Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 189/2010
PDF · 173.56 KB
No categories available
I. ÚS 189/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2010
v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Marianny Mochnáčovej a Petra
Brňáka v konaní o sťažnosti V. G., K., I. Š., K., a Ing. W. S., K., zastúpených advokátkou
JUDr. G. Č., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a
5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 Tost 6/2010 zo 4. marca 2010 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom takto
rozhodol:
1. Základné práva V. G., I. Š. a Ing. W. S. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a
5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Tost 6/2010 zo 4. marca 2010 a jeho vydaniu predchádzajúcim postupom
p o r u š e n é b o l i .
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý V. G., I. Š. a Ing. W. S.
uhradiť trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem
centov) na účet ich právnej zástupkyne advokátky JUDr. G. Č., K., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
I. ÚS 189/2010 z 27. mája 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. G., I. Š. a Ing. W. S. (ďalej spolu len
„sťažovatelia“), zastúpených advokátkou JUDr. G. Č., vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
ako aj práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tost 6/2010 zo 4. marca 2010 (ďalej aj „uznesenie najvyššieho
súdu“ alebo „napadnuté uznesenie“) v súvislosti s nerozhodnutím o ich návrhu na
nahradenie ich väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Špecializovaný trestný súd rozhodol
uznesením sp. zn. Tp 20/2010 z 26. februára 2010 (ďalej len „uznesenie Špecializovaného
trestného súdu“) o vzatí sťažovateľov do väzby a o neprijatí ich písomného sľubu a
peňažnej záruky. Proti uzneseniu z 26. februára 2010 podali sťažovatelia sťažnosť. Najvyšší
súd o ich sťažnosti rozhodol napadnutým uznesením, ktorým ju podľa § 193 ods. 1 písm. c)
Trestného poriadku zamietol.
Najvyšší súd podľa sťažovateľov porušil ich právo uvedené v čl. 5 ods. 3 dohovoru
a základné práva uvedené v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, pretože sa vôbec nezaoberal
procesným opatrením podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to návrhom na
náhradu väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, o ktoré sťažovatelia žiadali
v sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, v ktorej poukázali na návrh
prednesený pred sudkyňou pre prípravné konanie počas výsluchu 26. februára 2010.
Z uvedeného podľa sťažovateľov vyplýva, že „takto formulovaná žiadosť obvineného
i prijatie dohľadu probačného a mediačného úradníka ako náhrady väzby v rámci
rozhodovania o sťažnosti o vzatí do väzby a jej nahradením a prepustením z väzby na
slobodu je úkonom platným a príslušný súd bol povinný o nej rozhodnúť, nakoľko ide
o úkon, pri ktorom zákon nevyžaduje písomný súhlas, resp. podpis obvineného“.
Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví, že uznesením najvyššieho súdu a jemu predchádzajúcim postupom
vedeným pod sp. zn. 3 Tost 6/2010 boli porušené ich základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru, zruší uznesenie najvyššieho súdu,
prikáže, aby sťažovatelia boli neodkladne prepustení na slobodu, a súčasne zaviaže najvyšší
súd na náhradu trov konania.
K sťažnosti sťažovateľov sa na základe výzvy ústavného súdu podaním doručeným
1. júla 2010 vyjadril najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu. Predseda najvyššieho
súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol:
„Najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tost 6/2010 sa dôsledne zaoberal
všetkými otázkami väzby V. G., I. Š. a Ing. W. S., proti ktorým sa vedie trestné stíhanie v
štádiu prípravného konania pre rozsiahlu trestnú činnosť najmä majetkového charakteru.
Svoje stanovisko súd vyjadril a podrobne odôvodnil v písomnom vyhotovení uznesenia zo 4.
marca 2010, sp. zn. 3 Tost 6/2010. Najvyšší súd sa pridržiava právnych záverov uvedených
v odôvodnení tohto uznesenia, ktorého kópiu pripájame.
V ich kontexte vyslovuje názor, že práva obvinených V. G., I. Š. a Ing. W. S. boli
rešpektované.
Z týchto dôvodov navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť
obvinených odmietol.
Zároveň si dovoľujeme oznámiť, že Najvyšší súd Slovenskej republiky netrvá na
ústnom pojednávaní Ústavného súdu Slovenskej republiky v predmetnej veci.“
Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila 26. augusta 2010 ústavnému súdu
k predmetnému vyjadreniu najvyššieho súdu stanovisko, v ktorom uviedla:
„Vo veci sťažnosti V. G., I. Š. a Ing. W. S. oznamujeme, že súhlasíme s prejednaním
veci bez ústneho pojednávania, pretože predmet sporu sme dostatočne vymedzili v podanej
sťažnosti a na veci nič nezmení ani vyjadrenie porušovateľa našich práv.“
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil od ústneho pojednávania
vo veci samej v zmysle ustanovenia § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre
neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred
sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má
právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže
podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným
spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné.
Predmetom konania vo veci samej bolo posúdenie, či postupom, resp. uznesením
najvyššieho súdu, ktorým nerozhodol aj o žiadosti sťažovateľov o nahradenie ich väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka prednesenou pri výsluchu konanom
26. februára 2010 prostredníctvom ich právneho zástupcu, ako aj v nimi podanej sťažnosti
z 1. marca 2010 proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu, došlo k porušeniu
základných práv sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv
podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
Z judikatúry ústavného súdu k namietanému porušeniu označených práv je potrebné
v prvom rade uviesť, že zo základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
ústavy, resp. z práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru vyplýva, že v prípade, ak
osoba, ktorej osobná sloboda je pozbavená väzbou, požiada o nahradenie väzby sľubom,
peňažnou zárukou, ale i dohľadom mediačného a probačného úradníka, súd rozhodujúci
o väzbe je povinný sa s touto žiadosťou náležite vysporiadať, pretože v opačnom prípade
dochádza k porušeniu označených práv (m. m. I. ÚS 87/04, III. ÚS 240/06, IV. ÚS 346/08,
Ďalej z tejto judikatúry ústavného súdu vyplýva aj to, že „ak právny zástupca
sťažovateľa v žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu v mene sťažovateľa ako
obvineného alternatívne výslovne žiada, aby bol prijatý dohľad mediačného a probačného
úradníka ako náhrada jeho väzby, je povinnosťou príslušného súdu zaoberať sa aj
možnosťou nahradenia väzby sťažovateľa dohľadom mediačného a probačného úradníka
a rozhodnúť o nej. Ak tak neurobí, poruší základné práva sťažovateľa na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj jeho právo na slobodu podľa čl. 5 ods. 3
dohovoru.“.
Obdobne tento výklad uplatňuje aj Európsky súd pre ľudské práva k pojmu „záruka“
podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru (IV. ÚS 346/08).
Tieto inštitúty sú v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky zakotvené
najmä v § 80 ods. 1 a § 81 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení
neskorších predpisov účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“), kde sa
okrem žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu môže obvinený domáhať prepustenia na
slobodu inými prostriedkami, ktorými možno väzbu nahradiť. Medzi uvedené prostriedky
patrí aj dohľad probačného a mediačného úradníka nad obvineným [§ 80 ods. 1 písm. c)
Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie
ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu
obvineného a povahu prejednávaného prípadu možno účel väzby dosiahnuť dohľadom
probačného a mediačného úradníka nad obvineným.
V preskúmavanom prípade je preukázané, že sťažovatelia v sťažnosti proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu okrem iného uviedli, že „v prípade, že súd vzhliadne
dôvodnosť procesných opatrení, opätovne poukazujem na návrh prednesený pri výsluchu
obvinených pred sudkyňou pre prípravné konanie v zmysle aplikácie podľa § 80 - § 81 Tr.
Por.“.
Pri výsluchu sťažovateľov 26. februára 2010 pred sudkyňou Špecializovaného
trestného súdu právny zástupca sťažovateľov uviedol, že „v prípade uznania dôvodov väzby
súdom tomuto navrhujeme, aby toto nahradil ich písomným sľubom v zmysle § 80 ods. 1
písm. b) Trestného poriadku, resp. podľa § 81 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku ponúkame
súdu peňažnú záruku, ktorej výšku by určil súd“.
Z uvedeného vyplýva, že aj keď sťažovatelia počas výsluchu 26. februára 2010
priamo nenavrhli nahradenie svojej väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,
v sťažnosti proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu s poukazom na § 80 a § 81
Trestného poriadku svoj návrh o tento prostriedok nahradzujúci väzbu rozšírili, a preto
najvyšší súd poznajúc právo bol povinný rozhodnúť aj o ich návrhu na nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka.
Zákonná povinnosť nadriadeného orgánu v zmysle § 192 ods. 1 Trestného poriadku
preskúmať správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým bola podaná sťažnosť,
ako aj konanie predchádzajúce týmto výrokom v sebe implikovane zahŕňa povinnosť
rozhodnúť aj o tom, čo žiadali sťažovatelia v sťažnosti z 1. marca 2010 proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu. Táto požiadavka vyplýva okrem iného aj z princípu
právnej istoty ako jedného z atribútov právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy.
Potreba individualizácie výroku uznesenia, ktorým sa rozhodovalo o väzbe
sťažovateľov, resp. o nahradení väzby peňažnou zárukou, písomným sľubom, ako aj o ich
žiadosti o nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, vyplýva nielen
z citovaných ustanovení Trestného poriadku, ale najmä aj z charakteru základného práva na
osobnú slobodu. Zásah do osobnej slobody v podobe jej obmedzenia musí mať svoj
jednoznačný základ vo výrokovej časti súdneho rozhodnutia, s ktorou zákon spája právne
účinky.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd o žiadosti sťažovateľov o nahradenie väzby
dohľadom probačného a mediačného úradníka nerozhodoval, resp. sa ňou ani nezaoberal,
preto postupom a uznesením najvyššieho súdu boli porušené základné práva sťažovateľov
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4
dohovoru.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu boli
porušené základné práva sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy
a práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru.
Keďže ústavný súd zistil, že v priebehu konania pred ústavným súdom bolo vydané
nové rozhodnutie o väzbe sťažovateľov (sťažovatelia boli prepustení z väzby na slobodu),
ústavný súd dospel k záveru, že rozhodovanie o návrhoch sťažovateľov v časti týkajúcej sa
zrušenia uznesenia najvyššieho súdu a ich prepustenia na slobodu sa stalo bezpredmetným.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred
ústavným súdom advokátkou JUDr. G. Č. Ústavný súd pri priznaní trov konania vychádzal
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2009 (721,40 €).
Sťažovateľom priznal náhradu trov právneho zastúpenia celkovo za dva úkony
právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v sume 2-krát po
120,23 € a náhradu režijného paušálu v sume 2 x 7,21 € v zmysle § 1 ods. 3, § 11 ods. 2
a § 14 ods. 1 písm. a), c) a d) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov. Úhrada trov bola priznaná spolu v celkovej sume
254,88 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. novembra 2010