Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)I. ÚS 82/2019
PDF · 301.52 KB
No categories available
I. ÚS 82/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. júna 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu
Mojmíra Mamojku (sudca spravodajca) v konaní o ústavnej sťažnosti ,
, , zastúpeného advokátom JUDr. Branislavom
Kahancom, Vajanského 33, Prešov, pre namietané porušenie základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 5 Tos 37/2018-441 z 13. novembra 2018
takto
rozhodol:
1. Základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy Slovenskej republiky a právo na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Prešove č. k. 5 Tos 37/2018-441 z 13. novembra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 498,55 € (slovom štyristodeväťdesiatosem eur a päťdesiatpäť centov)
na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Branislava Kahanca, Vajanského 33, Prešov,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) bola 6. decembra
2018 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len ,,sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
,,ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského súdu
v Prešove (ďalej len ,,krajský súd“) č. k. 5 Tos 37/2018-441 z 13. novembra 2018 (ďalej
len ,,napadnuté uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že sťažovateľ
bol uznesením sudcu pre prípravné konanie Okresného súdu Prešov (ďalej len ,,okresný
súd“) zo 16. mája 2018 podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný poriadok“) vzatý do väzby
pre zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Trestný zákon“) v súbehu s prečinom výtržníctva
podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa
§ 20 Trestného zákona. Následne sťažovateľ prostredníctvom ustanoveného obhajcu
11. októbra 2018 podal na Okresnej prokuratúre Prešov (ďalej len ,,okresná prokuratúra“)
žiadosť o prepustenie z výkonu väzby (ďalej len ,,žiadosť“) a pre prípad pretrvávania
niektorého z väzobných dôvodov navrhol väzbu nahradiť niektorým z prostriedkov
nahrádzajúcich väzbu, najmä písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného
úradníka. Žiadosti nebolo zo strany prokurátora okresnej prokuratúry vyhovené a spolu
s obžalobou bola 22. októbra 2018 doručená okresnému súdu. Senát okresného súdu
o žiadosti a o ďalšom trvaní väzby rozhodol uznesením sp. zn. 6 T 116/2018 zo 7. novembra
2018 (ďalej len ,,uznesenie okresného súdu“) tak, že sťažovateľa ponechal vo väzbe
a neprijal ani písomný sľub sťažovateľa ako náhradu za väzbu. Proti tomuto uzneseniu
okresného súdu, proti všetkým jeho výrokom, podali sťažovateľ a jeho ustanovený obhajca
priamo do zápisnice sťažnosť, ktorej bližšie dôvody uviedol sťažovateľ prostredníctvom
ustanoveného obhajcu v písomných dôvodoch okresnému súdu doručených 12. novembra
2018.
3. V ďalšej časti sťažovateľ uviedol, že krajský súd napadnutým uznesením
na neverejnom zasadnutí podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol
sťažovateľovu sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu. Sťažovateľ vo vzťahu
k napadnutému uzneseniu krajského súdu uvádza, že k porušeniu ním označených
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru
malo dôjsť z dvoch podstatných dôvodov, a to:
,,I. Krajský súd v Prešove sa pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu Okresného
súdu v Prešove sp. zn. 6T/116/2018 zo dňa 07.11.2018 vôbec nevysporiadal s dôvodmi
sťažnosti zo dňa 12.11.2018, a teda sa nezaoberal podstatným obsahom sťažovateľom
podaného opravného prostriedku,
II. Krajský súd v Prešove vo výrokovej časti ústavnou sťažnosťou napadnutého
uznesenia nerozhodol (absencia výroku) o alternatívnom návrhu sťažovateľa nahradiť jeho
väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa ustanovenia § 80 ods. 1 písm.
c) Trestného poriadku.“
4. Sťažovateľ k prvej uvedenej námietke ďalej uviedol, že po tom, ako hneď
po vyhlásení uznesenia okresného súdu proti nemu spolu s ustanoveným obhajcom podali
sťažnosť, keďže boli okresným súdom poučení, že proti výroku o ponechaní sťažovateľa
vo väzbe môžu podať sťažnosť len hneď po jeho vyhlásení a proti ostatným výrokom
do troch pracovných dní, uznesenie okresného súdu napadli tzv. ,,bianco sťažnosťou“,
teda sťažnosťou neobsahujúcou žiadne odôvodnenie. Ďalej uviedol: «Odôvodnenie
sťažnosti, tzv. dôvody sťažnosti doručil ustanovený obhajca sťažovateľa prostriedkami
elektronického doručovania Okresnému súdu Prešov dňa 12.11.2018... V tejto súvislosti
sťažovateľ uvádza, že súdny spis vedený na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 6T/116/2018
bol Krajskému súdu Prešov predložený už dňa 08.11.2018 s tým, že o sťažnosti obvineného
(sťažovateľa) rozhodol Krajský súd na neverejnom zasadnutí konanom dňa 13.11.2018.
Krajský súd v Prešove v ústavnou sťažnosťou napadnutom uznesení výslovne uviedol:
,,Proti tomuto uzneseniu podal obvinený sťažnosť ihneď po jeho vyhlásení,
dôvody ktorej sťažnostnému súdu predložené neboli.“ Sťažovateľ má za to, že uznesením
Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Tos/37/2018 zo dňa 13.11.2018, ktorým sťažnostný súd
prehlásil, že dôvody sťažnosti sťažovateľa mu neboli predložené, čim posúdil takúto
sťažnosť ako “bianco sťažnosť,“ a to aj napriek tomu, že tieto dôvody boli deň pred
konaním neverejného zasadnutia Krajského súdu predložené Okresnému súdu Prešov, došlo
ku porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľa, a to práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5
Ústavy SR a čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru, pretože sa Krajský súd v Prešove vôbec
nezaoberal obsahom sťažovateľovho opravného prostriedku.» Dodal, že z písomných
dôvodov sťažnosti, ako aj z elektronickej doručenky vyplýva, že písomné dôvody boli
okresnému súdu doručené 12. novembra 2018 o 17.48 h, a preto je v rozpore
so skutočnosťou tvrdenie uvedené v napadnutom uznesení krajského súdu, že išlo iba o
tzv ,,bianco sťažnosť“, ktorej dôvody neboli doručené.
5. K druhej uvedenej námietke sťažovateľ dodal, že už v podanej žiadosti, ktorú
adresoval okresnej prokuratúre, výslovne uviedol a zvýraznil návrhy na nahradenie väzby
niektorým z prostriedkov nahrádzajúcich väzbu, konkrétne písomným sľubom alebo
dohľadom probačného a mediačného úradníka. Výrok, ako bolo o tejto otázke rozhodnuté,
však absentoval v uznesení okresného súdu, na čo okrem iného poukazoval aj v písomných
dôvodoch sťažnosti proti nemu, ktoré boli okresnému súdu doručené 12. novembra 2018.
Podľa názoru sťažovateľa bolo v rámci prieskumnej a rozhodovacej činnosti krajského súdu
v jeho právomoci tento nedostatok odstrániť. Pretože aj v napadnutom uznesení krajského
súdu absentuje výrok o alternatívnom nahradení väzby, čiže nedošlo k odstráneniu tohto
nedostatku, je podľa názoru sťažovateľa potrebné napadnuté uznesenie krajského súdu
považovať za nevyhovujúce požiadavkám podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1, 3
a 4 dohovoru.
6. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí veci na
ďalšie konanie vo veci samej nálezom takto rozhodol:
,,1. Základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Tos/37/2018-441 zo dňa 13.11.2018
porušené boli.
2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Tos/37/2018-441 zo dňa 13.11.2018
sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Prešove vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 000,- Eur (slovom tisíc eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania na účet
právneho zástupcu sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
7. Uznesením č. k. I. ÚS 82/2019-12 z 13. marca 2019 ústavný súd prijal ústavnú
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie. Vec bola prijatá na ďalšie konanie v súlade
s čl. II bodom 2 písm. b) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 v období od 17. februára 2019
do prijatia nového rozvrhu práce, podľa ktorého pri predkladaní veci do senátu Mojmírom
Mamojkom (sudca spravodajca) pracuje prvý senát ústavného súdu v zložení Jana Baricová
(predsedníčka senátu), Jana Laššáková a Mojmír Mamojka a v tomto zložení senátu bola
aj prerokovaná a rozhodnutá v súlade s čl. X bodom 4 Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v období
od 17. februára 2019.
8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu z 21. marca 2019 vyjadril
k ústavnej sťažnosti prípisom sp. zn. Spr 168/19 z 9. apríla 2019, ktorý bol doručený
12. apríla 2019, v ktorom okrem iného uviedol:
,,Vzhľadom na to, že okresný súd v prejednávanej veci rozhodoval o ponechaní
obvineného vo väzbe po podaní obžaloby podľa § 76 ods. 3 Tr. por., sťažnosť proti tomuto
uzneseniu bolo možné vychádzajúc z ust. § 83 ods. 2 Tr. por. stranami v konaní vrátane
obvineného a jeho obhajcu podať len ihneď po jeho vyhlásení.
Na tomto závere nič nemení ani skutočnosť, že rozhodnutím zo dňa 07. novembra
2018 okresný súd zároveň rozhodol o zamietnutí žiadosti obvineného (sťažovateľa)
o prepustenie z väzby na slobodu a o nenahradení väzby písomným sľubom obvineného,
pretože ak sa rozhoduje o väzbe postupom podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Tr. por. (teda aj
v situácii uvedenej v § 238 ods. 3 Tr. por.), lehota na podanie sťažnosti sa vždy riadi
ustanovením § 83 ods. 2 Tr. por. (len ihneď po vyhlásení rozhodnutia), ktoré je vo vzťahu
k ustanoveniu § 187 ods. 1 Tr. por. ustanovením špeciálnym, a to aj keď súd zároveň
rozhoduje o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, alebo na podklade
takejto žiadosti (primerane R 10/2013). To potom znamená, že aj proti výrokom
o zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu a nenahradení väzby písomným
sľubom bolo možné podať sťažnosť len ihneď po vyhlásení rozhodnutia, nie v lehote troch
pracovných dní.
V súlade s... § 72 ods. 3 Tr. por. okresný súd uznesenie sp.zn. 6T/116/2018 zo dňa
07. novembra 2018 v plnom znení s odôvodnením a poučením uviedol v zápisnici o úkone...
v súlade s... § 190 ods. 3 Tr. por. okresný súd spis sp. zn. 6T/116/2018 predložil krajskému
súdu nasledujúci pracovný deň, teda 08. novembra 2018.
Nemožno preto súhlasiť s názorom, že by situácia v prejednávanej veci bola obdobná
ako vo veci, ktorej sa týka Nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 73/2017 zo dňa 24. januára
2018, pretože vo veci naposledy spomínaného nálezu okresný súd rozhodoval o žiadosti
obžalovaného o prepustenie z väzby na slobodu, pritom proti rozhodnutiu o takejto žiadosti
je prípustná sťažnosť v lehote troch pracovných dní (teda nie len ihneď po jeho vyhlásení)
a okresný súd nemá povinnosť predkladať spis krajskému súdu nasledujúci pracovný deň.
Krajský súd ako súd sťažnostný rozhodol o sťažnosti... po piatich kalendárnych
a troch pracovných dňoch, teda dňa 13. novembra 2018 pred 12.00 hod., pričom do tohto
okamihu mu neboli predložené dôvody sťažnosti, ktoré obhajca sťažovateľa podal až dňa
12. novembra 2018 o 16.04 hod. s tým, že okresnému súdu boli doručené toho istého dňa
o 17.48 hod., pričom toto podanie bolo na okresnom súde vytlačené dňa 20. novembra 2018
a zviazané do spisu.
Obhajca ako osoba práva znalá, napriek nesprávnemu poučeniu okresného súdu
o možnosti podania sťažnosti proti výroku o zamietnutí žiadosti a nenahradení väzby, vedel,
že okresný súd predloží spis nadriadenému súdu na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa
nasledujúceho dňa, t.j. 08. novembra 2018 v zmysle § 190 ods. 3 Tr. poriadku, a keďže
procesný predpis ukladá aj súdom konať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene,
vedel aj o tom, že nadriadený súd má povinnosť rozhodnúť vo veci v krátkej lehote
po predložení spisu. Aj napriek tejto vedomosti obhajca písomné dôvody sťažnosti zaslal
elektronicky na okresný súd až dňa 12. novembra 2018 po skončení pracovnej doby, teda
v tretí pracovný a piaty kalendárny deň po rozhodnutí o väzbe. Sťažnostný súd nezistil
dôvody, pre ktoré by nemohol rozhodnúť vo veci dňa 13. novembra 2018, ak ani po uplynutí
troch pracovných dní mu neboli doručené dôvody sťažnosti obvineného ,
pritom obhajoba u druhého obvineného... dôvody sťažnosti predložila už 09. novembra
2018.
Napokon býva zvykom, že obhajcovia súc si vedomí predloženia spisu krajskému
súdu, predkladajú dôvody sťažnosti, ak tak konajú s už určitým časovým odstupom, priamo
krajskému súdu v záujme umožnenia urýchleného rozhodovania o väzbe klienta.
Sťažovateľ návrh na nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka predložil v žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 11. októbra 2018, na tomto
návrhu však nezotrval, pretože ho prostredníctvom svojho obhajcu na neverejnom zasadnutí
dňa 07. novembra 2018 v konečnom návrhu pred rozhodnutím okresného súdu o väzbe
po podaní obžaloby upravil tak, že navrhol, aby bol prepustený z väzby na slobodu, alebo
aby väzba bola nahradená písomným sľubom, ktorý súčasne predložil. Sťažnostný súd,
keďže išlo o konečný návrh obhajcu v mene sťažovateľa, tento rešpektoval tak ako
aj okresný súd, ktorý tak isto o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného
úradníka nerozhodoval, pretože bol prednesený neskôr ako písomný návrh. Podľa názoru
krajského súdu prednesený návrh procesnou stranou v krátkej dobe pred rozhodnutím súdu
o väzbe v rámci konečného návrhu, ktorým má ovplyvniť rozhodnutie súdu, a ktorý nie je
totožný s jeho pôvodným návrhom, je potrebné považovať za legitímnu dispozíciu
s pôvodným návrhom. Ide teda o konečný prejav vôle procesnej strany, ktorým môže zmeniť
svoj postoj k návrhu (primerane R 116/2014). Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa nedomáhal
v konečnom návrhu nahradenia väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka,
okresný súd nemal povinnosť rozhodnúť samostatným výrokom o nahradení väzby
obvineného týmto zákonným opatrením.“
Súčasne predsedníčka krajského súdu oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania.
9. Ústavný súd 12. apríla 2019 zaslal vyjadrenie krajského súdu právnemu zástupcovi
sťažovateľa s možnosťou zaujatia stanoviska v lehote 14 dní od doručenia prípisu. Právny
zástupca sťažovateľa sa k stanovisku krajského súdu vyjadril podaním doručeným
ústavnému súdu 30. apríla 2019, v ktorom uviedol, že nesúhlasí s písomným vyjadrením
krajského súdu a ďalej v podstatnom okrem iného uviedol:
,,Už v ústavnej sťažnosti sťažovateľ konštatoval, že pokiaľ Krajský súd v Prešove
pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu v Prešove sp. zn. 6T/116/2018
zo dňa 07.11.2018 sa vôbec nevysporiadal s dôvodmi sťažnosti sťažovateľa, ktoré boli deň
pred konaním neverejného zasadnutia Krajského súdu v Prešove riadne doručené
Okresnému súdu Prešov, tak tým porušil základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 Ústavy
SR a čl. 5 Dohovoru, pretože sa vôbec nezaoberal obsahom sťažovateľovho opravného
prostriedku... Ak by aj argumentácia Krajského súdu v Prešove... a síce že ustanovenie § 83
ods. 2 Trestného poriadku (lehota na podanie sťažnosti – len ihneď po vyhlásení
rozhodnutia) je vo vzťahu k ustanoveniu § 187 ods. 1 Trestného poriadku (lehota 3
pracovných dní) ustanovením špeciálnym, a to aj v prípade, keď súd zároveň rozhoduje
o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby na slobodu, tak súd prvého stupňa potom
v rámci poučení, zrejme, nesprávne poučil sťažovateľa o lehote na podanie sťažnosti... Toto
nesprávne poučenie Okresného súdu Prešov o možnosti podania sťažnosti proti výroku
o zamietnutí žiadosti a nenahradení väzby konštatoval Krajský súd v Prešove
až v samotnom vyjadrení k ústavnej sťažnosti... Ak súd prvého stupňa nepoučil sťažovateľa
o možnosti podať opravný prostriedok správne, tak Krajský súd v Prešove nepostupoval
podľa sťažovateľa v predmetnej veci správne, pretože uvedený nesprávny postup súdu
prvého stupňa mal možnosť napraviť tak, že by v deň konania neverejného zasadnutia
(13.11.2018) zisťoval u okresného súdu, či tomuto neboli doručené v uvedenej lehote
3 pracovných dní, resp. pred konaním neverejného zasadnutia písomné dôvody sťažnosti.
Uvedeným postupom by podľa názoru sťažovateľa Krajský súd v Prešove chybu Okresného
súdu Prešov o možnosti podať opravný prostriedok napravil a tým dal základným právam
a slobodám sťažovateľa zadosť. Aby došlo k zachovaniu všetkých základných práv
sťažovateľa, bolo podľa jeho názoru povinnosťou Krajského súdu v Prešove zachovať
a riadiť sa aj nesprávnym poučením, ktoré bolo sťažovateľovi dané súdom prvého stupňa...
Aj keď Krajský súd v Prešove vo svojom vyjadrení k ústavnej sťažnosti poukazuje na to,
že obhajca je osoba znalá práva, tak sťažovateľ na tomto mieste uvádza, že len súd pozná
právo, čo vyjadruje aj zásada iura novit curia... Nemožno preto pričítať sťažovateľovi
na ťarchu tú skutočnosť, že ich zaslal prostriedkami elektronického doručovania na
Okresný súd v Prešove, a to obzvlášť v prípade, keď okresnému súdu boli doručené deň
pred konaním predmetného neverejného zasadnutia Krajského súdu v Prešove... Vo vzťahu
k sťažnostnej námietke sťažovateľa, že Krajský súd v Prešove vo výrokovej časti ústavnou
sťažnosťou napadnutého uznesenia nerozhodol o alternatívnom návrhu sťažovateľa
nahradiť jeho väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa ustanovenia § 80
ods. 1 písm. c) Trestného poriadku... Podľa názoru sťažovateľa obdobne ako v prípade
späťvzatia sťažnosti podľa ustanovenia § 188 ods. 3 Trestného poriadku aj v prípade
späťvzatia (čiastočné) návrhu, môže byť tento vzatý späť len s výslovným súhlasom
obvineného. V tomto smere sťažovateľ pri svojom výsluchu v rámci rozhodovania o väzbe
uviedol, že trvá na podanej žiadosti o prepustenie z väzby. Vzhľadom na vyššie uvedené
nebol ustanovený obhajca oprávnený k príslušnej dispozícii bez výslovného súhlasu
obvineného. Tento súhlas obvinený nedal, a tak podľa jeho názoru mal súd prvého stupňa
rozhodnúť aj o nahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, resp.
krajský súd, ako sťažnostný súd, mal uvedený nedostatok v rámci prieskumnej
a rozhodovacej činnosti konvalidovať. Aj nad rámec vyššie uvedené ale sťažovateľ
nesúhlasí s tvrdením krajského súdu o tom, že ustanovený obhajca v rámci konečného
návrhu realizoval dispozíciu pôvodného návrhu, keďže v rámci záverečného prednesu
obhajca zotrval na žiadosti o prepustenie a dôvodoch v nej uvedených v celom rozsahu.
Podľa názoru sťažovateľa to, že obhajca pri záverečnom prednese navrhol nahradenie
väzby sťažovateľa len písomným sľubom, nie je dostačujúce na prijatie konštatácie, že
sťažovateľ už nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka
nenavrhoval.“
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“)
v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2
zákona o ústavnom súde sa tento zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019,
pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú
zachované.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom spisu dospel
k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
12. Na zasadnutí pléna ústavného súdu 25. apríla 2019 bol schválený Rozvrh práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len ,,rozvrh práce“), ktorý nadobudol účinnosť 26. apríla 2019.
V súlade s čl. X bodom 4 rozvrhu práce veci, na ktorých prerokovanie bol
k 25. aprílu 2019 príslušný prvý senát ústavného súdu v zložení platnom v období
od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019 a v ktorých bolo k 25. aprílu 2019 vydané
rozhodnutie o prijatí návrhu na ďalšie konanie, prerokuje tento senát v pôvodnom zložení
(platnom v období od 17. februára 2019 do 25. apríla 2019).
V súlade s čl. II bodom 2 písm. b) Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019, ktorým bola
predĺžená doba platnosti rozvrhu práce do prijatia nového rozvrhu práce plénom ústavného
súdu kreovaným na základe vymenovania a ujatia sa funkcie nových sudcov ústavného súdu
vymenovaných namiesto sudcov ústavného súdu, ktorých funkčné obdobie skončilo
16. februára 2019, mal ústavný súd jeden senát, ktorý pri predkladaní pridelených vecí
do senátu sudcom spravodajcom Mojmírom Mamojkom pracoval v zložení Jana Baricová
(predsedníčka senátu), Jana Laššáková a Mojmír Mamojka. Vzhľadom na uvedené prvý
senát ústavného súdu rozhodol vo veci ústavnej sťažnosti vedenej pod sp. zn. I. ÚS 82/2019
v zložení tak, ako to je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
13. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
14. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah...
16. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
17. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.
18. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak,
ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody
len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.
19. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas
ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
20. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
na základe postupu stanoveného zákonom:
a) zákonné pozbavenie slobody osoby po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody z dôvodu nesplnenia rozhodnutia
vydaného súdom v súlade so zákonom alebo s cieľom zabezpečiť splnenie povinnosti
stanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo pozbavenie slobody za účelom predvedenia pred príslušný
súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak je to dôvodne
považované za potrebné, za účelom zabránenia spáchaniu trestného činu alebo úteku po
jeho spáchaní;
d) pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia za účelom
výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody za účelom predvedenia
pred príslušný súdny orgán;
e) zákonné pozbavenie slobody osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby,
alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo
jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie
o vypovedaní alebo vydaní.
21. Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo pozbavený slobody
v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej moci a má
právo, aby jeho vec bola prejednaná v primeranej lehote, alebo byť prepustený počas
konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa takáto osoba dostaví
na pojednávanie.
22. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody,
má právo podať návrh na začatie konania, v ktorom súd urýchlene rozhodne o zákonnosti
pozbavenia jeho slobody a nariadi prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.
III.
23. Podstata ústavnej sťažnosti sťažovateľa spočíva v namietanom porušení
základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.
K ich porušeniu malo zo strany krajského súdu dôjsť tým, že krajský súd napadnutým
uznesením krajského súdu rozhodol o sťažovateľovej sťažnosti proti uzneseniu okresného
súdu o jeho ponechaní vo väzbe bez toho, aby mu bolo doručené sťažovateľom doplnené
písomné odôvodnenie sťažnosti, ktoré sťažovateľ okresnému súdu doručil 12. novembra
2018, pričom krajský súd spisový materiál postúpil krajskému súdu 8. novembra 2018,
a tým, že krajský súd v napadnutom uznesení krajského súdu, resp. v jeho výrokovej časti,
nerozhodol o alternatívnom návrhu sťažovateľa nahradiť jeho väzbu písomným sľubom
alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.
24. Z obsahu ústavnej sťažnosti, ako aj príloh k nej pripojených vyplýva, že písomné
odôvodnenie sťažnosti sťažovateľa, ktorým doplnil podanú tzv. ,,bianco sťažnosť“, ktorú
podal priamo na verejnom zasadnutí 7. novembra hneď po vyhlásení uznesenia okresného
súdu, bolo okresnému súdu prostriedkami elektronickej komunikácie doručené
12. novembra 2018 o 17.48 h, teda preukázateľne pred vydaním napadnutého uznesenia
krajského súdu. Z obsahu spisu krajského súdu, ako aj z obsahu napadnutého uznesenia
krajského súdu je zrejmé, že v čase rozhodovania krajský súd nemal písomné doplnenie
sťažnosti sťažovateľa k dispozícii, a teda pred vydaním napadnutého uznesenia krajského
súdu nebol oboznámený s argumentáciou sťažovateľa. Zároveň z obsahu spisu nevyplýva
ani skutočnosť, že by krajský súd vykonal pred vydaním napadnutého uznesenia krajského
súdu zisťovanie na okresnom súde, či sťažnosť sťažovateľa nebola doplnená o jej dôvody.
25. Podľa § 185 ods. 1 Trestného poriadku opravným prostriedkom proti uzneseniu
je sťažnosť.
26. Podľa § 187 ods. 1 Trestného poriadku sťažnosť sa podáva orgánu, proti ktorého
uzneseniu smeruje, a to do troch pracovných dní od oznámenia uznesenia, s výnimkou
sťažnosti proti uzneseniam podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku.
27. Podľa § 83 ods. 2 Trestného poriadku proti uzneseniu o nevzatí do väzby alebo
uzneseniu o prepustení zatknutého obvineného na slobodu môže prokurátor podať sťažnosť
len ihneď po vyhlásení uznesenia; to platí aj pre podanie sťažnosti obvineným, obhajcom
mladistvého obvineného alebo prokurátorom proti rozhodnutiu o väzbe, ak súd alebo sudca
pre prípravné konanie rozhodoval podľa § 76 ods. 3 alebo 4 Trestného poriadku.
28. Súdne konanie v súvislosti s rozhodovaním o zákonnosti väzby musí poskytovať
určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 dohovoru. So zreteľom na to,
že čl. 6 sa nevzťahuje na konanie a rozhodovanie o väzbe, procesné záruky tu uvedené
nemožno bez ďalšieho uplatniť aj v prípade čl. 5 ods. 4, no určité základné procesné záruky
sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4, i keď nemusia byť nutne rovnaké
ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 (II. ÚS 108/08, II. ÚS 266/2013).
29. Právo obvineného na obhajobu ako súčasť práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru treba považovať nepochybne aj za súčasť konania
o väzbe. Treba ho teda považovať za súčasť procesných práv obvineného aj podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, resp. čl. 17 ústavy. Povinnosťou všeobecných súdov je umožniť
obvinenému uplatnenie práva na obhajobu tak, aby sa zachoval jeho reálny obsah a zmysel.
Inak by totiž toto právo nebolo možné považovať za reálne, ale iba za teoretické, resp.
iluzórne. Výklad príslušných ustanovení dotknutých právnych predpisov musí byť preto
taký, aby uplatnenie práva na obhajobu v konaní o väzbe sa obvinenému reálne umožnilo
(II. ÚS 116/2011, II. ÚS 266/2013).
30. Z práva na spravodlivý proces vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne
námietkami, argumentmi a dôkazovými návrhmi strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
31. Osoba vo väzbe musí mať v každom prípade možnosť predložiť súdu argumenty
a dôvody proti svojmu ponechaniu vo väzbe a vyjadriť sa ku všetkým okolnostiam
týkajúcim sa jej dôvodnosti a zákonnosti (II. ÚS 18/2013, III. ÚS 198/05, II. ÚS 266/2013).
32. Na základe uvedeného možno konštatovať, že z práva na spravodlivé súdne
konanie (v rozsahu jeho aplikovateľnosti na konanie o osobnej slobode) a z toho
vyplývajúcich práv na obhajobu a na povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami strán
možno vyvodiť, že rozhodnutím krajského súdu o sťažnosti sťažovateľa bez toho, aby mal
krajský súd k dispozícii písomné doplnenie odôvodnenia sťažnosti, došlo k porušeniu
sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru.
33. K druhej námietke sťažovateľa, že krajský súd vo výrokovej časti napadnutého
uznesenia krajského súdu nerozhodol o alternatívnom návrhu sťažovateľa nahradiť jeho
väzbu písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka, ústavný súd
poznamenáva, že z napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že neobsahuje výrok
o neprijatí návrhu sťažovateľa na nahradenie väzby písomným sľubom obvineného podľa
§ 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku alebo dohľadom probačného a mediačného
úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.
34. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa k tejto otázke krajský
súd vyjadril takto: ,,... Aj sťažnostný súd si osvojil argumentáciu, že spôsob spáchania
skutku, ktorý zvyšuje závažnosť protiprávneho konania obvineného, najmä za sústavného
porušovania právnych noriem, spochybňuje písomný sľub obvineného, že povedie riadny
život. Spáchanie 16 priestupkov za dobu jedného roka poukazuje na to, že obvinený
sa opakovane v krátkych časových reláciách dostáva do rozporu so spoločenskými normami
a nerešpektuje ich a to až do takej miery, že sa začalo proti nemu trestné konanie
za závažnú trestnú činnosť. Požitie alkoholu pred spáchaním skutku nie je okolnosťou, ktorá
by obvinenému poľahčovala, naopak, na požívanie alkoholu možno prihliadať ako
na okolnosť, ktorá reálne zvyšuje riziko páchania trestnej činnosti násilnej povahy, ktorej
sa mal obvinený v teraz posudzovanom dopustiť. Aj z tohto dôvodu považoval sťažnostný
súd záver konajúceho súdu ohľadne nenahradenia väzby písomným sľubom za vecne
správny a zákonu zodpovedajúci.“
35. Ústavný súd uvádza, že podstatnou pre rozhodnutie tejto časti ústavnej sťažnosti
sťažovateľa je posúdenie otázky, či je postačujúce a z ústavnoprávneho hľadiska komfortné,
ak sa krajský súd s návrhom sťažovateľa na nahradenie jeho väzby niektorým z inštitútov
nahrádzajúcich väzbu vysporiadal len v rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia
krajského súdu bez toho, aby o tom rozhodol samostatne vo výrokovej časti.
36. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry zaujal názor, že je potrebné
individualizovať výrokovú časť rozhodnutia súdu o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní, ktorým
sa zasahuje do práva na osobnú slobodu zaručeného ústavou i dohovorom, tak aby z nej
zjavne vyplývalo, že súd rozhodol o všetkých návrhoch obvineného (sťažovateľa), ktorá
vyplýva zo záujmu na zachovaní právnej istoty, ako jedného z atribútov právneho štátu
v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy (I. ÚS 436/2010).
37. Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením
krajského súdu boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy,
ako aj práva podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru.
IV.
38. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah.
39. Ústavný súd však nerozhodol o zrušení napadnutého uznesenia krajského súdu
ani o vrátení veci na ďalšie konanie, keďže z vyjadrenia krajského súdu k ústavnej
sťažnosti, podaného prípisom sp. zn. Spr 168/19 z 9. apríla 2019, vyplýva, že sťažovateľ
bol prepustený z väzby na slobodu. V súčasnosti teda sťažovateľ už nie je vo väzbe,
preto už nemožno posudzovať dôvodnosť jeho väzby v minulosti a ani rozhodnúť
o jeho prepustení z väzby. O väzbe možno totiž rozhodovať vždy iba s účinkami pro futuro
(I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04, I. ÚS 115/07, II. ÚS 108/08) (bod 1 výroku nálezu).
40. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
41. Sťažovateľ požadoval finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € z dôvodov
uvedených vo svojej ústavnej sťažnosti. Ústavný súd však finančné zadosťučinenie
sťažovateľovi nepriznal, pretože samotné vyslovenie porušenia označených základných
práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru sťažovateľa je v okolnostiach danej veci
dostatočnou satisfakciou (bod 3 výroku nálezu).
42. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy.
43. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal jednak
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý
polrok 2017, ktorá bola 921 €, keďže v prípade prevzatia a prípravy zastúpenia a spísania
ústavnej sťažnosti ide o úkony právnej služby vykonané v roku 2018, ako aj z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2018, ktorá
bola 980 €, keďže v prípade zaslania písomného stanoviska k vyjadreniu krajského súdu
ide o úkon právnej služby vykonaný v roku 2019. Náhradu trov konania priznal ústavný súd
za všetky tri uvedené úkony právnej služby. Odmena za jeden úkon právnych služieb za rok
2018 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,vyhláška“) predstavuje sumu 153,50 € a za rok
2019 predstavuje sumu 163,33 €. Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom
za rok 2018 v sume 9,21 € a za rok 2019 v sume 9,80 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
sumu 498, 55 € za vykonané úkony právnej služby (bod 2 výroku nálezu).
44. Náhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
45. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie
je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. júna 2019