Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 189/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra

Brňáka v konaní o sťažnosti V. G., K., I. Š., K., a Ing. W. S., K., zastúpených advokátkou

JUDr. G. Č., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a

5 a práv podľa a 4 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 4. marca 2010 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom takto

rozhodol:

1. Základné práva V. G., I. Š. a Ing. W. S. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a

5 a práva na slobodu podľa a 4 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 4. marca 2010 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom

p o r u š e n é b o l i .

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý V. G., I. Š. a Ing. W. S.

uhradiť trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem

centov) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. G. Č., K., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 27. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. G., I. Š. a Ing. W. S. (ďalej spolu len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. G. Č., vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa , 2 a 5 (ďalej len „“),

ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 4. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho

súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“) v súvislosti s nerozhodnutím o ich návrhu na

nahradenie ich väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Špecializovaný trestný súd rozhodol

uznesením sp. zn. 20/2010 z 26. februára 2010 (ďalej len „uznesenie Špecializovaného

trestného súdu“) o vzatí sťažovateľov do väzby a o neprijatí ich písomného sľubu a

peňažnej záruky. Proti uzneseniu z 26. februára 2010 podali sťažovatelia sťažnosť. Najvyšší

súd o ich sťažnosti rozhodol napadnutým uznesením, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c)

zamietol.

Najvyšší súd podľa sťažovateľov porušil ich právo uvedené v čl. 5 ods. 3 dohovoru

a základné práva uvedené v , 2 a 5 , pretože sa vôbec nezaoberal

procesným opatrením podľa , a to návrhom na

náhradu väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, o ktoré sťažovatelia žiadali

v sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, v ktorej poukázali na návrh

prednesený pred sudkyňou pre prípravné konanie počas výsluchu 26. februára 2010.

Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že „takto formulovaná žiadosť obvineného

i prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby v rámci

rozhodovania o sťažnosti o vzatí do väzby a jej nahradením a prepustením z väzby na

slobodu je úkonom platným a príslušný súd bol povinný o nej rozhodnúť, nakoľko ide

o úkon, pri ktorom zákon nevyžaduje písomný súhlas, resp. podpis obvineného“.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález,

v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom

vedeným pod sp. zn. boli porušené ich základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 a práva podľa a 4 dohovoru, zruší uznesenie najvyššieho súdu,

prikáže, aby sťažovatelia boli neodkladne prepustení na slobodu, a súčasne zaviaže najvyšší

súd na náhradu trov konania.

K sťažnosti sťažovateľov sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným

1. júla 2010 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho

súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. sa dôsledne zaoberal

všetkými otázkami väzby V. G., I. Š. a Ing. W. S., proti ktorým sa vedie trestné stíhanie v

štádiu prípravného konania pre rozsiahlu trestnú činnosť najmä majetkového charakteru.

Svoje stanovisko súd vyjadril a podrobne odôvodnil v písomnom vyhotovení uznesenia zo 4.

marca 2010, sp. zn. . Najvyšší súd sa pridržiava právnych záverov uvedených

v odôvodnení tohto uznesenia, ktorého kópiu pripájame.

V ich kontexte vyslovuje názor, že práva obvinených V. G., I. Š. a Ing. W. S. boli

rešpektované.

Z týchto dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť

obvinených odmietol.

Zároveň si dovoľujeme oznámiť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky netrvá na

ústnom pojednávaní Ústavného súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci.“

Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila 26. augusta 2010 ústavnému súdu

k predmetnému vyjadreniu najvyššieho súdu stanovisko, v ktorom uviedla:

„Vo veci sťažnosti V. G., I. Š. a Ing. W. S. oznamujeme, že súhlasíme s prejednaním

veci bez ústneho pojednávania, pretože predmet sporu sme dostatočne vymedzili v podanej

sťažnosti a na veci nič nezmení ani vyjadrenie porušovateľa našich práv.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania

vo veci samej v zmysle ustanovenia .

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre

neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred

sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má

právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže

podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Predmetom konania vo veci samej bolo posúdenie, či postupom, resp. uznesením

najvyššieho súdu, ktorým nerozhodol aj o žiadosti sťažovateľov o nahradenie ich väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka prednesenou pri výsluchu konanom

26. februára 2010 prostredníctvom ich právneho zástupcu, ako aj v nimi podanej sťažnosti

z 1. marca 2010 proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, došlo k porušeniu

základných práv sťažovateľov na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práv

podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Z judikatúry ústavného súdu k namietanému porušeniu označených práv je potrebné

v prvom rade uviesť, že zo základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5

, resp. z práva na slobodu podľa dohovoru vyplýva, že v prípade, ak

osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby sľubom,

peňažnou zárukou, ale i dohľadom mediačného a probačného úradníka, súd rozhodujúci

o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať, pretože v opačnom prípade

dochádza k porušeniu označených práv (m. m. , , ,

).

Ďalej z tejto judikatúry ústavného súdu vyplýva aj to, že „ak právny zástupca

sťažovateľa v žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu v mene sťažovateľa ako

obvineného alternatívne výslovne žiada, aby bol prijatý dohľad mediačného a probačného

úradníka ako náhrada jeho väzby, je povinnosťou príslušného súdu zaoberať sa aj

možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom mediačného a probačného úradníka

a rozhodnúť o nej. Ak tak neurobí, poruší základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu

podľa , 2 a 5 , ako aj jeho právo na slobodu podľa

dohovoru.“.

Obdobne tento výklad uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva k pojmu „záruka“

podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru ().

Tieto inštitúty sú v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvené

najmä v a v znení

neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „“), kde sa

okrem žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu môže obvinený domáhať prepustenia na

slobodu inými prostriedkami, ktorými možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky

patrí aj dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c)

].

Podľa ak je daný dôvod väzby podľa

ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie

ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu

obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom

probačného a mediačného úradníka nad obvineným.

V preskúmavanom prípade je preukázané, že sťažovatelia v sťažnosti proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu okrem iného uviedli, že „v prípade, že súd vzhliadne

dôvodnosť procesných opatrení, opätovne poukazujem na návrh prednesený pri výsluchu

obvinených pred sudkyňou pre prípravné konanie v zmysle aplikácie podľa § 80 - § 81 Tr.

Por.“.

Pri výsluchu sťažovateľov 26. februára 2010 pred sudkyňou Špecializovaného

trestného súdu právny zástupca sťažovateľov uviedol, že „v prípade uznania dôvodov väzby

súdom tomuto navrhujeme, aby toto nahradil ich písomným sľubom v zmysle § 80 ods. 1

písm. b) , resp. podľa a nasl. ponúkame

súdu peňažnú záruku, ktorej výšku by určil súd“.

Z uvedeného vyplýva, že aj keď sťažovatelia počas výsluchu 26. februára 2010

priamo nenavrhli nahradenie svojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,

v sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu s poukazom na § 80 a § 81

svoj návrh o tento prostriedok nahradzujúci väzbu rozšírili, a preto

najvyšší súd poznajúc právo bol povinný rozhodnúť aj o ich návrhu na nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Zákonná povinnosť nadriadeného orgánu v zmysle

preskúmať správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým bola podaná sťažnosť,

ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom v sebe implikovane zahŕňa povinnosť

rozhodnúť aj o tom, čo žiadali sťažovatelia v sťažnosti z 1. marca 2010 proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu. Táto požiadavka vyplýva okrem iného aj z princípu

právnej istoty ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle .

Potreba individualizácie výroku uznesenia, ktorým sa rozhodovalo o väzbe

sťažovateľov, resp. o nahradení väzby peňažnou zárukou, písomným sľubom, ako aj o ich

žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, vyplýva nielen

z citovaných ustanovení , ale najmä aj z charakteru základného práva na

osobnú slobodu. Zásah do osobnej slobody v podobe jej obmedzenia musí mať svoj

jednoznačný základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne

účinky.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd o žiadosti sťažovateľov o nahradenie väzby

dohľadom probačného a mediačného úradníka nerozhodoval, resp. sa ňou ani nezaoberal,

preto postupom a uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľov

na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 a práva na slobodu podľa a 4

dohovoru.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu boli

porušené základné práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa , 2 a 5

a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.

Keďže ústavný súd zistil, že v priebehu konania pred ústavným súdom bolo vydané

nové rozhodnutie o väzbe sťažovateľov (sťažovatelia boli prepustení z väzby na slobodu),

ústavný súd dospel k záveru, že rozhodovanie o návrhoch sťažovateľov v časti týkajúcej sa

zrušenia uznesenia najvyššieho súdu a ich prepustenia na slobodu sa stalo bezpredmetným.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred

ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Č. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2009 (721,40 €).

Sťažovateľom priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony

právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2-krát po

120,23 € a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2

a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada trov bola priznaná spolu v celkovej sume

254,88 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s

).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2010