Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 113/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti A. H., nar..., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. N. A.,

N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa , 2 a 5

Slovenskej a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. mája 2012, za účasti

Krajského súdu v Nitre, takto

rozhodol:

1. Základné práva A. H. podľa , 2 a 5 a

právo podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 29. mája 2012 tým, že nerozhodol o

alternatívnej žiadosti o nahradení jeho väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,

p o r u š e n é b o l i .

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2012

doručená sťažnosť A. H., nar..., v tom čase vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a

(ďalej len „“) a práv podľa a 4 a

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. zo

16. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo

25/2012 z 29. mája 2012.

Zo sťažnosti vyplýva, že proti sťažovateľovi bolo vedené trestné stíhanie za obzvlášť

závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

a prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d)

a ods. 2 písm. e) . V tomto konaní bol sťažovateľ vzatý do väzby

uznesením okresného súdu zo 16. mája 2012 v spojení s uznesením krajského súdu

z 29. mája 2012 z dôvodu tzv. preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku.

Sťažovateľ považuje označené rozhodnutia za nepreskúmateľné pre nedostatok

odôvodnenia a vo vzťahu k postupu súdov namieta porušenie zásady kontradiktórnosti.

Podľa názoru sťažovateľa sa okresný súd ani krajský súd dostatočne nevysporiadali

s jeho argumentáciou proti väzbe, ktorú predniesol v konaní pred okresným súdom, ako aj

v písomnej sťažnosti proti prvostupňovému rozhodnutiu. Sťažovateľ namietal, že neboli

zistené skutočnosti potrebné na vznesenie obvinenia za daný trestný čin, keď poukázal, že

v zaistenom materiáli nebola zisťovaná koncentrácia psychoaktívnej látky, a právnu

kvalifikáciu skutku spochybňoval aj s poukazom na to, že Kriminalistický a expertízny

ústav Policajného zboru nie je oprávnený vyjadrovať sa k počtu dávok, ktoré mohli byť

získané zo zaisteného materiálu. Sťažovateľ poukazoval aj na nejasnú formuláciu skutku

v uznesení o vznesení obvinenia, v súvislosti s čím namietal, že nemožno vylúčiť

premlčanie trestného stíhania.

Za porušenie zásady kontradiktórnosti konania sťažovateľ označil skutočnosť, že

okresný súd považoval za významný dôvod preventívnej väzby to, že proti nemu bolo

v minulosti podmienečne zastavené trestné stíhanie pre drogovú trestnú činnosť, o čom

obhajoba nemala vedomosť, pretože dôkaz o tom (odpis z registra trestov) sa v spise

nenachádzal. Okresný súd rozhodol podľa sťažovateľa len na základe nepreukázaného

tvrdenia Okresnej prokuratúry N. (ďalej len „okresná prokuratúra“), ktorá mala v tomto

konaní postavenie strany konania. Uznesenie okresnej prokuratúry sp. zn. si

vyžiadal až krajský súd, a teda „ani sťažnostný súd nemal najprv za preukázané, že voči

obvinenému bolo v minulosti vedené trestné stíhanie, ktoré bolo neskôr podmienečne

zastavené“.

Sťažovateľ v rámci vypočutia pred rozhodnutím o väzbe podal návrh, aby nebol

vzatý do väzby alebo aby bola väzba alternatívne nahradená písomným sľubom alebo

dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd nerozhodol o návrhu v celom

rozsahu, rozhodol len o neprijatí písomného sľubu sťažovateľa. Uvedené pochybenie

neodstránil ani krajský súd. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že „Nemožno

opomenutie sťažnostného súdu rozhodnúť o riadne uplatnenom návrhu sťažovateľa na

nahradenie väzby pričítať na vrub obhajoby, keď obhajca je povinný v prvom rade pomáhať

obvinenému a nie SPK či sťažnostnému súdu.“, k čomu v poznámke uviedol: „i keď sa

postup obhajoby, keď táto vada nebol vytýkaná v konaní o sťažnosti proti rozhodnutiu SPK,

bude zdať účelovým, či dokonca zákerným.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho

sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nové Zámky zo dňa

16. 05. 2012, č. k. , a Uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. 05. 2012,

č. k. boli porušené jednotlivé práva sťažovateľa uvádzané v texte tejto

sťažnosti,

Uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 29. 05. 2012, č. k. sa

zrušuje,

Uznesenie sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 16. 05.

2012, č. k. sa zrušuje,

Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil bezodkladne na

slobodu.“

Ústavný súd uznesením č. k. -19 z 28. februára 2013 prijal na ďalšie

konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv

podľa , 2 a 5 a práva podľa dohovoru uznesením krajského

súdu sp. zn. z 29. mája 2012 v súvislosti s nerozhodnutím o jeho žiadosti

o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že pri výsluchu pred sudkyňou pre prípravné konanie

okresného súdu 16. mája 2012 predniesol prostredníctvom svojho obhajcu návrh, aby

v prípade, ak by okresný súd zistil dôvod preventívnej väzby, bola väzba nahradená

písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd

rozhodol uznesením tak, že vzal sťažovateľa do väzby z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c)

a neprijal jeho písomný sľub, o návrhu na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka nerozhodol. Toto pochybenie neodstránil ani krajský

súd v konaní o sťažnosti.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 13. marca 2013

krajský súd, aby sa vyjadril k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Krajský súd vo vyjadrení sp. zn. Spr 374/13 z 3. apríla 2013 k predmetu konania

uviedol, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť z týchto dôvodov:

„Štandardný postup nadriadeného súdu je taký, že v rámci tzv. sťažnostného konania

v súlade s a doteraz platnou súdnou praxou vždy skúma možnosť

nahradenia väzby jedným z alternatívnych inštitútov. Ak zistí splnenie podmienok na tento

postup, tak rozhodne o prepustení z väzby za súčasného prijatia jedného z alternatívnych

inštitútov. V danej veci sa proti obžalovanému viedlo trestné stíhanie pre obzvlášť závažný

zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich

držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c), d), ods. 2 písm. e) Tr. zák.,

kedy možno dohľad prijať, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu (§ 80 ods. 2,

tretia vety ). Takéto okolnosti ani jeden z konajúcich súdov nezistil a neuviedol ich

v konaní ani obvinený ani jeho obhajca, a neboli uvedené ani v ústavnej sťažnosti.

Neprijatie dohľadu probačným a mediačným úradníkom súdom I. stupňa obvinený

v sťažnosti v konaní pred nadriadeným súdom nenamietal. Pretože nemám k dispozícii

predmetný trestný spis, nemôžem zaujať stanovisko k forme, v akej mal byť podaný návrh na

prijatie dohľadu probačným a mediačným úradníkom, ktorý obvinení, resp. obhajcovia,

prednášajú ako poistku alebo možnú alternatívu v prípade, ak by súd neprijal ich

argumentáciu o tom, že dôvody väzby nie sú dané. Takto sa vo všeobecnosti snažia zachytiť

všetky možné alternatívy rozhodnutia súdu, aj keď neuvedenú náležitú právnu

argumentáciu. S ohľadom na všetky vyššie opísané dôvody navrhujem ústavnej sťažnosti

nevyhovieť.“

Ústavný súd zaslal vyjadrenie krajského súdu na zaujatie stanoviska právnemu

zástupcovi sťažovateľa. V stanovisku z 15. apríla 2013 poukázal na to, že v súlade

s preskúmavacou povinnosťou sťažnostného súdu podľa bol

sťažnostný súd ex lege povinný doplniť chýbajúci výrok o návrhu na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka, a preto zotrval na podanej sťažnosti.

Účastníci konania oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, a preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Ústavný súd vo svojej judikatúre v obdobných veciach s poukazom na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že čl. 5 ods. 3 dohovoru síce nepriznáva

jednotlivcovi absolútne právo byť prepustený na záruku, ale umožňuje mu žiadať

o prepustenie na slobodu s poskytnutím záruky. Súdnym orgánom vzniká v tejto súvislosti

povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol

sledovaný vzatím osoby do väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť

pred pokračovaním väzby (, , ).

Zo zápisnice okresného súdu o výsluchu sťažovateľa zo 16. mája 2012 vyplýva, že

jeho obhajca žiadal, aby okresný súd nevyhovel návrhu prokurátora na vzatie do väzby

alebo aby v prípade zistenia väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného

poriadku rozhodol o nahradení väzby písomným sľubom sťažovateľa, ktorý zároveň

predložil, alebo uložením dohľadu probačného a mediačného úradníka. Okresný súd

uznesením sp. zn. zo 16. mája 2012 rozhodol, že berie sťažovateľa do väzby

podľa a písomný sľub neprijíma. Sťažovateľ

v sťažnosti nenamietal proti absencii výroku o návrhu na nahradenie väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Krajský súd sťažnosť sťažovateľa zamietol ako

nedôvodnú uznesením sp. zn. z 29. mája 2012.

Ústavný súd vo svojej judikatúre (napr. , ) uviedol, že

rozhodovanie o väzbe a o jej ďalšom trvaní predstavuje zvlášť citeľný zásah do

a dohovorom garantovaného práva na osobnú slobodu, a preto je v záujme právnej istoty

ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle potrebné výrokovú časť

meritórneho rozhodnutia súdu individualizovať tak, aby z nej zjavne vyplývalo, že súd

rozhodol o všetkých návrhoch obvineného (sťažovateľa). Len takýto výklad je možné

považovať za ústavne konformný. Judikatúra ústavného súdu je v tejto otázke stabilizovaná

a jednotná (napr. , , , ,

, ).

Pokiaľ krajský súd poukázal, že sťažovateľ absenciu výroku o návrhu na nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka v sťažnostnom konaní nenamietal,

nemožno z toho s poukazom na rozsah preskúmavacej povinnosti sťažnostného súdu

ustanovenú v vyvodiť, že krajský súd nemusel prihliadnuť

na pochybenie okresného súdu, ktoré nebolo vytýkané v sťažnosti. V nadväznosti na to je

potrebné poukázať na ustanovenie , podľa ktorého ak

nedostatok spočíva v tom, že v napadnutom uznesení niektorý výrok chýba alebo je

neúplný, môže nadriadený orgán bez toho, aby vyslovil zrušenie napadnutého uznesenia,

buď ho sám doplniť, alebo uložiť orgánu, proti ktorého rozhodnutiu sťažnosť smeruje, aby

o chýbajúcom výroku rozhodol alebo neúplný výrok doplnil. Aplikácia tohto ustanovenia

bola v konkrétnom prípade [rozhodnutie podľa ]

úlohou krajského súdu.

Z odôvodnenia uznesenia krajského súdu vyplýva, že sa alternatívnou žiadosťou

sťažovateľa nezaoberal a o nej nerozhodol, hoci v okolnostiach prípadu to bolo jeho

povinnosťou, čím došlo podľa názoru ústavného súdu k odopretiu práva sťažovateľa na

rozhodnutie o jeho alternatívnej žiadosti o nahradenie väzby dohľadom mediačného

a probačného úradníka, a tým k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, ako aj práva podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu

a prikázal mu, aby ho neodkladne prepustil z väzby na slobodu.

Vyslovenie porušenia označených práv sťažovateľa nie je dôvodom na zrušenie

uznesenia krajského súdu vzhľadom na to, že absencia výroku o návrhu na nahradenie

väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka nemala vplyv na vecnú správnosť

uznesenia krajského súdu o dôvodoch väzby, a preto ústavný súd nemal dôvod uvažovať ani

o návrhu na prepustenie sťažovateľa na slobodu (). Prepustenie

sťažovateľa na slobodu neprichádza do úvahy aj z toho dôvodu, že sťažovateľ už vykonáva

trest odňatia slobody uložený mu právoplatným rozsudkom, ktorým bola schválená dohoda

o vine a treste.

Podľa môže ústavný súd v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Vzhľadom na to, že sťažovateľ neuplatnil úhradu trov

konania v konaní pred ústavným súdom, ústavný súd o úhrade trov nerozhodoval

(, , ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013