Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 227/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. augusta 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti A. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. E., N., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa , 2 a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. apríla 2009, za účasti

Krajského súdu v Nitre, takto

rozhodol:

1. Základné práva A. B. podľa , 2 a 5

a právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 15. apríla 2009 p o r u š e n é

b o l i .

2. Krajský súd v Nitre j e p o v i n n ý uhradiť A. B. trovy konania v sume

368,55 € [slovom tristošesťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov (11 102,94 Sk)] na účet

jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. E., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2009

doručená sťažnosť A. B., v tom čase vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

advokátom JUDr. M. E., N., ktorou namietal porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1,

2 a 5 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného

súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 3. apríla 2009 a uznesením

Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 15. apríla 2009

(ďalej aj „namietané uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre prečin

podvodu podľa a formou spolupáchateľstva podľa

v štádiu pokusu podľa a pre zločin

falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného

znaku a úradnej značky podľa formou spolupáchateľstva

podľa . Uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu

sp. zn. z 25. októbra 2008 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn.

z 24. novembra 2008 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného

v ustanovení . V predmetnej veci podal prokurátor

Okresnej prokuratúry Nitra 31. marca 2009 obžalobu.

Sťažovateľ podal 4. marca 2009, t. j. ešte pred podaním obžaloby, žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu, ktorej súčasťou boli aj návrhy na nahradenie väzby

písomným sľubom, dohľadom mediačného a probačného úradníka alebo peňažnou zárukou

v sume 10 000 €.

Okresný súd namietaným uznesením sp. zn. z 3. apríla 2009 rozhodoval

tak o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa po podaní obžaloby podľa § 238 ods. 3 Trestného

poriadku, ako aj o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. marca 2008.

Okresný súd označeným uznesením rozhodol tak, že sťažovateľa ponechal vo väzbe,

s poukazom na to, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku, a zároveň jeho žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu zamietol. Okresný súd

týmto uznesením rozhodol tiež podľa o neprijatí

písomného sľubu sťažovateľa, ako aj o neprijatí jeho návrhu na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa .

Proti namietanému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 15. apríla 2009 tak, že sťažnosť

sťažovateľa (ako aj sťažnosť spoluobvineného K. K.) ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že „V žiadosti o prepustenie z väzby zo dňa 04. 03. 2009 som

však okrem písomného sľubu ako aj prijatiu dohľadu probačného a mediačného úradníka

žiadal aj prijatie ponúknutej peňažnej záruky, ako náhradu mojej väzby. S touto žiadosťou

sa však Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre vôbec nezaoberal a ani o nich nerozhodol,

čím podľa môjho názoru Okresný súd Nitra a Krajský súd v Nitre porušili čl. 5 ods. 3

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods.

5 .“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti

vydal tento nález:

„1 Okresný súd Nitra uznesením zo dňa 03. 04. 2009 pod sp. zn.

a Krajský súd v Nitre uznesením zo dňa 15. 04. 2009 pod sp. zn. porušili

právo A. B. podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl.

17 ods. 1, 2 a 5 tým, že nerozhodli o alternatívnej žiadosti

sťažovateľa zo dňa 04. 03. 2009 o nahradenie väzby jeho peňažnou zárukou.

2. Uznesenie Okresného súdu Nitra zo dňa 03. 04. 2009 pod sp. zn.

a uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 15. 04. 2009 pod sp. zn. sa v časti

týkajúcej sa sťažovateľa zrušuje a Krajskému súdu v Nitre prikazuje, aby A. B. prepustil

neodkladne z väzby na slobodu.

3. A. B. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 10.000 EUR (slovom

desať tisíc euro), ktoré mu je povinný vyplatiť Krajský súd v Nitre do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

4. A. B. priznáva náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, ktoré je

Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. M. E. do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -7

z 18. júna 2009 ju v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn.

z 15. apríla 2009 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol z dôvodu

nedostatku právomoci ústavného súdu.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa

vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému

súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu,

že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania, pretože od

neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 858/09 z 3. júla

2009 uviedol, že krajský súd sa vo svojom uznesení zaoberal námietkami sťažovateľa

týkajúcimi sa ponuky peňažnej záruky. Podľa predsedu krajského súdu nie je pravdivé

tvrdenie sťažovateľa, že sa krajský súd v rámci rozhodovania o jeho sťažnosti nezaoberal

ponukou peňažnej záruky. Podľa jeho názoru bol postup krajského súdu (rovnako ako

postup okresného súdu) „plne v súlade s ustanovením ,

z výkladu ktorého vyplýva, že súd ak zistí splnenie zákonných podmienok uvedených v § 81

ods. 2 veta prvá , vydá kladné rozhodnutie – opatrenie, v ktorom určí

výšku peňažnej záruky a spôsob jej zloženia. Ak tieto podmienky nie sú splnené, ako tomu

bolo aj v predmetnej veci, tak opatrenie podľa písm. a) nevydáva, ale postupuje tak, ako to

upravuje písm. b) t. j. bez vydania takého opatrenia.“. Predseda krajského súdu je toho

názoru, že sťažovateľom označené základné práva a slobody postupom krajského súdu

porušené neboli.

Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku z 13. júla 2009, ktorým reagoval na

vyjadrenie predsedu krajského súdu z 3. júla 2009, ústavnému súdu oznámil, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 11. júna 2009, ktorým bolo zrušené uznesenie

okresného súdu sp. zn. zo 4. júna 2009, krajský súd prijal písomný sľub

sťažovateľa a prepustil ho z väzby na slobodu. V súvislosti s touto skutočnosťou právny

zástupca sťažovateľa ústavnému súdu oznámil, že netrvá na vydaní nálezu v časti

požadovaného výroku, ktorým sa krajskému súdu prikazuje, aby sťažovateľa prepustil

neodkladne na slobodu. Ďalej právny zástupca sťažovateľa uviedol:

«Mám za to, že všeobecné súdy mali aplikovať druhú vetu čl. 5 ods. 3 dohovoru,

keďže toto ustanovenie zabezpečuje väčší rozsah základného práva. Zároveň to znamená, že

všeobecné súdy mali alternatívnu žiadosť sťažovateľa meritórne preskúmať. Pokiaľ tak

neurobili, porušili tým čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Za nutné považujeme i poukázať na dôvodovú správu , k bodu 24,

ktorým bolo novelizované ustanovenie : „Doterajšia úprava nadbytočne

predbieha finálnemu rozhodovaniu o náhrade väzby peňažnou zárukou podľa odseku 1,

určenie výšky peňažnej záruky a spôsobu jej zloženia (adekvátne predchádzajúcej úprave)

je len predpokladom rozhodnutia súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o prijatí alebo

neprijatí peňažnej záruky, ktorá je vždy zároveň žiadosťou o prepustenie z väzby pri jej

náhrade a takto je aj vymedzená v § 72 ods. 1 písm. b). Preto sa výška záruky a spôsob jej

zloženia buď neformálne (opatrením) určí, alebo sa k rozhodnutiu uznesením pristúpi bez

tohto medzikroku, ak sa nejaví ako aktuálny.“ t. j. pre sťažovateľa vyplývajúcim záverom

o meritórnom rozhodnutí vo výrokovej časti uznesenia o neprijatí ponúknutej peň. záruky

a to bez predchádzajúceho vydania opatrenia. Iný záver by mohol mať za následok napr.

situáciu, kedy by sa na základe takéhoto vyjadrenia odvolacieho súdu v prípade nesplnenia

podmienok na vydanie opatrenia ani nemohlo následne pristúpiť k samotnému rozhodnutiu

vo výrokovej časti uznesenia iba výslovne o žiadosti obvineného/obžalovaného

o nahradenie väzby peňažnou zárukou.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv

podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 15. apríla 2009. Podstata argumentácie sťažovateľa spočíva

v tom, že ani okresný súd, ani krajský súd sa vo výroku svojich uznesení nezaoberali jeho

žiadosťou o nahradenie väzby peňažnou zárukou v sume 10 000 € napriek tomu, že

sťažovateľ vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu zo 4. marca 2009 okrem

argumentov týkajúcich sa nedôvodnosti väzby ponúkol pre prípad, že súd by mal iný názor,

aj rôzne prostriedky nahrádzajúce väzbu, a to konkrétne peňažnú záruku v sume 10 000 €,

písomný sľub a podrobenie sa dohľadu probačného a mediačného úradníka. Podľa názoru

sťažovateľa okresný súd aj krajský súd rozhodovali, pokiaľ ide o prostriedky nahrádzajúce

väzbu, len o ponúknutom písomnom sľube a dohľade probačného a mediačného úradníka,

nie však o ponúknutej peňažnej záruke. Krajský súd podľa názoru sťažovateľa nenapravil

pochybenie okresného súdu, ktorý nerozhodol o sťažovateľom ponúknutej záruke, a to aj

napriek tomu, že sťažovateľ túto skutočnosť namietal vo svojej sťažnosti proti uzneseniu

okresného súdu z 3. apríla 2009.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17

ods. 1, 2 a 5 a práva podľa dohovoru ústavný súd predovšetkým

poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v označených ustanoveniach

, ako aj dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu

sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo

urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná,

ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo

byť prepustený počas konania (napr. , , ), pričom

prepustenie z väzby na slobodu môže byť v zákonom určených prípadoch podmienené

zárukou (, ). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu

možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom

a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods. 4 dohovoru neexistujú medzi týmito

právami zásadné rozdiely, keďže ustanovenia zahŕňajú aj práva vyplývajúce

z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. , , ).

Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných

práv sťažovateľa podľa , 2 a 5 a jeho práv vyplývajúcich z

dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Pokiaľ ide o výklad samotného pojmu „záruka“ v zmysle čl. 5 ods. 3 dohovoru,

z doterajšej judikatúry ESĽP možno vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý

od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek

prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie

osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní.

Spravidla ide o peňažnú záruku (kauciu), ale aj o iné formy záruk, napríklad odovzdanie

cestovného pasu (Stögmüller c. Rakúsko z 10. novembra 1969), stanovenie povinnosti mať

stále bydlisko, hlásiť sa v pravidelných intervaloch atď.

Z doterajšej judikatúry ESĽP k druhej vete čl. 5 ods. 3 dohovoru, ktorá sa vytvárala

postupne, tiež vyplýva, že prepustenie na základe záruky je len možnosťou, a nie

oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má

záruka prednosť pred pokračovaním väzby. Uplatňuje sa nielen v prípade takzvanej

útekovej väzby, ako by tomu nasvedčovala formulácia účelu tejto záruky (zabezpečenie

prítomnosti na pojednávaní), ale je možné ňou nahradiť aj väzbu realizovanú na základe

iných dôvodov. V rozpore s dohovorom by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo

v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky (Caballero c. Spojené

kráľovstvo z 8. februára 2000, S. B. C. c. Spojené kráľovstvo z 19. júna 2001).

Uvedené východiská judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 druhej vete dohovoru ústavný

súd už viackrát zohľadnil vo svojej judikatúre a v tejto súvislosti uviedol, že čl. 5 ods. 3

dohovoru síce nepriznáva jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku,

ale umožňuje mu žiadať o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom

vzniká v tejto súvislosti povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne

rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej

opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby (, ,

).

Ústavný súd z uznesenia okresného súdu sp. zn. z 3. apríla 2009 zistil,

že v časti týkajúcej sa sťažovateľa obsahuje uznesenie výrok o tom, že sa sťažovateľ

ponecháva vo väzbe, pretože naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c)

, ako aj výrok o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na

slobodu, výrok o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa podľa § 80 ods. 1 písm. b)

a výrok o neprijatí návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka podľa .

V odôvodnení označeného uznesenia okresného súdu je okrem iného uvedené:

„... Okrem toho dôvody väzby u obžalovaných v zmysle § 71 odsek 1 písmeno c)

aj naďalej pretrvávajú, nakoľko prepustením obvinených na slobodu

hrozí dôvodná obava, že budú pokračovať v trestnej činnosti... Tiež obvinený A. B. bol

v minulosti 4x súdne trestaný a skutku sa dopustil krátko po skončení skúšobnej doby za iný

trestný čin. Jeho námietka, že má stále rodinné zázemie a zamestnanie je bezpredmetná,

nakoľko toto mal i pred páchaním trestnej činnosti a nemalo to vplyv na jeho konanie...

Z týchto dôvodov súd nevyhovel ich žiadostiam o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal

ich písomné sľuby, peňažnú záruku ani návrh na nahradenie väzby probačným

a mediačným úradníkom.“

Krajský súd v uznesení sp. zn. z 15. apríla 2009, ktorým zamietol

sťažnosť sťažovateľa, postup okresného súdu týkajúci sa absencie výroku o neprijatí, resp.

prijatí peňažnej záruky odobril, pričom v jeho odôvodnení v tejto súvislosti uviedol, že

„K sťažnostným námietkam obvineného A. B., týkajúcich sa absencie výroku o prijatí, či

neprijatí peňažnej záruky, nadriadený súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie §

81 ods. 2 písm. b) v znení účinného od 1. 2. 2009, na základe

ktorého súd I. stupňa správne postupoval, keď s prihliadnutím na osobu a majetkové

pomery obvineného, povahu činu, jeho následok a okolnosti prípadu, postupoval pri

rozhodovaní o väzbe podľa bez vydania opatrenia, ktorým by určil

výšku peňažnej záruky a spôsob jej zloženia.

Je potrebné však vytknúť súdu I. stupňa, že bližšie neuviedol dôvody, pre ktoré

postupoval v zmysle citovaného zákonného ustanovenia. Napriek tomu, ani nadriadený súd

nepovažuje ponuku obvineného A. B. na nahradenie jeho väzby peňažnou zárukou za

dostatočnú, najmä vzhľadom na povahu činu uvedeného pod bodom 2) obžaloby a jeho

následok, t. j. výšku spôsobenej škody, ktorá mala byť poškodenému Mgr. I. P. spôsobená

v prípade predaja bytu v sume 1.764.953,55 Sk, t. j. 58.555,85 eur.“.

Podľa názoru krajského súdu nebolo potrebné rozhodnúť samostatným výrokom

o tom, že súd peňažnú záruku neprijíma, keďže takýto postup vyplýva z ustanovenia § 81

ods. 2 písm. b) v znení účinnom od 1. februára

2009.

Na základe svojich zistení ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľa, že

okresný súd ani krajský súd sa nezaoberali jeho žiadosťou o nahradenie väzby peňažnou

zárukou v sume 10 000 €, konštatoval, že tak vo výroku uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 3. apríla 2009, ako aj vo výroku uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 15. apríla 2009 síce chýba výrok obsahujúci rozhodnutie o ponúknutej

peňažnej záruke, ale na druhej strane z citovaných častí odôvodnení označeného uznesenia

okresného súdu a namietaného uznesenia krajského súdu možno vyvodiť, že oba súdy sa

návrhom sťažovateľa na nahradenie väzby zárukou zaoberali a túto neprijali, pričom krajský

súd absenciu výroku obsahujúceho rozhodnutie o ponúknutej peňažnej záruke odôvodnil

odkazom na v znení

účinnom od 1. februára 2009.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd považoval za potrebné zaujať stanovisko

k výkladu v znení účinnom od

1. februára 2009 v kontexte so zárukami, ktoré možno vyvodiť pre rozhodovanie o väzbe,

resp. jej ďalšom trvaní z príslušných ustanovení a dohovoru, ako aj jeho doterajšej

judikatúry.

Podľa rozhodnutím o väzbe sa rozumie rozhodnutie o

a) vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby; za rozhodnutie o nevzatí do väzby sa

považuje aj rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby,

b) prepustení z väzby a o zamietnutí žiadosti o prepustenie obvineného z väzby; za

takúto žiadosť sa považuje aj žiadosť o nahradenie väzby,

c) zmene dôvodov väzby obvineného,

d) návrhu na predĺženie lehoty väzby obvineného,

e) ponechaní obvineného vo väzbe, alebo predĺžení celkovej lehoty väzby v trestnom

konaní,

f) prepustení zatknutého obvineného na slobodu; za takéto rozhodnutie sa považuje aj

rozhodnutie o ponechaní obvineného na slobode pri nahradení väzby.

Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby,

proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak

obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti, alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca záujmového združenia alebo iná osoba

ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné.

Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného

alebo iných osôb, podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor

a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre

ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

Podľa s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery

obvineného alebo toho, kto za neho zloženie peňažnej záruky ponúka, povahu činu, jeho

následok a iné okolnosti prípadu predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca pre

prípravné konanie

a) v rámci postupu podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 opatrením určí výšku

peňažnej záruky a spôsob jej zloženia a doručí opatrenie tomu, kto má peňažnú záruku

zložiť, alebo

b) postupuje podľa § 72 ods. 2 alebo § 302 ods. 2 bez vydania tohto opatrenia.

Podľa znenia , ktoré bolo účinné do 31. januára 2009,

s prihliadnutím na osobu a majetkové pomery obvineného alebo toho, kto za neho zloženie

peňažnej záruky ponúka, na povahu spáchaného činu a výšku spôsobenej škody rozhodne

súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

a) o výške peňažnej záruky a spôsobe jej zloženia; súčasne môže obvinenému uložiť

splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení, alebo

b) že ponuku peňažnej záruky neprijíma.

Rovnako ako právny zástupca sťažovateľa aj ústavný súd poukazuje na znenie

dôvodovej správy k vo vzťahu k ,

z ktorej bodu 24 vyplýva, že „Doterajšia úprava nadbytočne predbieha finálnemu

rozhodovaniu o náhrade väzby peňažnou zárukou podľa odseku 1, určenie výšky peňažnej

záruky a spôsobu jej zloženia (adekvátne predchádzajúcej úprave) je len predpokladom

rozhodnutia súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o prijatí alebo neprijatí peňažnej

záruky, ktorá je vždy zároveň žiadosťou o prepustenie z väzby pri jej náhrade a takto je aj

vymedzená v § 72 ods. 1 písm. b). Preto sa výška záruky a spôsob jej zloženia buď

neformálne (opatrením) určí, alebo sa k rozhodnutiu uznesením pristúpi bez tohto

medzikroku, ak sa nejaví ako aktuálny.“.

Z uvedeného možno vyvodiť, že novelizáciou ustanovenia § 81 ods. 2 Trestného

poriadku sledoval zákonodarca úmysel zjednodušiť proces rozhodovania súdu o prijatí,

resp. neprijatí peňažnej záruky. Podstata tohto zjednodušenia spočíva v tom, že príslušný

súd v období od nadobudnutia účinnosti novelizácie vykonanej

, t. j. od 1. februára 2009, v prípade, že dospeje k záveru, že

vzhľadom na okolnosti prípadu nemožno väzbu nahradiť peňažnou zárukou, nevydá

opatrenie, ktorým určí výšku peňažnej záruky a spôsob jej zloženia, pretože by išlo

o nadbytočný krok, ale priamo, bez vydania tohto opatrenia rozhodne uznesením o neprijatí

peňažnej záruky. Naopak, v prípade, že súd dospeje k záveru, že peňažnú záruku prijme,

rozhodne zároveň aj o jej výške a spôsobe zloženia.

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd nestotožňuje s výkladom novelizovaného

znenia uplatneným krajským súdom v namietanom

uznesení. Podľa názoru ústavného súdu bolo povinnosťou krajského súdu napraviť

pochybenie okresného súdu spočívajúce v tom, že vo výroku uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 3. apríla 2009 chýba výrok o prijatí, resp. neprijatí sťažovateľom

ponúknutej peňažnej záruky.

Za týchto okolností zostávalo ústavnému súdu zodpovedať otázku, či ide o také

pochybenie krajského súdu, ktorého intenzita vyžaduje vysloviť porušenie základných práv

sťažovateľa podľa , 2 a 5 , ako aj jeho práva podľa dohovoru,

vzhľadom na skutočnosť, že z odôvodnenia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 15. apríla 2009 vyplýva, že sa otázkou sťažovateľom ponúknutej peňažnej záruky

10 000 € zaoberal a túto neprijal.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že rozhodovanie o väzbe, resp. jej ďalšom

trvaní predstavuje zvlášť citeľný zásah do a dohovorom garantovaného práva na

osobnú slobodu, a preto je v záujme právnej istoty, ako jedného z atribútov právneho štátu

v zmysle , potrebné výrokovú časť meritórneho rozhodnutia súdu

individualizovať tak, aby z nej zjavne vyplývalo, že súd rozhodol o všetkých návrhoch

obvineného (sťažovateľa). Potreba individualizácie výrokovej časti uznesenia súdu, ktorým

sa rozhodlo o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, teda vyplýva nielen z ustanovení § 184 ods. 1

v spojení s , a a , ale aj

z podstaty a charakteru a dohovorom garantovaného práva na osobnú slobodu.

Možno konštatovať, že v zásade rovnaké závery, pokiaľ ide o potrebu individualizácie

výrokovej časti uznesenia súdu, ktorým sa rozhodlo o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, možno

vyvodiť aj z predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu, ktoré sťažovateľ cituje vo svojej

sťažnosti ( a , pozn.). Len takýto výklad je možné považovať za

ústavne konformný a zodpovedajúci doterajšej judikatúre ústavného súdu.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že namietaným uznesením krajského súdu

boli porušené základné práva sťažovateľa podľa , 2 a 5 , ako aj jeho

právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovateľ bol v dôsledku uznesenia

krajského súdu sp. zn. z 11. júna 2009 prepustený 11. júna 2009 na slobodu.

Uznesením krajského súdu z 11. júna 2009 bolo „konzumované“ uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 15. apríla 2009. Za týchto okolností už bolo bez právneho významu

vyhovieť návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zrušenia tohto uznesenia (bod 3 výrokovej

časti tohto nálezu).

Ústavný súd zároveň vzal na vedomie vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa, že

netrvá na vydaní nálezu v časti požadovaného výroku, ktorým sa krajskému súdu prikazuje,

aby sťažovateľa prepustil neodkladne na slobodu, keďže uznesením krajského súdu sp. zn.

z 11. júna 2009 bol sťažovateľ prepustený na slobodu.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie jeho porušenia, prípadne

príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Keďže ústavný súd rozhodol, že namietaným uznesením krajského súdu boli

porušené základné práva sťažovateľa podľa , 2 a 5 a právo podľa

ods. 3 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia. Sťažovateľ žiadal, aby mu bolo priznané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 €, poukazujúc najmä na to, že „Podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na

všetky okolnosti, ako aj na povahu veci, ale aj na to, že súdy, najmä však Krajský súd

v Nitre ako sťažnostný súd s osobitným postavením pre nápravu pochybení súdu prvého

stupňa v riadnom inštančnom konaní, nepostupovali lege artis a v súlade s konštantnou

judikatúrov Ústavného súdu, požadujem taktiež finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,-

EUR. Uvedenú sumu považujem za primeranú vzhľadom na to, že som trpel pocitmi

bezmocnosti, menejcennosti a bola u mňa v podstate negovaná dôvera v možnosť

poskytnutia spravodlivosti v štáte a ako osoba pozbavená osobnej slobody a nachádzajúca

sa vo väzbe som mohol práve od sťažnostného súdu legitímne očakávať zvýšenú a osobitnú

starostlivosť o ochranu mojich ústavných práv a práv zaručených Dohovorom.“.

Zohľadňujúc všetky okolnosti prípadu, predovšetkým charakter pochybenia

krajského súdu, ako aj skutočnosť, že sťažovateľ už bol prepustený z väzby na slobodu,

ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je v záujme dovŕšenia ochrany

porušených práv potrebné poskytnúť sťažovateľovi vyšší stupeň ochrany priznaním

finančného zadosťučinenia, a preto v tejto časti jeho sťažnosti nevyhovel (bod 3 výrokovej

časti tohto nálezu).

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

advokátom JUDr. M. E. Ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania vychádzal z výšky

priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 € (20 950 Sk), keďže išlo o úkony právnej služby

vykonané v roku 2009. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu

zastúpenia, spísanie sťažnosti, vyjadrenie z 13. júla 2009) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a

§ 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 115,90 €, t. j. spolu

347,70 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát 6,95 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje

sumu 368,55 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009