obidve podmienky na predĺženie lehoty väzby, a preto navrhla lehotu
trvania väzby predĺžiť v zmysle návrhu.
Senát v posudzovanom konaní o návrhu predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania
väzby u obžalovaného N. P. rozhodoval nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
podľa svojho vedomia a svedomia a len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom, tak ako to ukladá zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v písomných dôvodoch napadnutého uznesenia,
riadiac sa ustanovením § 176 Trestného poriadku, uviedol, okrem iných náležitostí
aj skutkové zistenia a právne úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, že obžalovanému N. P.
predĺžil lehotu trvania väzby v zmysle podaného návrhu.
Z obsahu spisu vyplýva, že senát Najvyššieho súdu slovenskej republiky konal
v primeranej lehote vzhľadom na rozsah a náročnosť veci. Vec obvineného N. P. bola
právoplatne skončená 13. septembra 2010. O samotnej väzbe rozhodol najvyšší súd
v zákonnej lehote a vysvetlil aj dôvody, prečo neprichádzali do úvahy iné inštitúty
Trestného poriadku nahradzujúce väzbu, čím reagoval na obsah vyjadrenia obvineného N.
P. k návrhu na predĺženie väzby.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17
ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu. K porušeniu ním
označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd v uznesení zo 17. júna 2010,
ktorým rozhodol o predĺžení jeho väzby,
- nedostatočne odôvodnil, pretože nezohľadnil ním uvádzané argumenty a neuviedol
konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom predĺženia jeho väzby,
- neprimerane predĺžil lehotu trvania jeho väzby,
- o predĺžení lehoty trvania väzby rozhodol nesprávnou aplikáciou § 76a Trestného
poriadku, v dôsledku čoho sa jeho väzba stala nezákonnou,
- nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom
probačného a mediačného úradníka uvedenom v jeho vyjadrení k návrhu na predĺženie
väzby.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody
inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku... a má právo, aby jeho vec bola
prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd v prvom rade svoju pozornosť zameral na
preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 a zisťoval, či dané
rozhodnutie nie je arbitrárne, t. j. či je zákonné a ústavne akceptovateľné, či námietky
sťažovateľa sú v príčinnej súvislosti s obsahom jednotlivých namietaných porušení
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a či sú opodstatnené.
II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením
najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 v súvislosti s tým, že nerozhodol o jeho návrhu na
nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného
úradníka
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na preskúmanie zákonnosti
väzby podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
uznesením najvyššieho súdu zo 17. júna 2010. K porušeniu uvedených práv došlo podľa
sťažovateľa okrem iného v dôsledku toho, že najvyšší súd sa vo výroku napadnutého
rozhodnutia nezaoberal jeho návrhom na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo
dohľadom probačného a mediačného úradníka podaným v rámci jeho vyjadrenia k návrhu
na predĺženie trvania jeho väzby doručeného najvyššiemu súdu 16. júna 2010.
Ústavný súd z uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2009 zistil, že neobsahuje
výrok o neprijatí peňažnej záruky sťažovateľa podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku ani
výrok o neprijatí návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
V odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby
sťažovateľa miernejšími zabezpečovacími prostriedkami sa uvádza: „Aplikácia inštitútov
trestného práva spôsobilých, za určitých zákonom vymedzených podmienok nahradiť väzbu,
v danom prípade vzhľadom na osobu obžalovaného, no najmä charakter prejednávanej
trestnej veci neprichádza do úvahy.“
Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,
z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od
terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek
prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie
osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.
Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie
cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať
stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.
Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala
postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie
oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má
záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej
útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie
prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe
iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo
v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené
kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).
Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný
súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3
dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale
umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom
vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne
rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej
opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (I. ÚS 239/04, II. ÚS 38/05,
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak
c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel
väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
Podľa § 81 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy,
ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme.
Podľa § 81 ods. 2 Trestného poriadku s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery
obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, povahu činu, jeho
následok a iné okolnosti prípadu predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca pre
prípravné konanie
a) v rámci postupu podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 opatrením určí výšku
peňažnej záruky a spôsob jej zloženia a doručí opatrenie tomu, kto má peňažnú záruku
zložiť, alebo
b) postupuje podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 bez vydania tohto opatrenia.
Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že právny poriadok Slovenskej
republiky pozná ako samostatný inštitút žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorou sa
obvinený môže domáhať prepustenia na slobodu argumentujúc neexistenciou väzobných
dôvodov, a súčasne popri tomto inštitúte v Trestnom poriadku existujú prostriedky, ktorými
možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka (§ 81 Trestného
poriadku) a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku]. V týchto prípadoch obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu
dôvodov väzby, ale tvrdí, že účel jeho väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími
prostriedkami, napr. zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby,
písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou.
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa najvyšší súd
nezaoberal jeho návrhom na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom
probačného a mediačného úradníka, zistil, že vo výroku napadnutého uznesenia chýba
výrok obsahujúci rozhodnutie o ponúknutej peňažnej záruke a o navrhovanom dohľade
probačného a mediačného úradníka, avšak na druhej strane z citovanej časti odôvodnenia
uvedeného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd sa alternatívnym návrhom
sťažovateľa na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného
a mediačného úradníka zaoberal a tento neprijal.
Uvedený postup najvyššieho súdu podporil vo svojej argumentácii k tejto veci aj
predseda najvyššieho súdu, ktorý v rámci svojho vyjadrenia z 20. apríla 2011 (doručeného
ústavnému súdu 27. apríla 2011) uviedol, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vysvetlil
dôvody, pre ktoré neprichádzala do úvahy aplikácia inštitútov nahradzujúcich väzbu
sťažovateľa.
Z uvedeného je zrejmé, že podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci je otázka, či
uvedený postup najvyššieho súdu, podľa ktorého je postačujúce, ak sa s návrhom
sťažovateľa na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného
a mediačného úradníka vysporiada súd len v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia bez
toho, aby o ňom samostatne rozhodol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia, možno
považovať za ústavne konformný, resp. či je v súlade so zárukami, ktoré možno vyvodiť pre
rozhodovanie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní z príslušných ustanovení ústavy a dohovoru,
ako aj jeho doterajšej judikatúry.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry zaujal názor, že je potrebné
individualizovať výrokovú časť rozhodnutia súdu o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ktorým
sa zasahuje do práva na osobnú slobodu zaručeného ústavou i dohovorom, tak aby z nej
zjavne vyplývalo, že súd rozhodol o všetkých návrhoch obvineného (sťažovateľa), ktorá
vyplýva zo záujmu na zachovaní právnej istoty, ako jedného z atribútov právneho štátu
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 227/09, I. ÚS 14/2010).
Vzhľadom na to, že uznesením najvyššieho súdu nebolo rozhodnuté o sťažovateľom
riadne v rámci konania uplatnených oprávneniach (o dvoch prostriedkoch nahradenia
väzby), nemožno toto uznesenie v tejto časti označiť za ústavne súladné.
Ústavný súd na základe uvedeného rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu
zo 17. júna 2010 tým, že nerozhodol o návrhu sťažovateľa na nahradenie jeho väzby
peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka, boli porušené
základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 5
ods. 3 a 4 dohovoru.
II.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie veci
v primeranej lehote a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia uznesením
najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 a jemu predchádzajúcim postupom
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval tým, že najvyšší súd svoje uznesenie
zo 17. júna 2010 nedostatočne odôvodnil, pretože jeho odôvodnenie neobsahuje, resp.
nepoukazuje sa v ňom na dostatok konkrétnych skutkových okolností vo vzťahu k osobe
sťažovateľa, na ktorých by bolo možné založiť predĺženie jeho väzby, a súčasne sa v ňom
najvyšší súd nevysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľa uvedenými v jeho
písomnom vyjadrení k návrhu predsedu najvyššieho súdu na predĺženie väzby sťažovateľa.
Zo sťažnosti a z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že predseda
senátu najvyššieho súdu „podal 21. mája 2010 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby
u obžalovaného N. P. do 15. decembra 2010 s tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm.
a/, písm. c/ Tr. por. naďalej trvajú. Je dôvodný predpoklad, že do 8. júla 2010, kedy končí
obžalovanému P. lehota väzby, nebude možné trestné stíhanie ukončiť a hrozí obava, že
pokiaľ by bol z väzby prepustený na slobodu, mohlo by byť zmarené alebo podstatne
sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.“.
K uvedenému návrhu predsedu senátu najvyššieho súdu sa vyjadril sťažovateľ
podaním doručeným najvyššiemu súdu 16. júna 2010, v ktorom uviedol, že „podaný návrh
považuje za arbitrárny, pretože obsahuje iba reprodukciu príslušných ustanovení trestného
poriadku o väzbe, ale absentuje v ňom akákoľvek argumentácia k opodstatnenosti
väzobného stíhania. Je väzobné stíhaný takmer 51 mesiacov, pričom väzba prekračujúca
50 mesiacov sa podľa konštantnej judikatúry štrasburského súdu považuje za neprimeranú.
To, že Trestný poriadok umožňuje držať obvineného vo väzbe 60 mesiacov, považuje
za politickú záležitosť. Poukázal na ustanovenie § 567c ods. 2 Tr. por. a predostrel výklad,
že sporných 12 mesiacov, o ktoré je možné predĺžiť lehotu väzby v zmysle § 76a Tr. por., je
treba pred súdom skrátiť na polovicu. Obžalovaný dal na úvahu, či ustanovenie § 76a
Tr. por. možno aplikovať aj v jeho prípade, keď mu bol trest uložený v trvaní 23 rokov.
Poukázal na prvok retroaktivity v ustanovení § 76a Tr. por., čím sa porušuje princíp
právnej istoty. Krátkou analýzou dôkaznej situácie týkajúcej sa skutkov, pre ktoré bol
uznaný za vinného, preukazoval, že nie sú splnené ani materiálne podmienky ďalšieho
trvania väzby. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky nepredĺžil lehotu trvania
väzby a zvážil aplikáciu probačného a mediačného úradníka, alternatívne ponúkol peňažnú
kauciu, ktorej výšku ponechal na úvahu súdu.
Najvyšší súd preskúmal existenciu dôvodov väzby u sťažovateľa a v napadnutom
rozhodnutí konštatoval, že dôvodom jeho vzatia do väzby „bola dôvodná obava, že ujde
alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (§ 71 ods. 1 písm. a/
Tr. por.), pretože obžalovaný sa nezdržiaval na adrese trvalého bydliska, jednotlivým
procesným úkonom sa vyhýbal tak, že si nepreberal predvolania na procesné úkony, pokusy
o jeho predvedenie políciou boli neúspešné, čo viedlo až k vydaniu príkazu na jeho
zadržanie. V súčasnej dobe k týmto dôvodom pribudol aj ten, že obžalovaný P. bol zatiaľ
neprávoplatne odsúdený na dvadsaťtriročný nepodmienečný trest odňatia slobody. Tieto
okolnosti vo svojom súhrne aj v tomto štádiu konania dostatočne odôvodňujú obavu, že
pokiaľ by bol prepustený z väzby na slobodu, mohol by sa vyhýbať trestnému stíhaniu alebo
v prípade uznania viny, výkonu uloženého trestu.
Obžalovaný N. P. bol vzatý do väzby aj z dôvodu uvedenom v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.
por. V jeho prípade a pri tomto dôvode väzby je nutné konštatovať, že tento obžalovaný sa v
minulosti do rozporu so zákonom už dostal, v súčasnej dobe je trestne stíhaný za veľmi
závažnú trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná viacerými skutkami. Ani v tomto štádiu
konania nenastali také okolnosti, ktoré by obavu z možného pokračovania v páchaní
trestnej činnosti rozptýlili.“.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že jeho väzba je neprimeraná v dôsledku
neexistencie jej dôvodov pri preskúmaní jej zákonnosti najvyšším súdom, v dôsledku čoho
malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a základných práv podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy.
Podľa judikatúry ESĽP väzba pre účely dohovoru končí vyhlásením rozhodnutia
o vine a treste súdom prvého stupňa bez ohľadu na právoplatnosť tohto rozhodnutia
(Solmaz v. Turecko zo 16. januára 2007). Pozbavenie osobnej slobody po vyhlásení
odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa preto nepodlieha kontrole podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru z hľadiska existencie dôvodov väzby počas celej doby trvania väzby, ktorý je
aplikovateľný len v prípade, ak je obmedzenie osobnej slobody založené na dôvode podľa
čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v čase podania sťažnosti bola osobná
sloboda sťažovateľa obmedzená väzbou potom, ako bol rozsudkom Špeciálneho súdu
sp. zn. BB 3T 3/2008 z 24. februára 2009 uznaný za vinného zo zločinu založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, z trestného činu vraždy
spolupáchateľstvom, z trestného činu hrubého nátlaku spolupáchateľstvom a aj z trestného
činu hrubého nátlaku a bol mu uložený výnimočný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťtri
rokov. Z uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 vyplýva, že táto skutočnosť bola
podstatná aj pri rozhodovaní najvyššieho súdu o ďalšom predĺžení väzby sťažovateľa
a spolu s prihliadnutím na správanie sťažovateľa pred jeho vzatím do väzby a druhom
trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený, tvorila dôvody, ktoré sú podľa názoru ústavného
súdu dostatočné na predĺženie väzby sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené podľa ústavného
súdu možno konštatovať, že uznesenie zo 17. júna 2010 plne rešpektuje požiadavky kladené
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy na rozhodovanie o zákonnosti väzby a nemožno ho označiť za
arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Vzhľadom na vydaný rozsudok Špeciálneho súdu
z 24. februára 2009 sťažovateľ sa už v tomto štádiu trestného konania nemôže v záujme
ochrany svojich práv domáhať aplikácie čl. 5 ods. 3 dohovoru na účely preskúmania
dôvodov jeho väzby.
V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd v odôvodnení uznesenia
zo 17. júna 2010 nezohľadnil všetky ním uvádzané argumenty (analýzu skutkov, za ktoré
bol sťažovateľ uznaný za vinného, resp. spod obžaloby ktorých bol oslobodený, resp.
skutkov, za ktoré bol prepustený zo zadržania), ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
S prihliadnutím na uvedené možno podľa ústavného súdu konštatovať, že
skutočnosť, že najvyšší súd uvedenú argumentáciu sťažovateľa v konaní o návrhu predsedu
najvyššieho súdu na predĺženie väzby sťažovateľa posúdil ako irelevantnú, resp. nie natoľko
podstatnú pre rozhodnutie, aby k nej v rámci jeho odôvodnenia dal samostatnú odpoveď,
nemožno posúdiť ako taký nedostatok odôvodnenia toho rozhodnutia najvyššieho súdu,
ktorý by mal za následok porušenie ním označených práv.
Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že jeho väzba je nezákonná v dôsledku
nesprávnej aplikácie ustanovenia § 76a Trestného poriadku, ktoré má podľa jeho názoru
retroaktívny charakter, keďže v čase jeho vzatia do väzby bola zákonom ustanovená
maximálna väzobná lehota 48 mesiacov.
V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že trvanie väzby
je upravené v § 76 až § 79 Trestného poriadku, pričom celková lehota väzby je upravená
v § 76 ods. 6 Trestného poriadku. S účinnosťou od 20. marca 2009 bol zákonom č. 97/2009
Z. z. do Trestného poriadku doplnený § 76a, podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre
obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo
trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných
závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní
a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené
dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby
v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom
konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť 60
mesiacov. Podľa prechodného ustanovenia k § 76a Trestného poriadku (§ 567e Trestného
poriadku) sa § 76a použije aj na lehotu väzby, ktorá začala plynúť predo dňom
nadobudnutia účinnosti zákona č. 97/2009 Z. z. (t. j. pred 20. marcom 2009), vrátane lehoty
väzby v konaní pred súdom podľa § 78 ods. 1 Trestného poriadku v znení účinnom
do 31. januára 2009, nepoužije sa však v prípade, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby
v prípravnom konaní.
Najvyšší súd postupoval pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa
ustanovenia § 76a Trestného poriadku, ktoré bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania
a ktoré sa v zmysle prechodného § 567e Trestného poriadku použije aj na lehotu súdnej
väzby, ktorá začala plynúť pred nadobudnutím účinnosti novely, ktorou bolo doplnené
uvedené ustanovenie.
K tomuto záveru dospel aj najvyšší súd pri rozhodovaní o predĺžení väzby
sťažovateľa, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia priamo citoval spomínané
ustanovenia Trestného poriadku.
Na základe uvedeného ústavný súd nezistil taký výklad relevantných ustanovení
v tom čase účinného procesného predpisu upravujúceho postup v trestnom konaní
v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by
mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s ústavou. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym
názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, námietok sťažovateľa
a záverov opierajúcich sa o judikatúru ESĽP možno urobiť záver, že uznesenie zo 17. júna
2010 ako aj jemu predchádzajúci procesný postup nemohli porušiť práva sťažovateľa, tak
ako to uvádza vo svojej sťažnosti, a že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu
v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy a podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, a preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti
nevyhovuje.
III.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne požadoval za porušenie
svojich označených práv finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €.
Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu a riadiac sa úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného
zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje
za dostatočné konštatovanie porušenia označených základných práv sťažovateľa zaručených
ústavou, ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené v 1. výroku tohto
nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 a § 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 148 Občianskeho súdneho poriadku aj o úhrade trov konania ústavnému súdu,
ktoré mu vznikli v dôsledku zaplatenia trov ustanovenej právnej zástupkyni sťažovateľa.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou
pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010
(prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).
Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3
vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,
čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný
paušál. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom
predstavuje celkovú sumu 254,88 € (120,23 € x 2 plus 7,21 € x 2 = 254,88 €). Z týchto
dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. júna 2011