Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 571/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava

Orosza o sťažnosti A. I..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. H., K.,

vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 1

ods. 1 a 2 a podľa Listiny základných práv

a slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. Ntc 8/2006

v súvislosti s jeho požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie

z väzby na slobodu zo 16. júla 2012, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné práva A. I. podľa a 5 v spojení s a 2

Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom

Krajského súdu v Košiciach vo veci vedenej pod sp. zn. Ntc 8/2006 v súvislosti s jeho

požiadavkou na urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu

zo 16. júla 2012 p o r u š e n é b o l i .

2. Krajskému súdu v Košiciach p r i k a z u j e , aby vo veci žiadosti A. I.

o prepustenie z väzby na slobodu zo 16. júla 2012 vedenej pod sp. zn. Ntc 8/2006 konal.

3. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky u k l a d á uhradiť trovy

konania A. I. v sume 407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet

advokáta JUDr. J. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania A. I. v sume

407,55 € (slovom štyristosedem eur a päťdesiatpäť centov) na účet Kancelárie Ústavného

súdu Slovenskej republiky č. 7000060515/8180 vedený v Štátnej pokladnici do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 17. októbra

2012 doručená sťažnosť A. I. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním jeho

ustanoveného právneho zástupcu doručeným 12. decembra 2012, ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“), základných práv podľa a 2

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s , ako

aj práv podľa čl. 5 ods. 1 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. Ntc 8/2006 (ďalej aj „namietaný postup“ alebo

„namietané konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje genézu obmedzenia jeho osobnej slobody

a následný priebeh konania v jeho veci od 28. apríla 2006, keď bol na základe uznesenia

krajského súdu sp. zn. Ntc 8/2006 vzatý do predbežnej väzby a následne 23. mája 2006

do vydávacej väzby. Poukazuje aj na uznesenie krajského súdu č. k. -317

z 3. septembra 2008, ktorým bolo rozhodnuté, že jeho vydanie do R. nie je prípustné. Proti

uzneseniu krajského súdu podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Košiciach sťažnosť,

o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 29. októbra 2008 tak, že prvostupňové rozhodnutie zrušil

a následne rozhodol, že vydanie sťažovateľa do R. je prípustné. Ústavný súd uznesením

sp. zn. zo 17. decembra 2008 sťažnosť sťažovateľa podanú proti označenému

uzneseniu najvyššieho súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ sa v sťažnosti zmieňuje aj o konaní pred Európskym súdom pre ľudské

práva (ďalej len „ESĽP“), ktorý na základe jeho opakovanej sťažnosti rozhodol

15. novembra 2010 o vydaní predbežného opatrenia o zákaze jeho vydania do R., ktoré je

dosiaľ v platnosti.

Sťažovateľ z dôvodu, že sa už dlhodobo nachádza vo väzbe, podal 16. júla 2012

krajskému súdu žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 506 ods. 3 písm. c)

(ďalej len „“). Krajský súd však podľa vyjadrenia

sťažovateľa do podania tejto sťažnosti ústavnému súdu o jeho žiadosti o prepustenie

nerozhodol. Sťažovateľ vzhľadom na to zastáva názor, že takýmto postupom dochádza

k porušovaniu jeho v sťažnosti, ako aj v doplňujúcom podaní k sťažnosti označených

základných práv podľa a listiny, ako aj práv podľa dohovoru.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.

-19 zo 17. januára 2013 ju v časti, v ktorej namieta porušenie svojho

základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2

a podľa listiny postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Ntc 8/2006 v súvislosti s požiadavkou o urýchlené rozhodnutie o jeho žiadosti

o prepustenie, prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“).

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.

1 Spr z 11. februára 2013, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Trestný spis Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 8/2006 bol dňa 17. 12. 2008

zaslaný Ministerstvu spravodlivosti SR k číslu 7602/2006-8305DF na ďalší postup podľa

a doposiaľ sa nachádza na Ministerstve spravodlivosti SR.

Dňa 20. 7. 2012 bola Krajskému súdu v Košiciach doručená žiadosť podaná A. I.

o prepustenie z vydávacej väzby podľa

Predseda senátu Krajského súdu v Košiciach listom zo dňa 20. 7. 2012 požiadal

Ministerstvo spravodlivosti SR o informáciu o stave záverečnej a konečnej fázy

extradičného konania v Slovenskej republike vo veci A. I. a zároveň v prílohe zaslal

fotokópiu žiadosti sťažovateľa zo dňa 16. 7. 2012 o prepustenie z vydávacej väzby.

Predseda senátu zároveň upovedomil A. I., že krajský súd na podklade jeho žiadosti

vykonáva šetrenie za účelom zistenia dôvodov v zmysle ustanovenia § 506 ods. 3 písm. c)

Ministerstvo spravodlivosti SR, sekcia medzinárodného a európskeho práva

prevzala list Krajského súdu v Košiciach dňa 26.7.2012 a A. I. prevzal vyššie uvedené

oznámenie dňa 25. 7. 2012. Následne podľa úpravy predsedu senátu pre trestnú kanceláriu

zo dňa 7. 9. 2012 bol spis daný opätovne na lehotu do 28. 9. 2012. Ďalší procesný úkon

zo zberného spisu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. Ntc 8/2006 nie je zistiteľný.

Ministerstvom spravodlivosti SR nebola doposiaľ Krajskému súdu v Košiciach doručená

odpoveď na zaslaný list...

Poznamenávame, že krajský súd vo veci extradičného konania A. I. nemá možnosť

ovplyvniť jeho záverečnú a konečnú fázu podľa a z toho dôvodu a priori niesť

zodpovednosť za jeho rýchlosť po 17. 12. 2008, kedy trestný spis zaslal Ministerstvu

spravodlivosti SR.

Krajský súd bez toho, aby mal k dispozícií trestný spis sp. zn. Ntc 8/2006 nemôže

rozhodnúť o podanej žiadosti A. I. o prepustenie z väzby na slobodu, pretože je potrebné

posúdiť v zmysle ust. aj skutočnosti a dôvody, ktoré bránia

skončiť extradičné konanie v danej veci, a to aj v nadväznosti na jeho plynulosť a rýchlosť

konania.“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu predsedu krajského

súdu podaním z 25. februára 2013 uviedol:

„Z vykonaného šetrenia krajského súdu vyplýva, že trestný spis Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. Ntc 8/2006, ktorý bol dňa 17. 12. 2008 zaslaný Ministerstvu

spravodlivosti SR k číslu 7602/2006-8305DF na ďalší postup podľa § 510 trestného

poriadku sa doposiaľ nachádza na Ministerstve spravodlivosti SR.

Z predmetného vyjadrenia predsedu krajského súdu je zrejmé, že na podklade

žiadosti sťažovateľa... o prepustenie z vydávacej väzby zo dňa 16. 7. 2012, požiadal

predseda senátu krajského súdu listom zo dňa 20. 7. 2012 Ministerstvo spravodlivosti SR

o informáciu o stave záverečnej a konečnej fázy extradičného konania. Ministerstvo

spravodlivosti SR, sekcia medzinárodného a európskeho práva prevzala tento list Krajského

súdu v Košiciach dňa 26. 7. 2012, pričom do dnešného dňa nebola krajskému súdu

doručená odpoveď na zaslaný list.

Vzhľadom na vyššie uvedené mám za to, že sťažovateľ... nemohol ovplyvniť

skutočnosť, že medzi Krajským súdom v Košiciach a Ministerstvom spravodlivosti SR došlo

k zlyhaniu komunikácie a minister spravodlivosti vo veci nekoná. Preto trvám na podanej

sťažnosti v celom rozsahu.“

Pretože krajský súd, ako aj právny zástupca sťažovateľa oznámili, že netrvajú

na ústnom pojednávaní vo veci samej, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa

a 5 v spojení s a 2 a podľa listiny

postupom krajského súdu v konaní o jeho žiadosti o prepustenie.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné pravidlá

medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto,

že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa predseda senátu krajského súdu

nariadi tiež prepustenie z vydávacej väzby, ak inak zanikli dôvody vydávacej väzby,

vydania alebo jeho realizácie.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté

aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol

o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. ,

, ).

Ústavný súd konštatuje, že a listina medzi väzbou v rámci vnútroštátne

vedeného trestného stíhania a väzbou v extradičnom konaní nerozlišuje. Inštitút vydávacej

väzby v konaní o vydanie na trestné stíhanie má však iný charakter než väzba v rozsahu jej

úpravy vo štvrtej hlave prvej časti . Aj keď sa u vydávacej väzby

neuplatnia väzobné dôvody podľa , všeobecné súdy musia

priebežne dôsledne skúmať, či je zotrvanie osoby vo vydávacej väzbe potrebné na naplnenie

účelu extradičného konania, a to s ohľadom na v ústave zakotvenú imanentnú požiadavku

proporcionality obmedzenia základných práv, ako aj so zreteľom na prednosť záväzkov

z medzinárodných zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred zákonmi

( a c ods. 1 ).

Ako vyplýva z vyjadrenia predsedu krajského súdu, krajský súd okrem tohto, že

po podaní žiadosti sťažovateľa o prepustenie (20. júla 2012) požiadal Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) o zaslanie

informácie „o stave záverečnej a konečnej fázy extradičného konania“ a zároveň o tom

upovedomil aj sťažovateľa (23. júla 2012), dosiaľ nevykonal vo veci sťažovateľovej

žiadosti o prepustenie žiaden ďalší relevantný procesný úkon.

Ústavný súd v prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou neodkladnosti

a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, odvolávajúc sa

pritom aj na judikatúru ESĽP k čl. 5 ods. 4 dohovoru, judikoval, že aj keď sa jednotlivé

lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých

okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto

požiadavkám (napr. , ). V konaní vedenom pod sp. zn.

ústavný súd uvedený právny názor ešte viac zvýraznil, keď uviedol, že

požiadavke neodkladnosti, resp. urýchlenosti spravidla nemôže zodpovedať lehota konania

presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Podstatnou požiadavkou v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru (porušenie ktorého

sťažovateľ síce v petite sťažnosti nenamieta, ale v odôvodnení na neho poukazuje s tým, že

jeho obsahom je taktiež právo sťažovateľa podať návrh na konanie, v ktorom by súd

neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto

nezákonná) je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie

musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi

predpismi a tiež aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti

svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok

vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. októbra 1990, § 27).

Článok 5 ods. 4 dohovoru zakotvuje procesnú záruku najmä proti pokračovaniu

pozbavenia slobody, ktoré – hoci bolo pôvodne nariadené zákonným spôsobom – sa neskôr

mohlo stať nezákonným a stratiť akékoľvek opodstatnenie. Požiadavky na urýchlené

rozhodovanie o pozbavení slobody a na periodickú súdnu kontrolu v primeraných

intervaloch majú svoje opodstatnenie v tom, že zabezpečujú, aby zadržaná osoba nemusela

byť vystavená nebezpečenstvu, že zostane zadržovanou aj dlho potom, ako jej pozbavenie

slobody prestalo byť ospravedlniteľné (Shishkov proti Bulharsku z 9. januára 2003, § 88).

Podľa názoru ústavného súdu nie je dôvod, pre ktorý by sa tieto názory nemali

v zásade uplatniť aj v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

S prihliadnutím na judikatúru ESĽP a doterajšiu judikatúru ústavného súdu možno

konštatovať, že ústavne akceptovateľné v zmysle a 5 je držanie osoby

vo väzbe z dôvodov a na čas ustanovený zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré

zodpovedá zákonu, t. j. .

Keďže o žiadosti sťažovateľa o prepustenie zo 16. júla 2012 nebolo krajským súdom

do dňa meritórneho prerokovania sťažnosti ústavným súdom rozhodnuté, už samotné takéto

zistenie je podľa názoru ústavného súdu postačujúce na prijatie záveru o ústavne

neakceptovateľnej zdĺhavosti postupu krajského súdu v rámci konania o žiadosti

sťažovateľa o prepustenie.

Obranu krajského súdu spočívajúcu v nemožnosti rozhodnutia o sťažovateľovej

žiadosti o prepustenie z dôvodu, že súvisiaci spisový materiál sa od 17. decembra 2008

nachádza na ministerstve spravodlivosti, ako aj z dôvodu, že mu nebola zaslaná informácia

o „stave záverečnej a konečnej fázy extradičného konania“ vo veci sťažovateľa, ústavný

súd nemohol akceptovať. Krajský súd nevyvinul žiadnu aktivitu vo vzťahu k ministerstvu

spravodlivosti, ktorou by urgoval zaslanie predmetnej správy, ako aj súvisiaceho spisového

materiálu, a od 7. septembra 2012, keď bol (zberný) spis daný na lehotu, do 28. septembra

2012 žiaden ďalší procesný úkon vo veci nebol urobený.

V súvislosti s uvedeným ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

Ntc 8/2006 porušil jeho v sťažnosti označené základné práva podľa a listiny, tak ako

to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že sťažovateľove v sťažnosti označené

základné práva podľa a listiny boli postupom krajského súdu porušené, prikázal mu,

aby vo veci konal (bod 2 výroku tohto nálezu) a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej

sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu.

K požiadavke sťažovateľa, aby bol okamžite prepustený z väzby na slobodu, ústavný

súd dodáva, že zdĺhavosť postupu všeobecného súdu rozhodujúceho o zákonnosti väzby

nemôže sama osebe zakladať dôvod na prepustenie dotknutej osoby z väzby. To znamená,

že prieťahy v postupe všeobecného súdu konajúceho o žiadosti o prepustenie z väzby pri

existencii predchádzajúceho a stále aktuálneho rozhodnutia o väzbe nemôžu samy osebe

znamenať povinnosť pre daný súd bezodkladne prepustiť dotknutú osobu z väzby

na slobodu. Za daných okolností neprislúcha ústavnému súdu posudzovať skutočnosti

rozhodujúce pre záver, či sťažovateľ má byť prepustený z väzby. S prihliadnutím

na uvedené ústavný súd návrhu sťažovateľa prikázať krajskému súdu prepustiť ho z väzby

na slobodu nevyhovel (bod 5 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ sa domáha priznania aj primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 30 000 € z dôvodu, že zásah do jeho označených základných práv bol mimoriadne

intenzívny.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd vychádzajúc zo zásad spravodlivosti, so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu, riadiac sa úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného

zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy pociťovanej v dôsledku porušenia konkrétnych práv,

považoval za dostatočné vyslovenie porušenia označených základných práv sťažovateľa

podľa a listiny (obdobne , , ), a preto

jeho návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 5 výroku

tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavným súdom ustanovený právny zástupca sťažovateľa požadoval úhradu trov

konania, ktoré však písomne nevyčíslil.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch

úkonoch právnej služby z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, a pri treťom úkone právnej služby

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2012, ktorá je 781 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu krajského súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2012

(2 x 127,16 €) a za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2013 (1 x 130,16 €)

predstavuje spolu s režijným paušálom (2 x 7,63 € a 1 x 7,81 €) sumu 407,55 €.

Keďže ústavný súd po splnení podmienok ustanovil sťažovateľovi právneho zástupcu

na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, uložil Kancelárii ústavného súdu

(ďalej len „Kancelária“) uhradiť ustanovenému právnemu zástupcovi trovy konania (bod 3

výroku tohto nálezu).

Krajský súd je povinný uhradiť štátu trovy konania v sume 407,55 € na účet

Kancelárie, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013