Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 436/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu

Milana Ľalíka v konaní o sťažnosti N. P., toho času vo výkone trestu, zastúpeného

ustanovenou advokátkou JUDr. K. P., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv podľa , 2 a 5 , ako aj práv podľa a

4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 17. júna 2010 a jemu predchádzajúcim postupom takto

rozhodol:

1. Základné práva N. P. podľa , 2 a 5 , ako

aj práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 17. júna 2010

tým, že nerozhodol o alternatívnej žiadosti o nahradení väzby peňažnou zárukou alebo

dohľadom probačného a mediačného úradníka, p o r u š e n é b o l i .

2. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á zaplatiť trovy

právneho zastúpenia N. P. v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur

a osemdesiatosem centov) na účet advokátky JUDr. K. P. do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť štátu trovy právneho

zastúpenia v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na

účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2010

doručená sťažnosť N. P.(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená 30. decembra 2010 podaním

ustanovenej advokátky JUDr. K. P., ktorou namietal porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 (ďalej len „“), ako aj práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Ntv

2/2010 zo 17. júna 2010 (ďalej len „uznesenie zo 17. júna 2010“ alebo „napadnuté

uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v júni 2010 bol sťažovateľovi doručený návrh

predsedu najvyššieho súdu sp. zn. z 21. mája 2010 na predĺženie lehoty

trvania jeho väzby do 15. decembra 2010, ku ktorému sa sťažovateľ vyjadril písomným

podaním doručeným najvyššiemu súdu 16. júna 2010. V uvedenom podaní sa sťažovateľ

okrem iného vyjadril, že návrh na predĺženie väzby považuje za arbitrárny, pretože

neobsahuje dostatočné odôvodnenie ďalšieho trvania jeho väzby.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

bola jeho väzba predĺžená do 15. decembra 2010. V uvedenom rozhodnutí podľa

sťažovateľa najvyšší súd nezohľadnil ním uvádzané argumenty, a to, že bol obžalovaný

prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

zo spáchania piatich skutkov, pričom Špeciálny súd ho pre skutok nedovoleného

ozbrojovania a obchodovania so zbraňami oslobodil a za spáchanie štyroch skutkov (trestný

čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, trestný čin vraždy

spolupáchateľstvom, trestný čin hrubého nátlaku spolupáchateľstvom a trestný čin hrubého

nátlaku) odsúdil. Sťažovateľ poukázal aj na skutočnosť, že za skutok založenie, zosnovanie

a podporovanie zločineckej skupiny bol prepustený z väzby už uznesením Špeciálneho súdu

sp. zn. Pš 16/05 BB z 22. júla 2005 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 16. augusta 2005. Následne (13. apríla 2006) bol vyšetrovateľom

Policajného zboru obvinený z totožného skutku založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny, ale prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky dňa 14. apríla 2006 nariadil jeho prepustenie zo zadržania

rozhodnutím č. k. VII/2 Gv 93/06-41. V súčasnosti je sťažovateľ vo väzbe tretíkrát za

totožný skutok.

Vzhľadom na uvedené považuje sťažovateľ uznesenie najvyššieho súdu za

neodôvodnené, nezákonné a arbitrárne predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu

k jeho osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce ďalšie trvanie jeho väzby.

Sťažovateľ tiež poukázal na neprimeranosť trvania jeho väzby, ktorá začala plynúť

24. augusta 2006. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že najvyšší súd porušil jeho

základné práva podľa , 2 a 5 , ako aj právo podľa dohovoru,

a súčasne poukázal na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“).

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej argumentoval, že najvyšší súd mu uznesením

zo 17. júna 2010 predĺžil lehotu trvania väzby použitím ustanovenia § 76a Trestného

poriadku, a preto jeho väzba už nie je zákonná v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, keďže v čase

jeho vzatia do väzby v roku 2006 bola zákonom ustanovená maximálna väzobná lehota 48

mesiacov. Ustanovenie sa stalo súčasťou až

v roku 2009 na politickú objednávku vtedajšej vlády Slovenskej republiky, pričom toto

ustanovenie má podľa sťažovateľa retroaktívny charakter.

Za najpodstatnejšiu považuje sťažovateľ skutočnosť, že najvyšší súd v uznesení

zo 17. júna 2010 nerozhodol o jeho alternatívnej ponuke nahradiť jeho väzbu zárukou,

a teda buď prijať peňažnú záruku, alebo aplikovať inštitút dohľadu probačného

a mediačného úradníka. Najvyšší súd sa k navrhnutej záruke vyjadril, že „... vzhľadom na

osobu obžalovaného, no najmä na charakter prejednávanej trestnej veci neprichádza do

úvahy...“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd „pochybil, keď rozhodnutie o neprijatí peňažnej

záruky, resp. o aplikácii probačného a mediačného úradníka nie je obsahom výrokovej časti

napadnutého uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Bolo povinnosťou súdu

rozhodnúť o kaucii a probačnom dohľade výrokom v uznesení, pretože to vyplýva z ducha

i litery ustanovenia a . Navyše, neprijatie kaucie musí byť

odôvodnené zo všetkých hľadísk, ktoré súd viedli k záveru, že nahradenie väzby kauciou,

resp. dohľadom, je vzhľadom na osobu obvineného a povahu prejednávanej veci

nedostatočné (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované pod

R č. 42/ 2007).“.

Absenciou výroku o ponúknutých náhradách za väzbu boli podľa sťažovateľa

porušené jeho základné práva podľa , 2 a 5 a práva podľa a 4

dohovoru.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom

takto rozhodol:

„1) Základné právo N. P. na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 5 ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a , 2 a 5

Slovenskej republiky postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. porušené bolo.

2) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 17. júna 2010

porušil právo N. P. podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a , 2 a 5 tým, že nerozhodol o alternatívnej

žiadosti o nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného

úradníka.

3) Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. zo 17. júna 2010

porušil právo N. P. podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

4) N. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 15.000 €, ktoré mu je

povinný vyplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

5) Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť N. P. trovy konania na účet

jeho právnej zástupkyne, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval, uznesením č. k. -28

z 9. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie a vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa

a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právna zástupkyňa sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu oznámili, že

netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti sťažovateľa podaním vedeným pod

sp. zn. KP 4/2010 doručeným 27. apríla 2011 takto vyjadril najvyšší súd: „Obžalovanému

N. P. bol návrh na predĺženie lehoty trvania väzby doručený, pričom bol v Ústave na výkon

väzby v Košiciach, v zmysle pokynu predsedu senátu JUDr. M. K. poučený o tom, že bez

jeho výsluchu možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak výslovne požiada, aby sa konalo v

jeho neprítomnosti, alebo ak by jeho zdravotný stav neumožňoval jeho výsluch.

V prípade, ak žiada aby sa konalo v jeho neprítomnosti, bol vyzvaný, aby to ihneď

oznámil konajúcemu súdu. Zároveň bol tiež poučený, že písomné vyjadrenie k návrhu môže

zaslať Najvyššiemu súdu SR tak, aby ho tento mal k dispozícii pred 17. júnom 2010.

Zo zápisnice zo 17. júna 2010 vyplýva, že bolo oboznámené vyjadrenie obvineného

N. P., ktoré na základe písomnej výzvy predsedu senátu bolo s ním spísané v Ústave na

výkon väzby v Košiciach k otázke účasti na rozhodovaní o návrhu na predĺženie lehoty

trvania väzby v ktorom obvinený uviedol, že súhlasí, aby sa konalo o návrhu na predĺženie

väzby bez neho, že sa tohto konania zúčastniť nechce a práva účasti na ňom sa vzdáva.

K návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby sa obžalovaný N. P. vyjadril písomne,

pričom podstata obsahu jeho vyjadrenia je uvedená v napadnutom uznesení.

Zo zápisnice na účel vypočutia obžalovaného N. P. pred rozhodnutím o návrhu

predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby vyplýva, že obhajca väzby a iba vinou

orgánov trestného konania nebolo trestné konanie skončené a prikláňa sa k tomu, čo vo

vyjadrení k návrhu uviedol obžalovaný.

Zástupkyňa Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR JUDr. B. G. uviedla, že je toho

názoru, že sú splnené obidve podmienky na predĺženie lehoty väzby, a preto navrhla lehotu

trvania väzby predĺžiť v zmysle návrhu.

Senát v posudzovanom konaní o návrhu predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania

väzby u obžalovaného N. P. rozhodoval nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,

podľa svojho vedomia a svedomia a len na základe skutočností zistených v súlade so

zákonom, tak ako to ukladá o sudcoch a prísediacich a o zmene

a doplnení niektorých zákonov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v písomných dôvodoch napadnutého uznesenia,

riadiac sa ustanovením , uviedol, okrem iných náležitostí

aj skutkové zistenia a právne úvahy, ktoré ho viedli k rozhodnutiu, že obžalovanému N. P.

predĺžil lehotu trvania väzby v zmysle podaného návrhu.

Z obsahu spisu vyplýva, že senát Najvyššieho súdu slovenskej republiky konal

v primeranej lehote vzhľadom na rozsah a náročnosť veci. Vec obvineného N. P. bola

právoplatne skončená 13. septembra 2010. O samotnej väzbe rozhodol najvyšší súd

v zákonnej lehote a vysvetlil aj dôvody, prečo neprichádzali do úvahy iné inštitúty

nahradzujúce väzbu, čím reagoval na obsah vyjadrenia obvineného N.

P. k návrhu na predĺženie väzby.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práv podľa a 4 dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu, ako aj postupom predchádzajúcim jeho vydaniu. K porušeniu ním

označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že najvyšší súd v uznesení zo 17. júna 2010,

ktorým rozhodol o predĺžení jeho väzby,

- nedostatočne odôvodnil, pretože nezohľadnil ním uvádzané argumenty a neuviedol

konkrétne skutočnosti, ktoré by mohli byť dôvodom predĺženia jeho väzby,

- neprimerane predĺžil lehotu trvania jeho väzby,

- o predĺžení lehoty trvania väzby rozhodol nesprávnou aplikáciou § 76a Trestného

poriadku, v dôsledku čoho sa jeho väzba stala nezákonnou,

- nerozhodol o jeho návrhu na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom

probačného a mediačného úradníka uvedenom v jeho vyjadrení k návrhu na predĺženie

väzby.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa prvej vety nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením ods. 1 písm. c) tohto článku... a má právo, aby jeho vec bola

prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Vychádzajúc z petitu sťažnosti ústavný súd v prvom rade svoju pozornosť zameral na

preskúmanie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 a zisťoval, či dané

rozhodnutie nie je arbitrárne, t. j. či je zákonné a ústavne akceptovateľné, či námietky

sťažovateľa sú v príčinnej súvislosti s obsahom jednotlivých namietaných porušení

základných práv podľa a práv podľa dohovoru a či sú opodstatnené.

II.1 K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa uznesením

najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 v súvislosti s tým, že nerozhodol o jeho návrhu na

nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného

úradníka

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho práva na preskúmanie zákonnosti

väzby podľa a 4 dohovoru a základných práv podľa , 2 a 5

uznesením najvyššieho súdu zo 17. júna 2010. K porušeniu uvedených práv došlo podľa

sťažovateľa okrem iného v dôsledku toho, že najvyšší súd sa vo výroku napadnutého

rozhodnutia nezaoberal jeho návrhom na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo

dohľadom probačného a mediačného úradníka podaným v rámci jeho vyjadrenia k návrhu

na predĺženie trvania jeho väzby doručeného najvyššiemu súdu 16. júna 2010.

Ústavný súd z uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2009 zistil, že neobsahuje

výrok o neprijatí peňažnej záruky sťažovateľa podľa ani

výrok o neprijatí návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa .

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k možnosti nahradenia väzby

sťažovateľa miernejšími zabezpečovacími prostriedkami sa uvádza: „Aplikácia inštitútov

trestného práva spôsobilých, za určitých zákonom vymedzených podmienok nahradiť väzbu,

v danom prípade vzhľadom na osobu obžalovaného, no najmä charakter prejednávanej

trestnej veci neprichádza do úvahy.“

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,

z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od

terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek

prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie

osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.

Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie

cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať

stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala

postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie

oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má

záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej

útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie

prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe

iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo

v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené

kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný

súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3

dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale

umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom

vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne

rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej

opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (, ,

).

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak

c) s ohľadom na osobu obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel

väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

Podľa prvej vety ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

rozhodnúť o ponechaní obvineného na slobode alebo o jeho prepustení na slobodu aj vtedy,

ak obvinený zložil peňažnú záruku a súd alebo sudca pre prípravné konanie ju prijme.

Podľa s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery

obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, povahu činu, jeho

následok a iné okolnosti prípadu predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca pre

prípravné konanie

a) v rámci postupu podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 opatrením určí výšku

peňažnej záruky a spôsob jej zloženia a doručí opatrenie tomu, kto má peňažnú záruku

zložiť, alebo

b) postupuje podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 bez vydania tohto opatrenia.

Z uvedených ustanovení vyplýva, že právny poriadok Slovenskej

republiky pozná ako samostatný inštitút žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorou sa

obvinený môže domáhať prepustenia na slobodu argumentujúc neexistenciou väzobných

dôvodov, a súčasne popri tomto inštitúte v existujú prostriedky, ktorými

možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky patrí aj peňažná záruka (§ 81 Trestného

poriadku) a dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c)

]. V týchto prípadoch obvinený vôbec nemusí spochybňovať existenciu

dôvodov väzby, ale tvrdí, že účel jeho väzby je možné dosiahnuť aj miernejšími

prostriedkami, napr. zárukou záujmového združenia občanov alebo dôveryhodnej osoby,

písomným sľubom, dohľadom probačného a mediačného úradníka alebo peňažnou zárukou.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej sa najvyšší súd

nezaoberal jeho návrhom na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom

probačného a mediačného úradníka, zistil, že vo výroku napadnutého uznesenia chýba

výrok obsahujúci rozhodnutie o ponúknutej peňažnej záruke a o navrhovanom dohľade

probačného a mediačného úradníka, avšak na druhej strane z citovanej časti odôvodnenia

uvedeného uznesenia možno vyvodiť, že najvyšší súd sa alternatívnym návrhom

sťažovateľa na nahradenie väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného

a mediačného úradníka zaoberal a tento neprijal.

Uvedený postup najvyššieho súdu podporil vo svojej argumentácii k tejto veci aj

predseda najvyššieho súdu, ktorý v rámci svojho vyjadrenia z 20. apríla 2011 (doručeného

ústavnému súdu 27. apríla 2011) uviedol, že najvyšší súd v napadnutom uznesení vysvetlil

dôvody, pre ktoré neprichádzala do úvahy aplikácia inštitútov nahradzujúcich väzbu

sťažovateľa.

Z uvedeného je zrejmé, že podstatnou pre rozhodnutie v tejto veci je otázka, či

uvedený postup najvyššieho súdu, podľa ktorého je postačujúce, ak sa s návrhom

sťažovateľa na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného

a mediačného úradníka vysporiada súd len v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia bez

toho, aby o ňom samostatne rozhodol vo výrokovej časti svojho rozhodnutia, možno

považovať za ústavne konformný, resp. či je v súlade so zárukami, ktoré možno vyvodiť pre

rozhodovanie o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní z príslušných ustanovení a dohovoru,

ako aj jeho doterajšej judikatúry.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry zaujal názor, že je potrebné

individualizovať výrokovú časť rozhodnutia súdu o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ktorým

sa zasahuje do práva na osobnú slobodu zaručeného i dohovorom, tak aby z nej

zjavne vyplývalo, že súd rozhodol o všetkých návrhoch obvineného (sťažovateľa), ktorá

vyplýva zo záujmu na zachovaní právnej istoty, ako jedného z atribútov právneho štátu

v zmysle (m. m. , ).

Vzhľadom na to, že uznesením najvyššieho súdu nebolo rozhodnuté o sťažovateľom

riadne v rámci konania uplatnených oprávneniach (o dvoch prostriedkoch nahradenia

väzby), nemožno toto uznesenie v tejto časti označiť za ústavne súladné.

Ústavný súd na základe uvedeného rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu

zo 17. júna 2010 tým, že nerozhodol o návrhu sťažovateľa na nahradenie jeho väzby

peňažnou zárukou alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka, boli porušené

základné práva sťažovateľa podľa , 2 a 5 , ako aj jeho práva podľa

ods. 3 a 4 dohovoru.

II.2 K namietanému porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie veci

v primeranej lehote a práva na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia uznesením

najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 a jemu predchádzajúcim postupom

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval tým, že najvyšší súd svoje uznesenie

zo 17. júna 2010 nedostatočne odôvodnil, pretože jeho odôvodnenie neobsahuje, resp.

nepoukazuje sa v ňom na dostatok konkrétnych skutkových okolností vo vzťahu k osobe

sťažovateľa, na ktorých by bolo možné založiť predĺženie jeho väzby, a súčasne sa v ňom

najvyšší súd nevysporiadal so všetkými argumentmi sťažovateľa uvedenými v jeho

písomnom vyjadrení k návrhu predsedu najvyššieho súdu na predĺženie väzby sťažovateľa.

Zo sťažnosti a z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že predseda

senátu najvyššieho súdu „podal 21. mája 2010 návrh na predĺženie lehoty trvania väzby

u obžalovaného N. P. do 15. decembra 2010 s tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm.

a/, písm. c/ naďalej trvajú. Je dôvodný predpoklad, že do 8. júla 2010, kedy končí

obžalovanému P. lehota väzby, nebude možné trestné stíhanie ukončiť a hrozí obava, že

pokiaľ by bol z väzby prepustený na slobodu, mohlo by byť zmarené alebo podstatne

sťažené dosiahnutie účelu trestného konania.“.

K uvedenému návrhu predsedu senátu najvyššieho súdu sa vyjadril sťažovateľ

podaním doručeným najvyššiemu súdu 16. júna 2010, v ktorom uviedol, že „podaný návrh

považuje za arbitrárny, pretože obsahuje iba reprodukciu príslušných ustanovení trestného

poriadku o väzbe, ale absentuje v ňom akákoľvek argumentácia k opodstatnenosti

väzobného stíhania. Je väzobné stíhaný takmer 51 mesiacov, pričom väzba prekračujúca

50 mesiacov sa podľa konštantnej judikatúry štrasburského súdu považuje za neprimeranú.

To, že umožňuje držať obvineného vo väzbe 60 mesiacov, považuje

za politickú záležitosť. Poukázal na ustanovenie a predostrel výklad,

že sporných 12 mesiacov, o ktoré je možné predĺžiť lehotu väzby v zmysle , je

treba pred súdom skrátiť na polovicu. Obžalovaný dal na úvahu, či ustanovenie § 76a

možno aplikovať aj v jeho prípade, keď mu bol trest uložený v trvaní 23 rokov.

Poukázal na prvok retroaktivity v ustanovení , čím sa porušuje princíp

právnej istoty. Krátkou analýzou dôkaznej situácie týkajúcej sa skutkov, pre ktoré bol

uznaný za vinného, preukazoval, že nie sú splnené ani materiálne podmienky ďalšieho

trvania väzby. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky nepredĺžil lehotu trvania

väzby a zvážil aplikáciu probačného a mediačného úradníka, alternatívne ponúkol peňažnú

kauciu, ktorej výšku ponechal na úvahu súdu.

Najvyšší súd preskúmal existenciu dôvodov väzby u sťažovateľa a v napadnutom

rozhodnutí konštatoval, že dôvodom jeho vzatia do väzby „bola dôvodná obava, že ujde

alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (§ 71 ods. 1 písm. a/

), pretože obžalovaný sa nezdržiaval na adrese trvalého bydliska, jednotlivým

procesným úkonom sa vyhýbal tak, že si nepreberal predvolania na procesné úkony, pokusy

o jeho predvedenie políciou boli neúspešné, čo viedlo až k vydaniu príkazu na jeho

zadržanie. V súčasnej dobe k týmto dôvodom pribudol aj ten, že obžalovaný P. bol zatiaľ

neprávoplatne odsúdený na dvadsaťtriročný nepodmienečný trest odňatia slobody. Tieto

okolnosti vo svojom súhrne aj v tomto štádiu konania dostatočne odôvodňujú obavu, že

pokiaľ by bol prepustený z väzby na slobodu, mohol by sa vyhýbať trestnému stíhaniu alebo

v prípade uznania viny, výkonu uloženého trestu.

Obžalovaný N. P. bol vzatý do väzby aj z dôvodu uvedenom v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr.

por. V jeho prípade a pri tomto dôvode väzby je nutné konštatovať, že tento obžalovaný sa v

minulosti do rozporu so zákonom už dostal, v súčasnej dobe je trestne stíhaný za veľmi

závažnú trestnú činnosť, ktorá mala byť páchaná viacerými skutkami. Ani v tomto štádiu

konania nenastali také okolnosti, ktoré by obavu z možného pokračovania v páchaní

trestnej činnosti rozptýlili.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že jeho väzba je neprimeraná v dôsledku

neexistencie jej dôvodov pri preskúmaní jej zákonnosti najvyšším súdom, v dôsledku čoho

malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru a základných práv podľa

, 2 a 5 .

Podľa judikatúry ESĽP väzba pre účely dohovoru končí vyhlásením rozhodnutia

o vine a treste súdom prvého stupňa bez ohľadu na právoplatnosť tohto rozhodnutia

(Solmaz v. Turecko zo 16. januára 2007). Pozbavenie osobnej slobody po vyhlásení

odsudzujúceho rozsudku súdu prvého stupňa preto nepodlieha kontrole podľa čl. 5 ods. 3

dohovoru z hľadiska existencie dôvodov väzby počas celej doby trvania väzby, ktorý je

aplikovateľný len v prípade, ak je obmedzenie osobnej slobody založené na dôvode podľa

čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v čase podania sťažnosti bola osobná

sloboda sťažovateľa obmedzená väzbou potom, ako bol rozsudkom Špeciálneho súdu

sp. zn. z 24. februára 2009 uznaný za vinného zo zločinu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny, z trestného činu vraždy

spolupáchateľstvom, z trestného činu hrubého nátlaku spolupáchateľstvom a aj z trestného

činu hrubého nátlaku a bol mu uložený výnimočný trest odňatia slobody v trvaní dvadsaťtri

rokov. Z uznesenia najvyššieho súdu zo 17. júna 2010 vyplýva, že táto skutočnosť bola

podstatná aj pri rozhodovaní najvyššieho súdu o ďalšom predĺžení väzby sťažovateľa

a spolu s prihliadnutím na správanie sťažovateľa pred jeho vzatím do väzby a druhom

trestnej činnosti, za ktorú bol odsúdený, tvorila dôvody, ktoré sú podľa názoru ústavného

súdu dostatočné na predĺženie väzby sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené podľa ústavného

súdu možno konštatovať, že uznesenie zo 17. júna 2010 plne rešpektuje požiadavky kladené

, 2 a 5 na rozhodovanie o zákonnosti väzby a nemožno ho označiť za

arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené. Vzhľadom na vydaný rozsudok Špeciálneho súdu

z 24. februára 2009 sťažovateľ sa už v tomto štádiu trestného konania nemôže v záujme

ochrany svojich práv domáhať aplikácie čl. 5 ods. 3 dohovoru na účely preskúmania

dôvodov jeho väzby.

V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že najvyšší súd v odôvodnení uznesenia

zo 17. júna 2010 nezohľadnil všetky ním uvádzané argumenty (analýzu skutkov, za ktoré

bol sťažovateľ uznaný za vinného, resp. spod obžaloby ktorých bol oslobodený, resp.

skutkov, za ktoré bol prepustený zo zadržania), ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (m. m. ).

S prihliadnutím na uvedené možno podľa ústavného súdu konštatovať, že

skutočnosť, že najvyšší súd uvedenú argumentáciu sťažovateľa v konaní o návrhu predsedu

najvyššieho súdu na predĺženie väzby sťažovateľa posúdil ako irelevantnú, resp. nie natoľko

podstatnú pre rozhodnutie, aby k nej v rámci jeho odôvodnenia dal samostatnú odpoveď,

nemožno posúdiť ako taký nedostatok odôvodnenia toho rozhodnutia najvyššieho súdu,

ktorý by mal za následok porušenie ním označených práv.

Sťažovateľ ďalej argumentoval tým, že jeho väzba je nezákonná v dôsledku

nesprávnej aplikácie ustanovenia , ktoré má podľa jeho názoru

retroaktívny charakter, keďže v čase jeho vzatia do väzby bola zákonom ustanovená

maximálna väzobná lehota 48 mesiacov.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ústavný súd konštatuje, že trvanie väzby

je upravené v až , pričom celková lehota väzby je upravená

v . S účinnosťou od 20. marca 2009 bol

Z. z. do doplnený , podľa ktorého ak sa vedie trestné stíhanie pre

obzvlášť závažný zločin, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na 25 rokov alebo

trest odňatia slobody na doživotie, ktoré nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných

závažných dôvodov skončiť do uplynutia celkovej lehoty väzby v trestnom konaní

a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené

dosiahnutie účelu trestného konania, môže súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby

v trestnom konaní na nevyhnutnú dobu, a to aj opakovane. Celková lehota väzby v trestnom

konaní spolu s jej predĺžením podľa predchádzajúcej vety však nesmie presiahnuť 60

mesiacov. Podľa prechodného ustanovenia k ( Trestného

poriadku) sa § 76a použije aj na lehotu väzby, ktorá začala plynúť predo dňom

nadobudnutia účinnosti (t. j. pred 20. marcom 2009), vrátane lehoty

väzby v konaní pred súdom podľa v znení účinnom

do 31. januára 2009, nepoužije sa však v prípade, ak by sa mala predĺžiť lehota väzby

v prípravnom konaní.

Najvyšší súd postupoval pri rozhodovaní o predĺžení lehoty väzby sťažovateľa podľa

ustanovenia , ktoré bolo platné a účinné v čase jeho rozhodovania

a ktoré sa v zmysle prechodného použije aj na lehotu súdnej

väzby, ktorá začala plynúť pred nadobudnutím účinnosti novely, ktorou bolo doplnené

uvedené ustanovenie.

K tomuto záveru dospel aj najvyšší súd pri rozhodovaní o predĺžení väzby

sťažovateľa, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia priamo citoval spomínané

ustanovenia .

Na základe uvedeného ústavný súd nezistil taký výklad relevantných ustanovení

v tom čase účinného procesného predpisu upravujúceho postup v trestnom konaní

v označenom rozhodnutí najvyššieho súdu a ich uplatnenie vo veci sťažovateľa, ktorý by

mohol vyvolať nezlučiteľné účinky s . Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym

názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti, arbitrárnosti názoru alebo svojvôli najvyššieho súdu a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu, námietok sťažovateľa

a záverov opierajúcich sa o judikatúru ESĽP možno urobiť záver, že uznesenie zo 17. júna

2010 ako aj jemu predchádzajúci procesný postup nemohli porušiť práva sťažovateľa, tak

ako to uvádza vo svojej sťažnosti, a že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

v uvedenej veci sú zlučiteľné so sťažovateľom označenými právami podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a podľa a 4 dohovoru, a preto sťažnosti sťažovateľa v tejto časti

nevyhovuje.

III.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha.

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne požadoval za porušenie

svojich označených práv finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €.

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu a riadiac sa úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného

zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základného práva, považuje

za dostatočné konštatovanie porušenia označených základných práv sťažovateľa zaručených

, ako aj práva zaručeného dohovorom, tak ako to je uvedené v 1. výroku tohto

nálezu, a preto mu primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa a

v spojení s aj o úhrade trov konania ústavnému súdu,

ktoré mu vznikli v dôsledku zaplatenia trov ustanovenej právnej zástupkyni sťažovateľa.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou

pozostávajúce z odmeny advokátky za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2010

(prevzatie a príprava zastupovania a písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu).

Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3

vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2010 1/6 z výpočtového základu zo sumy 721,40 €,

čo predstavuje za jeden úkon právnej služby odmenu v sume 120,23 € a 7,21 € režijný

paušál. Odmena advokátke za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom

predstavuje celkovú sumu 254,88 € (120,23 € x 2 plus 7,21 € x 2 = 254,88 €). Z týchto

dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011